ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešiel tisíc míľ cez Alasku o samote

Asi v prostriedku Alasky u rieky Jukon leží indianská osada Kokrines. Kraj ten je ešte divý a neznámy. Okrem jednotlivých zlatokopov, ktorí v chladnej Alaske hľadajú svoje šťastie, vlastne zlato, žiadni belosi tam nežijú ani necestujú. Zima je tam dlhá a krutá.

Mimo francúzskeho missionára, ktorý účinkoval medzi Indiánmi, Leon Stark, zlatokop, bol jediným belochom na celom okolí. Stark tam mienil prezimovať, aby nasledujúceho jara znovu proboval svoje šťastie, lež veľká túha po domovine a po vzdelanom svete ho pojala, i umienil si, že trebárs je zimné cestovanie spojené s ťažkosťami a útrapami a s mnohými nebezpečiami, on predsa odcestuje domov. Svoj úmyseľ aj uskutočnil dňa 20. februára 1909, napriek všetkému odhováraniu so strany missionára a Indiánov.

Do sánok zapriahnutí psi zatiahli opraty na povel a za všeobecného brechotu pohol sa záprah dolu chodníkom, vedúcim ku zamrznutej rieke. Missionár kýval rukami na rozlúčku a o chvíľu už som bol na počiatku mojej dlhej dráhy. V rýchlosti pozrel som na teplomer (thermometer) Fahrenheitovho stupňovania. „Dvadsať päť stupňov pod nullou,“ mrmlal som sám k sebe, uvažujúc, že jaká zima ma očakáva ďalej v divých krajoch.

Mojim cieľom bolo, dostať sa čo najskoršie do daktorého prímorského prístavu, kde by som mohol vysadnúť na loď, ktorá by ma domov priviezla. Z týchto krajov bolo zvyčajným cestovať cez Fairbanks ku Valdezu, v dialke asi tisíc míľ, ale po dokonálom študovaní mapy odhodlal som sa probovať inú dráhu, po ktorej ešte nikto nešiel. Chcel som zažiť dobrodružstvá a obzreť si neznáme kraje, cez ktoré mnou vyznačená dráha viedla.

Površie Alasky tvorí prirodzené hranice tohože územia. Na severe vlievajú sa rieky do Ľadového Oceánu alebo do Beringského Mora, kým na južných stranách tečú rieky do Tichého Oceánu. Ja som si vyznačil dráhu po rieke, ktorá tečie ku površiu, potom som mienil prejsť cez vrchy a vyhľadať inú rieku, ktorá odtiaľ tečie ku Tichému Oceánu. Inými slovami, ja som chcel precestovať Alasku južným smerom, kadiaľ ešte noha belocha nestúpala. Takým smerom mienil som sa dostať do Sewardu, na polostrove Kenai, kde by som počkal na dajakú loď. Táto dráha viedla skoro tisíc míľ cez Alasku, kde panovala arktická zima a kde bola zem ešte neznáma, a ja som len sám jediný cestoval. Mal som dobrý záprah pozostávajúci zo sedem psov, ľahké sane naložené potravinami a inými potrebami, a mal som sebou aj zvyčajné vystrojenie sňahových topánok (snow shoes), kožušín a pušky.

Za prvé dni nič zvláštneho nepotkal som. Sledoval som zamrznutú rieku Jukon za päťdesiať míľ a potom obrátil som sa južným smerom po menšej rieke Jukakaket zvanej. Tak som cestoval až ku vtoku menovanej rieky, kde som potkal dvoch zlatokopov, ktorí mi radili počkať za čas pri novo objavených zlatých poliach Innoko, kde by som si mohol zadovážiť čerstvé zásoby mäsa pre seba aj pre psov.

Cestovanie po Jakakaketu bolo veľmi obtížné a nebezpečné. Rieka bola síce zamrznutá, ale miestami boly veľké prúdy a voda tiekla po ľade, dakedy aj v hĺbke dvoch stôp. Pobrežie zariastnuté bolo hustými kriakmi, takže nebolo možno na brehoch cestovať. Voľky-nevoľky pokračoval som po zamrznutej rieke, vyhybujúc vode jako som najlepšie mohol. Mnohokrát boly brehy rieky také príkre, že som musel často na druhú stranu prechádzať. Ale to nebolo ináč možným, len keď som porobil mosty z vrbín a haluzia. Cez takéto slabé mosty preťahoval som psov so sánkami cez rieku. No ja, znajúc cestovanie po Alaske, bol som na to pripravený, a podobné prekážky som očakával.

Mojou obyčajou bolo, rozložiť si šiator asi o troch hodinách popoludní, aby som mal dosť času dreva narúbať na celú noc, a uvariť si nejakú večeru. Spať v šiatri v zime od dvadsať do päťdesiať stupňov, človek musí byť opatrným, a musí cez celú noc veľký oheň udržovať, aby sa koľko toľko sohrieval pri ňom. Ovšem, ja som bol dobre zaopatrený kožuchami, do ktorých som sa na noc zamotal. Jakonáhle začalo svitať, už som bol zas na nohách, sobral som šiator, položil ho na sánky a pokračoval vo svojej ceste.

Asi o týždeň pozdnejsie opustil som Jukakaket a prejdúc cez výšiny a hory, prišiel som k rieke Innoko, ktorá tiež vteká do Jukonu. Ale neprešiel som po tejto rieke mnoho míľ, keď som natrafil na schodnú cestu, ktorá má zaviedla do novej osady Ophir City, ktorú zlatokopi len nedávno boli založili. Osada táto ležala asi sto päťdesiat míľ od Kokrinesu.

Rozhodnul som sa tu zostať za čas a odpočinúť si. Aj psom treba bolo sotavenia, lebo následkom planej dráhy boli vysilení a vytrápení. Okrem toho traja mali nohy omrznuté a boľavé. Preto som sa tu chcel za čas zadržať, aby sa psi vyliečili. Ale zahálať som nechcel a preto vybral som sa na polovačku, lebo som potreboval čerstvého mäsa pre seba i pre psov. V okolí Beaver Mountains zastrelil som kariboa, zvera to, ktorý je jako polovičný byvol a jeleň. Mäsa teda mal som dosť.

Poneváč dvaja zo psov boli v takom stave, žeby pokračovať v ceste nemohli, zanechal som ich v Ophir City a dňa 18. marca odcestoval som preč. Toto bola moja posledná stanica, kde som našiel belochov; ďalšia moja dráha viedla cez divé a neznáme kraje. Poneváč som chcel čím rýchlejšie pokračovať, nemohol som všetky zásoby brať sebou, už aj preto nie, že som mal len päť psov teraz. Teda šiator a iné zbytočné vystrojenie zanechal som na mieste. Od toho času musel som spávať pod stromami, kde ma noc zastihla. Proti zime chránil som sa tak, že som si každý večer narezal konárov, ktoré som na kopu nahádzal. Na to položil som svoj spáci mech z kožuchov ušitý, do ktorého som sa vtiahnul na noc. Aby som však ešte lepšie bol chránený, zavolal som psov a dal som im spať na mne. Tak bolo i mne i psom teplejšie. Rozumie sa ale, že som vždy rozložil taký oheň, ktorý cez celú noc horel pred nami. Vedla lúžka mal som nahotovené drevo, aby som na oheň mohol prikladať dľa potreby, a tiež svoju pušku držal som si po ruke. Potravín nabral som si čo najviac, lebo na celej svojej ďalejšej ceste, ktorá mohla obnášať šesť sto míľ, šiel som cez divinu, kde som okrem snáď mäsa ničoho nemohol dostať.

Na štvrtý deň po odchode z Ophir City dorazil som ku rieke Kuskokwim, ktorá je veľmi veľká a začína sa v površí v susedstve Mount McKinley, ktorý je navyšším vrchom v severnej Amerike. Umienil som si, že budem túto rieku sledovať dokiaľ mi len bude možno, a potom prejdem cez nejaký priešmyk pomedzi vrchy a tak ďalej ku pobrežiu Tichého Oceánu.

Prejdúc asi päťdesiať míľ po rieke Kuskokwim, prišiel som k menšej rieke, ktorá do tamtej vtekala. Tu našiel som niekoľkých Indiánov, ktorí mi dali úpravu jako ďalej cestovať. Jedného z Indiánov vzal som si za vodiča a bez meškania nastúpil som ďalšiu cestu hore riekou Kwikpukna až sme prišli na miesto, kde sa rieka na dvoje delila. Ja som sledoval ľavý tok rieky až k jej začiatku, a tam medzi vrchmi našiel som velikánske ležiská uhlia, ktoré až na povrch zeme vyčnievalo na brehoch. Zem bola síce zapadlá sňahom, ale jako som najlepšie vedel, naznačil som si mapu, a z uhlia som si vzal na ukážku. Pozdnejšie poslal som kus uhlia vládnym úradom do Washingtonu. O pár dní vrátil som sa ku Indiánom u rieky Kuskokwim.

Asi tridsať míľ od ústia rieky Kwikpukny našiel som druhý tábor Indiánov, pomenovaný Nikolaj preto, že medzi Indiánmi žil jeden pravoslávny kňaz menom Starý Nikolaj, ktorý pochádzal z ruskej a indiánskej krve, a ktorý za mladých čias účinkoval v ruských missiách na pobreží Behringského Mora. On bol veľmi pobožný, ale si sťažoval, že nemôže omše slúžiť často, poneváč nemá sviečok. Keď som mu daroval niekoľko sviečok, veľmi mi ďakoval a dával mi rady ohľadom ďalšej mojej dráhy.

Trebárs som bol ďaleko od všetkých belochov, predsa nemal som strachu pred Indiánmi. Ja som bol presvedčený, že Indián je dobrý človek, len s nim treba znať jako zachádzať. Aj to som zkúsil, že čím menej styká sa Indián s belochmi, tým sa má lepšie jako hmotne tak aj mravne. Tak sa zdá, že belosi robia Indiánov zlými ľuďmi.

Starý Nikolaj mi vyprával, že on raz za mladi prešiel tým krajom, kadiaľ ja cestujem, a nakreslil mi mapu, dľa ktorej som mal pokračovať. Ale prikazoval mi, aby som dával pozor na jeden trojhranný vrch, od ktorého na ľavo v dialke asi dvadsať míľ nájdem priešmyk, ktorým môžem prejsť cez tamejšie veľké vrchy.

Zanechavše Nikolaja, našiel som rieku v zlom stave ku cestovaniu. Na mnohých miestach bola rieka taká prudká, že ľad tvoril len veľmi tenkú pokryvku vody, a preto som musel byť opatrným. Raz psi so sánkami prešli cez kus hladkého ľadu a ja som bežal za nimi. Razom ľad preboril sa mi pod nohami a pred očima zjavil sa mi ostrý prúd vody. Rýchle vyskočil som na sánky, lež psi, cítiac väčšiu ťarchu, začali ustávať a v tom už aj sánky začaly sa cez ľad zapádať. Sobral som všetky svojej sily a sústrednil som ich v jeden stašný výkrik, ktorý mal dobrý účinok, lebo psi sa naľakali a skokom hnali ďalej vezúc sánky a mňa na nich za sebou až došli na pevný ľad, kde sme si oddychnuli. Vrátil som sa potom ku diere v ľade a vopchal som tam dlhý stromčok, lež na dno rieky som nedosiahol. Tak nebol som veru ďaleko od smrti.

Na miestach, kde víchor vymietol sňah na ľade rieky, psi išli rýchle a cesty nám ubúdalo, lež často došiel som na miesta, kde vysoký sňah pokrýval ľad a psi sa tam nemohli hnúť. Vtedy musel som ísť vopred na svojich sňahových topánkach, aby som im prekliesnil cestu. Potom vrátil som sa pre psov a tak musel som tou istou cestou prejsť tri razy.

Raz došiel som na miesto, kde v dlžke viac míľ vietor odfúkal sňah a ľad bol čistý ani sklo. Psom sa išlo dobre, lež ja som sa kĺzal a viac ráz som spadnul. V každom takom prípade, psi sa obzreli, otočili a vrátili ku mne, pričom sánky prevrhli, a mal som potom daromnú robotu a márnil som čas. Na jednej zákluke zbadal som, že prvý pes zabrechnul a začal prudko bežať. Iní psi ho nasledovali a vo chvíli sánky letely po hladkom ľade tak, že som nestačil s nimi bežať. Ja som si neznal ináč vysvetliť vec, jako tak, že tadiaľ musel prebehnúť zajac lebo líška a psi že stopu sledujú. Schytil som teda pušku a prichystal sa na každý prípad. Psi čím diaľ tým väčšiu dychtivosť prejavovali, a sánky kolísaly sa raz sem, raz tam jako loď na rozbúrených vlnách mora. Mal som dosť ťažkostí s udržovaním rozvnováhy, aby sa sánky neprehodily. Náhle zatočili sme sa na zákrute rieky, a tam stojác pod stromom, bol ozrutný medveď. Že som bol prekvapený, to si každý domyslí, lebo bár je v Alaske mnoho rozličných medveďov, v zime všetci odpočívajú v dierach medzi skalami, lebo v zemi, alebo len pod sňahom. Tento snáď prebudil sa priskoro a vyšiel pozreť, či už jaro blíži sa. Psi bežali na medveďa odvážlive, ale boli by iste zle pochodili, lebo súc zapriahnutí do sánok, neboli by sa mohli chrániť v páde bitky. V rýchlosti strelil som na macka, lež len zranil som ho. Medveď zdal sa byť veľmi prekvapeným, a ja očakával som, že na mňa podnikne útok, jako to obyčajne ranený medvedi robia; ale miesto toho začal si kúsať ranu v klbe a potom zapchávať ju sňahom, čo keď nepomáhalo zastaviť tok krve, naškriabal machu so stroma a tým si ranu zapchával.

Jednanie medveďa bolo také smiešne, že som sa nemohol sdržať od smiechu. Lež keď medveď slyšal môj smiech, rozdráždil sa, srsti sa na ňom zježily a chystal sa skočiť ku mne, no na to nečakal som, ale nameriac si dobre, strelil som mu do krku. Sotva sa svalil medveď na ľaď, už boli psi na ňom a trhali ho pažrave. Medveď však bol na mieste mrtvý, lebo guľa mu prerazila väzy v krku.

Zabitý medveď mohol byť jedenásť stôp dlhý a mal hnedú srsť. Ale bol taký chudý, a kožušinu mal takú zkazenú, že sa ho nevyplatilo ani odrať.

Nasledujúcej noci prebudil som sa na brechot psov, ktorí zdali sa byť veľmi popúdení, lebo sem a tam skákali a hrčali. Ja som ulapil svoju pušku, ktorá vedla mňa ležala, a ohliadal som sa, lež v tme nič som nemohol uzreť. No chovanie sa psov mi vysvetlovalo, že dačo neobyčajného musí byť na blízku. Vyliezol som teda zo svojho mecha, na čo psi začali vyskakovať na strom, pod ktorým som spal, a hnevlive hrčali a skučali. V tom na strome čosi strašne zamačalo až sa v horách ozývalo. Mačanie bolo zdlhavé a končilo sa asi tak, jako keby ženská srdcolomne kvílila. Mne až krv v žilách zastydla, ale bár jako som zrak napínal, nemohol som ničoho videť, až razom zjavily sa tam dve malé ohnivé guľky. Bez váhania nameril som medzi tie svetlá a strelil. Desný vresk ozval sa a potom čosi spadlo so stroma, a psi v tom istom okamihu skočili na horného leva, čili pumu, lebo ona to bola. Za chvíľu trvala tam veľká patália; psi skučali a brechali a mrvili sa s pumou. Ja som rýchle hodil suchých konárov na oheň a keď plamene vyšlahly, videl som, že psi trhajú dravca, ktorý bol smrtelne ranený do hlavy, ale ešte bránil sa, no psi čoskoro dokončili dielo guľky. Jako sa mohla puma dostať na strom rovno nad mojou hlavou, keďže psi na mne spali, to je záhadným, jako divným je aj to, že sa zver opovážil prísť k ohňu. Ja som sa vrátil k ohňu a vliezol zas do svojho spácieho mecha, no zaspať som nemohol, lebo psi boli cez celú noc nespokojní a chodili ku zabitému zveru, aby na ňom svoj hnev opätne vyliali. Netrpezlive čakal som na svitanie, aby som mohol vstať a pobrať sa ďalej. Nevyspatí a nevrlý vstal som ešte za tmy, a jakonáhle začalo trochu svitať, už som bol na ďalšej ceste. Puma bola celá dotrhaná psami a zanechal som ju na mieste.

Povedla rieky, po ktorej som cestoval, videl som stopy vlkov, a poneváč v Alaske sú vlci veľkí a draví, pripravoval som sa na nich v páde by ma napadli. Aby som ich odstrašil cez noc, nakládol som dvojnásobný oheň pri svojom lúžku medzi hustými jedlami. Nespal som snáď ani za hodinu, keď psi začali vrčať a jeden poťahoval môj spáci mech, aby ma upozornil na nebezpečie. Ja som pochopil, že pes ma darmo neťahá. Okolie toho bolo plné dravých zverov, nuž bol som na všetko pripravený. Rýchle hodil som na oheň kopu konárov a suchých kriakov a plamene hneď vyšlahly vysoko a ožiarily okolie. Obzeral som sa na všetky strany, lež nič som nevidel, ale poneváč psi neprestávali vrčať a skučať, vedel som, že čosi musí byť na blízku. Ale razom videl som pred sebou dve oči, ktoré na mňa pozeraly. Oheň zrkadlil sa v nich. Nazdával som sa, že mám pred sebou dákeho velikánskeho vlka. Nemeril som medzi oči a strelil. Oči sa hneď ztratily. Za chvíľu som čakal, čo bude nasledovať, ale poneváč vôkol bolo všetko ticho, hneď som zas zaspal, lebo som bol od minulej noci nevyspatý a unavený. Ráno šiel som pozreť zastreleného vlka, ale k svojmu prekvapeniu našiel som tam zastrelenú velikánsku sovu.

Ja som sa obzeral, či by som dakde nenašiel stopy nejakých indiánskych lovcov. Bolo mi veľmi clivo v tých pustých a tichých horách. Človeka nevidel som už za sedem týždňov a veľmi som si prial, potkať aspoň Indiána. Mrtvá tichosť hôr strašne na mňa účinkovala. Cestovanie po rieke bolo plané, lebo napriek tuhej zime miestami miesto ľadu našiel som zúrivé prúdy vody. Na takých miestach musel som rieku opustiť a cestovať po brehoch, čo bolo s ťažkosťami spojené, nakoľko popri rieky boly všade husté vrbiny, cez ktoré musel som kliesniť cestu pre psov so sánkami. Niekedy musel som vrbiny vytínať sekerou a viac ráz sem a tam chodiť a sňah šliapať. Na jednom mieste boly brehy rieky také príkre, že sánky nemohly tamaď prejsť vôbec. Rieka bola tu veľmi prudká. Nechal som teda psov kde boli zastali a šiel som hľadať priechod. I prišiel som ku stavu, kde boly veľké kopy ľadov nahromadené cez rieku, a tvorily na pohľad silný most. Prechádzajúc po tom ľadovom moste, poklznul som sa, ľad sa podo mnou preboril a spadnul som do silného prúdu. Prvou mojou myšlienkou bolo, shodiť so seba bundu a sňahové topánky, a po veľkom namáhaní vyplával som úplne vysilený a premrznutý. Aby som si sňahové topánky a bundu zachránil, bežal som propri rieke za vodou a šťastne vylovil som si sňahové topánky, bez ktorých bolo by mi nemožným po hlbokom snahu cestovať, ale bundu som utratil. V bunde som mal kadené okuliare, ktoré človek musí mať, aby mohol hľadeť keď sňah odráža slnečné lúče, a tie som tiež utratil, jako aj kompas a zlatého prachu v cene viac sto dollárov.

Horko ťažko dostal som sa ku svojmu záprahu, lebo zmáčané šaty na mne zamrzly a ztvrdly tak, že som sa sotva rušať mohol. Na šťastie bol som oheň rozložil pri sánkach, na ktorý nahádzal som ráždia. Tu som sa usalašil a prenocoval, lebo som nebol v stave ísť ďalej.

Nasledujúceho rána soťal som vysoký strom, ktorý padnul krížom cez rieku. Ale psi so sánkami nemohli prejsť cez drevo a tak som bol nútený jako psov, tak aj sánky a batožinu na chrbte prenosiť na druhú stranu rieky.

Odkedy zanechal som Starého Nikolaja, cestoval som cez kraje, kde boly samé roviny bez vysokých vrchov, lež teraz prichádzal som ku pohoriu Alasky. V dolinách vrchov boly jedlové lebo smrekové a jalovcové lesy, lež vrchy boly celkom pusté, smutné, bez všetkých stromov. Sňah na vrchoch bol veľmi hlboký, takže cez ne prejsť bolo by nemožnosťou. No na šťastie rieka bola dobre zamrznutá a sňah s ľadu odfúkaný vetrom, čo umožnilo rýchle pokračovanie v dráhe. Pred sebou uzrel som vysočizný vrch, ktorý bol trojhrannej podoby. Dľa neho som poznal, jako mi to Nikolaj bol hovoril, že som blízko priešmyku, cez ktorý možno prejsť na druhú stranu površia.

Pokiaľ som len mohol okom uzreť, všade len pusté vysoké vrchy stály predo mnou. Vedel som, že cez vrchy nemožno prejsť, len cez ten priešmyk, ktorý bol Nikolaj označil. Stromov a vôbec žiadnych rastlín nebolo vidno nikde na míle a míle. Preto som bol nútený vrátiť sa ku najbližšiemu lesu, aby som si dreva nabral na sánky. Palivo musel som mať, aby som v noci nezamrznul, a tiež, aby som si mohol jedlo pripraviť. S tým ztratil som mnoho času. Tej noci stál som pri svojom ohni, dve sto míľ od najbližšieho človeka, a poslúchal som zavýjanie dravých vlkov, ktorí po tme hľadali si dajakú korisť. Až teraz začal som dobre chápať, že v jakom postavení sa nachádzam.

Na druhý deň vyšiel som na končiar vrchu a ohliadal sa. Všade boly len samé vrchy a za nimi tiež len vrchy, ichž končiare siahaly ku oblohe nebeskej. Okrem sňahu a vrchov nevidel som ničoho, len početné stopy vlkov.

Za týždeň vychádzal som na vrchy, hľadajúc priechodný priešmyk, ale po každé vrátil som sa do svojho táboru na noc bez výsledku. Na siedmy deň však šiel som iným smerom a ku svojej radosti našiel som priešmyk, ktorý tiahnul sa dolinou medzi príkrymi a vysokými vrchami.

S novou chuťou vybral som sa na ďalšiu cestu. Sňah bol na vrchu zamrznutý a strieň bol tak silný, že psom bolo ľahko ťahať sánky po hladkom a rovnom strieňu. O pár hodín zbadal som, že idem dolu dolinou k južnej strane pohoria. Ale nové ťažkosti sa mi zjavily, lebo víchor prihnal tmavé mračná a za chvíľu dostavila sa sňahová metelica. V rýchlosti vypriahnul som psov a tam sme sa spolu utiahli ku sánkam na hromadu, aby nám bolo teplejšie. Sňah padal bez prestania za dva dni a dve noci, a za ten čas som sa z môjho mecha ani raz nevytiahnul.

Keby som nebol sňah smietal a dlávil, boli by sme sňahom celkom zapadli. Dreva som nemal a na blízku nebolo ani kriačka, teda zimu som pocitoval dvojnásobne, a musel som jesť len surové mäso a slaninu, a sňahom som si smäd hasil.

Keď sňah prestal padať, ponáhlal som sa preč, aby som dorazil dakde ku lesu, kde by som si mohol oheň rozložiť a sohriať sa, a hlavne vysušiť svoje premoklé šaty. Ale hneď som musel od svojho plánu upustiť, lebo sňah bol taký hlboký, že psi norili sa v ňom a nevládali sánky ťahať. Pripravil som si teda sňahové topánky, pomocou ktorých mohol som po vrchu sňahu chodiť, a ponechavše psov na mieste, šiel som sám preč. Prejdúc asi dvanásť míľ, prišiel som na prvú stopu stromov. Narúbal som dreva a zapálil vatru, pri ktorej som aj prenocoval, lebo bolo už pozde vrátiť sa ku psom. Za včasného rána vybral som sa zpiatky ku sánkam a ku svojmu prekvapeniu videl som, že psi sami prichádzajú za mnou, lež veľmi ťažko im bolo sánky tiahnuť.

Sotva sme došli ku lesu, kde som bol nocoval, keď znovu začal sňah padať. Pokrm sa nám míňal a uznal som za potrebné, vynsť na polovačku. Úfal som zabiť soba, ktoré sa tu maly živiť dľa rozprávania Starého Nikolu. Sob je najväčší jeleň na svete a váži aj vyše tisíc funtov, nuž jeden by nám bol postačil na dlhú dobu. Vyčkal som kým sňah prestane padať a potom vybral som sa do lesa. Slnko jasne svietilo na sňah a to mi škodilo očiam, lež nepripisoval som tomu veľkú dôležitosť. Lež o nejaký čas pocítil som v očiach ostrú boľasť, jako by som mal horúci piesok v očiach. Kým som sa vrátil domov, bol som skoro slepý a od boľasti šialený. Vedel som, že trpím na tak zvanú sňahovú slepotu. Vtiahnul som sa do svojho mecha a stonal som, na čo psi prišli a lízali mi tvár zo súcitu. Za celé dva týždne ležal som tak bez pomoci. Cez deň nevidel som nič, ale v noci v polo tme bol som v stave predmety rozoznávať. Ale aj to mi robilo ťažkosti. Na šťastie mohol som prikladať na oheň a narúbať dreva a nakŕmiť psov.

Po dvoch týždňoch oči sa mi zahojily. Prezeral som zásoby a vypočítal, že mám len niekoľko funtov ryže a mletého ovsa a trochu jelenieho mäsa a slaniny. K najbližšiemu človeku ale mal som ešte najmenej stopäťdesiať míľ cesty. Jak sa mi čo nepritrafí zastreliť, zhyniem hladom aj moji psi.

Nasledujúcej noci zobudený som bol strašným zavýjaním a brechotom, a v nasledovnej chvíli povstal boj o život medzi psami a vlkami, ktorí na nich veľkým počtom útočili. Bez rozmýšľania pochytil som pušku a začal strieľať, aby som vlkov odstrašil. No musel som strieľať len do povetria, poneváč psi s vlkmi boli v jednom klbku a mohol som práve tak psa zastreliť jako vlka. Tak sa zdalo, že vlci si streľby nevšímali. Vyskočil som teda a pochytiac hromadu nachystaného ráždia a dreva, hodil som to na oheň, ktorý bol skoro vyhaslý. V tom pocítil som, že ma čosi za čižmu ulapilo a na zem do sňahu stiahlo. Nemal som času na rozmýšľanie, a ani neviem jako som to zrobil, ale predsa ulapil som v ohni horiacu hlaveň a šťúril ju vlkovi medzi oči, lebo to bol vlk, čo ma za nohu bol ulapil. Vlk skavučal a odskočil. Medzitým oheň zmohol sa a mohol som videť ten strašný boj psov s vlkmi. Chudáci psi boli dotrhaní tak, že z daktorých už aj črevá viseli, ktoré vlci hneď hladovite hltali. Rýchle nabral som horiaceho dreva z vatry a rútil na zápasníkov, čo malo nad očakávanie dobrý účinok, lebo zbesilí vlci strašne zavýjajúc, rozprchli sa. Hodil som ešte viac dreva na oheň, aby som vlkov odplašil, a tu pri svetle vatry zjavil sa mi desný obraz. Moji verní a oddaní psi boli roztrhaní. Dvaja sa už v posledných smrteľných úzkostiach triasli, a druhí dvaja oblizovali si krv so škaredých rán, pričom ľútostive pišťali a na mňa upierali svoje zraky jakoby o pomoc prosili. Nemohúc sa na to dívať, postrieľal som ich, aby boli zbavení trápenia. Len jeden zo psov jako by zázrakom vyšiel zo strašného boja temer bez poranenia.

Nasledujúceho rána sobral som sa ďalej. Do sánok zapriahnul som svojho jediného psa a sám seba vedľa neho. A tak sme spolu tiahli sánky po sňahom pokrytom ľade rieky. Cez deň slnečné teplo zmäkčilo sňah a dráha bola obtížna. Z tej príčiny umienil som si, že napozatým budem v noci cestovať a cez deň odpočívať. Dráhu som po tme ztratiť nemohol, poneváč rieka tiekla cez vysoké a príkre koryto. Ale bolo to nebezpečné cestovanie, lebo ľad na rieke bol miestami veľmi tenký, takže som slyšal prúd vody žblnkotať. Raz stalo sa, že pes vybrechnul, a pozrúc dolu, videl som, že prepadnul cez dieru v ľade a visel na remeňoch, ktorými bol do sánok zapriahnutý. Mňa ľad lepšie udržoval, poneváč som mal na nohách sňahové topánky vyše šesť stôp dlhé, takže moja váha rozdelená bola na väčší priestor.

Pes zanechával krvavé stopy za sebou, čo ma upozornilo na jeho boľavé nohy, ktoré mal na tvrdom sňahu a ľadoch sodraté do krvi. Aby som mu odpomohol, narezal som kusy kožucha a tie som mu na nohy obviazal, po čom on patrne veselšie ťahal sánky.

Za tri nasledujúce noci cestoval som dolu riekou, a potom dorazil som ku veľkej rieke, ktorá bola Indiánom známa pod menom Skventna. Na tom mieste bola temer pol míle široká, a vedel som, že idem dobrou dráhou, lebo rieka vtekala do rieky Jentny, a táto zas ešte do väčšej rieky Susitny, ktorá vtekala do Tichého Oceánu.

Ja som sa teraz pustil dolu Skventnou a cestovanie tu bolo lepšie, lebo ľad zdal sa byť hrubším a bezpečnejším. Za štyri noci cestujúc, došiel som na miesto, kde rieka spájala sa s Jentnou. Blahoželal som si, že som toľkú dráhu už prekonal, a odteraz že mi bude už snadnejšie. Lež prišiel dážď a padal ustavične cez celý deň aj nasledujúcej noci. Následkom dážďu sňah zmäknul tak, že som ani so svojimi sňahovými topánkami nemohol po ňom chodiť, lebo za každým krokom vhúpnul som na tri alebo štyri stopy do sňahu. Proboval som výnsť na vrch, ale sňah bol všade mokrý a mäkký, a nebolo mi možno ísť ďalej.

Po dlhšom uvažovaní rozhodnul som sa, že počkám tu kým sa ľady na rieke pustia, čo sa mohlo dosť skoro stať následkom príchodu teplejšieho počasia a dážďu. Keby sa ľady pustily, potom by som mohol na nejakej plti plaviť sa dolu vodou. Prezrel som si potraviny a našiel som ešte na štyri dni jedla pre mňa a pre psa. Vypočitoval som si aj to, že som už len asi šesťdesiať míľ od najbližšieho človeka.

Štyri dni prešly a jedlo sa mi celkom minulo, ale ľad na rieke ešte stál. Za ten čas soťal som niekoľko stromov a shotovil si plť, no tá nebola náležite zrobená, lebo nemal som žiadnych nástrojov okrem sekery.

Aj piaty deň prešiel a ľady sa nehnuly ešte, a celý deň som už hladoval. Hlad pociťoval som tým viac, že už za viac dní sporil som s pokrmom a nikdy som sa nenasýtil. Chcel som ísť na poľovačku, no nohy mi vypovedaly službu. Bol som taký slabý, že som sotva obstál na nohách. Hlad ma trápil natoľko, že som svojho obľúbeného psa zastrelil, aby som sa ním mohol živiť. Ale keď som ho videl mrtvého, taká ľútosť ma pojala, že som sa pustil do plaču a ležal som tam na mieste do druhého rána.

Za dva celé týždne nejedol som ničoho okrem mäsa z môjho psa, ktoré som si nad ohňom po kúsku piekol.

Že jako som sa pritom cítil, to sa ani opísať nedá. Nejiesť nič len psie nesolené mäso, ktoré už aj škarede páchlo, bez prístrešie a samojediný žiť tu v divine, to veru bolo hrozné. Ale aj psie mäso sa mi už míňalo, a čo si počnem, keď ho viac nebude? Zaiste tu hladom zhyniem, lebo odnikiaľ žiadnej pomoci očakávať som nemohol.

V noci 17. mája ľad začal praskať a lámať sa, čo znelo jako by z kanónov strieľal, a potom sa ľady pustily dolu riekou. Na druhé ráno potisnul som svoju plť do rieky, aby som sa na nej odplavil, poneváč inej rady som si nevedel dať. Bolo to nebezpečným podujatím, púšťať sa na slabej malej plti medzi ľadmi, ktoré po prúdoch rieky boly tým viac nebezpečné, lež tu zostať bez pokrmu, bez prístrešia, to nebolo lepšie. Práve som začal svoje veci nosiť na plť, keď hore od rieky slyšal som veslovanie a hneď potom aj ľudské hlasy, ktoré boly prvými čo som za dva mesiace slyšal. Pretieral som si oči, či sa mi to len nesníva. Kde by sa tu ľudia vzali? Lež hneď na to uzrel som na rieke veľkú plť, na ktorej dvaja mužovia veslovali.

Vystrelil som z pušky na znamenie, že pomoc potrebujem. Pltníci pristali na brehu, kde som sa nachádzal, a boli práve takí prekvapení jako ja, a nechceli mi ani veriť, keď som im vyprával, že som samojediný cestoval od Jukonu. Z reči do reči dozvedel som sa, že to boli dvaja zlatokopi, ktorí pri prameňoch rieky Jentny hľadali zlaté ležiská. Jeden z nich menoval sa Daniel a druhý Connor. Oni nemali žiadneho pokrmu sebou, lebo boli mali malé zásoby a tie už pred dňom spotrebovali, ale keď som im ponuknul mojej psiny, ďakovali mi, že ešte nie sú hladní nadosť k takému jedlu. Vzali ma na svoju plť a onedlho cestovali sme rýchlosťou šesťdesiať míľ za hodinu, to jest tak rýchle jako expressný železničný vlak.

Ja som bol slabý a nezdravý, takže som im nemohol byť na žiadnej pomoci. Ľahnul som si teda na stred plte a tam som si blahoprial ku tomu šťastiu, ktorého som sa dočkal. Hlas ľudský zdal sa mi byť veľmi milým, a tešilo ma, že som v spoločnosti ľudí. Samota v horách bola ma prv viac trápila než hlad a všetky iné neresti.

Keď sme boli na plti asi za pol hodiny, Connor hovoril, že on zná o jednom úkryte, v ktorom sa trochu pokrmu nachádza, ale že sa musíme preplaviť na druhú stranu menšej rieky, ktorá vteká do Jentny. S plťou nebolo nám možno prejsť cez rieku pre veľkú prudkosť vody a tiež pre náromné množstvo ľadov, lež pozdejšie našli sme starý indiánsky čln, na ktorom chceli sme sa previesť na druhý breh, ale v prostriedku rieky ľady udrely do člnu, ktorý sa hneď prelomil a utonul. Octnuli sme sa vo vode, ktorá nielen prudko tiekla, ale aj massy ľadu a dreva sa dolu ňou plavily, následkom čoho nám bolo plávanie obťažené. Daniel myslel, že sa topím, lebo pre slabosť len horko ťažko držal som sa nad vodou, a prispel mi k pomoci. Viac ráz jeden lebo druhý z nás bol ľadom alebo drevom zastihnutý a urazený, a boli sme všetci traja v nebezpečí smrti, ale sme si vzájomne pomáhali a konečne aj šťastlive sme vyplávali. Potom sme sa ponáhľali k úkrytu, kde sme úfali nájsť pokrmu, no miesto bolo prázdne a my na tele i na duchu zronení kráčali sme hore riekou, hľadajúc nejaký spôsob, dostať sa na druhú stranu ku našej plti. Po dlhom pochode našli sme priechod, a potom za deň a noc pripluli sme na svojej plti ku stanici Susitny, kde táborilo asi päťdesiať belochov a mnoho Indiánov. Tu sa mi dostalo pomoci. Z počiatku musel som požívať len tekutý pokrm, ale aj to len v malej miere. No za niekoľko dní som sa sotavil, len nohy ma bolely a boly ešte veľmi spuchnuté. Cukor a soľ išly mi najviac na chuť, a ľudia sa divili, že si všetko trikrát solím a cukor stále ciciam.

Keď som sa už dosť dobre cítil, odcestoval som ďalej a dňa 1. júna dorazil som ku moru. Tak som prekonal tisíc míľ dráhy cez drsnú krajinu o samote. V prístave Seward počkal som na loď, ktorá ma k domovine priviezla, a keď som zas uzrel svojich milých príbuzných a priateľov, bol som blažený nad mieru, ale na svoju cestu po Alaske nikdy nezabudnem.