ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strašný koniec milostných zápletiek

O smrti rakúsko-uhorského korunného princa Rudolfa, jediného syna Františka Jozefa, nevedelo sa za dlhé roky ničoho určitého. Vrchnosť usilovala sa všemožne v tajnosti držať všetko, lebo jako život, tak aj smrť Rudolfa bola škandalózna.

Že Rudolf zahynul smrťou neprirodzenou, to sa nedalo tajiť, lež jakým spôsobom zomrel, o tom rozchyrovalo sa všeličo. Jedni tvrdili, že Rudolf lozil jednému lesníkovi za manželkou a žiarliví manžel rozvalil Rudolfovi hlavu kolbou pušky. Z iného prameňa pošuškávali, že dvaja ujcovia českej barónky Márie Večerovej zavraždili Rudolfa, aby sa za ňu pomstili. Rudolf ju sviedol sľubami, že si ju pojme za manželku, keď sa rozsobáši so svojou manželkou Štefániou, alebo keď sa jej zbaví jakým takým spôsobom. Krásna a mladá a nevinná Večerová dala sa omámiť a upadla do osídla Rudolfovho, ktorý s ňou aj naďalej udržoval milostný pomer, ale nijako nestaral sa o to, aby jej česť zachránil. Tak upadla celá rodina Večerovej do veľkej hanby a potupy, a ujcovia Večerovej z pomsty zahlušili Rudolfa. Jeden z nich tak ovalil princa ťažkou fľašou zo šampanského vína, že mu lebku rozštiepil. Maďarskí veľmoži, ktorí boli priateľmi Rudolfa, s ktorým po radovánkach chodievali, zabili tam hneď na mieste útočníka, ba dľa zpráv až dvoch a ich mrtvoly v tajnosti odpratali a zahrabali. Túto zprávu podporovaly chýry, že v skutku z letohrádku v Meyerlingu za nočnej doby odpratali pár mrtvol. Zas z iného prameňa tvrdilo sa, že Rudolf spáchal samovraždu zastrelením, keď prv zastrelil aj svoju milenku Večerovú. Učinil to vraj preto, že poneváč ju nemohol mať za manželku, teda rozhodli sa, radšie spolu zomreť. K tomu však iní tvrdia, že vec sa mala takto: Rudolf lumpoval a pil ešte viac než obyčajne. V opilom stave potom hrozným a neopísateľným spôsobom zavraždil svoju milenku. Chcel vraj previesť na nej kriminálnu operáciu, aby zničil jej plod, a pritom ju tak domäsiaril, že zomrela. Rudolf spal v tej chyži opitý až do rána. Keď sa potom zobudil a videl, že čo vykonal, prestrelil si hlavu.

Také a podobné chýry išly o smrti korunného princa Rudolfa. Ale nevedelo, sa, ktorá povesť je pravdivá a komu veriť. Okrem Habsburgskej rodiny a pohlavárov, ktorí boli v Meyerlingu prítomní, nikto nič určitého nevedel. Tak prešly roky a desaťročia.

Konečne grófka Mária Larisch, vnučka kráľovny Alžbety, ktorá bola do veci zapletená, vyjavila všetko. Grófka Mária Larisch bola vnučkou bavorského kniežaťa Lojza, brata nebohej kráľovny Alžbety. Kým bola Mária dievkou, Alžbeta mala ju veľmi rada a pridržala ju pri sebe, a neskoršie našla jej ženícha v osobe bohatého grófa Juraja Larischa. Po smrti Rudolfovej však kráľovna Alžbeta vyhnala grófku Larischovú z Burgu, lebo ju upodozrievala, že ona v tajnosti usporiadala dostaveníčka medzi Rudolfom a Večerovou. Táto potupa trápila grófku Larischovú, a aby sa konečne ospravedlnila, rozpovedala udalosti, ktoré odohraly sa v dobe smrti Rudolfa.

Rudolf bol roztopašným a ľahkomyseľným mužom, jakými sú aj mnohí iní princovia a panovníci, ktorí len rozkoše sveta užívajú, jako by svet bol len na to svorený, aby im dobre bolo. Zamestnania nemajú a v lenivosti a pohodlí a v samých rozkošiach trávia svoj život, márniac milliony, ktoré chudobní ľudia na nich skladajú daňami. Zaháľanie a lenivosť a prepych vedú ľudí k nemravnosti a hriechu, to vidno aj v každodennom živote, nuž niet divu, že členovia panovníckych rodín majú toľké škandále a potupy. Známo je, že istí panovníci vydržiavali si aj herečky a frajerky skoro verejne; princezny, svobodné i vydaté uchodily s mladými mužmi; tri dcéry istého panovníka maly nezákonité deti s jedným paholkom, ktorý u nich slúžil; princovia lozily po parížskych a iných veľkomestských zábavných sieňach, kde herečky a iné dámy obsypávali zlatom a perlami a diamantami atď. O podobných udalostiach popísalo sa dosť aj v novinách. Nuž a to je isté, že len malá časť škandálov vyšla na javo, lebo panovnícke rodiny sú dobre chránené pred verejnosťou.

Jaké drevo, taký klin; jaký otec, taký syn. Prirodzeným je, že zpustlosť rodičov prechádzala aj na ich potomkov, ktorí tiež podobný život viedli. Jablko nespadne ďaleko od jablone. O Františkovi Jozefovi kolovaly tiež rozličné klebety, ktorými bol spájaní s jakýmisi židovkami a maďarkami. Určitého nevie sa ničoho, lež tak sa zdá, že kráľovna Alžbeta, ktorú prebodnul istý taliansky anarchista, nežila pri svojom mužovi za posledné roky jej života, ale stále cestovala. Povrávalo sa, že ona následkom škandálov v rodine zbláznela. To sa vie, že nemala zdravého rozumu, lež pre jakú príčinu ztratila rozum, to sa určite nevie ani do dnes.

Poneváč panovnícke rodiny považujú sa za iných, vyšších ľudí než sú ostatní smrteľníci, ešte aj do dnes panuje v Europe ten hlúpy a starosvetsky zvyk, že princ smie si vziať za ženu len princeznu, a princezna smie sa vydať len za princa. V mnohých pádoch ani neženia sa z lásky, ale len z politických ohľadov; ktorú princeznu vyberú princovi, tú si musí pojať za ženu bez ohľadu na to, či ju miluje alebo nie. Tiež aj princezny musia sa vydávať za princov, ktorí sa im vôbec nepáčia. Prirodzeným je, že také manželstvá nebývajú blaženými, ani ich potomkovia nemôžu byť duševne a telesne zdravými a silnými, hlavne preto nie, že panovnícke rodiny všetkých europejských krajín sú viac menej krvnými príbuznými, lebo od stá rokov uzavierajú manželstvá medzi sebou, takže všetci spolu sú jednou rodinou. Keby si princovia mohli brať za ženy zdravé a cnostné dievky z pospolitého ľudu, a zas princezny keby sa smely vydávať dľa svojej vôle za statočných a bujarých mládencov z ľudu, vtedy by sa krv panovníckych rodín obživovala a posilňovala, a nebolo by medzi nimi toľko škaredých škandálov.

Rudolfa ospravedlňujú daktorí jeho priatelia tým, že on nebol horším od iných princov, a že keby nebol mal toľko nepríjemností pre intrigy, a keby sa nebol spil poslednej noci, žeby dnes bol býval uhorským kráľom a snáď aj rakúskym cisárom, a jeho minulosť bola by zabudnutá.

Neboly to len milostné zápletky a nešťastné manželstvo Rudolfa, čo ho priviedlo k zúfalstvu a predčasnej smrti. Maďari vtedy ešte snívali o svojej samostatnosti a radi by sa boli od Rakúska odtrhnúť, aby tým lepšie mohli maďarčiť. František Jozef povoloval im rad radom všetko, čo žiadali, napriek tomu, že proti nemu bojovali a nebyť Ruska, boli by ho aj s tronu shodili. Nemaďarské národy ale ktoré zostaly kráľovi vernými, tých František Jozef bezcitne vydal Maďarom do moci, ktorú nevďačnosť ani Slováci nikdy nezabudnú.

Gróf Andrássy vyslovil sa, že za smrťou princa Rudolfa leží aj dačo iného okrem jeho milostných zápletiek. A v skutku nájdená bola oceľová truhla, ktorú len s ťažkosťami otvorili. Truhla obsahovala listiny, z ktorých vysvitlo, že Rudolf spiknul sa s maďarskými pohlavármi proti svojmu otcovi a chcel mu odobrať Uhorsko. Rudolf mal sa stať uhorským kráľom, a Uhorsko malo byť odtrhnuté od Rakúska. Do veci zapletený bol aj arciknieža Ján a viacerí maďarskí magnáši, ktorí chodievali s Rudolfom na poľovačky a zábavy. Rudolf obával sa následkov svojho plánu, a to s inými škandálmi a zvadami s jeho otcom dohnalo ho do zúfalstva.

Oceľová truhla s listinami sverená bola do opatery grófke Larischovej, v ktorej mal Rudolf vtedy dôveru. Grófka mala truhlu oddať istému maďarskému hodnostárovi, ktorý znal povedať Rudolfom ustálené heslo. Lež zúfalý čin Rudolfov plány prekazil a truhla dostala sa potom do rúk Františka Jozefa.

Grófka Mária Larisch nachádzala sa v Meyerlingu pred smrťou Rudolfa, a keď videla, že tento priviedol barónku Máriu Večerovú, robila mu výčitky. Rudolf nahneval sa na ňu a vytýkal jej, že ona je vyzvedačkou a že podáva do Viedne zprávy o jeho živote. I rozkázal jej, aby sa z kaštieľu vypratala, čo keď sa zdráhala učiniť, ulapil ju za hrdlo a druhou rukou oprel jej do čela revolver, ale keď mu povedala, že je pripravená zomreť, utíšil sa. Keď mu potom grófka prisľúbila, že ničoho nevyzradí, prepustil ju v pokoji.

Rudolf bol povolal svojich kamarátov na polovačku do Meyerlingu. Početní veľmužovia dostavili sa, lebo také polovačky spojené bývaly vždy s veľkými hostinami a radovánkami. Svojej manželke Štefánii odpísal Rudolf do Laxenburgu, že sa o pár dní vráti do Viedne.

Verný vozkár Rudolfov, istý Bratfisch, v tajnosti zaviezol 17 ročnú Máriu Večerovú do Meyerlingu ešte pred príchodom hosťov, a ubytovaná bola v chýži korunného princa, s ktorým deň a noc ztrávila. Keď sa mala polovačka započať, Rudolf vyhováral sa, že je prechladnutý a preto sa nemôže súčastniť streľby, ale oni aby len išli všetci. Keď sa hostia vrátili z polovačky, Rudolf mal krk zaviazaný hodvábnym šátkom, aby mu verili, že je prechladnutý.

Spoločnosť zasadla za stôl ku hostine, lež korunný princ sa dlho nebavil s nimi. Kázal im zabávať sa, a on, vraj, ide si ľahnúť. Že sa tak skoro vytratil od spoločnosti, to nebolo nič zvláštnym, poneváč on vždy chodieval za včasu spávať keď mal nejakú frajerku v dome.

Osobný sluha Loschek tajne zaniesol večeru pre Rudolfa a Večerovú do ich svetlice, a korunný princ mu rozkázal, aby ho o siedmej hodine ráno zobudil.

Dolu v sieni trvala hostina a pijatika cez celú noc. Veľmožovia pili, jedli, kúrili, hrali v karty a žartovnými povedačkami a spevom zabávali sa cez celú noc, kým Rudolf so svojou milenkou na hornom poschodí v tichosti trávil svoju poslednú noc.

O siedmej hodine ráno Loschek zaklopal na dvere Rudolfovej spálne, a tento mu kázal, aby o pol hodiny pozdejšie znovu zaklopal, čo sluha aj učinil, lež nedostal žiadnej odpovede. Zaklopal podruhé, aj po tretie, a keď nemohol zobudiť svojho pána, dal privolať maďarského grófa Hajosa.

Keď ani Hajos nemohol dostať odpovede, vypáčili dvere, poneváč tušili, že sa muselo stať dačo mimoriadneho.

Hrozný pohľad sa im naskytnul. Izba bola celá postriekaná krvou. Posteľ bola krvou zaliata, a pod posteľou bola kaluža krve, kdežto po stenách boly veľké krvavé škvrny. Rudolf ležal na boku a ešte držal pištol v ruke. Temeno hlavy mal skoro celkom odstrelené.

Mrtvolu nešťastnej Márie Večerovej našli pod zákryvkami. Ona bola tiež strelená do hlavy. Hajos rozkázal potom sluhovi, aby mrtvolu Večerovej zaniesol do druhej izby, čo keď sa stalo, obe izby, v ktorých boly mrtvoly, boly zamknuté. Hajos na to šiel ku hosťom a povedal im, že korunný princ náhle ochorel, a on že musí ísť do Viedne pre lekára.

Smutnú zvesť priniesli najprv cisárovnej Alžbete, ktorá zostala sťa zkamenelá. Neplakala vôbec. Ona sama išla potom upovedomiť Františka Jozefa o tragedii. V tom prišla ku cisárovnej dvorná dáma Ferenzyčka a oznamovala, že barónka Večera žiada si audienciu, aby požiadala cisárovnu, žeby Rudolfa prinútili prepustiť jej dcéru Máriu Večerovú, ktorú vraj uniesol a drží v zajatí. Stará Večerová ešte neznala, že jej dcéra je mrtvá. Cisárovná Alžbeta pripustila k sebe starú Večerovú a bez všetkých okolkov chladnokrvne jej povedala, že jej dcéra zomrela. Večerová zamdlela a cisárovná bez všetkej ľútosti pozrela sa na ňu a odišla.

Dr. Wiederhofer, dvorný lekár, bol hneď poslaný do Meyerlingu. Gróf Hajos oddal mu kľúče od izieb, kde ležaly mrtvoly. Wiederhofer našiel všetko tak, jako bol Hajos vyprával. V chyži Rudolfovej boly ešte pozostatky večere na stole; bolo tam aj niekoľko prázdnych fliaš zo šampanského vína, a jeden stolok bol prevrhnutý. Vedľa postele na koberci bola z polovice vyprázdnená fľaša pálenky. Lekár rozkázal fľaše vyniesť, aby ich tam cisár nevidel, keď príde do Meyerlingu.

Lekár dočasne poviazal Rudolfovi rozbitú hlavu, smyl mu krv s hlavy, krku a tela, a pomocou sluhu očistil posteľ jako sa najlepšie dalo a zakryl ju, aby tak zaodial stopy strašnej udalosti. Všetko iné bolo tak ponechano do príchodu Františka Jozefa.

Sluha Loschek potom zaviedol lekára do tmavej chyže, kde ležala mrtvola Večerovej zakrytá v koši, okolo ktorého pohádzané boly šaty, klobúk a iné predmety nešťastnej devy.

Lekár našiel mrtvolu dievky zohavenú. Jednu stranu tváre mala celú dokaličenú a jedno oko bolo vypadlé z jamy a viselo len na čuve. Lekár umyl tvár a vlasy dievky, poviazal jej rany kusami plátna, ktoré z plachty natrhal, a zavinúc ju do postelnej plachty, rozkázal sluhovi, aby ju zaniesol do druhej chyže.

Keď František Jozef došiel do Meyerlingu a uzrel mrtvolu svojho jediného syna, dal sa do plaču a za dlhý čas nemohol sa utíšiť. Keď mu všetko vyrozprávali, že jako našli mrtvoly, vrátil sa hneď do Burgu vo Viedni.

Strýkom baronky Večerovej povedali, že mrtvolu jej oblečú do každodenných šiat, a oni, strýkovia, že ju musia niesť medzi sebou tak, aby ľudia mysleli, že žije. Keď mrtvolu nešťastnej dievky niesli ku koču, záväzky roztrhly sa a hlava dievky ovisla. Gróf Stockau sňal si s klobúka čiernu pantlu a tou poviazal mrtvole hlavu. Na chrbát a krk dievky priviazali palicu tak, že ona udržovala mrtvolu hore koncom.

Mrtvolu dievky posadili do koča a jej príbuzní, gróf Stockau a A. Baltazzi museli pri nej sedeť a držať ju medzi sebou tak, aby nespadla. Vyzeralo to v skutku tak, jako by Večerová bola živá. Mala na sebe všetky šaty, na nohách hodvábne punčochy a pantofle, na hlave klobúk s perami, a zaodiata bola bundou. Tak ju vyviezli z kaštieľa. Za nejaký čas došiel koč ku istému kláštoru, kde dvaja mnísi na sprievod čakali. Mrtvolu položili na máry a zaniesli ju do márnice na cintoríne Cistercianského Kláštora sv. Kríža. V márnici, ktorá podobala sa viac drevárni, mali mnísi už pripravenú rakvu, sbitú len tak náhle z nehoblovanýeh desák, a do nej uložili mrtvolu kedysi krásnej a pôvabnej devy, ktorá stala sa obeťou zkazenosti princa. Jaký hrozný koniec vzala táto dievka, ktorá mohla mať skvelú budúcnosť pred sebou! Pochovali ju do drsnej truhly, kdežto jej svodca a vrah odpočíval medzi kvetami na nádhernom výstavku, medzi veľkou nádherou a pompou. Taká je spravodlivosť sveta! Truhla Večerovej nebola ničím vyplnená, len tak jako zver vložili ju dnu, a aby mala hlavu trochu pozdvihnutú, gróf Stockau stočil jej klobúk a tak dal jej ho pod hlavu. Potom jej sňal s krku zlatý krížik a vložil jej ho medzi stvrdnuté prsty. Na to mnísi priklincovali na rakvu dosky a vyniesli ju von. Blízko múra bola už vykopaná jama, do ktorej vložili rakvu bez všetkých ceremonií, a potom zasypali jamu zimničnou rýchlosťou.

Mária Večera, jejž jediným hriechom bola hriešna láska ku princovi, pochovaná bola sťa pes. Jej príbuzní, ktorí si kľakli pri hrobe, aby sa za jej dušné spasenie pomodlili, odohnatí boli policajným úradníkom, ktorý mrtvolu sprevádzal.

O mnoho väčší hriešnik, princ Rudolf, pochovaný bol s velikánskou pompou za slávnostného reqiumu za prítomnosti cirkevných i svetských a vojenských hodnostárov a veľkého počtu ľudu, lebo však on bol princ, ktorému nemerá sa takou mierou jako inému smrteľníkovi.