ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príhody amerických dobrodruhov v arktických krajoch

Vo východno-severnej časti Kanady rozprestiera sa velikánsky záliv, ktorý by sa mohol skoršie menovať morom. Záliv tento objavil anglický plavec Henry Hudson, ktorý hľadal cestu morskú do Asie asi sto rokov po objavení Ameriky, a od neho dostal záliv meno Hudson Bay. Na rozsiahlom pobreží a v okolitých územiach žijú ešte aj dnes divoké kmeny indianske, a v severných a východných krajoch prímorských žijú Eskymáci. Polodivé tieto národy živia sa hlavne lovom a od nich pochádzajú rozličné cenné kožušiny. Tu je domovina tuleňov, rozmarov čili mrožov, ľadových medveďov, bielych a iných vzácnych líšiek, a iných zverov, íchž kože majú veľkú cenu. Anglická spoločnosť čarterovaná pod menom Hudson Bay Co. dostala výlučné právo obchodovať s domorodcami týchto krajov, a že zarábala veľké peniaze, to je všeobecne známo; za trochu dreva lebo železa, alebo za iné malé predmety jako nože, háčky, ihly dostávala od domorodcov cenné kože tuleňov a iných zverov. Menovaná spoločnosť bola veľmi žiarlivá na svoj obchod a prísne nakladala s každým, kto by sa bol opovážil tieto chladné kraje navštíviť a s domorodcami obchodovať.

Do týchto krajov vybrali sa šiesti mladí Amerikáni, aby si tam zapoľovali a pritom aj Eskymákov obzreli, či by sa s nimi nedal zrobiť nejaký výnosný obchod bez vedomia Hudson Bay Companie. K tomu cieľu najali si malú plachtovú loď, jejž kapitáň bol už častejšie v ľadových vodách severnej Ameriky a mal nielen potrebnú zkúsenosť, ale aj odvahu. Jeho matrozi, počtom päť mužov, slúžievali na rybárskych koráboch a prekonali mnohé cesty u pobrežia Greenlandu. Okrem toho vzali si jedného černocha za kuchára. Keď bola loď naložená potravinami rozličného druhu, zbraňou, teplými odevami a obuvou a inými potrebnými zásobami, za prajného počasia vyplula z newyorského prístavu začiatkom mája roku 1870. Kapitáň dobre vedel, že svoju cestu musia prekonať cez leto, poneváč na zimu je more pokryté ľadami a plavba je úplne vytvorená.

Veľké bolo oduševnenie dobrodruhov, keď loď „Hecla“ vyšla na šíre more. V mysli predstavovali si, že jaká zábava ich očakáva. Za prvé dni plavby boli všetci v tej najlepšej nálade, poneváč vetrík hnal loď hladko vopred po malých vlnkách mora, lež keď pozdnejšie zastihnutí boli búrkou a loď kolísala sa, dostavila sa morská choroba a išlo im žalúdky povyvracať. Kapitáň a matrozi boli navyknutí na more a kolísanie lode neškodilo im ani najmenej.

Keď sa loď blížila o niekoľko dní k úžine morskej, ktorá vedie do Hudsonu, začal viať od severa ostrý a studený vietor a naši dobrodruhovia ponáhlali sa pre svoje zimné kabáty. Tiež zbadali, že čím ďalej na sever plujú, tým dlhšie stávajú sa dni a kratšie noci. Jedného rána uzreli v dialke biele predmety na mori, ktoré ich pozornosť pútaly, lež kapitáň im vysvetlil, že sú to kusy ľadu, ktoré prúdy ženú z ľadového mora na juh. Za chvíľu potom slyšať bolo drenie a praskanie pôsobené tým, že ľady trely sa o boky lode. Ľady stávaly sa hustejšími a kapitáň uznal za dobré, zmeniť smer, aby im vyhnul a vyhľadal vodu, kde by toľko ľadov nebolo. Prúd mora bol tu taký náramný, že treba bolo byť opatrným, aby sa loď nestroskotala na ľadiskách. V zime utvoria sa velikánske množstvá ľadu v početných zálivoch a medzi mnohými ostrovkami, a potom cez leto sa lámu a prúdy mora ich ženú na juh. Až v júli býva more dosť očistené od ľadov, aby lode mohly tam pluť bezpečne.

Kapitáň dal stiahnuť hlavné plachty, aby loď išla len pomaly vopred. Treba bolo byť opatrným, poneváč keby tak loď narazila na veľké ľadisko, mohla by sa ztroskotať. To bolo ich šťastím, že kapitáň bol zkúsený a opatrný plavec, lebo len o chvíľu pozdnejšie stráž vykríkla, že je pred nimi ľadový vrch. Na rozkaz kapitána matrozi so žrdami a hákmi bežali vopred a keď mohli ľadový vrch dosiahnuť, opreli oň svoje železom okuté žrde a odtískali loď, lež napriek tomu loď narazila na ľad tak prudko, že sa otriasla od základov. Keď sa plavci zo strachu prebrali, kormidelník usiloval sa loď obrátiť, lež silný prúd morský hnal loď ku ľadovému vrchu, v ktorom začalo razom čosi praskať a pukať, ani keby strielal z možiarov. Z plavcov niekoľkí teraz vyskočili na ľadový vrch, aby vyzkúmali príčinu praskotu, no nemohli ničoho videť a vracali sa zpiatky na loď, keď z prostriedku vrchu vyšlahla voda mohútnym prúdom do výšky, čo kormidelník tak vysvetloval, že vo vnútri vrchu musí byť medzera, cez ktorú morská voda bola z času na čas vytískaná.

O niekoľko hodín mhla zdvihla sa rýchle a začalo slnko svietiť tak krásne jako keby boli bývali dakde v južných horúcich krajoch. Aby loď od ľadového vrchu odtiahli, zpustili čln, ktorý silným povrazom priviazali k lodi a potom šiesti plavci veslovali celou silou, kým ostatní žrdami odtískali čln. Pomaly, ale stále vzďalovala sa loď, tiahnutá člnom, až konečne bolo možno zas vytiahnuť plachty a nastúpiť ďalšiu cestu. Pre plavcov nastala teraz dobrá zábava, poneváč kde tu vidno bolo na pobreží bielych medveďov alebo tuleňov, na ktorých strielali. Niekedy aj vystúpili na pobrežie a pešo honili divú zver. Okrem medveďov a tuleňov zabili aj hodne vtákov, menovite husí, kačiek a iných prímorských vtákov.

Jedného dňa, plujúc medzi početnými ostrovami, plavci ďalekohľadmi pátrali po pobreží, či by sa im neukázala nejaká zverina. V dialke uzreli množstvo čiernych lebo tmavých telies, ktoré sa u vody pohybovaly, a každý dačo iné hádal, čo to môže byť, až sa kapitán ohlásil, rieknuc, že sú to tulene. Ale divným mu bolo, že tulene tie rúcaly sa do vody rad radom, čo však vysvetlilo sa rýchle, lebo zpoza jedného ostrova vyplulo viac člnov, ktoré patrne tuleňov pohonily.

„To sú Esikymáci na svojich kajakoch, čili člnoch,“ riekol kapitán. Každý, kto mal nejaký ďalekohľad, díval sa teraz v stranu, odkiaľ člny prichádzaly. Plavci chceli sa dobre prizreť na Eskymákov a preto boly plachty vtiahnuté a loď zastala. Pozorujúc pobrežie, jeden z matrozov ukazoval ostatným stá tuleňov, ktoré sa na pobreží najbližšieho ostrovka sohrievaly. V tom videli jedného medveďa preplávať cez úžinu, a keď sa vyškriabal na ľadom pokrytý breh, otriasol so seba vodu a zakrádal sa ku tuleňom. Plachty lode v rýchlosti vytiahli a kormidelník obrátil loď smerom ku medveďovi, na ktorého si priali plavci streliť. Keď došla loď na dostreľ, tulene poskákaly do vody a medveď poplašený dal sa na útek. Strelili za nim viac ráz a bolo patrným, že ho postrelili, lebo zanechával za sebol krvavú stopu. Práve chceli na člnku vystúpiť na breh, aby medveďa prenasledovali, keď v tom ozvalo sa v dialke „Tajar! Tajar!“

„Čo to?“ tázali sa plavci.

„To na nás volajú Eskymáci, aby sme ich počkali,“ riekol kapitáň.

Člnky, počtom asi šesťdesiat, hnaly sa dosť rýchle smerom k lodi. V každom kajaku čili člnu sedel jeden Eskymák. Veslujúc rýchle raz jedným, raz druhým koncom svojho krátkeho vesla, hnali svoje kajaky veľmi obratne vopred. Za nejakej pol hodiny dorazily člny ku lodi, a Eskymáci bez slova pozerali hore na plavcov. Všetci mali dlhé vlasy, ktoré ich patrne chránily proti zime, lebo ani jeden z nich nemal žiadnej čiapky ani klobúka. Tvár mali tmavú, širokú, líca veľké, ale nos a oči malé a ďaleko od seba ležiace. Kabát, nohavice a čižmy mali z kožušín. Boli to malí ľudia, ani jeden z nich snáď neprevyšoval päť stôp, ale temer všetci boli tlstí, okrúhli, sťa by naliati.

Po dlhšej prestávke plavci pokynami dávali Eskymákoni na vedomie, že môžu prísť bližšie. Títo hneď výkrikami a divokým mávaním rúk odpovedali. „Kajmo, kajmo!“ kričali teraz Eskymáci. Jeden z matrozov, ktorý bol už cestoval po týchto krajoch, znal pár slov po eskymácky a vysvetloval ostatným, že chcú obchodovať, a keď aj on zakričal „kajmo“, Eskymáci o dušu ponáhlali sa so svojimi člnkami ku lodi a začali sa po zpustených povrazoch hore škriabať. Kapitáň vidiac to, vystríhal plavcov, aby naraz mnoho Eskymákov nepúšťali na loď, lebo kto vie, čo v nich sedí. Mohli by po prípade Amerikánov premôcť a loď olúpiť. Jako mohli najlepšie, začali teda vysvetľovať Eskymákom, že len desať lebo dvanásť mužov pustia razom na loď, čo však Eskymáci nezrozumeli, až keď im začali puškami po rukách biť, zpustili sa zas dolu na svoje člny.

Niekoľko Eskymakov prišlo na palubu, kdežto ostatní zostali dolu na svojich člnkoch. Matroz, ktorý znal trochu eskymácky, pýtal sa teraz hosťov, že čo majú na predaj. Po dlhých ťažkostiach doznali sa, že Eskymáci nemajú ničoho sebou, ale keby loď priplula ku ich osade, tam že majú kožušiny a cenné kosti veľrýb a zuby mrožov. Plavcom nechcelo sa isť zpiatky, ale jeden z nich rád by bol vzal sebou domov jeden z ich kajakov na pamiatku.

„Kajmo!“ zvolal plavec a ukázal na jeden z člnov. „Kajmo!“ odpovedali Eskymáci, ale pritom rukami ukazovali, že tam nič nevidia na zámenu. Kapitáň dal priniesť trochu červeného plátna a kus železa, čo keď uzreli Eskymáci, hneď volali: „Tajma, tajma!“ totiž, že sa im to páči.

S lode zpustili povraz, na ktorý uviazali jeden z kajakov a vytiahnuli ho na loď. Bol to ľahký čln, asi dvadsať tri stopy dlhý a poldruha stopy široký. Zvláštnym bolo to, že na člnu nebolo ani len kúska dreva. Priekom a na pozdĺž boly kosti mrožov a rýb posväzované, a na nich obtiahnutá koža z tuleňov. Čln bol celý kožou obšitý, len v prostriedku bola malá diera, do ktorej si Eskymák strčil nohy a sadnul. Jako môžu sa odvážiť Eskymáci na týchto malých a ľahkých člnoch po mori, to je pozoruhodné. Veslo mal Eskymák len jedno a pozostávalo z jedného drúčka, na koncoch ktorého boly lopatky. Ku člnu bol priviazaný aj harpún, čili píka, ktorá slúži Eskymákom za zbraň. Harpún bol tiež len z kosti robený, a na konci mal druhú malú kosť tak priviazanú, že keď bodnul píkou do nejakého zvera, píka sa nevytiahla, zrovna jako je udica na ryby. Konce píky boly veľmi na ostro vyhladené, a na druhom konci bol priviazaný dlhý povraz spletený z kože, ktorú zo zverov na úzke remienky porezali. Keď sa Eskymák priblíži ku zveru, celou silou hodí do neho svoj harpún, ktorý sa tam zachytí, jako háčik v pisku ryby, po čom tiahne zvera za remenný povraz, pripevnený na harpún. Zvlášte tuleňov takým spôsobom lapajú. Ale často musí Eskymák aj celé dni čakať pri diere v ľadu, kým sa tamaď vystrčí tuleň alebo mrož.

Matroz ukázal prv na člnok, potom na plátno a zvolal „Kajmo“. Eskymáci však pokývali hlavami a riekli „Negamaj“, čo matroz vysvetloval jako „nie“. Keď však plavec priložil ku plátnu aj kus železa, hneď volali Eskymáci „Tajma“, totiž, že dobre. Plavci prevzali čln a Eskymák vzal si plátno a železo. Ale ohľadom vesla a píky nastalo nedorozumenie; plavci mysleli, že to ide s člnom, ale Eskymák nechcel dať, a keď plavec riekol „kajmo“ ukazujúc na druhý kus plátna, Eskymák odpovedal „Karak“, a ostatni tiež začali vykrikovať „Karak, karak, karak!“ Kapitáň sa teraz zamiešal do obchodu, a vysvetloval, že karak znamená drevo, a rozkázal matrozovi priniesť dreva, čo kládli do pece. Akonáhle uzreli Eskymáci drevo, začali sa rehotať až im slzy padaly z očú, a hneď oddali plavcom harpún a veslo. Plavcom zdalo sa to byť čudným, že si Eskymáci tak vysoko vážia kúsok dreva, lež kapitáň im vysvetloval, že drevo je im veľmi potrebné a užitočné, lebo z neho si môžu vyrobiť rozličné potrebné veci. Na okolí široko ďaleko nerastie žiadnych stromov, vôbec temer ničoho, a Eskymáci len vtedy prídu ku drevu, keď ho kedy najdú plávať v mori. Drevo im je takým vzáctnym jako železo. Hlavné predmety obchodu s Eskymákmi, ktoré im dávajú belosi na zámenu, sú nasledovné; ihly, nože, sekery a tkaniny. Eskymák si nepraje žiadnych daromníc a hračiek lebo okrás. Medzi divokými národmi v horúcich krajoch najlepšie sa cenia sklené pátričky, guľky, zrkadlá, zvončoky, divoko barvisté plátno a podobné. Eskymák chce len potrebné veci k výžive, a poneváč ani dreva, ani železa, ani žiadneho iného kovu v jeho krajoch niet, nuž je pochopitelným, že za ne dá všetko. Šiat Eskymák nepotrebuje, poneváč on si ušije z kožušín šaty, ktoré sa najlepšie hodia pre tie kraje. V lete nosí na sebe len jednu kožu, kdežto v zime má dve vrstvy kožušín, aby bol proti desnej zime chránený.

Kým sa s Eskymákmi takto prevádzal na lodi podivný obchod zámenami, jeden z matrozov ukázal na ostrov, kde bolo vidno postreleného medveďa. Jakonáhle Eskymáci uzreli medveďa, hneď sa ich asi desať vybralo za nim. Keď vystúpili z člnov, rozdelili sa na troje. Jedni šli z ľava, druhý z prava, a ostatní priamo na medveďa, ktorý, zbadajúc nového nepriateľa, dal sa na útek, ale prišiel na tých Eskymákov, ktorí išli z prava. Títo pustili sa za medveďom a keď ho dohonili, bodali ho svojimi harpúnmi. Prišli im aj druhí na pomoc a za chvíľku ležal medveď vystretý. Eskymáci mu bez meškania stiahli kožu, a potom začali si ujedať mäsa, ktoré v dlhých pásoch z neho rezali. Keď sa už asi nasýtili, a každý požil tak do desať funtov medveďaciny, vzali sebou kožu a mäsa koľko mohli uniesť a vrátili sa ku lodi, kde mäso medzi ostatnými Eskymákmi rozdali. Plavci čudovali sa nemálo, že týmto polodivým ľudom surové mäso z medveďa tak chutnalo, že si aj prsty oblizovali.

Poneváč Eskymáci nemali ničoho na zámenu, kapitáň dal natiahnuť plachty, chystajúc sa k odchodu, po čom Eskymáci zpustili sa dolu na svoje člny. Teraz napadlo plavcom, žeby dobre bolo videť aj nejaké eskymácke ženy. Matroz, ktorý znal najviac po eskymácky, požiadal Eskymákov, aby svoje ženy priviedli, ale ťažko sa mu bolo dohovoriť, až mu napadlo, že žena sa volá "henelej“. Keď toto slovo vypovedal, zdalo sa, že porozumeli, a hneď na to odveslovali preč.

Plavci zvedave pozerali za Eskymákmi. Všetci mali krátke kabáty z medvedej kože, a na zadu krágla mali prišité vrecko z tej istej kožušiny, ktoré si na hlavu zatiahli v páde veľkej zimy lebo dáždu. Pravda, gombíkov nemali, ale koženými pásmi si kabát na predu zaväzovali. Nohavice mali z ľahšej kože, najviac z lýšky, a čižmy siahajúce až po kolená boly z tuleňa. Pod kabátom mali jakúsi koženú košeľu, ale ťažko bolo poznať z jakej kože. Kapitáň tvrdil, že košele tie sú z vyrobených mechúrov, ktoré prv vysušia a potom trú do tých čias, kým zmäknú.

Život Eskymákov je zaiste smutný, totiž dľa poňatia belocha. Skoro cez celý rok panuje tam zima. V lete ešte kedy vtedy je teplo, ba prídu aj horúčavy, ale leto je veľmi krátke a zima dlhá. Jaké zimy tam panujú, to si nemožno ani predstaviť. Cez leto bývajú Eskymáci najviac v šiatroch, ktoré sú z kože mrožov zrobené. V zime však zabednení sú Eskymáci v domoch zo sňahu a ľadu. Keď sa blíži zimné obdobie a dni stávajú sa kratšími, žena Eskymákova nareže zo sňahu tablí vo veľkosti asi dvoch stôp, z ktorých potom muruje dom. Dom tento je sklepený jako bývajú pivnice v kraju, ale v okrúhlej podobe. Obyčajne dom pozostáva z jednej veľkej miestnosti, ktorá je okolo osem stôp vysoká a dvadsať stôp v priemere, a táto miestnosť spojená je s menšou komorou, kde zimujú psi Eskymáka. Ku domu vedie sňahový tunel. Keď je dom postavený, žena zapáli dnu oleja, aby teplota roztavila trochu sňah, čo keď sa stane, u tunelu vyreže dieru, ktorá slúži za dvere, na vrchu domu ale zrobí pár malých dierok, aby dym tamaď vychádzal. Poloroztopený sňah, z ktorého je dom zrobený, zamrzne tak, že je tvrdý a silný jako ľad. V dome potom porobia si so sňahu postele v podobe širokých lavok, ktoré pokryjú kožušinami z medveďov a iných zverov. Do domu nanosia si Eskymáci toľko mäsa a loja z tuleňov a mrožov, aby mali čo jiesť cez celú dlhú zimu, a aby sa ušlo pri tom aj ich psom, aspoň toľko, žeby pri živote zostali. Na prostriedku domu položia plachý kameň, v ktorom je jama vydlabaná; do jamky naložia potom loja lebo rybacieho oleja a zo srstí upletený knôt zapália. Oheň tento sa čmudí v dome cez celú zimu bez prestania. Žena musí dávať pozor, aby oheň nevyhlasnul. K tomu cieľu má vždy nachystaný loj lebo sadlo, lebo po prípade olej. Keď už nastane tuhá zima, rodina sa utiahne do svojho domu a sňahom zabední dvere. Tak cez dlhé týždne lebo aj mesiace žijú Eskymáci zatvorení, lepšie rečeno zabednení jako v bečke. Cez sňahové lebo ľadové steny prechádza trochu svetla, ale keď nastane dlhá noc, ktorá trvá za pár mesiacov, vtedy len ohník v dome slabo osvetluje miestnosť.

Vzduch v takých zatvorených domoch je nesnesitelný pre belochov. Čud z ohňa a smrad mäsa, ktoré je dakedy už nahnité, jako aj psínce a ľuďský trus zaiste nie sú prijemnou vôňou. Keď kedy nastane lepšie počasie, Eskymáci vychádzajú zo svojich domov, aby trochu pobehali na vonku a nadýchali vzduchu, lež často za celé týždne sú zabednení.

Pokrm Eskymákov veru nie je vyberaný, ani rozmanitý. Oni nemajú žiadnych obylín, žiadných zelenín, žiadneho ovocia; nikdy nejedia chleba, ani ničoho okrem mäsa a sádla a rybaciny. A vo všeobecnosti najviac živia sa celkom surovým mäsom. Len niekedy im napadne, na loji uškvariť mäsa. A podivným by sa zdalo, koľko masti požije Eskymák! Tri, štyri funty tuku lebo sádla naraz, to mu je nič. Často pijú aj rybací olej alebo ešte častejšie roztopenú masť z tuleňov. Na jeden dúžok vypije Eskymák aj kvartu masti. A deti eskymácke považujú to za lahodku, keď dostanú loja, ktorý mlsajú a cicajú ako deti belochov cukroviny. Známo je, že mäso, a zvlášte masť dáva telu teplotu, teda pochopitelným je, že Eskymáci len preto v stave sú jestvovať v takej strašnej zime, že jedia mnoho masti a mäsa. Čudným je len to, že sa im mäso neprije, kedže ho každý deň požívajú bez všetkých iných pokrmov.

Psom kedy vtedy hodí Eskymák po kúsku mäsa, aby od hladu nezdochnuli. Mnoho im dávať nemôže, lebo sám snáď nemá mnoho, a musí gazdovať, aby mu pokrm vytrval, kým si bude môct novú zásobu zadovážiť. Keby mu skoršie vyšiel pokrm, zahynul by hladom aj s celou rodinou, lebo cez zimné obdobie niet možnosti, aby si nejaký pokrm zadovážil, nakoľko more je zamrznuté a zvery sa odsťahovaly. Mimo toho, po tme a v krutej zime by ani sám Eskymák nič nezviedol.

Eskymáci nemajú ani najmenšieho pochopu o čistote. Umývať sa, to im ani nenapadne, ani spodné šaty meniť veru nie. Jako majú šaty na sebe, tak ich nosia ustavične, a tak aj spia. Len niekedy, keď majú v dome pomerne dosť teplo, vyzlečú sa, alebo keď sa mocno zpotia a šaty na nich zamrznú, vtedy si ich soblečú a vysušia.

Napriek všetkým tým biedam a nedostatkom, Eskymáci sú veselí a blažení jestli len nehľadia hladu v ústrety následkom planej polovačky cez leto, ktorá u nich značí toľko jako u belochov žatva. Eskymák cez leto ustavične honí tuleňov a iné zvery, aby si na zimu zásoba mäsa a tuku nahromadil. Eskymáci vo všeobecnosti sú zdraví ľudia, a tlstí; oni síce nemajú veľké bruchy jako to vidno u tlstých belochov, ale sú okrúhli, plní, ani čo by mali pod kožou oleja naliato. Majetkov nemajú žiadnych, ani o budúcnosť sa ďalej nestarajú, len aby mali nadosť potravín odloženo na najbližšiu zimu. V takých okolnostiach považovali by sa iní ľudia za nanajvýš nešťastných a biednych.

Eskymáci sú spokojní so svojim osudom a cítia sa byť šťastnými do tých čias, kým ich civilizácia nezastihne. V daktorých krajoch vyhľadali Eskymákov nielen obchodníci, ktorí týchto biednych ľudí nesvedomite sdierajú, ale aj missionári, ktorí kresťanské nauky a civilizáciu priniesli medzi nich. Kde sa to stalo, Eskymáci skoro v každom prípade vyhynuli. Civilizácia robí ich nespokojných; ona prináša ku nim choroby, ktoré prv neznali, a jestli s civilizáciou prichádza aj pálenka, jako to obyčajne býva, to znamená koniec celému kmeňu. Pálenka vyhubila celé osady eskymácke, takže po nich ani stopy nezostalo. Niektorí ľudomilní ľudia chceli Eskymákov priviesť ďalej na juh, aby nemuseli živoriť v takej strašnej biede v ľadových krajoch, no o tom ani reči byť nemôže, lebo Eskymák nevyžije v teplejších krajoch. Ktorých Eskymákov svábili a priviedli medzi vzdelané národy, tí za krátky čas zomreli, najviac na suchotiny. Medzi Eskymákmi niet žiadnych chytľavých chorôb, a temer každý zomre buďto následkom vysokého veku, lebo pri nešťastí, alebo dakedy od hladu.

U niektorých kmeňoch Eskymákov panujú také ťažké pomery, že len zdravý a obratný lovec je v stave vyživiť svoju rodinu. Cestovatelia tvrdia, že v niektorých prípadoch, keď už nevládnu živiť starých svojich rodičov lebo príbuzných, alebo keď dakto už tak sostárne, že je ostatným na obtíž, vtedy vybudujú pre neho dom, vložia ho dnu a naložia tam potravín toľko, aby mu to na pár mesiacov vystačilo, a tak ho v dome sňahovom zamurujú, zabednia, a odídu, aby sa nikdy viac nevrátili. Dakedy zas zabíjajú svojich psov, ktorých si ináč vysoko cenia, aby ich mäsom od hladu zachránili ostatných psov, alebo aj samých seba.

O Eskymákoch by sa mnoho nevedelo, keby nebolo cestovateľov a zkúmateľov, ktorí pomocou Eskymákov po ľadových krajoch cestujú lebo poľujú. Nebyť Eskymákov, severná točna by nebola mohla byť objavená. Na ich sánkach, ťahaných ich psami išly skoro všetky výpravy belochov ku severnej točne. Pes je jediným domácim zverom Eskymáka, ktorý na malých ľahkých sánkach, ťahaných psami vychádza na lov do veľkej dialky. Psi tí sú draví, vlkovití, snáď preto, že často hladujú, ale ináč sú poslušní a užitoční; bez nich by daktoré kmeny vôbec ani nevyžily.

Asi o hodinu po odchode Eskymákov zjavil sa medzi ostrovami čln, na ktorom vidno bolo viac ľudí. Kapitáň vysvetloval ostatným, že to je eskymácky „umiak“, čili ženský čln, ktorý je o mnoho väčší od obyčajných člnkov. Čln blížil sa rýchle a v ňom sediace ženské výkrikami obracaly na seba pozornosť matrozov. Čln tento bol do tridsať stôp dlhý a šesť stôp široký. Jako malé člny, tak aj tento bol kožou obtiahnutý na rámoch člna, ktoré boly z kostí a z dreva posväzované spolu. Na člnu sedelo štrnást Eskymáčiek a jeden starý Eskymák s vráskovitou tvárou. Plavci už vopred boli zpustili schody s paluby lode, aby ženské mohly vynsť hore bez ťažkostí.

Eskymáčky bez slova stály na palube, obzerajúc sa vôkol, a keď sa na ne začali usmievať plavci, usmievaly sa aj ony. Vo chvíli sa už všetci smiali. Ženy tieto maly skoro také isté šaty jako mužskí, ale nosily biele rukavice z kože nejakých vtákov. Na hlave nemaly ničoho, lež na kožušených kabátoch prišité boly vrecká, ktoré si v páde dáždu lebo zimy mohly na hlavu zatiahnuť. Nohavice maly z bielej kože, a tieto boly až po kolená zakryté sárami čižiem. Tvár maly Eskymáčky tmavú, jako cigánky, ale boly vo všeobecnosti belšie než mužskí. Zuby maly biele, oči a vlasy však celkom čierne. Skoro všetky boly nízke, ale hrubé, a telo sa na nich triaslo jako na veľmi tlstých ľuďoch.

Aby sa Eskymáčkam zavďačili, ponuknuli ich cukrovinami. Ženské prijaly cukríky, lež držaly ich v rukách, lebo neznaly čo s tým robiť. Na to jeden z matrozov pristúpil a vložiac cukrovinku do úsť, posunkami kázal im činiť to isté, čomu Eskymáčky aj porozumely, lež jakonáhle požvaly cukroviny, hneď ich aj vypluly, pričom takú tvár robily, ani čo by im bol dal močky. Ony nikdy nič sladkého ešte nemaly v ústach, a patrne im to ani nechutilo. Plavci dali im iného pokrmu, ale ženy ničoho nechcely požiť; nič im nechutnalo. Ale keď im dali potom surového mäsa, to už áno. Porezaly si ho na dlhé pásy, ktoré strčily do úsť a nožom kosteným lebo kamenným si odrezávaly u úst toľko, koľko mohly požvať. Jedna dievka ukazovala stále na mosadzné gombíky kapitáňa, a čosi šomrala. Konečne vysvitlo, že prosí o jeden gombík, ktorý jej kapitáň aj odrezal a oddal. Kým sa ona smiechom odmenovala, priskočily aj ostatné a každá vystrkovala ruku, ukazujúc na gombíky, no kapitán im viac nedal, lež plavci obdarily ich nožíkmi, ihlami a inými drobnostiami, ktoré si ženy zaiste vysoko vážily, lebo od radosti sa hlasne chychotaly, ba aj vrieskaly. Lež ich radosť bola dovršená, keď im dali matrozy po dva kúsky dreva. Ženy teraz siahly za svoje sáry a vybraly odtiaľ malé kostenné výrezky, ktoré oddaly plavcom. Niektoré maly podporu ryby, iné hlavy človeka, daktoré zas psa atď. Táto zábava bola by snáď trvala dlhšie, keby sa vtedy nebol zjavil na palube černoch, ktorý prišiel oznámiť, že má obed uvarený. Jakonáhle zočily ženy černocha, strašne zvrieskaly a jedna za druhou skákaly dolu s lode, a potom rýchle odveslovaly preč. Eskymáci nemajú náboženstva, ale veria, že je jakýsi zlý duch v podobe čierneho človeka, ktorý je príčinou všetkého nešťastia, teda keď uzrely nigra, nemysleli iné, jako že je to on, ten zlý duch. Preto sa tak v strachu rýchle vzdialily.

Kapitáň rozkázal vytiahnuť kotvu a vystreť plachty, a o pol hodiny už loď plula ďalej na sever.

Na ceste zabávali sa plavci lovom a zažili rozličné dobrodružstvá s medveďmi a s mrožmi. Raz videli zápas medveďa s jakýmsi zverom, ktorý podobal sa trochu medveďovi a z čiastky vidre. Medveď chcel si prisvojiť rybu, na ktorej sa ten zver hostil. Z toho povstala tuhá patália, ktorej však plavci učinili koniec — priblížili sa na člnu a zastrelili oboch zápasníkov.

Jedného dňa uzreli matrozi velikánskeho medveďa na ľadovom pobreží, a šiesti plavci vybrali sa za nim. Loď zakotvila, čln bol spustený a naši dobrodruhovia v tichosti veslujúc hnali čln vopred smerom, kde medveďa boli videli. Museli však byť opatrnými, lebo kusy ľadu plavily sa pred nimi, a museli im vyhybať. Mali so sebou aj svojho obľúbeného psa. Netrvalo to dlho, čo pes zabrechal. Plavci porozumeli, že musel dačo zaňuchať i upreli zraky na breh, kde cez mhlu videli utekajúceho macka. Na predu člnu sediaci plavec strelil, ale guľa len čo odrazila pod medveďom kus ľadu. Medveď strašne zabručal a skočiv do vody, ponoril sa, ale o chvíľku zjavil sa na vode a plával k najbližšiemu ľadu, na ktorý vyliezol. V tom strelil na neho druhý plavec. V tom okamihu pes skočil s člna a s ľadu na ľad preskakujúc hnal sa k medveďovi, ktorý, keď psa uzrel, skočil na neho a pes i medveď zmizli pod vodou. Za chvíľku vystrčil pes hlavu a hneď za nim aj medveď. Poľovníci teraz razom všetci strelili na medveďa a že ho trafili, nebolo pochybnosti, lebo hrozne zabručal a voda morská sčervenela sa na tom mieste, kde sa znovu ponoril. Pes medzitým rýchle plával k člnu, lebo soznal, že s medveďom ľadovým niet žartov, ale práve v tom okamihu, keď dosiahol čln, medveď zjavil sa za nim a strhnul psa do hĺbky. Hlava psa objavila sa opätne a zároveň čosi sa otrelo o dno člna a v nasledovnom okamihu vynoril sa medveď s vody na druhej strane. Poľovníci v rýchlosti nabíjali svoje pušky. Kým nasypali prachu do rúry, zabili naň gule a potom založili kapsle, medveď už priplával k člnu a položiac svoje velikánske dlapy na okraj, hrozil im čln prevrhnúť, čo by sa zaiste aj bolo stalo, keby smelý pes nebol sa vrhnul na medveďa. Znovu ponorili sa nepriatelia, a len klokoče označovaly miesto, kde pes s medveďom zápasí. Poľovníci s dychtivosťou očakávali teraz výsledok toho boja. O medveďa už by neboli dbali, ale psa mali obľúbeného a obávali sa, že ho viac neuvidia živého. Zvery museli byť hlboko pod vodou, lebo za dlhšiu chvíľu nebolo o nich známky. Konečne pes vynoril hlavu a hneď za nim aj medveď, ktorého dobre mierenou guľou do hlavy strelili a učinili koniec boju. Psa vytiahli na čln celého dokrvaveného, medveďa však vytiahli na breh, kde mu kožu stiahli a vyložiac ju na čln, plavili sa ďalej.

Neveslovali ani štvrť hodiny, keď uzreli čosi veľkého a tmavého vedľa vody.

„To je morský kôň,“ zvolal vodca, „potichu teraz, aby nám neušiel.“

Keď čln zatiahli na ľadom pokryté pobrežie, štvornožky plazili sa smerom ku zveru. Jeden z nich zostal pozadu so psom, aby tento zvera neodplašil. Lež bár jako opatrne pokračovali, zver ich zbadal a sošmiknul sa do vody, ktorá sa rozčápila na všetky strany. Dvaja strelili na neho, lež zaiste netrafili, lebo po obrovskom zveru nebolo ani znaku. Poľovníci ukryli sa teraz medzi skaly na brehu a tam s nabitými puškami vyčkávali, kým sa zver objaví. Prešla tak už štvrť hodina a poľovníci chceli práve odísť, lebo čakanie už zunovali, keď v tom ozvalo sa strašné ručanie na druhej strane ostrovka. Znelo to asi tak, jako keby tucet rozdráždených kráv mučalo.

„Čo to môže byť?“ pýtali sa jeden druhého.

„To musí byť druhý morský kôň; poďme ta opatrne,“ riekol vodca.

Bučanie zdalo sa byť tak na pár sto krokov ďaleko. Držiac psa za sebou, bežali po pobreží, aby vyhnuli skaliskám, ktoré vypínaly sa na stredu ostrova do výšky stá stôp. Nenadále ozvalo sa bučanie priamo pod nimi, vlastne pod bralom, na ktorom stáli na pokraji vody. Keď sa z prekvapenia a tiež aj so strachu prebrali, priplazili sa na okraj brala a tam dolu na ľade videli ozrutu tmavo šedú a na pohľad nemotornú. Okrem veľryby a slona niet zvera, ktorý by sa vyrovnal mrožovi, jakého mali pred sebou. Mohol vážiť tonnu alebo aj viac. Hlavu mal pomerne malú, lež telo zázračne hrubé.

Vodca im pošeptal, aby razom všetcia strelili, meriac zveru nad predné plitvy. Rany zahrmely a zver tupo zabručal a sklznul sa do mora.

Poľovníci ponáhlali sa dolu, kde úfali uzreť zvera zabitého. Ale po ozrutnom zveru nebolo nikde ani znaku. Niektorí hovorili, že sa snáď ponoril, no ostatní vyslovili tú mienku, že pravdepodobne pluje pod vodou do dialky, aby sa tak zbavil svojich prenasledovateľov, a preto, že dobre bude, rozísť sa a dávať pozor, či sa dakde z vody nevynorí, v ktorom páde treba mu hneď na hlavu strielať.

Rýchle rozbehli sa po pobreží ostrova a pozorovali, či by mroža dakde neuzreli.

Medzitým začal povievať ostrý vietor, ktorý sa stále stupňoval, a plavci tušili, že sa prudká búra blíži. I volali jeden na druhého, aby sa zas shromaždili a vrátili na loď prv, než sa búrka rozmôže. V tom začal už aj dážd padať, vietor stával sa silnejším a plavci cvalom bežali v stranu, kde boli svoj čln zanechali. More bolo rozbúrené a vlny vrhaly sa vysoko na pobrežie.

„Pozrite! Čln nám berú vlny!“ zvolal Tom Niel, ktorý bol prvý dobehnul na miesto, kde mali čln vytiahnutý.

A v skutku, prudké vlny morské zasiahly čln a kolísaly ho už asi na dvadsať krokov od ľadového brehu. Plavci rýchle skočili a brodiac sa po pás vo vode, zachytili čln a vytiahli ho vysoko na ostrov.

„Mali sme šťastie, že sme si čln zachránili,“ riekol udychčaný John Black, ohmatávajúc si mokré šaty. „Keby sme boli prišli o minútu pozdnejšie, náš čln by bol fuč, a kto zná jako by sme boli pochodili.“

„To je strašné, jako sa more búri,“ riekol Edward Neck vážne. „Ja nemyslím, žeby nám bolo radno teraz ísť na loď; len pozrite na tie vlniská!“

„A tu zostať tiež nemôžeme, lebo celkom premokneme a noc nás zachytí. Len probujme, najlepšie bude neodkladať,“ skočil mu do reči Black.

„Ja som už aj tak dosť mokrý a morského kúpeľa mi netreba,“ prehovoril Niel. „V tejto búrke bolo by nebezpečným pustiť sa v člnu na tie vlny, lebo by sme sa iste prevrhnuli.“

„Nestojme tu v tom dážďu, ale hľadajme si nejaký úkryt, kde sa môžeme poradiť čo robiť. A možno, že búrka za ten čas aj utíši sa, lebo viete, že v týchto krajoch búrka jako rýchle príde, tak rýchle aj pominie.“

Plavci zabehli ďalej od brehu, aby nejaký úkryt našli. Lež nemohli najsť žiadneho útulku. Dážd bil bokom tak husto, že pod žiadnymi výklenkami ľadu lebo skaly neboli chránení od dáždu.

„Poďte zpiatky! Ukryjeme sa pod člnom!“ kričal Albert Burns na ostatných, a títo ho nasledovali k člnu.

Čln rýchle obrátili hore dnom a vliezli podeň, ale tak im bolo veľmi nepohodlne sedeť lebo kľačať, a dvaja z nich zas vybehli a prinesúc kus ľadu, postavili ho pod kraj člna od mora. Tak boli dočasne chránení od dáždu i od vetra, ktorý sa doteraz zmohol na víchor. Čln začal sa rušať pod tlakom víchrice a plavci ho pridržali za okraj, aby nebol prevrhnutý.

Za dlhší čas sedeli plavci pod člnom mlčky. Každý mal svoje myšlienky. Už sa aj hlad ozýval u nich a zima nimi mrvila. Ale boli ukonaní a mrzutí, nuž nechcelo sa im ani hovoriť.

„Kamarádi, mali by sme dačo robiť, lebo tu sedeť a mrznúť na veky nemôžeme,“ ozval sa konečne Neck. „Aj noc nás tu zachytí, a ja to nevydržím; mne je strašne zima, a som aj lačný ani vlk.“

„Je pravda, ale čo robiť? K lodi plaviť sa nemôžeme v takej chvíli, lebo by sme iste zahynuli. Lež oheň by sme si mali rozložiť, aby sme sa sohriali trochu a usušili si šaty,“ prehovoril teraz Black.

„Áno, rozložme oheň!“ zvolali viacerí, a odvalili čln na bok, lež dážd sa lial tak, že im chuť odišla od kladenia ohňa a zas len čln na miesto postavili a pod ním hľadali úchylku.

„No, oheň aj tak nemôžeme rozložiť, lebo k ohnu treba dreva a tu na tomto ostrove, ba snáď na stá a stá míľ nenajdete kúska dreva. Keby ľad možno bolo zapáliť, toho by sme nasbierali dosť,“ riekol smutne Whitney.

Čím dial rozmýšlali o svojom postavení, tým tmavšie myšlienky prenikaly im hlavou. Tu sú opustení, hladní, preziablí a premáčaní, a pomoci niet. Na loď vrátiť sa nemôžu pre vlnobitie, a tu zostať — Boh zná jako dlho — hladní, premrznutí, skrčení pod člnom, to veru nebolo radostné postavenie.

Plavci s veľkým potešením zbadali, že víchor tíši sa a aj dážď prestáva, lež ich radosť dlho netrvala, lebo o chvíľku búrka ešte väčšou silou začala zúriť.

„No, už nám pomoci dnes niet! Musíme tu prenocovať, lebo búrka tak rýchle neprestane,“ lamentoval Burns, kým ostatní smutne prisviedčali kývnutím hlavy.

Jako by sa boly proti ním všetky živly zriekly, búra neprestávala, a víchor chvíľami bol taký prudký, že im čln prevrhnul a kým ho zas na miesto postavili, zmokli znovu ešte viac. Medzitým tma nastávala, ačpráve bola tma odkedy začal dážď padať, a plavci hádali, že už musí byť noc blízko. Tomu sa z jednej strany aj radovali, lebo úfali, že za včasného rána budú môcť vrátiť sa k lodi a nasýtiť sa i sohriať svoje zkrehnuté údy. Aby im bolo teplejšie, pritúlili sa jeden k druhému, a napriek všetkému trápeniu a zime pospali.

Keď sa zobudili, bolo vonku už ticho a svetlo. Odvalili teda čln a vliekli ho k vode. Len teraz soznali, že jakí sú slabí a mdlí, lebo len horko ťažko vtiahli čln na vodu, kdežto predtým ho snadno vytiahli na vysoký breh.

„A teraz do práce! Ale si naostrime zuby, lebo niet pochyby, že raňajky budú chutnať,“ siliac sa k žartovaniu riekol Neck. „Ja sám zjem tri porcie.“

Aj ostatní začali žartovať. Tešili sa, že ích trápeniu je koniec. Lež ích radosť dlho netrvala.

„Ale kde sa naša loď nachádza,“ riekol Niel, obzerajúc sa na všetky strany.

Plavci ustrnuli a prestrašene rozhliadali sa po mori a po pobreží ostrovov. Po lodi nebolo ani známky.

„Chlapci, toto je nie žart!“ poznamenal Black. „Ja mám predtuchu, že nás hrozný úder zastihnul.“

„Pre Boha, snáď sa loď len nepotopila počas tej búrky?“ vykríknul Whitney.

„Tak zle to asi nebude,“ potešoval Niel svojich kamarádov.

„Kto vie? Tu na pobreží ostrovov nachádzajú sa pod vodou nebezpečné skaliská, a jestli víchor vrhnul loď na ne, vtedy jej bolo amen! Kapitáň čosi hovoril, že sú tu nebezpečné miesta a že musí byť opatrným v páde búrky,“ poznamenal Burns.

„Jak sa loď nepotopila, teda bude pravdepodobným to, že ju víchor a prúd morský odohnal dakde ďaleko do zálivu, v ktorom páde to tak zle s nami nebude, lebo kapitáň sa iste skoro pre nás vráti. Bude ale mať starosti dosť, že čo sa s nami stalo,“ riekol Whitney, ale aby zakryl svoje nastrašenie, začal si pískať núteno.

„Well, jako koľvek a čokoľvek sa stalo, nedobre je s nami. Dľa mojej mienky, kapitáň by bol spustil svoje kotvy a prúd by ho neodniesol tak ďaleko, aby sme plachty lode nevideli. Však predsa by ich bolo vidno aj na desať míľ. Ovšem, je možnosť, že loď je zakotvená dakde za niektorým ostrovom, kde ju nemožno videť,“ posmeľoval Niel ostatných, ačpráve sám svojim slovám veľkej váhy nekládol.

„Viete vy čo? Strieľajme do povetria a jestli je kapitáň s loďou na blízku, nuž počuje nás a príde,“ navrhoval Burns.

Nabili si teda pušky a strieľali.

„Hej, chlapci, dosť! Šetrite náboje, lebo sa nám môžu dobre sísť dakedy,“ vystríhal ich Neck.

Za čas počúvali, či sa nejaká odpoveď neozve na ich streľbu, ale nikde nič. Keby ich kapitáň slyšal, iste by aj on streľbou odpovedal, to vedeli.

Ale čo si počať? Čo robiť? To bolo otázkou, na ktorú nemohli si dať odpovede.

„Keby som aspoň nebol taký hladný,“ sťažoval si Black.

„Nuž, hladní sme všetci, ale otázka je, že čo budeme jesť dnes, a čo zajtra a potom, jestli loď pre nás nepríde? A čo bude s nami, jak tu budeme nútení zostať na zimu?“ vážne riekol Niel.

„Budeme sa živiť tuleňami jako Eskymáci,“ odpovedal Neck.

„Pfuj! ja by som to veru nejedol; mne by sa žalúdok hneď vyvrátil, keby som mal požiť takého tučného mäsiska! A čo je dobré a osožné pre Eskymáka, to nie je dobrým ešte pre Jenkyho,“ poznamenal Whitney.

„Well, hlad nás môže naučiť pískať inú notu; ja veru nie som istým, či už zajtra nepochutnal by som si na stejku z tuleňa,“ mrmlal Neck.

„Ale však je tu dosť divokých kačíc a iných morských a pobrežných vtákov, ktoré si môžeme zaopatriť,“ potešoval svojich kamarádov Swift. „A môžeme aj ryby lapať, však ich je plné more.“

„Áno, ale kde sú háčky?“ pýtal sa Niel.

Swift poškriabal sa za uchom, lebo veru háčkov nemali a bez nich ryby loviť nemožno. Ale, nechcejúc sa poddať, riekol: „Ale máme pušku a môžeme si divinu strieľať.“

„Koľko máme nábojov, chlapci? Spočítajme si ich, lebo tie nám budú viac hodny než ich váha v zlate,“ prehovoril teraz Whitney.

Plavci povyťahovali si z vačkov všetky náboje a položiac ich na hromadu, spočítali ich. Všetko spolu mali štyridsať dva náboje.

„Dobre, že máme aj bodáky a nože so sebou, tie nám tiež dobre poslúžia,“ ozval sa Burns.

„A teraz jako stojíme ohľadom ohňa? Koľko máme zápaliek?“ pýtal sa Swift.

Všetkým ovisla brada, lebo to bola vážna vec, a zápaliek nenosili sebou mnoho. Daktorí ani nekúrili, ale predsa vopchali si ruky do vačkov a hľadali, či by náhodou nenašli zápaliek. Ale nič nenašli, len jediný Whitney vytiahnul asi tucet siriek.

„Sláva Whitneymu!“ volali jeho kamarádi.

„Áno, ale keď som kúril, pojedni ste ma karhali, lež teraz vidíte, že aj kúrenie má svoje dobré stránky; keby som nekúril, nemal by som pri sebe teraz siriek, a nemali by sme ohňa,“ odpovedal Whitney.

„Teraz poďme a pohľadajme nášho mroža, čo sme včera zabili.“

„To je ešte otázkou, či sme ho zabili, a druhou otázkou je, či ho najdeme,“ odvetil Black.

„Ale poďme radšej nejakých vtákov postrieľať, tie budú lepšie,“ navrhoval Burns.

„Viete vy čo? Polovica z nás pôjde hľadať s člnkom mroža a ostatní pôjdeme strieľať vtákov,“ rozkazoval Neck. Plavci rozdelili sa a jedni išli po pobreží striehnuc na vtákov, kým ostatní veslovali druhým bokom okolo ostrova, ktorý nebol viac jako dve míle dlhý. Západná strana bola o mnoho vyššia než južná. Jako tak kráčali, uzreli množstvo divých vtákov, podobných husiam, sedeť pod skaliskami u mora.

„Na tých vtákov netreba márniť prachu, lebo nie sú dobré k jedeniu, ale tam ďalej vidím husy, na tie si strelíme,“ riekol Black, ukazujúc prstom do diaľky.

Keď plavci prišli ku husiam asi na päťdesiat krokov, zastali a Swift riekol: „Ja si vyberiem tam toho húsera.“

„Dobre, a ja namierim na tú hus vedľa neho,“ povedal Black.

Oba si dobre namierili a razom strelili. Húser a hus padli, ostatné husy ale odletely.

„To bude hostina,“ zvolal radostne Swift, „ja sa stavím, že vážia po osem lebo deväť funtov.“

Idúc ďalej, videli na skalách množstvo kačiek, ktoré však odletely prv, než mohli na ne streliť.

„Ja som slyšal, že rybári sbierajú vajcia tých kačiek, a majú byť veľmi chutné,“ riekol Black. „Poďme a hľadajme.“

Složili si pušky a liezli hore skaliskámi na miesto, odkiaľ boly kačky vyletely. Po dlhšom hľadaní, keď sa už chceli vzdať pátrania, našli hniezdo s troma vajciami, a potom hneď našli ďalšie dve. Ale obávali sa, že vajcia asi nebudú dobré tak pozdno v lete. Mysleli, že sú to zanechané a pokazené vajcia, a to tým viac, že okolo všade boly hniezda prázdne, len škrupiny čo boly roztrúsené pri nich. Aby sa presvedčili, rozbili jedno z vajec a našli ho celkom čerstvé. Posbierali teda všetky čo našli a naplnili si nimi čiapky.

Keď schádzali so skál ku svojim puškám, vyletela pri nich veľká kačka a na tom mieste našli hniezdo s jedenásť vajciami, ktoré si tiež prisvojili. Potom našli ešte ďalších šesť vajec zelenkavej barvy.

„Nezahynieme tu hladom,“ radostne zvolal Black. „Vajec a mäsa bude dosť, len chleba keby sme mali.“

S husiami a vajciami pobrali sa plavci ku svojim súdruhom, ktorých našli vo veľkom rozčulení. Mroža boli našli a práve ho povrazom tiahnuli na ostrov. Morský kôň, jako zvera menovali, bol smrteľne ranený a len tak plavil sa po vode, ktorá bola zčervenelá od jeho krve. Whitney bol sa priblížil k mrožovi a svojim veľkým nožom ho dobil, po čom mu uviazali povraz na krk a tiahli ho von z vody.

Ale bol to taký veľký zver, že všetcia šiesti museli celou silou ťahať, aby ho na breh vytiahli.

„Rozložme si teraz oheň a upečme si prv tie husy a vajcia,“ riekol Burns.

Povedať ľahko, ale previesť ťažko, lebo dreva na okolí nebolo. Radili sa, ale nič nevyhútali. Niektorí radili, aby čln rozbili a tým zakúrili, lež potom si vec lepšie premysleli. Jestli by sa loď vrátila, bez člna by sa ku nej nedostali, a jestli sa pre ních nevráti, vtedy budú čln potrebovať, aby sa na iný ostrov preplavili. Konečne im napadlo, že Eskymáci kúria aj varia a svietia si tukom čili masťou z tuleňov a mrožov.

I dali sa do práce, aby zvera rozobrali. Kožu chceli si ušetriť a preto ju pozorne stiahli. Potom urezali dva veľké kusy tuku, ktorý porezali na drobno a uložili do jamy v skale. Do toho vložili potom pár kúskov dreva, ktoré z člna nastrúhali. Konečne s veľkou opatrnosťou zapálili jednu sirku a priložili ju k trieskam, ktoré sa lapily a horely ani sviečky, lebo tuk sa topil od tepla a vsiakal do dreva, ktoré čím diaľ tým lepšie horelo. Po chvíli už horela masť sama od seba, a uradovaní plavci zabudli na všetky svoje trápenia a dali sa do spevu a tancu.

Všetci obstúpili vatru a hriali si prv ruky a potom telo, lebo bár slnko jasne svietilo, bolo predsa chladno.

Potom dali sa do chystania hostiny. Jedni šklbali a čistili husy, kým iní išli hľadať plochý kameň s jamkou na jednej strane, do ktorej by mohli masti natopiť a v nej vajcia uškvariť. Po krátkom hľadaní našli takú skalu, ktorú postavili na tri iné kamene a potom pod to položili horiaci tuk. Black urezal kus tuku a vložil ho do jamky kameňa. Vo chvíli bol kameň horúci a tuk sa topil, po čom do horúcej masti rozbili vajcia, a tak za pár minút mali škvarenicu lebo vaječnicu hotovú.

„Prineste si taniere,“ zvolal Black, a kamarádi porozumeli ho a hneď sa rozbehli, hľadajúc ploché kamene, na ktoré si každý svoje vajcia položil a pomocou noža jedol. Škoda len to, že soli nemali. Neslané vajcia obyčajne nechutnajú, no oni boli lační ani vlci a s potešením si na nich pochutnávali.

„Fajné, ale keby bolo soli, boly by vajcia ešte lepšie,“ poznamenal Niel.

„Soli je tu dosť, len ju treba dostať,“ odpovedal Neck.

Kamarádi na neho pozerali, hádajúc, či chce žartovať alebo či v skutku zná o soli v blízkosti.

„Morská voda obsahuje hodne soli, a keby sme ju uvarili a vyparili, na dne zostala by soľ. Tam v člnku máme plecháč, ktorým vodu vyčapkávame, nuž v tom môžeme sprobovať,“ dokladal Neck.

„To je pravda,“ ozval sa Burns, „ale v tom my mnoho vody nevyvaríme, lež pozrite tam na tú skalu — v tej je veľká jama, a keby sme tam vody nanosili a potom vedľa jamy ohňa nakládli, voda by sa vyparila a soľ by zostala.“

Nápad páčil sa všetkým. I vyčistili jamu v skale, v plecháči nanosili vody do nej a potom okolo jamy nakládli kopy horiacej masti. Voda začala sa vyparovať, lež vidno bolo, že sa tak rýchle nevyparí, aby si mohli vajcia posoliť, lež verili, že na druhý deň už budú jesť solený pokrm.

Keď vajcia užili, upiekli si jednu hus. Bola dobrá, ale tiež soľ chýbala. Niektorí omáčali si svoju pečienku v morskej vode, aby tak trochu slaného mali, ale to nebolo nič platné. Radšie len neslanú pečienku pojedli.

Hlad bol teda utíšený, lež teraz začali pociťovať smäd. Prameňa ani žiadnej inej sladkej vody na ostrove ani na blízku nebolo, morskú vodu však piť nemožno. Tu jednému napadlo, že si môžu ľadu natopiť v plecháči, čo aj učinili, ale teplá voda nebola dobrá. Roztopili si teda plný plecháč ľadu, a teplú vodu potom položili na ľad, aby si ju ochladili. Chladná voda z ľadu natopená bola lepšia, ale predsa nebola chutná. Mala jakúsi trpkú a trochu aj slanú chuť.

K večeru zachmúrilo sa nebo a chladný vietor prišiel.

„Budeme mať iste chladnú noc,“ riekol Niel, „a možno, že dostaneme aj dážď a ľadovec.“

Začali sa teda chystať, aby zas takú noc neztrávili jako predošle. Za ohňom postavili si v rýchlosti zo skál múr v polokruhu, ktorého konce obrátené boly k ohňu. Potom s veľkým namáhaním priniesli čln a položili ho hore dnom na ten okrúhly múr. Takým spôsobom utvorili si úkryt. Potom pritiahli ta kožu z mroža, ktorá mohla mať plochu dvadsať štvorcových jardov. Mrož meral okolo prs asi dvanásť stôp, a jeho dlžka obnášala do pätnásť stôp. Bol to veru velikánsky zver. Koža bola ťažká a mali mnoho roboty, kým ju mohli pretiahnuť na čln a múr tak, že tvorila strechu. Srsť dali dolu k sebe, kdežto surová strana bola na vonok obrátená. Takým činom boli proti dážďu a vetru dobre zaobstaraní.

„A teraz nech prší koľko chce!“ zvolal Black. „Cez tú kožu neprejde ani len kvapka dážďu.“

Nad ohňom potom postavili zo skál sklepenie, žeby dážď na oheň nepadal a nevyhasil ho. Aby neležali na holom, nesbierali si machu, ktorý rástnul po skalách, a tým si postlali lúžko.

Niektorí radili, aby jeden z nich strážil za hodinu, potom druhý a tak rad radom, lebo kto zná, či ich Eskymáci nepozorovali a či ich v noci neprepadnú, no toho sa ostatní nebáli. Ostatne verili, že ich pes bude dosť dobrým strážcom cez celú noc.

Umorení plavci vtiahli sa do svojej búdy na svoje ležiská, ale bár boli ospalí, ešte dlho rozprávali sa. Swift hovoril, že on počul o jakejsi osade kresťanov, ktorí kedysi moravskí mnísi založili na atlantickom pobreží Labradoru. Osada tá má ležať tak asi šesť sto alebo sedemsto míľ od kraju, kde sa oni nachádzali. Moravskí missionári pokresťanili vraj aj niektoré eskymácke kmeny. Radili sa teda, že po prípade, keby loď pre nich neprišla, či by nemohli prejsť krížom cez Labrador ku tej kresťanskej osade, kde by sa im dostalo pomoci. No po lepšom premyslení uznali, že by to bolo celkom nemožným. Taká cesta by trvala viac mesiacov, a kto vie, čo by ich za nešťastie potkalo. Jestli by ich zima zastihla, boli by bez pochyby ztratení. A okrem toho museli by ísť cez pusté kraje, kde by od hladu pomreli.

Ťažké myšlienky rojily sa im v hlave. Až teraz, ležiac učupeno na machu, začali ponímať, že ích položenie je nanajvýš nebezpečné alebo do cela beznádejné. Čo si počnú tu v divine, jestli sa loď pre nich nevráti? Cez letnú dobu by snáď ešte nejako vyžili, lež keď nastane zima a dlhá noc, kedy bude tma bez prestania za viac mesiacov; kedy more zamrzne a zveriny odsťahujú sa na juh, a kedy strašné mrazy zaľahnú na kraj tento, čo vtedy? To je nemožnosťou, aby to mohli prežiť.

Dážď začal cupkať na kožu rozprestrenú nad nimi, a vatra tuková praskala a čmud zavievaný bol ku nim. Potom nastal prudký leják. More muselo byť rozbúrené, lebo jeho šum a špľachot mocno dorážal ku nim.

Za čas spali všetci, ale náhle vyrušilo ich zo spánku strašné ručanie. Prestrašení plavci pozdvihli kožu nad sebou a na výšine, kde boli zanechali pozostatky mroža, uzreli cez tmu a dážď jakýsi veľký tmavý predmet.

„Čo to môže byť?“ pýtali sa.

Jeden z nich uhádnul, že je to druhý mrož, ktorý vyňuchal svojho zabitého kamaráda a príduc ku jeho telu, zamručal patrne od žiaľu lebo snáď od prekvapenia.

Pes brechal hnevlive a bežal k mrožovi, a či ho pokúsal lebo ináč ho rozdráždil, to nevideli plavci, lež v nasledovnom okamihu hnal sa zver za psom, ktorý uchodil ku chalupe.

„Strieľajte, strieľajte!“ volal Niel.

Neck a Whitney strelili; ale so strašným vrčaním hnal sa zver ďalej za psom.

„Uchoďte!“ kričal Black, lebo pes ku nim bežal a dalo sa očakávať, že mrož príde za nim.

Plavci museli sa ponáhľať, aby neboli v búde zachytení. Pes cúval až do búdy a mrož, tisknúc sa za nim, strhnul veslo, na ňomž bola koža zachytená, a koža spadla, pochovajúc psa i mroža. Strašné vrčanie, brechot a mručanie nastalo. Konečne sa pes vymotal a ušiel, zanechajúc mroža pod kožou. Neck teraz priskočil a vrazil svoj bodák do boku zvera, ktorý sa tak rýchle zvrtnul, že celú búdu zrútil. Ostatní plavci útočili bodákmi na zvera zo všetkých strán. Ale mrož len sebou smietal a hrozne bručal. Konečne Black strelil ozrute rovno do modzgu a tým bol boj ukončený. Mrož hádzal sebou ešte za čas, ale potom zostal ležať mrtvý.

Svit rána začal osvetľovať smutné tieto kraje. Dážď ešte padal, a oheň bol vyhasnutý. Ich machové lúžko, na ktorom ležal zabitý zver, poliaty bol krvou. Ctení čitatelia si domyslia, že plavci octli sa v smutnom položení.

S veľkým namáhaním odpratali mroža, postavili si múry, na ktoré znovu vyzdvihli čln a na to pretiahli kožu. S dážďom začal padať aj sňah a všetci boli premrznutí. A poneváč ich mach na lúžku bol celý krvou zmáčaný, museli ho vyhodiť a na holých chladných skalách odpočívať.

„Koľko máme ešte zápaliek?“ pýtal sa Niel.

„Mám ich ešte pol tucta,“ odpovedal Whitney.

„Musíme si ich šetriť! Oheň musíme si odteraz stále udržovať, aby nevyhasnul. Dobre bude, keď jeden z nás bude vždy pri ohni strážiť,“ hovoril Swift.

Zažali si znovu vatru, pri ktorej sa ohriali a svoju poslednú hus upiekli. Ale ju museli požiť neslanú, lebo dážď im pokazil výrobu soli.

Jeden z nich vybral sa pred poludním na hon a vrátil sa s dvoma kačkami, ktoré si na obed upiekli.

Asi o štvrtej hodine dážď prestal, a plavci dali sa do odierania zabitého mroža. Hádali, že to musí byť samec, lebo mal dlhé fúzy, kdežto prv zabitý zver bola samica.

Dvaja z plavcov prechladli následkom premoknutia, a dostali horúčku. Ostatní štyria sa tiež plano cítili, lež napriek tomu vyšli na skaly, natrhali rastlín, ktoré po skalách riastly, v plecháči roztavili ľadu a v tom uvarili rastliny, a horúci odvar dali piť chorým kamarádom, a aj sami sa napili. Chceli dačo horúceho, nuž čo mali, to pili. A pomohlo im to trochu. Potom vyšli niektorí na hon a priniesli kopu vajec a niekoľko kačiek, s ktorými sa večer uhostili.

Na druhý deň (dňa 26. júla) lapili sa do vyrábania soli, ktorá im bola nanajvýš potrebná. Do jamy skaly nanosili v plecháči morskej vody, potom rozložili veľkú vatru a niekoľko veľkých kameňov položili na oheň. Keď sa skaly rozpálily, hodili ich do vody, ktorá svrela a začala sa rýchle vyparovať. To opakovali až sa voda celkom vyparila a na dne jamy našli ležisko soli. Naškvarili si vajec rýchle a osolili si ich. To už áno! To chutnalo celkom ináč jako prv, keď ich jedli nesolené. Ale zásoba soli bola taká malá, že ju všetku na večer pojedli, len na raňajky čo si trochu ponechali.

Preto na druhý deň pokračovali vo výrobe soli, a celý deň vyparovali vodu v jame skaly pomocou rozhorúčených kameňov. Niektorí z nich vyšli popoludní na hon a zas prialo im šťastie, lebo našli vajcia a zabili aj jednu veľkú kačku. K noci posnášali si zas machu, aby si lepšie lúžka pripravili.

Dňa 28. júla vybrali sa traja z plavcov na pevnú zem, ktorá ležala na juh a ktorú chceli si obzreť, či by sa tam nedalo prezimovať v páde, žeby sa ich loď nevrátila. Až pozdno v noci sa vrátili, a vyprávali, že tam našli len skalnaté vrchy, na ktorých nič neriastlo, kdežto doliny pokryté boly machom. Ale z najvyššieho vrchu uzreli svojim ďalekohľadom čosi zeleného v diaľke, čo vyzeralo jako jedlové lebo smrekové hory. To bola dobrá novina, lebo jestli sú to lesy, budú môcť vystaviť si nejaký dom, a budú mať dreva na palivo. Okrem toho dalo sa očakávať, že v lesoch najdú nejakú zverinu jako zajacov a jeleňov.

Za nasledujúce tri dni zamestnávali sa plavci vyrábaním soli a sbieraním vajec. Okrem toho, čo ztrovili, zostalo im pár funtov soli na budúcnosť. Ale tuk z mrožov sa im míňal pritom a neznali, čím budú kúriť naďalej, lebo mrožov viac na tom ostrove nevideli.

Nasledovnej noci prihnala sa strašná búrka. Víchor bol neobyčajne prudký a s ním prišiel ľadovec. Také veľké boly kusy ľadu jako kurie vajcia. Šťastie, že mali búdu pokrytú kožou mroža. Žiaden obyčajný šiator by nevydržal také prudké údery ľadovca. Jeden jediný ľadovec, keby bol padnul na hlavu človeka, bol by ho na mieste usmrtil.

Na druhý deň nestalo sa nič zvláštneho, ale v noci bolo všetko ožiarené jasne aurorou čili severnou žiarou slnka.

Kedykoľvek mali dosť času, chodili plavci na najvyššie skaly ostrova, aby sa rozhliadli, či by dakde neuzreli nejakú loď. Ďalekohľad, ktorý boli sebou vzali z lode, prišiel im v hod. Ale nikde ani stopy po žiadnej lodi.

Čo sa len mohlo stať s ích loďou? Jestli sa nepotopila, prečo sa kapitáň nepokúsil, aby ich vyhľadal? Jestli ho aj morský prúd a víchor odniesol, či sa už nemohol vrátiť? Však predsa už sedem dní uplynulo od toho času?

Jako tak pozerali do diaľky pomocou ďalekohľadu, na severe uzreli jakúsi loďku so šedou plachtou. Hneď im napadlo, že to bude asi eskymácka loďka. Pozdejšie videli aj pár člnkov pri loďke.

Swift im vyprával, že Eskymáci chodia so svojimi loďkami jarom na sever a potom ku jaseni tiahnu zas na juh. Tak cestujú často aj na viac sto míľ. Teda loďka, ktorú videli v diaľke, niesla Eskymákov do ich južných krajov, kde je lepšie zimovať.

Eskymácke člny blížily sa a o pár hodín zabočily ku pobrežiu, kde zastaly. Eskymáci potom vytiahli člny ďalej na breh, keď prv vynosili z nich hromadu kožušín, harpún, šiatrov a podobného. Mohlo ich byť do tridsať, a vidno bolo tam starcov, jako aj ženy a deti. Všetci títo boli na loďke, kdežto mužskí plavili sa na malých člnoch.

Plavci radili sa za dlhý čas, jakým spôsobom by mohli Eskymákov použiť k svojim službám. Tu zostať nemôžu, lebo to by znamenalo istú smrť pre nich. Musia odtiaľ preč, a teraz, keď sú tu Eskymáci, majú prvú a snáď aj poslednú príležitosť, vydostať sa z týchto pustých krajov. Koniec porady bol ten, že sa usniesli, že Eskymákov použijú ku svojmu osvobodeniu, a jak to nepôjde po dobrom, vtedy aj násilím to prevedú. Vyčistili si pušky, nabili ich, nasadili na ne bodáky, a keď všetko svoje imanie odniesli na svoj čln, odplavili smerom ku táboru Eskymákov. Vzali sebou aj kože z mrožov.

Pozorne veslovali a pridržali sa brehu, aby ich Eskymáci nevideli. Keď došli na niekoľko sto krokov k člnom eskymáckym, svoj čln vytiahli na breh medzi dve veľké skaly a potom bežali k loďke, čili k umiaku. Loďka mohla byť do štyridsať stôp dlhá a sedem stôp široká, a plavci sa divili, že Eskymáci dovedú zhotoviť takú veľkú loď s kúskov dreva a kostí a kože mrožov lebo tuleňov.

Medzi vysokými bralami uzreli plavci päť kožených šiatrov, u ktorých tiekol potôčok.

S napraženými bodákmi a hotoví k streľbe, zostali plavci stáť tak asi desať krokov od Eskymákov, ktorí od prekvapenia nevládali sa ani pohnúť. Swift teraz predstúpil a posunkami i slovami, ktoré znal po eskymácky, dával im na zrozumenie, že od nich žiadajú, aby ich Eskymáci odviezli na juh, lež Eskymáci nerozumeli.

„Musíme sa zmocniť ich loďky,“ riekol Swift. „Dáme ju odniesť sem ďaleko od mora, aby nám Eskymáci nejako neuvrzgli. Keď nebudú mať loďky, nebudú môcť ich ženy a deti odviezť, a tu ich iste nezanechajú, ale radšie zostanú aj oni s nami.“

S tými slovami ulapil Swift najbližšieho Eskymáka a posunkami mu kázal prísť k lodi. Eskymák poslúchnul.

Swift počítal, že bude potrebno osem mužov ku odneseniu lode. Keď druhého ulapil za pleco, aby ho odviedol k loďke, tento udrel Swifta po hlave. Aby plavci udržali svoju auktoritu, a aby Eskymákom prešla chuť od vzdorovania, Whitney priskočil a ulapiac Eskymáka za vlasy, pozdvihnul ho a potom rútil nim o zem prudko, po čom priložil mu nôž k hrdlu. Preľaknutý Eskymák zostal razom krotký ani baránok a poddal sa. Tretí, štvrtý a piaty Eskymák poslúchnul rozkaz jakonáhle im Swift položil ruku na plece. Ale šiesty, územčistý tmavý chlapák, uskočil a potom kostennou dýkou útočil na Swifta, ktorý však šťastne uskočil a vyhnul rane. Whitney v tom istom okamihu ovalil Eskymáka po hlave tak, že sa hneď svalil.

Niektorí Eskymáci bežali do svojich šiatrov a vrátili sa s harpúnami, ktorými chceli sa brániť. Ale Neck, vidiac ich zámer, uderil svojim bodákom po harpúne najbližšieho Eskymáka a vyrazil mu ju z ruky, po čom mu oprel bodák o prsia, aby ho nastrašil.

Ostatní Eskymáci nastrašili sa a poslúchali rozkazy plavcov. Vybratých Eskymákov plavci obstúpili a viedli k loďke. V tom ktosi vykríkal ,Ka-ka! Ka-ka! Ka-ka!‘ a v okamihu vyhrkli sa psi, ktorí doteraz ležali ticho, a brechajúc a zavýjajúc hnali sa na plavcov. Pes plavcov, veľký a mohutný to zver, postavil sa proti eskymáckym psom, ale bol by zle obstál proti presile, keby mu dvaja plavci neboli prišli na pomoc. Keď niekoľkých psov popichali bodákmi, Eskymáci začali prosiť plavcov, aby im psov nezabili.

Eskymáci potom už skrotli a poslúchali. Loď bola hore dnom obrátená a ku šiatrom zanesená. To však nebola taká ľahká práca, a Eskymáci museli si z času na čas oddychovať. Asi za hodinu konečne bola loď zanesená na určené miesto. Potom plavci rozkázali Eskymákom, aby ta priniesli aj ich čln a kože.

Plavci teraz rozprestreli svoje dve kože a naložili eskymáckym ženám, aby im kože spolu sošili, čo keď sa stalo, položili čln vedľa loďky v diaľke asi desať krokov, a krížom na čln a loďku položili sťažeň, ktorý boli s lode vybrali. Ponad to potom prestreli sošité kože mrožov, a šiator mali plavci hotový.

„Teraz treba rozrobiť oheň a dačo prichystať k večeri,“ riekol Swiťt. Tam v šiatre Eskymákov videl som množstvo tuku z tuleňov. Deti ho jedly ani nejaké paškrtiny.“

Viacerí Eskymáci teraz prišli ku plavcom, aby videli, jako robia oheň. Neck predstúpil pred jedného z Eskymákov a ukazujúc na svoje ústa volal: „Pasej, pasej!“ (tuleň, tuleň) dávajúc mu tak na zrozumenie, že chcú dostať tuku z tuleňa. Ale Eskymák vzdorovite čosi mrmlal, čo síce plavci nerozumeli, lež toľko videli, že sa zdráha. Swift v tom skočil ku tomu Eskymákovi, povalil ho na zem, a potom na sáre čižmy začal si ostriť svoj nôž. Eskymák začal strašne revať, lebo myslel, že ho ide zarezať.

Všetci Eskymáci pribehli a divoko rozhadzovali rukami. Ešte aj psi začali brechať, a nastala všeobecná panika. Swift postavil preľaknutého Eskymáka na nohy a kričal mu zas do ucha „pasej“, čo iste aj iní Eskymáci rozumeli, lebo viacerí zabehli do svojich šiatrov a priniesli hromadu tuku, ktorý mohol vážiť viac sto funtov.

„Teraz nám treba vajec,“ riekol Neck. Jako sa volajú vajcia po eskymácky?“

„Vave,“ odvetil Swift.

Neck začal teraz vykrikovať ku Eskymákom „vave, vave!“ a za chvíľu priniesli Eskymáci asi dvadsať vajec, a niektorí vybrali sa na pobrežie, aby ešte viac vajec nasbierali.

Z toho bolo vidno, že Eskymáci boja sa plavcov a budú ich poslúchať. Čo sa po dobrom nedá, to sa prevedie po zlom. S polodivochmi ináč nakladať nemožno. Čoby jako prosili o dačo plavci, to by nebolo platným u Eskymákov. Po dobrom by im nič neboli dali, takto ale stali sa ich poddanými.

Whitney nakládol tuku na plochý kameň a potom pár ostružlín a suchého machu vložil do stredku. Viacerí Eskymáci sa mu prizerali. Keď potom zapálil sirku na nohaviciach, Eskymáci vykríkli od prekvapenia. To nenie možno, aby človek šmiknul po nohaviciach a už mal oheň v ruke. To bolo nepochopiteľným, lebo o zápalke nikdy ešte ani nepočuli. I nazdávali sa, že títo bieli plavci nie sú ani ľudia, ale buďto anjeli, alebo snáď čerti. Skoršie však čerti, lebo anjeli by s nimi tak ostro nezachádzali.

Keď bola vatra rozložená a vajcia uškvarené, plavci sa navečerali. Keď si vajcia solili, Eskymáci chceli znať, čo je to za prášok čo do vajec sypú. Neck im dal trochu soli okoštovať, no oni ju hneď vypľuli, a neprestali pľuť za dlhšiu chvíľu. I čudovali sa, že si belosi kazia jedlá soľou.

Eskymáci obyčajne požívali len surové mäso a tuk, lež pre deti alebo pre chorých dakedy pečú mäso. Tak sa zdá, že nemajúc nadosť paliva, nútení boli jesť surový pokrm, na ktorý konečne aj privykli. Jeden z Eskymákov, ktorého volali Šuglavina, zdal sa byť nejakým náčelníkom, lebo ho všetci poslúchali. Či zastával nejakú vrchnosť alebo či ho poslúchali len preto, že bol medzi nimi najväčší a najsilnejší, to sa nemohli plavci doznať.

Po odpočinku, vybrali sa štyria plavci ku Eskymákom, aby si obzreli ich šiatre, kým ostatní dvaja so psom zostali na stráži. Šiator pozostával z kúskov smrekového dreva, ktoré bolo pozväzované remienkami. V stredku bola žrď, na ktorej boly ostatné rebrá šiatra priviazané. Na to rozprestretá bola koža, sošitá v jedon veľký kus. Koža tá bola buďto z tuleňa alebo z mroža. Na zadku šiatra visela lampa, ktorá pozostávala z vydlabaného kameňa, v ktorom horela masť z tuleňov, a kameň čili lampa visela na kožených motúzkoch. Knot usúkaný bol z machu. Na jednej strane šiatra rozprestrené boly kožušiny z líšiek a medveďov, a na týchto kožiach ležala Eskymákova žena a dcéra. Na druhej strane šiatra visely sánky, dlhý bič s krátkou kostenou rúčkou, a v kúte stálo niekoľko harpúnov. V zavesených kožiach mal Eskymák pár sto funtov tuku z tuleňov. To bol asi celý majetok Eskymáka. Niektorí mali aj kamenné hrnce, ktoré si sami zo skaly vytesali.

Neck pozdvihnul jednu z kožušín a ukázal ku šiatru plavcov. Eskymák prikývnul hlavou na znak, že im dá kožu. Tak pochodili po všetkých šiatroch a z každého si vzali jednu kožušinu z medveďa. Kože tie sa im dobre pridaly, lebo niektoré na lúžko prestreli a ostatnými sa mohli zakryť.

Aby plavcov Eskymáci snáď neprepadli neočakávane, Black zostal na stráži so psom, kým ostatní políhali si na mäkké lúžka, ktoré si zo suchého machu a z kožušín pripravili. Ale spať nemohli, lebo eskymácky psi ustavične brechali a vrčali. A to bolo jednako každú noc. Dakedy Eskymák vyšiel s bičom a šľahal psov, ktorí aj zatíchli, ale o pár minút zas bola medzi nimi šarvátka.

Cez deň bolo dosť teplo, lež v noci dostavil sa mráz, ktorý stával sa ostrejším každej noci, a dňa jedenásteho augusta bola už taká zima, že voda začala mrznúť. Vyzeralo to jako u nás v decembri. Obloha pokrytá bola chmárami a víchor dul bez prestania od severu alebo severo-západu. Leto severné chýlilo sa rýchle ku koncu a blížila sa zima, ktorej sa plavci tak veľmi obávali. Zima v tých krajoch je hrozná. Sňahové metelice nakopia drobného sňahu na dvadsať lebo tridsať šúchov a more je obrátené v ľadovú púšť. Ešte aj Eskymáci tiahnú na juh pred zimou, do teplejších krajov, kde sa do svojich sňahových chalúp zabednia pred krutou zimou. Slnko zapadne vtedy a nevidno ho za pár mesiacov.

Plavci vydržiavali zas poradu, že čo robiť, lebo žeby ich loď pre nich prišla, to už neúfali. Na svojom člnku nemohli sa odvážiť ísť na juh. Na ostrove zostať a Eskymákov zadržať násilne pri sebe, aby ich chovali, to tiež bolo zúfalé.

V tom už aj Eskymáci boli nepokojnými a žiadali plavcov, aby im vydali ich loďku (umiak) a člnky (kajaky), lebo že oni musia ísť na svoje zimovisko na juh na Labrador. Plavci neznali čo robiť. Jedni navrhovali, aby išli s Eskymákmi na Labrador, lež iní namietali, že jakonáhle by tam prišli, Eskymáci by im buďto ušli, aby sa ich zbavili, alebo by si povolali na pomoc iné eskymácke rodiny, proti ktorým by boli malomocnými. Konečne odhlasovali, že zostanú tu na ostrove cez zimu a zadržia aj Eskymákov. Aby od hladu nepomreli, o to sa chceli postarať — mienili ustavične poľovať do zimy a mäso zo zverín odkladať do zásoby. Keď by už zle prišlo, mohli by aj eskymáckych psov pobiť a ích mäsom sa živiť. A aby boli od zimy chránení, postavia im sňahové domy, v ktorých budú udržovať oheň, a tiež kožuchami budú sa chrániť od zimy.

Najviac trápilo plavcov to, že mali len málo nábojov do pušiek. Keby mali nadosť streliva, mohli by si kopu tuleňov a mrožov, ba aj medveďov ľadových nastrieľať.

K večeru začalo sňažiť. Smutná noc zaľahla na ostrov. Ale plavci si zväčšili vatru a pri ohníku hľadeli sa rozveseliť.

Razom vyrušení boli plavci zo spánku. Zdalo sa im, že slyšali výstreľ. Potom nasledoval druhý, tretí, ktorý už celkom dobre počuli. Čo to môže byť? Kto tu strieľa?

Vybehli von a obzerali sa.

Zo strany mora zas slyšali výstreľ.

Viacerí zabehli do svojho šiatru a vrátili sa s puškami i začali strieľať do povetria, aby sa ozvali, lebo začali úfať, že to nemôže byť nič iné jako ich loď, ktorá sa vrátila a teraz streľbou ich vyhľadáva.

Ponáhľali sa na breh, aby lepšie videli na more, a tu cez sňah a šero uzreli plachty lode.

„Huráh!“ kričali všetci čo im len hrdlá stačily.

„Huráh!“ ozvalo sa z diaľky mora.

„To je naša loď! Sme zachránení!“ vykrikovali plavci, rúcajúc svoje čiapky do povetria od veľkej radosti.

Za niekoľko minút loď priblížila sa a kapitáň lode ich vítal radostne, a volal ich, aby so svojim člnom prišli k lodi, lebo on s ňou ku samému kraju nemôže pristať. Keď mu vysvetlili, že čln majú ďalej na ostrove, kázal im ho priniesť a ponáhľať sa.

Eskymáci, ktorí boli tiež pribehli, začali vykrikovať „Umiak-suk! Umiak-suk!“ ukazujúc na loď.

Plavci zabehli ku svojmu šiatru, shodili kože, vybrali si čln a odniesli ho k moru. Ale nezabudnuli ani na Eskymákov, lež pomohli im ich loďku čili umiak priniesť ku moru, čo však nebolo ľahkou úlohou. Eskymáci radostne vyvolávali „jíh-jíh-jíh!“ že sa konečne zbavia svojich násilníckych hosťov.

Na to plavci na svojom člnku odveslovali k lodi, kde sa s kapitáňom a ostatnými námorníkmi srdečne uvítali, po čom si v krátkosti vyprávali svoje dobrodružstvá. Medzitým černošský kuchár prihotovil chutné raňajky. Že plavcom chutnalo varené jedlo, a hlavne káva, to netreba ani spomínať. Dlhý čas uplynul od toho času, čo nemali v ústach ničoho len vajcia, mäso a tuk, a to všetko len tak na masti tuleňov uškvarené. Ach! jakým chutným sa im zdal chlieb a všetky iné jedlá. Ich blaženosť a radosť nedá sa ani opísať.

Kapitáň im vyprával, že keď nastala búrka toho dňa, kedy plavci boli so svojim člnom na polovačke, vlny tak smetaly loďou, že sa im kotva utrhla a loď hnaná bola dolu morskou užinou ani streľa. Bolo nebezpečie, že loď rútená bude dakde na skaly lebo na ľadový okraj ostrovov a strozkotá sa, preto dal vyniesť aj reservnú kotvu, ktorú na duplované reťaze pripevnily, lež sila prúdu a vln a vetru bola taká náramná, že sa aj druhá kotva utrhla a tak hnaní boli ďalej nezastavitelne. Nepozostávalo iného, jako vyhybať zemi a skalám a uržovať loď na čistom mori. Tak zahnaná bola loď ďaleko do Hudsonovho zálivu. Počas tej plavby aj kormidlo sa pokazilo. Nepozostávalo im iné, jako udržovať sa preč od brehov. Konečne, keď víchor prestal, zabočili ku pevnine zemskej, kde si loď v rýchlosti opravili a miesto kotvy priviazali na laná veľkú skalu. Potom ponáhlal sa kapitáň hľadať ich na miesto, kde ich bol zanechal. Ale napriek všetkému usilovaniu skoršie pripluť nemohol. Kapitáň a jeho námorníci už ani neúfali ich najsť živých, lebo keby sa ztratení plavci aj od hladu zachránili, mohli buďto so svojim člnom dakde zahynúť, alebo pomreť od zimy a vysilenia. Lež vzdor tomu usilovne hľadali plavcov až ich dnes našli.

Keď sa plavci občerstvili, naplnili čln rozličnými darmi pre Eskymákov, aby sa im odplatili za všetko, a sám kapitáň bol za to, aby boli štedrými. Potom všetci plavci aj s kapitáňom vrátili sa na ostrov, kde sa medzitým všetci Eskymáci shromaždili.

Plavci s kapitáňom išli potom na miesto, kde stály šiatre Eskymákov a kde boli aj plavci usalašení. Čln ale poslali nazad, aby na ňom priviezli s lode ešte viac darov. Keď sa potom po prehliadke plavci vrátili ku brehu, kde ich už čln s darmi očakával, privolali všetkých Eskymákov a začali im dary rozdávať. Každému mužovi dali dlhý kus železa. Eskymáci od prekvapenia a od veľkej radosti vykrikovali a smiali sa ani deti alebo pochabí ľudia. Potom dali každej žene a dievky po tri jardy červeného plátna, čo narobilo toľko radostí, že nastal medzi nimi všeobecný jásot a plesanie. Potom dali každej ženskej kapesný nožík a po mäsiarskom noži, aby si mohly nimi rezať kože z tuleňov. Úbohí Eskymáci nevedeli, či sa im to len sníva alebo či je to skutočnosť. Na to kázal dať kapitáň každému mužskému jednu sekeru, a každému chlapcovi malý sekáč, jaké mäsiari upotrebujú k sekaniu mäsa.

Poneváč plavci chceli mať isté veci na pamiatku, jako harpúny, kostené dýky a podobné predmety, jako aj zuby z mrožov, kúpili to od Eskymákov za nožíky.

Čln bol potom poslaný nazad k lodi pre drevo, a každá osoba dostala jedno poleno asi štyri stopy dlhé. Tak sa zdalo, že tým bola už miera blaha dovršená. Eskymáci stískali drevo a radostne kričali. Konečne dali niektorým dievkam, ktoré sa ku plavcom najpriateľskejšie chovaly počas ich tamejšieho pobytu, veľké ihly, niti, nožničky a iné drobnosti, ktoré maly u Eskymákov veľkú cenu. Chceli sa úbožiakom štredre odmeniť za všetko, čo im boli násilne odobrali. Eskymáci nevedeli takú štedrosť ani pochopiť, lebo predtým im nikdy žiaden beloch nič darmo nedal, len čo ich ešte hľadel pri obchode a zámene oklamať a odreť do poslednej kože.

Konečne plavci odobrali sa od Eskymákov a vracali sa na člnu k lodi. Od radosti zaspievali si plavci na člnu. Keď prestali, odpovedali Eskymáci tiež spevom. Štyri dievky, ktoré boly najobľúbenejšie u plavcov, pristúpily až ku samej vode, kým ostatní Eskymáci zostali v pozadí. Dievky začaly ľútostným tonom spievať, a keď prvý verš dokončily, ostatní Eskymáci spev prevzali a jakoby chôrom odpovedali dievkam. Po prvej prestávke, dievky znovy zanótily a rukami mávaly nad morom. Nebol to obyčajný spev, ale jakési prejavenie hlbokých citov. Spievali veľmi pomaly, vlakom, a ich hlas zdal sa tlumačiť, že svojich dobrodincov požehnávajú. Spev bol veľmi vážny a dojimavý tak, že plavcom slzy vyhrkly z očú, ba ešte aj kapitáň, ktorý sa zdal byť chladným a tvrdým mužom, musel slzu vyroniť v tejto chvíli. Všetci boli nanajvyš dojatí spevom a povďačnosťou Eskymákov, jako aj myšlienkou, že títo ľuďkovia musia tu žiť vo večnej zime a chudobe, jakej žiadný iný kmeň ľuďský nezná. Trebárs to boli len polodiví Eskymáci, predsa boli to len ľudia, ichž srdcia poznali cit a lásku.

Jakonáhle vrátili sa plavci na loď, kamenná kotva bola vytiahnutá, plachty rozpustené a loď majestátne plula na juh, ku domovine naších dobrodruhov. Zima sa blížila, nuž ďalej sotrvať v ľadových krajoch nemalo pre nich cieľu.

Eskymáci, stojac na pobreží, dívali sa za odchádzajúcou loďou kým len na obzore nezmizla.

Plavci ale šťastne vrátili sa domov, kde si potom často pripomínali časy, ktoré na ďalekom severe medzi Eskymákmi zažili.