ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istý Hugh Gillespie stal sa kráľom medzi divochmi v Afrike a nosil názov Kráľ Svazi II., ale za krátky čas korunu odhodil a ušiel. Gillespie je plavcom a od dlhých rokov zamestnaný bol na lodiach, ktoré pluly okolo Afriky. On si často prial príležitosť, aby mohol výnsť na pevninu a zapolovať si tam v húštinách na levov a inú veľkú zver. Roku 1912 loď jako obyčajne vyplula naložená rozličným tovarom z prístavu New Yorku a o pár týždňov pozdnejšie zakotvila v prístave Mombasa, na východnom pobreží Afriky. Tu Gillespie požiadal o dovolenie, aby mohol ísť polovať.

Gillespie najal si jedného vodiča, s ktorým vybral sa do vnútra Afriky. Keď prešli niekoľko míľ do húštin, našli stopy zvera zvaného eland, čomu sa lovec veľmi naradoval, lebo úfal elanda zastreliť. Stopy boly ďalej zretelnejšími, a vodič radil svojmu pánovi, aby sa rozišli a z dvoch strán blížili sa k elandovi, lebo že ho tak skoršie dostanú. Gillespie pristal na radu vodiča a zabočil cez nesmierne húštiny smerom, kde sa mal zver nachádzať.

Lovec horko ťažko kliesnil si cestu a šiel ďalej a ďalej, ale sám nevedel potom, že kam ide alebo kde je. I začal kričať na svojho vodiča, ale bár jako napínal hlas, žiadnej odpovede nedostával. Tu mu napadlo, že je v lesoch ztratený, a Boh zná, čo s nim bude. V strachu ponáhlal sa raz v jednu, potom v druhú stranu, z času na čas volajúc na vodiča, ale ho nenašiel. Konečne celý unavený sadnul si a zaspal. Razom sa mu zdalo, že ho čosi za ruky a nohy ulapilo, a keď sa prebudil a otvoril oči, videl, že ho držia divosi. Bolo ich asi tucet lebo viac. Gillespie bránil sa čo najlepšie mohol, ale bol málomocným proti presile. Ohliadal sa po svojej puške, ale jej nebolo na mieste, kde si ju bol oprel. Chcel vytiahnuť revolver, ani toho nemal v opasku, ba ešte aj nôž polovnícky mu odobrali divosi kým spal.

Divosi povalili lovca, poviazali ho a tiahli ho preč cez húštiny. Za hodiny šli tak s nim, až došli na čistinu, ktorá nachádzala sa medzi lesami. Na čistine stálo vo dvoch radoch asi sto chalúp, postavených z dreva a z trávy. Na jednom konci osady stál velikánsky dom, podobný ostatným chalúpkam. Ku tomu veľkému domu vliekli ho divosi, pričom deti zo všetkých strán vrieskaly a psi brechali.

Pred tým veľkým domom sedel na vyvýšenom lešení kráľ okolia, a Gillespie čoskoro doznal sa, že to je kráľ Svazi, prvý panovník Kamumusov.

Divosi, ktorí priviedli lovca, hodili sa na zem pred kráľom a na hlavu sypali si zem, a keď ich Gillespie nenasledoval, hodili ho tiež na zem, aby sa poklonil pred kráľom. Na znamenie od kráľa, divosi rozviazali lovcovi ruky, a potom ho tiskli pred kráľov trón, a poneváč ich nerozumel a zdráhal sa, začali ho biť a kopať. To bolo už priveľa pre lovca. Gillespie znal dobre päsťami narábať, jako obyčajne každý plavec, a teraz, keď sa nachádzal v nebezpečí života a keď ho tak surovo bili, to mu dodalo trojnásobnej sily. Prv než by sa boli divosi nazdali, udrel rýchle a prudko najbližšie stojaceho divocha do brady, a potom zaťatými päsťami zráňal každého ktorý sa mu postavil v cestu. Netrvalo to len za pár okamihov čo sa viacerí divosi válali po zemi. To rozhnevalo kráľa, ktorý teraz s veľkým revom soskočil s trónu a rútil sa sťa lev na lovca, ktorý ho so zaťatými päsťami očakával.

Všetci divosi razom sťa na povel ustúpili, aby zrobili miesto pre svojho kráľa. Zároveň postavili sa do kola, aby videli jako ich kráľ potrestá vzdorujúceho a opovážlivého belocha. Keď sa kráľ ku lovcovi priblížil, náhle snížil hlavu a skočil na belocha. Gillespie, ktorý bol na pozore, odskočil na bok a kráľ dopadnul na zem celou prudkosťou svojho útoku. Šesť ráz podniknul kráľ podobný útok na belocha, ale tento pokaždé obratne odskočil v poslednom okamihu, aby ho kráľ nezastihnul. Kráľ bol po každé divokejším a zúrivejším, a preto tým prudšie dopadnul na zem. Jeho poddaní boli hrúzou omámení a s otvorenými ústami dívali sa na tento podivný zápas, do ktorého sa nezamiešali, lebo poprvé verili, že ich kráľ zvíťazí, a podruhé báli sa, žeby sa kráľ nahneval, keby mu radosť prekazili.

Po siedme skočil kráľ na lovca a tento raz sa mu podarilo tohto ulapiť. Beloch povalil kráľa, ale tento ho sebou strhnul na zem, kde sa potom vzájomne bili a sem a tam kotúlali. Skoro za pol hodiny trvala bitka, keď konečne lovec tak prudko udrel päsťou kráľa do brady, že tento ztratil povedomie. Gillespie dal mu ešte pár úderov a potom povstal. Kráľ zostal ležať jako zabitý, a beloch očakával, že ho teraz ostatní divosi iste usmrtia.

Miesto toho, aby divosi boli lovca napadli, jako to očakával, títo stáli nepohnutne celí prekvapení silou belocha. Kým tak stáli zahrúžení, divná príhoda sa stala. Jedna malá opica, ktorá bola sedela na stolku vedľa kráľovho trónu, teraz skočila a bežala ku Gillespiemu.

Za chvíľu postala opica pred lovcom a potom mu vyskočila na pleco. Keď sa to stalo, všetci divosi vrhli sa na zem dolu tvárou a čosi vykrikovali. To trvalo za dlhý čas, a lovec nevedel, čo to má znamenať. Potom prišiel ku nemu jakýsi starý divoch, ktorý mal na hlave masku kohúta a zahalený bol do bieleho pláštu. Viac ráz čosi vykríknul, klaňal sa, a ukazoval na trón. Lovec ešte nerozumel, ale keď ho viacerí divosi za ruky lapili a vyviedli na trón a tam ho usadili, vtedy mu svitlo v hlave, že si ho za kráľa zvolili. Opica neschádzala z pleca lovcovho, a keď ju pohladkal, od radosti zakvičala, na čo celá osada začala spievať a obchádzať okolo tronu.

Medzitým omráčený kráľ prišiel k povedomiu, a keď sa poobzeral a videl lovca na tróne, prišiel bližšie, obzrel si ho dobre a potom ušiel do lesov a viac sa neobjavil.

Ten starý domorodec v plášti bol hlavným kňazom, a on plavca vyhlásil za kráľa Kamumusov s titulom kráľ Svazi II. Gillespie skoro dozvedel sa, že jako to všetko prišlo. Opica tá bola známa pod menom Bu-bu a ona bola jakousi osobnosťou boha, ktorý žil v lesoch a ktorého Kumumusovia zbožňovali. Keď opica vyskočila na pleco lovca, to považovali divosi za znamenie, že ich boh chce, aby on sa stal kráľom osady.

Gillespie dostával od svojich poddaných čoho sa mu len zachcelo, jestli totiž mali to v majetku, a bolo by mu dosť dobre bývalo. Ale on nechcel zostať medzi divochmi. On chcel byť radšie na svojej lodi medzi svojimi kamarádami. Najviac však trápilo ho to, že mu dali šesťnásť žien, ktoré patrily ku trónu. Ženy boly žiarlivé jedna na druhou, a každá sa chcela kráľovi čo najlepšie zaliečať. Niektoré ho nikdy ani neopúštaly, ale stále sotrvávaly pri ňom a nedaly mu pokoja. Keď ho jedna prestala užierať a štekliť, hneď začala druhá, a dakedy ho aj tri štyri razom sužovaly. Darmo ich od seba odháňal. Ony myslely, že je to ich povinnosťou, aby sa kráľovi bez prestania zaliečaly a jeho priazeň hľadaly. Mimo toho ženy vždy dačo od neho požadovaly. Hlavne pýtaly, aby im zadovážil zubov z levov, ale len zo samcov. Zo samíc, to by ani za svet na krku nenosily. Beloch vyslal viac výprav na lov, ale tie sa vždy vrátily bez leva. Konečne vybral sa sám na polovačku a podarilo sa mu zastreliť jedného dňa troch levov, z čoho mala celá osada nesmiernu radosť, lebo takého mocného kráľa ešte nikdy nemali, ktorý by bol za jeden deň troch levov zabil.

Za tri týždne však natoľko zunoval Gillespie svoje kráľovanie, že si umienil odísť. Jednej tmavej noci, keď už celá osada spala, vzal si svoju pušku a revolver, ktoré mu boli divosi počas zajatia odobrali, a potichúčky vybral sa preč. Mal ešte niekoľko nábojov, na ktoré sa spoliehal na prípad, žeby bol divou zverou lebo divochmi prepadnutý. Jako tak lesom utekal, počul za sebou kroky, a keď postál, aby sa obzrel, že čo to ide za nim, vyskočila mu na pleco jeho opica, ktorá ho nasledovala. Gillespie zaradoval sa jej. Myslel si, že bude mať kamaráda na ceste. Za viac dní túlal sa po lesoch a bol by od hladu snáď zahynul, ale opica, ktorá sa tu dobre vyznala, vyskočila na strom a zhodila dolu orechy a ovocie, na ktorých sa oba uhostili. Raz, jako tak cez velikánske húštiny išli, opica začala javiť nepokoj a potom škrečala a vrešťala, a keď lovec zastal, videl pred sebou na niekoľko krokov na konáre stroma obrovského hada, ktorý zaiste číhal na neho. Had ten bol hrubší než stehno človeka a zdal sa byť asi štyridsať stôp dlhý. Gillespie od hrúzy za chvíľku nevládnul sa pohnuť, potom však čo najrýchlejšie mohol utekal preč.

Gillespie blúdil ďalej po lesoch. Na noc vyliezol na strom a tam spal priviazaný, aby ho nejaká zver v noci nenapadla. Mnoho ráz počul v blízkosti rev leva, zavýjanie hyeny a šakálov. Hlad ho tiež moril, lebo ovocím a orechami nemohol sa dostatočne nasýtiť. Na šťastie natrafil na lovcov, ktorí ho odprevadili ku Bombasy. Opicu vzal si Gillespie sebou a nebol by ju predal za žiadnu cenu.

Súdruhovia Gillespieho dosvedčujú, že je to všetko pravda. To je isté, že šiel poľovať, a že sa mu vodič ztratil, lebo tento sa hneď vrátil do prístavu a vec oznámil, ale neznali kde ho hľadať. Opicu má tiež na dôkaz.