ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zimovanie prvých belochov v ľadových končinách

(Historická udalosť)

V námorníckom museume Hollandskom v Hagu postavená je chalupa, ktorá budí veľkú pozornosť navštevovateľov. Kto by neznal historiu tejto chalupy, čudoval by sa, že sa ľudia toľko prizerajú na ten drevený dom, ktorý nie je ani pekne budovaný, ani farbený, ani niet v ňom ničoho nádherného. Je to stará, chudobná drevená chatrč, pozostávajúca len z jednej priestrannej chyže. Na prostried izby je ohnište, na jednej strane stôl, na druhej bečka s vyrezaným bokom, vedľa nej halaparty a dve starosvetské pušky. Na stene zavesené sú perpendlíkové hodiny, a povedľa zadnej steny sú postele pribité v podobe lešení. Iného nábitku niet v dome, a každý si môže domysleť, že v ňom museli prebývať len veľmi biedni ľudia.

Dom tento však má zaujímavé dejiny za sebou.

Keď sa Hollandsko osvobodilo zpod jarma španielského, jeho usilovní občania lapili sa do svetového obchodu, soznajúc, že krajina je chudobná a iným spôsobom ťažko si svoj stav polepšia. Obchodníci chceli prísť do styku s Čínou a s Japonskom, kde úfali s dobrým prospechom zamieňať svoje tovary za tamejšie plodiny a výrobky. Angličania už v tých časoch vynikali čo odvážliví a schopní plavci a Hollandčania sa od ních rýchle naučili plavectvu. Tak začaly hollandské lode pluť po všetkých končinách sveta. Ale plavba do Číny bola priďaleká, nakoľko lode musely sa plaviť okolo francúzskeho a španielskeho pobrežia, potom preplaviť sa okolo celej Afriky a popri južnej Asii, kým mohly dôjsť do čínskych vôd. Mnohé tisíce míľ musely prejsť plachetné loďky za všeliakych ťažkostí a nebezpečí. Jestli sa loď vrátila za pol roka, to bolo považované za veľmi šťastnú a rýchlu plavbu. Suezský kanál medzi Afrikou a Asiou, ktorý veľmi zkrátil cestu lodí, bol by vtedy býval nad mieru vítaným, lenže v tých časoch sa o tom ľuďom ani nesnívalo. Pochopiteľným je teda, že plavci vynasnažovali sa, vynájsť kratšiu cestu cez severné morá. Angličania sa už prv o to pokúsili, ale bez zdaru.

Hollandskí obchodníci obrátili sa na istého Vilema Barentza, ktorí požíval povesť zkúseného plavca, aby on proboval vynájsť cestu do Číny. Barentz prijal návrh a roku 1594 vybral sa na lodi Mercure probovať šťastie. Preplaviac sa popri Nórsku, plul rovno ku ostrovu Novaja Zembla, ktorý leží severne Ruska. On mienil obísť tento šesť sto míľ dlhý ostrov a potom pluť východne, lež ďaleko nezašiel, lebo mu ľady zamedzily dráhu. Barentz kliesnil si cestu medzi ľadmi a odvážlive plul ďalej, ovšem len veľmi pomaly, a vyše osemdesiat ráz musel sa s loďou obracať, aby vyhnul veľkým ľadom. Tak prešiel asi tisíc a sedemsto míľ. Ľady stávaly sa vždy hustejšími a plavci prosili Barentza, aby sa už vrátil, lebo ináč tam v ľadoch zostanú a zahynú. Barentz s neslýchanou odhodlanosťou a vytrvanlivosťou plavil sa, kým len mohol. Konečne sa však vrátil do Hollandska.

Výsledok tejto plavby zdal sa byť takým dôležitým, že hollandský minister na druhý rok poveril Barentza, aby viedol veľkú výpravu pozostávajúcu so sedem lodí, ktoré boly so všetkým dobre zaopatrené. Barentz pustil sa tou istou dráhou jako prv, a prešiel proti Novej Zembly ku sibírskemu moru, ale ďalej nebolo možno pre ľady, ktoré vody vo veľkom množstve pokrývaly. Hollandska vláda bola nemálo sklamaná, keď sa výprava navrátila bez výsledku. Stálo to veľké peniaze a osohu žiadneho. Vláda viac nechcela vydávať peniaze na žiadne pokusy v tomto smere. Ale vypísala predsa odmenu pre toho, kto prvý prejde cestu do východnej Asie.

Hollandskí obchodníci, odkázaní sami na seba, vystrojili dve lode a za veliteľov vymenovali istého Heemskerke a Jána Rijp, kdežto Barentz mal len úrad vodiča, ačpráve on bol skutočným riaditelom a vodcom celej výpravy. Na lodiach nachádzal sa aj historik Gerrit de Veer, ktorý mal udalosť zapisovať. Dňa 10. mája roku 1596 pohly sa loďky z Amsterdamu, prešly pri ostrovoch Šetland a Faroe, a dňa 5. júna uzrely v diaľke biele ľady, ktoré zpočiatku považovali za labude. Odtiaľ rýchle preplavili sa ku ostrovu, južne od Spitzbergov, kde 11. júna vystúpili na pevninu. Tu nasbierali veľké množstvo vajec morských vtákov, a po dlhých ťažkostiach zabili jedného ľadového medveďa, ktorý bol neobyčajnou ozrutou. Keď ho vystreli, meral od pazúrov zadných nôh ku pisku vyše trinásť stôp, a plavci odhadovali, že vážil do osemnásť sto funtov. Preto, že tu zabili medveďa, pomenovali zem Medvedím ostrovom. O týždeň pozdejšie prišli ku rozsiahlej zemi, ktorú pomenovali Spitzbergen preto, že tu vyčnievali ostré a končité vrchy. Tu sa im postavily v cestu také husté ľady, že sa museli vrátiť ku Medvediemu ostrovu, kde sa Rijp s jednou loďou od nich odlúčil, aby šiel hľadať inú cestu na sever.

Po rozličných ťažkostiach dorazil Barentz s Heemskerkeom na jednej lodi ku pobrežiu Novej Zembly. Tu zmenili svoj smer a plavili sa severne, kým im ľady znovu nezastavily cestu. Po rozličných odbočkách a kríženiach a obchádzaniach ľadov, dostali sa konečne ku severnému brehu Novej Zembly a začaly sa plaviť východne, no ľady tu boly také husté, že ďalej ísť nebolo možno a vplavili do jedného zálivu, kde ich ľady úplne zatvorily koncom augusta.

Množstvo ľadu začalo sa kopiť okolo lode, pričom zavítala aj sňahová fujavica. Velikánske kusy ľadu vrhaly sa jeden na druhý, iné ich od spodu do výšky tisly, a všetko vôkol hrozne praskalo. Loď bola vyzdvihnutá a ľady pri nej a pod ňou práskaly a lámaly sa. Zdalo sa, že loď bude na tisíce trosiek rozlámaná. Prestrašeným plavcom až vlasy dúpkom vstávaly na hlave od hrúzy. Nazdávali sa, že im udrela posledná hodina, a že sa stáva dačo nadprirodzeného s nimi. Potom bola loď pozdvihnutá ani nejakým prístrojom, a raz jeden, potom druhý jej koniec bol dvíhaný. Patrným bolo, že loď to dlho nevydrží. Drevá na nej prašťaly a kliny pukaly.

Na rozkaz Barentza plavci začali s lodi vynášať na breh potreby, jako pokrm, plachty, streľný prach, olovo, pušky a inú zbraň a iné články a zásoby. Zároveň začali si Hollandčania budovať búdu, kde by boli od zimy a divých zverov chránení. O pár dní vyšli viacerí plavci do vnútra zeme na niekoľko míľ, aby sa poobzerali, či by dačo potrebného nenašli alebo niečo neobjavili, čo by im k dobru poslúžilo. Títo oznamovali, že našli rieku so sladkou vodou, v ktorej je mnoho splavného dreva; tiež prišli na stopy jakýmsi divým zverom, ktoré sa podobaly koziam a jeleňom. Dňa 11. sept. bolo celé more pokryté hromadami a vrchami ľadu, ktorý bol spolu smrzlý. Loď stála na ľade primrznutá a plavci uznali, že sa odtiaľ viac toho roku nevymôžu a musia na mieste prezimovať. K tomu cieľu začali si budovať dom, do ktorého by sa mohli všetci utiahnuť. Na loď ísť, toho sa báli, lebo bár bola primrznutá, predsa nevedeli, čo sa môže vo chvíli stať. K svojej nemalej poteche našli na pobreží celé jedlové a smrekové stromy, ktoré boly ta splavené zo Sibíru po riekach. Teda nasbierali a privliekli si toľko dreva, že im postačilo nielen na stavbu domu, ale aj na palivo cez celú zimu.

Ešte nikdy predtým žiaden Europčan nezimoval v týchto ľadových krajoch, kde nehybné a strašné more praská ani čo by sa vrchy válaly, a kde nesnesitelná zima, fujavice, víchrice a tma panujú cez zimné obdobie. Teda rozumie sa, že úbohí títo Hollandčania nevedeli si predstaviť to strašné trápenie, ktoré ich tu očakávalo. Oni vzdali sa nádejí, že sa navrátia kedy do svojej vlasti, no posmelovali sa vzájomne, a odporúčajúc sa do vôle Božej, snášali svoj krutý osud s obdivuhodnou zmužilosťou. Dom, ktorí si stavali, bol by sa iste stal ich hrobom, keby ich vodca Barentz nebol býval takým prozretedlným a keby ho všetci neboli tak oddane poslúchali.

Dvaja z plavcov, ktorí sa boli vybrali na hon, vrátili sa celí prestrašení. Videli vraj veľké ozruty, ktoré sa šmíkajúc a skáčuc pohybovaly a ich ručanie ozývalo sa na míle. Videli tiež mnoho sňahobielych a žltavých medveďov, z ktorých daktorí boli väčší než voly.

Skutočne v tom čase bolo tam neobyčajne mnoho medveďov, ktorí sa až ku plavcom dotierali. Niektorých zastrelili, lež uspokojili sa s tým, že kožu z nich stiahli a mrciny ponechali na pospaš dravcom. Keby boli mäso jedli a odložili si na ďalšie časy, boli by hladu a chorobám lepšie vzdorovali.

Dňa 23. septembra tesár zomrel, a na druhý deň ho pochovali v pukline brala, poneváč zem bola tak tvrdo zamrznutá, že rýlom a čakanom nebolo možno ani len jamku zrobiť. Ani čo by do skaly kopali, taká tvrdá bola zem. Nasledovného dňa začali snášať drevo ku stavbe domu. Keď steny postavili, neznali jako zrobiť strechu. Konečne im napadla dobrá myšlienka; rozobrali na lodi vrchné kabiny a z tých postavili strechu.

Dňa 31. septembra nastal prudký víchor, ktorý more rozbúril a ľady sa rozborily. Vo chvíli bolo more otvorené a pokiaľ okolo uzrelo, vlny morské lámaly a hnaly preč ľadiská. V prístave však ľady kopily sa vyšej a loď bola ešte o niekoľko stôp vyšej vyzdvihnutá. Tak sa zdalo, že v prístave je more až po samé dno zamrznuté, ačpráve bola voda na viac než sto stôp hlboká.

Dňa 12. oktobra začali spávať v dome, ktorý ale ešte nebol dohotovený. Pozdnejšie začali do domu snášať rozličné zásoby a potreby. Čo považovali za potrebné, všetko odniesli s lode a uložili si to v dome. Medzitým nastávala vždy väčšia tma, a dni trvaly len krátko. Úbožiaci pevne očakávali, že slnko ide zmiznúť úplne. Na stredku strechy postavili si komín vysoký, na stenu zavesili hodiny, z desák pribili ku stene postele, a z vínovej bečky zrobili si vaňu na kúpanie. Ich lekár rozumne ich poučoval o potrebe čistoty, zvlášte pri takom živote, jaký oni tu viedli. Keby sa neboli kúpali, boli by iste viacerí z nich podlahli chorobám.

Koľko napadlo tej zimy sňahu, to je zázračné. Za jednu noc napadlo toľko sňahu, že dom bol nim úplne zakrytý, čo ale prišlo úbožiakom vhod, lebo sňah zadržiaval víchrice a tak udržoval v dome teplo. Pokaždé keď chceli vynsť z domu, museli si cez sňah vykopať tunel. Každej noci slyšali najprv medveďov, potom líšky, ktoré sa na streche domu shromaždovaly a driapaly dasky, aby sa dnu do domu mohly dostať. Ale dom bol mocno posbíjaný. Plavci na to časom privyknuli, a potom jeden lebo druhý chodil do komína a cez otvor strielal na dravú zver. Takým činom postrielali viac medveďov a líšiek. Okrem toho postavili si plavci vonku početné pasce, do ktorých nachytali veľký počet bielych a modrých líšiek. Z kožušín ušili si Hollandčania čiapky a šaty, ktoré ich proti zime chránily. Časom ale začali aj mäso líšiek požívať, aby tak svoje zásoby potravín chránili.

Svetlo dňa ztratilo sa konečne celkom a nastala ustavičná noc. Keď mesiac svietil, vtedy mohli vynsť na vonok a loviť líšky, lež ináče panovala tma, takže ani nevedeli, kedy je deň a kedy noc. Tá večná tma mala zlý následok na duševný stav a na zrak úbožiakov. Videť slnečné svetlo, to stalo sa ich jednou z najväčších túžieb. Boli by snáď aj rozum ztratili pritom, keby sa neboli navzájom potešovali a povzbudzovali ku trpezlivosti. Napriek všetkým útrapám, usilovali sa byť dobrej a veselej nálady.

Stávalo sa dakedy, že náramný víchor hnal dym dolu komínom do chyže, následkom čoho nemohli veľký oheň udržovať a v dome bolo zima k nevydržaniu. Na podlahe a na stenách bol mráz na tri palce hrubý, ba ešte aj v posteliach pod pokrývkami mali mrazivý strieň. Vino, ktoré každý druhý deň rozdávali po poháriku každému, museli nad ohňom roztaviť, lebo bolo zamrznuté. Vonku bola taká zima, že keď ktorý vyšiel na chvíľku pobehať a krv do obehu priviesť, para dychu im mrzla už v nose, fúzy a brady mali ľadom pokryté, ba ešte aj slzy, ktoré im víchor nútil, mrzly im na očiach. Jeden dotknul sa rukou sekery a hneď sa mu prilepila tak, že ju nemohol odrapiť, a konečne mu koža sliezla ani keby ju bol na žeravom ohni oškvaril. Keď chceli líšku lapenú v pasci rozobrať, museli ju buďto pri peci roztaviť alebo mäso sekerou sekať, tak bolo zamrznuté a tvrdé. Jeden z nich s prekvapením videl, že voda, ktorú von vylieval, zamrznula v okamihu a utvoril sa z nej ľadový grmbolec, stojaci sťa peň. Inému sa zas sekera rozbila na drobné kusy, jako by bola so skla, keď ňou zaťal do kameňa, ktorý bol na dreve primrznutý.

Dňa 7. dec. drsné počasie sa ešte viac zhoršilo a tma bola jako v noci tak aj cez deň. Ďaleko na obzore, priamo na sever, zjavily sa prekrásne svetlá v podobe ohnivých kruhov, v ktoré nevedeli si plavci nijako vysvetliť, a považovali ich za božské znamenia. No vo chvíli sa zas všetko ztratilo, prišly nové strašné víchrice, ktoré hrúzou naplnovaly všetkých, a divá zver vôkol zavýjala a revala. Zároveň prišla taká krutá zima, že sa nemohli nijako zohriať ani pri ohni v dome. I radili sa, že čo si počať. Jeden z plavcov navrhoval, žeby naložili na oheň kamenného uhlia, ktoré boli s lode priniesli. Uhlie, vraj, dáva horúcejší oheň než drevo a dlhšie trvá. K večeru teda nasypali kopu uhlia na oheň, a keď sa uhlia rozhorelo, teplo pocitoval každý s radosťou. Aby im ani čo najmenej tepla z domu neušlo cez komín, dieru zapchali a políhali si spať. V dome nastal živší a veselší ruch, lebo polozamrznutí plavci sa v teple sotavovali. Ale o nejaký čas všetci pocitovali závrať a bolenie hlavy, a ktorí boli chorí, tí zostali celkom bez seba. Konečne dvaja, ktorí boli najsilnejšími, vstali a komín odocpali a tiež dvere otvorili. Ale ten ktorý otvoril dvere, zamdlel a spadnul u dvier, ku ktorým sa bol štvornožky priplazil. Vidiac to jeho kamarád, vyhľadal ocot a trel mu nim telo, i vzkriesil ho k životu. Pozdnejšie, keď sa už všetci sotavili, kapitáň dal každému trochu vina, aby im srdcia posilnil.

Dňa 11. dec. bolo pekné počasie, ale taká zima panovala, jakú si nikto nemôže ani len predstaviť, kto ju nezkúsil. Ešte aj čižmy a boganče im primrzly k nohám. Koža bola taká tvrdá jako železo, a dnu v obuve bolo toľko ľadu, že si ju museli pri ohni roztápať. Šaty mali na sebe celkom biele od mrazu a ľadu.

Na Vianoce, dňa 25. decembra zas zúrila strašná búrka, a divá zver dobíjala sa do domu. Zvlášte líšky driapaly do dreva a zavýjaly a skučaly od zúfalstva, že sa dnu do domu nemôžu dostať. Vzdor všetkým trápeniam, plavci pripravili si sviatočný obed a dostali aj za pol pohára vína, a lekár prevzal zástoj duchovného a upomínal všetkých na Syna Božieho, ktorý prišiel na svet, aby ľudí vykúpil, a pritom podstúpil ešte hroznejšie muky, než v jakých sa oni nachádzajú. Január roku 1596 zavítal ešte s krutejšou zimou a sňahovými fujaviciami. Sňah celkom zavial dom, a žiaden neopovážil sa ani len výnsť z domu. Jedného dňa poprosili plavci kapitáňa, aby im dovolil trochu radosti v ích trápení, a pýtali si trochu vína, z ktorého malo sa im každý druhý deň za pohár udelovať. Mali ešte dva funty múky, z ktorej si na oleji napiekli halušiek, a každý dostal jeden biely suchár, ktorý si do vína máčali a tak jedli. A zdalo sa im, že sú doma vo svojej otčine, medzi svojimi rodinámi a príbuznými. Rozveseľovali sa a konečne si aj zaspievali. Vskutku obdivuhodnú vieru a zmužilosť preukazovali títo jednoduchí ľudia, na íchž mieste boli by iní zúfali a Bohu sa rúhali. Najviac ich trápila tá myšlienka, že snáď nikdy viac neuvidia svetlo slnka. Smrti sa tak nebáli, len slnko videť si priali ešte aspoň raz. Barentz ich posmeľoval a potešoval, hovoriac, že keď zima prejde, slniečko sa zas zjaví na oblohe a bude ich sohrievať svojimi zlatými lúčami.

Po 21. januári líšky sa začaly tratiť z okolia, ale medvedi zas prišli vo veľkom počte. Potom začalo sa zväčšovať svetlo, takže plavci mohli sa aj na von trochu odvažovať, aby sa behaním sohriali a čerstvého vzduchu nadýchali. Niektorí strieľali aj na medveďov, ale nebolo dosť vidno k dobrému cieleniu. Dňa 24. jan. jeden z plavcov, ktorý bol za dlhší čas chorý, zomrel, a pochovali ho v sňahu. O štyri dni pozdejšie vybrali sa všetci z domu, lebo počasie bolo pomerne pekné, ačpráve zima bola ešte vždy krutá. Vtedy soznali úbožiaci, že sú veľmi slabí a údy majú zdrevenelé. A skoro všetci trpeli na chorobu škorbut. Po veľkom namáhaní nasbierali si dreva k palivu a odnosili ho do domu, pričom sa však tak vysilili, že niektorí klesli a museli byť domov privlečení a kriesení. Vo februári zas nastaly hrozné víchrice a sňahové metelice, tak že sa museli v dome sdržovať neprestajne. Začiatkom marca zbadali plavci, že sa more rušá za desného rachotu. Sila vetru a prúdy rozbily ľady, ktoré vo veľkých kusoch hnané boly preč víchrom a vlnami. Ale zima bola ešte vždy nesnesiteľnou. Barentz posmeľoval svojich ľudí k vytrvanlivosti. Najhoršie vraj už prešlo a o krátky čas budú môcť opustiť toto smutné zimovisko a odplaviť sa k svojej vlasti. Ale ich loď bola ešte silne primrznutá na kopci ľadov. Ďalej von z výlevu však ľady skoro celkom zmizly, a vlny rozbúreného mora valily sa vysoko po omrznutých ľadových brehoch.

Dňa 15. apríla Hollandčania navštívili svoju loď a našli ju v dosť dobrom stave. Ale odpluť ešte nebolo možno. Začiatkom mája stali sa plavci netrpezlivými a prosili Barentza, aby ich už osvobodil od trápenia a zaviedol zpäť domov. Barentz odpovedal, že musia vyčkať do konca mesiaca. Do toho času sa snáď loď osvobodí od ľadov. V páde, žeby loď bola ešte na ľadoch primrznutá, zanechajú loď tak a odplujú na člnkoch. Konečne začali plavci robiť prípravy k odcestovaniu. Zabudli na všetky neresti a trápenia a vyspevujúc si, dali sa do práce. Oba člny sňali s lode a odvliekli ich po ľadoch na more. Pripravili na ne plachty, naložili potraviny a iné potreby a s dychtivosťou očakávali povel, aby se pohli preč. Keď sa ľady na mori celkom ztratily a prajný vietor dul, Heemskerke šiel k Barentzovi, ktorý za dlhší čas chorľavel, a riekol, že je na čase, aby v mene Božom opustili Novú Zemblu. Barentz už predtým opísal bol ích cestu a všetko čo sa s nimi vodilo. Listinu tú stočili a vopchali do pušky, ktorú zavesili na komín, aby na prípad, žeby zahynuli, ľudia zvedeli sa o ích osude, jestli by totiž daktorí kedy prišli k ích domu, kde zimovali.

Dňa 13. júna, 1597 Hollandčania zanechali loď, ktorá bola ešte mocne primrznutá, a odporúčajúc sa do vôle Božej, na dvoch člnkoch odpluli. Ích cesta bola nanajvýš ťažká a nebezpečná, lebo časom víchrice, časom ľady a obrovské vlny člnami smietaly sťa hračkou. Pomaly vracali sa popri pobrežiu Novej Zembly k Europe.

Dňa 20. júna Andrieu ťažko ochorel, a bolo patrným, že dlho nevydrží. Keď to oznámili Barentzovi, ktorý bol na druhom člnku, tento riekol: „Mne sa zdá, že aj môj život bude veľmi krátky.“ Plavci boli prekvapení, lebo Barentz si nikdy nesťažoval a preto ani netušili, že je nezdravý. Po chvíli pýtal si Barentz dačo vypiť, a keď sa napil, zachvátila ho veľká slabosť, oči sa mu v hlave obrátily a za chvíľu zomrel. To veľmi pormútilo plavcov, lebo Barentz bol ich hlavným vodcom a mali v ňom dôveru. Nebožtíka vyniesli na breh a tam ho pochovali za všeobecného smútku.

Na ďalšej ceste boly plavci v neprestajnom nebezpečí. Vlny morské valily sa im často do člnov a plavci mali plné ruky práce, aby vodu vyčapkávali. Mnoho ráz museli člny na breh vyťahovať a poprávať, lebo v dnách tvorily sa diery a pukliny. Ľadiská bily o člny a hrozily ich rozdrtiť v každom okamihu. Mnoho ráz ľady pred nimi spojily sa a more pokryté bolo plášťom ľadovým, takže sa museli vrátiť a inú voľnú dráhu hľadať. Pritom trpeli hladom a smädom, lebo vody nenachádzali k uhaseniu svojho smädu. Dakedy vystúpili na breh a na ohni roztopili si sňahu a to pili. Jedného dňa stiskly jeden čln ľadové vrchy tak, že sa prekotil a plavci vrhnutí boli do mora, pričom všetky svoje potraviny utratili. Na šťastie, druhý čln bol zachránený od podobného nešťastia, a čo bolo na ňom pokrmu, to si všetci podelili. Medzi takými okolnosťami, keď im už hlad smrťou hrozil, našli na jednom ostrove sedemdesiat kačacích vajec, na ktorých si hladní plavci pochutnali a svoj hlad trochu uspokojili. Potom však znovu zavítal ku nim ešte hroznejší hlad a smäd. Úbožiaci boli takí slabí, od hladu a trápenia, že sotva vládali na člnoch usedeť. Tak v strašnej biede pluli ďalej a ďaleko po ľadovom mori. Odpočinutia a spánku nenachádzali, zima ich tiež trápila, a smäd s hladom dovršovaly ich biedu. Keď už boli na pokraji zahynutia, zjavili sa pred nimi u zálivu Sv. Lorinca loďky. Úbožiaci obávali sa, že sú to nejakí nebezpeční námorníci alebo lupiči, a hľadeli sa pred nimi ukryť. Ale potom k svojej veľkej radosti videli, že sú to ruskí rybári, ktorí posunkami dávali im na javo, že sú priateľmi. Hollandčania poznávali niektorých, a tu vysvitlo, že predošlého roku potkali sa s tými rybármi. Keď Rusi videli smutný stav výpravy, prejavili Hollandčanom srdečnú sústrasť a dali im potravín a všetkého potrebného. Rozumie sa, mnoho im dať nemohli, lebo mali sami len toľko, čo pre nich bolo potrebným. Keď sa Hollandčania sotavili a nasýtili, Rusi im vysvetlili najkratšiu dráhu, a poradili im užívať jakúsi rastlinu, ktorá je dobrým liekom proti škorbutu. Poďakujúc sa Rusom za ich veľké dobrodenie, Hollandčania pohli sa ďalej popri brehoch Novej Zembly na juh. Na pobreží a okolo krajov bol ešte ľad vo veľkých rozmeroch a oni plavili sa na okraji. Z času na čas vystupovali na breh, aby si údy napravili a trochu odpočinuli. Pri jednej takej príležitosti objavili škorbútovú trávu, o ktorej im Rusi boli vyprávali. I natrhali si lístkov a semena v hojnosti a začali to požívať. K svojej nemalej radosti zbadali plavci, že tráva tá vskutku je výtečným prostriedkom proti škorbutu, na ktorú chorobu všetci trpeli, a ktorá stíha všetkých ľudí, ktorí za dlhší čas nepožívajú čerstvého pokrmu a zelenín. Medzitým míňal sa im pokrm, čo dostali od Rusov, a zostalo im len trochu chleba a málo mäsa. Aby si cestu zkrátili a tak vyhli hladu, rozhodli sa opustiť pobrežie, ktoré sa sem a tam točilo, a pluť ďalej k Rusku rovným smerom cez otvorené more. Keď už boli zas u konca svojich potravín a hlad pozeral im v oči, zas potkali sa s ruskými rybármi, ktorí slyšiac ich smutný osud, zaopatrili ich hojne pokrmom. Nebyť týchto rybárov dobrodušných, úbohí Hollandčania boli by iste od hladu zahynuli. S novými silami a nádejami pohli sa Hollandčania ďalej. Jedného dňa zaľahla na more hustá hmla a hollandské dva člny sa rozlúčily a v hmle ztratily. Za dlhý čas na jednom člnu neznali nič o osude druhého, ale pomoci nebolo a plavili sa ďalej. Po dlhšom čase však sišly sa zas člny u ostrova Kydlinu, kde im ruskí rybári povedali, že v Kole sú tri hollandské lode. Rijp poslal hneď poslov v sprievode jedného Lapa do Koly, aby ich príchod bol oznámený hollandským lodiam. O niekoľko dní vrátili sa poslovia s tou radostnou novinou, že v skutku tri hollandské lode pod veliteľstvom Jána Rijpa na nich čakajú. O pár dní prišiel k ním aj sám Rijp a priniesol im hojne potravín a lahôdok. Rijp bol veľmi prekvapený, keď ich videl živých a keď slyšal, že sa na člnoch preplavili za sto a štyri dni z diaľky tisíc a dvesto míľ. Tu si ubiedení plavci odpočinuli a hostili sa na dobrých jedlách, za ktorými za dlhé mesiace bažili. V krátkom čase sotavili sa všetci a škorbut ich zanechal. Na to nastúpili ďalšiu cestu do Hollandska na lodiach a prvého novembra dorazili do Amsterdamu. Plavci mali na sebe tie isté šaty, ktoré nosili na Novej Zembly počas zimovania v ľadových krajoch. Rozumie sa, že v meste vzbudili všeobecný rozruch a taký záujem, že tisíce ľudí išlo sa na nich prizerať. V meste Amsterdame zapanovala veľká radosť, lebo boly obavy, že ztratení plavci zahynuli a nikdy sa viac nevrátia. Panstvo a šľachticia vítali a hostili smelých plavcov a preukazovali im úctu, po čom sa každý do svojho domu utiahnul. Mená plavcov, ktorí sa navrátili, sú: Jakub Heemskerke, Peter Vos, Gerrit de Veer, Ján Vos, Jakub Sterenburg, Leonard Henry, Lorinc William, Ján Hillebrants, Jakub Hoochwout, Peter Corneille, Jakub Buisen a Jakub Everts.

O týchto smelých plavcoch nenie nič viac v historii poznačeno, len to, že De Veer na druhý rok uverejnil celú ich plavbu, a Heemskerke stal sa veliteľom veľkej výpravy, ktorá s početnými lodiami viac ráz navštívila Indiu, a v roku 1607 stal sa veliteľom dvadsať šesť lodí, s ktorými porazil anglické loďstvo u Gibraltáru, pričom však život utratil.

To miesto, kde Barentz a jeho plavci zimovali na Novej Zembly, nebolo navštívené až roku 1871, teda skoro tristo rokov pozdejšie, kedy morský kapitán Carlsen, cestujúci po ľadových krajoch, našiel Barentzov dom. Budova a vôbec celá chalupa bola tak dobre zachovaná, jako by bola bývala len pred pár týždňami postavená, a v dome bolo všetko tak isto nájdené, jako to pred tristo rokami De Veer opísal. Žiadna živá duša nebola pri dome za celé storočia, len stopy medveďov, líšiek a iných zverov ukazovaly, že sa títo dravci u domu schádzali. Veľké kopy kostrí tuleňov, mrožov, medveďov a líšiek nachádzaly sa v blízkosti domu. Ale dnu bolo všetko tak, jako to boli Hollandčania zanechali. Postele boly na stene pribité, hodina tam visela na stene, a pod ňou boly pušky a halaparty. Kapitán Carlsen všetko, čo mohol sobral a doviezol do Norska, kde sa stretnul s jedným hollandským kupcom, ktorý od neho tie stražitnosti odkúpil a poslal hollandským úradom. V námorníckom museume vystavený bol potom dom celkom tak isto jako bol dom plavcov na Novej Zembly, a všetky privezené predmety a nádoby boly tam umiestnené. Kto zná historiu toho domu, nemôže sa zbaviť mocných dojmov, ktoré naň pôsobia tieto starožitnosti a pamiatky.