ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opice (nalpy) sú zvieratá, ktoré nemajú nôh, ale nato miesto majú štyri ruky, to jest ích všetky štyri údy majú podobu rúk, čo im umožňuje loziť a skákať po stromoch obdivuhodnou rýchlosťou a obratnosťou. Poneváč sa opica najviac podobá človeku zo všetkých zverov a poneváč rada napodobňuje ľudí, preto je ona najsmiešnejším zverom. Opica je zrodeným pajácom, a mnohí ľudia držia si ich na zábavu a rozveselenie.

Domovinou opíc je Afrika, južná Amerika a Asia, kde v nesmiernych pralesoch žijú všelijaké druhy a plemená opíc, rozmanitých podôb a veľkostí. Niektoré sú malé jako mačky, ba aj menšie, no niektoré zas sú obrovské. Na príklad gorilla africká je taká veľká jako poriadny medveď. Obyčajne gorilly sú päť stôp vysoké, ale daktoré dosiahnu aj šesť alebo sedem stôp výšky, a pritom sú veľmi hrubé, s veľkými svalami, mocnými ramenami, a vážia tri štyri do päť sto funtov. Ich sila je obrovská. Domorodci majú veľký strach pred gorillami a volajú ich lesnými ľudmi alebo duchami. Gorilly uťahujú sa do ďalekých a neprístupných lesov, a ľudom vyhybujú, no jestli sú prenasledované alebo zranené, zápasia zúrive a beda tomu, kto sa do ich moci dostane. Ktorého ulapí táto obrovská opica, ten obyčajne tam zanechá svoje kosti, poneváč ho buďto dohmoždí svojimi mocnými rukami, alebo mu pretrhne hrdlo jediným kusnutím silných zubísk. Niekedy uspokojí sa opica tým, že ulapí svojho nepriateľa a pohryzie mu ruku alebo inú časť tela a ujde. Lovci zažili tiež rozličné nebezpečné dobrodružstvá s gorillami a inými veľkými opicami. Opica ľahko mre, ľahšie než iné zvery. Jediná guľka ju usmrtí na mieste, jestli trafí ju do hlavy alebo do prsú. No jestli je len ľahšie zranená, vrhá sa na poľovníka. Istý lovec vypráva, že prenasledoval gorillu cez pralesy na viac míľ, konečne sa mu postavila voči a bijúc sa do prs, volala ho do boja. Opica bila sa po prsiach tak prudko, že údery znely ani čo by bol na veľký bubeň tlkol. Lovec strelil, ale dobre netrafil a gorilla vrhla sa na neho. On bránil sa puškou, ktorú mu opica z ruky vytrhla a vo chvíli ju polámala a rúru oceľovú pokrivila sťa nejakú hračku, a potom ju hodila do lovca, ktorý od úderu a tiež od hrúzy zamdlel. To bolo asi jeho šťastím, poneváč opica, považujúc ho za mrtvého, obzerala ho a škarede škrečala, ale ináč mu neublížila. V tom prišiel druhý lovec, privolaný výstrelom a škrekom opice, ktorý gorillu zastrelil.

Domorodci vyprávajú všelijaké príhody s gorillami. Medzi iným tvrdia, že samec goríll číha za ženami domorodcov a už viac ráz ženu pochytil a odniesol do pralesov, kde ich držal v zajatí. Niektoré zo zajatých žien o pár mesiacov ušly a vrátily sa ku svojmu kmenu, kde podivné veci vyprávaly. Ale väčšinou ženy nevrátia sa živé, poneváč gorilly ich pečlive strážia, a v páde nejakého poplachu, pochytia ich a ujdu s nimi do iných krajov. Sila goríll musí byť obrovská, keď povážime, že nesúc ženu behajú po stromoch a vetvách, ba často preskakujú s jedného stromu na druhý do diaľky dvadsať stôp. Opice žijú obyčajne v rodinách a daktorý starý silný samec je vodcom, ktorého musia všetci poslúchať. Jestli sú na jednom mieste prenasledované, alebo jestli tam niet nadosť ovocia a iných pokrmov, vtedy vodca svolá celú rodinu a vedie ich po stromoch do iných krajov. Po zemi málo putujú, poneváč sú tam velikánske húštiny, cez ktoré prejsť je takmer nemožno, a podruhé vyhybujú zemi preto, že sú tam rozličné zvery, jako leopardy, levy, hady, atď., ktoré útočia na ne. Svoje mladé opice veľmi milujú, a jestli nejaký zver ulapí mladú opicu, matka nezná žiadneho strachu a pustí sa do boja aj s levom alebo tigrom. Rodinu bránia obyčajne samci, ktorých vodca vedie do boja a zápasia tak odvážlive, že aj leva alebo inú zver odoženú.

Ženy ušlé zo zajatia goríll vyprávajú, že samci dakedy aj kolami (drúkami) bojujú. Zajatej žene neublížily a staraly sa o jej pohodlie, ale pojedny samice boly na ne žiarlivé a boly by ich zabily, keby ich samci neboli bránili.

Dľa ich rozprávok, z času na čas svedú sa tuhé bitky aj medzi samcami rodiny o nejakú samicu. Každý má svoju ženu alebo aj viac, ale druhý samec musí im dať pokoj, ináč je bitka na smrť z toho. Dakedy sídu sa všetky opice a posadajú si do kola, na čo vodca ulomí silný konár a bije ním o nejaký dutý peň alebo iný hrubý kus dreva. To sa najviac stáva vtedy, jestli opice zabily nejakého veľkého zvera. Vtedy mrcinu zanesú do svojho kola a bijú ju drúkami, pričom strašne vreštia. Na to vodca opíc roztrhá mrcinu a dáva všetkým žrať. Po hostine, bije na klát a vyzýva samcov do boja. Obyčajne sú všetci ticho a on je aj naďalej vodcom. No jak sa nájde nejaký mocný samec, ktorý si trúfa byť vodcom, ten boj prijme a začne sa biť s vodcom rodiny. Boj trvá, kým jeden z nich nenie buďto zabitý alebo kým sa útekom nezachráni. Jestli ujde, viac sa do tej rodiny nevráti. Ostatné opice za ten čas ticho pozorujú zápas a víťaza potom uznajú za svojho kráľa.

Medzi gorillami vidno bolo viac ráz ľudské podoby. Myslelo sa, že sú to nejaké zvláštne opice, no zisteno bolo konečne, že gorilly, keď utratia svoje mladé, ukradnú domorodcom deti a prisvoja si ich. Taká mocná je ich túha za deťmi. Deti také vyrastú medzi opicami a potom s nimi skončia svoj život.

Lesy Brazílie a iných štátov južno amerických hemžia sa opiciami menšieho druhu s chvostami, o ktorých sú zaujímavé povesti. Plavci lodi „Napo“, ktorá pluje medzi New Yorkom a Rio de Janierom, a ktorá často pluje aj hore riekou Amazon, vyprávajú, že v Brazílii sú aj také opice, ktoré spievajú. Jeden z plavcov, menom F. Pell, vybral sa na hon do lesov, kým bola jeho loď nakladaná. Jako tam šiel cez húštiny, slyšal sladký spev, za ktorým šiel ďalej a ďalej, aby sa presvedčil, že čo to tak spieva, keď razom vyskočil z úkrytu jaguár, podobný tygrovi, ktorý sa chcel na neho vrhnúť. Plavec však odskočil na stranu a v tom aj strelil na zvera, ktorý obnovil útok a lovca prevalil, ale v tom istom okamihu plavec opät strelil a trafil dravca medzi oči. Keď sa omráčený plavec prebral, slyšal zas ten milý spev, a obzrúc sa videl, že to opica vyspevuje. Umienil si teda, že ju ulapí, čo sa mu aj podarilo tak, že zahodil na ňu sluku povraza. Pell priniesol lapenú opicu domov, lež viac nechce spievať, ale vydáva jakýsi plačlivý škrek. Indiáni pozdejšie vyprávali Pellovi, že istý druh opíc žije s jaguármi, ktorým slúži za lákadlo. Opica taká spieva a vábi za sebou ľudí do húštin, kde jaguár už čaká na svoju korisť.

O opiciach sú rozličné žartovné povesti, ktoré však nemožno tu uverejniť. Že opice napodobňujú ľudí, to je dokázanou vecou. Niektorí boháči držia si na zábavy opice, ktoré vedia pri stole sedeť a lyžiciami a vidličkami jesť, ba aj na stôl nosia jedlá, alebo pomáhajú v kuchyni. Plavci na malých lodiach majú tiež opice na zábavu. Niektoré znajú aj plachty sťahovať a vyťahovať, alebo zástavy snímať. Istý cestujúci obchodník vypráva, že raz bol zaspal pod stromom, a keď sa zobudil, všetok jeho tovar bol preč. Keď potom pozrel na stromy, kde sa ozýval škrek a piskot, videl tam opice vyobliekané do svojich šiat, ktoré predával. Poneváč neznal spôsobu, prísť ku svojmu tovaru, v hneve napľul na boganču, ktorá jediná bola zostala na zemi, a hodil ju na opice. Čo nasledovalo, to mu bolo zaiste po vôli: opice na stromoch sobliekly háby, napľuly na ne a hodily ich dolu. Vo chvíli bol celý jeho tovar poshadzovaný a on si ho posbieral a odišiel. Ale o chvíľu počul veľký škrek za sebou, a obzrúc sa, videl jednu z opíc tančiť a bol to taký smiešny tanec, že sa od smiechu až po zemi začal váľať. Tá opica totiž mala na nohách boganče. Obuť a šnorky posťahovať doviedla, lež potom neznala jako ich zobuť, a s obutými nohami a či rukami nemohla na strom vyliezť. Bez rozmýšľania pribehnul ku opici a ulapil a poviazal ju, ale za to zle pochodil, lebo ostatné opice začaly na neho hádzať orechami a inými predmetmi, následkom ktorého bombardovania musel hľadať spásu v úteku. Zabudnul tam aj svoj tovar. Keď sa pozdejšie vrátil, opice boly zas vyobliekané v jeho háboch, a bár koľko pľul a hádzal klobúkom a šatami o zem, opice ho viac neposlúchaly, ale ušly.