ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrúzy ľadových krajov na točnách

Ľudia, najmä však učenci od dávnejších čias túžili vedeť, že čo je a jako je to na točnách zemegule, to jest na najsevernejších a najjužnejších končinách sveta. Preto cieľom objavenia týchže krajov vysielali výpravy vedecké. Vše ďalej a ďalej podarilo sa zájsť výpravám napriek strašných ťažkostí a prekážok. Mnohí bádatelia a ich mužstvo vracali sa domov bez toho, aby boli svoj konečný cieľ dosiahli. Mnohí iní nevrátili sa nikdy. Strašná zima, hlad, neschodné ľadové prekážky, náhle preborenie sa ľadu, sňahové fujavice a iné podobné hrúzy vyžiadaly si v obeť mnoho ľudských životov. Bádatelia museli vlastniť mimoriadnu vytrvalosť, smelosť, odhodlanosť, a oddanosť k svojim súdruhom, aby svoj cieľ čo len čiastočne dosiahnuť mohli. Obdivuhodné sú činy bádateľov, ktorí šli hľadať severnú a južnú točnu.

Cestovatelia učili sa zo svojej zkúsenosti, a ešte viac zo skúsenosti iných bádateľov, a dľa toho vždy lepšie a lepšie pripravovali sa na dráhu do ľadových krajov.

Konečne ľudská srdnatosť a vedomosť a vytrvanlivosť zvíťazila nad všetkými prekážkami, a bádatelia došli ku točnám. Amerikán Robert Peary objavil severnú točnu roku 1909, a Norčan Roald Amundsen došiel na južnú točnu roku 1912. Ale koľké trápenia a nebezpečenstvá zažili nielen spomenutí dvaja hrdinovia, ale aj iní bádatelia, o tom by sa daly knihy popísať.

Svet teda už má vedomosti aj o tých najnepríchodnejších končinách zeme, kde takrečeno večná zima panuje. Pred vekami bolo pri točnách teplo, o čom svedčia rozličné nálezy, hlavne kostry zverov, ktoré len v horúcich krajov žijú. Lež to bolo dávno, pred tisícami rokov. Od pamäti ľudskej jako na severe, tak aj na juhu panujú zimy, čím diaľ tým hroznejšie.

Čím ďalej ide človek k točnám, tým zimnejšie kraje nachádza, a vrchol všetkej zemskej zimy je na severnom a na južnom bode zemegule. Pri točnách panujú také mrazy, v jakých by biely človek nevyžil medzi žiadnymi okolnosťami. Priemerne je tam asi osemdesiat stupňov zimy.

Na točnách niet ročných obdôb jako u nás. Tam rok trvá za jeden deň, alebo naopak — deň trvá za rok, lebo slnko za pol roka ustavične je nad oblohou, a potom zas za celého pol roka je zapadlé. Za pol roka je svetlo, za druhého pol roka tma. Pri točnách niet žiadneho života, žiadneho živočícha, žiadnej rastliny. Tam niet žiadneho pohybu, žiadneho zvuku, okrem víchrov a žiar slnečných, ktoré podivne rachotia a v rozličných barvách ožiarujú oblohu a sňah. Následkom riedkosti povetria a zvláštnych stavov vzduchu lúče lámu sa a podivné zjavy pôsobia. Nad zemou zjavujú sa prevrátené vrchy a kraje, alebo iné predmety, ktoré sa nachádzajú v diaľkach. Žiare tie podivné, krásno-strašné, menujú sa aurora borealis. Plavci za starých čias, kedy boli ľudia ešte pôverčivými, podivné veci vyprávali o týchto zjavoch.

Dľa bádateľov, okolie severnej a južnej točny je rozdielne. Široko ďaleko na všetky strany okolo severnej točny je len more, pokryté ľadami. Zeme tam niet. Naproti tomu južná točna spočíva na suchej zemi, tvoriacej časť sveta, ktorá je ľadami a sňahom pokrytá. Cestovatelia v severných krajoch museli zápasiť s inými prekážkami, než ích spolu-učenci pri južnej točne.

Na ceste ku severnej ose sveta prechádzali bádatelia po zamrznutom mori, ktoré sa dakedy náhle otvorilo pred nimi, lebo za nimi, alebo aj pod nimi. To stalo sa následkom príchodu teplých vetrov, ktoré ľady polámaly, alebo aj následkom náramných prúdov morských. Mnohokrát prelomily sa ľady pred cestovateľmi, ktorí museli potom buďto otvorenú vodu obchádzať, alebo čakať, kým zas zamrzne, pričom tratili mnoho cenného času, čo zas malo za následok prerušenia plánov a konečne aj nezdar dráhy.

Bádatelia obyčajne vybrali sa na svoju cestu na lodi, ktorá bola so všetkým zásobená. Tak pluli ďalej a ďalej, až im ľady zastavily postup. Tam loď buďto zanechali zamrznúť, alebo si povynášali zásoby na ľadovú pôdu, postavili stan, a loď poslali zpiatky. Najčastejšie však podržali loď pri sebe. Na tom mieste potom zimovali, pripravujúc sa na ďalšiu dráhu na jar. V novších časoch bádatelia najímali si Eskymákov do služby, lebo títo ľudia, žijúc v severných krajoch, navyklí sú na tamejšie okolnosti. Okrem toho majú oni dobrých psov na ťahanie sánok. Bádatelia potom na jar, keď sa už svetlo vrátilo a počasie odteplilo, vyslali vyberané mužstvo vopred so zásobami, aby pokrm a iné potreby na dráhe uložili. Tak postupne pokračovali. Zásobné stanice si preto zakladali po dráhe, lebo so sebou nemohli viesť nadostač potravín pre seba i pre psov, aby im na celú dráhu postačilo. Konečne, keď už trúfali si bádatelia doraziť jedným dúžkom ku točne a potom zpiatky ku najbližšej stanici, vybrali si najlepších pomocníkov, najlepší záprah psov so sánkami naloženými pokrmom, palivom a šiatrom, a zanechajúc všetkých ostatných pozadu, ponáhľali sa vopred. No všetkým naskytly sa neprekonateľné prekážky, ktorým prv, ktorým neskoršie, a museli sa vrátiť ku svojej lodi, aby na druhé leto opätne zkúsili svoje šťastie, alebo aby sa domov navrátili. Len jediný Robert Peary došiel až na samú točnu, kde postavil americkú zástavu a porobiac vedecké bádania, zaznačil si všetko a vrátil sa víťazoslávne ku svojim súdruhom, ktorí na neho čakali, a konečne šťastlive došiel ku lodi a potom domov.

Z toho vidno, že bádatelia zostávali obyčajne dva tri roky v ľadových krajoch.

Roald Amundsen vybral sa hľadať južnú točnu keď už severná bola objavená. Loď jeho zastala pri vysokých ľadových ohradách, ktoré tiahnu sa po pobreží južnej časti sveta. Jako múry vypínajú sa tieto ľadové hrádze nad morom, a cestovatelia považovali ich za nepriechodné. Myslelo sa, že cez tieže ľadiská, stojáce rovno sťa múry a vypínajúce sa do výšky pár sto stôp, nemožno vôbec prejsť a preto sa vrátili od nich. Lež Amundsen vedel, že on cez ne prejde, lebo jedna anglická výprava roku 1902 oznamovala, že pomocou balónu vyzdvihli sa nad ľadovú prekážku a za ňou uzreli vrchy a kraje. Amundsen dal do steny ľadovej vyrúbať schody, po ktorých sa konečne dostali až na vrch prekážky. Tam si založil stan, do ktorého dal s lode nanosiť všetkých zásob na dostač. Potom vysielal oddiele mužstva vopred, aby zakladali potravné stanice, ktoré pozostávali z malých budov z ľadu postavených, do ktorých zamurovali pokrm a palivo. Také zásobené stanice dal zakladať vymeranou dráhou na viac miestach. Keď sa zima a či noc dostavila, Amundsen so svojim mužstvom utiahnul sa do svojho domu, ktorý si tam boli postavili. Ale prišly veľké sňahové metelice a ích dom bol celkom zaviaty, takže len komín trčal nad sňahom. Keď chceli z domu výnsť, museli si tunel prerobiť pod sňahom. To sa mu nepozdalo, i mal dobrý nápad. Do ľadového vrchu dal vytesať tunel a ďalej dnu rozličné miestnosti na bývanie, spanie, varenie, pracovanie a ešte aj na kúpeľ. Tu dnu v ľadovom paláci bolo im pomerne teplo a pohodlne. On bol prvý z bádateľov, čo zimoval v ľadovom úkryte, ktorý podobal sa malej uheľnej bani. Keď zima prešla, vybral sa Amundsen podľa svojich plánov točnu hľadať a pojal so sebou štyroch sprievodcov. Ostatné svoje mužstvo zanechal pri hlavnom stane a pri staniciach. Tu poznamenať treba, že kedy je na severnej časti zeme leto, vtedy je na južnej strane zima, a naopak. Kým slnko za pol roka svieti na severnej točne, za ten čas je na južnej točne noc a tma, a zas keď je na severe polročný deň, vtedy je na juhu noc.

Amundsen mal pomerne dobré šťastie. Cez vysoké ľadové vrchy za prekážkou prešiel bez ztraty. Potom dostal sa na rovinu, ktorá bola na desať tisíc stôp vysoko nad hladinou mora. Tu ho zastihla sňahová búrka, pre ktorú ďalej ísť nevládal. Postavil šiator a tam so svojimi štyrmi kamarátami čupel, čakajúc kým búrka prejde. Ale sňah neprestával padať a pokrm sa im minul, i začali hladovať. Ku zásobnej stanici nemohli ísť vo fujavici, jedno pre hlboký sňah bolo to nemožným, a po druhé v takom čase nemožno najsť dráhu. Aby seba aj svojich psov zachránili od hladu, nútení boli zabíjať psov. Za dlhší čas nejedli ničoho okrem psieho mäsa, ktorým aj ostatných psov krmili. Keď sňahová fujavica prestala, museli sa vrátiť ku stanu pre nové zásoby. Ale mimo toho nenašli také strašné prekážky jako iní cestovatelia, a konečne šťastlive došli na točnu južnú, kde postavili si šiator, ktorý tam potom aj zanechali. Na šiatre nechal Amundsen norskú zástavu, a dnu nejaké listiny.

O pár týždňov pozdejšie dorazil ku južnej točne aj anglický bádateľ Robert Scott, ktorý tiahnul inou dráhou v tom istom čase jako Amundsen. Scott našiel Amundsenov šiator aj listiny tam zanechané a vzal ich sebou. Ale Scott a jeho štyria súdruhovia na zpiatočnej dráhe zahynuli. Zastihla ich sňahová fujavica a nútení boli postaviť si šiator a utiahnuť sa do neho. Jedla ale mali sebou už len málo, a keď sa im minulo, hynuli hladom a zamrznutím, lebo ani paliva nemali. Jedna ich zásobná stanica bola len na jedenásť míľ od nich vzdialená, ale pre sňahovú fujavicu nemohli ísť ku nej.

Jeden zo Scottových sprievodcov ochorel na nešťastie a museli ho na sánkach viezť, a keď sa raz sánky prevrhly, nemocný udrel sa tak prudko o ľadiská, že utrpel otrasenie modzgu a zomrel. Keď potom fujavica sňahová zastihla Scotta, mal len troch mužov so sebou. Jeden z nich cítil na seba smrteľnú slabosť prichádzať, a aby Scottovi nebol na obtiaž, vyšiel zo šiatra a ztratil sa. Isté je, že zamrznul súmyselne. Scott robil každý deň zápisky o svojich príhodách až kým od hladu nedokonal. Keď sa Scott ku svojmu stanu nevrátil za dlhý čas, išlo ho mužstvo hľadať, a našli ho v šiatri mrtvého aj s jeho dvoma súdruhami. Málo chýbalo, že aj mužstvo druhého stanu Scotta nezahynulo. Scott ich postavil ku stanu vo veľkej diaľke od hlavného stanu, a keď loď potom pre ľady nemohla ku tomu miestu dôjsť, úbožiaci strašne trpeli. Jedla mali na dva mesiace vypočítano a museli na tom živiť sa za deväť mesiacov, keď konečne prišla pre nich výprava.

Scott mal od počiatku svojej dráhy zlé šťastie. Jeho loď Terra Nova vyplula z Londýna dňa 1. júna 1910 a o mesiac pozdejšie dorazila ku Novému Zealandu, kde sa ďalšie prípravy dokončily. Pôvodne počítalo mužstvo výpravy päťdesiať mužov, z ktorých však len polovica súčastnila sa cesty od lode po ľadových krajoch južných.

U ľadovej prekážky, ktorá delí more od ľadového územia, uložila výprava značné množstvo zásob, z ktorých si mohli brať v tom páde, keď by im nepostačili tie zásoby, ktoré so sebou viezli na dráhe. Scott a jeho sprievodčí s ťažkosťami preliezli cez ľadovú prekážku, čili cez ľadové steny, prešli cez výšiny rovné, a potom tiahli cez vysoké vrchy ľadové. Šiel tou istou cestou jako predtým keď sa bol súčastnil výpravy pred pár rokmi.

Ale loď Terra Nova mala od počiatku svojej plavby nesnádze. Keď opustila Nový Zealand, zastihnutá bola prudkou víchricou, ktorá loď odniesla ďaleko od jej dráhy. Vlny morské ustavične zasahovaly palubu, zpliaknuly do mora dvoch sibírskych koníkov, niekoľko psov, strojové sánky a množstvo potravín a iných zásob. U výklenku Adaru druhý víchor ich zastihnul, a vlnobitie bolo také strašné, že aj miestnosti strojov boly zaplavené. Na nešťastie pumpy pokazily sa a plavci museli vedrami vyčerpávať vodu z lode, čo trvalo za celý týždeň.

Dňa 9. dec. loď dorazila medzi ľadiská, a keď cez ne prešla, dostala sa do prudkej búrky. V januári došla loď konečne do prístavu v McMurdo zálivu, kde postavené boly zimné stany. O niekoľko dní pozdejšie vybral sa Scott smerom ku točne. Vzal sebou dvanásť mužov, osem koníkov a dva záprahy psov so sánkami. Bolo počítano, že asi za dva mesiace Scott vráti sa. Loď Terra Nova vrátila sa na Nový Sealand. Na tejto ceste mala loď tiež tuhý zápas s víchrami a vlnami. Počas cesty našla Scottova loď malú loďku Fram, ktorá viezla Amundsenovu výpravu ku južnej točne.

Scott a jeho mužstvo narazili na neprekonateľné ťažkosti a museli sa vrátiť, aby znovu podnikli cestu. Keď sa Scott nevracal za dlhší čas, jeho mužstvo zaostalé pri hlavnom stanu, išlo ho hľadať, pričom podstúpilo desné nesnádze a trápenia, a málo chýbalo, že aj oni nezahynuli od hladu a mrazu. Konečne našli Scotta a dvoch jeho sprievodcov v šiatri zamrznutých.

Cestovatelia v ľadových krajoch severu a juhu musia byť pripravení na veľké nebezpečia, trápenia, hlad, a strašnú zimu. Oni musia byť vyberaní a k takým ťažkostiam jakoby zrodení. Obyčajný človek by tam ničoho nedocielil, a iste vrátil by sa z krátkej cesty, jestli by totiž nezahynul hneď na počiatku. Cesty také trvajú obyčajne za dva roky, dakedy aj dlhšie. Hlavné ťažkosti robí to, že nemôžu sebou voziť nadostač potravín a paliva (oleja), lebo ích dráha vedie raz cez sňahy hlboké, raz cez polámané ľady, ktoré sú vo výškach nakopené; inokedy zas cez ľadové klzké vrchy, alebo aj cez vody viac menej kusmi ľadu pokryté. Na severných cestách Eskymáci s ich psami osvedčili sa byť dobrou pomocou cestovateľov, a cez letné obdobie, kedy more nie je celkom zamrznuté, môžu tam loviť tuleňov, mrožov. Na južných končinách zeme však niet žiadnych obyvateľov, a okrem tuleňov a vtákov penguinov niet tam ničoho živého. Lež aj tieto zveri sú len na miestach, kde je voda. Ďalej od pobrežia, kde sú len pevné ľady a sňahy, tam už vôbec žiadneho života niet.

Skoro každá výprava do ľadových krajov utratila niekoľkých členov následkom hladu, umorenia, utopenia alebo iných nešťastí. A daktoré výpravy celé zahynuly. Na príklad výprava A. W. Greelyho, ktorá pozostávala z Amerikánov, a ktorá šla hľadať severnú točnu, zaviazla u skalnatom brehu Sabine r. 1882, kde osemnásť mužov zahynulo, a ostatní siedmi len po hrozných trápeniach boli osvobodení. Roku 1895 švédsky vzduchoplavec S. A. Andree vzniesol sa v balone s dvoma súdruhmi z ostrovov Spitzbergen, a od toho času niet po nich ani stopy. Andree úfal preleteť ponad severnú točnu, lež kam ho vietor zahnal a kde zahynul, to sa nevie.

Najhoršie však povodilo sa výprave Franklinovej, ktorá s dvoma lodiami šla hľadať severnú točnu r. 1845. Celá výprava, spolu stotridsaťosem mužov, ztratila sa. Za tridsať rokov vysielané boly iné výpravy, aby zmiznutých Amerikánov hľadali, ale celý výsledok bol ten, že pár mrtvol našli.

Americká výprava, známa pod menom Jeanette Expedition, ktorá vybrala sa roku 1879 severnú točnu hľadať, plavila sa cez Beringskú úžinu. Loď zaviazla medzi ľadmi a utrpela dieru. Za dva roky pumpovali vodu, a konečne keď loď potopila sa, odplavili sa na člnkoch ku sibírskemu pobrežiu. Vyše tridsať mužov zahynulo.

Aby ct. krajania mali pochop o trápeniach, jaké museli snášať členovia výprav, tu podávam opis jednej príhody.

Keď sa Franklinova výprava ztratila v ľadových krajoch a nedochádzaly od nej žiadne zprávy, vyslané boly z času na čas pomocné výpravy, aby zmiznutých mužov hľadali. Jednu pomocnú výpravu viedol Dr. E. Kent Kane r. 1853. Jeho loď „Advance“ plavila sa na sever popri Greenlandu, kde si najal jedného polovzdelaného Eskymáka so sánkami a psami. Priebeh a príhody celej výpravy tejto nemožno opísať v malej knižke. Len jeden dej zaznačujem.

Loď zastala v zálive Rafaelner dňa 10. sept., lebo pre ľadiská ďalej pluť nemohla. Dňa 7. okt. slnko zapadlo, a tma zaľahla na kraj. Za celých sto štyridsať jeden dní panovala tma nepretržite. Tma tá bola veľmi zronujúceho vplyvu. Ešte aj eskymácki psi javili jakúsi nepokojnosť a zronenosť. Ale prv, než by bolo slnko zapadlo, Dr. Kane vysielal ľudí vopred, aby v istých miestach ukladali pokrm a iné potreby na označených miestach. Tento pokrm mal byť pozdejšie upotrebený mužstvom, ktoré malo na sánkach cestovať ďalej na sever po ľadoch prv, než sa začnú na leto ľady taviť a rušať. Ztratenú výpravu Franklinovu úfali najsť ďalej na severe v blízkosti točny. Jakonáhle vyšlo zas slnko do dvadsať týždňov trvavšej noci, Dr. Kane vysielal nové mužstvá na sever k zakladaniu zásobných staníc. Tak medzi inými dňa 18. marca vyslano bolo osem mužov so sánkami, aby postavili jednu zásobnú stanicu k budúcim potrebám.

V noci 29. marca Dr. Kane a jeho sprievodčí, ktorí zostali na lodi, zaslyšali vonku jakési zvuky, a potom počuli dakoho prichádzať. Boli to traja členovia z mužstva vyslaného k založeniu stanice. Prišlí mužovia boli vychudlí, ztrápení a omrzlí, a sotva sa mohli na nohách udržať od slabosti. Keď sa príchodčí trochu sotavili a mohli ústa otvoriť, rozpovedali, že ostatní mužovia výpravy zaostali dakde severo východne, a že sa ľady rušajú. Istý Thomas Hickey zostal pri nich, aby ich ošetroval a krmil. On jediný bol ešte dosť zdravým, aby mohol druhým pomáhať. Oni traja že prišli zavolať pomoc pre tých štyroch polomrtvých. Ale od útrap títo traja prišlí mužovia mali aj rozum pomätení a neboli v stave zrozumiteľne povedať, že kde sa tí ich súdruhovia nachádzajú.

Dr. Kane bez meškania vystrojil výpravu a vybral sa hľadať ztratených mužov. Na sánky naložili pemnikanu, jako volajú spresované a okorenené mäso, a položili na ne aj jedného z prišlých mužov, menom Ohlsena, keď ho prv dobre zamotali do kožušín, aby na ceste nezamrznul. Dr. Kane úfal, že Ohlsen bude v stave aspoň jako tak označovať dráhu, po ktorej majú ísť ku ztrateným mužom. Teplomer ukazoval sedemdesiaťosem stupňov pod nullou. Keď povážime, že už desať lebo dvadsať stupňov pod nullou je strašná zima, môžeme si aspon trochu predstaviť tú strašnú zimu, jaká tam vtedy panovala.

Ohlsen na sánkach hneď zaspal, lebo bol za päťdesiať hodín bez spánku, a okrem toho bol vysilený a umorený do krajnosti. Výprava pomocná počítala desať mužov. Za šesťnásť hodín Ohlsen spal jako zarezaný, a výprava napredovala len tak voslep. Dr. Kane len tolko vedel, že ztratení mužovia ležia dakde v obvode štyridsať míľ, ale kde, to len tak hádal. Konečne zobudil sa Ohlsen, ale im nemohol dať žiadneho vývodu, lebo od trápenia blúznil.

Dr. Kane došiel so svojim sprievodom na veľkú ľadovú rovinu, ktorú mienil dobre prehľadať, lebo sa nazdával, že ztratení mužovia, súc zmorení, iste nepôjdu pomedzi ľadové vrchy, ale skoršie po snadnejšej dráhe cez rovný ľad. Opustil teda sánky, dal postaviť šiator, a Ohlsena vytiahli z kožušín. Zima tu bola ešte krutejšia, a keby človek bol postál za chvíľu, iste by bol na mieste zamrznul. Preto treba bolo ochrany v šiatru pri plameňoch oleja, alebo rušať sa, aby krv v žilách nezastydla. Mužovia trpeli teraz smädom, ale nebolo času na to, aby ľadu na ohni roztavili a vodu z neho vypili. Ľad však ssať nemožno v takej strašnej zime, lebo on páli sťa horúce železo. Keby kto položil ľadu do úst, mal by ústa zpálené a perny a jazyk by krvácaly.

Dr. Kane rozkázal svojim mužom, aby sa rozišli a tak hľadali ztratených svojich súdruhov. Ale bár jako chceli poslúchať, vždy mimovoľne sišli sa zas do hromady, nevedno, či následkom príšerných podôb ľadov a či od hrôzy opustenosti. Všetko vôkol bolo biele, pusté, strašne mrazivé, a to účinkovalo na čuvy mužov tak, že tratili smysle a pevnú vôľu. Ešte aj tí najsilnejší zachvátení boli zádychčivosťou a triasli sa na celom tele. Sám Dr. Kane dva razy zamdlel. Tak ztrávili dve hodiny. Bez pokrmu a vody boli už osemnásť hodín, keď Eskymák, ktorý ich sprevádzal, vykriknul, že našiel stopy sánok. Za hodinu prezerali dráhu sánok, lebo nebolo isté, či to nebol len sňahový závej. Vždy ďalej a ďalej išli po ľadovej púšti, až konečne v dialke uzreli americkú zástavu postavenú na sňahovom kopci, za ktorým postavený bol šiator.

Dr. Kane za ostatnými ponáhlal sa ku šiatru, kde našiel svojich mužov stáť. Do šiatru nechceli pozreť v obave, že tam najdú svojich ztratených súdruhov mrtvých. Keď vnišiel Dr. Kane do šiatru, viaceré hlasy vítaly ho. Vonku zostavší mužovia, slyšiac v šiatru hlasy, vypukli v jásot, a Dr. Kane, ktorý bol vždy chladnokrvným, vyronil slzy radosti, že sa mu podarilo svojich verných súdruhov zachrániť.

Tak všetkých spolu bolo päťnásť mužov. Dr. Kane a jeho desiati sprievodčí cestovali bez odpočinku za dvadsať jeden hodín. Že boli unavení do krajnosti, netreba ani povedať. Ale do šiatru nevmestilo sa viac jako osem mužov, nuž kde im popriať odpočinku? Vonku, to by znamenalo istú smrť, lebo v takej ukrutnej zime by bez pochyby v krátkom čase zamrzli, keby sa nerušali. Ochranné mužstvo rad radom dostalo v šiatru útulku a spánku za dve hodinky, kým ostatní vonku behali, aby nepomrzli. Potom rozdaný bol pokrm, nad ohňom roztavili ľadu a tým hasili si smäd. Na to chorých zobliekli, potreli po tele, aby krv priviedli do obehu, a potom ich znovu do kožušín zamotali a položili na ich sánky, kde ich ešte do viac kožuchov zamotali a na sánky priviazali. Všetci chorí boli tak v jednom batohu zabalení, len nad ústami ponechaná bola malá diera na dýchanie. Keď bolo všetko hotové, vrátila sa výprava ku lodi. Zdravší tiahli sánky cez púšte raz po sňahu, potom po ľadoch, alebo pomedzi ľadové vrchy a doliny neschodné, Ohlsen medzitým sotavil sa natoľko, že bol v stave chodiť. Za šesť hodín pochodovali s dobrými nádejami. Ale od toho času začali tratiť smysle a silu.

Bonsall a Horton, dvaja z najsilnejších mužov, prišli ku Dr. Kaneovi a prosili ho, aby im dovolil trochu pospať. Hovorili, že im nenie zima, a vietor im cez šaty neprechádza. Vôbec, že sa dobre cítia, len trochu spánku potrebujú. No ich žiadosti nebolo vyhoveno, lebo Dr. Kane vedel, že spánok by znamenal smrť pre nich. Keď človek už mrzne, ide na neho sladký spánok, proti ktorému musí sa brániť, ináč zahynie.

O chvíľu ztratil sa jeden z mužov, menom Hans, a našli ho v sňahu polomrtvého. Druhý, menom Thomas, zostal stáť na mieste so zatvorenými očiami, a nemohol sa hnúť ďalej. Konečne John Blake hodil sa na sňah a zdráhal sa ísť ďalej. Mužovia nesťažovali sa, že im je zima, lež chceli odpočinku. Dr. Kane nahováral, posmeloval, ba aj bil ich, aby ich len hnal vopred. No to všetko nič nepomáhalo, a Dr. Kane uznal, že im musí povoliť. Dal postaviť šiator, čo sa aj stalo, ale len horko ťažko, lebo mali prsti pomrzlé a nemohli nimi rušať. Ani len zápaľku nemohli zažať, takí boli zdrevenelí. Zima bola taká tuhá, že ešte aj pálenka, ktorú mali v kožušinách zamotanú, zamrzla im na ľad. Do šiatru vložili všetkých chorých a vysilených, a James McGary bol pri nich ponechaný. Bolo mu naloženo, aby o štyri hodiny pohnul sa a nasledoval Dr. Kaneho a Wm. Godfreya, ktorí postupovali ďalej, aby došli ku tomu šiatru, ktorý boli zanechali na kraju ľadovej roviny, kde chceli oheň rozložiť a ľadu natopiť, a tiež nejaké teplé jedenie pripraviť pre ostatných, ktorí za nimi prídu.

Šťastím bolo to, že išli po rovine, ináč by boli iste zmýlili dráhu, lebo nemali čistej mysle a len jako opití brodili sa sňahom vopred. Aby na ceste nezaspali a nezahynuli, bez prestania jeden druhého posmelovali a podnecovali; lež oba ztratili povedomie na toľko, že nevšímali si času, ani nevedeli, že čo robia, len na to sa mohli rozpamätať, že potkali ľadového medveďa, ktorý lenive prešiel pri nich a potom roztrhal kožuch, ktorý bol daktorý z mužov ztratil dňom predtým. Medveď stočil kožuch do klbka, ale ich si vôbec nevšímal. Medveď potom šiel ku ich šiatru, ktorý shodil, a ale väčšej škody nenarobil, lebo ho odplašili. Dr. Kane so svojim súdruhom horko ťažko postavili shodený šiator, po čom vliezli do neho a spali za štyri hodiny. Keď sa zobudili, brada Dr. Kaneho primrznutá bola ku kožuchu, a Godfrey mu ju musel nožom urezať, aby ho osvobodil. Spánok im trochu pomohol, a zbavili sa opilosti, jaká zachvacuje ľudí v tuhej zime. Kým ostatní mužovia s chorými prišli, Dr. Kane navaril polievky z ľadu a pemnikanu, ktorú jedli horúcu a ktorá všetkých prebrala na čas z driemot a z premrznutia.

Keď sa mužstvo občerstvilo, nastúpili poslednú a najhoršiu časť cesty ku lodi. Dráha teraz viedla ich cez drsné ľadiská, po ktorých len s veľkým namáhaním mohli napredovať. Krajná únava tak účinkovala na nich, že tratili povedomie a vôľu, a smäd hnal ich k zúfalstvu. Niektorí nemohli sa sdržať, aby si kus ľadu nevložili do úst, a hneď im ústa zpuchly a ztratily reč. Zima premáhala ich všetkých a po jednom klesali na ľad v bezvedomí. Ale Dr. Kane zistil, že keď ich násilne prebrali po spánku, cítili sa byť posilnenými za čas. Preto rad radom dovolil im aby si sadli na kraj sánok a za tri minúty pospali. To im osožilo, ale bez pochyby všetci by boli tam zahynuli, keby na šťastie vietor nebol prestal. Aj slnko svietilo a zohrievalo v istej miere úbožiakov.

Skoro všetci ztratily smysle a nevedeli ničoho, ani čo robia, ani kam idú. Len toľko ešte mali rozumu, že nasledovali šlapaje v sňahu. Ale bár vedomia a pamäti nemali, predsa títo vyhladovaní, unavení, premrznutí ľudia tiahli sánky, na ktorých ich bezvládni a chorí súdruhovia ležali. Jedného z mužov poslali vopred ku lodi, a po jeho šľapajách ostatní nasledovali. Kde tu vidno bolo, že klesnul do sňahu, ale jakousi nadprirodzenou silou povstal a kráčal ďalej, až došiel na loď, kde rozpovedal rozkazy Dr. Kaneove.

Na lodi zaostalí mužovia hneď vystrojili sánky so psami, naložili liekov a iných súrnych potrieb, a s Dr. Hayesom išli výprave v ústrety, ktorú aj našli ale v smutnom stave. Na sánkach boli štyria mužovia priviazaní, kým ostatní ich tiahli. Títo desiati mužovia, ktorí pred troma dňami boli zdraví a silní, podobali sa teraz mrtvolám. Od hlavy do päty pokrytí boli mrazom, a od slabosti sa len tak tackali, ani spitý človek. Úbožiaci nevšímali si svojich súdruhov, ktorí im prišli k pomoci, a jako rozumu a smyslov pozbavení bez slova, bez znaku poznania a bez prejavenia citov tackali sa vopred. Všetci boli v deliriume. Bola jedna hodina po obede, keď konečne vrátili sa ku lodi, ktorú pred troma dňami boli opustili. Za šesťdesiať štyri hodiny vystavení boli zime, hladu, smädu a únave, nuž niet divu, že došli na pokraj zahynutia. Pojedni, ktorí ešte obstáli na nohách, išli vopred, nevšímajúc si nikoho a ničoho, až došli ku stene lodi, kde zastali a na rozkaz od Dr. Kaneho odhodili povrazy, za ktoré tiahli sánky, a potom vyliezli na loď, kde sa na svoje lúžka hodili vo svojich obmrznutých šatách a upadli do tuhého spánku.

Na lodi bolo zostalo len sedem mužov, z ktorých päť bolo chorých. Dr. Kane pomáhal vyniesť chorých a bezvládnych na loď, po čom aj sám zaspal. O pár hodín začal blúzniť a boly obavy o jeho život. Ostatní mužovia tiež blúznili keď sa zobudili, a za dva dni podobala sa loď blázincu. Dvaja z chudákov zomreli a viacerí chorľaveli za dlhší čas.

Ostatné dobrodružstvá výpravy nebudem opisovať. Ale čo vytrpeli títo mužovia za krátke tri dni, to už samo by naplnilo mieru útrap. Loď zostala v ľadoch zaviaznutá, a mužstvo tam prežilo aj druhú zimu. Ich trápenie bolo strašné, lebo následkom nedostatku čerstvého pokrmu skoro všetci ochoreli na škorbut a iné strašné choroby. Mimo toho potkany a rozličná červ a chrobač tak sa rozmnožily na lodi, že to ľudia ďalej vydržať neboli v stave, a rozhodli sa, zanechať loď v ľadoch a odplaviť sa na člnkoch, čo aj učinili. Vzali sebou aj sánky, na ktorých sa po ľadoch dostali konečne do Greenlandu. No mnohí zomreli od útrap. Dr. Kane zomrel tiež o krátky čas po svojom návrate. On bol opísal všetky tie trápenia, jako aj trpezlivosť, lásku, oddanosť svojho mužstva.

Keď teda čítate kedy o výpravách do ľadových krajov, vedzte, že členovia výprav takých nemajú na ružách postlano, a že sú to mužovia so silným charakterom, ktorí sú hotoví svoj život obetovať za svojich spolubližných. Veru od nich mohli by sme si brať príklad, jako si vzájomne pomáhať aj v tom najvyššom nebezpečí.

Muskové byvoly

V severných ľadových krajoch nachádzajú Eskymáci a Indiáni, a dakedy aj cestovatelia podivných byvolov. Zvery tieto žijú v čriedach po dvadsať do tridsať kusov. Podobajú sa ovciam, ale sú veľké jako kravy. Zvláštne pri nich je ich dlhá jemná srsť, ktorá visí až po zem, a ktorá ich patrne chráni od hroznej zimy. Srsť je hnedej barvy a taká jemná jako hadbáv. Dakedy sú zvery tieto sňahom zaviate za dlhší čas. Živia sa biednou trávou, machom a inými rastlinami, ktoré cez letné mesiace rastnú v severných krajoch.