ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1872

— 26. apríla narodila sa v Horných Bzinciach (teraz Bzince pod Javorinou) Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Riznerová, ako ôsme dieťa v rodine učiteľa Karola Rudolfa Riznera (1838 — 1919) a Márie, rod. Klimáčkovej (1843 — 1929). Zo starších súrodencov v roku jej narodenia žil brat Karol Michal (1860 — 1910), sestra Klementína Mária (1863 — 1919) a brat Miloslav Alexander (1870 — 1878). Predkovia z otcovej strany boli ev. kňazi a učitelia, hudobne nadaní, autori kantorských veršov. Takmer vyše sto rokov pôsobili v Bzinciach ako učitelia. Matka pochádzala zo zámožnej obchodníckej rodiny na Starej Turej. Starý otec Michal Klimáček bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a účastníkom národného života na Starej Turej. Okrem domáceho prostredia a rodinných tradícií na rozvoj osobnosti Ľudmily Podjavorinskej od detstva pôsobili Ján Leška a otcov brat Ľudovít Vladimír Rizner.

1874

— 3. apríla narodil sa brat Žigmund.

1878

— 12. marca zomrel na následky tragickej nehody jej brat Miloslav Alexander.

1878

— 8. októbra sa narodil a 14. októbra zomrel jej najmladší brat Alexander Ladislav.

1880

— na jar zhorela v Horných Bzinciach škola, v ktorej Riznerovci bývali.

— v lete odišiel z Dolných Bziniec na Brezovú dlhoročný priateľ Riznerovcov, ev. farár a senior Ján Leška, náboženský spisovateľ a redaktor.

1881

— Riznerovci sa nasťahovali do bytu v novovybudovanej dvojtriednej škole.

1884

— do tohto roku chodila do ľudovej školy v Bzinciach, získala základy nemčiny, zdokonaľovala sa v maďarčine a v Horných Salibách v nemčine; samovzdelávaním a čítaním nadobudla rozhľad v slovenskej a českej literatúre, hoci od detstva mala postihnutý zrak a ani ťažká očná operácia vo Viedni jej ľavé oko nezachránila.

1886

— od tohto roku začala literárne tvoriť; písala najskôr prózu, potom verše.

1887

— 24. mája v druhom ročníku Slovenských novín (V. Hornyánszkeho) debutovala prózou Turecká svadba pod značkou L-a. Odvtedy po celých dvanásť rokov bola ich stálou prispievateľkou.

1888

— 29. mája prihlásila sa v 62. čísle Slovenských novín voľným prekladom Petőfiho básne Rozkvitá jasienka…

— 31. mája uverejnila v 63. čísle Slovenských novín prvú pôvodnú báseň pod názvom Vitaj, vitaj…

1889

— 5. marca vydala sa jej sestra Klementína Mária za Júliusa Detricha.

— začala publikovať v Salvovom Priateli dietok.

— v auguste jej poslal Ľ. V. Rizner Rimavského Iskry zo zaviatej pahreby.

1890

— vysvedčenie obecného notára, v ktorom ju označil ako slovenskú spisovateľku („tót írónő“), jej prekazilo navštevovať poštársky kurz.

— v apríli začala písať krátke humoristicko-satirické básničky pre časopis Černokňažník.

— v máji začala uvažovať o uverejňovaní svojich prác v Slovenských pohľadoch.

— v júni jej Ľ. V. Rizner ako povzbudenie do ďalšej literárnej činnosti daroval Básnické spisy Jána Hollého, Vajanského Besedy a dumy a Slovenské pohádky Boženy Němcovej.

— 1892 uverejňovala besednice a básne v prouhorskom časopise Vlasť a svet.

1891

— pod pseudonymami Šeršelínová, Vrzalovská, Špirifangulínová, Sojka a Nechtík vyšli jej v Černokňažníku drobné príspevky vo veršoch i v próze. Uverejňovať začala aj v Národnom hlásniku a v Novom domovom kalendári.

1892

— začiatok jej najplodnejšieho tvorivého obdobia, ktoré trvalo až do odchodu z rodných Bziniec do Nového Mesta nad Váhom roku 1910.

— v prvom čísle Slovenských pohľadov pod pseudonymom Ľudmila Podjavorinská uverejnila dve básne (Už opadalo… a Do pamätníka). Stala sa kmeňovou autorkou tohto nášho najvýznamnejšieho literárneho časopisu.

— začala sa jej bohatá korešpondencia s Jozefom Škultétym ako redaktorom Slovenských pohľadov.

— drobnou prózou (Krivuľa) vstúpila v 17. čísle aj na stránky Národných novín.

— črty, poviedky a obrázky zo života začala posielať aj do literárnej prílohy Obzoru Pri kozúbku a Pod lipou.

1893

— 21. februára napísala Ľ. V. Riznerovi, že upadlo u nej nadšenie k básneniu a viacej prilipla k próze. I napriek tomu uverejnila v tomto roku šestnásť nových básní, z toho deväť v Slovenských pohľadoch.

— od februára začala si písať s Drahotínou Križkovou.

— v Slovenských pohľadoch uverejnila rozsiahlu prózu Protivy, ktorá v tom istom roku vyšla samostatne v Knižničke Slovenských pohľadov, ako aj v chorvátskom preklade P. Miklavca v Gorici s pripojenou životopisnou poznámkou o autorke. Pod pseudonymom Nechtík uverejnila v Slovenských pohľadoch jednu zo svojich najlepších próz z dedinského prostredia Sokovia, ktorú čitatelia pripisovali Martinovi Kukučínovi.

— začala uverejňovať zbierky ľudových piesní, prísloví, porekadiel, magických receptov a povier z Horných Bziniec najskôr v Národných novinách, potom sporadicky až do roku 1908 aj v Slovenských pohľadoch a najmä v časopise Český lid.

1894

— v tomto roku publikovala prevažne črty, poviedky a humoresky, najvýznamnejšie vyšli v Slovenských pohľadoch: Rôznymi cestami, Na prievoze, Fako Ďura Kotúlku.

1895

— vo februári bola na pozvanie Škultétyovcov v Martine. Pri tejto príležitosti navštívila rodiny S. H. Vajanského, A. Pietra, E. M. Šoltésovej, v Blatnici I. Textorisovú, v Mošovciach P. P. Zgútha-Vrbického a Krčméryovcov. Z Martina odišla do Kremnice na návštevu rodiny Križkovcov.

— v marci poslala Ľ. V. Riznerovi báseň Lipke pre prílohu Obzoru. Vyšla v aprílovom čísle prílohy Pri kozúbku.

— 15. apríla uverejnila v Národnom hlásniku pod pseudonymom Nechtík báseň Vzkries nás, Kriste! Dňa 20. apríla text básne spolu s nadšenou kritikou Vajanského uverejnili aj Národné noviny. Dňa 24. apríla v Trenčíne sa Vajanský v rozhovore s Ľ. V. Riznerom pochvalne vyslovil aj o básni Lipke.

— v máji navštívil Ľ. Podjavorinskú v Horných Bzinciach S. H. Vajanský spolu s M. Dulom na spiatočnej ceste zo Starej Turej.

— v júli a v auguste sa šesť týždňov zotavovala v Liptove, kde sa zoznámila s niektorými členmi pražského spolku Detvan. Na ich podnet začala koncom augusta a najmä v septembri spolu s Ľ. V. Riznerom zostavovať zbierku básní Z vesny života a knihu poviedok, ktorých vydanie sa však nerealizovalo.

— v novembri pracovala na básňach neskôr uverejnených v prvom ročníku Letopisu Živeny (1896).

— 8. decembra poslala Ľ. V. Riznerovi pre prílohu Obzoru ďalšiu pozoruhodnú báseň v tom roku — Potecha. Vyšla v decembrovom čísle prílohy Pri kozúbku.

— v Ružomberku nákladom K. Salvu vydala svoj knižný debut, — zbierku básní Z vesny života, ktorá obsahovala verše písané prevažne v 14. — 16. roku života. V slovenskej literatúre to bola prvá zbierka poézie od ženy.

— na podnet Jána Lešku a podľa jeho návodu učila sa po rusky, čítaním sa zdokonaľovala v nemčine a v domácnosti brata Karola, ktorý pôsobil v Zemplínskej stolici, v maďarčine. Obľúbenými autormi sa jej stali Puškin, Lermontov a Heine.

— v tomto roku okrem literárnych prác napísala okolo stopäťdesiat listov.

1896

— začiatkom februára dostala sa čitateľom do rúk zbierka básní Z vesny života.

— v marci uverejnil Tichomír Milkin kritiku zbierky Z vesny života v Literárnych listoch. Podjavorinská kritiku prijala s tým, že pre ňu „teraz mala by nastať doba serióznej práce“.

— od marca začalo sa jej korešpondovanie s Elenou Maróthy-Šoltésovou.

— 8. apríla ju v Bzinciach navštívil Karol Salva.

— júl a august strávila v rodine brata Karola v Tisza-Lúc v Zemplínskej stolici. Počas pobytu tam napísala prózu Imrich.

— v Slovenských pohľadoch jej vyšli na pokračovanie prózy Ideál a Pozde, v Národných novinách próza Imrich.

— v prvom ročníku Letopisu Živeny uverejnila štyri básne.

— v druhom zväzku Slovenskej knižnice jej vyšla báseň Čo robíš, ľud môj?

1897

— v júli a v auguste sa zotavovala v Lúčkach.

— od 8. novembra korešpondovala s Teréziou Vansovou.

— v Slovenských pohľadoch vyšla na pokračovanie próza Ondráš, v ktorej, podobne ako v próze Imrich, snažila sa o hlbší prienik do životných javov, situácií a súvislostí.

1898

— v júli sa liečila v Korytnici.

— začala prekladať z ruštiny. V Slovenských pohľadoch uverejnila preklad z Puškinovho Eugena Onegina — List Tatiany Oneginovi.

— veršami i prózou prispela do zborníka Od Šumavy k Tatrám a začala uverejňovať aj v Dennici. V nasledujúcich rokoch pomáhala Vansovej pri redigovaní tohto časopisu.

— 1899 uverejňovala verše v pražskom časopise Osvěta.

1899

— v novembri 55. odbor spolku Živena v Amerike, ktorý sa nazval menom Ľudmily Podjavorinskej, poslal jej ako svojej patrónke čestný odznak spolku a zlatú ihlicu s venovaním.

— v Slovenských pohľadoch uverejnila preklad dvoch básní od Puškina (Prorok a Pomník).

1900

— 8. augusta ju XXI. valné zhromaždenie Živeny v Národnom dome v Martine zvolilo za čestnú predsedníčku.

— od tohto roku bola stálou dopisovateľkou Amerických národných novín a Rovniankovho Národného kalendára. Táto spolupráca jej zabezpečovala sociálnu istotu.

— uverejnila v Obzore (číslo 6) báseň Ten sielnický hájik. Časté pobyty v Liptove ju inšpirovali k viacerým básňam. V básni Pozdrav (1901) nazvala Liptov kolískou svojich piesní.

— 1904 na stránkach časopisu pre deti Noviny malých položila základ svojho jedinečného a priekopníckeho vkladu do slovenskej literatúry pre deti a mládež (básne Pokušenie, Baník, Pilné robotnice a i.)

1901

— uverejnila v Slovenských pohľadoch preklady z poézie ruských autorov A. Majkova a P. Bykova.

1902

— od 25. marca stala sa prispievateľkou novozaložených Považských novín, ktoré vychádzali v Novom Meste nad Váhom.

— v apríli bola odsúdená na tri dni väzenia a 50 korún pokuty pre organizovanie neohláseného „bzinského ľudového zhromaždenia“ dňa 23. novembra 1901 v súvislosti s voľbami stoličných úradníkov. Župan rozhodnutie súdu zrušil.

1903

— v januári uverejnila v Slovenských pohľadoch veršovanú novelu Po bále, ktorá obsahom i formou upútala aj P. O. Hviezdoslava. Vo februári jej prostredníctvom Jozefa Škultétyho gratuloval k úspechu.

1904

— letné mesiace opäť trávila u brata Karola.

— v jeseni počas návštevy u Riznerovej dcéry Eleny, vydatej za ev. farára Ladislava Kuchtu v Prenčove, zoznámila sa s prostredím i prácou Andreja Kmeťa.

— opäť sa vrátila k Puškinovi a uverejnila z neho v Slovenských pohľadoch preklady básní Vodná panna a Pamätám…

— v 9. čísle Dennice uverejnila preklad dvoch Petrarcových básní podľa prekladu v maďarčine.

1905

— v lete sa liečila v Luhačoviciach.

— v edícii Románová bibliotéka vydala novelu V otroctve.

1906

— v januári ju Americká Živena prijala za čestnú členku. Bola na návšteve u brata Karola v Tisza-Lúc.

— vo februári získala čestnú 100-korunovú odmenu v literárnom súbehu Živeny za novelu Blud.

— v lete vydala nákladom J. Gašparíka v Martine prózu Kde sa vzal?

— v decembri bola na návšteve u Mičátkovcov v Kysáči. Časopis Dolnozemský Slovák ju privítal ako vzácnu návštevu.

1907

— v septembri sprevádzala Ľ. V. Riznera na liečení v Luhačoviciach. Od 12. októbra do 9. novembra uverejnila v Národných novinách sedem pokračovaní zápiskov z pobytu v kúpeľoch pod názvom Posledné dni Luhačovíc.

— vyšli na Myjave vo vydavateľstve P. Kuliška a M. P. Slobodu v edícii Pôvodné slovenské piesne pod názvom Drobné kvety štyri zväzky básní Ľ. Podjavorinskej zhudobnené M. Schneidrom-Trnavským.

— až 1908 spolupracovala s V. Mičátkom na prekladoch z tvorby srbských básnikov A. Aškerca, B. Radičevića a L. Kostića. Touto aktivitou sa stala prvou slovenskou prekladateľkou poézie.

1908

— rozvinula sa Podjavorinskej tvorba pre deti na stránkach nového časopisu Zornička, ktorú redigoval M. Izák v Budapešti.

1909

— 5. augusta zomrel Ján Leška, jej radca v literárnych otázkach.

— vyšla v Slovenských pohľadoch veršovaná novela Na bále.

— knižne vyšli v Martine u J. Gašparíka ako odtlačok z Národného hlásnika rozprávky Dvaja bratia a Nešťastie — pôvodcom šťastia.

— v Modre u Šimona Roháčka pod pseudonymom Nechtík vydala žartovnú poviedku Ako strýčko Rázvora prišiel o fúzy?

1910

— 6. marca zomrel jej brat Karol Michal Rizner v Tisza-Lúc.

— Riznerovci kúpili v Novom Meste nad Váhom dom a spolu s Ľudmilou sa v tom roku doň presťahovali. V Autobiografii (vyšla ako faksimile roku 1972) vyznáva, že odvtedy „stratila dar ľahkého a výdatného tvorenia…“

— začala vychádzať Živena, ilustrovaný časopis slovenských žien. Pôvodne mala byť redaktorkou Ľ. P., ale ona túto ponuku neprijala. V čísle 1-2 uverejnila na pokračovanie novelu Žena, ktorá v tom istom roku vyšla aj knižne nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine.

— ponúkli jej redaktorstvo Dennice, potom Zorničky i besedníc Týždenníka. Podjavorinská ani tieto ponuky neprijala.

1911

— 29. júna v čítacom spolku na Brezovej prednášala na tému Vzdelanie našich dievčat. Prednáška vyšla na pokračovanie v Živene.

1912

— 4. februára prednášala na večierku Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom na tému Krása. Prednáška vyšla v Dennici a zároveň aj samostatne nákladom Ľudovej banky u F. Klimeša v Liptovskom Mikuláši.

1913

— 9. marca predniesla na poučno-zábavnom večierku v Martine prednášku na tému Všelijaké drobnosti o ženách.

— 7. októbra umrel v Zemianskom podhradí Ľudovít Vladimír Rizner, spisovateľ a bibliograf, jej dôverník, poradca a učiteľ v literárnej tvorbe. Jeho knižnica bola pre ňu od začiatku zdrojom poučenia a kľúčom k „vyššiemu“ svetu.

— po odchode z rodiska stali sa jej obľúbeným a vyhľadávaným miestom až do konca života Trenčianske Teplice. Tu napísala aj báseň Babičkin kolovrátok (Dennica, 1913, č. 12).

— 1914 redigovala v Dennici rubriky Drobnosti a Zo sveta.

1914

— 26. apríla usporiadal Čítací spolok na Myjave večierok na jej počesť. Vystúpila na ňom s prednáškou O blaženosti. Recitovali sa jej básne Naše poklady a Potecha, účinkoval aj myjavský spevokol.

— v júli mala prednášať na zjazde Československej jednoty v Luhačoviciach, avšak pre vznik vojny bol zjazd odvolaný.

— vydala v Tranosciu protialkoholickú prózu Otrok.

— po vzniku vojny hlavný slúžny jej zakázal prijímať návštevy známych Slovákov a dal ju pod policajný dozor.

1915

— v decembri uverejnila v Slovenských pohľadoch fragment básnickej skladby Prelud, ktorý v januári 1916 s obdivom a neskrývanou radosťou prijal S. H. Vajanský v Národných novinách a nazval autorku „poetessou“.

1916

— 15. februára z Myjavy písomne ďakovala Terézii Vansovej za gratuláciu k Preludu.

— 17. septembra navštívila v Mošovciach brata Žigmunda a rodinu P. P. Zgútha-Vrbického.

1917

— v októbri bola na návšteve u príbuzných v Tokaji, kde sa stretla s ruským učiteľom v zajatí a darovala mu ruskú Chrestomatiju, ktorú jej pred smrťou venoval Ján Leška.

— v novembri z rodinných dôvodov musela sa zrieknuť možnosti pracovať v Martine ako kustódka muzeálnych zbierok.

1918

— 22. januára písala Elene Maróthy Šoltésovej o svojej ťažkej existenčnej situácii v dôsledku vojny i pomerov v rodine; oboje úplne ochromilo jej tvorivú aktivitu.

— 23. a 24. apríla spolok Lipa na výborovom zasadnutí v Martine rozhodol sa vydávať zobrané spisy slovenských spisovateliek Podjavorinskej, Šoltésovej, Timravy a Vansovej.

— 1. mája v liste Šoltésovej vyslovila súhlas s vydávaním svojich zobraných spisov pod podmienkou, že nepôjde o komerčný podnik Lipy. Vydanie spisov sa v Lipe nerealizovalo.

— 15. novembra napísala manifest, v ktorom žiadala účasť žien na politickom živote Slovenska.

1919

— v januári publikovala tlač jej novembrový manifest pod názvom Otvorený list slovenským ženám, v ktorom ich vyzývala k podpore novovzniknutej Československej republiky. V liste Slávnemu Predsedníctvu Národnej rady v Turčianskom Sv. Martine uverejnenom v Robotníckych novinách, Slobode a v Slovenskom týždenníku apelovala za prijatie žien do Národnej rady. Zmena politických pomerov jej nepriniesla, podobne ako Vansovej, Timrave a Šoltésovej, zlepšenie hmotného zabezpečenia a primerané spoločenské postavenie.

— v marci zomrela v Chicagu jej sestra Klementína Mária.

— 7. mája uverejnila v Národných novinách článok o potrebe časopisov a kníh pre deti pod názvom Poďme k deťom!

— 26. októbra zomrel v Novom Meste nad Váhom otec Ľ. Podjavorinskej Karol Rudolf Rizner.

— na slúžnovskom úrade v Novom Meste nad Váhom bola tajomníčkou miestneho spolku Červeného kríža.

1920

— od 1. apríla bola v službách Republiky československej ako „kancelárska pomocnica slúž. úradu“ za denný plat 6,85 korún čs.

— v júli bola na liečení v Ľubochni, kde sa stretla s P. O. Hviezdoslavom a mesiac s ním strávila v rozhovoroch. Tam pod jeho vplyvom napísala dlhšiu povesť Smrť (rukopis sa stratil) a Hviezdoslavovi venovanú báseň Ľubochniansky telefón.

— pracovala v spoločenských organizáciách v Novom Meste nad Váhom (Sokol, Červený kríž, Živena).

— 1921 navštevovala prednášky z filozofickej propaedeutiky na reálnom gymnáziu v Novom Meste nad Váhom a absolvovala kurz sociálnej starostlivosti v Prahe.

1921

— začiatkom roka zúčastnila sa v Martine na zasadnutí výboru Spolku slovenských umelcov.

— 25. júla bol založený MO Matice slovenskej v Novom Meste nad Váhom. Ľudmila Podjavorinská ako jeho podpredsedníčka stala sa dušou kultúrneho života mesta. Len v rokoch 1924 — 26 odbor realizoval 105 prednášok, 6 akadémií a jedno divadelné predstavenie.

— 3. augusta bol založený Umelecký odbor Matice slovenskej; stala sa členkou jeho literárnej sekcie.

— prednášala v Ľudovej škole reálneho gymnázia v Novom Meste nad Váhom na tému Vývin ženskej otázky. Text prednášky vyšiel na pokračovanie v časopise Živena.

— vydala v Bratislave u V. Sekeya zbierku Kytka veršov pre slovenské dietky.

— v antológii Slovenská poesie XIX. století, ktorá vyšla v Prahe, bolo zaradených jedenásť jej lyrických básní.

1922

— 26. apríla sa dožila 50. narodenín. Jej jubileum si pripomenula Živena, Noviny spod Bradla a Považské hlasy.

— ako kancelistka politickej správy v Novom Meste nad Váhom bola na stálej, ministrom povolenej dovolenke — v súvislosti s prípravou vydania svojich zobraných spisov.

1923

— prijala ponuku J. K. Garaja pomôcť jej pri príprave vydania zobraných spisov spracovaním bibliografie jej prác (vyšla roku 1925 v Slovenských pohľadoch).

1925

— 20. februára pri reorganizácii odborov Matice slovenskej stala sa členkou Literárneho a literárnohistorického odboru.

— 24. júna požiadala o odchod do penzie.

— 31. augusta odišla zo štátnych služieb.

— vyšiel prvý zväzok jej Zobraných spisov nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Obsahoval prózy Žena, Blud a Záhada.

1926

— v marci bola členkou slovenskej kultúrnej delegácie v Prahe.

— od 29. apríla členkou Pedagogického odboru Matice slovenskej.

— zúčastnila sa ankety Matice slovenskej medzi literárnymi teoretikmi, ľudovýchovnými pracovníkmi a spisovateľmi o výbere literatúry pre ľudové knižnice.

— na Sliači napísala báseň Nemodlenec, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch roku 1927.

— v decembri ju menovali za čestnú členku Krúžku divadelných ochotníkov Jozefa Hollého v Novom Meste nad Váhom. V Slovenských pohľadoch uverejnila veršovanú povesť Gajdoš Filúš s venovaním Jozefovi Škultétymu. Miloš Ruppeldt v liste Krčmérymu z 26. januára 1927 ju označil za perlu v našej poézii.

— vyšiel druhý zväzok jej Zobraných spisov, v ktorom sú prózy Ondráš, Na prievoze, Postupne, Nad hrobom, Epizódka a Dozvuky.

1927

— v Slovenských pohľadoch pokračovala v uverejňovaní veršovanej povesti Gajdoš Filúš. Časť povesti Filúš v pekle v letnom trojčísle venovala Š. Krčmérymu.

— v lete na liečení v Trenčianskych Tepliciach pri stretnutí so Sidóniou Sakalovou uvažovala o náplni nového časopisu pre deti — Slniečka.

— od septembra školského roku 1927/28 začal vychádzať ako mesačník časopis pre deti Slniečko. Od 2. čísla pravidelne doň prispievala pod pseudonymom Teta Ľudmila.

— 26. decembra predniesla prejav na Živeniných zábavných večierkoch.

1928

— do programu Večierka slovenskej piesne v Novom Meste nad Váhom prispela Prológom, ktorý vyšiel v Považských hlasoch. Hlavný prejav predniesol A. Kolísek.

— vo februári dostala cenu Pedagogického odboru Matice slovenskej za prózu Baránok boží.

— organizačne zabezpečovala odhalenie pomníka J. M. Hurbana v Novom Meste nad Váhom.

— 18. októbra zúčastnila sa v Novom Meste nad Váhom na slávnostnom akte vloženia pamätnej listiny a ďalších dokumentov do podstavca Hurbanovho pomníka.

— 21. októbra bola v Novom Meste nad Váhom slávnosť odhalenia pomníka J. M. Hurbana. Slávnostným rečníkom bol Š. Krčméry, veršovaný prológ predniesol Vladimír Roy. Iniciátorkou postavenia pomníka, ako aj autorkou textu pamätnej listiny bola Ľudmila Podjavorinská.

— koncom októbra vzdala hold mŕtvemu Martinovi Kukučínovi na železničnej stanici v Novom Meste nad Váhom pri prevoze jeho telesných pozostatkoch na Národný cintorín v Martine.

— americké Slovenky v spolku Živena v New Yorku jej darovali prsteň a písaciu súpravu.

1929

— 23. júna zomrela v Novom Meste nad Váhom vo veku 85 rokov matka Ľudmily Podjavorinskej Mária Riznerová, rod. Klimáčková.

— v septembri začala pociťovať príznaky vážnej choroby. Húževnato pracovala na zostavení piatich knižiek pre deti a knihy Balád.

— vyšiel III. zväzok jej Zobraných spisov, zostavený z próz Za šťastím, Z domova, Rozličnými cestami, V očarení a Ideál.

1930

— v januári sa jej zdravotný stav zhoršil. Od polovice februára do polovice marca bola hospitalizovaná v Ev. nemocnici v Bratislave, kde sa podrobila operácii. Choroba temer úplne obmedzila jej tvorivú prácu.

— ako prvý zväzok edície Mladosť v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe vyšla jej veršovaná rozprávka Zajko Bojko, ako druhý zväzok tejže edície zbierka veršov pre deti Medový hrniec, v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku vyšli veršíky pre maličkých s ilustráciami Ľudovíta Fullu a na sklonku roka ako tretí zväzok edície Mladosť vyšla u Mazáča v Prahe zbierka Balady, ktorú ilustroval Martin Benka.

1931

— 11. marca zúčastnila sa v Bratislave na večierku, ktorý na jej počesť usporiadal MO Živeny. Večierok viedla matka Štefana Krčméryho, Oľga Krčméryová. Ukážky z balád recitovali Hana Styková a Hela Pauliny-Tóthová, za sprievodu gitary spieval Miloš Bazovský.

— k 28. októbru dostala ako jediná na Slovensku štátnu cenu za knihu Balady, 11. novembra ju prevzala a 12. novembra na jej počesť usporiadal MO Živeny v Novom Meste nad Váhom slávnostný večierok, na ktorom spisovateľku pozdravil Zolo Palugyay a Janko Alexy.

— ako štvrtý zväzok edície Mladosť u Mazáča v Prahe vyšla jej knižka próz pre deti Čarovné skielka. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine vydal už v treťom vydaní prózu Kde sa vzal?

1932

— 26. apríla sa dožila šesťdesiatych narodenín. Pri tej príležitosti si ju uctilo temer celé Slovensko: MO Živeny, Matice slovenskej a iné spoločenské organizácie usporadúvali slávnostné akadémie a večierky na jej počesť, kultúrne a literárne časopisy priniesli hodnotiace state o jej diele. Veršami v Slniečku ju pozdravil P. P. Zgúth-Vrbický, na schôdzi západoslovenských odborov Živeny v Novom Meste nad Váhom ju pozdravili Elza Vančová a Oľga Krčméryová.

— 12. mája bola v Martine zvolená do Výboru Matice slovenskej.

— v júni na liečení v Sliači napísala známu báseň Poetova duša adresovanú kritikom. Dňa 12. júna navštívila Združenie slovenských národných žien vo Zvolene.

— v Mazáčovom nakladateľstve ako piaty zväzok edície Mladosť vyšla jej najlepšia próza pre deti Baránok boží.

1934

— v máji sa liečila v Piešťanoch.

— v septembri poskytla rozhovor spisovateľovi Ľudovi Zeljenkovi.

— Mikuláš Moyzes skomponoval melodrámu na text balady Lesná panna.

— v Slovenských pohľadoch uverejnila balady Umrlec, Utopená, Zakliata svadba.

1935

— 27. januára poslala redaktorke Živeny Lei Mrázovej rukopis spomienok na detstvo a pozvala Andreja Mráza prednášať do Nového Mesta nad Váhom.

1936

— 31. mája — 1. júna zúčastnila sa na kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach.

— 5. júna informovala o svojom zlom zdravotnom stave lekára a spisovateľa Gejzu Vámoša (bola jeho pacientkou už od roku 1931).

— v lete zoznámila sa v Trenčianskych Tepliciach s učiteľkou Štefániou Hajdukovou, ktorá sa stala jej doživotnou priateľkou.

1937

— v apríli sa zúčastnila na slávnosti, ktorú na jej počesť k 65. narodeninám usporiadali MO Živeny a Jednota slovenských žien v Bratislave.

— 12. júna opäť písala Gejzovi Vámošovi o svojich zdravotných ťažkostiach.

— august a september strávila v Trenčianskych Tepliciach, kde písala pre rozhlas a pripravovala prednášku o Terézii Vansovej.

— 13. októbra poslala Slovenským pohľadom epickú báseň Mária z Magdali.

1938

— 24. júna datovala v Trenčianskych Tepliciach báseň Tango — výpoveď o smútku a osamelosti.

1939

— v Živene vyšli jej spomienkové črty z detstva pod názvom Z kroniky môjho rodného domu.

— u T. Mesíka v Modre vydala zbierku básní Škovránok s ilustráciami Karola Ondreičku.

1940

— prepustila bratovi aj druhú polovicu domu po rodičoch a nasťahovala sa do činžiaku.

1942

— 26. apríla oslávila svoje sedemdesiate narodeniny. Jubilejné večierky na jej počesť organizovali MO Živeny na celom Slovensku. Na slávnostnej akadémii v Novom Meste nad Váhom ju pozdravil spisovateľ Fraňo Kráľ.

— redakcie časopisu Živena venovala 3. číslo časopisu statiam o jej živote a diele, uverejnila v ňom ďalšiu časť spomienok pod názvom Z rodinnej kroniky, vyšiel tu aj výber z jej korešpondencie s Ľ. V. Riznerom.

— vyšla prvá monografická práca o jej tvorbe od M. Václavíkovej-Matulayovej.

— v edícii Tvorba Tranoscia vyšla jej druhá a posledná zbierka osobnej lyriky pod názvom Piesne samoty.

— v edícii Knihy Živeny vyšiel výber jej próz pod názvom Postavy a figúrky.

— u J. Horáčka v Martine vyšla jej zbierka veršov pre deti Zvonky s ilustráciami Karola Ondreičku.

1943

— 30. marca zomrel jej brat Žižka Rizner, učiteľ a škôldozorca vo výslužbe.

— u J. Horáčka v Martine vyšla veršovaná rozprávka pre deti Čin-čin.

1946

— vyšlo nové, doplnené vydanie jej veršovanej epiky pod názvom Balady a povesti s ilustráciami Martina Benku.

— v novom vydaní, s ilustráciami A. L. Salača vyšiel Zajko Bojko.

1947

— 11. apríla pri príležitosti 75. narodenín udelila jej vláda ČSR titul národná umelkyňa. Vyznamenanie jej osobne doručili povereník školstva a národnej osvety Laco Novomeský a spisovateľ Fraňo Kráľ.

— v máji a v júni liečila sa v kúpeľoch Rajecké Teplice. Tu do pamätnej knihy napísala báseň Hej, Rajecké, vy zemský raj ste pravý…

— bola zapísaná do registra slovenských umelcov a vedcov v sekcii pre literatúru.

— vyšla jej ďalšia zbierka veršov pre deti s názvom Klásky. Ilustrovala ich Zuzka Medveďová.

— vyšlo druhé vydanie knižiek Čin-Čin a Medový hrniec.

1948

— vyšlo druhé vydanie zbierky Zvonky.

1949

— v apríli a v máji sa liečila v Trenčianskych Tepliciach.

— v decembri bola u bratovej ženy v Bohuniciach.

1950

— vo februári zúčastnila sa v Bratislave na predstavení svojej rozprávky Čin-čin, ktorú zdramatizovala Ada Rapošová.

— koncom leta ochorela. V septembri sa liečila v Luhačoviciach a v novembri v Trenčianskych Tepliciach. Od polovice novembra až temer do Vianoc sa liečila na krčnej klinike dr. Lajdu v Bratislave. Tu napísala svoju poslednú báseň Smrť.

1951

— od začiatku roka ju choroba pripútala na lôžko.

— 2. marca umrela vo svojom byte v Novom Meste nad Váhom.

— 5. marca sa konal pohrebný obrad v Novom Meste nad Váhom, potom na cintoríne v Bzinciach pod Javorinou, kde ju aj pochovali.

Jozefína Ballová