ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kresba

Ktosi hrmotne zaklopal na dvere.

Mišo Čmela, hoci ho klopanie vyrušilo zo sna, pochopil hneď. Ešte v polosne vzdychol a potme zoštverajúc sa z lavice, kde mal ustlané, opatrne bral sa ku dverám. Odtisol ich a vošiel do pitvora tmavého a chladného sťa hrob. Odstrčil závoru a odchýliac dvere, striasol sa. Bol bosý, neoblečený a zvonku oblialo ho mrazivé, zrovna do kostí prenikajúce povetrie.

„No, čo je?“ zašomral drsným hlasom na príchodzieho.

„Vstávaj kone kŕmiť, Mišo. A očisť ich, ako sa patrí: pán veľkomožný kamsi pôjdu. Zapriahneš do saní s panskými šírami.“

Mišo bez slova zasekol dvere a chytro pobral sa do izby. Premrzol úplne. „Bohdajs’ zdrevenel!“ zaželal svojmu vyrušovateľovi úprimne, zaliezajúc pod starú halenu, ktorou sa zakrýval miesto periny.

„Mišo, Mišo,“ ozval sa káravý hlas jeho ženy, „ešte ťa svätý deň neosvitol a už hrešíš.“

„Ja nemám svätého dňa. Ja nemám ani piatku ani sviatku.“

„Si sluha — a Mačuha tiež…“

„Ba pes podlízavý. Vďačí sa židovi — za to, že mu dá o pol verdunka pálenky viac ako ostatným. Z Krista Pána plášť by za to strhol — darebák!“ zlostil sa, trasúc sa na biednom lôžku. Z veže zaznelo bitie hodín: tri tiahle, vážne údery. „No, či vidíš?“ znova rozpajedil sa Mišo, „tri hodiny, a už pokúša… Čert ho nespí celú noc, len aby človeku sna utrhol…“

„A čo je zasa?“ spýtala sa žena pokorne, aby odviedla mužove myšlienky na iný predmet.

„Starého kamsi parom nesie,“ odvetil už miernejšie, ale vždy ešte nazlostene. „Mám zapriahnuť do panských saní a parádnych šír.“

„Aha, teda predsa… Mačuhová večer vravela, že mladý pán sa idú ženiť. Že akúsi veľmi bohatú, z Trenčína. Pôjdu akiste na vohľady.“

„A ja mám dnes ísť do Trenčína!“ opäť búri sa Mišo a v hlase poznať, že mu je do plaču. „Na takýto veľký sviatok! A keby aspoň bolo čo teplého obliecť na tú zimu. Kožuch nedovolí, to je nie ,panské‘, a v tej hazuche dobre nezdreveniem v takomto mraze. Keby aspoň poriadnu librej kúpil, keď sa chce voziť ako ozaj veľkomožný.“

„Len si ty kožuch vezmi. Cez mesto si ho daj na kolená a poľom si obleč. Nech si pán vraví, čo chce, zdravie je prednejšie. A na hrdlo uviažem ti moju šatku, tú hodvábnu,“ rozhodovala žena.

„Veď, veď,“ zahovoril on už mierne, „ale čo ako, predsa radšej bol by som doma. Iní pôjdu do chrámu božieho, a ja ako zbojník poza kostoly. I Šlezingerovci budú doma, a Waisov bíreš vopred pánovi povedal, že on na Nový rok nejde ani svätému. Chcel ho poslať za Váh s taškami, ale on že nejde. Mal by som sa vzoprieť i ja…“ dokladá neisto.

„Božechráň!“ zľakla sa žena. „Starý jednako akoby ťa mal iba z milosti a mladý pán sú tiež nahnevaný — veď vieš… čo si počneme, keď ti vypovedia?!“

„A nech ho… keď mám byť ozaj otrokom,“ zasa zahrešil nešťastlivý Mišo, s hrôzou opäť pomýšľajúc, že musí na dlhú cestu v tomto mraze, kým iný, i najpodlejší sluha, hovie si doma alebo sa ide Bohu pomodliť. „Že ma drží z milosti?! A kto mu robí viac než ja? Som aj bíreš, aj kočiš, robím v pálenici, poposiela ma z práce do práce ako blázna, nemám ani noci, ani dňa. A keby som aspoň vedel, za čo?! Práve že tej otravy dá trochu. Ani ohrevu, ako patrí… Hľa, teraz sú sviatky, a či si mala čím zakúriť? Práve na Božie narodenie bola tu zima, že by sa bol vlk utrhol. A celé predpoludnie zimil som sa v pivnici, čo som špiritus rozrábal.“

„Čo počneš, hriešny človek?! Už aspoň tú ,konvenciu‘ dostávaš riadne,“ zahládza žena udobrujúco. Inokedy hlavne ona repce na trpký osud, ale teraz náročky hľadá výhody, aby muža uchlácholila.

„Veď — ale čože je to tých pár meríc na celý rok? Po práve len aby človek s tou drobázňou hladom neumrel. A posledne i tá konvencia aká bola: polovica výcudkov. Mačuhovi aj ostatným mladý nameral čistého. Máš teraz chlieb ani osla — nuž tak!“ doložil so zvláštnym prízvukom vyčítavo. Žena pochopila výčitku a zamĺkla. Vie, prečo tie výcudky dostali sa práve Mišovi, najlepšiemu robotníkovi! Urobil to mladý pán, chtiac sa tak pomstiť za ostudu. Azda nemala to urobiť, ale opatrnosti nezbýva a chudobný človek má tiež poctivosť, ktorú si treba chrániť. Donedávna bolo dobre.

Ak bola v dome práca, za ktorú prišlo osobitne platiť, len ju volali. Ju a dcéru, šestnásťročnú Annu. I starí boli uznanliví a mladý pán nadovšetko. Ak Anna pomáhala pri dojení — stáli tam a miesto jedného litra mlieka doniesla i o polovicu viac. Ani pri práci nemusela sa trhať ako iné: je vraj mladá, nech sa šetrí. I žart spravili v dobrej vôli a stará pani, tiež stále láskavá, raz darovali jej šatku, sľubovali jej, keď sa mladý ožení, že bude u nich slúžiť. Dostane bohatú ženu — bude jej dobre. Mať s veľkou povďačnosťou vopred ďakovala za dobrotu veľkomožnej panej a tešila sa, vidiac, v akej priazni je Anna u budúceho pána. Ale raz stalo sa čosi: mladému pánovi zrazu nič z ničoho opuchlo líce. A keď mať večer vystrájala dcéru dojiť panské kravy, Anna nešla. Mať oborila sa na ňu a tu dievča vysvetlilo, prečo nejde… Ale pani sa nahnevala, že sa opovažuje neposlúchnuť (za dojenie kráv a za posluhovanie mali Čmelovci liter mlieka denne) a tu Čmelová vyrozprávala, prečo neposlúchla… Ale mohla radšej mlčať. Mladý, ktorý práve prišiel k tej reči, vysotil ju zo dverí a pani veľkomožná vykríkali za ňou mená, že šla skapať od hanby. Od toho času Anna nesmela sa ukázať a mať radšej odviedla ju do služby do susednej dediny…

Toto hľa, je príčina, prečo mladý nameral „konvenciu“ Mišovi horšiu ako ostatným. Nuž tak si pomohla: chudobný človek aby ani o tú počestnosť nestál…

Preto čuší, keď muž vyčíta, a i teraz len ticho vzdychla. Keby ináč, veď by sa ona vedela postaviť, žiadať svoje! Ale čo si počneš, chudobný človek, keď nemáš svojho ani čo by dlaňou zakryl a detí ozaj ani čmeľu? Ľúto jej muža, keď sa musí tak trápiť, ona sama len málo do domu doženie. Má dosť čo tú drobázeň opatriť — a sama seba.

Najmladšie dieťa, čo má čosi vyše roka, začalo v kolíske plakať. Pokolísala ho potme, tíšila, a keď nič, ťažko zozbierala sa z postele, zažala olejovú lampu a polooblečená previnula ho na kraj stola. Svetlo osvietilo chudobnú izbu, teraz premenenú v dusnú nocľaháreň. Na posteli v perinách vidno bolo dve hlávky — jednu v záhlaví, druhú pri nohách — tie spávali s matkou. Na peci ustlané malo troje detí, najmladšie spávalo v kolíske a konečne jedno, päťročný Paľko, krčilo sa na lavici, vloženej medzi posteľou a pecou. Periny boli len na posteli: deti mali ustlané „šúchy“ (staré háby), a iba otec mal pod hlavou hlavnicu. Okrem postele v izbe bol stôl, skriňa s vyrezávanými ozdobami a lavica.

Plačom najmladšieho prebudil sa Paľko a pýtal hneď jesť — za ním dvíhali sa strapaté hlávky z pece. Vidiac prebúdzať sa deti, vzdychajúc pozbierala sa z lavice hlava rodiny. Bol nachystaný postaviť sa, nevstať práve zato, že mu na takýto svätý deň nedajú pokoja, ale vidiac, že deti začínajú sa budiť, odhodlal sa ísť za povinnosťou. Ranné chvíle sú pre neho najtrápnejšie a preto, ak len môže pozbierať ustaté údy, aj bez rozkazu vstal by čo najvčaššie. Keď raz začne plakať jedno, prebudí sa druhé, tretie, štvrté a tak donekonečna. A všetky sú živými výkričníkmi, volajúcimi za chlebom, odevom — osmoro nenásytníkov, spojujúcich sa v jeho predstave v jedinú potrebu, ktorú ani jeho najusilovnejšia práca neuspokojí, pre ktorú cez celý jeho život ani pri najlepšej vôli nikdy nepríde do domu groš, ktorý vopred nebol by potrebný na desatoro. Táto myšlienka ubíja v ňom všetku silu, všetku energiu, lebo vidí, že to „božie požehnanie“ vyrastá v jeho dome na ťarchu, pre ktorú do vysokej staroby bude musieť ťahať toto jarmo. Neraz v trpkých chvíľach vzbúri sa v ňom vzdor a so závisťou spomenie smrť, ktorá akoby pohŕdala, nezblížila sa k ich prahu ani raz. Ale keď tak večer po práci zasadnú okolo stola s tou zdravou, červenolícou, štebotavou čeliadkou, od veselosti ktorej trasú sa malé obloky bírešne, tu oči jeho ženy akoby sa ho spytovali: „No hľaď, ktoré z nich dal by si tej smrti — vyber, ktoré?!“ Tu sa usmeje, a keď jeho miláčik Paľko uchytí mu z lyžice posledný kúštik, čo zachytil pozostalý, bez hnevu položí lyžicu a krotko prosí Boha, aby mu odpustil a netrestal za myšlienky rúhavé…

„Ja, Bože, je to kríž,“ vzdychá i teraz v odpoveď vlastným myšlienkam, sťažka obúvajúc vyšmatlané čižmy. Obávajúc sa zimy, obkrútil na nohu kus plachty a má v čižme i kus slamy postlanej, aby ho neoziabalo, preto teraz ťažko mu spratať nohu do nej. Hoci večer žena akurátne namastila čižmy olejom, mysliac, že pôjde do kostola. A teraz zas len povinnosti.

„Už len toľko nevzdychaj, radšej choď skôr ku koňom,“ vraví mu žena krotko, uhádnuc jeho myšlienky, „nebudeš sám, čo do kostola nepôjdeš… Ja by skorej mala ísť, ba i ku svätej spovedi sa patrí. Neviem, čo ma môže zastihnúť — pripraviť sa po kresťansky…“

Mišo pochopil, prečo žene treba pripraviť sa po kresťansky, a táto poznámka mu zas len pridala. Je to čosi, čoho sa ľaká, pred čím rád by utiecť, azda ešte radšej ako ona. Ale neutečie; príde to raz neodvratne, naruší poriadok domu, pohltí štvrtinu celoročnej konvencie a rozmnoží tie výkričníky jeho biedy o jeden zdravý, vreštiaci, neúprosný… Tá predstava poľakala ho vždy, ale teraz pohnala ho ešte usilovnejšie obuť čižmy a vypratať sa von. Nepočúvajúc už obvyklé otázky detí, ani napomínania ženy, obliekol na chatrnú košeľu kamizol, na to kožuch, a vezmúc lampu do lampáša, vyšiel, nedbajúc, že v izbe nastala tma. Inokedy počkal, kým žena nezažala ich lampu, lebo táto bola panská a svietiť ňou smelo sa len v maštali. Ale teraz ho žena poznámkou vydurila, že nedbal ani ohľadov.

Von bola ešte noc — noc tichá a krásna. Mrazivý vzduch robil ju akosi belasou, velebnou a neprístupne prísnou s tou nádhernou ozdobou hviezdnatej klenby nebeskej. Jednotlivé z hviezd jagali sa tuho, akosi výmluvne, akoby rozhorené významom svätosti, akú noc novoročná dostáva ľudskými myšlienkami, ich zvláštnou vnímavosťou oproti vlastným i cudzím strastiam. Svet spočíval pod tou klenbou ako zapadnutý, ako k mlčaniu pritlmený vo svojom ruchu. Iba zďaleka z dediny tiahle, melodicky niesol sa spev dvoch zachrípnutých hlasov: miestni hlásnici ohlášali svetu novinu piesňou: „Rok nový zasa k nám prišiel“…

Mišo postál za chvíľu na násype, načúvajúc tú pieseň a smutne pozerajúc k nebu, skadiaľ ligotali sa mu hviezdy, sťaby mu chceli čosi povedať. Ale nebolo to nič povzbudzujúceho, čo rozumel z nich. On dávno, dávno odvykol ich reči, tej, ktorá v citových chvíľach aj u najprostejšieho syna prírody nachodí isté ozveny. V duši poetu je to reč božskej poézie, v srdci milujúcich ozvuk lásky, v mysli vševedúceho vedomca hlas prírody, ktorú stavia na oltár namiesto Boha — jednoduchý, prostý syn prírody vidí, cíti, počuje očarujúcu miešaninu všetkého toho bez toho, žeby si bol povedomý, že by mohol dať výraz, svojmu vnímaniu.

Pravdu vyznajúc, Mišo videl iba, že je ešte noc a cítil iba prenikavú zimu, aká i pri teplej zaobuve a kožuchu rezala sa k telu a prilípala na človeka bezočivo a neodbytne. Preto chytro pobral sa do stajne, a posvietiac na kone, zatvoril za sebou dvere. Kone stáli pri válove v očakávaní; zazrúc ho, rozstúpili sa a náručný radostne zafŕkal.

Mišo zavesil lampáš na klinec a zoberúc seno, čo vytrúsili kone spoza rebríčka do válova, vyhodil ho zas ta. Toto bola riadne jeho prvá práca a tým pohybom sťa bol by sa dostal do riadnej koľaje, mechanicky konal ďalej. Obyčajne choval a riadil kone s istým potešením — bolo to takrečeno jeho remeslo, ktoré mu robilo radosť. Bol pri koňoch od mala, ako chlapec z radosti a obdivu, ako parobkovi boli mu kone pýchou a teraz potešením. Sú to na svete jediné bytosti, ktoré spôsobia mu starosť — veď „na granárii“ je hodne panského ovsa (hoci panstvo dávno prešlo na žida Kohna, veciam a majetku zostalo „panské“ pomenovanie). Ani neohlušujú ho ako vlastné deti, ani nevzdychajú ako žena, ktorá ustavične „ohlába mu hlavu“ čo a ako ďalej… Preto najradšej utieka sa k nim — nie vyžalovať sa a vzdychať, ako opisuje sa v sentimentálnych poviestkach. Ak je nazlostený na niečo, ak ho dopáli pán alebo žena, pretiahne náručného vidlami — pravda, tak, aby mu neublížil. Ten poskočí, pozrie ľútostivo na Miša svojím tmavým, výrazným okom — a Mišo, sťaby mu kôra na srdci odpadla, trpezlivo a krotko dáva sa do práce. Ak je zasa naladený citovo, či zaželený, sadne na válov, posedí si chvíľku. Kone vtedy zastanú ticho, nehybne, akoby rozumeli a nechceli rušiť jeho obyčajne starostné zadumanie — a on, utíšený nemým súcitom zvierat, obodrený berie sa do práce.

Práca je ozaj požehnaním, je útechou, je šťastím človeka. Ale Mišo vďačne popustil by z toho šťastia a požehnania. Práca tak, ako ju on zná, ako ju on zažíva so svojimi druhmi, je kliatbou, je znižovaním ľudskej bytosti na úroveň hoviadka, s ktorým ťahá jarmo nevýnosného bytia cez celý život. Biedny otrok v službe novodobých otrokárov, privilegovaných na otrokárenie verejnou ustanovizňou, právom majetku a špekulatívnej schopnosti. Úbohí bieli otroci, bytosti bez vlastnej vôle, bez povznášajúceho povedomia, aké plynie z práce, konanej na vlastné oblaženie, bez pestovania hrdosti, citu, bez nádeje na obrat k lepšiemu a konečne i bez túžby za lepším, krajším, šťastlivejším žitím…

Mišo neťahá v tom jarme od narodenia, a preto ani za tých pätnásť rokov, čo v ňom hrdluje, neprivykol mu tak, ako takmer všetci židovskí bíreši bez výnimky. Za mladi zažil krásne časy, obrátil sa v službách ozajstných pánov. Radostná mladosť zanechala mu v duši stopy, ktoré zavialo síce drsné, večné hrdlovanie sa o každodenný chlieb, ale predsa aspoň upomienkou zašlého udržuje sa nad hladinou úplnej bezcitnosti, s akou iní prechodia žitím. Jeho bezcitnosť a či skorej povedomie bezvládnosti opanúva len doma, v prítomnosti večne do božej vôle sa oddávajúcej, pokorne biedu i starosti trpiacej ženy. Ale je von s koňmi, zverenými jeho správe, tu nadobúda istú pružnosť, stáva sa samostatným, a čo by priam za chrbtom mu stál „pán veľkomožný“ Kohn so svojimi večne znevažujúcimi poznámkami.

Hej, veď kedysi Mišo bol hrdým parobkom a obdivovaným kočišom vo dvoch stoliciach. Stal sa ním ešte v chlapčenskom veku: jeho otec bol hôrnym hájnikom, zahynul v službe: zastrelili ho pytliaci. Mišo bol vtedy už tiež v panskej službe: vypomáhal v záhrade a vykonával menšie práce v dome vdovy barónky Glinskej. Šumné slovenské chlapča veľmi sa páčilo baronese Elze: zo zvláštnej záľuby musel sa zavše posadiť vo svojom chutnom miestnom kroji na bak jej malého kočíka, v ktorom sa vozievala prekrásnym Považím. Vo svojom pätnástom roku už sedával na baku sám, ostražito, ale isto riadiac párik pony. Vozieval si baronesu ani princeznú z povesti, radostný a hrdý na svoju úlohu, ktorou cítil sa byť povznesený nad celé svoje okolie. Nebol jej iba pohoničom, osobou podriadenou, ale skorej predmetom istej zvláštnej záľuby, ba rozmaznaná, trochu výstredná baronesa mala ho skoro tak rada ako svoje trpaslíčie koníky. Neskoršie, keď už bolo treba vychodiť „do sveta“, Miško nemusel sa zrieknuť svojho čestného miesta, ba práve naopak: vozieval už na stoličné bály baronesu s matkou v nádhernom kedysi, teraz už trochu staromódnom, ale zachovanom hintove, do ktorého zapriahal svojich nových zverencov, pár mocných sivkov. Na bak miniatúrneho kočíka bol už trochu priveľký a baronesa miesto pony obľúbila si už skorej jazdeckého koňa. Nie z barónskej stajne, ale krásneho peja, ktorý zavše sprevádzal ich na prechádzke. Pravda, nie sám, ale so svižným jazdcom. Bol to najmladší z troch bratov-zemanov zo susednej stolice, z bohatej a vynikajúcej rodiny. Najstarší z bratov bol hlavným županom v jednej z hornovidieckych stolíc, stredný, povestný gavalier, stále zdržiaval sa vraj na študijných cestách, po ktorých odpočíval v Paríži. Podobnú náchylnosť mal i najmladší dr. juris in spe. Bol miláčikom matkiným, ktorá sľubovala si z neho slávneho politika. Ale švihácky Gejza robil začiatky, ktoré stáli vdovu ťažké tisíce, a už v triadvadsiatom roku podal dôkazy, že už teraz dokonalý sveták sotva kedy bude chladnokrvným diplomatom. Preto matka skoro s radosťou prijala rozhodnutie synovo, že zanechá „štúdium“, bude hospodáriť a sa ožení. Tešila sa pokojnému životu. Ale jej radosť bola predčasná: s príchodom mladej panej, z barónskeho stavu zníživšej sa do zemianskeho, len pribudlo v dome ruchu a radovánok. K tomuto nevesta nepriniesla síce groše, ale starú vynachádzavosť k zábavám, ktorá zhromažďovala v solídnom Belockovskom kaštieli dôstojníctvo posádky zo dvoch stolíc.

V tom čase Mišo účinkoval v plnom svojom značení. Vôľa mladej veliteľky presadila ho z barónskeho, razom akosi celkom pustnúceho domu do dvora bohatého statkára. Mišo šiel vďačne: v doterajšom sídle sľubovala sa nuda a práca, v novom bydlisku prijatý bol do kruhu čeľade s nadšením. Mladý, naozaj pekný šuhaj, smelý a švihký, prítulný a akosi uhladených manierov, urobil furóre medzi dvorskou čeľadou, dozorom starej panej pridržiavanou k tichosti a práci. Prvá zaľúbila sa do neho nová chyžná Linka, nízučká a belasooká blondína. Mišo, povznesený priazňou „slečinky“, načas ochotne zapriadol sa do siete naň vyhodenej. Ale keď blondínka zbadala, že jej Mihályovi, ktorý tak veľkopansky vedel vzdychať a byť zaľúbeným, nederoguje poštipkať vševládnu medzi čeľaďou pani kuchárku alebo naháňať sa po večierkoch s „veľkou Annou“ a jej družkami, posluhujúcimi v kuchyni a vo dvore, urazená obrátila sa mu chrbtom a vydala sa za krajčíra do dediny. S jej nástupkyňou už nebolo žartov. Mišo už vtedy mal chýr dvorského Dona Juana a čo viac, „veľká Anna“ mala už na neho isté nároky, ktorými neskoršie podporovaná ráznou paňou, chytila ho za kučeravú šticu a dopravila — k oltáru.

Bolo to v druhom roku jeho služby vo dvore, a tým činom sťaby sa bola dráha jeho kočišskej i osobnej slávy naklonila. Jeho život začal sa chmúriť novými a novými nezdarmi. Vykázali mu bývanie, ale popri doterajšom plate so ženou vychodil už poskrovne — a hlavne začala ho tlačiť ženba, nad ktorou až teraz začal sa zamýšľať. Driečna Anna, pre neho očarujúca, s plnými vnadami a plnou červenou tvárou (Mišovi i pri nalipnutom „panstve“ zostal prirodzený vkus pre dedinskú „krásu“), už pred svadbou nešeredne ošpatnela a po narodení prvého dieťaťa stratila všetky tie vnady, ktoré on pred nedávnom cenil si nad nežnú krásu panskej Linky. Tieto okolnosti účinkovali na neho tak, akoby ho ktosi udrel päsťou do čela: nemohol sa spamätať, vynájsť, vpraviť sa do nových okolností.

Na šťastie nemal kedy rozmýšľať, búrny život vo dvore, rozprúdený na celé okolie, trval ešte vždy a on bol stálym účastníkom toho ruchu. Pravda, len v podriadenej úlohe. Vozil panstvo po návštevách, na dostaveníčka, do okolitých kúpeľných miest, alebo len mladú zemianku do stoličného mesta, kde na promenáde utváral sa vôkol nej celý dvor uniformovaných dvoranov. Ak nebolo hostí a „oni“ zostali doma, obyčajne barónku napadla „elegická nálada“ a tu celé hodiny pri svetle mesiaca vozila sa v bielom člnku po rybníku. Pravda, nie sama, ale riadne s husárskym dôstojníkom Kassaym; Mišo obyčajne povolaný bol stáť neďaleko s akurátne zloženými rukami. Naučil sa už, že dobrý sluha musí nevidieť a nepočuť nič, iba rozkaz — čo je, konečne, nie nič nepohodlného. Mišovi tá nemá úloha za jasných večerov nebola ani trochu nemilá: k pánovi nikdy sa neťahal a Kassay obyčajne dával panské prepitné… Dookola bývalo tak ticho, voda, pritekajúc a odtekajúc z rybníka umelým vodovodom, šumela tak uspávajúco a z loďky niesol sa chvíľami horlivý, utlmený rozhovor, dráždiaci jemnejšie nervy Mišove, a zvláštny, rozkoš tlmočiaci smiech…

V takéto chvíle najskorej uvedomoval si svoju nechápavosť, a čo sa prvej nestávalo, s citlivou nedotklivosťou odtískal od seba to, čo už patrilo k nemu nerozlučne: ženu vychudnutú a vädnúcu, kričiace decko so zapáchajúcimi perinkami, s celým okolím ženy, ku ktorej sám nevie, ako prišiel, ako sa k nej pridal, pripútal, prikoval naveky, naveky!!

Jedného dňa zaviezol mladú zemianku, hrdú a krásnu, na stanicu. Naspäť vracal sa sám a nikdy ju už viacej naspäť nedoviezol. Mladý zeman bol na dostihoch a nevrátil sa tiež nikdy viac. Tam zašla ho zvesť, že jeho barónska manželka zašla si do Talianska s Kassaym. A jedného dňa do dvora priletela zvesť: pán sa v Monte Carle zastrelil. Ako sa neskoršie povrávalo, prehral ohromnú sumu peňazí, podľa iných padol v súboji s Kassaym. Možno jedno i druhé. Hrdú zemianku tento úder podťal jedným razom, od žiaľu umrela onedlho.

Vo dvore zostalo to bez hlavy, čakali stredného syna, ako nástupcu a hospodára, ale miesto príchodu rozniesla sa zvesť, že zostal kdesi v cudzozemsku ťažko chorý. Mišo nemohol si zapamätať meno choroby, ale znelo to ako „parasola“ (paralysa progressiva). Prišiel najstarší, župan, ale hneď zatým odišiel, popustiac miesto advokátom, odhadcom a židom.

A odvtedy začal sa tento ťažký, protivný život vo dvore. Miesto panstva prišiel do dvora žid Kohn s dvoma synmi, prezreli gazdovstvo, obišli pole, premerali stavy a kde aký kurínec, a začali vládnuť. Pravda, len ako prenajímatelia. Mali už v dedine pekné gazdovstvo, krčmu, a odkedy sa starší z Kohnov oženil, i sklep. Služobníctvo sa porozchodilo, cennejšie náradie odviezli bohzná kam — a čo zostalo a čo lacno prišlo, prevzal nový pán — Kohn.

S týmito vecami prešiel i Mišo takrečeno do vlastníctva nového pána. I jeho dostal lacno: nemal sa kde podieť, zo dvora sa mu nechcelo a vlastne panstvo zastihnuvšia katastrofa ohlušila ho tak, že nevládal. Odmala zvyknutý poslúchať, stal sa takrečeno predmetom panskej vôle, neschopným sám myslieť a konať samostatne, nie z popudu iného. Jeho žena, kedysi priťahujúca svojou živosťou, stratila všetku životaschopnosť, všetku vôľu konať i mimo ohniska a kolísky. Mišo nevedel si hneď predstaviť svoje povinnosti pod rukou nového pána. Žid nasľuboval, nasľuboval, ale konečne vyšlo, že okrem konvencie, akú majú všetci židovskí bíreši naokolo, nemá nič viac ako príchovu jedného teľaťa s iným statkom.

Bolo by zaujímavé nakresliť proces, ktorý sa odohrával v Mišovej duši pri prechode do nových pomerov. Zaiste nešlo to tak hladko ani pri vlastnosti prispôsobiť sa okolnostiam, nedialo sa to bez boja, to padanie vo vážnosti pred svetom i pred samým sebou, šlo to u neho ťažko, najmä preto, že z baku hintova tak zvysoka hľadieval na svet i na žida Kohna. A teraz prišlo mu ho poslúchať, titulovať pánom veľkomožným… Tak si to rozkázal tento nový zemský pán, ktorého otec ešte, ako ľudia pamätajú, chodil s batôžkom a píšťalou, a on sám za chlapca žil na cibuli a suchom chlebe. Toto titulovanie a pri zvláštnych príležitostiach bozkávanie rúk „pani veľkomožnej“ bolo najťažšou úlohou z celej služby. Mišo nijako nemohol z úst vypustiť to slovo, a keď mu Kohn za to po prvý raz nadal, pochytil žida za hrdlo…

A za to vzbúrenie stal sa mu otrokom. Žid vyhrážal mu kriminálom, žalárom, hrozil ho vyhodiť zo služby — a Mišo, nahliadajúc svoj trestuhodný čin, skrotol a už chladnokrvne nesie jarmo, ktoré mu život, osud a či Boh naložil.

*

Svitalo v utešené zimné ráno, mrazivé a slnečné. Akoby sama príroda sa bola poddala slávnostnej nálade dňa a obliekla v rúcho primerane nádherné.

S úsvitom ožíval i panský dvor. Práce okolo statku museli sa robiť práve ako v robotný deň, každý bíreš okolo svojho záprahu. Až za úplného dňa i dvor naberal sviatočnosti. Táto pozostávala v tom, že ženy lepšie ustrojené vybehovali z pitvorov s hrncami alebo rajnicami, od dvorov zaváňalo zápražkou, príjemnou, móšusom páchnucou kapustou, varenou na obed. Na úzky násyp okolo obydlí každú chvíľu vybehol niektorý z chlapcov a do pása obnažený na mraze oblieval sa vodou, ktorú nalieval si z krhly alebo hrnca — toaletný to spôsob na dedine, ktorý by chúlostivejší iste odniesol. Ako otvárali a zatvárali sa dvere, počuť bolo nábožný spev; i v najtupejších rodinách týmto zbožným zvykom označuje sa príchod veľkého sviatku.

U Čmelov všetky tieto prípravy odbavili sa do dňa, ba za svetla sa i naraňajkovali. Deti, koľko-toľko poriadené, zhromaždili sa okolo stola, tešiac sa na zvyšky makových buchát, čo im od večera zvýšilo. Otec sa oneskoril, bol po riadnu porciu pálenky, ktorú všetci sluhovia dostávali tri razy denne; to patrilo ku konvencii. Mišo si myslel, že kvôli svätému dňu a trochu aj z odporu dnes „na oferu“ nepôjde (rozdávanie pálenky menovali prosto „oferou“), ale vidiac Mačuhu a iných, rozhodol sa neodpustiť židovi svoju dávku. No vlastne privykol na ňu tak, ako Mačuha, ktorý nemohol sa dať do práce, kým si „nevyrazil“.

No nestihol sa najesť, lebo u nich jedlo sa zdĺhavo, prerušované deťmi, ktoré sa neraz pri spoločnej mise pohašterili, keď vošiel dnu starší zo synov pána veľkomožného. Takáto návšteva nebola novinkou: žid prišiel vše, pokukal všade, či neuvidí niečo podozrivého, čo azda dostalo sa do obydlia, do hrnca nepovolaným spôsobom. Miša vždy takéto návštevy zlostili, a preto i teraz, hoci na pána ani veľmi nepozrel, hneď položil lyžicu a sa zberal.

„Veď sa len najedz, ako pôjdeš na lačno toľký svet,“ dovrávala mu žena, pozrúc nesmelo k pánovi. Ten zvedavo nakukol do misy, z ktorej ovial ho zápach horúcej kapustnej polievky s hubami, akú na Silvestra varia v každom dome. Zostala im od večera.

„Daj pokoj, keď ísť, nuž ísť,“ odvrkol Mišo zlostne, zhľadávajúc na „granci“ zápalky.

„Hnevá sa, prosím pekne, že na takýto deň, vo sviatok, musí ísť z domu,“ osmelila sa Čmelová poznamenať, viac vyhovárajúc mužovu neprívetivosť pred pánom.

„Čo, aký sviatok? Keď sa musí, nuž sa musí. Mal byť pánom, sedel by doma a nemusel by kone šírovať.“

„Veď je tak, ale raz do roka by si predsa človek pokoj zaslúžil,“ poznamenal i Mišo, ale už značne skrotnutý.

„Pokoj! A ja mám pokoj? Či mi vy dáte pokoj? Nedávno ste prišli na šábes: potrebujem zlatku, potrebujem to, potrebujem ono — a ja som mal tiež sviatok.“

„Mali sme tu, hľa, Janka chorého, potrebovali sme k lekárovi…“

„Lekárovi, lekárovi,“ hádzal sa žid, behajúc po izbe, nakoľko sa dalo pre deti a náradie, a pokukujúc pritom na prípecok, za posteľ i po oblokoch, „ja sa nespytujem načo, ale mal som sviatok a musel som. A ja som nie váš sluha, a vy ste. No, veď ak nechcete, ja vás nedržím, môžte ísť zo služby, kedy chcete.“

„Ach, čože,“ rozosmiala sa žena núteno, „však človek vie, že sluha nepán — nuž čože.“ A Mišo po tejto riadnej závierke rozhovoru s pánom bystrejšie zhľadával sviatočnú čapicu, kožuch a rukavice.

Asi o hodinu už vytiahol zo dvora od kaštieľa so záprahom v parádnych šírach, ktoré novo zalakované leskli sa ani nové. Pohodlné sane, v ktorých kedysi hovela si hrdá zemianska rodina, s rodinným erbom, vyrezávaným pred sediskom, boli ozaj slávnostné, a keď s nimi zastal pred krčmou, zbehli sa nielen deti z bírešieň, ale zastavovali sa i dospelí z dediny. Mišo sedel na sedisku nehybne, hoci nie tak hrdo ako kedysi, kým čakával na panstvo nie pred nízkou, na žlto zafarbenou krčmou zbohatnutého žida, ale pred čistotou a solídnosťou imponujúcim kaštieľom. Ten teraz vyrabovaný so zatvorenými okenicami podobá sa čudnému skladu. A je ozaj skladom zapadnutého, len v rozpomienkach žijúceho života. No aj rozpomienky sú hmlisté, neurčité, akoby neplynuli zo skutočného života, ale iba akoby zo živej predstavy, zo sna, z povesti…

Mišo málokedy rozmýšľa o minulosti a so žiaľom už naozaj nie. Každodenná práca, iné povolanie ho už celkom odtiahlo od toho. Ale keď tak sedí na baku ako teraz, na tom istom, na ktorom kedysi, vtedy si živšie predstavuje. Teraz najmä: ku saniam nevyhnutné hrkálky, navešané na riad koní, privádzajú ho z koľaje: ten tichý, akoby pridusený cvengot, čo melodicky rozveseľuje rezké, slnečné zimné ráno, rozčuľuje ho očakávaním čohosi neobyčajného. Áno, nie sú to rozpomienky, ale očakávanie, čo sa v ňom budí pri tom hlase… Cesta je znamenite vyhladená, nikde záveja, ani sa neprediera, sane sa len tak kĺžu po nej. No Mišo je nie spokojný: kone za tri dni priahané boli do hôr, nechce sa im do behu. A vlastne nie sú to kone „panské“. V robotný deň večne v ťažkej práci, vo sviatok s kočom na prechádzku — nie div, že „nenesú hlavy“. Náručný už čochvíľa „vytiahne si oči“ a sedlový, ako postojí, už vystiera ľavú nohu meravo pred seba. Veľká konská chyba, ktorá Miša náramne zlostí.

Kedysi ako sa to sánkovalo! Mocné sivky bežali rovnomerným, plavým behom, potrhávajúc sane tiež rovnomerne, plavne, akoby kolísal… Paripy, sťaby boli cítili svoju dôležitú znamenitosť, hrdo niesli hlavy na krásnych šijach. A tieto, hľa, i teraz náručný obzerá sa ani napaškrtený osol a sedlový zatŕha.

Rozladený poriadne pretiahol sedlového, ktorý, akoby z posmechu k Mišovej predstave, potkol sa na rovnej ceste.

„Čo ho biješ?“ ohlásil sa zo saní „veľkomožný“.

„Nejde, ako patrí.“

„Dávaj mu obrok, ako patrí, pôjde i on, ako patrí,“ ohlásil sa mladý pán. Hoci Mišo bol od neho o pätnásť rokov starší, tykal mu, i všetkým sluhom.

„Koľko rozkážu dať, toľko dám — a veď mi oni vymeriavajú,“ odvetil drsne, ako nemal v obyčají. Inokedy býval zhovorčivý, ale ak šiel s kočom alebo práve s panskými saňami, zachmuroval sa, fúzy mu ovisli ako i teraz a ťažko bolo dostať z neho slova. Páni pošomrali medzi sebou v nezrozumiteľnej nemčine.

„Vymeriavam, ale nebodaj zožerú ho polovicu tvoje husi a kurence. Aj nedávno Mačuha vravel.“

„Ani ich nemáme. A hus deti chovajú zemiakmi a čo je v dome,“ odvráva rovnodušne, ani sa nenahnevajúc na podozrenie, ktoré mu zrovna mladý hodil do tváre. Keby si tak bol vypil — veď by sa nedal zdehonestovať ani pánovi.

„Ale máš jalovicu. Darmo je nie ani lev… Prečo sú moje nie také?“ znova dopaľuje mladý, nadhadzujúc sa na baršúnovom sedisku. Dopaľuje do neho vždy, ale najmä od istého času dáva mu pociťovať svoju nadvládu. Mišo skrotol: naozaj, raz sa stalo, že deti nabrali z ovsa a zaniesli miláčikovi, Ružane — a prekliaty Mačuha práve sa naďabil…

„Žena jej chodila celé leto na zelinu. I nápoj jej dáva s otrubami, ale ovos veru nie. Veď mám svedomie, hoci som chudobný človek.“

„Sedliak má svedomie —: kde je, aby nebolo!“^[1] zasmial sa mladý potupne. „Mňa každý okráda — nuž ani tvoja jalovica je nie od ledačoho.“

„Nü, nechaj ho, Adolf,“ zašomral starý pán, „nechaj ho, veď už dlho pri našom válove nebude.“

„Ba ver’ ja si Ružanu nepredám, pán veľkomožný,“ obrátil sa Mišo, rozumejúc narážke. „Tak sme si so ženou, že bude lepšie chovať si kravu a mať trochu mlieka pre deti.“

„A ja ti budem chovať kravu miesto jalovice? Čo som sprostý, há? Ja len, ako máš zjednané.“

„Ja myslím, že by mi to mohli urobiť,“ znova povedal pokorne a prosebne, „ani krava oveľa viacej nepotrebuje. A žena bude chodiť na zelinu, aby to dohnala.“

„Na zelinu, na zelinu,“ mrmlal starý, miešajúc v to svoju nezrozumiteľnú reč, ktorou rýchle dorozumievali sa so synom, „ja, by ti to, Mišo, aj urobil, veď som nie zlý človek, ale ja potrebujem peniaze. Adolfko sa idú ženiť — budú potrebovať veľa peňazí.“

„S peniazmi by som si len azda pomohol — možno aj dcére by gazda zo služby dal aspoň desiatku. A ostatné by som vrátil až z teľaťa…“

„Nü, aký múdry,“ rozosmial sa žid a hneď akosi nervózne doložil: „päťdesiat-šesťdesiat zlatých, čo mne podľa kontraktu príde, na teľati neutŕžiš…“

„Aký kontrakt?“ zadivil sa Mišo, preberajúc sa z tuposti, s akou sa časom s pánom dovrával, a obrátiac sa, pozrel na neho. Ten pokojne zniesol jeho pohľad a rozkríkol sa:

„Aký sprostý! Nuž záväzok na jalovicu! Koľko požadujem ja a koľko bude tebe.“

„Koľko by požadovali?! Požičali mi na teľa šestnásť zlatých…“

„Šestnásť zlatých! Ja som nepožičal šestnásť zlatých, ja som kúpil teľa, teľa je moje, tvoja je len polovica príchovku,“ bezočivo prerušil ho mladý. A obrátiac sa k otcovi, doložil: „Robí sa sprostým, akoby nevedel…“

„Čo by som nevedel — ale na takýto poriadok som sa ja nespravil.“

„A kontrakt — čo si podpísal kontrakt?“

„Taký som nepodpísal. Podpísal som, že som dlžen šestnásť zlatých a interes. Ja nepristávam,“ rozhorčoval sa viac a viac, ľakajúc sa možnosti, že pán ozaj odoberie mu jalovicu, „ja mám svedkov, že som len šestnásť zlatých…“

„A ja mám kontrakt, čo si ty, sprosták, podpísal. Či by si bol podpísal, keby tak nebolo? Bol napitý ako sviňa, zabudol, čo sa usporiadalo,“ obrátil sa mladý k otcovi, ktorý sa nerozhodne zamlčal a hľadel stranou, aby sa mu oči nestretli s úzkostným pohľadom Mišovým. „On by nedbal mať aj kravu sám, aj by som ju ja choval — a to všetko za šestnásť zlatých, ktoré nedal.“

Mišo sa zamlčal. Ťažko chápal, čo pán vraví, a naozaj splietlo sa mu všetko tak, že nechápe, či on má pravdu a či žid. On si vždy držal, že je jalovica jeho… Ale keď za teľa nedal, úroky neplatil, pán jalovicu odchoval… Ktozná, keby prišlo na súd, či by aj ozaj neprehral.

„Tak teda, čo je moje, keď jalovica nie?“ spytuje sa naľakane, čo židovi neušlo. Starý chcel odpovedať, ale mladý prevzal slovo:

„Čo sa máte s hlupákom hádať, keď nevie ani, čo je. Jalovicu predám a bude.“

„Len pomaly, Adolf,“ očistom krotil syna, „ja som nie zlý človek, nechcem, aby ma ktosi klial, že som mu ublížil. Ja aj tu, hľa, Mišovi len dobre chcem. Je dobrý sluha — prečo by som chcel od neho, čo mi nepatrí?! Jalovica sa predá, ja si nechám teda tých šestnásť zlatých s úrokmi, a s ostatným, čo zostane, sa podelíme. To je už tak, ako sám chceš, Mišo.“

„Vy ste taký dobrý blázon, tatenko, vy sami seba okrádate,“ nestydate zlostil sa mladý, „ja na moj’ hriešnu dušu by ho dal na kriminál…“

„Ja som nie taký človek,“ sladko sa usmial starý, „so mnou urobí kto chce, čo chce — veď máme svedomie… Bol by si huncút, Mišo, keby si to neuznal…“

Mišo stúlil sa na sedisku a nepovedal už ani slova, len po chvíli pretiahol kone dôkladne bičom a mrzuto odpľul. Židia dlho ešte handrkovali a hádali sa medzi sebou, z čoho on vyrozumel, že sa mladý na starého hnevá — až prišli do najbližšej dediny. Tá vlastne zostala stranou, prešli len popred krčmu, nízku a tiež protivnou, žltou farbou zafarbenú. Protivný, židovské hniezdo krčmy označujúci zápach ťahal sa až na cestu. Starý kázal postáť a veľkodušne riekol Mišovi, aby si šiel vypiť. Mišo za chvíľu váhal, pomotal sa okolo koní, popravil na saniach pripravenú opálku so senom — a len po tomto sa rozhodol a vzal peniaze.

„Je zima, div človeka neroztrhne,“ pretisol pomedzi zuby, akoby sa vyhováral, že sa ponižuje, berúc dar od pána, s ktorým sa pred chvíľou dohováral a ktorého nenávidí. Žid pochopil, ale neurazilo ho — ako vôbec nikdy ho nič neurazilo, keď šlo o osoh.

Potom sa už viac nerozprávali. Páni celou cestou šomrali medzi sebou, čo Mišo nerozumel a čo by aj bol rozumel, nebol by sa zamiešal. Zahriaty pálenkou živšie rozmýšľal o jalovici a zaumienil si, že keď bude mať peniaze, zájde niekam k advokátovi sa spýtať, či je to spravodlivé — a potom sa postaví! Nie je otrokom, aby pán robil s ním, čo chce… Ale dosť skoro zabudol na celú vec, zaujatý dôležitejším: zimou. Cesta viedla okolo Váhu a aj pri milo jasajúcom slnku zima stala sa ešte citeľnejšou ako za rána. V snehovom rúchu prekrásne Považie s beckovským hradom a malebne rozloženými vrchmi dostávalo vid nádherného obrazu. Váh nebol zamrznutý, voda nezvyčajne, utešene sfarbená na zelenkasto, zdala sa akoby stála, a len zrkadlisté zrazeniny srieňa, tvoriaceho sa od brehov a miestami plynúceho, značili, že plynie vážnym, velebným tokom. No zo sánkujúcich sa ani jeden nevšíma si krás prírody: páni vôbec nemajú pre to zmyslu a Mišovi je to celkom všedné. Postretávajúc ľudí, náhliacich sa z obce do obce do kostola, rozmýšľa, že on by radšej sedel doma na teplej peci. Ale zasa sa potešil, že možno bude dobrý obed: azda i pečienka a víno, ako kedysi bývalo…

Ale i tá nádej ho sklamala. Bolo už dávno popoludní, čo ešte vždy prechodil nečistým dvorom hostinca, kde rozkázali zatiahnuť. Pán šli po práci: jednať nevestu, on kone dal do maštale — a zimil sa na mraze. Sane má pod cieňou, nuž kvôli nim. Je zodpovedný za ne: dvor je otvorený, ľahko by mu porezali pobočky alebo ukradli pokrovec. Mrzute zjedol chlieb, čo žena „pre šťastie“ dala do vrecka. Rád by si aj vypil, ale nemá ani haliera — a páni zabudli na neho. Bola mu i dlhá chvíľa, kým neprišiel nový záprah, hrdý, naozaj panský. Kone skoro ako kedysi tie jeho sivky — kočiš nadutý v belasej bunde s barančou obrubou. Mišo ožil; z kolegiálnej ochoty podišiel bližšie a pomáha prikrývať kone bundou a drahými kobercami. Dozvedel sa, že je to záprah slúžneho z B. So závisťou hľadel na vytiahnutého kočiša, keď s panskou nedbalosťou vytiahol viržinku a si pripálil. Šiel dnu — vraj obedovať.

,A ja ako pes — pes — o mňa sa nik neobzrie,‘ myslí si Mišo, skrývajúc preziabnuté ruky pod pazuchou. Ako zazrel kočiša v teplej bunde s prámom, zas tak cíti zimu i svoju žalostnú podriadenosť. Vôňa z hostinca dráždi jeho hlad… Zaliezol radšej pod cieň a zakrútil sa do pokrovca. No ako zazrel, že prámovaný zas prichodí, odhodil ho, hanbiac sa za to pred kolegom. Ten s dobrodušným vidom človeka, ktorý je nasýtený a je mu teplo, budí v Mišovi závisť i stud. A preto, keď sa ho spýtal, či už obedoval, Mišo ľahostajne odvetil, že si zajedol slaninky, čo mal z domu, ale že si nevypil, bo zabudol si doma peniaze. Kolega pozrel nedôverčivo — a pozval ho, že si spolu vypijú.

„U koho to slúžite?“ spýtal sa ho pri treťom poháriku akejsi sladkej pálenky, ktorou ho častoval. Na odvetu Mišovu zmraštil tvár opovržlivo. On by k židovi nešiel. Jeho pán je ozajstný pán a on sám nečaroval by ani s podslúžnym. Mišo sa červenal pri tých rečiach.

„Čože, ani môj pán nie sú len taký ledajaký žid,“ vraví urazený v kočišskej hrdosti, „sú veľmi, veľmi bohatý… Ani kóšer nedržia…“ zacigánil náročky.

„Ale žid, je predsa len žid,“ nástojil prámovaný opovržlivo. Mišo poznal, že on práve taký bol ako tento, a prišlo mu stydno i ľúto.

„Hovorím, že kóšer nedržia. A takto sú človek dobrý: i teraz mi dali v ceste vypiť… A jalovicu si chovám ani leva. Nuž, nie je od ledačoho (napodobňujúc pána), ovsa jesto: i od obroku zvýši…“ žmurká figliarsky. Sladké ho príjemne rozohrialo, ním rastie sebavedomie.

„No, na vašich koňoch to neznať,“ rozosmial sa ten veselo. Mišo sa zachúlil. Cíti, že ho kolega prezrel.

„Ale ja som bol u inakších pánov,“ vychlúba sa už ozaj sebavedome. „Barónka Glinská — zeman Gejza Belocký de Belá! To je, pánko, inšie ako slúžny,“ rozkladá Mišo usmiaty a naširoko rozložil celý rodokmeň dvoch slávnych rodín a popritom i svoju niekdajšiu slávu. Históriou s chyžnou, ktorá šalela sa za Mišom, bol prámovaný už skoro premožený, ale platiac dôveru dôverou, zveril Mišovi, že on zasa dvorí hajdúchovej dcére a dostane s ňou peniaze. Teraz zasa Mišo sa zľahka usmial. „Čože peniaze — ale rang! Barónka Glinská boli chudobná (už ako barónka), ale boli z rangu — a vydali sa. Moji páni všetci mali rang…“ dôvodil Mišo, už trochu mätúc sa v reči. Prámovaný chcel sa „ukázať“, nalieval usilovne.

„A predsa ich čert pobral,“ zavŕšil dišputu prámovaný. Uznával, že na tomto poli je on slabší, nevedel ani, aký je to zver ten rang, a preto obrátil reč na iný predmet.

Po rozóliši pili víno a zatým borovičku. Pri tejto Mišo už úplne zabudol na úlohu, akú ma oproti prámovanému, a v zdielnosti pijáckej zdôveril sa mu, akú má „mitúšku“ s pánom skrze jalovicu. Nazdal sa, že tento, ako človek pri úrade, bude znať poradiť. Ale prámovaný nemohol pochopiť ani toľko, ako by jalovica bola židova, keď je Mišova, a na výrok sa už vôbec nezmohol.

„Ožobráči ma ten lotor,“ požaloval sa už v plnej dôvere, „kožu by zodrel z človeka, pohan akýsi…“

Prámovaný sa už nevysmieval, len opovržlivo kýval hlavou, akoby vravel: „Veď som vedel, kam si až zabŕdol. Napokon spýtal sa, koľko má detí, a hoci Mišo, nevediac prečo, povedal o dve menej, s posmešno-ľútostivým výrazom zahvízdol cez zuby. „Už ste vy tam!“

„Aj ty budeš — počkaj, len sa oženíš,“ privolal mu Mišo rozveselený, „aj teba čert bude brať…“

Z toho dali sa do škriepky, či ozaj čert vezme, keď sa človek nedá, a či by bolo lepšie dať sa, aby naraz človeka vzal. Ako sa škriepka zavŕšila, Mišo už nevedel: zaspal opretý o stôl, nevediac ani, kedy ho prámovaný nechal.

Bolo už podvečer, keď sa vybrali z mesta do tichého, mrazivého poľa. Krásne do zlatoružova zafarbený nebosklon veštil ešte tuhšiu zimu, ale Mišo sa nebál. Obodrený rozhovorom s kočišom, a hlavne, že si vypil, rozobral sa, ožil a rezko pokrikuje na kone. Páni sa za chvíľu zhovárali, potom starý, zakrútený do teplej bundy, zadriemal a mladý, neobyčajne zdielny, dal sa do reči s ním, s Mišom. Rozprával mu o svojej ženbe a z akej „chýrnej“ rodiny dostane ženu. Dáma krásna ako anjel — a tridsaťtisíc s ňou. Mišo, vďačný zhovorčivosti pánovej, divil sa, ale dovolil si poznamenať, že taká azda predsa nebude, ako bola kedysi baronesa Glinská. Oči ako to nebo a vlasy ani číre zlato… Mladý sa urazil — ale predsa mu podal kúštik cigary, aby ju dofajčil. Týmto posmelený Mišo v najbližšej dedine pred krčmou bez rozkazu zastal, a dobrodušne sa usmievajúc, prosil „niečo“ „na zohriatie“. Inokedy by to bolo bývalo bez výsledku, ale teraz mladý bol radostný a povoľnejší. Mišo pobudol v krčme hodnú chvíľu a vyšiel celkom uspokojený a spokojný s pánmi, so zimou i s povinnosťou tárať sa na svätý deň svetom. Ale starý pán sa zobudil a namrzený, že za toľký čas tu stoja na mraze, začal šomrať. No Mišo, porozmýšľajúc si, čo sa s prámovaným porozprával, nedal sa. Ba práve rozpomenul sa, ako ho ten posmeľoval.

„A ja som na nich čakal celý deň,“ vraví ľahostajne, pohodlne zakrúcajúc nohy do pokrovca a náročky dlho zhľadávajúc rukavice.

„A ty si pán?“ ohlásil sa mladý, „ty môžeš čakať — ale ja som pán“.

„Pekný pán, čo obeda nedá,“ pomyslel si Mišo, ale bez hnevu, lebo kolega pohostil ho i gulášom, a nahlas doložil: „Hrubšie bolo a prehorelo. Ja som už aj u inakších slúžil, a vedeli, čo patrí sluhovi. Barónka Glinská a osvietený pán Belocký…“

Mladý prerušil ho posmešným smiechom. „Mišo, ty si sprosták,“ vraví mu kamarátsky; hoci rozumel porovnanie, neuráža sa nad tým. „Pán je, kto má peniaze, a väčší pán, kto má viacej peňazí. Barónka i tu, hľa, tatuškovi zostala dlžná, aj každému bola dlžná. A ten tvoj osvietený, keby bol požil, bol by mohol ísť po osvietených — alebo ešte by som bol dožil, že by u mňa slúžil — lebo ja som i budem pán — ja si nezmrhám.“

Mišo sa obzrel a rozhorčene odpľul. Rozhorčuje ho pravda, skrytá v bezočivých slovách židáka. Darmo je: pán bol pán, ale prešlo všetko — zobral to čert — ako povedal i prámovaný…

„A predsa sú len žid,“ povedal veľmi smelo. I zľakol sa vlastnej smelosti a čaká, čo ten na to, ale keď nič, ešte sa osmelil: „A ich starý otec tiež neboli ver’ pánom…“

„Čo ťa do môjho starého otca? Tomu daj pokoj,“ dopálil sa už teraz a zazlorečil. Všeobecne bolo známe, že starý Kohn chodieval ako handrár s píšťalou po okolí — pripomenúť to bolo najväčšou urážkou. „Ale som ho dopálil,“ myslí si Mišo a od radosti, že sa mu podarilo, vystiera sa na sedisku a šuchá si fúzy opakom ruky. Vidiac, že mladý premožený zamĺkol, cíti neodolateľné pokušenie dopáliť ho ešte väčšmi — aspoň raz v živote — a čo by ho hneď dal na kriminál.

„A vari cigánim?!“ opovažuje sa zas. „Ja neviem, len ako ľudia vravia… No, ale veď chudoba cti netratí…“ dokladá figliarsky.

„Mišo, ty si pes, keby som čosi nehľadel, tak ťa opálim…“

„Nechaj ho,“ zašomral starý, „je napitý — čo sa s ním hádaš, s ožranom?“

„Ehe!“ rozkašlal sa Mišo a smeje sa už hlasne, vidiac, že si aj vyvŕbil, aj sa mu to prepieklo. Už vie, že ho nedá na kriminál! A preto, keď starý zasa zadriemal, s figliarskou poníženosťou sa spýtal:

„Prosím ich, pán veľkomožný, či je pravda, že raz riekli, že oni budú kedysi na sedliakoch orať?“

Mladý za chvíľu pomlčal a potom sebavedome odsekol: „Budem — lebo ste sprostí.“

„Hej, ale na mne už nie a dá Boh, ani na mojich deťoch nie, lebo na moj’ hriešnu dušu, nech by bol ktokoľvek, na prvý raz by mu otkou hlavu odrazil,“ zastrája sa Mišo hrdinsky. Ale nik mu neodvetil: už i mladý, zakrútený v bunde, robil sa, že zadriemal.

Ostatná cesta prešla hladko. Tichým večerom, rozjasneným bledým svitom mesiaca, milo a spevavo niesol sa cvengot hrkálok. Kraj, celý biely s vysokými, mlčanlivými horami a iskriacimi hviezdičkami snehu popri ceste, bol ako ilustrácia z povesti, budil náladu lahodivú a potešiteľnú. Mišo zahĺbil sa v akési milé dumy, nestále a bystro preskakujúc mysľou z predmetu na predmet. Vzdialený od domu s jeho strasťami a starosťami, oživený zážitkami dňa a hlavne prejavením vlastných smelých myšlienok, otrok ťažkej práce a poroby stal sa na chvíľu človekom…

Prebral sa z myšlienok až vtedy, keď sa blížili k dedine. Páni prebrali sa z driemot, až keď zastal pred ich bývaním, rozsiahlym, zaberajúcim s krčmou a sklepom štyri gazdovské grunty. Mladý, akoby to nič, vydal rozkaz, aby ráno do svitu Mišo naložil riadu, zhotoveného na stanicu, a dal mu veľkodušne šestáčik. Mišo potešil sa daru, uznávajúc, že predsa je to nie zlý človek ten jeho pán. Schoval šestáčik s úmyslom, že ho dá žene, alebo deťom niečo kúpi, a zatiahol so saňami do kaštieľa. V úzadí boli panské ciene pre koče. Nechal kone ísť krokom. Ako postál, nezbytný Mačuha priplietol sa skadiaľsi — vraj pomôcť. Mišo nevšímavo hodil mu pokrovec a mrzuto odpľul.

Idúc s koňmi popred krčmu, kde sa ešte svietilo, pocítil veľké pokušenie vypiť si za ten šestáčik, čo dostal. V prvej chvíli si pomyslel, že kúpi zaň žemlí a vysype ich na stôl hladnej čeliadke. Ale teraz mu prišlo na um, že včera žena upiekla koláč. On sa uzimil, zaslúžil si, aby si vypil. Žena o šestáku jednako nevie — a on si zaslúžil.

Priviazal kone o šramku a nesmelo vošiel. V nálevni bola iba kelnerka a hneď stal sa smelším. Vypýtal si skleničku pálenky, vypil ju postojačky a potom ešte jednu. Túto vypil na dúšok a rozveselený vyšiel von. Kone netrpezlivo potrhávali opratami, boli nespokojné, ale on, sám uspokojený a rozjarený, nerozumel ich. V bráne zazrel bielu postavu, i podišiel k nej. Je to slúžka Mara, širokoplecá a tučná — práve taká ako kedysi jeho žena. I v tuhej zime ruky má obnažené, z našuchorených rukávcov vyzerajú ako váľky. Rozveselenému Mišovi prichodia zvláštne myšlienky: odjakživa pri videní takýchto mocných ženských rúk mával nevysvetliteľnú túžbu: žiadalo sa mu, aby ho akurátne buchli do chrbta.

„To si ty, Mara?“ priplichtil sa k švárnej dievke. Vie, že ona čaká milého, a dráždi ju ešte viac.

„Ja — čo chcete?“ spytuje sa ona drsne.

„Nič; len tak reku, čo robíš… čakáš Ďura, však?“ vraví akosi smiešno-plačlivo.

„Vás veru nie,“ odvrkla mu tým istým tónom a obracia sa mu chrbtom. Ale on, rozrarášený, nedá sa odstrašiť.

„Či si pekná, Mara!“ vzdychol komicky a štopol ju do ruky. „Bože, či si pekná…“

„Odvezte — starý blázon!“ zlostí sa Mara, ale hneď sa zasmiala poklone. „Ta si choďte k vašej starej!“

„Keby bola taká ako ty!“ vzdychol zas, a pocítiac zas nevysvetliteľnú žiadosť, aby ho buchla, opäť potrhol ju za oplecko. Našiel, čo hľadal: buchla ho tak dôkladne, že sa prestrel na zem v celej svojej dĺžke. Nosom zaryl do zamŕzajúcej mláky, čo cez deň nakvapkala zo strechy. Vytrezvený akurátnym výsledkom, pozbieral sa, hrešiac už nie zo žartu, a pobehol za Marou. Ale brána zaplesla sa mu pred nosom a za ňou ozval sa veselý smiech až sa v pol dedine ohlásilo.

Mišo oproboval rukou, či mu z nosa krv netečie, a odviažuc kone, pokojne stúpal s nimi do dvora. Obloky bírešieň boli osvetlené, ale ich boli zastrené šatkami. No Mišo nerozmýšľa nad ničím: po dlhom sedení na mraze a po užitej pálenke žiada sa mu len zaliezť na pokoj a pospať si… Žena síce sľúbila variť kapustu, čo on rád, ale ani jesť nebude, len si ľahne na pokoj a bude spať.

Na dupot konských kopýt žena obyčajne vyjde von — ale dnes nevyšla. Ani deti nepribehli ako obyčajne… Idúc okolo Mačuhovie oblokov, zazrel plno detských hláv: je to tam všetko jeho čeliadka. Tým lepšie, že ich žena vypratala: ľahne si s pokojom a bude spať…

V stajni už horelo svetlo — „panský“ ho predstihol. Rozosmial sa, ako mu lahodí, hoci dobre vie, že to vlastne židova kontrola. Priviazal kone, podhodil im sena a priberal sa ich čistiť, ale akosi nechcelo sa mu do práce. Aspoň kožuch vyzlečie a pozrie, či je v izbe teplo.

Otriasajúc sneh z čižiem, bral sa dnu. Ale v tmavom pitvore pristavila ho akási osoba. Dôverne berie ho za ruku a šepká mu, šepká…

Strašné tušenie prejalo ho ako blesk. Poznáva tú ženu, strašnú, nenávidenú babizňu, a prvej, ako by bola povedala, tuší zvesť jóbovskú…

„Miško, Mišenko,“ šepce mu s dôvernosťou, ktorá zlostí aj uráža ho zároveň, „deti sú u Mačuhov — choďte i vy — alebo prespite niekde na sene… A ďakujte Pánu Bohu: dve dievčatká, dve panenky ako kvet…“

Mišo vytrhol sa zúfalo a zaryl sa do stajne. Chvíľu posedel na válove, akoby nechápal. Potom, keď pochopil, pochytil vidly a ovalil i sedlového i náručného, aby ani jednému nebolo ľúto. Pozreli naňho ľútostivo. To tiež nemohol zniesť, i vybehol von. So zúfalou výčitkou pozrel k nebu, zazrel hviezdy ligotavé, jasotné. Hľadeli na neho potuteľne, akoby sa smiali a posmešne žmurkali: „Mišo, Mišenko, dve dievčatká…“

Ten tichý, zdanlivý prívet ho znova rozpajedil: zúrivo zhodil kožuch, rozdrapil ho rázporkom na dvoje a vyhodil na chlievec. Až po tomto si spokojne odpľul.