Zlatý fond > Diela > Zázračná voda


E-mail (povinné):

Ľudmila Podjavorinská:
Zázračná voda

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov


 

Zázračná voda

„A čože vám chýba, čo vás bolí?“ spytovala sa kmotra Hrašná svojej nemocnej kmotry Teplickej.

„Ach, ani sa nespytujte! Všetko ma bolí, hlava mi div nerozskočí a rukami ani hýbať nemôžem!“ stenala Teplická.

O chvíľku naschádzalo sa útrpných kmotier, tetičiek a susediek plná izba. Jedna radila to, druhá iné; a všetky boli tej mienky, že to veru nič iné nenie ako „vred“.

„Mali by ste poslať pre doktora,“ nesmelo radila jedna tetka.

„Veru to! Len žiadneho doktora! Čo ten pomôže — iba z peňazí…!“

„Veru tak, veru tak,“ smrknúc prisviedčala druhá, „on by i pomohol, keby vedel. Však keď môj nebohý — pánboh ho tam osláv a daj mu ľahké spočinutie — bol chorý, tiež som sa dala naviesť a poslala som pre doktora; a čo pomohol? Vzal peniaze a išiel preč. A môjho nebohého som na tretí deň pochovala. Už budú dva roky pred Jánom v tom týždni, čo je na božej pravde,“ dodala zbožne.

Kmotra zabudla dodať, že keď lekár došiel, už mal jej „nebohý“ dušu, ako sa hovorí, „na jazyku“.

„Pošlite vy len k starej Struhárke pre tú vodu, čo ju ľudia tak chvália, kto sa jej vraj raz napije, čo by mu ako zle bolo, ozdravie. A Jano Mrázikovie vám vďačne pôjde pre ňu,“ navádzala suseda a ostatné návrh prijali jednohlasne.

„Ach, ani by ste neverili, dušičky moje, aká to voda! Raz, ba veru to bolo po Jozefe v ten týždeň; ako dôjdem z poľa domov, taká zima ma zdrobila, že môj starý už ani nevedel, čím ma má zakryť; všetko na mňa v strachu pohádzal, čo pochytil, zuby mi len tak odskakovali jeden od druhého. Tak som ležala celú, celučičkú noc — hneď horúčosť, hneď zima, len preč a preč. Starý — poviem môjmu mužovi — choď ty len pre Jana Mrázikovie, nech mi ide k Struhárke pre tú vodu, od tej mi bude dobre, keď mi od ničoho nebude! Len veru milý Jano aj išiel, doniesol tú istú vodu, napila som sa, a ráno som už vstala zdravá ako buk. Nuž tak!“ — dokončila svoje vyprávanie kmotra Hrašná.

Keď ešte jedna druhá povyprávala kde, kedy a koho tá „zázračná voda“ uzdravila, uzniesli sa na tom, že veru ani Teplickej nič nepomôže, iba ona, a že pošlú Jana Mrázikovie pre ňu k starej Struhárke. Jedna z prítomných hneď bežala preňho. Jano bol totiž poslom, kedykoľvek kto potreboval „zázračnú vodu“ od starej baby, bývajúcej v odľahlej dedine, asi hodinku vzdialenej, ktorá sa tým živila, že zbierala a za dobrý groš predávala rozličné zeliny, dávala rady, robila „od vredu“ a pomáhala gazdinkám, keď bosorky mlieko pobrali. Znali ju široko-ďaleko ako „bohyňu“ a každý jej vyhýbal, keď ju nepotreboval. Bo vraj, na koho sa nahnevá, tomu tak porobí, že vyschne na triesku.

Iba Jano Mrázikovie sa jej nebál, on išiel aj o polnoci k nej „od vredu robiť“.

I teraz ochotne prišiel, bo vedel, že darmo nepôjde. Dali mu fľašku na vodu a tri šestáky pre Struhárovú (to bola obyčajná cena vody) a s mnohými napomenutiami ako sa má po ceste chovať, ho vystrojili:

„Nezastavujte sa v žiadnej krčme, ináč by voda nebola nič platná! A po ceste nič nehovorte, ani slova. Ak vás niekto pozdraví, v duchu pekne zaďakujte, ale hovoriť božechráň!“

„No, to mi ani hovoriť nemusíte! Čo tam idem prvý raz?“ vravel Jano a išiel.

*

Je poludnie. Na modrej oblohe nevidieť ani obláčka, slnko až pečie. Každý hľadá chládok, kde by cez poludnie mohol trochu podriemnuť.

Za dedinou v jarku v tôni vŕb odpočíva akýsi chlap; veľký klobúk položený na tvári, v ľavej ruke tríme fľašu a pravou odháňa celý roj dotieravých múch, ktoré sadajú naň a nemilosrdne ho štípu na bosé nohy. Chvíľou si odfúkne a zdvihne ľavou rukou fľašu a ani oči neroztvoriac, si z nej upije a drieme ďalej. Nenie to nik iný ako Jano Mrázikovie, nosič „zázračnej vody“, ktorého chorá Teplická netrpezlivo očakáva.

Bolo mu horúco, preto si v hornej krčme u Icíka kúpil do fľaše vína a teraz si ho v chládku upíja. Veď on preto ešte dosť zavčasu donesie Teplickej tej vody. Už ju len nenechá bez nej, aby sa dlho netrápila chudera. To mu svedomie nedopustí.

Jano len upíja si z fľaše, kedy-tedy ju potrasie a zamrmle, akoby sa mu nezdalo, že víno za Teplickej peniaze kúpené tak rýchlo ubýva. Naposledy ešte raz dobre nahne fľašu, posledný glg prešiel mu cez hrdlo. Prázdnu fľašu odložil nabok, ľahol si do jarku pod vŕbu a spal, kým nenastal súmrak.

Zobudil sa na krik a čvirikanie vrabcov a vzdor napomínaniu, aby nič nehovoril hlasno, prehovorí sám k sebe: „Komu lepšie ako žabe! Keď jej je zima, vyjde na breh a zohrieva sa; keď jej je horúco, čľup; už je vo vode. A ja som sa temer za živa upiekol v tejto horúčave…“ Slnko už zapadlo. Jano vstal hore, v blízkom jarčeku sa umyl, nabral z neho do fľaše vody a lenivým krokom, akoby ustatý, kráčal do dediny k Teplickej… A skutočne, voda pomohla i Teplickej a ona až dodnes ju nevie vynachváliť, aký je to dobrý a lacný liek tá „zázračná voda“!




Ľudmila Podjavorinská

— slovenská prozaička a poetka, autorka lyricko-epických i epických básní Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.