ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho sa už pohovorilo a popísalo o súdoch, ktoré ženy držiavajú pri káve. Kto vkročil do malého mesta, musí sa s nimi zmieriť. Schiller^[8] prosí ženy, aby súdili nad mužom vcelku, ale jeho jednotlivým činom aby dali pokoj. Darmo je, idealista Schiller opak toho žiada, čo naše — a celého sveta — dámy obyčajne žiadajú.

U pani Zdierackej schádzava sa istý vyvolený kruh chvalovských dám, obyčajne vo štvrtok. Dnes síce nie je štvrtok, ale pani advokátová predsa na dnes pozvala svojich zvyčajných hostí, aby zahorúca mohli porokovať o plesových udalostiach.

Izba, v ktorej je poriadnejší nábytok, medzi ktorým miesto jednej lebo dvoch postelí zaujíma klavír, volá sa salón.

Okolo tretej prišla Roztočilka k Zdierackej.

Roztočilka je manželkou daňového inšpektora. Ona i jej muž pochádzajú z Moravy. Nateraz je táto pani najdôvernejšou priateľkou advokátovej.

Ako sa zjavila vo dverách, pani Zdieracká, ktorá dosiaľ v zadumaní sedela na diváne a fajčila, vyskočila a vrhla sa svojej milej malej priateľke do náručia. Ako keby sa neboli roky videli. Pomáhala jej odstrojiť sa.

— Že si už len prišla, — hovorila pani Zdieracká, — túžobne som ťa čakala. Keby si vedela, čo nové… — pokračovala nato hlasom, ktorý mal byť chladný. — Škandál, duša moja. Nikomu už človek nemôže veriť na tomto svete, ale nikomu!

— Nuž, a čože sa stalo? — spytovala sa pani Roztočilka, usadiac sa v kúte divána.

— Nepočula si ešte? Nemožno, žeby si nepočula, čo Körtessi rozpráva celému svetu!

Pani Roztočilka sedí ani socha.

— Nie, nič som nepočula. Körtessi? Čo Körtessi?

— Povedal, že som na plese miesto sortie mala obrus. Roztrubuje to po celom meste. Je to síce pravda. Julka mi kamsi zatratila sortie, tak šla som v obruse na ples. Čo myslíš? Hahaha!

— Ale, ale, ty si skutočne smelá, liebe Marie.^[9] Nakoniec…

— Vieš, anjel môj, mňa nemrzí, že to budú všetci vedieť, že som mala obrus. Viem, že si budú povrávať, že som možno nemala za čo kúpiť šatku ako treba. Hoci máme, chvalabohu, peňazí dosť. Ale vieš, ľudia sú už raz takí. Konečne, ja sa veľmi starám o tú bandu! Mňa mrzí, že Körtessi je taký podlý.

— To je pravda, — skočila jej pani Roztočilka do reči, — ja tiež už dávno pozorujem na ňom veci, ktoré sa mi naskrze nepáčia. Prosím ťa, keď prídem k nemu do chyže…

— Nuž, predstav si, — začala zase netrpezlivo Zdieracká, pričom ale i Roztočilka dokončila svoje rozprávanie, že Körtessi ju ani poriadne nepozdraví. — Körtessi tancoval so mnou, kurizoval mi, jedným slovom, obdivoval ma veľmi (Roztočilka usmiala sa opovržlivo), a po zábave vytrepe všetko, čo pozoroval.

— Pravda, nezhoduje sa to s jeho rytierskosťou.

Pani Roztočilka má asi šestnásťročnú dcéru. Ona s ňou na Körtessiho žiadne nápady nezamýšľa, oj, nie! Kdežeby! Ešte je primladá. Ale jej sa len dajako zdá, že je to predsa škoda, keď si tento hodný mladý človek vezme takú „kravskú dievku“, ako je Jolana. Preto inštinktívne jedná tak, aby sa zasnúbenie Körtessiho s Jolanou ešte rozbilo. Preto ho ohovára, pritom ho v hĺbke svojho srdca obdivuje.

— Len prečo to asi urobil? — pýta sa Roztočilka.

— Ale, božemôj, prečo! Divím sa, že taká skúsená osoba môže sa tak pýtať. Jednoducho preto, lebo svoj duchaplný nález nemôže zatajiť. Baba je to, — opovržlivo hovorila Zdieracká. Zatajila svoju mienku, že to urobil z pomstychtivosti proti Zdierackému. Jej sa to zdalo menej biednym činom, ak to urobil z tej príčiny.

Teraz obidve dámy naraz rozprávali. Muži by si možno v podobnom prípade nerozumeli, ale dámy touto spôsobnosťou iste vynikajú nad mocným pokolením.

Zdieracká: — A videla si ališpána,^[10] ako sa dlho zhováral s notárovou? To je protivná osoba!

Roztočilka: — Ale čo to len mal včera ten Rečičkaj s tou Jolanou? Veru protivná. A sama si ti klavír štimuje. A na ulici je ako páv.

Zdieracká: — Neviem. To som ešte nepočula. To musí byť naštimovaný až hrôza.

Znovu sa otvorili dvere a dnu vošli Jolana s hlavnou notárovou.

Zdieracká a Roztočilka boli k nim ako cukor.

Istý čas boli v izbe samé duše, dušičky a anjeli, inakšie sa totižto dámy ani neoslovovali, len týmito nebeskými názvami. Tak sa nasladili, že im po rozchode až zle padlo navzájom sa „kritizovať“, „svoju mienku povedať“ o neprítomných, a robili to len preto, aby si jedna o druhej nemyslela, že ju možno tá lebo oná dajako očarila a tým jej pravdovravnosť otriasla. Veru, pani Zdieracká vždy povie: — Mám ju rada, vieš, aká mi je milá, ale… — atď.

Zasadli si ku káve. Jolana sa oprela o svoju stolicu a zložiac ruky na hrudi, počúvala.

Zdieracká začala zase o Körtessim. Že tam bola Jolana, to nikoho neženírovalo. Lebo pravda sa smie povedať vždy a všade a Jolana ani nemilovala Körtessiho, ona by si ho vzala, pretože to bol vrtoch Markovského.

— Že je vraj Körtessi biedny sudca, — začala Zdieracká ohovárať. Jolana a notárová už vedeli, že Zdieracká má príčinu hnevať sa na Körtessiho, a preto sa nečudovali, prečo mu chce dnes škodiť, hoci včera bola ešte jeho výbornou priateľkou. — Nemá vraj žiadne výhľady, aby avanžíroval. Hlavný župan i slúžny sú proti nemu, — dokončila Zdieracká.

Roztočilke sa to nezdalo zvláštne, pretože ona Körtessiho pozná „durch und durch“^[11] a vie, že nerobí nič na tomto svete, iba pije, karty hrá a „lumpisko vám je to!“

Hlavná notárová „počula“ a povedala teraz tenkým ako nitka hláskom, že Körtessi nemá ani za grajciar majetku, že všetko prehral v kartách.

— Ojé, to je stará vec, duša moja. Ani pláca, ktorú ťahá, nie je jeho, — poučila ju dobrosrdečne Zdieracká.

— Viete, nerada hovorím také veci, ale mne je už za štvrť roka bytné dlžen, — vymyslela si napochytre Roztočilka.

Keď sa rozišli, podotkla notárová k tejto Roztočilkinej vete: — Veru, tebe by bol dakto dlžen, veď by si ty ešte aj smrtný rubáš jeho otca predala.

Minuli štyri hodiny, vošiel dnu Rečičkaj, ktorý prichádzal zo školy. Poklonil sa dámam a zazrúc Jolanu, začervenal sa. Táto sa usmiala a podala mu ruku. On sa na ňu vrhol, hoci mal najprv podávanú mu pravicu hlavnej notárovej úctyplne pobozkať.

Po vykonanom manévri sadol si hanblivo do kútika a počúval, len tu i tu skromne podajúc dajaké vysvetlenie, ale vždy v prospech Körtessiho, držiac sa zásady, že bezbranného nepriateľa prenasledovať je nepekné.

Jolana sa naň začudovane podívala.

Konečne sa rozišli.

Roztočilka, príduc domov, rovno vošla do Körtessiho izby. Tento ležal vystretý na diváne. Keď pani vošla, nevstal, ani fajku z úst nevybral a len tak mimochodom ju pozdravil.

Pani Roztočilka stala si doprostred chyže, odviazala si klobúk z hlavy a držiac ho v rukách za stužky, začala:

— Pekné veci o vás počuť, pán Körtessi, pekné.

— Nuž, a čože je zase?

— Že ste všade dlžen, že ste zlý sudca, že nemáte žiadny majetok, hovoria o vás.

— A ktože to tak?

— Teraz som bola u Zdierackej — i vaša nevesta tam bola — a čo tam pohovorili o vás, to je až hrôza! A tá Jolana sa mi tiež nepáči. Sedela tam ako socha; ani slovom sa vás neujala. Ba zdá sa mi, že vás Rečičkaj vytisol u nej.

— Ťúha, nehovorteže. Tisíc — ten zmok? Ten piadimužík? — hovoril opovržlivo Körtessi.

— Mámi! Mámi! — bolo počuť naraz z kuchyne. Mámi — to bola Roztočilka a volal ju jej manžel.

— Už idem, cipuška moja, — odpovedala „mámi“ a ponechala Körtessiho jeho hnevu.

Pán Roztočil, krátky, vyholený pán v pantofliach a v župane, držal kvetník v rukách a ukazoval ho svojej polovičke. Z úst trčala mu dlhá fajka. V kvetníku bola fuchsia, čo ho tak oduševnila; teraz uprostred zimy vykvitla.

— Vidíš, mámi, že je to nekonečne lepšie semä, čo som ja kúpil, ako čo si ty dala doniesť, — hovoril víťazoslávne.

— Veru je krásna; a či tie ostatné tiež kvitnú?

— Tie ešte nie.

Roztočilka zaniesla kvet Körtessimu, aby sa pokochal na jeho kráse. Körtessi ho chcel zavoňať a videl, že je celý kvet zručne napodobený z papieru.

— Ale veď je to papierový kvet.

Roztočilka vzala mu ho z rúk a zavolala: — Cipuška, cipuška!

Starý vošiel dnu, pozdravil Körtessiho, pošupnúc si domácu čiapočku, a spýtal sa: — Čo?

— Že je to papierový kvet, hovorí pán Körtessi.

Starému sa zaiskrili oči. — Čo, kto to hovorí? Ukáž!

Chytil kvet do ruky a odtrhol ho, obzrel, hodil o zem a prišliapol pantofľou.

Körtessi rehotal sa na diváne.

Starý pozrel naň vyčítavo ponad okuliare, vzal kvetník a vyšiel von.

— To iste zase tá Eufrozína urobila. Mámi, zle vychovávaš to dievča.

Körtessi, ostanúc sám, poľahčoval si proti Zdierackému opovržlivými výkrikmi a rozjímaním o tom, ako by to bolo, keby si Zdieracký obe nohy zlomil a Rečičkajovi keby nos odmrzol, ale celkom. Povedomie jeho mužskosti vzopälo sa pri predstave, že hovoril so Zdierackou a že ju svojimi pádnymi grobianstvami úplne zničil.