ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešli dva-tri týždne bez toho, žeby sa prihodilo niečo zvláštne.

Dámy a páni schádzali sa ako obyčajne.

Panie sa stále zaoberali Körtessim — už sa im to stávalo zvykom. Vcelku ale už i nenávisť pani Zdierackej voči nemu opadla, keďže nedostávalo sa jej novej potravy, a nevedela, ako proti nemu pokračovať. Keby bol býval Körtessi múdry, bol by prišiel k Zdierackej na poklonu, a ona by ho bola prijala zase na milosť.

Ale Körtessi opovržlivo drgol plecom, keď mu o tom hovorili.

Jar sa už blížila, sneh menil sa v bezdné blato. Štvrťhodinová chôdza po ulici premenila i najčistotnejšieho človeka v hotového cestára.

V takýto deň predpoludním prišiel priateľ Körtessiho, daňový úradník Kolček, k advokátovi Zdierackému v úradnej veci. Advokát nebol doma a Kolček už odchádzal, keď ho pani zazrela, kráčajúc práve chodbou. Pravda, hneď ho vyzvala, aby vstúpil do salónu.

Kolček vstúpil a urobil ešte jeden nešikovný kompliment za dvermi.

— Sadnite si. Hľadáte muža? Príde asi o pol hodiny a za ten čas môžete nás baviť, — švitorila pani advokátová.

Kolček sa uklonil a odvetil:

— Vy ste veľmi láskavá, — čo bola jeho stála odpoveď, keď nevedel, čo má povedať.

V izbe bola ešte i Roztočilova dcéra Eufrozína, alebo Zinka, ako ju krátko volali. Bolo to dievča šestnásťročné, vysoké, v krátkych čiernych šatách. Čierne vlasy mala Zinka začesané hladko zo žltého čela — trpela na bledničku^[19] — a do dvoch vrkočov spletené. Oči klopila stále a na tvári sedel jej fádny úsmev.

Pretože ju Kolček neskoro spozoroval, robil sa, že ju nevidí, aby ospravedlnil, prečo sa jej vôbec nepozdravil.

Keď ho pani ešte raz vyzvala, aby si sadol, urobil tak s rozpačitým úsmevom, pričom nohy stiahol dokopy a pod stolicu, ale klobúk si na nich držal červenými kostnatými rukami. Pritom sa díval milostivej panej do tváre, čo sa ho bude pýtať. Advokátová ukrútila si cigaretu, sadla nonšalantne na diván a pýtala sa, čo nové.

Nedala však Kolčekovi, ktorý stále otváral ústa, k slovu prísť, ale sama rozprávala rôzne maličkosti z domáceho života: že Zdieracký prišiel včera neskoro domov a že bol priveselý; a to takým hlasom, ako keby jej to vlastne robilo radosť. Potom hovorila o svojom päťročnom chlapcovi, že je nespôsobný. Konečne sa spýtala: — Neviete, kedy sa Körtessi žení?

Kolček, ktorý sa chystal stále k reči alebo k dajakej poznámke, teraz, keď mal hovoriť, zapálil sa a zakoktal: — Nie, ne-neviem. Totižto nemôžem vám slúžiť. Ale ja toho Körtessiho ľutujem.

— Ľutujete — tak — a prečo ľutujete? — skočila mu pani advokátová do reči, široko roztvoriac oči.

Kolček cítil, že teraz ide spáchať na svojom najlepšom priateľovi biednu zradu, ale on na to nedbal. Jemu teraz nadovšetko záležalo, aby dačo rozprával, lebo videl, že sa drží veľmi neokrôchane, že sa mu Zdieracká bude smiať.

Koľko tajomstiev len preto príde najavo, keď ich prechovávateľ príde do podobného pomykova ako teraz Kolček!

— Ľutujem ho preto, lebo on nemiluje svoju nevestu. Čo pravda i nie div — on a ona, len si pomyslite! — hovoril Kolček, ktorý sa už začínal dobre cítiť. Začalo sa mu zdať, že to, čo chce povedať, slúži vlastne Aladárovi k chvále.

— Nuž a ako to vy viete? — vyzvedala Zdieracká.

— Však mi to on sám povedal, — odvetil Kolček, rozložiac si už nohy široko pod stolom. Dostával odvahu.

— Prosím vás, rozprávajte mi to; je to veľmi interesantné, — prosila Zdieracká, krásne pozrúc na Kolčeka.

— No, viete, keď dakto pomenuje svoju nevestu kravskou dievkou a povie, že si ju berie len pre peniaze, ten ju asi nemá rád. — I zasmial sa Kolček, sám so sebou spokojný.

— Ale ste vy vtipný človek; kto by to bol o vás myslel! — smiala sa mu pani advokátová. — To predsa nemôže byť pravda!

— Že to nie je pravda? To že nie je pravda? No, veď vari viem; však som to od neho počul na vlastné uši. Na tieto tu. Bohuprisahám, na svoju česť vám hovorím. No! — hovoril Kolček, ktorému to „vtipný“ zalichotilo, ale nechcejúc to ukázať, zakryl to prísahou. Teraz už úplne zabudol na svoju neotesanosť. Vyrozprával pani advokátovej všetko, čo len vedel „pekné“ o Körtessim.

Pani advokátová cítila, že sa menej hnevá na Körtessiho, nemajúc žiadnu zbraň proti nemu, ba začala už i ľutovať, že tú „hlúposť“ s tým obrusom tak vážne brala. Ale teraz, ako dostala novú zbraň proti nemu, zase jej nenávisť vyšla navrch.

Pomyslela predovšetkým na to furóre,^[20] ktoré urobí jej odkrytie v priateľských kruhoch a sľubovala si čo najviac od tohto momentu.

Kolček prestal rozprávať, a keď videl, že sa pani Zdieracká nezaoberá ním, ale mlčí, hoci aj on bol ticho, zase začal cítiť, že sa choval nemóresne, a opäť stiahol i ruky i nohy čím najblišie k stolici.

Do izby vošiel Zdieracký. Pozdravil Zinku, ktorá prezerala noty pri klavíri, a podal Kolčekovi ruku, ktorý, keď videl, že už nemôže ignorovať ďalej Roztočilovu dcéru, vstal a urobil jej poklonu, podávajúc jej ruku, ktorú ona hneď nespozorovala, takže ju Kolček zase spustil, keď mu Zinka svoju chudú, dlhú ruku chcela do nej vložiť.

Keď prišla Zinka domov, vyhľadala matku a vyrozprávala jej všetko, čo počula u Zdierackej.

Cítila, aké plány má s ňou matka. Celú svoju budúcnosť mala hotovú pred sebou. Vedela, akú to matke vlastne novinu priniesla, a podľa toho ju aj vyložila s takou panenskou hanblivosťou, ako keby sa už o tom jednalo, že zajtra bude mať sobáš s Körtessim.

Roztočilka ju pohladila po hlave a pochválila, že je veľmi hodné dieťa, a šla do Körtessiho izby.

Körtessi stál pred oblokom a díval sa von s rukami vo vreckách nohavíc. V očakávaní obeda preglgával lačné sliny, kalkulujúc, či bude dnes hrach, či fazuľa.

Podľa istých znakov ustálil sa na tom, že hrach, keď vošla dnu Roztočilka.

— Ale ste vy len nemúdry človek, pán Kortessi. Načože také veci hovoríte o svojej neveste.

Körtessi sklamaný, že ho neprišla ešte na obed volať, pýtal sa nevrlo:

— Nuž čo?

— Že je kravská dievka!

— A ktože to zase vyklebetil? Veď je to cigánstvo. Hneď ho zabijem!

— Pán Kolček prisahá, že ste to jemu povedali.

— No, to je oplan; to nie je pravda.

— No, už je tak, celý svet to už rozpráva.

Na Körtessiho prišiel strach.

„No, keď je tak, nech ju všetci čerti vezmú,“ pomyslel si Körtessi. „Keď to Jolana počuje, veru nepôjde za mňa.“

Roztočilka posmešne a vyzývavo dívala sa na Körtessiho; tohoto to dopálilo.

— A čože si myslíte, čože mi je Jolana Markovská! Dajsamibože! Je kravská dievka! Vari je len sama na svete! Pah! Beztak ku mne ani nepasuje. Nech len skukne, nuž ju nechám tak!

Roztočilke po tejto reči spadol kameň zo srdca.

Považovala zväzok medzi Körtessim a Jolanou za rozbitý, i podotkla od radostného rozčúlenia trasúcim sa hlasom, že je to vlastne veľmi, veľmi smiešne, a že sa už dávno na ničom tak nesmiala, ako na tom, že by si on mal vziať Jolanu. Že sa diví, ako mohol kedy prísť na tú myšlienku. Veď že ani peniaze nemá. Roztočilka vedela, koľko je intabulovaných dlžôb na Markovského majetku. Také dievča dostane taký človek, ako je Körtessi, na každý prst.

Držala potom pred ním prehľad všetkých známych slečien, o ktorých vedela, že sa Körtessimu nepáčia a na ktoré on, pravda, odvetil, že z toho nebude nič.

— No, však ich je ešte viac, ktoré s radosťou pôjdu za vás. Do tejto kategórie počítala aj svoju Zinku.

— Ach, dajme tomu teraz pokoj, — vzdychol Körtessi, ktorému predsa nebolo tak ľahko okolo srdca.

Po obede pani Roztočilka utekala s radostným srdcom k Zdierackej a všetko jej vyrozprávala.

Körtessi šiel ku Kolčekovi a vylial si zlosť na svojom najlepšom priateľovi, nadajúc mu, ako mu práve na um zišlo.

A dobrú mal pamäť v tomto ohľade, veľmi dobrú.