ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý deň, čo sa prihodil Rečičkajovi tento malér, stretol starý Markovský Zdierackú pred domom. Bola vystrojená na prechádzku a naťahovala si práve rukavice, keď Markovský pristúpil k nej v nohaviciach z jelenej kože, vo vysokých čižmách, v krátkom kabáte a s jazdeckým bičíkom v ruke.

Starý pán zabavil sa ešte vždy rád s peknými dámami, a nehľadiac na svoj vek, viac si dovolil ako hociktorý z mladších gavalierov.

Keď zazrel pani advokátovú, pribehol k nej a bozkal jej so žiariacou tvárou ruku, pričom vzdychol: — Oh, len ruku. — Potom ďalej hovoril: — Ako to len robíte, drahá milosťpani, že všetci blaznejú za vami?

Milosťpani chcela mu trochu silnú poklonu odplatiť tým, že mu nadala do starých hriešnikov, čím Markovskému spôsobila i veľkú radosť i pohla ho k novým komplimentom.

— Ráčite ísť na prechádzku, — rečnil Markovský, trasúc hlasom, ako keby ho zima drvila; — urobte ma najblaženejším smrteľníkom, dovoľte mi, aby som vás odprevadil.

— Len pod tou podmienkou, že všetkým komplimentom dáte pokoj.

— Oh, moja milá, o vás tiež možno povedať, že i bijete, i plakať nedáte.

— Čo robí moja drahá Jolanka? — pýtala sa advokátová, láskavo pozerajúc do Markovského šedých, prešibaných očí.

— Oh, tá iste myslí na vás, iste.

— Nesmúti asi veľmi za Körtessim, — skúmala milosťpani.

— Za Aladárom? A prečo by mala smútiť? Má na to ešte dosť času, keď bude jeho ženou, — žartoval starý pán.

— Tak teda predsa pôjde zaňho? — zvolala pani s údivom.

— Nuž a prečo, prepánaboha, nemala by ísť?

— Božemôj, po tom, čo Körtessi o nej povedal! Či vy naozaj neviete nič? Však načo by vám to hovorila.

Na otázky Markovského vyrozprávala všetko dopodrobna.

Ale Markovský poznal svet, a hoci pred Zdierackou klial a zaklínal sa, predsa veril z celého iba polovicu.

Zaumienil si vyzvedieť, čo je vo veci. S týmto úmyslom rozlúčil sa so Zdierackou, a bozkajúc jej niekoľko ráz ruku, šiel do kasína.

Šťastie mu prialo: našiel tu Körtessiho. Dvaja muži privítali sa so zvláštnou ochotou, skúmavo na seba pozerali asi tak ako mačka na psa. Každý sa držal v rezerve; pritom chcejúc zatajiť svoje pocity a myšlienky, boli srdečnejší k sebe ako hocikedy predtým.

Körtessi vyzval Markovského, aby si zahrali tartlíčka.^[23] Toto sa im zakrátko zunovalo, i začali hrať „farbu“.

Každý hral veľmi opatrne, pretože chcel nasilu vyhrať. Körtessi potreboval pár stovák na svadobný dar a nemal ich, a takto dúfal k nim prísť. Markovský potreboval peniaze ešte väčšmi.

Hrajú štvrť hodiny, starý pán vyhráva. Körtessi stratil už asi päťdesiat zlatých, už mu len málo zostáva. Starý pán je milý, Körtessi sa stáva nevrlý.

— Prídeš, môj drahý, dnes večer k nám? — pýta sa ho láskavo Markovský, prekladajúc karty.

— Možno, že prídem, — odvetil trochu nevrlo Körtessi a pozeral karty.

Zase prehral.

Markovský miešal karty.

— Túto za päť, zadarmo… Dávno si už nebol u nás. Jolane to spôsobí veľkú radosť.

— Nemyslím. Desať volám, — na to Körtessi.

— He? Dám.

— Nemyslím, že by jej to spôsobilo radosť, — odvetil Aladár a zhrabol peknú kasu.

Pol hodiny nato Körtessi vyhral stovku od Markovského.

— Tak, povedali ste, že Jolana bude rada, keď prídem?

— Čo? há? — pýtal sa Markovský; potom sa spamätal a povedal: — Áno, možno bude rada, ktože to vie?

O hodinu nato Markovský prehrával dvesto zlatých.

Už mu to kazilo dobrú vôľu, ale horšie ho mrzelo, že Körtessi začal sa pri každej výhre nezbedne smiať.

— No, čo sa rehoceš? Či si azda nikdy nemal toľko peňazí? — zvolal konečne, keď už i tretiu stovku pustil.

— Ale, apa, keď je mi také smiešne, že ja vás odieram.

— No, s tým „apa“ to ešte nie je tak ďaleko, môj drahý; ešte sa môže všeličo stať. Alebo máš azda celkom čisté svedomie?

Körtessi cítil vážnosť okamihu, i hľadel potlačiť smiech, ale darmo. Keď pozrel na Markovského, ktorému pery trhalo od zlosti a ktorý bol ešte červenší ako obyčajne, nevedel sa zdržať, prehol sa na stolici a začal sa z celej duše smiať.

Markovský díval sa chvíľu naňho so zatajenou zlobou, potom hodil karty o stôl, skočil zo stolice a skríkol:

— Eh, beťár z Bakoňa, šibeničný darebák!

Körtessi vstal a prevrhol stolicu.

— Ale, ale, čo to znamená? — hovoril Körtessi ešte vždy v dobrej vôli.

— Čo si to potáral o mojej dcére? Myslíš, že ťa ona potrebuje, ty, ty, ty… — jedoval sa Markovský a pochytil bič zo stola.

— Čože som potáral, čo? Som veru zvedavý, aké to klebety zase o mne rozširujú, — odvetil sebavedome Körtessi, schovávajúc peniaze do tobolky.

Markovského trochu zmýlilo Körtessiho správanie, ale len na okamih. Bol priveľmi nahnevaný, než aby bol vstave uznať trebárs i pravdu. Na to pristúpil k nim okrem iných pánov i Kolček, ktorý chcel využiť príležitosť a odplatiť svojmu priateľovi všetky lichotivé výrazy, ktorými ho tento poctil pred krátkym časom.

Kolček teda predstúpil pred Körtessiho a v rozochvení bil sa v prsia. Asi päť ráz už vykonal tento pohyb, každý raz zvolal — čo, čo! — až konečne vybúšila z neho reč.

— Čo, vy sa opovážite tvrdiť, že ja klamem, že ste nehanobili dcéru tohto pána? Čo, opovážite sa to mne tvrdiť do tváre? Čo!

— Naničhodník! A tomu som chcel dať svoju dcéru, svoju Jolanu! — kričal Markovský, hroziac bičom Körtessimu. Bol by ho udrel, keby ho nezadržali.

— No, viete, — odvetil Körtessi, odstrčiac Kolčeka, ktorý ešte vždy vyzývavo pri ňom stál, — viete, keď vám tak k srdcu prirástla tá vaša dcéra, tak si ju len nechajte. Ja by som vám ani za celý svet nechcel tú bolesť urobiť a vziať vám ju. Ona by beztak neprivykla na mestský život, nebožiatko, — hovoril Körtessi. — Ale chcem urobiť koniec pohoršujúcemu výstupu, preto sa vám porúčam, páni. — Uklonil sa na všetky strany a odchádzal, vo dverách sa však obzrel a zasmial.

Keď zostal Markovský na bojišti sám, obrátil sa k ostatným:

— Videli ste dakedy takého darebáka?

Prítomní krčili plecami, len Zdieracký odvetil rázne: — Nie!

— Kto to kedy videl, takto sa chovať voči dáme, takto urážať moju dcéru! Však ja ho naučím. Vykorbáčujem ho ako psa. Áno, urobím to!

Táto hrozba vyvolala u Zdierackého radostný smiech, do ktorého vpadol i Kolček.

— Však on uvidí, čo je to ťahať sa so starým Markovským, — smial sa Kolček, ktorý si teraz spomenul, že jemu sa nepáčil Körtessi hneď vtedy, ako ho prvý raz videl.

Páni si zase posadali k taroku, všelijako komentujúc udalosť.

Markovskému horela pôda pod nohami. Musel čím skôr oznámiť Jolane, čo sa stalo. Odobral sa od všetkých a odišiel.

Keď Körtessi prišiel domov, vyrozprával Roztočilke všetko, pravda, akoby on bol samovoľne zrušil pomer. Roztočilka ho za to pochválila. Pristúpila k nemu, potľapkala ho po pleci a šepla mu do ucha, že veľmi dobre urobil a že to i jeho kariére poslúži…

— Áno, veľmi vám to poslúži; čo viem, to viem, — hovorila s hlbokým presvedčením, kývajúc prstom, ako keby hrozila. Potom vyšla von.

Körtessi, pravda, nevedel, ako to môže jeho kariére poslúžiť. Nelámal si nad tým hlavu. Chodil veľkými krokmi po izbe a spomínal na všetko. Trápilo ho, že mu Markovský tak nadal.

„Mrzelo ho, starého kujona, že prehral. Pravdaže to! A ten Kolček! No, však sa mu odplatím! Pocíti ťarchu mojej päste!“ Körtessi zakýval rukou v povetrí.

Keď Jolana počula hrkotať vozík vo dvore, vybehla von oproti otcovi.

Tento vyskočil z vozíka a volal ju.

— Jolana, s Körtessim nebude nič. Musíš toho človeka nechať. To je nanič človek.

Hovoril to s veľkým hnevom, lebo očakával, že ho Jolana bude brániť a že bude zronená.

Keď mu na tú zvesť s radosťou skočila na krk, vyrozprával jej všetko, pridal nejaké maličkosti, ako je šľahnutie bičom, a keď sa dozvedel, že Jolana vedela už o Körtessiho úbožiactve, a keď videl, že bude tým väčším hrdinom v jej očiach, čím horšie obstojí Körtessi, doložil ešte jedno kopnutie a zavrzgnutie do dverí na na účet bývalého ženícha svojej dcéry.

S ľútosťou treba vyznať, že Jolana bola natoľko škodoradostná, že jej otcov výklad spôsobil veľkú radosť.