ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jolana Markovská stratila matku v útlom veku. Otec sa neveľmi staral o jej výchovu. Keď mala dvanásť rokov, poslal ju do penzionátu. Odtiaľ sa vrátila po troch rokoch. V spoločnosti sluhov a priateľov svojho otca zabudla zakrátko to málo dobrého a hrôzu nerozumného, čo sa tam naučila.

Keď Markovský spozoroval, ako sa Jolana prispôsobila novému životu, prenechal jej všetky starosti o hospodárstvo, o ktoré sa beztak nikdy veľmi nestaral.

Takto bola Jolana v dvadsiatom druhom roku dievča, ktoré sa vedelo výborne vadiť so sluhami a jednať so židmi, ale v salóne sa cítila nevoľne.

Keď prišla do mesta, starší páni zachádzali s ňou ako s ustáleným mužom, mladší ako s predstaveným.

Raz jej istý doktorant, známy donchuan,^[21] povedal akýsi vtipný dvojzmysel, na ktorý ona tak odpovedala, že ho pohladila po líci; ale nie celkom tak jemne, ako to mnohé dámy robievajú, chcejúc tým dať asi najavo, že rozumeli, o čo sa jedná.

S Körtessim zasnúbila sa hlavne preto, lebo to žiadal jej otec. Konečne bol to hodný šuhaj, a ona, nepoznajúc bližšie svet, myslela, že muž ako muž a manželstvo ako manželstvo.

Jedného jasného dňa prezerala práve dvor, keď zazrela pred bránou stáť Rečičkaja. Bol zablatený, nohavice mal vysúkané a podopieral sa o silnú kvačku. Na pleci holengal sa mu taktiež zablatený pléd.^[22] Rečičkaj, podopretý obidvoma rukami o palicu, díval sa do dvora nerozhodnutý, či má vojsť, či nie.

Ako Rečičkaj teraz sem prichádza?

Bol pekný deň, nemal školu, i myslel si, že pôjde si obzrieť jarnú prírodu, pričom sa mu stále tá myšlienka v hlave plietla, že navštívi Jolanu. Blato bolo veľké, pri každom kroku boril sa — poľami idúc — do vodou presiaknutej prsti. On však považoval za zvláštne junáctvo prejsť i najväčším blatom, nehľadiac, ako sa pritom zašpiní. Idúcky nedával pozor na vrchy, doly, ale myslel vždy na to, či má právo Jolane vyznať svoju lásku, či nie. Körtessi ju nemiluje, to je isté, chce ju zahubiť. — Ak ju ja neoratujem, je stratená naveky, — mrmlal polohlasne, udierajúc palicou o skalu.

Šiel ďalej, nahovoriac si, že ju ide len pozrieť, prípadne ani nie. V duši cítil pritom, že ak len bude môcť, vyjaví jej svoje city. Takto umlčal v sebe koľko-toľko ten hlas, ktorý ozýval sa v ňom proti tomu, aby behal za cudzími nevestami.

Dorazil do jedľovej hory, odkiaľ už bolo vidieť Markovského panstvo, v dedine vypína sa kaštieľ s malými vežičkami na uhloch, okolo neho múrom obohnaná veľká záhrada a gazdovské stavania. Rečičkaj rozložil sa pokraj hory na pléd a díval sa na dolinu pred sebou. Touto tiekla rieka už ľadu pozbavená. Polia sa široko černeli pretrhávané jarkami, ktoré boli tŕňom a šípom obrastené. Na vydratých poľných cestách jasne dali sa rozoznať hlboké koľaje a veľké zvariaky. Vzduch bol parami nasýtený, vlhký. Vrchy halili sa na ďalekom obzore do hmly, ani čo by sa z nich kadilo. Slnce jasne svietilo. Obloha bola jasne modrá.

Tu Rečičkajovi ešte raz napadli všetky pochybnosti. Teraz sa už neklamal: celá jeho duša bola zaujatá Jolanou. Nehľadal nijaké vytáčky, že prišiel možno len pre jarnú krajinu, alebo aby prípadne prekvapil Jolanu svojou, ako si dosiaľ predstavoval, vcelku bezúčelnou návštevou.

Pomyslel na svoje postavenie. Aký to má život pred sebou? Plný odriekania a ústrkov. A keby mal Jolanu, našiel by možno tú zmužilosť, ktorá je potrebná k tomu, aby vyslovil istú pravdu, ktorá čelí prúdu doby, a zasadil sa o jej víťazstvo. Cítil, že by s nekonečnou energiou vedel pracovať s ňou po boku. Keby ho ona povzbudzovala, bolo by mu všetko možné. Vystúpil by proti cudzopasníkom, už či by sa volali Zdierackými, či Körtessiovcami, bez ohľadu na to, zo zneužitia ktorej idey tučnejú. I snoval plány do ďalekej budúcnosti. Zase mu však zišlo na um, že ona nemôže byť jeho, že jej súdené je mučiť sa s mužom, ktorého nekonečne prevyšuje. A predsa vstal, že už pôjde k nej.

Ale začali ho trápiť nové pochybnosti. Ak vie, čo povedal o nej Körtessi, a ak si bude myslieť, že on len preto prichádza k nej, keďže predpokladá, že ona to už vie!

„No, nech je, ako chce, musím ísť. Čo ma po mudrovaní, musím ísť. Musím, musím.“ Vzal pléd a kráčal dolu kopcom, smerom k dedine.

Ako slabý, a svoju slabosť cítiaci človek, dovolil si vedený neskroteným pocitkárstvom taký skutok, k akému nebol by sa odhodlal muž ustálenejší: on jednoducho riskoval všetko bez dostatočnej prípravy a za najneprajnejších okolností.

Preto keď prišiel pred bránu kaštieľa, zaťažila na ňom váha jeho kroku, i stratil všetku odvahu. Iste by nebol vošiel dnu, keby ho Jolana nebola zazrela a nepozvala do chyže. Šiel. Kráčal váhavo, hanbil sa za všetko: za seba, za svoje špinavé šaty, za vykrivené topánky, za ošumelý klobúk, i za svoju kvaku.

Keď Jolana pozrela naň skúmavo prižmúriac trochu oči, bol by býval najradšej od nej na tisíc míľ. Celá jeho postava sa veľmi odrážala od jej vysokej, súmernej, silnej osobnosti. Bola oblečená jednoducho, ale čisto a s akýmsi naivným, samorastlým vkusom. Kráčala bránou, vždy čakajúc, že pôjde s ňou v jednom rade, ale on kráčal za ňou. Prišli do salónu, príjemnej chyže opatrenej starým, trochu nepohodlným nábytkom. Každý kus robil dojem, že je priveľký. V oknách boli silné, husté mreže.

Jolana si sadla do fotela a Rečičkajovi ukázala miesto na diváne. Rečičkaj ostýchavo pozeral na stopy, ktoré na koberci zanechali jeho zablatené topánky. Sadol si a mlčal.

Jolana sa ho vypytovala na školu, na známych v meste. Na jej otázky len roztržite odpovedal, vždy rozmýšľajúc, že by vlastne mal vyplniť cieľ svojho príchodu. Pri každej pomlčke prebojoval so sebou krutý boj. Veľké bolo jeho utrpenie, zimnične bol rozčúlený a už-už bolo by vyrazilo z neho vyznanie, keď Jolana vždy začala dajaký nový rozhovor, opierajúc sa o operadlo, a svojimi veľkými očami začudovane naňho pozerala.

Rečičkaj konečne zabudol na všetko. Spustil sa kúsok z divána, takže sa jedným kolenom dotýkal zeme, prikryl si tvár dlaňami a vzdychol.

Jolana vyskočila trochu predesená a pýtala sa ho, čo mu chýba.

Rečičkaj premohol sa ešte raz a povedal, že prechladol, to však nič nie je, že to prejde; a zase si sadol na svoje miesto.

Jolana mu rozprávala o hospodárstve. Rečičkaj neodpovedal na jej otázky, len hlboko vzdychal…

— Ale vy ste naozaj chorý — dám vám urobiť čaj? — Pritom pohladila ho po hlave.

Rečičkaj jej kŕčovito chytil ruku a tlačiac ju k tvári a prsiam, volal náruživo:

— Áno, veľmi som nešťastný! Zmilujte sa nado mnou! Ja vás mám veľmi, veľmi rád! Viem, aká ste vy neobyčajná žena, a zahodiť sa chcete s tým ničomným človekom, ktorý tak škaredo o vás zmýšľa. Jolana, rozumejte mi, uznajte ma a budem šťastný!

Ale ona ho nerozumela, lebo vôbec ani nesledovala chod jeho myšlienok. Mocou vytiahla si ruku z jeho a viac prekvapená ako predesená pýtala sa ho:

— Preboha, čo je vám? Čo to hovoríte, o kom to hovoríte?

Rečičkaj bol hlboko zarazený. Videl, ako miznú jeho nádeje, nechcel odpovedať. Mlčal chvíľu, potom to však z neho búšilo:

— Či neviete, čo váš Körtessi o vás hovorí?

— Čo hovorí?

— Že berie si vás pre peniaze a že ste vy…

— To je lož. A čože som ja, čo? Hovorte!

— Nič… že ste… no nič. Dajte mi pokoj… ja pôjdem preč… — Rečičkaj sa zberal, tackajúc sa ako opitý.

Jolana chytila ho za plecia; oči jej iskrili.

— Musíte mi povedať, čo o mne hovoril!

Žiaľ prišiel na Rečičkaja. Zakryl si rukou oči a plačúc preriekol:

— Oh, povedal, že ste pospolitá osoba, a vy takto so mnou zachádzate. Pusťte ma, ja som vám nechcel nič povedať.

Jolana ho pustila a stala sa naraz celkom chladnou.

— Len to? — podotkla so zvláštnym prízvukom, ako keby nebola pri sebe. Chvíľku rozmýšľala a potom doložila: — Ale to je dosť. Odpusťte mi, drahý priateľ, že som takto zachádzala s vami. Som vám veru vďačná za upozornenie, ktoré som síce neočakávala od vás…

Taká bola urazená vo svojej ženskej hrdosti, že sa zabudla vypytovať na podrobnosti. Celkom ju naplnil roztrpčením fakt, že človek, ktorému sa chcela oddať, tak biedne drží sa voči nej, že ten, od ktorého najviac očakávala obranu, tak ju tupí. Neurážalo ju tak ani to, čo o nej hovoril, ako hlavne jeho úmysel chcieť ju uraziť, vyjaviť svoju hanbu za ňu.

Začala plakať. Veď prečo je ona taká, aká je? Či to nie je detinská povinnosť pomáhať otcovi, keď tento nevie splniť svoju úlohu? Či je to previnenie, keď nájde záľubu v konaní povinností? A za to sa jej toto dostalo!

Keď sa Rečičkaj zase našiel na šírom poli, triasli sa nohy pod ním. Cítil sa nesmierne osamelý. Myslel na sestru: „Nemám sestru,“ — myslel na švagra, kolegov, priateľov, známych: „Nemám nič, to všetko nie sú ľudia, to sú úbožiaci, s ktorými nehodno žiť,“ vírilo mu hlavou. Nevedel, prečo je tá obloha modrá, prečo tie stromy pučia. Pre týchto ľudí? Pre tento svet? Alebo mu sčernelo sklo, ktorým pozeral na svet? Tá osoba, o zaujatie ktorej sa boril, pre ktorej pochvalu bol by býval výtečný, tá sa o neho nestarala. Pred touto ženou stal sa úbožiakom, a teraz, áno, teraz má ísť pre duševnú potechu vari k svojej sestre!

On hádam ani nemiloval tak Jolanu, ako tie ilúzie, ktoré na ňu viazal. Teraz leží zvalený hlavný stĺp, ktorý držal jeho nádej do budúcnosti, s ním minula sa i nádej…

Nakoniec ani nešťastie netrvá dlho, lebo ideál sa ustavične mení, prispôsobuje.