ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer sedávajú páni v kasíne.

I dnes možno vidieť celé chvalovské panstvo svorne pri víne a pri kartách.

V kasíne majú i noviny, pravda, len maďarské a nemecké, nie síce preto, že by daktorý člen bez nich nemohol jestvovať, viac len pre ozdobu.

Körtessi číta pri jednom stole „Egyetértés“.^[12] Špára si v zuboch po večeri a obzrúc sa vše naľavo, kde sedí Zdieracký a Rečičkaj ešte s inými, mračí sa veľmi, alebo opovržlivo hádže plecami.

Človek by myslel, že to nad tými panslávmi, ktorých „Egyetértés“ maľuje, je v takom rozochvení. Ale nie je tak, lebo Körtessi noviny „len tak“ pre parádu drží v rukách.

Naraz hodí noviny na stôl a prikročí k stolu, pri ktorom práve pán Zdieracký vykladá o takých muchách, ktoré živé mušky rodia, a žiada, aby aj jemu urobili miesto. Keď sa mu stalo po vôli, sadol si tesne k podslúžnemu, ktorý s hlbokým presvedčením prisviedčal a skákal do reči Zdierackému.

Keď prišiel Körtessi, všetko umĺklo. Tento, vidiac naproti sebe Zdierackého a Rečičkaja, oprel sa lakťom o stôl tak, že títo dvaja jeho červené ucho v celej kráse videli, a pritom s opovrhnutím odfúkol: — Puh!

Teraz máme výbornú príležitosť obzrieť si celú spoločnosť, lebo páni práve len pijú a fajčia, takže žiadnu znamenitú výpoveď nevynecháme.

Körtessi je pekne urastený švihák s čiernymi vlasmi a s takou istou bradou a fúzmi.

Naproti nemu je Rečičkaj, biedna figúra. Je malý a slabučký. Na očiach má okuliare. Jeho široké a tenké ústa tienia riedke, dlhé, pobelavé fúzy.

Keby sme i ostatných pánov chceli poznať, museli by sme sa podívať i pod stôl. Lebo, napríklad, najvynikajúcejšia známka hlavného slúžneho sú jeho drobné nôžky v pekných lakovkách. Okresný sudca sa zase vyznačuje tým, že má kabát prerobený z takého kaputu,^[13] ktorý kedysi deväť golierov nosil. Keď ho vidíme na stolici, tak zbadáme len to, že má hlavu ako uhorku a nos na nej ako tá istá uhorka en miniature.^[14] Že jeho kabát je hore čierny, ale nižšie šedivý, o tom sa presvedčíme len vtedy, keď vstane.

Ostatní páni sú učiteľ z polgárky, ktorý vždy vtedy vypije svoj pohár piva, keď daktorý z ostatných pánov, vypijúc svoj, volá na sklepníka; vtedy aj pán učiteľ svoj odovzdá, neopovážiac sa v takej skvelej spoločnosti samostatne volať na posluhu.

Myslím, že keď upozorním ešte na lekára doktora Pischkotta, ktorému kravata vylezie vždy pod samú riedku červenkastú bradu, splnil som svoju povinnosť predstaviť neznámych.

Körtessi teda urobil „puh“ a mlčal.

Rečičkaj, chcejúc ukázať svoju zmierlivosť, pýtal sa ho, či mal dnes mnoho práce? Körtessi pokrčil nos a stiahol obočie. — Čo? — vytisol zo seba.

— Dovolil som si opýtať sa vás, či ste mali dnes mnoho práce.

— Hm, čo rozumiete pod tým, či som dnes drevo rúbal, či čo?

— Aladár, — ozval sa doktor Pischkott nosovým hlasom, — pán profesor myslí na súde; však, pán profesor, na súde?

— Ach, tak; komisný deň som mal dnes, strašne. Bieda nášho stavu je, že človek musí pojednávať so všelijakou čvargou. — I začal si pán Körtessi hvízdať potichu pesničku „Dnes ráno som víno pil“, oprúc sa pritom lakťom o stôl.

Zdieracký robil, ako keby nebol počul, hoci cítil, že podsudca myslí pod tou čvargou jeho, lebo on mal dnes pred ním jednu pravotnú záležitosť. O chvíľu vstal, veľmi hlasno zavolal na čašníka, aby ukázal, že nemá pred Körtessim nijaký rešpekt, zaplatil a odišiel i s Rečičkajom.

Páni zaoberali sa potom politikou.

Okresný sudca (hovorilo sa o ňom, že bol i v Mexiku), bol veľký znalec vojenských záležitostí všetkých štátov. Určite vedel, koľko a aké vojsko ktorý štát má, aké nosí mundúry a akými šujtášmi^[15] sú opatrené. Tiež vedel všetko o puškách a šabliach. S akým oduševnením hovoril napríklad o repetírkach!^[16]

— To vám je, páni, neslýchaná vec, tieto repetírky. Nabiješ raz a vystrelíš desať ráz: puf, puf, puf! — i prikyvoval uhorkovitou hlavou. — Predstavte si, že by som mal tisíc chlapov, chladnokrvných a znamenitých strelcov, čo by s nimi mohol urobiť. Dajme tomu, šli by sme na Rusa. Ako by títo prichádzali — a čo by ich neviem koľko bolo — vzal by si každý môj chlap jedného na mušku. To sa rozumie, že by ten viac nikdy vodku nepil. Hahaha! Ale keby sa blížili, tak by sme sa my uťahovali, pravda, furt strieľajúc, čo myslíte, to je strašné!

Všetci páni sa od radosti rozosmiali a prikyvovali hlavami. Každý z nich sa tešil, že bude môcť už teraz pokojne spať pre Rusa. Veru veľké bremeno sňal im sudca zo srdca.

Učiteľ z polgárky podotkol, že tak bojovali starí Maďari, pričom sa ale veľmi zapálil.

Keď ešte dakoľko iných hrdinských skutkov porobili, alebo aspoň zaviazali sa urobiť, prisadli ku kartovým stolom.

Körtessi zostal s daňovým úradníkom Kolčekom sám pri stole. Oni boli priatelia; totižto požičiavali si jeden od druhého peniaze a spolu chodili do krčmy.

Víno sa míňalo — priatelia stávali sa vždy dôvernejšími.

Kolček zadíval sa na Körtessiho.

— Ale si ty len hodný človek, Aladár, — podotkol snivo, oprúc si hlavu o dlaň.

Aladár drgol plecom, ako keby chcel povedať: „Čo mi to hovorí?“

— Skutočne krásny človek, — pokračoval rozcítene úradník, — a berieš si tú Markovskú?

Aladár si vysúkal fúzy a zasmial sa.

— Ale si ty len smiešny! Myslíš, že ja stojím o tú kravskú dievku. Priateľu, človek musí byť múdry; môžem ti úprimne povedať, že si ju beriem len pre peniaze.

— Hrozný figliar si ty, Aladár. Ja som si to tiež myslel, ale predsa ťa je škoda. Nedávno som počul, ako podžupanova Ela povedala o tebe, že vraj „hodný človek“.

Körtessi to tiež počul. Lenže ten výrok sa týkal istého hajdúcha a nie jeho. Pravda, už zo samej dobrosrdečnosti neurobil nijakú poznámku na Kolčekove slová. Keď to tomu robí radosť, prečo by mu ju kazil? Naopak, Aladár chytil Kolčekovu ruku a povedal:

— Viem, že si mojím najlepším priateľom — však ja sa ti odplatím.

Nato sa obidvaja zamlčali a odfukovali dym z cigár. O chvíľku zase začal daňový úradník:

— Nuž naozaj nemáš tú Markovskú rád?

— Ale, braček, len si predstav, ako by som ja tú mohol milovať? Bol si dakedy u nich? Videl si ju, ako doma chodí? Sukne má vydvihnuté, zababrané topánky, do každej maštale pozrie, na sluhov kričí a hreší, azaňátuje ako kočiš. Eh, daj mi pokoj! Potrebujem groše — to je všetko.

— Máš pravdu, nie je to vábne, — usmial sa Kolček.

Potom si začali rozprávať rôzne dobrodružstvá zo študentských čias. Koľko a ako jeden lumpoval a ako druhý. Pritom sa tak zabávali, že ani nespozorovali, koľko je hodín.

Bolo už k druhej nadránom. Zo susednej izby ozýval sa krik a plieskanie karát o stôl. Páni rozohriali sa už i tam. Körtessiho a daňového úradníka to však nemýlilo. Teraz si už navzájom lichotili.

— Ty máš ale strašné šťastie u dám, — hovoril daňový úradník, láskyplne dívajúc sa na Aladára.

— To je možno pravda; a ja ani neviem, čo na mne majú, — odvetil skromne Körtessi.

— No, takého chlapíka ako ty! Tá tvoja brada, iskrivé oko a smelosť, s ktorou zachádzaš, to imponuje, — rečnil Kolček, skoro plačúc od oduševnenia. — Ach, Aladár, brat môj drahý, ach!

Aladár cítil, že za toľkú lásku sa musí odplatiť. A keďže si myslel v tom okamihu, že niet lepšieho človeka na svete ako úradník, a že by si dal zaňho bez váhania ucho odťať, tak podišiel k nemu, vrhol sa mu do náručia a zvolal:

— Môj milý, drahý, jediný priateľ! Veď teba musí každý zbožňovať, kto ťa pozná. Ty len ukáž ruku ženám a sto ich za ňou siahne. Ó, ty skromný človek! — I bozkal ho v tú chvíľu.

Kolček chcel práve vrátiť bozk, keď naraz s veľkým hrmotom otvorili sa dvere susednej izby a z nej vybehol sudca s uhorkovitou hlavou. Tisol peniaze do tobolky a volal:

— Nie, nie, nemôžem s tebou hrať! Už si prehral tristo rímskych, už nemáš nič, kredit nemáš, ani šťastie, a ja ťa nechcem ožobráčiť!

Doktor Pischkott s očami krvou podbehnutými a kravatou až kdesi na chrbte chytal ho a volal plačlivým hlasom:

— Poď ešte, preboha ťa prosím! Jaj, bože! Dívaj sa, mám ešte kopu groší! Ďuríčko, poď!

Ostatní páni volali za nimi všelijaké poznámky, ako: — Oplan Ďuro, má šťastie a ujde, hotový beťár z Bakoňa!^[17] — Iní zase na doktora zle-nedobre: — Taký žobrák, prehrá pár sto zlatých a už si chce krk podrezať!

Medzi túto všeobecnú vravu miešal sa krik ostatných hráčov, ktorí sa nedali vyrušovať; zavše bolo počuť: — Vízi, forpas, cúpas,^[18] volám desať zlatých, dám! — Potom: — Škandál, svinstvo! — V kúte zase látal statkár Pernovský židáčika čašníka, pretože mu zarátal o šesták viac, ako mal, a to všetko preto, lebo i on „pustil“ pár stoviek. Naši priatelia vyskočili ako vyrušení holúbkovia od seba a šli tiež — zahrať si.