ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Bračok-vtáčok

1. Janko Botto spracoval v Slovenských Povestiach, str. 554 — 556 (v nov. vyd. str. 186 — 190) rozprávku „Bračok vtáčok“. Poznal štyri verzie, ktoré podali Samuel Ormis, Ľud. Reusz a P. Dobšinský z Gemera, Jonatan Čipka z Malohontu.

Macocha striga zabila chlapca a urobila z neho mužovi večeru. Sestrička posbierala koštialiky, ako ktorý pod stôl padol, a zahrabala ich popri ceste pod zelený šíp. Na ráno za svitu už na rozvinutom šípe štebotalo vtáča:

Išli tadiaľ šefranící a dojatí tým spevom zavesili na šípik najkrajší hodvábny ručník, a onedlho klobučníci, ktorí zakvačili na šípik najkrajší klobúk. Kamenári, čo tade tiahli, tiež sa nemohli dosť napočúvať toho spevu a svalili pod šíp najväčší kameň.

Cez noc to pekné vtáča vynosilo všetky tie dary na vrch otcovej strechy a včas ráno začalo opäť svoju pesničku. Vybehla sestrička za milým hlasom, sletel jej do rúk pekný ručník; vyšiel otec, padol mu na hlavu novučičký klobúk. Bežala i macocha, že sa aj jej niečo ujde, a tu — prask! jej dolu kameň na hlavu.

2. Verzia, rozprávaná od S. Ormisa („z Revúcej“) číta sa v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom) str. 183 — 184: „Povjecka pre malje ďeťi. Brašok ptášok.“

„Bula edná macocha a ona ňemala šva variť, a muž oral na poli a ona mu musela šua to poslať jesť. ,Šva tu, Bože, variť?‘ mislí si. ,Vara jě vjam šua,‘ povje a pošle ďeťi, jedňiho chlapca a jedno djavše von, abi trjasok nazbjarali. Djauše sa opozďilo a chlapšok nazbjará trjasok a nese mamóke, abi dašua varila, lebo van vara už lašní búl. A macocha opica chlapca zarezala, na kislo uvarila a ocovi poslala.

Djauše ale veďelo, zo šoho to meso, samo ňejedlo, a ako otec jadól a kä košťälik šmaril, dobre merkovala, košťalíki pozbjarala, pod ljaštišku zahrebala. Virasnúl z toho pekní ptášik a z ptášika katonášik Cincirirara.

Idú tä jedňí šofraňíci a ptašok len zpjavá, kelo zpjavá, a oňi se ho: ,Šua to zpjaváš, šva?‘ — ,Macocha me zarezala, apóka me zjadól, sestriška me pozbjarala, pod ljaštišku zahrebala, virosnúl z toho pekní ptášik a z ptášika katonášik Cincirirara!‘ Šofraňíci se šudovali a dali mu jedon hantúšok a van si ho na ljasku odložil.

Išli i súkeňíci a ptášok zpjaval. A oňi: ,Šua to zpjaváš šva?‘ A van: ,Macocha me zarezala, apóka me zjadól, sestriška me pozbjarala, pod ljaštičku zahrebala; virosnúl zo mne pekní ptášik, a z ptášika katonášik Cincirirara!‘ — Súkeňíci se ďivili a dali mu konec súkna a van si ho na ljasku odložil.

Išli napokon tä i vozi, šva vezli mlinskje kameni, a ptášok zas len zpjaval a oňi: ,Šua to zpjavaš, šva?‘ ,Macocha me zarezala, apóka me zjadol, sestriška me pozbjarala, pod ljaštičku zahrebala, virosnúl zo mne pekní ptášik a z ptášika katonášik Cincirirara!‘ ,Ej vara pekne!‘ pódali ťito, ,švaže mi ťi za to dáme?‘ ,Len jedon kámen,‘ povja van a oni mu dali a van si ho skril na ljasku.

Keť už mal i hantúšok i súkno i mlinskí kamen, pobral si to, zanjasól domó, položil na vrch na dach a zašel zpjavať: ,Macocha me zarezala, apóka me zjadol, sestriška me pozbjarala, pod ljaštičku zahrebala. Virosnúl zo mne pekní ptášik a z ptášika katonášik Cincirirara!‘

,Šua to na tom dachu zpjavá?‘ povja sestra a vibehňe von. A brašok jí zaspjavá a šmarí hantúšok dló. Ona se bežela ocovi pochváliť a tot tjaž vebehol pozreť, šva je to, a sinšok mu zaspjaval a šmaril súkno na kabát. A oťec z radosťi bežel k macoche. A tá: ,Hu! Kä to skaza muaže biť?‘ povja a beží von, a ptášik jej zaspjaval a hoďil mlinskí kameň na ňú, šua jú hňed zabil.

Tak zišol katonášik dló, vojšól do izbi, bíval z ocom aj zo sestró, aj dosäl bívá, ak ňeumrel.“

3. Verzia, ktorú rozprával Ľud. Reusz, je akiste v Codexe Revúckom C, str. 101, „0 Mariške a Janíkovi alebo ptáča“. Bola prepísaná do Prostonárodného Zábavníka III. (Levočského), str. 392 — 4.

„Bul ráz jeden otec a jedná matka, kotri dva peknja i dobrja deti mali. Ak už máliško buli virastli, zomrela im mater. Otec potreboval ku gazdovstvu ženu, a tak ho dlho nahovárali, až sa napokon i oženil. Ale toto velmi bezbožná a zlostná macocha bula, muža si hnevala, i detom len vše ukrivdovala. Ak už tak šicko v dome bula premárnila a schudobnela, otcovi ráz jest mala poslač, kotrí^[139] oral. Rozkázala tedi detom, abi ohna nakládli. ,Ach vet án z tích trjaskoch doneste, abi se dašuo uvarič mohlo,‘ zavolala macocha na deti. Janík ihned skošil pre tja trjaski, ale Mariška mu dohovarala, abi tja trjaski macoche nenjasól, lebo že ho upeše a otcovi pošle. Ale Janík vara neposlúchnúl, len ich nasbjaral a odnjasól macoche. Vtom ho macocha schití, zareže a upeše. Nadarmo Mariška nad Janíkom banovala, musela ona len hrnčok, v ktorom Janík upešení búl, otcovi na obed odnjast. Ak sa otec búl naobedoval, koštäliki šicki pozbjarala a pod vrbu zahrebala. Dlho ešte Mariška nad Janíkom narjakala.

Ráz priletí ptášok a sedne si na tú vrbu, pod kotró Janíkovja kosti leželi, i zpjaval:

,Mojá mat me zarezala, maj otec me zjadól, mojá sestriška koštäliki pozbjarala a pod vrbu zahrebala, virosnúl so mne pekní ptášok.‘ Vtodi práve stěd mlináre išli a pošúvali ho. ,Ej, nože nám no zaspjavaj, nech te pošujemo.‘

,Zazpjavám vám, zazpjavám, kot mi pre otca topore dáte.‘ Oni mu ich dali, a on im zazpjaval.

Druhíráz se židä natrefili, kot si tot ptášok na té vrbe vizpevoval. ,Nože no nám zazpjavaj, nech te pošujemo.‘ ,Aj vara vám zazpjavám, kot mi hantuški i pántliki date pre mojú sestrišku, šuo ma zahrabala.‘ ,Ach vari ti dámo.‘ A ptášok zazpjaval:

,Mojá mat me zarezala, maj otec ma zjadól, mojá sestriška koštäliki pozbjarala a pod vrbu zahrebala, virosnúl so mne pekní ptášok.‘ Židä se dost na nom nadivit nemohli.

Ak už ptášok šicko toto mal, vzel do pištokó ešte jednu veličiznú skalu a viletel na dom, v kotrom Mariška bívala, s otcom si i z macochó. Ak Mariška z izbi von víde, zpustil je ptášok zo strechi hantúški i pántliki. Ona se tomu velmi zaradovala i otcovi si povedala: ,Ej, nože no, otec, chote i vi von, aždaj i vi dašva dostanete.‘ ,Ach, šva že bi já mal dostáč?‘ odpovja otec, ,no ale len sprobujem.‘ Pri tom šickom, že ho macocha odhovárela, vinšól i topore do izbi donjasól. I radoval sa im velmi. Dlho potom Mariška i jej otec nahovarali macochu, abi i ona štestja zprobovala. Ona len vše odporovala, až naposledi ju premluvili, abi len šla. Ak víde z izbi von, tu ptášok skalu na nú zpustil. Tá ju naráz na márnja kusi potrjaskala. Ptášok sa vtom na muža obratil, na Janíka, a žil dlho v tom dome zo sestriškó i s otcom štestlive a žijú aždaj do teráz, ked nepomreli.“

4. Verzia, ktorú rozprával P. Dobšinský z Gemera, je zapísaná v písanom časopise „Považja“, str. 127 — 129.

„Bou raz jeden oťec a ten mau sedemročnjeno sínka Janíka a jednu deväťročnú céru Aničku. Vzau si on do domu novú gazdinú, bo mu prvá žena, matka tích dvoch deťí, bola už dávno zomrela. Macocha nebárs viďela rada deťi, ale jich bijala velmi často a jesť ím nedávala ňikdi dost, lebo tak hovorjevala: ,Vi sťe mi iba na škodu v dome, ništ nespraviťe, len jeťe každuo i vjac ako za seba, nevjem, ako vás dochováme.‘ Raz šjeu oťec na poľe orať a kázau si na poludňja jesť doňjesť. Macocha zavolala Jaňíka dnu do chiži. ,Poď, vraj, Jaňík, dám ti jest a budem ťa iskať.‘ Nenachovala ona dobrjeho Janíka, aňi ho nepoiskala, ale ho chitila a zarezala, občistila, obmila a v kotlíku na obed otcovi uvarila. Keď prišlo poludňja, zavolala Aňičku: ,Na ťi, djevka moja, kus poljevki, najedz sa a nes v tomto hrnku otcovi na poľe, nach sa i on naje!‘ Nejedla Anička ťeplú poljevočku zo svojho bračoka, tak sa zažjalila, že jej všetka chuť odpadla k jeďeňú. Len smutná vzala otcou hrnček a vikonala, ako jej macocha prikázala. Keď oťec ťeplú poljevočku vichlípau a z košťjalikou mäso poobhrizau, pozbjerala ích Anička, dobrá sestrička, a pod kríčok zahrabala; virosnúu z ňích ptáčok kohútičok. Sadnúu si milí Janíčok ako ptáčok kohútičok na kríčka a zaspjevau z tenkjeho hrďjelca:

Zľeťeu z toho kríčka ňeboráčik a ta leťeu ku jednej cesťe, koďjal šefraňíci choďjevali. Išli bohatí šefraňíci cestou, a keď uviďeli peknjeho ftáčika kohútíčka, kázali si spjevať. Kohútik zaspjevau peknú svoju pjesničku do tretjeho razu — i zapáčila sa táto šefraňíkom a oňi dobrjemu spevákovi naďelili zo svojho: zbožja, peňazí, zlata, striebra, pantlí, šnuor, kartúnu, tenkjeho plátna a šakovjeho od vimislú sveta. Za dari poďakuvau sa Janíčok kohútičok a zaspjeva ešte ráz svoje kikirikú. Išli ztaďe aj jedňi furmaňi čo mlinskje kameňe vjezli, a za pekní spjev dali Jaňíkovi kohútikovi jeden mlinski kameň. Pobrau on šetki svoje dari, ta leťeu domou a sadou si na sami hrebeň dachoví. A keď zaspjevau svoju peknú pjesničku, sestrička ho najprú po hlásku poznala i vibehla na dvor. Janíčok, krásni kohútičok, dobri bračok, zpusťiu jej dolu mnoho pantlí, šnuor, kartúnu, ťenkjeho plátna — všetek drahí tovar, čo mu šefraňíci dali. Chitro si pozbjerala Aňička a naradovaná vráťila sa do izbi: ,Či vidíťe, Apo, čo mňe náš Jaňík doňjesou?‘ Kohútik zaspjevau zase a nadivení oťec vibehnúu von, abi viďeu, čo sa robí. Janíčok, pekní kohúťičok, dobrí sinčok, pusťiu otcovi: veľa peňazí, všetko zlato, striebro, čo mu pri cesťe šefraňíci boli nadávali. Oťec si to skoro pozbjerau a poťešení vbehnúu zo všetkím do chiži: Či vidíš, ženo, čo mňe muoj sín doňjesou?‘ Kohútik zaspjevau po tretí ráz a šjalená matka vibehla tjež na dvor, abi si aj ona pozbjerala, čo jej Jaňík doňjesou. Janíčok, ptáčok ňeboráčok, spusťiu kameň dolu na macochu a tento ju do smrti zabiu. Potom Jaňík odleťeu zase ku drážnim cestám, spjevavau dobrím luďom zdarma i za dari, a čo vispjevau, to dobrej sestre aj starjemu otcovi posjelau, tak ích živiu, tak sa živiu i sám ftáčik speváčik.“

5. Jonathan Čipka z Malohontu napísal svoju verziu v Codexe Tisovskom B, str. 42 — 43, „Ptáča“.

„Žalostně plakali dve nešťastňje siroti v kúťě na lavici, braček zo sestričkou. Otěc im bou odišjeu do hori a v takí čas sa običajňe zlá macocha po nich nosievala, tak že im rováše od brezovích prútou takmer ňikdi z chrbta neschádzali. Ako besná pribehňe do izbi macocha z velikím blišťjacim sa nožom, plačuceho chlapca vitrhňe z rúk obímajúcej ho sestri a ňemilosrdňe mu ostrím nožom hlavičku odreže. Prišljemu otcovi z hori predloží upečenjeho chlapca, a on ňenazdajúc sa, že bi to bou jeho vlastní sin, chutňe si z predloženej pečeňe zajedá. Dobrá ale sestrička pozbjera vivrhnútje na smeťisko koštialiki zo svojho bračeka a zakope pod zelení šíp.

Zelení šíp vihnau červenje puki a po púčkoch skáče krásno ptáča a utěšeňe spjevá: ,Mamička ma zarezala, tatuško ma zeu; a sestrička ňebožtička košťjaliki pozbjerala, pod zelení šípik zakopala, virástou som krásni ptáčik.‘ Bou to duch zarezanjeho chlapca v podobe krásneho ptáčika. Vedľa šípa vedje cesta; cestou idú šofraňíci s plními škatuľamí, počujú spjevajúce ptáča, aľe ňerozumejú jeho zpev. I povje jeden z nich: ,Kebi to ptáča ešťe raz zaspjevalo, veru bi mu dau tento pekní hodbabní ručňíček;‘ a ptáča, počujúc jeho reči, zaspjeva žalostním hlasom: ,Mamička ma zarezala‘ atď. Zaplakau šofraník, viňau krásni hodbabní ručník a zavesiu na zelení šíp. O krátki čas išli cestou do jarmoku klobučníci, zasljechli spjevajúce ptáča, ale ňerozumeli jeho spev. ,Hej,‘ povje jeden z ňich, ,kebi to ptáča ešťe raz chcelo zaspjevat, veru bi mu dau tento pekní klobúk.‘ A po červeních pukoch skákajúce ptáča zaspjeva triraz žalostňejšje ako pred tim: ,Mamička ma zarezala‘ atď. Klobučník žalostňe zaplakau a zavesiu pekní klobúk na zelení šíp. Zase o ňedlho išli vedľa šípa kamenári, počuli spjevajúce ptáča, ale ňerozumeli jeho zpev. ,Ach, kebi to ptáča ešťe raz zaspjevalo,‘ povje jeden z nich, ,veru bi mu dau tento pekní, ťažkí kameň,‘ a na šípe seďjace ptáča začňe svoju žalostnú pjeseň: ‚Mamička ma zarezala atď. Rozplakau sa kamenár nad spevom ptáčika a složiu pekní, ťažkí kameň pod zelení šíp.

Zaľeťelo ptáča z vispjevaními vecmí na strechu otcovho domu a čakolo, že dakto von vijďe. I višla najskuor jeho dobrá sestrička a aňi ňeveďela, keď jej do rúk krásni hodbabní ručňík zljetou. O chvíľku višjeu oťec a zo strechi mu spadou pekní, noví klobúk na hlavu. Pochválila sa sestrička z ručníkom, pochváliu sa i oťec s klobúkom. Vibehňe teda i macocha, misljac, že i jej dačo zo strechi spadňe. Ale krásno ptáča pustí na hlavu macochinu ťažkí kameň a zaspjeva ostatní raz: ,Mamička ma zarezala,‘ etc. I vileťelo ptáča visoko, visoko a žjaden viacej ňepočú jeho zpev žalostní.“

6. Stručný výťah tejto verzie poznáme ešte zo soznamu sbierky rozprávok, ktorú pripravoval upravovateľ počiatkom 50-tych rokov:

„Ptáča (Ballada). Mladího syna zarezala matka, otec zedou, sestra koštjaliky posberala, obrátiu sa na ptáča a spjevau: ,Mamička ma zarezala,‘ atď atď. Tis. Cod. Rev. III., p. 26.“

Pesnička vtáčkova je rozličná, sestra zahrabala koštialiky u S. Ormisa „pod liáštičku“, u Ľud. Reusza pod vŕbu, u Dobšinského pod „kríčok“, u Jon. Čipku „pod zelený šíp“ a rovnako u Janka Bottu. Z nich vyrástol u S. Ormisa pekný vtáčik a z vtáčika „katonášik Cincirirara“, u Ľud. Reusza iba vtáčik, u Dobšinského „ptáčok kohútičok“ a potom ešte „kikiričok“, u Čipku iba vtáčik a podobne u Janka Bottu. Obdarovali ho u S. Ormisa šefraníci, súkenníci a potom tí, ktorí viezli mlynské kamene; u Ľ. Reusza mlynári, Židia a potom vtáčik sám vzal do zobáka veľký kameň; u Dobšinského šefraníci, potom tí, ktorí viezli mlynské kamene; u J. Čipku šefraníci, klobúčnici a kamenári, a rovnako u Janka Bottu. Vtáčik sa napokon premenil na chlapca u S. Ormisa a u Ľud. Reusza. U Dobšinského spieval vtáčik nad cestou, a čo vyspieval, posielal otcovi a sestre a tak ich živil. U Čipku vtáčik vyletel vysoko a nikto viac nepočul jeho spevu, a podobne u Janka Bottu vtáčik letel ďaleko, až na koniec sveta. Text upravený Jankom Bottom najviac sa shoduje s textom Čipkovým, len úvod je obšírnejší.

7. V rukopisnej pozostalosti P. Dobšinského, ktorú má p. Ján Čajak v Petrovci, je ešte iná úprava, asi z pera P. Dobšinského; „Bračok ptáčok““. Sdelili Jonat. Čipka z Malohontu, Adolf Reuss, Sam. Ormis, Pavel Dobšinský a Pavel Michalovič z Gemera. Rozpráva A. H. Škultety. Upravovateľ v Slovenských povestiach č. 63. Janko Botto uviedol verziu Ľud. Reusza miesto Adolfa Reusza, a verziu P. Michalovičovu vôbec neznal.

Text je opäť kde-tu odlišný. Uvádzame ho úplne:

„Bol raz jeden otec a jedna mať, a tí mali dve milé a dobré deti, chlapčoka a dievčatko. Vládali on len neveľkú čiastočku, ale otec bol chlap usilovný a matka opatrná okolo domu. Nuž jim dosť dobre šla hodina. A najme v tých svojich dietkach sa veľmi tešili.

Ale to tak dlho netrvalo. Matka neborká zrazu ochorela, a všetky lieky jej nič nepomáhali, musela len umreť a umreť. Ach, bolo to plaču a nariekania! a otcovi sa od žiaľu dobre srdce nepuklo, keď na tie nevoľné dietky pozrel. Ale čože bolo robiť? Matku pochovali, a on sám sa musel o všetko starať. Trápil sa on, trápil, ako mohol, ale mu to nešlo niak, lebo, keď sa do poľa vybral, v dome vyzeralo naopak, a keď sa pri dome meškal, druhá robota mu stála. Tu ma začali dohovárať ľudia, že veru takto nenadobudne, aby sa len čím skorej hľadel oženiť, že tak bude mať kto aj deti opatriť, aj on sám dostane pomoc. A hneď aj mu radili, že by si tú a tú mohol vziať. On sám si tiež bol už na to pár razy myslel: tak nezaveľa prišla macocha do domu.

Dobre lebo nebárs. Do tých čias bolo ešte, ako bolo, ale teraz počalo byť naozaj, jaj, beda! Macocha bola mrchavá ako všetci čerti. Tresk plesk po celom dome vystrájať a na muža sa jednostajne vadiť, to bolo jej. A siroty nebožatá nesmely sa k nej ani len sblížiť, lebo ich od jedu dobre v zuboch netrhala. Pri tom nič nerobiť, a kde v dome povyvlačovať a rozfrnágliť: to bolo nádobnô gazdinstvo. Tak pod pár rokmi celú hospodu priviedla na nivoč. A neborák otec tisícrazy oľutoval, že si takého čerta na potrest do domu dopravil.

Vybral sa on raz jednu zemičku preorať a poviedal si žene, že na poludnie nepríde domov, aby mu dievča vynieslo obed. ,Ale čože tu variť?‘ myslí si driečna gazdiná. Komora, ako by ju vymietol: strovy niet, muky niet, masti niet! Vtom jej prišol pred oči chlapec, a tá, ako by bes do nej vstúpil, lapila ho za vlasy, schytila ostrý nôž a nebožiatku odrezala hlavu. Sestrička sa ihrala na dvore a počula bračoka zjajknúť. Kukla oblokom a tu videla, čo sa v izbe robí. Nebožiatočko sadla si na stienku a slzy jej ako hrachy padaly, ale sa na hlas bála plakať, aby ju macocha nedopočula.

Macocha zarezaného chlapčoka pokrájala na drobné kusy, postavila do hrnka a na kyslo uvarila. Potom zavolala na dievča a dala jej do ruky hrnok, aby odniesla otcovi. Čo chvíľa bola tam, kde sa oralo, a otcovi chutne padol obed, lebo bol hodne vylačnel. Ale dievčatko sedelo smutnô a pozeralo, kde který koštialik otec zahodil. Ako sa otec najedol a zase do roboty stál, ono všetky koštialiky pekne posberalo a pri ceste pod jednu lieštičku zahrabalo. Potom sa vrátilo domov, a kde ju nikdo nevidel, dlho ešte oplakávalo svojho bračoka.

Minulo leto, minula i zima, nastala nová jar. Tu nad zelenou lieštičkou strepotal krýdlama pekný ptáčik, sadol na konárik a začal si prespevovať:

Práve išli tou cestou šofraníci a počuli to ptáča, ale nerozumeli dobre, čo to spieva. ,Ej,‘ povieda jeden z nich, ,keby to ptáča ešte raz chcelo zaspievať, veru by mu dal jeden hodbábný ručník.‘ A ptáčik sa hneď na to ohlásil:

,Mamička ma zarezala, tatuško ma zjedol, a sestrička nebožtička, koštialiky posberala, pod lieštičkou zahrabala, vyrostnul som ptáčik, ptáčik.‘

Šofraníkovi šlo do plaču nad tým smutným spevom, vyňal pekný hodbabný ručník a zavesil ho na lieštičku. Tak šli svojou cestou ďalej.

Po chvíli prechádzali tadiaľ klobučníci a i tí počuli toho ptáčika, ale nerozumeli, čo to spieva. Zastavili sa, a jeden z nich povie: ,Ej, keby to ptáča ešte raz zaspievať chcelo, veru by mu dal jeden klobúk.‘ A ptáčik zaspieval smutným hlasom:

,Mamička ma zarezala, tatuško ma zjedol, a sestrička nebožtička, koštialiky posberala, pod lieštičkou zahrabala, vyrostnul som ptáčik, ptáčik.‘

Klobučníka zalialy slzy nad tým smutným spevom, zavesil na lieštičku jeden pekný klobúk.

Len čo tí odišli, nadhodili sa zase kämenári, čo viezli mlynské kämene. Zastavili aj tí pri tej lieske, lebo počuli toho ptáčika, ale nerozumeli, čo to spieva. ,Ej,‘ ohlási sa jeden z nich, ,keby to ptáča chcelo ešte raz zaspievať, veru by mu dal jeden z tých kämeňov.‘ A ptáčik spieval zase smutným hlasom: ,Mamička…‘ atď.

Kämenár sa rozplakal nad tým smutným spevom a skotúľal jeden mlynský kämeň pod zelenú lieštičku.

Kämenári odišli, a bračok ptáčok zachytil, čo mu nadávali, i letel, letel k otcovmu domu. Tu so všetkým sadol na strechu a začal spievať: ,Mamička ma…‘ atď.

Vtom práve vyšla sestrička na dvor, a bračok ptáčok spustil jej hobabný ručník. Tá naradovaná bežala do izby pochváliť sa, čo ona dostála. Otcovi to divno bolo a vyšol pozreť, že to môže byť. Ale tu nevidel nič, len keď sa mu pekný klobúk na hlavu stavil. Ako to macocha zvedela, nazdala sa, že sa aj jej dač dostane, a chytro vybehla von. Ale sotva bola predo dvermi, spadol na ňu mlynský kämeň a naraz bolo po nej. Kämeň sa rozrazil na poly, a tu sa vysipala z neho hrúza zlata a striebra. Vtom sletel zo strechy ptáčik a premenil sa na krásneho chlapčoka. Tu otec a sestrička sa veľmi zradovali, a od tých čias jím bolo dobre, lebo mali všetkého dosť a nebolo v dome mrchavej macochy.“

8. V novších časoch zapísal túto rozprávku Št. Mišík na Spiši (Sborník Muz. slov. spoločnosti I., 86 č. 3).

Jej úvod je trochu obšírnejší: Macocha poslala deti do hory, že kto prv príde domov, dostane chleba s maslom. Janíčko sa poponáhľal, macocha poslala ho do „súseka“ pre chlieb a tam ho zabila. Ostatok je temer rovnaký, s tým rozdielom, že vtáčik spieval svoju pieseň na streche otcovského domu, kam každý deň dolietal. Haničke hodil mech peňazí, otcovi kus plátna a na macochu mlynský kameň. Vystalo však celkom, odkiaľ to vtáčik všetko mal.

9. Rovnako, ale omnoho úplnejšia je verzia z Abaujskej stolice (Czambel, 353, § 182). I tu vtáčik „višol na poledňe na chižu gu kominu“ a tam spieval svoju pieseň. Táto pieseň zdá sa pokazená, totiž slová: „a ja virozumni vtak spivam sebe tak“ sú akiste pokazené miesto: „virostnul som pekni ptak“, čo čítame vo verzii spišskej.

Išiel tam chudobný človek, čo vozil po dedinách „galunki i na sukňe“, zašiel do takej hlbokej jamy, že sa nemohol ani hnúť. Vtáčik mu sľúbil, že mu pomôže, keď mu dá, čo bude žiadať. Dostal „na jednu sukeň i tam dajeku pantľičku, i tri refi na jopku“. Začal spievať na komíne, a keď sestrička vyšla, daroval jej všetko. Zašiel do tej jamy druhý voz, čo „vez čapki i gubaňe“; vtáčik si pýtal „jednu čapku i jednu gubaňu“ a podaroval nimi otca. Naposledy zapadol ta tretí voz s ťažkými kameňmi, vtáčik si vyžiadal najťažší kameň, vyletel s ním na strechu, a keď po jeho piesni vyšla macocha, hodil jej kameň na hlavu. „Tot vtačok śe vec stras na tekeho pilneho chlapca jak i pred tem bol. I doteraz žijú, ked neumarľi. Išol dźad od Rosanovec — mojej pripovedce koňec.“

Poľská verzia tejto rozprávky bola vytlačená v Černého Slovenskej čítanke I., 292 — 294, č. 197.

Srovn. Anmerk. KHM Grimm I., 412. č. 47. Huet, Les contes populaires, 121. Novšia česká verzia je v Hruškovej sbierke „Na hyjtě“ II., str. 34 — 37. Saintyves Les contes de Perrault, 42; Strohal III., 201 č. 6; Löwis, Finn. esthn. M., 185 č. 55; Vasiljev, Pamjatniki tatar. nar. slov. 95 č. 21; Dirr, Kaukas. M., 86 č. 16; Jungbauer, M. Turkestan — Tibet, 187 č. 16; Schmidt-Kohle Volkserzähl. Palästina, 187 č. 49; Bergstraesser, Neuaram. M., 101 č. 31; Lorimer, Persian Tales, 90; Renel, Contes de Madagascar I., 30.

b) Pastorkovia zavraždení

Codex divers. auct. A, str. 34 — 36, č. 8, a Codex Revúcky A, str. 21a, majú rozprávku „Matka a macocha“.

„Bou jeden velmi bohatí, král a ten král mau troch sinou. Traja sinovja boli jeďinuo královo poťešeňje, tak že často hovorjevau: ,Račej ňech královstvo utraťím, jako bi sa mi dajednemu dač’ malo stáť.‘ Rád viďeu král svojich troch sinou, ale královná ešťe račej. Ona bola príklad maťerinskej láski. Ňemaznala sa sice s ňimi, ale ích ráda viďela jako svoju dušu.

Ráz královná ochorela a tak jej zle prišlo, že aj sama svoj blíski koňjec viďela. V takomto položení zavolala svojich troch sinou a takto k ňim prehovorila: ,Moji drahí traja sinovja! Už viďím a aj sami viďíťe, že sa pominúť a s vami rozlúčiť musím. Ach, komuže vás ja, moje poťešeňje, zaňehám? — Ach, jakože sa vám poveďje, keď mňa ňebuďe? Tu máte, duše moje, tjeto tri zlatje orješki, každí večer si ich, keď puojdeťe spať, do ťepljeho popela zahrabte, oňi vás budú chrániť, abi sa vám dač zljeho vo spaňú ňestalo. Dajťeže si na ňe pozor. Pan Boh vás, ďeťi moje, opatruj!‘ a vtom dušu vipusťila.

Zarmúťili sa sinovja nad smrťou svojej laskavej matki a plakali, dobre sa ím srdcja ňepopukali; zarmúťiu sa celí královskí dvor a zarmúťila sa celá krajina, lebo královnú šeci jako vlasnú matku radi viďeli.

Pohreb bou slávní a smutní.

Po pohrebe, keď sa smútok králov umenšiu, ožeňiu sa po druhí ráz, zau si jednú královnú, a to bola striga.

Ach, opustení traja sinovja, čože buďe teraz s vami, keď ňemáťe laskavej matki. Macocha je len macocha, a vaša macocha je k tomu ešťe aj striga. — Beda vám!

Hned prvú noc po svaďbe skočila macocha pred dvanáctou s postele a choďila okolo po paloťe, jakobi dačo hladala. Prišla ku dverom, za ktorími traja královskí sinovja spali, zabúchala na dvere a zavolá: ,Hej, vi traja královskí sinovja, či spíťe?‘ Královskí sinovja spali, jako bi ích porezau, ale na miesto ňich odpovedali zlatje orješki: ,Ej, ňespíme, ňespíme, hádki si zahadujeme.‘ Keď to macocha počúla, odišla preč a zas si lahla.

Na druhú noc pred dvanáctou skočila zas s posťele, chodila okolo po paloťe. Prišla ku dverom, za ktorími traja královskí sinovja spali, zabúcha a zavolá: ,Hej, vi traja královskí sinovja, či spíťe?‘ — ,Ej, ňespíme, hádki si zahadujeme,‘ ozvali sa zlatje orješki z ohňa, a macocha si lahla spať.

Na treťí deň včas ráno, hneď jak královskí sinovja postávali, tašla macocha do ich izbi, šetko, kďe len jakí kuťík poprezerala, popremetovala, ale ňikďe ňič ňenašla, hiba pod kochom hromádku ťepljeho popela. — ,Musia tí tu v tom popele dačo mať, čo za ňich hovorí,‘ prerjekla k sebe, ,veď vám ja prejdem cez rozum.‘

Večer, keď si královskí sinovja políhali, dala macocha do pece strašňe zakúriť. Lahla sí a tak sa urobila, jako bi spala.

Okolo pou noci skočila s posťele, choďila okolo po paloťe, na ostatok prišla ku dverom, za ktorími spali traja královskí sinovja. Zabúchá a zavolá: ,Hej, traja královskí sinovja, či spíťe?‘ Ale sa jej ňikdo ňeozvau: traja královskí sinovja spali, jako bi ich porezau, a zlatje orješki v popele zhoreli.

Macocha, keď ňič ňepočula, otvorila pomálički dvere, s ťícha, len tak na palcoch sa ku krajnjemu prikradla, a mík! hrdlo nožom podrezala, tak aj druhjemu, aj treťjemu. Potom ích do jednej pivňice, do ktorej sa híba ráz ces rok choďilo, vivláčila. Ňeveďeu tam o nich aňi živí duch.

Ráno, keď postávali už vo dvore šecci, král svojích sinou ňeviďeu: ,Ej, kďe že sú za tolko? Či ešťe spja? Veť bi už vera mohli aj postávať. Tajďem ich ja zobudiť,‘ prehovoriu sám k sebe a pošou do ich izbi. Ale v izbe ňikoho ňenašou, kreme práznje posťele. Začalo ho aj mrzeť. Víďe na dvor, spituje, či ích dakdo ňeviďeu, ale tu len kďe ňič, to ňič. Dá ích hladať, ale ích nájsť, ba aňi chíru o ňich sa dopočúť nemohli. Keď ím na stopu prísť nemohou, nahau král šetko hladaňje tak, misljac si, že skapali.

O dákí čas, keď sa táto prípadnosť už pozabúdala, jedno ráno, keď nová královna izbu zametala, prileťí na oblok jedná páva, v pišťoku jednú zelinku držjac, a tú zelinku dnu oblokom podává. Sotvá ju královná zhljadla, zahnala sa na ňu metlou a špatňe sa okríkla: ,Ale tajdeš! Veť ťa pohňem!‘ — Ale jej král ňedau ublížiť. ,Dajže jej pokoj, daj,‘ povedá ,adaj nám dákú dobrú novinku ňesje.‘ Na královo slovo jej aj královna dala pokoj. Zodvihou sa na to král zo stolca, išou k obloku a prizerau sa na pávu, a tá páva mu začne z obloka takto rozkladať:

S tim položila zelinku na oblok a preč odleťela.

Král sa nad timito rečmí velmi zaďiviu, hned mu prišlo na pameť, že to vera musí biť jehová predešlá žena, ktorá tich troch sinov tak rada viďela, zau z obloka zelinku, išou sam do pivňice, hladau, až v jednom kúťe skutečňe šetkích troch zarezaních našou. Potreu im hrdlá tou zelinkou, a oňi hned ožili a boli takí hodní, jako pred tím.

Radosť bola ňeslíchaná, ale aj žalost, lebo král sa prísňe vispitovau a vipačovau, kdo bi to bou, čo jehovich sinou zmárňú, až sa pekňe krásňe na novú královnu dokázalo. Král sa na to strašňe rozpáliu: ,Naraz ju, potvoru, za koňmí roztrhajte!‘ vikríkou — a jako rozkázau, tak sa aj stalo.

Dovedli šťiri koňe, o jedneho jej privjazali nohu, o druhjeho druhú, o treťjeho pravú rukú, o štvrtjeho lavú, koňe pošibali, tjé skočili a zlostnú macochu na štiri roztrhli.

Od toho času sa vjac král ňežeňiu a královau sám, ťešiac sa z ožiťja troch sinou, až ňeumreu.“

(„dňa 31. listop. 1843.“)

Táto rozprávka bola skoro upravovaná do tlače. Jej stručný obsah čítame v „Obsahu povestí ponapravených a do tlače prihotovených“.

„Verná matka“ (Ballada). Zomjerajuc poručila 3 oriešky deťom. Do popela ích zahrabívali. Macocha jích zabila, do pivnici hodila. Matka v podobe pávy prileta, mužovi oznámila.“

Rukopisný text bol spracovaný do tlače a je v archíve Muzea v Turčianskom Sv. Martine, písaný rukou Pavla Dobšinského. V rukopise sú rozličné drobné opravy. Tento rukopisný text srovnáva sa temer napospol s textom vytlačeným v „Slovenských povestiach“, str. 489 — 491, nov. vyd. 706 — 710, pod nadpisom: „Mať a macocha alebo zlatá páva“. V tlači je poznačené: „Podali: Ľudevít Reuss, Janko Rimavský a Pavel Dobšinský z Gemerskej; rozpráva Janko Botto.“

V rukopise čítame: „na druhú noc priďe zase stryga s dlhým nožom“, neskoršie bolo opravené: „s jedným velkým nožom“ a tak je to v tlači, iba že chybou tlačovou vystalo: „nožom“. Macocha sa pýta: „Hej, či spíte trojmi kraleviči?“ Po tretí raz: „Hej, traja kraleviči, či už spíte?“ V tlači miesto toho po tri razy rovnako: „Či spíte? Či čujete? Vy mladí kraleviči!“ V úvodnej časti bolo v rukopise neskoršie pripísané, čo čítame v tlači, ako sa matka umierajúc so synmi lúčila. Len ešte trochu úplnejšie: „Tu ako král a jej traja sinovia smutne okolo jej postielki stoja, zodvihne raz hlavu a slabým hlasom prehovorí: ,Ďeti moje, potešenie moje…‘“

Táto rozprávka bola už vytlačená r. 1845 v Kwětoch č. 58 a 59, str. 229 — 30, 233. „Tři oříšky“.

Liší sa tým, že kráľ mal iba dvoch synkov. Na dvore kráľovskom bola Jendžibaba, ktorá kráľa nahovárala, aby si vzal jej dcéru za manželku. Ale výslovne sa hovorí, že sa kráľ dal od synkov uprosiť a neoženil sa. Na tretí deň dala Jendžibaba sluhovi napiť sa pálenky, až mu išla hlava okolo. Vrátil sa do kuchyne, nabral horúceho popola, oriešky doňho zahrabal a zaspal. Večer zasa sa prikradla Jendžibaba a tri razy sa spytovala: „Spíte či nespíte, mladí princovia?“ Po dvarazy jej oriešky odpovedaly: „Nespíme, povedáme si rozprávky“. Až po tretí raz len šeptaly. Zatým Jendžibaba s dcérou otvorila dvere a princov zarezala a odpratala do izby, kde sa len raz v roku chodievalo. Po vražde Jendžibaba stále kráľa prehovárala, aby sa oženil, ale on nedbal. Priletela páva, Jendžibaba ju zaháňala, ale keď jej to kráľ ostro vytýkal, sama úlisne zvala pávu, aby spievala. Pieseň je temer doslovne rovnaká, ako v rukopise. Keď odletela, vypadol jej zpod krýdla hrnček s masťou. Kráľ išiel do onej izby, našiel tam na stole svojich synkov ležať ako bielych anjelikov, mali hrdlá akoby červenou stužkou opásané, potrel ich masťou a synkovia ožili. Kráľ sveril synov do ochrany najvernejšiemu sluhovi, prikázal, aby do zajtrajška nikam nevychádzali.

Ráno povolal radcov i Jendžibabu s jej dcérou. Jendžibaba sama vyriekla súd: aby vražednicu za chvostom konským po meste vláčili a pred každým domom žeravými kliešťami trhali. Tak sa stalo a podnes ešte, keď niekto pred domom červené súkence najde, povie: „To je tej Jendžibaby, ktorú kliešťami trhali.“

c) Husle vyzradzujú vraždu

Dobšinský IV., str. 42 — 43, má rozprávku „Zabitá Sestra“. „Podávame celkom tak, ako to napísal z pospolitého ľudu pošlý písateľ, vo Važci v Liptove, r. 1842.“

Staršia sestra zabila na jahodách mladšiu sestru a zakopala ju pod javorom. Prišiel hudec do hory, chcel rúbať javor, ale ozval sa hlas, aby nerúbal. Zaviedol potom hudec na ono miesto otca, matku, brata i sestru. Každý začal rúbať a každému zaznel hlas: „Mňa sestra zabila, srdečko mi zarmútila.“ A keď sestra musela rúbať, zaznel hlas: „Ty si ma zabila, srdečko zarmútila…“ Vykopali ju, vzali domov a pekne pochovali. A staršiu zmárnili.

V ľudovej balade českej, moravskej a slovenskej mať zakliala dcéru v javor. Keď hudci zaťali do dreva, ozval sa hlas dievčaťa. Srovn. W. Bugiel, Studya i szkice literakcie, 194 — 400. Anmerk. KHM Grimm I., 260, č. 28. J. St. Bystroń: Wpływy słowiańskie w niemieckiej poezii ludowej; Slavia occidentalis I., 68. Erben, Vybrané báje r. 1925, 319, 395; Nawuka, 77 č. 18., Javorskij, Pamjat. galič. 235 č. 97; Zelenin, Perm. 396 č. 76; Smirnov: Sb. velikor. skazok, 327 č. 94, 478 č. 176; Kallinikov, 150 č. 48; Chudož. Folklor I., 85 č. 3; Obert, Rumän M. 57; W. Keller, Tessiner M. 96; Löwis, Finn. est M., 185 č. 55; Włisłocki. Volksdichtungen 257; Lorimer, Persian Tales, 265.

d) Krv sa zjaví

1. Z Oravy v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, na str. 105, je táto rozprávka

„Bebejovi hovorí, gdo kce krast a žebi ho nik nevidel, má vikopat jamu na križnej ceste, a ked prvi človek tade pojde, ma ho zabit a do ňej zakopat; toto ma robit len za 20 rokov, tú krádež, a nik že ho neuvidí. Tak jeden bol prisahu zrušil a v tom šiel do jarmoku, abi nečo kúpil pot zubi. Trafil do mesiara, de kúpil tělacú hlavu. Strčil ju do kapsi (tonistra, torba, cedielko), že si ju negde uvarí v dome. A čim trafil na kuchiňu, tu idúci ludia zbadali, že mu s kapse krv teče, ho lapili, a ked je s kapsi vitiahli, tu mesto tělacej hlavi bola to hlava s teho istého človeka, kerého tamo prvého bol zabil a do tej jami zahrebal, a s timto že prísahu zrušil, že više 20 rokov zbíjal.“

2. Iný prostriedok, ako sa môže zlodej stať neviditeľným, je zapísaný v tomže sborníku na str. 111.

„Povedaju tiež aj o celkom čiernej mačky. Má sa tato v novom hrnci na krížnich cestách uvarit a rozvarit, tak že sa rozpadne samotne každý koštialik, abi sa dal lúčit jedon od druhého. V tich kostach sa najde krížik, a ten ked vloží sebe do úst, nigdo že ho nevidí, ked něčo kce ukradnút.“

U haličských Huculov sa nazdávajú, že zlodeja nevidí nikto, keď má pri sebe srdce alebo ruku dieťaťa, vyrezaného z lona matkinho. Etnograf. Zb. XXVI., str. 229. Šuchevyč, Huculščyna V., 189. U Mordvinov veria, že neviditeľným činí kostička z čiernej mačky, ktorú možno získať dosť složitým spôsobom. Mačka sa uvarí v mlieku z celkom čiernej kravy: Šachmatov, Mordovskij Sb., 71.

Vrah usvedčený krvácajúcou lebkou a i., viď Am Urquell III., 77. Zachariae, Kleine Schriften, 305, 312; Luzel, Légendes II., 192; Schweizer Archiv f. VKunde XIV., 244, XVII., 220 č. 26.