ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemecko-uhorský etnograf H. v. Wlislocki vytlačil v časopise Germania XXXII., 1887, str. 443 — 440, nemecký preklad slovenskej rozprávky, ktorú našiel v nevydanej sbierke slovenských ľudových rozprávok p. Králika, o ktorej nemohli sme najsť zpráv.

V jednej dedine žily tri ženy, rovnakého veku, blízko vedľa seba, a obecne ich volali troma veselými súsedkami, lebo dookola nebolo veselších. Boly vtipné a veselé, ale ich mužovia, to boli praví hlupáci. Raz sa bavily o hlúposti svojich mužov. Prvá sa chlúbila, že by mohla so svojím mužom učiniť, čo by chcela; ak by mu rozkázala, aby skočil do studne, skočil by. Druhá, že by ho nedávno mohla primať na to, aby ju na chrbte doniesol do mesta. Tretia, že to všetko nič. Onehdy večer mala nohy zablatené, a keď to muž spozoroval, ako vedľa ležal, chcel bahno s jej nôh slízať! Napokon sa stavily, ktorá z nich urobí so svojím mužom najlepší kúsok, dostane do daru voz plný konopí. Celú noc nemohly spať, toľko o tom premýšľaly.

Keď ráno vstávala prvá súsedka, dala sa nariekať a plakať: „Milý muž, ty si umrel! Čo si mám počať, ty musíš hore v horách v kaplnke tri dni ležať v rakve, ináče neprídeš do neba.“ Muž sa užasle díval na ženu, že neumrel, že je predsa živý. A žena kričala, že to jedno, či živý a či mŕtvy, ak sa chce dostať do neba, musí vziať rakvu, ktorú zhotovil, doniesť ju do kaplnky, položiť sa do rakve a robiť, ako by bol mŕtvy, a musí to učiniť prv, než sa ľudia v dedine zobudia. Poslúchol teda a v košeli a v gatiach poberal sa s rakvou do kapličky. Ako tak išiel, zobudila rýchle súsedky a ukazovala muža zďaleka a všetko rozpovedala, a smialy sa všetky hlúpemu stolárovi. Druhá súsedka, bedákajúc a plačúc, budila muža, že súsed stolár umrel nákazlivou chorobou, jej muž podával mu ešte večer ruku, nakazil sa a musí umrieť touže chorobou. Muž začal vtedy sám nariekať a vypytovať sa svojej prefíkanej ženy, čo by mal robiť, aby neumrel touže chorobou. A ona žiadala, aby si dal oholiť fúzy, potom že mu vyholí plešinu na hlave a oblečie ho za mnícha, potom nech ide do kaplnky a číta omšu za nebohého súseda. Ale nesmie odchádzať od oltára, ani sa obracať, ani s kým hovoriť. Žena obliekla ho ešte do dlhej ženskej sukne a zavesila mu veľkú, čiernu šatku. Keď sa tak poberal dedinou, zavolala súsedky, a potom tretia bežala, aby im dala nový predmet smiechu. Zobudila muža, nariekajúc a plačúc, že súsed stolár umrel na nákazlivú chorobu, že mu ešte večer podával ruku, že teda musí umrieť tiež. Zachrániť by sa mohol iba tým, mienila, keby nahý bežal hore do kaplnky a celý deň sa tam modlil. Urobil tak podľa tej rady, a ženy sa smialy, čo len vládaly. Potom sa všetky tri vydaly do kaplnky podívať sa na mužov a cestou hovorily, ktorá z nich by vyhrala voz konopí. Keď prišly ku kaplnke a nazrely oblokmi dnu, videly veci, ktoré sa im nijako nepáčily. Stolár, ukonaný ležaním a zvedavý vidieť človeka, ktorý sa pri rakvi hlasite modlil, otvoril oči a, uvidiac nahého súseda, nemohol sa zdržať smiechu. Stolár mu povedal, že neumrel a má iba ohromný hlad. Tu sa ohlásil mních od oltára, stolár vyskočil z rakve a s nahým súsedom bežali k oltáru, i poznali v ňom súseda. Dali sa potom preklínať, a keď sa večer vrátili, sberaly ženy plody svojej múdrosti, pri čom boli mužovia mlatci a ženy snopy…

Je to rozprávka veľmi obľúbená a hojne rozprávaná a bola už v stredoveku často rozprávaná. Wlislocki pripojil niekoľko paraliel, najmä odkazuje na článok F. Liebrechta v spise Zur Volkskunde, 1887, str. 131 — 141, a podal nové dve verzie, rumunskú a cigánsku, zo Sedmohradska. Niektoré doplnky ešte u Ritterhausa, str. 359.

Rovnaké celkom úsmešky robí si dievča zo svojich ctiteľov v rozprávke, uvedenej niže pod č. 185 C, viac rozšírenej a hojnejšie literárne spracovanej než táto. Na súvislosť oboch rozprávok nebolo, nakoľko viem, dosiaľ poukazované.