ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Etnogr. Zbirnyk III., 182 — 186 č. 25., má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

V dedine bol hospodár rychtárom a mal jediného syna. Prišiel rozkaz postaviť vojaka. Dohovoril sa so súsedom a s krčmárom, že složia tristo zlatých a najmú iného mladíka za vojaka. V krčme sa nejako pohnevali, keď si pripíjali na zdravie. Pohneval sa takto najmä so súsedom Dzvonarčikom. Rychtár chcel ho zbiť na zpiatočnej ceste, ale on išiel s inými. Potom mu zastrelil vola. Dzvonarčik ho žaloval. Radil sa s farárom, či by mu nemohol pomôcť, a musel mu dať dvadsať oviec, všetky. Potom sa radil s jágrom, ten mu sľúbil pomoc, ak mu dá dva voly. Ale potom obaja mu odopreli pomoc, a rychtár bol odsúdený na rok do väzenia. V zime odviedli syna, matka ochorela, Žid mu vzal kravu za dlžobu, všetci jeho gazdovstvo oberali. O rok sa rychtár vracal. Na zpiatočnej ceste vypral svoje šaty v potôčku, porozvešal ich na liesku, ľahol si nahý a zaspal. Šaty uvidel pastier a vzal si ich. Rychtár nevedel, ako sa vrátiť domov. Tak si umienil, že sa celý zamaže uhlím a budú myslieť, že je čert, a ak príde domov, že čeliadka utečie, medzitým sa umyje a najde si šaty. Prišiel večer domov, jeho žena umrela a súsed Dzvonarčik a dcérkou a ženou tam boli. Zľakly sa, len Dzvonarčik poznal, že to je súsed a nie čert, a opatril mu šaty. Nemal začo pochovať ženu. Založil stôl, a tak ženu pochovali. Nakúpil ešte pálenky za dva krajciare, za krajciar siriek, aby vypálil súseda. Zapálil strechu a utiekol. Zďaleka videl, že jeho dom horí. Päť rokov chodil svetom ako žobrák. Konečne si umienil, že sa podíva domov, ešte raz uvidieť miesto, kde gazdoval. Ako prišiel do svojej dediny, uvidel na tom mieste murovaný dom. Z neho vybehla mladá žena, poznala v žobrákovi otca a zavolala muža. Syn dávno hľadal všade svojho otca a uviedol ho do domu. Jeho žena bola dcéra súseda Dzvonarčika.

2. Zo stolice Tekovskej je verzia ktorú rozprávala „Beleš Anna, 79letá, v Tek. Sv. Kríži 4./X. 1900“; zapísal S. Czambel.

„Boua jena filiarka. Na svatyho Ducha boua svatá omša tam a mładá čelaď už utekaua domou. Jena starká išua popri rožach a trhala si kvietke na jedon kríž v blízkej vrbine. Dohoniu hu muádenec, Ďúrsky Janko: ,Starká, načo sa vám tye kvietke?‘ ,Na ten kríž v tej vrbině!‘ ,Povedzte mi, čo je to tam za hrob!‘ ,Môj milý Janko, tam je Julienka pochovaná,‘ a potom mu rozprávaua o živote Julienkinom takto:

Julienka mala matku chorú. A poviedaua jej matka: ,Julienka, za koho sa vydáš, povedz mi praudu, lebo já čil zomriem. Ja ti dám radu: Choj za Kováčeje Janka.‘ Ona jej poviedaua: ,Ja nepvojdem.‘ Matka sa nahnevaua. A od žialu zomreua za tú reč, čo jej Julienka daua. Julienka jej poviedaua, že ona ide za zámockýho muadýho pána. A matka dušu hneď pustila od strachu, keď to počula, lebo to nemôže byti, že by birešskô dieuča išuo za takýho velkomožnýho pána. Julienka pochovala matku. Potom prišli dva vojanskí páni na dvúch bieuich koňach a zali muadýho pána na vojnu. Julienka na hrobe matkinom puakaua a tam často chodievaua nariekať. Bíreške sa jej len vysmievauy, že hu muadý pán ňezau.

Ten muadý pán prišou o rok a jedon deň z vojny. Bíreške sa zasa vysmievali a radosť mali, že si pán stade z vojny vezú muadú paňú na koči. A jena poviedaua: ,Veď už richtuju týžden svadbu.‘ A Julienka puakaua. A tye sa smiauy, že jej darmo prsteňe dávau. Aj si muadý pán naozaj paňú sebou doviezou a za tri dni svadba boua. Zámocký starý pán okouo svadobníkou chodiu a naráz bou krik, že bírešne horeuy. A bireške kričauy, že to Julienka zapáliua, že hu muadý pán za ženu nezali. Jena stará žena prišla nato ta a poviedaua tak: ,To sa len chytiuo z fajky v maštali.‘ Ale starý pán nechceu veriť a policeutou posuau hladať Julienku. Julienka aj čil sedela na hrobe matkinom v cintoríne. Policeuti hu najšli a doviedli hu do zámku. Starý otvoriu pivnicu a sotiu hu tam bez šetkýho práva. Na tretí deň hu zau von a posuau čelaď kopať jamu do tamtej vrbiny. Potom zali Julienku, keď boua jama hotová. Prišou kňaz a policeuti a kat niesou sekeru na pleci. Julienku kňaz spoveduvau aj prijímať jej dau a potom kat odťau jej hlavu. Potom Julienku hodili tanu do jamy a huavu jej dali na vŕbový pôtik. Tá huava zakríkla tri rázy: ,Nie son vina, nie son vina, nie son vina.‘ A starý zámocký sa nahnevau: ,Či počujete, čo tá kričí: hodzte tú hlavu do jamy.‘ A bíreške, čo tam bouy, len to poviedauy: ,Škoda je tých jej vlasou krásnych,‘ lebo boua vyhlásená krása. Potom jamu zahrabali a páni išli na zámok.

Keď starý zámocký pán odišieu, povedaua jena stará žena: ,Votchajte jedon kôu do hrobu, či nevyrastie stron, ak je nevinná.^[168] A na hrobe vyrástly krásne kvety a rozmariny. Keď kvety narástly, dau ích skosiť zámocký pán. A tá muadá pani, čo si muadý pan doviezli, ujšla od muža, nahala ho, lebo videla, že jej bou v muadosti neverný, že Julienku okuamau a že Julienkin duch po smrti chodí. Potom starý zámocký pán ozdraveu, ale ešte raz stau hore z nemoci. A ten pán mau vela peňazí na povale a posuau v sobotný deň bírešou prevetrieť uopatama hŕby tých peňazí. Keď si tam odychovali, nuž ích drôtovýma kortý biu. A zas onezdraveu. Tak mu syn doviedou kňaza. Ale ten kňaz nechceu odo dverí k nemu íť. Na prosriedku stau velký zelezný stvoł, pod ten stvou hodiuo nemocnýho. Kňaz ho nechceu povedať a ušjeu. A gu stouu sa ustanoviu jedon velký čierny pes a jazyk vyplaziu. Potom už nikto nekseu k starýmu iť, zavreli ho v izbe pod tým stolom a tam zgrgou.

Keď neskoršie otvorili dvere, tam už pes nebou, lebo ujšou s tou zlou dušou. Potom ho pochovali ako druhýho, ale gu pohrabu g umrlčej truhle sa ustanoviu zasa ten čierny pes a odprevadiu ho až na hrob. A ten pes tam ostau na hrobe do večera, až šeci ludia odišli.^[169] Rano prišieu muadý pozrieť. Truhua vyhrabaná. Dau hu muadý birešom zahrabať. Na druhý deň zasa boua vyhrabaná. Muadý dau nanosiť skalia a dau truhlu zamuruvat do jenyho hájika. Ale toho muadýho len svedomia trápilo. Zavouau najstaršího bireša a povedau mu: ,Ja odídem svetom a ty rozdaj šetke peniaze chudobe, čo sa na povale, aj sebe nahaj, a daj obuožiť hrob Julienkin a kríž daj postaviť na hrob a naň starosť maj!‘ A muadý sa dau svetom a nikdá ho viac nevideli.“