ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Okradený mäsiar

1. Procházka, str. 71 — 2, zaznačil verziu z Trenčianskej stolice.

Zlodeji naložili chlapovi, aby vykonal tri krádeže, ale nikoho nezabíjal. Dvaja bratia viedli bujaka, chlap sa povesil na ceste, ako bratia prešli, predbehol ich a opäť sa povesil. Keď ho bratia videli po tretí raz, hádali sa, či je to ten, ktorého už videli, vrátili sa a chlap ukradol bujaka.

2. Mal ukradnúť pánovi vaček s peniazmi. Hodil širák doprostred rybníka, keď pán išiel okolo, pán sa svliekol a plával pre klobúk, chlap ukradol vaček.

3. Ukradnúť koňa dvom pánom. Rozhádzal popri ceste vidličky a nože, páni sliezli s koňov, sbierali ich, chlap kone odviedol.

Potom zbojníci chceli vykradnúť hrdinovho otca, ten však včas dal výstrahu a zbojníci boli pochytaní.

b) Stávky s pánom

1. Z Trenčína má B. Němcová I., str. 129 — 137, č. 19, rozprávku „Chytrý synek“.

Múdry synček Ondro išiel do sveta učiť sa remeslu. Stretol zbojníka, dal sa k nemu do učenia. Zbojník mu naložil ukradnúť: 1. Koňa jazdcovi. Ondro vyliezol na strom, dal sa do bedákania, keď sa blížil jazdec, že ho vraj zbojníci napadli a ozbíjali. Jazdec sliezol s koňa, išiel k stromu, chcel chlapca vziať k sebe na koňa, ale ten rýchle soskočil so stromu, vyskočil na koňa a ušiel. 2. Oráčovi od pluha vola. Ondro vyskočil z hory, pohodil po brázde červenákov, a keď oráč uvidel peniaze, divil sa, že by bol vyoral poklad, sbieral peniaze, zaliezol pre ne až do húštia, Ondro medzitým vyskočil, odpriahol vola, odťal volovi chvost a vstrčil chvost koňovi do huby. Keď sa oráč vrátil a nikde vola nenašiel a videl iba chvost v hube konskej, divil sa náramne, že by bol kôň zožral vola, a ubil ho.

I tu je vložený nový motív z látky o zápase ľstivého človeka s obrom (č. 123 A). Mal sa ešte merať s ostatnými zbojníkmi: hádzať kameňom a drtiť kameň v ruke. Išiel do mesta a kúpil si tam syrec a škovránka. Pri zápase vytiahol z vrecka škovránka, rozpriahol sa a vyhodil ho: kameň letel tak vysoko, že Boh vie, kde na zem dopadol. Potom mienil Ondro, že nie je ťažké kameň rozdrtiť; ale rozgniaviť ho, až by z neho syrovátka tiekla, to je ťažké. Zohol sa ako pre kameň, ale medzitým vytiahol syrec z vrecka a, gniaviac ho v hrsti, ukazoval, ako mu tečie syrovátka medzi prsty.

Bol teda vyučený, ale zbojníctvo sa mu znechutilo, i vrátil sa k otcovi. Doma povedal, že sa vyučil múdrosti. Stavil sa, že pánovho koňa vyvedie zo stajne, čo by i na ňom sedeli. Zemän, keď o tom počul, zavolal si ho a sľúbil mu odmenu sto zlatých, ak to spraví; dal potom koňa pečlive strážiť: šafár sadol si na koňa, jeden vartáš stál mu pri hlave, druhý pri chrbte. Keď všetko utíchlo, ozval sa pred koňom hlas akoby zámockej kuchárky, že prinesie pálenku. Tak opil vartášov, a keď tvrdo zaspali, priniesla kuchárka trlicu, postavila ju na miesto koňa, šafára položila pod ňu, jedného vartáša podoprela k jednému, druhého k druhému koncu, dala im do ruky po vieche slamy a ticho koňa vyviedla.

Keď to tak vykonal, stavil sa s ním pán o sto zlatých, ak vezme jeho panej zlatý prsteň s prsta. Pán v noci vedľa panej nespal, ale bdel, zrazu počul šustnutie pri obloku, pozrel, uvidel v obloku hlavu, ticho vstal, chytil valašku, otvoril oblok a udrel valaškou chlapa do hlavy, že sa svalil. Pri obloku bol pristavený rebrík a pod ním dolu ležal chlap. Pán dostal strach, že by vari predsa nebol zabitý, a išiel sa naň dolu podívať. Sotva bol vonku, počula pani, že sa vracia; pristúpil k jej posteli a šeptal jej, aby mu radšej dala prsteň, keby vari predsa ten figliar prišiel pre prsteň. Pani dala mu prsteň a on odišiel. O chvíľu prišiel pán so zvesťou, že ten chlap pri obloku bol púhy panák slamený, prestrojený, a chcel, aby mu pani dala prsteň, keby vari ten chlap predsa prišiel. Keď počul od panej, že mu ho pani pred chvíľou dala, poznal, že bol oklamaný.

Potom sľúbil pán Ondrovi ešte väčšiu odmenu, ak ukradne v noci správcovu kuchárku a ak ju privedie do zámku. Ondro sľúbil, že privedie i správcu. Nachytal si rakov, a keď sa hodne zotmilo, obliekol sa za anjela, rakom nalepil na chvostiky sviečočky a išiel do domu správcovho; tam rozsvietil sviečočky a pustil raky po dome. Raky sa rozliezli po izbe a svetlá zobudily kuchárku. Ako sa divila pohybujúcim sa svetielkam, zjavil sa anjel a povedal jej: „Príprav sa, idem pre teba, pôjdeš so mnou do neba.“ Kuchárka tomu uverila. Správca sa podivil, že by len kuchárka mala prísť za živa do neba, chcel by ta tiež, prosil teda anjela, aby i jeho vzal so sebou. Keď vyšli z domu prehodil Ondro cez nich plachtu, naložil ich na fúrik a viezol k ich zámku, strkal sa do dverí s veľkým nákladom a správca i kuchárka vysypali sa pred zemänom.

2. Dobšinský IV., str. 79 — 88, má rozprávku „Klinko a Kompit kráľ“. Podali: Bojoslav Martin Škultéty, Martin Šebek, Ján Banšel v Štiavnických Zábavníkoch; Pavel Dobšinský.

Otec zkúša v hore, na aké remeslo sa dajú jeho synovia. Najstarší vidí krivý hrab a súdi, že sa zíde na bahry; stane sa kolárom. Druhý mieni, že by sa javor zišiel na korytá; tak sa stane korytárom. Najmladší uvidel planú jabloň, rozhodol, že sa mu zíde na posekanec (kyjak); že sa dá i na zbojníctvo. Kompit kráľ počul, akému remeslu sa vyučil Klinko, a zkúša jeho umenie. Najprv mu naložil, aby oráčom ukradol na poli zo štyroch volov dvoch predných a aby pri tom nikomu neublížil. Klinko nachytal čiernych kurčiat a skryl sa vedľa poľa v kroví. Ako oráči došli s brázdou k jeho úkrytu, pustil kurence. Keď ich oráči uvideli, začali ich chytať. Klinko odrezal dvom predným volom chvosty, zastokol ich zadným do huby a odviedol voly domov do stajne.

Potom naložil kráľ Klinkovi, aby do rána odvliekol všetko obilie zo sypárne. Mlatci strážili. Zrazu sa čosi prikrádalo, každým činom ako Klinko, rovno k onej kope obilia. Dali sa ho biť cepami, až sa už nehol, a uspokojení si ľahli a spali do rána. Ale ráno bolo obilie preč. Lebo Klinko hastroša len podstrčil a potom, keď spali, hvízdajúc si odvliekol všetko obilie vo vreciach.

Tretia úloha bola ukradnúť kráľovi všetku slaninu z komína. Kráľ postavil opäť stráž. Zrazu čosi dolu komínom zašuchlo, vystrelili, pred nohy im spadlo ako by bezduché telo — nie telo, lež gajdy. Medzitým Klinko chytro vzal slaninu.

Štvrtá úloha bola ukradnúť koňa najprednejšiemu husárovi. Vykonal ju ako obyčajne, temer rovnako, ako vo verzii B. Němcovej. Klinko neprišiel v podobe ženskej, ale ako kramár s fúrikom, vynášal sa, ako dobre pozná Klinku, a strážcovia, ufajúc sa, že im zlodeja ukáže, až príde, vovliekli ho do stajne. Potom sa už kráľ nechcel presviedčať o Klinkovom umení.

Onedlho zatým skapala jediná dcéra kráľova, uniesli ju čerti. Kráľ prosil Klinku, aby ju ukradol z pekla, ba sľúbil mu ju za ženu, ak ju privedie. V pekle Klinko nastrašil čertov, že vystaví kostol. Čerti ho chceli oklamať, priviedli mu iné dievča, napokon potom dvanásť rovnakých panien, nech si z nich vyberie. Poznal princezku podľa toho, že neprskala pre tymian, ako druhé. Keď ju vyviedol, musel ešte podstupovať s čerty závod v behu — v tom zvíťazil mladší brat zajac, potom v zápase starší brat — medveď — premohol čerta, napokon vo hvízdaní — Klinko chcel napred obviazať hlavu sebe, dievčaťu a celému peklu, aby sa neroztrieskaly, keď zahvizdne (srovn. č. 117 A a B). Čert sa naľakal a Klinka nechal.

Tak sa Klinko šťastlive vrátil s princezkou domov a dostal ju za ženu a i polovicu kráľovstva.

3. Inú verziu zapísal v novšom čase v Bratislavskej stolici Ant. Václavík, Podunajská dedina 266, „O prefíkanom zbojníkovi“.

Má úvodný motív celkom ten istý, ako u Dobšinského: Kráľ poradil chudobnému človekovi, aby svojich chlapcov poslal na drevo; podľa toho, aké drevo ktorý prinesie, ustanoví, čím ktorý bude. Prvý priniesol prút — bude pastierom, druhý priniesol kus dreva — bude kolárom, tretí priniesol velký klát — bude zbojníkom. Keď sa tretí vyučil, povedal mu kráľ, že má veľmi zlého psa, keď mu ho ukradne, dostane dvesto groší. Zbojník prišiel v noci a dal „k dzire, kadze vychádzal pes, mech a pes vbehl donho“. Potom mu pohrozil kráľ, ak neukradne jeho koňa, bude o hlavu kratší. Zbojník sa preobliekol (za babu, sa nerozpráva), prišiel s fľašou slivovice k sluhom, ktorí „merkovali“ koňa kráľovho, a tá slivovica „mala takú moc, že ked sa jej volakdo napil, hned zaspal“. Kráľ sa veľmi čudoval, dal mu tristo groší a povedal mu, aby odišiel, lebo by mu všetko pokradol.

4. Zo Šarišskej stolice je verzia v Národop. Věstníku IV., 218 — 219 č. 4, „Zbujnik“.

Úvod je podobný ako vo verzii Dobšinského. Otec zkúša podľa rady grófovej, čím budú jeho synovia. Jeden priniesol z hory prút a stane sa pastierom, druhý priniesol kus dreva a stane sa kolárom, tretí kyjak a stane sa zbojníkom. Na toho zbojníka sa učil dvanásť rokov.

Po dvanástich rokoch sa vrátil. Potom ho gróf zkúšal. 1. Mal ukradnúť jeho zlého psa. On vzal vrece, nastavil vrece pri diere vrát, zabúchal na vráta a pes vbehol do vreca. 2. Mal ukradnúť koňa zo stajne. Rozpráva sa s malými odchýlkami od oboch predchádzajúcich verzií. Vozík so somárikom zatiahol do bariny a dal sa úpenlive volať o pomoc. Sluhovia pribehli a vytiahli ho. Prosil, aby ho vtiahli do dvora, a ľutoval, že sa im nemôže odvďačiť ničím iným, než trochou pálenky, ktorú mal so sebou. Opil všetkých sluhov i toho, ktorý sedel na koni. Posadil ho na oje, svliekol ho do naha a povrieslom dal mu držať oje. 3. Mal ukradnúť popa s popadijou. Zlodej pustil raky so sviečkami po kostole a začal zvoniť. Pribehol kostolník. Anjel ohlasoval, že prišiel odniesť popa a popadiju do neba. Ťahal ich nahých vo veľkom vreci za sebou až k grófskemu zámku a po schodoch hore. Keď pop nariekal, tešil ho, že ho vedie očistcom a potom že už idú do neba. Uveril tomu pop, lebo gróf ich očakával s celou bandou, a pop sa nazdával, že to anjeli hrajú. Gróf poslal zlodeja do šíreho sveta.

5. Zo Spišskej stolice podáva verziu Czambel, str. 236 — 237 § 125.

Rozpráva sa v nej iba posledný záverečný motív.

K bezdetným manželom, žijúcim na kraji dediny, prišli raz piati študenti a nahovorili dedkovi, že príde za živa do neba a že musí so sebou vziať peniaze; že prídu pre neho piati anjeli o sedem dní, nach všetko pripraví. Študenti sa obliekli do kňazských šiat a vzali so sebou lampy. Siedmy deň večer prišli k tomu domu spievajúc: „O, svati Jozefe, už idzeme po tebe! A tvoje peňeži šicke ku sebe vežňeme!“ Ako ten hlas počul, povedal žene, aby pripravila dukáty a toliare. Študenti stále spievali: „Oh, svati Jozefe, mi prídzeme i po tvoju ženu.“ Nabrali peňazí do vreca, do iného vreca vložili dedka Jozefa a štyria ho vzali na plecia. Spievajúc odniesli ho potom, až o chvíľku prišli k veľkej barine. Spievali: „O, svati Jozefe, maj še na pozore, bo už teraz idzeme do ňeba hore.“ Hodili ho do prostriedku bariny a volali naň, aby si na nich spomenul hore v nebi. Pozahášali lampy a utiekli. Vyškriabal sa dedo z bariny a prišiel domov a ďakoval Bohu, že sa nezabil. Hovoril len, že sa budú dobre chovať, lebo ešte prídu pre ženu a že pôjdu spolu. Ale čakajú ich do súdneho dňa.

6. Zo Zemplínskej stolice je verzia v Etnogr. Zbirnyku IX., 5 — 8 č. 4. „Zlodij Štefanko“.

Najmladší brat nič nechcel doma robiť, a keď sa starší bratia naň hnevali, dal si vyplatiť svoj otcovský podiel, vzal svoj kyjak a išiel do sveta. Na noc prišiel do hory k zbojníkom, ktorí si práve pripravovali večeru. Zbojníci ho privítali, pohostili a prijali medzi seba. Naložili mu, aby im zo stajne kráľovej priviedol koňa. Štefanko išiel na noc do mesta, prišiel k stajni, kde stáli traja vojaci na stráži. Prihlásil sa im ako „gut frajnd“, že vraj mu žena rodí, že ho prekvapila noc, že sa nemôže vrátiť domov, a prosil ich o nocľah. Vojaci sa napili jeho pálenky. On sa robil, že spí, a vojaci sa opili. Štefanko priviazal jedného vojaka povrieslom na koňa a k jasliam; druhého koňa odviedol k zbojníkom. Druhý večer mu naložili, aby ukradol kráľovnín prsteň. Štefanko si opatril v pivovare fľašku odmladu a vkradol sa do spalne kráľovej. Keď kráľ s kráľovnou zaspali, vylial medzi nich odmlad a postavil sa vedľa postele kráľovninej. Kráľovná sa prebudila, zababrala si ruky tým smradom, volala panskú, aby priniesla čistú plachtu, spomenula si, že má drahocenný prsteň na ruke a domnelá panská Štefanko odniesol prsteň i plachtu. Rozhlásilo sa, aký to majster vykonal. I naložil kráľ Štefankovi pod hrozbou smrti, že mu má ukradnúť jeho kasu. Kráľ dal kasu vyniesť do najvyššieho poschodia a dal ju strážiť dvom husárom. Ale rebrík siahal až do toho najvyššieho poschodia, Štefanko odrezal obesenca a strkal ho pred sebou po rebríku hore. Husári odťali obesencovi hlavou a išli s hlavou dolu po schodoch. Štefanko vyliezol potom pre kasu, odniesol si ju do krčmy a tam sa dal hodovať. Tam ho ráno našli husári a priviedli ku kráľovi.

Kráľ poslal potom Štefanka do pekla, aby sa podíval na posteľ jeho a kráľovninu, a dal mu palicu, ktorou mal zamávnuť nad jeho posteľou. Štefanko dal sa zašiť do dvanástich byvolských koží; vzal so sebou kropáč a svätenú vodu. Stretol čerta, ten sa rozpajedil, keď počul, prečo ide do pekla, a roztrhal tri jeho kože. Druhého čerta zahnal kropáčom a rovnako tak v pekle vohnal svätenou vodou všetkých čertov do jedného kúta. Zamával palicou nad kráľovou posteľou a palica celá zhorela. Potom rozkázal čertom, aby mu dali „pokrovec“: namočil ho do kotla a nachytalo sa na každý chĺpok po dušičke. Vyšiel s tým von a tu za ním išli baranci a ovce. Podobne ako v niektorých rozprávkach poľských. Srovn. Povídky kladské I., 142.

Panna Mária chcela, aby jej dal svoje ovce, ale on odoprel, potom ich dal sv. Petrovi, keď svolil, aby on ako pastier smel byť i ďalej pri svojich ovciach. Duše išly do cárstva nebeského, Štefanko ostal za dvermi. Z neba videl raz na zemi, ako sa dve ženy praly. Rozhneval sa, shodil na nich svoj stolec a zabil ich.

Tento posledný motív rozpával sa v inom spojení už dávno v Nemecku od 16. storočia a v starom gréckom apokryfe o smrti Abrahamovej, ktorý potom prenikol i do slovanských literatúr. Srovn. Anmerk. KHM Grimm I., 342 č. 35. Sv. Peter vyhnal Štefanka z neba, a ten tu umrel. Telo ostalo na zemi a duša išla do neba. Verzie tejto látky sú snesené v Povídkach kladských I., 41, č. 19. Kubín. Podkrkonoší, str. 651, č. 57. Anmerk. KHM Grimm III., 379, č. 192.

1. Codex, divers. auctorum A. str. 93 č. 34, má rozprávku „Na zluo znameňja narodzení královskí princ“. Pre tlač spracoval Ján Francisci.

Podávame ju v odpise:

„Jednemu kráľovi sa sin na planuo znameňje naroďiu. Dau ho viučiť šetkim rečjam, čo naokolo hovorili. Keď dorjastou, sa vibrau do sveta, trebars ho jak chceli doma zdržať. Prišou do druhej krajini, kďe královskí palác dostavovali. Tam ukradou zlatje hoďinki, čo murar viďjac, povjedau: „Poď ko mňe, já ťa ešťe vjac naučím.“ Dali sa spolu. Královskú pokladňicu ráz vikradli, aj druhí ráz ces ďjeru, ktorú murár bou na to ňehau. Král sa doveďeu, že mu kradnú, spítau sa hádača, abi raďiu, jako ho chiťiť. Ten raďiu klepec postaviť na tú ďjeru. Tak urobili. Princ veďeu, čo sa robí, lebo vo dňe choďjevau do královskjeho dvora v princovskích šatoch. Poslau teda murára dnu, že šak on už vjacej rázi tam bou. Murár sa chiťiu za hrdlo, a abi ňezoznali, kdo je, a tak ženu a ďeťi aj druhích ochráňiu, kázau si hlavu aj nohi oťjať aj šati dolu strhať. Tak mu urobiu. Zas hádač raďiu to ťelo po mesťe za koňmi vláčiť, vartu pri každom dome postaviť, a kďe budú plakať, oznámiť. Murarová žena, viďjac mužovuo ťelo, zaplakala, ale princ hoďiu ďjeťa o zem, a keď sa varta pítala, prečo žena plače, povjedau, že keď jej ďjeťa zo stola spadlo. Potom hadač raďiu ťelo za mestom na kuol napchnúť, vartu postaviť, a kdo ho príďe pochovať, chiťiť — o tom sa veďeu princ. Zau kďesi starje mňiske šati aj taligu z bjedním koňíčkom a šou do blískeho kláštora pítať šati pre vihorelí druhí kláštor. Dostáu. Na cesťe kúpiu opoju, namješau do súdka pálenki, viložiu na taligu a šou popred vartu. (?)^[11] Tam blato bolo a koňa zdržovau, jakobi z blata ňemohou. Prosiu vojakou, abi mu pomohli, čo oňi, keď im pálenkí slúbiu, aj urobili. Keď pospali, poobljekau ím mňiske kaboňe a ťelo zakopau. Král sa šikovnosťi velmi ďiviu a bou bi rad zveďjeť, kdo je to. Dau veľkú hosťinu pripraviť, na ktorú sa každí z mesta museu ustanoviť, misljac si, že ho tam pozná. Zadržau ich aj na noc a varťe rozkázu toho, kdo buďe mať na čele červení krížik, ulapiť. Milí princ šetkím porobíu ces noc krížiki, aj samej varťe. Potom král, keď ňemohou ňič vikonať, slúbiu odpušťenje, svojú djevku za ženu aj pou královstva, len abi sa vijaviu. Vijaviu teda šetko a dostau, čo mu bolo slúbenuo, k tomu ešťe od svojho oca pou královstva a tak bou celím králom.“

2. V rozprávke Rimavského v Codexe div. auct. A, str. 91 — 92 č. 31, pripojená je verzia tejto látky k látke o štyroch bratoch, vycvičených v umelých remeslách, o hadačovi, zbojníkovi, strelcovi a stolárovi. Túto časť rozprávky Rimavského podávame:

„Najmladši už zo zúfaňja šou medzi zbojníkou — tí ho prijať slúbili, keď 3 veci vikoná. Prvá: Šou mesjar cestou, vedúc za povrazom dva voli, tje mau zjať a mesjarovi ňič ňeurobiť. Obljekou sa za cigaňa a skoro sa zakvačiu na strom, skaďjal mau mesjar prijsť; keď ďalej prešou mesjar, aj on prebehou a zas sa obesiu; až do treťjeho razu. To sa mesjarovi divnuo viďelo, že tich ciganou tolko visí a že sú si šecci podobní; chceu viďjeť, či sa ozai podobní. Uvjazau voli a vráťiu sa. Medzím voli skapali.

Druhuo. Mesjar vjedou ťela — tomu ťelatu vňútrnosťi vibrať, tak čo mesjarovi ňič ňeurobí, a mesjarovi šati zjať a ňič ňeurobiť. Nabrau peknjeho stolovjeho rjadu, a skaďjal mesjar šou, šaďe pohádzau po cesťe, jako bi bou potraťiu. Keď toho mnoho bolo, osmeliu sa mesjar aj zbjerať a vráťiu sa aj nazad. Ťela skoro rozpárau, vňútrnosťi vibrau, slamou vipchau a do ribňika vihoďiu. Mesjar ťela v ribňiku našjou, a keď mu na volaňje vinsť ňechcelo, zobljekou sa a šou do vodi preň. Medzitím šati skapali.

Potom šli královú pokladňicu ozbíjať. Naš šuhaj popredku, a mnoho von povidávau. Král sa dozveďeu a na radu hadačovú dau na tú ďjeru, ktorou dnu vňišli, za velkí sud kolomože postaviť. Zas išli ta. Posjelali našho miljeho, ale on ísť ňechceu, abi druhí šou, že šak on už bou. Hadnať poslau druhjeho, ktorí tam uvjazou, a tomu hlavu zoťali, abi něpoznali. Král bi rád bou zveďjeť, kdo to. Dau hosťínu verejňe na ulici pripraviť, z drahím náraďím. Vartu rozstaviu šaďe. Dva poháre ukradou, ktorje medzitim jednemu mňíchovi do vačku skriu. A keď bolo po hosťiňe a luďja sa rozišli, zas viňau. Král dau ohlásiť, abi sa priznau, kdo je, že mu ňje len ňič ňeurobí, ale mu céru za ženu dá, aj královstvo. Oznámiu sa a pohármi aj prsťeňmi dokázau. Tak si otec cťi nadobudou.“

3. Táto rozprávka nebola vzatá do starších tlačených sbierok. Novšia verzia je zo stolice Šarišskej: Czambel, str. 253 — 260 č. 139.

Princ išiel do sveta učiť sa kradnúť. Dal sa k zbojníkom v hore, ktorých hajtman bol súčasne veštcom (vražec). Najprv mu naložili ukradnúť teľa mäsiarovi okolo idúcemu, ale aby to nepoznal. Ak to dokáže a prinesie teľa, stane sa nástupcom hajtmanovým. Princ Mudroch položil napred ľavú topánku, potom, keď ju mäsiar nechal ležať, o niečo ďalej pravú. Mäsiar priviazal teľa o ker o bežal nazad pre prvú topánku. Princ vyskočil, zabil teľa a hlavu strčil do bariny, že bolo vidieť len rožky. Mäsiar sa vrátil bez topánky, lebo princ si ju obul; volal teľa, princ napodobnil bľačanie teľaťa, mäsiar išiel po hlase do bariny, svliekol sa a ťahal teľaciu hlavu von. Tu princ uchytil jeho šaty a s teľaťom sa vrátil k zbojníkom. Princ sa stal hajtmanom, a keď dosť nazbíjali, rozpustil ich domov s rozdelenou korisťou.

Princ prišiel do mesta, kde bol bývalý hajtman veštec; princ si našiel útulok u chudobného ševca ako jeho tovariš. Prvú a druhú noc nakradol sám peňazí z kráľovskej komory, tretiu noc pridružil sa k nemu švec. Kráľ márne sa vypytoval veštca, kto ho obkráda, lebo veštec sedem ráz sa zaprisahal princovi, že naň nepovie. Poradil len, aby okolo komory vykopali hlbokú priekopu a naliali tam smoly. Princ poslal ševca napred, ale švec pred prahom spadol do smoly. Princ mu odťal hlavu a hodil ju hlboko do smoly, aby ju nepoznali a sám si naplnil vrece peniazmi.

Veštec poradil kráľovi, aby ševcovo telo dal voziť po meste; kto zaplače, odnáša peniaze. Ševcová zvedela, že budú voziť mŕtvolu jej muža, bála sa, že sa dá do plaču. Princ jej dal peniaze, aby nakúpila riadu, a keď uvidí mŕtvolu, nech spadne, rozbije riad a povie: ako by neplakala nad rozbitým riadom, ktorý má doniesť svojej panej. Kráľ, keď počul jej nárek, ešte ju bohate obdaroval.

Princ zasa chodil kradnúť a veštec poradil kráľovi, aby mŕtvolu dal povesiť na šibenicu za ševcovým dvorom a postavil k nej stráž. Kto mŕtvolu ukradne, je zlodejom. Princ kúpil v meste chatrného koníka a vozík, naložil olova a iných ťažkých vecí, išiel s nákladom okolo šibenice, kde bola barina, a zahnal koňa do nej. Potom sa dal nariekať nad svojou nehodou a prosiť kapitána, aby poslal vojakov vytiahnuť voz. Za odmenu ich i s kapitánom opil silnou pálenkou, opatril si mníšske šaty pre vojakov a biskupské pre kapitána, a knižky pre nich. Obliekol ich do tých šiat, dal knižky do rúk, biskupovi-kapitánovi veľkú knihu. Odniesol mŕtvolu a pochoval na cintoríne. Kapitán s vojakmi išli potom spievajúc vo svojich rúchach do hradu, prosili tri razy kráľa za odpustenie, a napokon povedal kapitán, čo sa prihodilo.

Potom poradil veštec kráľovi, aby tomu zlodejovi, ktorý je veľmi smelý, dovolil spať s princezkou a dal jej takú kriedu, aby farba, ktorou poznamená Mudrochovo čelo, prenikla až pod kožu. Princ zmocnil sa kriedy a poznamenal ňou všetky osoby v hrade i samého kráľa a princezku. Potom veštec poradil, aby princezka priviazala Mudrochovi, ktorý k nej chodil stále spať, miešok s prosom. Princ poznal, len keď dochádzal domov, že trúsil proso, nakúpil zrna a posypal cesty vedúce od hradu k všetkým domom. Napokon sľúbil kráľ na radu veštcovu, že dá tomu smelému zlodejovi princezku za ženu, keď sa prihlási.

4. Verchratskyj, str. 165 — 8, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kráľ nechcel oddať dedictvo svojim trom synom kým nezkúsia sveta. Najmladší prišiel najprv k zbojníkom, rok sa u nich učil, potom sa učil u murárskeho majstra tiež rok, napokon prišiel k zlatníkovi. Kráľ dal opravovať svoju korunu, princ vymenil diamanty za sklo, majster nič nenamietal a kráľ to nepoznal. Po čase prepili diamanty a princ prinútil majstra na zlodejskú výpravu do kráľovskej pokladnice. Ako sa dostal na peniaze, sa neopisuje. Kráľ poznal krádež, dal tam postaviť kotol smoly a majster do nej spadol. Princ vystúpil k majstrovi, keď ho nemohol vysvobodiť, odrezal mu hlavu. S hlavou sa vrátil k zlatníkovej žene.

Kráľ dal telo zlatníkovo vyniesť na vrch a tam ho dal povesiť na stĺp. Kto ukradol hlavu, ukradol i telo. Akú stráž tam kráľ postavil, sa nerozpráva. Princ zapriahol somára do vozíka s pálenkou a išiel na ten vrch. Zavolal vojakov, aby mu pomohli vytiahnuť vozík (na vrch), častoval ich pálenkou a opil ich. Potom prevliekol vojakov do bielych šiat a mŕtvolu odviezol a pochoval ju. Keď sa vojaci prebudili, boli postrašení išli kráľa prosiť.

Potom kráľ usporiadal ples a princ prišiel a tancoval len s princezkou. Princezka označila ho kriedou, ako jej kráľ rozkázal. Princ pozrel sa do zrkadla, išiel k princezke, ukradol jej kriedu, a keď si večer ľahli, poznamenal každého. (Rozprávanie je tu akiste porušené.)

Druhý deň, keď kráľ videl, že všetci boli označení kriedou, usporiadal opäť ples a dal rozsypať peniaze. Kto peniaze ukradne, je iste ten zlodej. Princ si nasmolil podošvy, išiel po chodníčku, nalepené peniaze rukou snímal a strkal do vrecka. Vojaci nič nevideli. Kráľ všetkých zatvoril a kázal ráno prezrieť podošvy, že zlodej iste ich má zasmolené. Princ však v noci odrezal všetkým podošvy.

Kráľ vyhlásil, že zlodejovi všetko odpustí, len nech sa prihlási, a sľúbil mu svoju dcéru za ženu. Princ sa prihlásil a po zasnúbení vrátil sa k otcovi. Otec sa ho spýtal, čomu sa naučil, a keď počul, že je zlodejom, vyhnal ho.

Pripojené sú ďalej motívy z látky 104 Aa, hore str. 288. Princ mal ukradnúť kozu človekovi, ktorý s ňou išiel okolo. Princ sa chlúbil, že ukradne kozu i šaty. Položil jednu topánku na cestu, potom druhú, človek sa vracal pre prvú, princ ukradol kozu, odrezal jej hlavu a strčil do vody. Keď sa človek vrátil a videl koziu hlavu vo vode, svliekol šaty a išiel do vody, aby ju vytiahol. Princ mu šaty vzal a tak sa vrátil k otcovi. Kráľ myslel, že onoho človeka zabil; nahý však stretol vojaka, všetko mu vyrozprával, bol predvedený pred kráľa. Kráľ svojho syna opäť vyhnal. Vrátil sa k onomu kráľovi. Ten kráľ oznámil prvému kráľovi, že musel svoju dcéru vydať za zlodeja, kráľ zjavil, že je to jeho syn, zašiel ta, pomerili sa, keď syn sľúbil, že už nebude zlodejom.

5. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 98 — 101 č. 56, má verziu zo Spišskej stolice.

Sirôtok prišiel ku zbojníkom do hory a učil sa kradnúť. Po siedmich rokoch mal vyliezť na strom a ukradnúť vajcia z hniezda, ale aby vták neuletel. Sotva začal liezť, vták uletel a hrdina musel sa učiť ešte sedem rokov. Len po tretí raz sa mu to podarilo.

Išiel do sveta, v sídelnom meste vstúpil do služieb k ševcovi a spolu chodili vykrádať kráľove peniaze. Keď kráľ spozoroval krádež, radil sa so zlodejom, ktorého väznil. Poradil mu, aby vykopali jamu pred pokladnicou a naliali do nej smoly. Po tretí raz išiel švec kradnúť sám, sluha nechcel brať peniaze, a spadol do smoly. Sluha ho nemohol vytiahnuť a odťal mu hlavu.

Zbojník kráľovi poradil, aby mŕtvolu na voze vozili mestom, kde počuje plač, tam bude jeho domov. Keď žena uvidela mŕtvolu, rozplakala sa, ale sluha sa porezal hneď do prsta a vojakom povedal, že jeho žena preto plače, ale oni jednako na dome urobili znamenie. Sluha potom označil všetky domy. Na radu zbojníkovu uliali barana zo zlata. Kto ho kúpi, je hľadaný zlodejov pomocník. Hrdina zaviedol predavača do krčmy, mal len veľké peniaze, sám sa ponúkol, že ich premení, ukradol i peniaze i barana. Potom mala byť na zbojníkovu radu mŕtvola povesená na šibenici. A dvanásť vojakov ju strážilo. Zlodej nakúpil dvanásť talárov kňazských a pálenky a doviezol to ta, zašiel do bariny, nariekal, až vojaci pribehli a pomohli mu voz vytiahnuť. Vojaci sa opili, hrdina ich obliekol do kňazských šiat a mŕtvolu odviezol i s ich vojenskými šatami. Keď sa vojaci prebudili, dohodli sa, že si vypýtajú od kráľa vopred odpustenie, a potom mu všetko rozpovedali.

Zatým bola na radu zbojníkovu usporiadaná veľká hostina a osobitná izba bola vyložená dukátmi. Hrdina si nasmolil podošvy. V noci našli na jeho podošve dukát, odtrhli opätok, aby ho ráno poznali, ale zlodej odtrhol všetkým hosťom opätky.

Napokon bol usporiadaný tanec s princezkou. Kto prvý požiada o tanec, bude zlodej. Označila ho, ale hrdina označil všetkých. Konečne po tretej hostine malo ta byť donesené lože princeznino do vykopanej jamy. Zlodej ta v noci spadol, volal, že horí, vo zmätku spadli ta všetci.

Zatým cisár vyhlásil, kto je ten múdry zlodej, nech sa prihlási, že mu dá svoju dcéru za ženu a polovicu kráľovstva.

6. Etnogr. Zbirnyk III., 195 — 204 č. 30., má verziu zo Zemplínskej stolice.

Princ zdokonalil sa vo všetkých remeslách. V 20. roku vyzval ho kráľ, aby prišiel domov na hostinu. Princ si umienil, že svojmu otcovi urobí krásny koč a zapriahne kone bujné a nekované, ktoré mal kráľ v svojej stajni. Princ si nakúpil všetkých nástrojov a o týždeň taký koč zhotovil. Priviedli potom dva divé kone, aby ich princ podkoval. Ako sa princ dotkol dvoma prtsmi koní, zastaly ako zakopané, kočiš na rozkaz zdvihol nohu koňom a princ podkoval jedného a potom i druhého koňa.

Potom princ ešte prosil otca, aby sa smel naučiť ešte jednému remeslu, ktoré nezná a ktoré treba znať, a to zlodejskému. Urobil si krásnu sekeru so zlatou rukoväťou, vzal si ešte zrkadlo, sviečku, sirku a karabínu a išiel k inému kráľovi.

Tam v tej krajine bol hadačom zlodej, ktorý všetko vedel, kde a ako treba ukradnúť. Ten mal dvanástich tovarišov a vzal ho do učenia. Naložil princovi, aby mäsiarovi ukradol jalovicu. Ak to dokáže, že sa už nebude učiť, bude druhom.

Ojedinele od iných verzií položil na ceste kúštik zlata do vlastného výkalu. Ako prišiel mäsiar, nechcel ho predsa vziať z takého neriadu, nech si to vezme nejaký chudák. Princ vyňal zlato a zaniesol ho ďalej pred mäsiara a urobil to opäť tak. Z úkrytu potom pozoroval mäsiara. Keď mäsiar uvidel to druhé zlato, hovoril si, že bol blázon, že tam ten kus nevzal, že také dva kusy sú hodny ako celé ich mesto. Priviazal jalovicu a vrátil sa pre prvé zlato. Ale toho už nebolo, chodil nazad a vpred a márne hľadal. Princ medzitým odťal jalovici hlavu i vzal si zlato. Jalovičku rozsekal na štyri časti a zaniesol do húštiny. Hlavu nastokol na bidlo a strčil tak do vody, že bolo vidieť len rohy a hubu. Keď mäsiar prišiel, princ zaručal blízko vody. Mäsiar išiel hľadať jalovicu, chytil rohy a začal ju ťahať z vody. Poznal mäsiar, že to urobili zlodeji, chválil Boha, že neosirelo jeho sedmoro detí, a utiekol. Princ mäso odniesol zbojníkom.

Starý zbojník ho pochválil, že on, princ, je múdry. „A ako vy viete, že som princ?“ „Som veštec.“ Princ hodil sa na zbojníka, porazil ho a hrozil, že ho zabije, lebo by mohol vyzradiť, keby niečo kde ukradol. Starý zbojník prisahal, že nikdy na neho nepovie a že sa vzdá cisárskym vojakom. Hneď za rána na úsvite, ako ho budú chytať. I povedal, kde on s kamarátmi sa má schovať.

Princ opustil potom zbojníkov a vrátil sa do cisárskeho sídla. Prišiel ta v sobotu večer. Nocoval u bezdetného gazdu. Ten išiel druhý deň so ženou do kostola a nechali ho doma. Prišiel kočiš, ktorý viezol štyridsať vriec hrachu. Voz sa prevrhol, princ mu pomohol hrach naložiť do voza a dostal odmenu pol korca hrachu. Zarobil takto pol korca hrachu svojim gazdom. Princ počul, že cisár má peniaze pod kôlňou, obklopené vodou. Je tam na štyridsať siah široký kanál a na sedem siah hlboký. Je tam prievozník.

Gazda a princ vydali sa na krádež cisárskych peňazí. Prišli k lodi, odviazali reťaz, sadli na loď, princ začal klobúkom vodu miešať, pri svetle mesiaca videli potom peniaze a brali ich do vriec. Gazda rad-radom a princ bral len striebro. Priniesli domov dve vrecia peňazí. Ráno išiel sa cisár dívať na svoje „zrno“ — peniaze. Bola myš v cisárskom zrne, a cisár nevedel, či jedna a či dve. Radil sa s veštcom-zbojníkom. Ten mu poradil, aby vykopal jamu, naplnil ju smolou a druhú noc do nej spadne zlodej. Princ si vzal ta večer so sebou palicu a gazda išiel len tak. Gazda spadol do smoly, ako išiel okolo jamy. Princ ho chytil za ruku a ťahal von; darmo. Odťal mu hlavu nožom, hodil ju do vody, sám nabral striebra a loďou sa vrátil. Doma povedal gazdinej, že jej muž na ceste umrel, a tešil ju, že majú dosť peňazí, že si ju vezme.

Druhý deň sa cisár zasa radil so svojím zbojníkom a ten mu radil, aby ta naložil také železá, do ktorých sa medvedi chytajú. Tretí večer išiel princ sám na krádež a vzal si so sebou silný kyjak. Ním najprv hrabal po peniazoch, dotkol sa želiez a kyjak bol chytený. Nechal tam kyjak a peniaze ukradol.

Ráno sa cisár opäť radil so svojím zbojníkom a ten mu poradil, aby dal mŕtvolu vyviezť z mesta a povesiť na stĺp. Kto ho bude oplakávať, to bude on. A zlodej ju ukradne. Ako príde pre mŕtvolu, nech ho chytí stráž, dvadsaťštyri vojakov. Princ kúpil si v inej dedine voz a kone a sud vína a sud pálenky a išiel s tým večer k tým vojakom. Ako videl, že lampa svietiaca pri stĺpe nie je ďaleko, išiel k šiancu, začal po zemi byť kyjakom a kričať na kone, že nemôže vytiahnuť voz. Vzal do rúk bič, išiel k vojakom a prosil, aby mu pomohli vytiahnuť kone s vozom. Keď mu pomohli, vypriahol kone a nechal tam voz i sudy. Vojaci pili pálenku a víno ako vodu. Princ potom kúpil od krajčíra dvadsaťštyri reverendy, našiel opitých vojakov spiacich, sňal mŕtvolu a pochoval ju. Opitým vojakom odňal uniformy a navliekol na nich na všetkých reverendy. Doma povedal vdove, že dvadsaťštyri kňazov pochovalo jej muža, že zvonili vo všetkých kostoloch, i ráno ešte budú zvoniť a kňazi pobožne spievať. Keď sa vojaci ráno zobudili a uvideli sa v kňazských šatách a že na stĺpe niet už mŕtvoly, chceli sa zprvu utopiť, ale potom začali nábožne spievať a po kostoloch zvoniť. Spievajúc prišli k cisárskej bráne. Vybehol cisár a pýtal sa, čo žiadajú. Keď od nich všetko zvedel, rozhneval sa na starého zbojníka. Potom mu zbojník poradil, aby v krčme bohate zaplatil, takže by mohol každý tam zadarmo jesť a piť; a ako budú opití, aby medzi nich rozsypali peniaze. Kto ich soberie, to je zlodej.

Princ si nasmolil topánky, začal chodiť po krčme a všetky peniaze sa prilepily na jeho topánky. Nechápal cisár, kam sa podely peniaze; ako by sa do zeme boly prepadly. Zatým poradil zbojník, aby cisár dal po meste trúbiť, kto by chcel jeho dcéru pomilovať, ten môže na večer prísť do jednej krčmy. Dievča bude vo vyššom poschodí, on k nej príde, začnú spolu žartovať, a ona nech má vo vrecku lapis, a až sa k nej priblíži, nech ho poznamená. A tak ho dievča označilo lapisom na krku pod uchom. Princ pocítil, ako odišiel od princezky, bolesť, vzal sviečku, zapálil ju, pozrel zrkadlom, a ako to poznal, vrátil sa k dievčaťu. Ono už spalo, našiel uňho lapis, ním potom poznamenal na všetkých miestach všetkých ľudí, ktorí po krčme ležali opití. Lapis potom doniesol k princezke.

Potom poradil zbojník, nech princezka ešte zostane na vyššom poschodí krčmy, že ten zlodej tam iste k nej príde, a ona nech ho inými schodmi odprevadí dolu; pod tými schodmi nech dá vykopať hlbokú jamu; zlodej do nej spadne. Aby sa nezabil, nech ta hodí voz slamy. Ako princ spadol do tej slamy, naviazal snopy a zapálil ich. Začal volať na ľudí, že horí. Bolo to mimo domu na dvore, ľudia vybehli hasiť oheň, aby sa dom nechytil, a popadali do tej jamy. Padol ta švec, kováč, remenár a zahasili oheň. Pýtali sa jeden druhého, ako sa tam vzali, a remenár pomohol princovi z jamy a princ utiekol. Oni traja zostali v jame. Prišiel cisár, spytoval sa, čo tam robia; počul, že štvrtý ušiel.

Napokon poradil zbojník, aby cisár vyhlásil, aby sa zlodej prihlásil, že mu dá milosť. Tak prišiel princ do cisárskeho hradu, ukázal svoje diplomy, z akého je rodu a akým je pánom, rozopäl na prsiach šaty, ukázal zlatú reťaz a na reťazi kríž. A povedal, ak sa princezke páči, že si ju vezme.

Srovn. Kubín. Podkrkonoší záp., str. 621 č. 56; Anmerk. K. H. M. Grimm III., str. 395.