ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Z Gemerskej stolice je verzia v pozostalosti S. Czambelovej; rozprávala ju „Mária Brško, r. Karas a obyv. vo Veľkých Tiniakovcach, 21./X. 1900 u učiteľa G. Kiczinya“.

„Bou edon bohatý zemän Michal Bobrouský. Žiľi si sťasňe zo ženou aj s ďiośaťen. Toto dieuša sa volalo Ilonou. A mau von ednyho brata pri vojsku. Tot raz prišou k nemu na urláb, navštíviti ho. A baviľi sa pekne za väjc śasu. Aľe ako sa dňi míňaly, tak si zemän brau ženu do podozrenia za brata. Edoraz ako sa baviľi pri čaji a pri kartách, pobozkau tot vojak ruku bratovej žene. To sa zemänovi ňespáśelo. Schyťiu pohár s čajom a kceu pohár zabiťi (i zalúšiťi) do žene, aľe spádou do ďieuśäťa. Razom zamdľelo. Na to voják ňiś nepoviedau, hyba sa zobrau a vyšou het. Ani väjc neprišou k bratovi. Aľe sa pobrala aj žena zemanova a skapala bez toho, žebe dakto bou vedeu, de sa podela.

Rozmysľeu sa muž, že jej aždaj darme ubľižeu, dau sa do hľadania. Aľe niś sa nikdaj nedovedeu. Prišou až k Dunaji, šäjt (= šade) dovedúvau a nikde jii nenajšou. Edoráz pred veśerom v myšlienkách sa prechádzau popri Dunaji a popadli ho zbojňíci aj poväjzali a vôn krišau na ratu. Prechádzau sa zťäjt edon mladý doktor, pośuu krik a tajšou mu na pomoc. Podarelo sa mu oslobodiťi ho od zbojňíkou a odviedou ho do svojje hospode. Tam ho lieśeu, aľe bou veľmi zmorený, neufau sa už života, tak poviedau tomu doktorovi, že sa mu odmení, že má veľký majetok, a vyložeu mu dve podobizne, že je edna jeho žena a druhá jeho dieuśa, tak žebe tje vyhľadau, a až jich nájde, tak žebe si ďieuku zveu za ženu, a až jich ňevyhľadá, majetok žebe jeho zostáu. Poton zemän zomreu.

Doktor ho pochovau aj chodeu šäjt hľäjdaťi, že śi dade tym podobnye obrázkam ňeviďí. Ale darme. Edoras, ako doktor išou zelinke hľadaťi do huore, tak viďeu tam edno dieuśa poskakovaťi za kozámi, páslo koze a zbieralo si jahode do kôšika. Tak prišou k nie a spýtau sa jje, že ako jji volaju. A ona poviedala, že Etelka. Tak si pýtau od ňie tych jahôd na lovran a ona utekala domou, že sa ho bojala. A jemu se zdala jje tvár známa, išou za ňiou do domu a pýtau si vodu. Aj spýtau sa, že ako sa volaju. Mati jje odpoviedala, že sa volá vd. Strakonická. Vôn sa poďakovau a odyšou het. Ako odyšou doktor, hňed dieuśa ochorelo a dostálo horúčku. Mati, preľaknúta, bežala pre doktora a to pre toho istýho, aj prišou. Kým sa doktor zabaviu, aj dieuśaťi bolo ľepši, aľe ako odyšou, zas ľen ďieuśa bolo horši vo veľkej horúški. Mati na ňou spozorovala, že rada vidí doktora. Kod bola horši, mať išla zas k doktorevi a poviedala mu: ,Ďieušaťi mojmu, pán doktor, naveky sa s vamí marí aj v noci. Až môžte, ľen jje spomôžte.‘ A doktor už vedeu, že ho dieuśa rado má. Mau práve pred sebou tye dve zdedenye podobizne od toho zemäna a ľitovau, že si toto dieuśa nemôže zvéťi za ženu, ľebo že tomu zemänovi sľíbeu, že jeho diouku vyhľadá.

Kod mu mati tajnos prejavila, že ho dieuśa miluje, tuž jej ukäjzau tye dve podobizne, že pre to nemôže si zväjti jje dieuku za ženu. Ale ona, ako to videla, vykríkla: ,O nebesá! De ste tyeto podobizňe zveli. To som ja a moje ďieuśa. Ja ňi som Strakonická, ale vdova Bobrouskyho, a preto son premenela meno, žebe sa o mne nikto nedozvedeu.‘ Potom išou doktor gu chorje a sťäd aňi neodcházau, kým sa chorá nevyzdravela. Kod vyzdravela, tuž zveu si jjí za ženu, ako mu starí zemän poruśiu. A majetok zostau nerozďeľený.“

2. Z Liptovskej stolice je verzia z pozostalosti S. Czambelovej; zapísal ju v „Hybiach 16./VI. 1900 z úst Márie Šmihula, u p. farára ev. Šimkovica“.

„Bou jeden veľmi bohatý král a mau dve céry a mali veľmi velikuo maňia. Mali podaných moc pod sebou. Mali aj jednu vernú komornú. Dali jej šetko pod moc, a ako rástli tje dieučatá, tak najmoc im vohlačou chodili a gu tej staršej najviac. Ale tá posmiešky robila z každjeho a ani jeden sa jej nepáčiu. Už sa jej i matka velmi zlobila na to. Ale ona už nechcela nikoho, iba ten úradník sa jej páčiu, čo bou pri královom majetku. A dlho si tajnú lásku robili. Tu ten úradník, ktorjeho volali Jankom, išiel raz do pola, staršia králova céra, Marka, tjež sa išla prechádzať. Na prechádzke sa zišli a si ruky dali a povedali si jeden druhjemu tajnú lásku. V tom Marka prišla domou, vošla do izby úradníka, ktorý tiež skoro sa navrátiu domou. Ako vošieu do izby, tak videu, že je tam šatka Markina a začau ju, tú šatku, objímať, lebo Marku velmi rád mau. Ale Janka aj komorná chcela. A preto, že vedela o tajnej láske, chcela mu škodiť. Bežala gu královnej a šetko vyžaluvala. Královná sa velmi rozhnevala, že jej dcéra úradníka chce. Zavolala ju tedy do izby a tam jej začala vyvrávať, že ak podanjeho úradníka chce, žeby sa brala het od nej.

Keď už bolo zle a velmi radi sa mali, Marka Jankovi povie: ,Sprobuj ma preca o ruku pýtať od mojej mamky.‘ A on sa opovážiu. Tu jej mamu malo od velkej zlosti potrhať, že ona podanjeho úradníka chce. Ale Marka vraví: ,Mama, ja pôjdem zan.‘ Ona potom chytila mamu za ruku a išli sa prechádzať. A mali okolo ich paláca velkú vodu. Marka vravi mame: ,Mama, ak mi nedovolíš za úradníka isť, hodím sa ti hneď do tej vody.‘ Tuna jej matka povedala: ,Choď zan, ty nešťasnuo dieťa, ale nikdy mi nepríď na oči a nikdy ti nič nedám.‘ Marka si potom našila čepcov, takých sedliackych, lebo ona už tak bola, že bude sedliačkou. Keď si už tak vyhotuvala šetko, čo treba ako sedliačke, zobrali sa sami dva k sobášu. Keď vyšli z toho sobáša, išli priam do chalupky, čo mal Janko postavenú. Tu prišli do jednej krčmy najpred. Tam sviece, lampy pozapálovali a tam mali večeru. Ráno, keď stali, sadli na voz a už išli do toho jeho príbytku.

Tam boli za pár čias. On sa vybrau zas za gazdouskjeho úradníka dade, aby mali kus chleba. Ako on odišieu, tu prišieu jeden gróf pod oblok jeho chalupy: ,Marka, otvor!‘ Ona mu otvorila a navádzau ju, žebi nechcela toho úradníka, že je on gróf, žebi jeho chcela, a ju veľmi navádzal. Tuná sa mu už ona nemohla vyhovoriť a mu povedala: ,No, poďme!‘ ale v tom jej manžel prišieu. Ona zostala stĺpom stáť. Manžel jej vraví: ,Čo to robíš, Marka?‘ S tým gróf odleteu na koči. Ona zostala zo svojím manželom. A ten jej začau vyvrávať, že čo robí, že mu bola verná a že je teraz už neverná, že mu chce z druhým odísť. On sa na tom najedovau a nechceu ju už potom. Zaprjahnuu kone, vzau ju do voza, že ju zavezie na tú istú krčmu a tam nehá a že ju nikdy viac nechce vidieť. I neobzeral sa na ňu, ako šli na tom voze, nedbau nič o ňu.

O krátky čas prišli na tú istú krčmu a zasi pozapaluvali sviečky, lampy a on ňu nedbau nič. Tu ona vo velkom žiali porodila syna. Hneď Janka chytila okolo hrdla a ukázala mu syna. V tom Jankovi veľmi srdce preniklo a sa zas radi mali ako preďešle. Sadli na voz a išli do jednjeho mesta a tam v ten čas bývala aj matka královna s tou druhou dcérou, ktorá sa bola za sebe rovnjeho pána vydala. Už za dlhí čas boli v tom meste, ale o tom královná nevedela.

Raz išla popod ten istý dom, kde bývau Janko s Markou, a videla královná pred Jankovým velmi krásnje deti. Tu sa spýta slúžky: ,Čie sa to dietky?‘ ,To sa Jankove úradníkove deti.‘ V tom sa královná veľmi zaradovala, že sa to od jej céry deti. I povie jej mlačia céra, ktorá s matkou v koči sedela: ,Vezmime tje deti k nám!‘ aj varoukynu pojali a doma sa velmi tešili v nich.

A práve naproti domu, v ktorom královná bývala, bývau aj Janko úradník so svojou ženou. Keď sa zvečerilo, tak si Janko s Markou svetlo zapálili a nevedeli, že s druhej strany cez oblok prizerá sa na nich matka s dcérou i s deťaťom jedným. Dcéra povie: ,Mama, pozri, ak sa tí objímaju a radi majú, čo sa aj pri chudobe; ja som sa vidala za bohatjeho a preci sme sa tak radi nemali.‘ Ako sa takto pozhovárali, povie tá mladšia: ,Mama, poďme mi tam.‘ Ako šli, ako otvorili dvere, v tom Marka padla na zem, ked videla svoju matku. Tam sa už potom zvítali. Mlačia céra povie: ,Mama, puojmime ju sebou do nášho paláca.‘ Nuž oni ích už potom sebou pobrali a dali im šecko bohactvo po jej ocovi královi. ,Mama, dajme jej bohactvo, veď ja mám dosť po mojom mužovi.‘ Potom sa už vedno znášali a tak žili spolu.“