ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenské povesti, str. 541 — 547 (nov. vyd. str. 607 — 616) majú verziu „Pijan“. Tú istú rozprávku, čiastočne ináč rozprávanú, nachodíme v Prostonárodnom Zábavníku IV. (Levočskom) str. 504 — 514.^[143] Tlačenú rozprávku upravil P. Dobšinský podľa vlastného zápisu z Gemerskej stolice. Táto slovenská verzia je složitejšia než jej verzie české. Splynula s rozprávkou o služobnom duchovi, husárovi, ktorý je privolaný kresivom; viď č. 29 C, hore sv. II., 451.

Úvod rukopisu je prostší: „Jeden mlinar mau jednoho sina, a že bou len ten jeďiní, matka ho veru nědržala na uzďe, ale mu šecko povolovala a tak ho velmi rozmaznala. Mohou on už mať asi osemnác ročkou a otec sa počau starať, ak bi si sina mohou opatriť, na akuo remeslo ho má dať. Doma ho nahať něchceu, lebo bi sa pri matke ňič ňebou naučiu. Spítau sa ho teda, čím chce biť, či čižmárom, či hrubím či tenkím krajcom, či akím remeselnikom na sveťe, že ho na to dá.“ Rozhodol sa chlapec, že bude tenkým krajčírom, ale vydržal len, kým mu v kapse trvaly matkine koláče, a otec ho vodil po dva roky po všelijakých remeslách, podľa tlače „pätdesiat remesiel pochodil“. Napokon v dvadsiatom roku — tlač neuvádza rok — rozhodol sa otec, že ho dá na vojnu. Myslel podľa rukopisu: „veď ho tam mores naučja, potom ho vimením, a on puojďe s chuťi na remeslo, keď i vojenskí stav skusí.“ Sľuboval potom synovi hojnú odmenu, ak bude postupovať, rukopis ešte pridal „keď buďe takým pánom, ako je ten, ktorjemu ruku dau, že mu pošle, kolko chce.“

Synček podľa toho sľubu predstieral postup a lákal peniaze; keď písal, že sa už stal oficierom, „otec mu nielen tích tristo zlatích poslau, ako mu slúbiu, ale ešťe i jednje krasnje hoďinki, a po tristo zlatích mu každí mesjac od toho času posjelau“. V tlači nebol otec taký štedrý. Podľa tlače oznámil syn otcovi už za dva mesiace, že je kapitánom podľa rukopisu: „Asi o rok, ako sa bou zverbuvau, píše domou milí sinák, že je už večím pánom, ako ten, čuo mu pred rokom ruku podau.“ Podľa tlače otec a matka išli syna vyhľadať, v rukopise iba otec, našli synka rovnako opilého ležať pred mestom. Podľa rukopisu musel otec zaplatiť synove dlhy v krčme.

Pijan zablúdil potom do hory k akejsi starene a dal sa do služby. V rukopise čítame ďalej: „Raz mu povje staričká: ,Vidíš, sin muoj, ja ťi už ňemám čuo dať piť, tu máš mojú ostatnú pálenku, na ťi tjeto klúče a choť ždi len touto horou, ždi hlbšje a hlbšje dnu do nej, príďeš ku jednemu zámku, s tímato klúčami si šecko pootváraš, a keď na samí vrch vindeš, tam najdeš jednje zeleznje dvere. Otvoríš jich s tímto največím klúčom a puojdeš dolu schodamí, makajúc po lavej straňe, natrafíš na dvere. Tje otvoríš s tímto najmenším klúčikom vojdeš dnu: tam budeš jedno kresivo (kremen, ocjelku a práchno) viďeť na kozube, to vezmeš a doňesješ mi. Sám si muožeš peňazí nabrať, kolko chceš, a pálenki napiť, toho tam jesto dosť.“ Podobne, len kratšie to rozpráva tlač, ale udáva, koľko bolo tých schodov: dvadsaťpäť ráz dvadsaťpäť.

Pijan prišiel do zámku, otvoril železné dvere a ďalej: „makajúc po ľavom boku na druhje natrafiu“, otvoril dvere a pri nich uvidel medeného husára s medeným kyjakom, na stole potom: „peť pintí pálenjeho“ (vína v tlači). Ako prvú vypil, videl „pri peci“ (v tlači „za pecou“) sud „červených peňazí“ (v tlači „červencov“); keď vypil druhú, videl sud plný dvadsiatnikov; vypil tretiu a videl sud toliarov; vypil štvrtú a videl sud dukátov a keď vypil piatu, videl „kresivo na kozube“. Ako ho vzal do ruky, „meďení husar uchytí kyjak a chce ho zatjať, ale on skoro viskočiu, povedau: ,zdraví zostanťe!‘ a dvere zapreu. Uťekau hore schodamí, šecko pozatvárau a uradovaní uberau sa horou preč od zámku“. V tlači sa rozpráva to isté veľmi stručne. V rukopise je pridané: „Ale to ňeveďeu, len pozďejšje skusiu, že on bou v čertovskom zámku, že tje schodi, kteríma dolu išjeu, až do pekla na samuo dno vedú, a čo viac, že on caluo peklo vo svojej moci má.“

K starene sa nevrátil, podľa rukopisu: „zabou on i na to, čuo mu stará kjazala“, v tlači sa mu proste nechcelo, keď mal za čo piť.

Išiel rovno do mesta a kúpil si tam najkrajší dom proti kráľovskému palácu. Ale doňho nič, tak že len v jednej izbe mal stôl a dve stolice. Opatril si kamaráta, „ktorí na jednej a on na druhej stoličke pri stole seďeu, najau si jednoho slúhu, ktorí jim s krčmi nosil“ (podľa tlače pil s dvoma kamaráty), a pili spolu, kým mali peniaze. Keď sa minuly, vytriasol kapsu, a tu vypadlo kresivo. Ako zakresal, stál medený husár za dvermi i s kyjom a pýtal sa: „Čuo chceš, paňe?“ Rozkázal mu: „Dones mi ešťe za kapsu dukátou,“ v tlači manej skromne: „Vyvaľ mi za sud tých dukátov tam z toho zámku.“ Od divu a ľaku nevedel ani, kde sa podel, keď jeho rozkaz bol hneď vyplnený, len keď sa ráno triezvy prebral, po prvý raz, ako tak začal piť, boly tam ešte dukáty. Poslal kamarátov preč, že ich už nepotrebuje. Čiastočne inakšie rozpráva rukopis: „Husár to za minútu urobiu a oňi zase pili. Keď už všecko prepili, zase kjazau husárovi peňazí donjest. Ale už bou kus múdrejším. Poslau preč kamarátou, nakúpiu, čo bolo treba do chiži, slúhou, frajcimerki najau, šecko tak, ako mau sám král v jeho palácu.“

Večer rozkázal husárovi, aby priniesol kráľovu dcéru, ale tak, aby ani sama nevedela (v tlačí ešte „aj so všetkými jej výslužnicami“, pridané, aby o tom nevedely ani jej komorné ani živá duša). Keď sa princezka ráno zobudila, nazdávala sa, že je doma, v tlači je pridané, že i všetky jej komorné rovnako sa nazdaly, a len, keď pijan prišiel a volal ich na raňajky a vravel, aby sa nehnevaly, že je všetko uňho ako u kráľa. Tu sa princezka rozhnevala a narobila taký krik, že to až naproti u kráľa počuli. Inakšie to rozpráva rukopis: „chiba, keď druhje frajcimerki prišli, lakla sa, ale sa len pokojňe oblekla, lebo čo mala robiť, keď ňeveďela, ďe je. Potom prišjeu on ku nej a povedau jej, že ďe je, u koho je, a len ju ťešiu, abi sa ňezarmucovala, že on už vjac tak piť ňebuďe. Ale ona bola velmi smutná, že sa k takjemu pijanovi dostala, preto ani fruštikovať aňi obeduvať ňechcela, len ždi čakala, že ju otec visloboďí. On zakjazau svojim frajcimerkám, abi ňič po mesťe ňevraveli. Ale si žena ňikdi nevje jazik za zubami držať.“

Keď sa to kráľ dozvedel, poslal celú rotu vojska, aby pijana poviazali a dcéru doviedli domov. V rukopise zprvu počínal si miernejšie: „a poslau k ňemu, že abi dceru pusťiu. Ale on královi odkjazau, že chiba, keď mu ju za ženu slubí. Král sa nahňevau, že jedon korhel smje jeho dcéru za ženu pítať, poslau vojakou, abi ju dovedli. Ale sa on dobre pozatvárau, tak že do domu prísť ňemohli.“ Podľa tlače vojaci hneď na rozkaz kráľov začali šturmom hnať, ale pijan len zakresal a medený husár len raz „zvrtol medeným kyjom a vojaci ležali mrtví na hŕbe.“ Kráľ sa nahneval a poslal dve roty vojska, potom vypravil celé húfy a všetko padlo pod husarovým kyjom. Rukopis podáva to čiastočne inakšie a podrobnejšie: „Kráľ ako viďeu, že tam málo vojakou ňič ňeurobí, poslau pou regimenta, abi mu do oblokou strjelali a dom rozrúcali, keď mu dcéru ňevidá. Ale ešťe vojaci aňi k jeho domu ňedošli, už na zemi od husára pobití šeci ležali. Tu pošle najskuor regiment král, potom dva i tri naraz, ale to šecko meďení husár pobiu.“

Podľa tlače potom kráľ mu dal dcéru za ženu, najmä keď ona privolila, lebo sa jej medzitým bol zapáčil. Rukopis rozpráva čiastočne inakšie: „Teraz už viďeu král, že ňič proťi ňemu ňemuože; šjeu teda i s královnou k ňemu, abi si dcéru pítali. On jich prijau vlídňe a prosiu si od nich dcéru za ženu, slubovau, že vjac už piť ňebuďe. Mezitím sa bola bližje s nim spoznala dcéra králová, a on sa jej zapáčiu, len práve preto ho ňechcela, že tak piu. Teraz slubovau, že už vjac ňebuďe piť. Ona bi teda bola šla zaňho, aj rodčovja bi jú boli dali, ale ona už bola druhjemu královi slubená, a to bou mocňejší ako oňi a bohatší, a tak sa ho báli. Ale jim ten noví zať povedau, že bi sa ňebáli, že on ho chce aj sto druhých ešte premuocť.“

Podľa tlače odpierala princezka každému ženíchovi ruku, a preto sa všetci pýtači spojili a prihrnuli sa s neslýchaným vojskom.

Ináče rozpráva rukopis: … „bola bi svaďba bívala, ale královnin otec ešťe žiu. Ten, keď ho na svaďbu volali, sa nahňevau, že si dcéru za takjeho pijana dali. Lebo on aj po druhích krajinách vihlášení bou ako dobrí pijan ten jich zať. Volali na svaďbu i toho predešliho svojho zaťa, ale sa i tento pohňevau, že ho oklamali. Volali aj královho prjatela, susednjeho krála, ale aňi ten ňeprišjeu, račej sa pohňevau. Ňeboráci nazdali sa títo, že tamtích králou upokoja, keď jich na svaďbu prjatelski zavolajú, ale sa sklamali.“

Pritiahli všetci s vojskom pred mesto, chcejúc potrestať celý kraj, ktorého kráľ svoju dcéru „za ožrana, pijana a korhela dau, a statočniho človeka opovrhou“, ako čítame v rukopise.

Podľa tlače rozkázal pijan medenému husárovi, aby celé vojsko pred mestom pobil, iba kráľov nechal na žive. Ináče a obšírnejšie rozpráva rukopis: Kráľovi povedal zať: „že bi odkjazau tamtím králom, abi pred večerom na muri višli a tak sa na bitku poďívali, že i on svoje vojsko viveďje. Tí ňemali velkú chuť do bitki, dajúc teda vojsko druhím spravuvať, višli na múri pred večerom. Tam bou i král i královna s dcérou a šeci prednejší z mesta. Zať králov zakresau, husár prišjeu a tí sa len tak prizerali, ako vojáci pred kijom husárovím frkali a asi o puol hoďinku leželo do stotisíc pobitjeho vojska za mestom. Títo traja královja sa len tak trjasli na tích múroch, že jich už pozťínať dá ten pijan, ako ho volali, a jeden druhjemu vinu dávali: ,Ti si chceu vojnu vjesť, ja som chceu na svaďbu ísť,‘ a tak ďalej. Ale jich ten, nje už vjac pijan, ale královskí zať, dau pekňe do mesta a do svojho palácu invituvať.“

Podľa tlače kráľovia pri hostine banovali že tak prišli o vojsko, či by sa dalo vzkriesiť. „Uvidíme,“ odpovedal kráľovský zať, odišiel do svojej izby a tam kresivu udeľoval rozkazy. Rukopis opisuje podrobnejšie hody, ale kráľovia tu nevyslovili také želanie. A pijan sám od seba urobil to isté, čo čítame v tlači.

Malý „šantavý“ čertík vykonal rozkaz, vzkriesil všetkých vojakov tým, že zadýchol každému do úst, aby „mohli prísť zitrá svojím pánom dobruo ráno vinšovať a úctu královskú preukjazať“.

Tlač rozpráva, že potom hrdina udobril i svojich rodičov a pozval ich na svadbu. V oboch textoch rozpráva sa temer rovnako, že napokon zahodil kresivo do hlbokej studne, ktorá vraj až na dno pekla dosahovala. Rukopis pred tým len poznačil, že „mnohje ešťe s tím svojím husárom víťaztvá vidobiu“. Na konci je v rukopise pridané: „a zo svojích sinou tješ velkích víťazou vichovali, lebo jich ku všeckjemu od mála privikať učili a k dobrjemu jim cestu ukazovali, ňemaznali jich tak, ako dakedi jeho maznala matka.“

2. Veľmi složitá je i verzia, ktorú v najnovších časoch zapísal v Lučivnej (v Liptove) Czambel, str. 427, § 215.

Hrdina vysvobodí princezku, zakliatu v líšku, pomocou povďačných zvierat, medzi ktorých rozdelil korisť.

Hrdinom je syn bohatého lekárnika, ktorému otec všetko dával po vôli. Keď si napokon rodičia nevedeli s ním rady, dali ho na vojnu. A rovnako ako v predchádzajúcej verzii sľuboval mu otec peniaze, a rovnako ho syn klamal. Keď otec prišiel do mesta, mal syn práve službu na stráži a zďaleka ho videl. Od strachu utiekol z kasárne do hory. Tam však čakal na otca a zastal mu cestu a prinútil ho, že by mu dal všetky svoje peniaze; po chvíli si rozmyslel a vrátil otcovi stovku, aby mohol ísť domov. Otec mu pohrozil, ak príde niekedy domov, že ho zastrelí.

V hore zablúdil do zakliateho zámku, kam ho zaviedla chromá líška. Ako tam za ňou zabehol, zatvorily sa za ním železné vráta. V noci prišla líška do jeho spálne, shodila kožu, a bola z nej pekná pani a ľahla si k nemu do postele. Ale on sišiel s postele tíško, že sa jej ani nedotkol, a vzal jej kožu do ruky. Povedala, že keby ešte dve noci bol s ňou spal, že by ju bol vysvobodil, a že má teraz ísť domov a vyprosiť si odpustenie aspoň od sestry a matky; potom nech nič so sebou z domu neberie, nech sa vráti a môže ju vysvobodiť. Išiel domov a dosiahol odpustenia. Proti zákazu líškinmu vzal so sebou škatuľku siriek, ktorú mu sestra tajne strčila do vrecka, a vrátil sa k líške. Keď si v noci k nemu ľahla, chcel vidieť jej tvár, zapálil sirku a ona rozkázala: „Poce, dzabli, a berce ho a zanesce ho na ten najvjačší vrch a zaščepce ho do najvjačšej skali až do polovici.“ Diabli tak urobili, ale hrdinu vyprostil ztamodtiaľ veľký vták, ktorý ho chcel zaniesť svojím mladým. Ale on sa obránil, lebo mal šabľu pri boku. Chcel sa vrátiť do zámku.

Na jednej poľane rozdelil mŕtvolu konskú medzi zajacov, líšky, medvede, ľva, muchy, mravce na ich spokojnosť a dostal odmenou od každého zvieraťa po srsti, z mušky krýdlo a z mravca nôžku, a na ktoré zviera si pomyslí v čas potreby, ono mu príde na pomoc. Stal sa muškou, vyletel vysoko a videl zámok zakliatej líšky. Vletel doňho a urobil sa zasa človekom. Prišla líška, striasla kožu, išla k posteli a zvolala: „Dzabli, pocce a mrvce ho na makové zrnka.“ Ale on sa hneď spravil na muchu a skryl sa v kľúčovej dierke, tak že ho diabli márne hľadali. Potom riekla líška, keď ani diabli s ním nič nedokážu, že ju vysvobodí, „hiba ja vindzeš hore na ten zamok, tam jest jedna kula a v tej kule sedzi jedna holubica na jednom vajci. Keď mi to vajco prinesieš, tak vtedi ma ztadzi vimožeš.“ Vyliezol hore ako mravec ku guli, ale ako k nej prichádzal, holubica ho uvidela a uletela s vajcom. „On sa to vajco oblepił, jak prešla pres to zamčisko, puscila to vajco, a to vajco spadlo do zemi na dzevec sjah hlboko.“ Spravil sa človekom, vzal z líšky srsť a pomysleu si, aby aspoň dvanásť líšok prišlo. Ihned pribehly a on im rozkázal, aby dostaly vajce zo zeme; šťastne ho vyhrabaly. On ho vzal a doniesol domov. Ona už nemala liščiu kožku, ale bola nevídane pekná pani. Dal jej vajce do ruky a z toho starého zámčiska stal sa nevídaný pekný hrad kráľovský a zver, ktorá bola v hore, to bolo samé vojsko; skaly a vrchy boly samé mestá a dediny, on dostal od nej korunu kráľovskú a stal sa kráľom.

Išiel potom vyhľadať otca a vzal so sebou dve kompánie vojska a dvoch dôstojníkov. V hore zablúdil, nechal vojsko v tábore a s dvoma dôstojníkmi prišiel do krčmy, kde ich zbojníci obrali, a dôstojníkom poodtínali hlavy. On sám sa zachránil. Za horou sa nad ním smiloval sedliak a dal mu staré šaty. Tak sa dal k rodičom. Otca prv uprosili, že ho nezastrelí, a tak sa stal uňho pastierom svíň.

Pani jeho išla ho hľadať, zbojníkov v hôrnej krčme potrestala smrťou, potom išla do jeho mesta. Keď išla s vojskom cez dubinu, kde pásol, zatrúbil na svine a svine sa postavily do radu ako vojaci a on im zakomandoval: „,Rechts schaut!‘ Tak každá svina pisk vikrucila naproci kralovnej a tak ju pekne hlavami odprovodzili.“ A podľa toho ho poznávala. Išla potom k lekárnikovi a dala zavolať pastiera. Mal obsluhovať pri stole. Ale pri dverách spadol a všetky poháre potrepal. Otec ho chcel zbiť, ale ona ho uprosila. Potom mal celú noc stáť na stráži. Chodil pod oblokom s puškou, a čo sa raz obrátil, na tej izbe, kde kráľovna spala, „vše jednu šibu vybil“. Kráľovna ho zavolala, aby sa obliekol do kráľovských šiat. Keď ráno vstávali, sedel už pri raňajkách kráľ i kráľovna za stolom, boli tam i jeho otec, matka a sestra.

A tu sa konečne poznali, pomerili a slávili svadbu.

Srovn. Kubín, Povídky kladské I., str. 24, č. 8, Podkrkonoší záp., str. 674 č. 58. Podkrkonoší vých. str. 110, 414 č. 77, 164, 420 č. 127 Zbiór wiadomości antropol. VII., 11 č. 71; 20 č. 74; Wisła XVII.; 75 č. 2; Zb. jslav. XIX., 58 č. 10.

V slovenských verziach bola táto látka spojená s inými látkami. V prvej verzii splynulo to s látkou o Aladdinovej lampe: Hrdina dá si duchom, sluhom, priniesť spiacu princezku, viď Anm. KHM Grimm II., 541, č. 116; G. Jacob, Beiträge zur Märchenkunde des Morgenlandes I., 22; Javorskij, Pamjatniki galic. 92 č. 32; Vasiljev, Pamjat. tatar. nar. slov., 125 č. 40.

V druhej verzii splynula látka o nepodarenom synovi kráľovom s inou látkou o Amorovi a Psyche, viď Anm. KHM Grimm, II., 346, III., 114 č. 137; je to tenže motív, ktorý je v rozprávke oravskej. Viď hore sv. II., 166.

Hrdina dostal od povďačných zvierat moc meniť sa na ich podobu a tak sa dostal do zámku zakliatej líšky. Viď Anm. KHM Grimm II., 22; srovn. hore sv. II. 13.