ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Verziu rozprávky o Unibos rozprával P. Dobšinský v Prostonárodných slov. povestiach VIII., 51 — 65, predtým v Sborníku I., 70, ktorý vydala Matica Slovenská, a to podľa dvoch rozprávaní, ktoré podali Samo Ormis z Gemera a Drahotín Belohorský z Turca. Prvý text je v Codexe Revúckom, C, str. 107 — 109,^[164] a s malými odchýlkami v Prostonárodnom Zábavníku IV., str 335 — 342. Táto rozprávka líši sa od obyčajného podania tejto látky niekoľkými podrobnosťami.

Traja bratia nevedeli, ako by sa podelili o jedinú kravu, ktorú s druhým majetkom zdedili po otcovi. Dohodli sa dvaja starší, že každý vystaví po stajni, a do ktorej vojde krava, tomu bude náležať. Krava vošla do stajne najmladšieho, ktorá bola naplnená bukovým listím. Obaja starší bratia rozzlobení zabili kravu a nechali najmladšiemu len jej kožu. Najmladší rozprestrel kožu na slnci a sila múch, komárov, ôs a sršňov na ňu nasadala. Chytro zachlopil kožu s muchami, pozašíval a išiel s ňou, svojou pravdou, do sveta.

Večierkom prišiel do mlyna, a mlynárka naveľa mu dovolila, že smel hodiť vrece pod posteľ a sám zaliezť na povalu do najzadnejšieho kúta, a tam do rána nech ani „nečuchne“. Škárkou pozrel do izby a uvidel tam mlynárku za stolom s nejakým pánikom. Ale vtom sa nenazdajky vrátil muž. Žena riekla milencovi, aby sa skryl do komory pri dverách do suda s perím, ale ten v svojom strachu skočil do suda kolomažného, „horko ťažko“ z neho vyliezol, vyhľadal druhý sud a vliezol do peria. Žena poschovávala koláče pod periny, pečienku a víno za pec. Mužovi potom povedala, že mu nemôže nič dať, iba trochu tej „kysléj juchy“, ktorej sa nachlípal, keď odchodil. Muž sa spýtal, čo to má za dudy, čo zpod tej postele trčia, a keď počul, že na povale spí pocestný, dal si ho zavolať. Povedal mlynárovi, že vo vreci má pravdučičkú pravdu, treba na ňu iba palicou pobúchať. Takto pocestný pobúchal palicou na kožu „muchy duchy sa pobúrily a hučaly len tak dunčalo“, a povedal mlynárovi, že sú „duchy proroky, čo spravodlivú pravdu vravia“. Vravel, že im voňajú koláče, ktoré sú poschovávané pod perinami, potom že za pecou je pečienka a víno, napokon, že v jeho komore je čierny, operený čert v sude. Posvietili do komory, vytiahli zo suda za pačesy zakolomaženého, opereného čerta a mlátili ho, až mu kosti prašťaly, až mlynárovi vysádzal sto zlatých. Za tie peniaze kúpil mlynár od pocestného kožu s prorokmi. Sotva pocestný odišiel, dobehla ho mlynárka, dala mu ešte dvesto zlatých, aby jej poradil, ako by sa mohla tej „pravdy“ sprostiť. Povedal jej, aby rozrezala na tej koži dieročku, vliala vriacej vody, potom že ich vezme čert.

Keď bratia počuli, ako on draho predal kravskú kožu, zabili svoje kravy, nachytali do kože múch a išli predávať pravdu.

Ale ľudia sa im vysmiali. Keď sa vrátili domov, chceli v hneve najmladšieho zabiť. Ten utiekol a tak oni napajedení rozbili všetky obloky i kachľovú pec. Najmladší naplnil tri súdky tými črepy, naložil na voz a išiel s nimi do sveta. Prišiel do hostínca v horách a prosil krčmára, aby mu sudy uložil na bezpečnom mieste v pivnici, že vraj sú v nich kráľovské peniaze. O polnoci prišli dvanásti zbojníci a dali krčmárovi uschovať tri súdky peňazí. Dal ich k prvým. Zbojníci jedli, pili a nad ránom všetci pospali. Pýtal hrdina svoje sudy, že chce ďalej. Krčmár dal mu kľúčik od pivnice, on vzal súdky zbojníkov a ušiel s nimi rýchle domov. Keď bratia počuli, ako on vymenil črepy za dukáty, roztrepali všetko doma a išli ta so svojimi sudy. Keď krčmár našiel črepy, zavolal zbojníkov, tí im vzali kone a vozy a vyšibali ich do hory.

Doma sa chceli bratia vyvŕšiť na najmladšom. Strčili ho do vreca a chceli ho shodiť do Hrona. Na ceste zaskočili do hospody; hrdina volal z vreca: „Nechcem byť rychtárom (v tlači kráľom), nechcem.“ Prišiel ta práve bača s kŕdľom oviec, dal sa ošialiť a vliezol do vreca. Hrdina s kŕdľom išiel domov, a bratia shodili vrece s bačom do rieky. Keď doma od najmladšieho počuli, že má ovce s veľkej lúky pod vodou, poskákali sami do rieky.

Text vytlačený Dobšinským líši sa niektorými drobnými črtami. Bratia nechali najmladšiemu starú stajňu a krava do nej vliezla, keď nad jej dvere „zapichnul bukovú, zelenú chvoju“. Mlynár vrátil sa tak rýchle domov, pretože jeho voz sa na planej ceste dolámal a nemohol ho ponaprávať, lebo si zabudol doma sekeru. Bratia prišli s kravskými kožami k oklamanému mlynárovi, ktorý ich privítal zle-nedobre. Najmladší brat volal na brehu z vreca, že nechce byť kráľom, medzitým čo bratia sa išli s múdrymi ľuďmi radiť, či ho majú hodiť dolu hlavou a či nohami.

Nepoznáme, bohužiaľ, druhý rukopisný text, ktorý spomína Dobšinský, a nemôžeme preto rozhodnúť, či sa zakladajú tie odchýlky na tomto druhom texte.

2. Podobnú rozprávku počula Božena Němcová od chlapcov z Trenčianskej stolice, I., 120 — 128, č. 18, „O Jurovi a bratřích jeho“.

Juro, Jožko, Janko mali si po smrti otcovej rozdeliť kravy, ktoré im otec nechal. Obaja starší bratia navrhli, aby sa kravy vyhnaly na noc von, každý aby nechal svoju stajňu otvorenú, a ktorá do ktorej stajne vojde, bude toho, komu stajňa patrí. Najmladší Juro išiel spať, a bratia vyviedli kravy z jeho stajne, keď ta vošly, a nechali mu jednu starú kravu. Keď Juro videl ráno jednu starú kravu, rozhneval sa náramne a zabil ju. Žena uložila mäso a on prestrel kožu na strechu. Keď sa o niekoľko dní podíval na kožu, videl na nej množstvo čmelíkov. Sobral kožu i s čmelíkmi, zašil ju a viezol na trh. Na noc prišiel k mlynu a chcel tam prosiť o nocľah. Nikto mu neotváral. Díval sa malou škárkou obločnice dnu a videl, ako mlynárka za stolom sedela a hodovala s nejakým panským človekom. Vtom počul, že niekto prichádzal k mlynu; pritlačil sa k múru a díval sa neprestajne škárkou. Vracal sa nečakane mlynár, a keď mocne zabúchal na dvere a zavolal, Juro videl, ako mlynárka rýchle panáčka zatvárala do starej prázdnej kasne, ukryla víno pod lavicu, pečienku za pec, kapustu do rúry a halušky do sudenka (poličky), odnášala riad, zhasla svetlo a len potom išla mlynárovi otvoriť. Počul ešte, ako mlynár ženu hreší. O chvíľu vzal kožu na plecia, zaklopal na dvere a prosil mlynára o nocľah. Mlynárka priniesla za chvíľu na stôl chlieb a kyslé mlieko. Mlynár mrzuto sa pýtal, či nemá inú večeru, ale napokon sa uspokojil s tým, čo dostal. Mlynár sa pýta Jura, čo to nesie vo svojom batohu, a ten mu odpovedal, že vraj „proroka“. Pobúchal potom na kožu, priložil ucho a prorokoval, že za pecou je pečienka, v rúre kapusta, v sudni halušky, pod lavicou plná kavňa vína. Mlynár posnášal tieto jedlá na stôl a chutne potom povečerali, mlynárka zlostne odišla. Juro potom ešte prorokoval, že v kasni je zakliaty čert, a radil mlynárovi, aby ju spálil alebo do vody hodil, ak chce mať pokoj. Mlynár kúpil proroky za päťdesiat zlatých. Juro si odviezol kasňu. Prišiel s ňou na most a tam zavolal, že kasňu hodí do vody. Tu sa ozval z kasne hlas prosiaci, aby ho nehádzal Juro do vody, že mu dá sto zlatých. Juro chcel, aby mu zaplatil tristo; potom pánika pustil. Juro si doviezol prázdnu kasňu domov; rozprával všetko žene a poslal ju k Jožkovi pre mericu, aby si zmeral peniaze. Žena si nevšimla, že švagor pomazal dno merice. Keď ju vracala, nezbadala, že sa na dno prilepil peniaz.

Keď sa bratia dozvedeli, ako draho predal mlynárovi kožu, zabili svoje kravy a viezli kože k mlynárovi, ale zle obišli. Mlynár medzitým zvedel, aké to proroky kúpil, a dal bratov zbiť a vyhnal ich. Pomstychtiví bratia poslali svoje deti, aby „špatily“ Jurove seno. Ten naložil seno do suda a išiel s ním na trh. Navohoril ľudom, že vezie liek od moru. Ľudia liek kúpili a Juro im radil, aby sud prv nerozdebnili, kým by naozaj mor nebol, potom aby ten liek po dedine pustili. Pochlúbil sa bratom, ako draho to seno predal. Bratia ho poprosili, aby posielal svoje deti „špatiť“ ich seno. Potom to seno v sudoch odviezli do onej dediny. V dedine starší medzitým poznali, aký to bol liek, a bratov tak nabili, že sotva domov dobehli. Potom sa obaja starší dohodli, že za to Jura utopia. Jedného dňa ho chytili, zadebnili do suda a hodili do Váhu. Keď v sude plával po vode, kričal, že nechce byť pánom nad Budínom. Počul to pastier, pritiahol sud s Jurom k brehu a pýtal sa ho, čo to kričí a prečo je v tom sude. Juro vravel, že nechce byť pánom nad Budínom, že ho pustili Váhom do Dunaja a pod Budínom že ho chytia a predsa že bude musieť byť pánom nad Budínom; radšej by, vraj, ovce pásol. Pastier mu dal svoj kŕdeľ oviec a vliezol sám do suda. Juro sa vrátil domov s kŕdľom oviec a nahovoril bratom, že zazrel, keď tak plával po Váhu, kŕdeľ oviec na zelenej lúke bez pastiera, pobral sa na breh a odohnal si ho, a že ich tam ešte dosť ostalo. Ulakomili sa bratia, vliezli do sudov a pustili sa dolu Váhom a viac sa nevrátili.

3. V novších časoch bola zapísaná verzia tejto rozprávky v Spišskej stolici, Sborník Muz. slov. spoločnosti XVI., str. 15 — 17, č. 12, „Klajzmon“.

V dedine bol človek, volal sa Klajzmon, ktorý ľuďom robil len zlosť a kradol, čo mohol. Svoju kravu pásol po záhradách súsedov. A tak mu rozkázali, aby kravu predal alebo zabil, ináče že mu ju sami zabijú. Nedbal, a tak mu kravu zabili. On sa nahneval, mäso zjedol, do kože nalapal múch a ôs, zašil ju a išiel do sveta. Na noc prišiel k domu, v ktorom žil furman, a len žena bola doma. Keď ho ona nechcela pustiť, ukryl sa v drevárni a pozoroval, čo bude žena robiť. Žena piekla hus, do krčaha naliala vína a piekla „pankušky“. Keď to všetko nahotovila, prišiel ta oficier, ale hneď zároveň sa vrátil jej muž. Žena sa zľakla a všetko ukryla. Mužovi nedala nič iného, iba zemiaky. Vtedy vstúpil Klajzmon a pýtal si nocľah. Povedal potom hospodárovi, že je veštcom, a na jeho žiadosť mu prorokoval; triasol svoju kožu a zjavil mu, kde sú ukryté jedlá a oficier. Furman zbil ukrutne oficiera a potom ešte svoju zenu, o potom sa dal s Klajzmonom do večere. Na konci Klajzmon predal furmanovi kožu za mnoho peňazí.

Doma sa divili, odkiaľ on má toľko peňazí, a keď počuli, že tak draho predal na trhu kravskú kožu, pobili všetky svoje kravy a išli s kožami na trh. Ale s trhu ich vyhnali. Dohovorili sa, že mu k jeho domu budú hádzať všelijaké smeti a svinstvo. Keď toho bolo nahádzané toľko, že sotva mohol z domka, sobral všetko do suda a pobral sa s tým do mesta. V krčme sa zastavil na noc, vyžiadal si osobitnú pivnicu, že vezie vzácné veci ku kráľovi, aby mu to niekto neukradol. Krčmár mu povesil kľúč od pivnice do jeho spálne. V noci sa Klajzmon vykradol z izby, vyvalil súdok von, vysypal všetko do neďalekej vody, vyčistil sud, dopravil nazad do pivnice, zatvoril ju a išiel si ľahnúť. Ráno žiadal krčmára, aby mu vydal sud. Išiel s krčmárom do pivnice a tu našli sud prázdny. Klajzmon sa dal do plaču a krčmár naľakaný dal mu plný vozík peňazí. Súsedia, keď to počuli, sobrali tiež všetky smeti a odviezli na trh, ale ich odtiaľ vyhnali.

Onedlho umrela Klajzmonova žena. Posadil ju na vozík a išiel s ňou do mesta na noc. Kázal krčmárovi, aby doniesol jeho žene na voz pohár piva, ale aby hodne na ňu volal, že je hluchá. Krčmár do nej sotil, keď nepočula; mŕtvola sa prevrátila. Klajzmon vyskočil z krčmy, že mu krčmár ženu zabil, hrozil, že ho zažaluje, a len mnohými peniazmi dal sa obmäkčiť. Odviezol ženu domov a tam jej vystrojil nádherný pohreb.

Tento posledný motív je tu reprodukovaný veľmi neúplné, a na závistlivých susedov sa vôbec zabudlo.

4. Z Bratislavskej stolice zaznačil verziu Ant. Václavík, Podunajská dedina, str. 268, „O múdrém švecovi“.

Švec zabil kravu a kožu zavesil na plot. Keď si na kožu nasadalo veľmi mnoho múch, sošil ju. U mlynára sa ho pýtali, čo to má; odpovedal, že sú to proroci. Dali mu nocľah „na húre“. K mlynárke prišiel frajer. Švec videl cez dierku, ktorú si urobil, aké mu dala „maškrty“. Keď mlynár na druhý deň došiel z mesta, žiadal od ševca, aby mu jeho proroci prorokovali. Švec udrel palicou po koži, a keď muchy začaly vrndžať, povedal: „Proroci rozprávajú, že sú v truhle všelijaké „pamlsy“, čo včera žena schovala, keď jej frajer nemohol jesť. Mlynár si kúpil prorokov za dvetisíc korún. Keď sa doma úradovia dozvedeli, že má mnoho peňazí, išli sa ho pýtať, kde to vzal, a keď im nepovedal, zašili ho do mecha a chceli ho utopiť v Dunaji. Pri Dunaji nechali mech vonku a išli do šenku. Išiel okolo Žid a počul ševca kričať: „Ja nebudem rychtárom!“ Švec zaviazal Žida do mecha, vzal jeho tri páry volov a išiel domov. Keď sa úradovia vrátili, veľmi sa podivili, že švec, hoci ho utopili, je doma a má ešte i tri páry volov. Keď počuli, že je toľko statku v Dunaji, sobrali sa a išli do Dunaja pre voly. Rychtár sa rozbehol, skočil do Dunaja a vykríkol: „Kóól!“, lebo „akurát sa napichél na kol“. Úradovia mysleli, že to kričí „kón“, a poskákali do Dunaja. Ženy sa chcely na ševcovi vypomstiť, čo i až potom, keď umrie. Švec za pár dní povedal žene, aby ho vystrela a plakala veľmi nad ním. Keď sa to ženy dozvedely, išly k nemu a chcely sa mu vy… do truhly. Keď to začaly robiť, švec si vzal žeravé železo, opatrené rúčkou, a popálil každú „do rici“.

Záverečná scéna rozpráva sa v látke o zlodejoch vzájomne sa klamajúcích, napr. tiež vo verzii marokánskej u Légeya: Contes et légendes de Marocco 168, Wesselski, Der Hodscha Nasreddin, II., str. 197 č. 391; N. P. Andrejev, Ukazateľ skazočnych sjužetov, str. 92 č. 1535.

5. Zo Šarišskej stolice je verzia v Etnogr. Zbirnyku IX., str. 35 — 37, č. 17, „Neverná žinka“.

Táto verzia je celkom odchylná. Jej hrdinom je vyslúžilec. Keď sa vracal domov, našiel zamrznutú vranu v ľade, vzal ju do kapsy. Keď potom prišiel do dediny, márne prosil istú gazdinú o nocľah, že vraj v neprítomnosti svojho muža neprijíma mužských na nocľah. Skrčil sa teda pod okno a pozoroval gazdinú. Ona mala pripraveného mnoho jedla, lebo čakala milenca, kňaza. Keď hostila milenca, vrátil sa nenazdajky muž. Poslala milenca, aby sa skryl na povale v slame, a sama schovala jedlo. Potom otvorila mužovi, a on sa jej pýtal, čo to za človeka tam sedí pod oblokom. Počul, že neprijíma nocľažníkov v jeho neprítomnosti. Hospodár zavolal vojaka na nocľah. On položil vranu na stôl a gazdovi povedal, že to je jeho „vražecu“ — prorok. Vojak sotil do vrany, ona zakrákala, prorokovala, kde bolo jedlo a víno ukryté. Hospodár kúpil proroky za stovku. Vrana vyletela na povalu a tam sa dala do náramného kriku. Hospodár ta vyliezol, šliapol na slamu, v ktorej bol kňaz ukrytý. On vyskočil a dal sa na útek. Hospodár myslel, že to bol zbojník, a poslal paholka so somárom za vyslúžilcom, aby mu ho ešte dal za toho znamenitého proroka.

Vyslúžilec prišiel na somárovi k ľuďom, ktorí robili na panskom. Tí ľudia ešte takého zvieraťa nevideli. Vyslúžilec im nahovoril, že to je „sloboda“, kto to zviera bude mať, už nebude chodiť na panskú robotu. Tak mu dali za somára dvesto zlatých. Povedal im, že žerie ovos, seno a pije vodu. Prišly daždivé časy a tak ľudí nikto nehnal na robotu. I ľudia si bláhali, že si kúpili takú svobodu. Keď sa vyčasilo, svolával hajduch ľudí na robotu, ale mu odopreli, že si kúpili svobodu. Pán sa išiel na kobyle podívať na tú svobodu, kázal, aby ju vypustili zo stajne, somár skočil na kobylu, a pán sotva že utiekol. Od tých čias pán viac už nenútil ľudí na robotu.

6. Podobne sa rozpráva v Zemplínskej stolici, Etnogr. Zbirnyk IX., č. 5, str. 8 — 10, „Nevinná žinka. Svoboda.“

Chudobný človek išiel do hory na huby; nenašiel nič, nechcel sa vrátiť k hladným deťom a išiel ďalej po hore. Na buku zazrel sovie hniezdo, chytil starú sovu, strčil ju do batoha a išiel ďalej do sveta. Na noc prišiel k domu, kde bola žena. Nechcela ho pustiť na nocľah, lebo milovala súseda. Ale on sa osvedčil, že nevyjde z domu, a sovu povesil na klinec, sám potom si ľahol za pec. Žena pripravovala hostinu pre milenca, on všetko pozoroval. Ale hosť neprichádzal. Zrazu sa vrátil muž. Ona poschovávala rozličné jedlá. Muž prišiel, priniesol si sám z voza slaninu, chlieb a pálenku a riekol žene, aby zavolala súseda kmotra. Ona sa tomu veľmi tešila. Keď tak hodovali, chudobný na peci stisol sovu a tá zahúkala. Keď hospodár zvedel, že je tam hladný nocľažník, pozval i jeho ku stolu. Vravel potom hospodárovi, že má so sebou „veštca“, ktorý vie povedať o všetkom, čo kde je. Tak vyzradil úkryt všetkých jedál. Hospodár kúpil veštca za tristo zlatých. O polnoci sa chudobný ztratil. Keď sa hospodár ráno zobudil a nevidel ho, poslal za ním kmotra so somárom. Prišiel so somárom do dediny, kde somára nepoznali, a zaviedli ho k rychtárovi. Pýtali sa ho, čo je to za zviera; on im riekol, že to je „svoboda“. Predal tú „svobodu“ za tristo zlatých. Z mesta vyzvali dedinčanov, aby išli na robotu a platili dane. Odpovedali, že majú svobodu a že nebudú robiť, ani daní platiť. Zatým prišiel ,noutariš‘ s kobylou a opakuje sa tá istá scéna, ako v predchádzajúcej verzii.

Somár predávaný v dedine, kde také zviera nepoznali, podobne ako v látke značne rozšírenej Anmerk. KHM Grimm II., 69. č. 70 (Kocúr).

7. Ináče zasa rozpráva sa vo verzii zo Zemplínskej stolice, Verchratskij, str. 168 — 169.

Chudobný zabil jedinú svoju kravu a pohostil celú dedinu. Kožu potom niesol na trh a predal ju psovi, ktorý naň brechal. Na druhý trh išiel si pre peniaze. Naháňal psa, bil ho palicou a pes sa driapal po múre, vyvalil kameň, kde bol poklad. Tento motív o predaji kravského mäsa, tu kože, psovi, rozpráva sa v rozličných rozprávkach. Srovn. Anmerk. KHM Grimm I., 60. č. 1. Súsedia, keď počuli, koľko dostal od psa za kravskú kožu, pobili svoje kravy, išli s kožami na trh a hádzali ich psom, kde ktorého videli. O druhom trhu nič za ne nenašli. Rozhnevaní súsedia chytili chudobného, strčili do vreca a odniesli až k mostu a išli sa do krčmy napiť. On kričal z vreca, že nechce byť kráľom, že nevie písať. Pán miesto neho ta vliezol a chudobný si vzal jeho kone a voz. Súsedia sa doma dozvedeli, odkial má chudobný taký voz a kone, vrátili sa k rieke, rychtár skočil napred do vody, ako sa topil, trepal rukami, súsedia sa nazdávali, že ich volá, a poskákali za ním.

8. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVIII., str. 81 — 3, č. 50, je verzia „Začal gazdovať s drevenou kravou“ zo Spišskej stolice.

V dedine nemali pastiera a tak z každého domu musel chodiť jeden pásť. Jeden kravy nemal, zhotovil si drevenú. Chlap, ktorý pásal, ju rozbil a musel mu ju nahradiť živou kravou. Ten, čo za drevenú kravu dostal živú, sa potom oženil.

Zatým nasledujú hlúpe kúsky mužove; vid č. 134 C, D. Maslom pomastil rozpukané chodníky, plátno ovinul okolo Ukrižovaného, obilie doniesol mlynárovi — bielym koňom. V zakľúčení je len posledná scéna: súsedia sa naň mrzeli pre tú kravu, zatvorili ho do suda, aby ho hodili do vody s mosta. Muž v sude kričal, že ho chcú urobiť rychtárom a že nevie písať. Išiel tadiaľ mäsiar so svojimi voly na trh, počul jeho krik, vliezol sám do suda. Muž prihnal domov voly. Súsedia sa pýtali, kde ich vzal, riekol im, že je vo vode dosť volov. Súsedia na čele s rychtárom poskákali do vody a utopili sa.

Srovn. Povídky kladské I., 47 č. 21; 69 č. 37; II., 117 č. 31 Kubín, Podkrkonoší záp., str. 698 č. 150; Anmerk. KHM Grimm II., 1, č. 61.