ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. B. Němcová II., č. 55, str. 157 — 163, má rozprávku „O věrné ženě“ zo Zvolenskej.

Kupec sa oženil s dievčaťom celkom chudobným. Raz sa vydal za svojím zamestnaním na cesty; žena mu sľúbila, že mu ostane naveky verná. V hostínci stavil sa so všetkým svojím bohatstvom, že jeho žena vernosť zachová; uverí v jej neveru, ak mu niekto prinesie zlatý prsteň, ktorý jeho žena nosí na hrdle. Iný kupec stávku prijal, prišiel k žene ako s pozdravom od jej muža a začal jej dvoriť, ale ona ho vyhnala. Podplatil starú babu a tá sa vlúdila v noci do spálne ženinej, ukradla jej prsteň a kupcovi prezradila, že má čiernu bradovicu pod kolenom. Tak potom kupec ľahko presvedčil ostatných o nevere ženinej, jej muž ztratil celý svoj majetok, vrátil sa domov a ženu vyhnal. Sobrala si batôžtek, preobliekla sa do chlapských šiat a pustila sa na východ hľadať si službu. Muž išiel na západ.

Kupcovú prijal do služby starý notarius, a pretože bola múdra, spravili ju po jeho smrti notariusom. Prišiel raz jej muž a prosil o službu a bol prijatý. Na večer kázala mu žena, aby doniesol vody a umyl jej nohy. Keď sluha našiel pod kolenom svojho pána čiernu bradovicu, dal sa do plaču a rozprával, ako sa mu stala žena nevernou. Vtedy žena poznala celý podvod, ale predsa sa neprezradila. Ráno odišla so sluhom-mužom do mesta, vystrojila hostinu a tam rozprávala celú historiu a spytovala sa, čo zaslúži podvodník. Podvodník prvý volal: „Smrť,“ a tu sa notarius prestrojil do ženských šiat, všetci ju poznali, muž prosil na kolenách za odpustenie, podvodník vykradol sa z domu a mesta, ale neušiel trestu on ani zlovestná baba.

2. Zo stolice Turčianskej je verzia, ktorú rozprával Pavel Galanda, 87-ročný, rodák z Turčianskeho Sv. Martina; zapísal S. Czambel 20./XI. 1900.

„Zobrali sa dvaja mladý; museľi sa rozísť. Tak ona čo? Išla svetom, aľe sa bála ženskou po svete chodiť. Kúpila si šaty chlapské a išla do školy sa učiť, ľebo ešte bola mladá. Vyšla zo školy, trafilo sa jej za notára do jednej osady a raz išla ztade ač pred cisára. A tak sa bolo stalo, že hu viezou pred cisára ten jej rozvedený muž. Keď išli otaľ, nocovaľi voľade na hostínci. Jej muž, čo jej furmanom, išiou do maštaľe a v maštaľi plakau. Ona to počula. Išla sa ho opýtať: ,Prečo plačeš?‘ ,Ja preto plačem, že som sa museu rozísť z mladou ženou.‘ ,Aľe by si hu poznau?‘ ,Poznau.‘ ,No a čože mala za znak?‘ ,Mala bradovicu na hrdľe.‘ ,No vidíš, ty ma nepoznáš, aľe ja tebä poznám.‘ A odkryla si šatku a povedala: ,Pozri, tu mám tú bradovicu.‘ Potom prišľi domou, nehala notárstva, obliekla ženské šaty a šťasľive potom vjedno žiľi.“

1. Z Užhorodskej stolice zaznačil Czambel, 466 — 71, § 234., túto rozprávku:

Najprv je úvod: Chudobné dievča nosilo kupcovi motly na predaj, kupec jej bohate zaplatil, aby si nakúpila šiat. Otec ju upodozrieval, že peniaze ukradla. Keď kupec ovdovel, vzal ju do domu za slúžku a o štyri roky sa s ňou oženil, hoci nechcela, že toho nie je hodna.

Tovariš stavil sa s mužom o celý majetok, že podvedie jeho ženu, že o tri dni prinesie od nej veľké dary ako dôkaz nevernosti. Žena kupcova ho dva večery za sebou vyhnala; on prehovoril kuchárku, aby dala do spálne paninej „feršlog“, aby tam ostal do rána. Zradný tovariš dal si spraviť zámku, aby mohol debnu otvoriť zdnuká a dve diery v nej, ktorými sa mohol dívať. V noci vyšiel z debny, vzal zlatý prsteň a šatky, jej prsia boly rozhalené, pozoroval všetko, čo na nich mala, a zapísal si to. Vrátil sa zasa do debny a ráno dal sa doniesť nazad. S tým sa vykázal u jej muža, že vyhral jeho majetok.

Muž odišiel do súsedného mesta, tam sa dal do pitia, rozkázal svojmu kočišovi, aby ženu vyviedol do hory, tam ju zabil a znak jej smrti priniesol. Kočiš jej povedal, že pán ochorel, ona si sadla do koča a vzala so sebou psíčka. Kočiš sa dal uprosit paňou, ktorá si nebola povedomá viny, vyrezali psíkovi jazyk a vylúpili oči, a pani sa osvedčila, že sa k mužovi nevráti, a tak priniesol kočiš pánovi znaky jej domnelej smrti.

Pani išla do sveta, ťažko niesla, že oči mužov ju chtivo sledovaly. Kúpila si od pastierskeho paholka šaty a dala si od neho odstrihnúť vlasy. V meste stala sa čašníkom v krčme, chodili ta dôstojníci, páčil sa im čašník, prehovorili ju, aby sa dala odviesť. O mesiac stala sa strážmajstrom, dali ju potom do školy a o šesť rokov stala sa majorom. Do toho mesta prišiel jej muž, díval sa na execírku, major-žena poznal kupca a vyzval ho, aby sa dal za vojaka. Kupec tak slúžil tri roky a major postúpil až na plukovníka. Išiel plukovník okolo hlavnej stráže, kde strážil kupec, našiel, aký je poriadny vojak, a vzal si ho za sluhu. Tri roky tak slúžil kupec ako sluha, plukovník-žena sa ho potom spytoval, čím bol prv; dal sa rozprávať svoj osud, ako ho oklamala jeho žena. Keď plukovník to všetko počul, podal si prosbu na ministerstvo, aby jej pluk bol preložený do mesta, kde jej muž mal prv sklep. Raz išiel plukovník so svojím sluhom do svojho niekedajšieho sklepu, spytoval sa kupca, ako ten sklep dostal. Kupec nevedel, s kým hovorí, a vypovedal všetko, ako sa stalo. Plukovník sa spytoval, či ho poznáva; ohlásil, že je ona krivo obviňovaná žena; vyžiadala si, aby jej ukázal smluvu, predložila ju dôstojníkom a odťala mu hlavu a osvedčila sa, že pôjde do penzie, že už vyslúžila dvanásť rokov.

2. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 43 — 5, č. 23, má verziu zo Spišskej stolice.

Tá verzia tu splynula s látkou o Snehuročke; viď Súpis III., 304.

3. Nedobre je zachovaná táto látka vo verzii, ktorú vytlačil Malinowski, str. 135 — 7, č. 4, zo Spišskej stolice.

Dcéra bohatého kupca odvrhovala všetkých pytačov-oficierov a generálov a obľúbila si prostého vojaka. Obdarovala ho peniazmi a poprávala mu šaty. Otec to spozoroval a dal ju do kláštora. Dievča dohovorilo sa s vojakom, ako ju môže uniesť. Kupec sľuboval polovicu majetku tomu, kto ju privedie nazad. Doháňal milencov nadporučík, vojak ušiel, dievča ošmeklo dôstojníka a zastrelilo ho. Prišlo potom k cisárovi, preoblečené do šiat nadporučíkových, postupovalo rýchle, až sa stalo generálom. Pri vojenskej prehliadke poznalo milenca, vyžiadalo si ho za svojho sluhu a obťažkalo s ním. Priznalo sa cisárovi a ten, že bolo také zdatné, učinil jej milenca generálom.

Táto látka bola hojne v literatúre spracovaná od Shakespearea v dramate „Cymbeline“ a od Boccaccia v „Deccamerone“ a i. Srovn. Landau, Quellen des Deccameron 2 r. 135; Lee, The Deccameron 42. R. K?hler, Kleinere Schriften I., 211; II., 456, 463, a hojne sa rozprávala v ľudovej tradícii; srovn. Národop. Sb. III., 15; VI., 220 č. 33. Národop. Věstník XXI., 335. č. 81. K. Vaněček, Lidová vypravování z Podbrdska 82 č. 54; Kubín, Podkrkonoší vých. 175, 421 č. 133. Čajkanović, Srp. nar. prípov. 291, 528 č. 81; Sokolovy, Skazki Belozer, 34 č. 17; Smirnov, Sb. velrus. sk. 852 č. 37. Azadovskij, Sk. verchnelensk. 155 č. 19; Skazki iz raznych mist Sibiri, 24 č. 3; 72 č. 13; Pamjatniki Ossetin III., 70.

1. Czambel, § 141, str. 262 — 265, má verziu zo Šarišskej stolice.

Matka umierajúc prikázala mužovi a synkovi Jánošovi, aby sedem rokov prežili na púšti, a dcérke Mariške, aby za sedem rokov doma gazdovala. Bola veľmi pobožná, spravila si kostolík a vyžiadala si od pápeža kňaza, aby denne slúžil omšu. Pohani v dedine sa preto na ňu hnevali, písali otcovi list, že Mariška zle gazduje, ale otec na to nič nedal. Keď mu písali po tretí raz, že dcéra zabila už tri svoje deti, poslal Jánoša, aby ju popravil. Brat vyrezal psíkovi jazyk a oči a priniesol ich otcovi ako dôkaz, Mariška odišla do sveta.

Obliekla si mužské šaty, dala sa zverbovať, postupovala, až sa stala generálom. Jednému generálovi sa nepáčilo, že má ženský hlas, podplatil jej sluhu a skryl sa pod jej posteľou. Poznal, že je to žena, povedal to kráľovi, ten si ju dal zavolať a hovoril, že sa musí presvedčiť, či má belšie telo než on. Vzal si ju potom za ženu. Mariška si vyprosila, aby smela navštíviť rodnú zem, preobliekla sa za kráľa, vypytovala sa plebána, rozprával jej o osudoch jej rodiny. Zavolala si otca i brata, dala ich priviesť k sebe, väznila ich a trápila hladom. Napokon dala sa im poznať, Jánoša urobila generálom, otca zatvorila do chyže, z ktorej smel vychádzať len na dve hodiny.

2. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 109 — 116, č. 59, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

Rodičia mali dvoch synov: jeden sa dobre učil a stal sa duchovným, druhý sa neučil a musel robiť doma. O ďalších jeho osudoch sa nerozpráva. Po rokoch duchovný navštívil svojich rodičov a našiel tam desaťročnú sestričku; sľúbil, že sa postará o jej vychovanie a odviezol ju so sebou. Keď dospievala, chcel ju znásilniť, dievča utieklo ku kočišovi do stajne. Duchovný obvinil ju u rodičov z nemravného života. Rodičia poslali svojho synka, aby ju zastrelil a priniesol jej oči.

Brat vyžiadal si na kňazovi, aby si smel s dievčaťom vyjsť do hory. Tam dal zastaviť, išiel so sestrou chodníčkom a povedal jej, z čoho je obvinená. Zaprisahala sa, že je nevinná, ale podrobila sa vôli rodičov. Najprv sa brat postavil na niekoľko krokov, ale náboj zlyhal, po druhý raz postavil ju na päť krokov, ale netratil, a napokon priložil pušku na hlavu, ale rana nevyšla. Zastrelil zajaca a jeho oči priniesol domov rodičom a dal ich zarámovať.

Dievča blúdilo v hore, až roztrhalo šaty a bolo nahé. Prišlo k domku starých manželov bezdetných. Bol to horár vojvodov. Vojvoda rozkázal horárovi, aby zastrelil divú sviňu, inakšie že ho vyženie. Dievča si vyžiadalo poľovnícke šaty, vydalo sa na poľovačku a na zpiatočnej ceste sviňu zastrelilo.

Za čas opustilo horára a samo v horárskych šatách blúdilo horou. Zaspalo, našiel ju princ na poľovačke, zapáčilo sa mu a vzal ju ako prvého svojho horára. Nazeral raz kľúčovou dierkou do jej izby, videl, ako sa sobliekala a kúpala, — mala v izbe sud s vodou, — dal zhotoviť ženské šaty, zavolal si ju k sebe a tam hrozbami ju prinútil, že sa do nich prevliekla. Predstavil ju otcovi ako nevestu, rozprávala svoje osudy a na svadbu pozvala rodičov, brata a kňaza. Pri hostine spytovali sa duchovného, aký trest by zaslúžil ten, kto inému ukladá o život; odpovedal, že taký človek mal by byť roztrhaný koňmi. Mladá pani rozprávala o svojich osudoch, kňaz sa zapálil, odviedli ho do väzenia a popravili. Mladá žena nechala rodičov i brata pri sebe a starého horára obdarovala.

„Dva dzirki u noše, skončilo še. Ta ked ňepomarľi, ešči do dneška žiju.“

Poviedka rozšírená v stredovekých literatúrach i na východe o Crescentii: R. Köhler, Kleinere Schriften I., 391, 582; Wesselski, M. des Mittelalters, 125, 236 č. 46; Romania XXXII., 481. M. Gaster, Exempla of the Rabbis, 115 č. 313. Zs. d. Vereins f. Volkskunde XXI., 185. Národop. Sb. VII., 216, 223 č. 53; Národop. Věstník III., 19 č. 102; Hrinčenko, Iz ust naroda, 346 č. 323; Zelenin, Vjatka 195 č. 60; Smirnov, Sb. vrus. sk. 629 č. 320. Löwis, Finn, esthn. M. 130 č. 41; Giese, Türk. M. 19 č. 2; Schmidt — Kahle, Volkserz. Palästina, 99 č. 36; 119 č. 38; Jungbauer, M. Turkestan — Tibet, 180 č. 15; Pamjat. Ossetin III., 118.