ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 215 — 217, je rozprávka „O múdrej Žofke“, ktorú zapísal A. M(olitoris). Podávame text:

„Jedon kráľ mau tri céri a najmladšja sa volala Žofia aľebo Žofa. Táto bola taká chitrá všeckom a vicvičená, že hu múdrov Žofov nazívaľi. Ten kráľ bov vo vojňe, a abi sa s timato jeho cérami voľáko ňeštastja ňestálo, dau jednu visokú vežu vistaviť a ta ich šetke tri zamuruvau tak, abi ňemohľi vinsť, a aj jeďenja si museli hore po štrangu viťjahnuť.

Jeden princ ich aľe velmo ľúbiu a ňemohou k ním ta hore vinsť, ľen sa ten ras obľjekov za žobráka a plakau velmo pod tou vežou. Céri tjeto sa zľutuvaľi nad ňím, a že ňeveďeli, kdo je, viťjahli ho hore do veži. On sa im hňet dau poznať a hňeť v ten večer sa hraľi na karti, tak aľe, že tá, která prehrá, že tá musí s ňím spať. A tedi prehrala najstaršja. On spav s ňov a zle sa zadržav. Na druhí ďeň mladšja prehrala a aj stov tak urobiv. Na treťí ďeň Žofa prehrala, a tá ho, keď zaspau, dolu jednov ďjerov hoďila, kďe bolo skleňičja nabitvo. On sa tu velmo ochromiv a ľedvá prišjou domou.

Hňeť dav zavolať ľekárov, aľe mu títo ňič ňemohľi poľachčiť, ľebo velmo veľkú boľasť cíťiv na celom těle. Žofa sa dala obľjecť do mužských šiat a išla do toho zámku, ďe princ chorí ležau. Dala sa hňeť oznámiť, že je ona múdri doktor a že ho dozajista vistrábi. On hu dau hňeť pred seba pusťiť. Táto aľe dala došikuvať jednu velkú čerstvú voľacju kožu, do ňej nasipala koreňja, soľi, papriku atď. a ta ho zašila. Čo ho velmo hrízlo, a mau od boľasti aj zomrjeť. Ona aľe hňeť odišla preč a princovi toto na dvere napísala:

Princ sa dau hňeť von vipárať z tej koški a Žofe sa velmo zastrojiv. Ňezadlho vizdraveu a zase okolo choďiv.

Sestri raz povjedali tej Žofe, že ten princ má dobrvo víno aj brinzu, a že tam velká hosťina na zdravja princa, žebi ona mohla tajsť pre děžmu. Ona sa hňeť vibrala a vidala sa za kuchára, jedlá šetke u princa pohubila, vína v pivňici si nabrala, keľko ľen kcela, druhvo vipusťila, a brinzi nabrala, že ľen veľa, a na dvere zase napísala:

Princ sa velmo nahňevau a zase sa jej zastrojiv. Ona aľe ňezadlho zase išla do jeho zahradi na hruške. Princ hu viďeu, keť išla do zahradi, aľe hu ľen nahau, dočím vinšla na sami vrch tej hruški. On hňeť vartu položiv pri dverach, abi ňeujšla, a zau korbáč aj dereš, že hu už raz viplaťí. Vojakom svojím povjedau, abi ňejšli na pomoc, že čuo ako buďe na retu kričať. Potom prišjev pod tú hrušku a kázau jej, abi dolu zišla a abi si na dereš ľahla. Ona zišla dolu, aľe sa vihovárala, že ona ňevje, ako si má na dereš ľahnúť. Princ jej dost ukazuvau, ona aľe o tom ňič ňekcela vedjeť, ač na veľa si princ ľahou. Ona ho zaprešuvala a škaredňe vibila. Kričau on síce na pomoc, aľe sluhovja, že im povjedau, že čuo ako bude na retu kričať, abi hu ňebrániľi, aňi sa ňeobzreľi, ľebo ňeveďeľi; že kdo a koho bije. Keť ho škaredňe vibila, prevráťila s ňím dereš a to istvo:

na spodok dereša napísala, potom čuo ľen mohla, utěkala k veži, abi hu sestri vitjahľi.

Medzi tímto prijšou kráľ domou z vojni a céri svoje poťešiu nad ich vezeňím. Mladí princ sa aľe ždi strojiv na Žofe vŕšiť a preto nemeškau dlho, aľi išjev ku kráľovi a prosiv ho o Žofu. Kráľ ho dosť prosiv, abi z tých staršjich zau, ľebo že to budě tim hamba, keť on najmlatšju si za manželku vezňe. Toto ale ňič ňeprospelo a Žofa, či kcela, či ňechcela, musela zaňho ísť.

Hňeť na tretiu noc mladí princ nahau Žofu spať a on išjev do druhej svetľici pre šabľu, že hu zabije. Ona to aľe zveďela a mala už hotovú jednu voskovú ženu v takej veľkosťi ako ona, sama sa skovala v izbe za jednu velkú panenku Máriu. Princ priďe k posťeľi, ťicho vitjahňe šabľu a šmik jej hlavu dolu. V tom aľe ako zaťau, kvaplo mu na gambu kúsek medu, ľebo tá paňi vosková bola z medom naplňená. On to oblizňe, a keď poznau, že je slatkuo, začau velmo narjekať: ,Ach, Žofa, moja Žofa, aká si ti sladká bola. Kebi som bou veďeu, že si ti taká dobrá a sladká, zajisťe bi som ťa bou ňezabiv, aľe bi zme boli šťasní bívali spolu.‘

Vtom si kľakou pod tú panenku Máriu a začau hu prosiť, abi mu tak dobre urobila, abi Žofe zase živuot daruvala. A Žofa za obrazom takto povje k ňemu: ,No, ak buďeš dobrí a ak buďeš dobre nakladať a ju ľúbiť, tak jej darujem živuot. Tú šabľu aľe hňeť odlož preč a vjacej sa takého ňechitaj, ľebo beda bude ťebe.‘

Princ šabľu hňeť zanjesov preč a Žofa za ten čas zišla zpoza toho obraza, voskovú paňú pod posťel popratala, ona si hrdlo obvjazala a tak ľežala v posťeľi. Ako princ prišjov a viďeu hu obvjazanú, hňeť sa jej spítau, že či hu ešťe boľi a že či mu odpusťí, ľebo že on to ľen z jedu urobiv, a že ako sa ona na ňom za jej sestri vŕšila, že tak aj on na ňej kceu vivŕšíť. Ona mu to šetko odpusťila, a potom živí boľi za dlhje letá, dokjal ňezomreli a dokjal v zemi zakopaní, kďe spolu ľežaľi, ňezhňiľi.“

Srov. Gonzenbach I., 242, II., 227 č. 35; Róna Sklarek 276, 300 č. 29 (múdre dievča sa volá tiež chytrá Zsófi); Zs. d. Vereins f. VKunde VI., 72; Popelková, Na besedě 194; Strohal, Hrvat. nar. pripov. II., 67; Dvorović, Hrvat. nar. blago I., 98; Venac VI., 100 — 104, 168 — 72; Federowsksi, Lud białoruski II., 41 č. 40; Kalinnikov, Sk. orlov. gub., 138. Ončukov, Severnyja skazki 345 č. 145; Levčenko, 560 č. 616; Pitré, Nov. pop. tosc. 95 č. 13; Da Nino, Abruzz., 132 č. 22; Imbrianí, Novelle fiorent., 40 č. 3, 64 č. 4; Grisanti, Folklore di Isnello I., 240; Kaden, Unter den Olivenbäumen 157 sl. B. Ilg. Maltes. M., str. 14 č. 3; Andrews, Cont. ligures, str. 171; Artin Pacha, Contes pop. de la Vallée du Mil, str. 192 nasl.; Kúnos, Türkische VMärchen, 162; Jubilejný sbornik Millera, 194 č. 30; Renel, Contes de Madagascar II., 262, 267; Légey, Contes Maroc. 12 č. 1. Aichele, Zigeuner M., 246 č. 57. Frobenius, Atlantis III., 60.

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 163 — 164, je rozprávka „Sverepá dievka“, ktorú rozpráva Jur Ochodnický.

„Traja bratia boli zaľúbení do jednej dievky, ale to jeden o druhom nevedel. Keď prišiel jeden z tých bratov k dievke vohľady a pýtal sa jej, čiby zaňho išla, ona mu odpovedala, že pôjde, ale len tak, jestli na tretiu noc o pol dvanástej pôjde do cinterovej búdy a tam si do truhly ľahne a vrchnákom sa prichlopí. Mládenec, ktorý sa rád vychvalovával svojou smelosťou, povedal: ,Nevídali strachu! Pôjdem a ľahnem si do truhly, a bárs do rána v nej prespím.‘“

Keď ten prvý odšiel domov, prišiel druhý brat na druhý večer a tiež si dievku nahováral. Ona mu povedala: „Keď chceš, abych za teba išla, musíš dokázať, že si smelý a strašidiel sa nebojíš.“ „Ja sa strašidiel nebojím; len povedz, čo mám urobiť?“ „Na ty tieto orechy,“ povedala dievka, „a idz o pol dvanástej do cintorovej búdy a tam ich na truhle pozabíjaj.“ „Je mi tam strachu!“ povedá mládenec, „pôjdem a urobím, jako chceš.“ Pobavil sa hodne dlho do noci a na priedednú odšiel aj s orechámi vo vačku domov. Na tretí večer prišiel tretí brat k tej dievke a tiež sa spýtal, či by sa chcela zaňho vydať. „Prečo nie,“ povedala mu, „len musíš dokázať, že sa strašidla nebojíš.“ „A jako to dokážem?“ pýtal sa mládenec. „Tak,“ riekla dievka, „keď sa preoblečieš za smrť a pôjdeš o pol dvanástej tejto noci do cinterovej búdy.“ ŽPôjdem,“ riekol so smiechom mládenec, „však ma tam hádam nič nezje.“ Okolo 11. hodiny odšiel domov, aby sa do dlhej bielej plachty za smrť preobliekol. O pol dvanástej sa vykradol z domu najstarší brat a poza humná bežal na cinter a tam si v búde do truhly ľahol a vekom sa prichlopil. O chvíľu prišiel za ním druhý brat a počal orechy na tej truhle rozbíjať, že tomu prichlopenému od strachu až kosti prašťaly, ale sa neopovážil ani pohnúť. Ešte len pár orechov ten druhý rozbil na truhle, keď tu došiel tretí, za smrt preoblečený, a jeden druhého sa náramne naľakal a dali sa oba do kriku, že aj ten v truhle prichlopený veko shodil a všetci sa dali na útek. Ale ešte ani k humnám nedobehli, poznali sa a jeden druhému si vyrozprávali, čo sa to s nimi porobilo. Pravda, aj sa jeden druhého haňbili, ale aj spolu pomstu varili: jakoby sa tej sverepej dievke mohli odslúžiť. Doma o všetkom mlčali a ke dievke viac neišli.

Až po čase přistrojili cigáňa jako pána, dali ho na koči k tej dievke odviesť, keď ho najprv naviedli, aby sa vydával za bohatého pána, ktorý si tú dievku ide nahovárať. Cigáňa v pána preoblečeného dievka s úctivosťou uvítala, a keď povedal, o čo prišiel, pristrojila mu večeru a hostila ho, natešená nad takým pytačom. Cigáň tam zostal aj na noc. V noci sa jeden z mládencov oknom vkradol do izby, kde cigáň spal, pobral mu všetky šaty, koč s kočíšom vystrojil preč, a ráno sa všetci traja bratia z ďaleka dívali, čo tá pochabá dievka s cigáňom robiť bude. Keď ráno miesto pána cigáňa len v gaťach a v košeli videla, vyhnala ho ven a od haňby za dlhý čas sa ani na ulicu neukázala.“

2. Z Oravskej stolice, z rukopisnej pozostalosti S. Czambela, je verzia, zapísaná 14. X. 1905 v Lokci:

„V jednej maľej ďeďinke bivał na jednom konci kováč, na druhom konci Bubelaj Arpádek, študent, zo svojov matkvov vdovuov. Tento isti mładi chodjevał ku Svatošom, ľebo małi peknuo dievča Marišku. Ďe ľen môhoł, pozreł na ňu očami. Aji to jej povedał, jak bi ona chceła, že bi ju aj za paňu svoju zrobił. Raz prišjel v deň Arpádek, keď Markinich roďičvov ňebolo doma, abi jej šetko vipovedať môhoł. Šeľmovska Marka pošla na ulicu pozreť i pribehňe domov prestrašená, svołała: ,Pre Boha, mladí pánko, nech sa skovaju, ľebo moja mamka i z otcom vráťiľi sa domov! Nech sa skovaju do zvaradła!‘ Błázen ten šuch do zavaradła. Ďjevča prišło kuňmu a zvołało: ,Pre Boha, mladi pánko, ňech sa inďel skovaju, ľebo moja matka kce mať to zvaradło ku praňú, — trebars sem nech idu do pece.‘ Ten višjeł umátaní jako morka po dážďi, skovał sa do pece. Ďjevča prišło ku peci, zakašłało a von na ňu pozreł i skričało: ,Pre Boha, ňech sa, mładi pánko inďe skovaju, ľebo muoj oťec i z matkvov ich hľadajú po dome s cepamí. Ňech sa ratuju.‘ Vískočil z pece. V podobe opravdivi čert! Skočeł do obłoka. Na cesťe išła svaďba. Ďeťi skríkľi! Svadobňici rozpŕchľi sa a basistovi oňemela barbora. Ženički maľi na dva tížňe o čom rozpráväť, keď občuľi o tom. Ten istí mladí prestał potom ďjevča vábiť. To ho veľmi žrało, že Svatošovich Marka z aňjeła urobiła čerta.“

3. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti I., 159 — 164 č. 7, je verzia zo Spišskej stolice „Potrestaná ženská pýcha“.

Úvodnou formulkou je označený dej rozprávky:

„Dze bulo, tam bulo, za červenim morom, za skleňenim vrchom, za drevenu skalu — a za našim pecom. Bul raz jeden grof.“

Traja mladí grófski synkovia vybrali sa vozmo — vtedy sa ešte nechodilo po železniciach — do mesta. Kúpili si dom, najstarší býval dolu, prostredný v druhej „kondegnacii“ a najmladší, ktorý mal najľahšie nohy, v tretej. Chodievali do „kavehausu“ a tam sa zabávali. Najstarší raz uvidel slečnu, dostal od nej dovolenie navštevovať ju medzi deviatou a desiatou večer. Potom sa s ňou soznámil prostredný, smel ju navštevovať od desiatej do jedenástej. Napokon ju uvidel najmladší, ktorému dovolila návštevu medzi jedenástou a dvanástou. Jeden druhému nič nepovedali. Raz sa bratia dohovorili, že sa oženia. Najstarší pýtal slečnu, ale ona chcela prv vyzkúšať, či má povahu chlapskú alebo babskú. Nech sa oblečie ako nebohý, ide do krypty, zapáli dvanásť sviečok, ľahne si do rakve a tam vydrží do polnoci. Potom si ho vezme. Prostrednému bratovi, keď ju pýtal, rozkázala, aby sa obliekol ako Smrtka a s kosou v ruke o desiatej hodine sa postavil nebožtíkovi v krypte ku hlavám. Najmladšiemu uložila, aby prevlečený za čerta postavil sa o jedenástej hodine nebožtíkovi v krypte k nohám.

Najstarší o deviatej svoju úlohu vykonal, o desiatej prišla Smrtka. Ale keď sa zjavil o hodinu rohatý, čierny čert s reťazmi na nohách a s rohami, nebožtík vyskočil a dal sa na útek, za ním potom obidvaja bratia, až dobehli do svojho domu. Dievča, pozvala si družky, aby sa na nich dívaly a sa im smialy.

Bratia sa veľmi hanbili a druhý deň odišli tichúčky z mesta. Dohovárali sa, ako by sa mali pomstiť. Stretli škaredého, opilého ševcovského tovariša, najali ho, pansky obliekli, posadili do prázdneho koča, najstarší brat obliekol sa za jeho kočiša, druhí dvaja za sluhov. Zašli k zlatníkovi, ktorého dcéra bratov klamala, tovariš z návodu bratov dal zhotoviť strieborných lyžíc, vidličiek a nožov pre päťdesiat osôb a sebe vymienil, že sa bude dívať na hotovenie týchto vecí. Druhého dňa tovariš bol vystrojený ešte nádhernejšie, bavil sa s dievčaťom, ktorému sa páčilo, že by sa mohla stať takou paňou. Tak chodil stále, kým nebola robota hotová. Dievča sa do neho zaľúbilo, radostne privolilo, keď ju tovariš od otca pýtal. Bola svadba, mladí manželia najali si dom. Bratia v noci vymenili tovarišovi krásne šaty opäť za jeho roztrhaný odev. Ráno sa tovariš rozkríkol na ženu, prečo nevstáva, že bude treba robiť. Vypovedal jej, že sa na nej bratia takto pomstili a že sa to už nedá zmeniť. Musela s ním žiť až do smrti. Otec vzal zaťa k sebe.

Rukopis tejto rozprávky zachoval sa vo výťahu v pozostalosti Mišíkovej.

4. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVIII., str. 86 č. 52, je verzia „Planý vydaj“ zo Spiša.

Princezna nechcela sa za nikoho vydať. Pýtali ju traja kominári jeden po druhom. Prvého položila v kostole pred oltárom do rakve o piatej hodine, druhého o šiestej obliekla za anjela, postavila k mŕtvemu a kázala, aby ho strážil, tretieho prestrojila za čerta a rozkázala mu, aby mŕtvolu ukradol o siedmej hodine.

O druhej hodine diabol ťahal nebožtíka z truhly, anjel mu v tom bránil, chytil šabľu, bil diabla, až si ju celú dolámal. Ráno sa poznali, dohovorili sa, že sa princezne pomstia. Poslali štvrtého kominára, oblečeného do krásnych šiat, princezna povedala, že si ho vezme. Po svadbe prišiel druhý kominár, dovolili mu prenocovať v súsednej izbe. Díval sa kľúčovou dierkou, keď manželia zaspali, vymenil ženíchovi šaty za kominárske.

Ráno princezka sa pýtala, čo si muž praje na raňajky, a keď sa vrátila s čokoládou, ktorú si žiadal, už ho tam nebolo. Vyskočil medzitým oblokom.

5. Czambel, § 155, str. 297 — 301, má verziu zo Spišskej stolice.

Traja mladíci pýtali dievča. Kázala prvému, aby si o šiestej hodine ľahol do truhly pri kostole, druhému, aby sa o ôsmej hodine postavil na truhlu a brúsil „r’ezak“, tretiemu, aby o desiatej spútaný reťazmi obišiel tri razy kostol. Všetci sa nastrašili, ušli a tri mesiace boli chorí.

Po troch mesiacoch sa dohovorili, ako sa vyvŕšia. Pretože, vraj, dievča sa vydá len za svätého, prestrojili sa za svätých. Dohodli sa. že odmietnu pohostenie čiernym chlebom a slaninou a miesto toho že vezmú sa sebou tri slanečky, bochník pšeničného chleba a fľašu vína. Slanečky pustili do potoka, fľašu na povrázku do studne a chlieb dali do stodoly k vrátam. Poslali rodičov dievčaťa pre ich jedlo k studni, potoku a do stodoly. O polnoci jeden mladík pýtal veno Marčušino, lebo ho bude treba v nebi. Rodičia merali dukáty, chceli dve hoľby peňazí ukryť pre seba, jeden z mladíkov počul, ako dcéra rodičov varovala, aby to nerobili, lebo svätí všetko vedia, mladíci naozaj poznali, že chýbajú, dostali všetky peniaze. Marčuša potom išla s nimi, v hore jej rozkázali, aby svliekla šaty, lebo sú hriešne, postavili ju do mravenišťa a priviazali k stromu a odišli s peniazmi domov. Ráno našiel otec s matkou dievča, matka priviedla dievča domov, otec vybil najprv dievča a potom matku za ten koriec dukátov.

6. Verchratskij, str. 140 — 142, má verziu z Vyšného Svidníka v Šarišskej stolici.

Krčmárovu dcéru pýtali traja mládenci. Prvému riekla, že svoľuje, keď k nej príde o deviatej hodine a urobí to, čo mu rozkáže. Druhého pozvala na desiatu hodinu a tretieho, aby prišiel o jedenástej. Prvého obliekla do bielych handár, dala mu metlu a poslala ho na cintorín, aby tam stál do polnoci. Druhého obliekla rovnako, dala mu kosu a poslala tiež na cintorín. Tretieho obliekla do čiernych handár, dala mu červenú čiapku na hlavu, na nohy reťazi a poslala na cintorín. Prvý si ľahol uprostred cintorína. Druhý sa mu postavil k hlave. Keď začuli štrnganie reťaze tretieho, dali sa pred domnelým čertom na útek a on utekal za nimi. Ráno sa sišli a hanbili sa rozprávať, čo im to dievča urobilo. Dohovorili sa a uradili, že sa na dievčati vypomstia. Kúpili papierové biskupské šaty, do nich obliekli Cigána a sami si vzali kanonické šaty. Sadli do koča a išli pýtať to dievča za biskupa. Cigánovi rozkázali, aby nič nehovoril. Krčmár vzácnych pánov úctive prijal. Dostali nocľah, biskup-Cigán ľahol si k dievčaťu a tí traja tajne ušli.

Ráno krčmár dlho čakal na hostí, a keď otvoril izbu dcérinu, videl, ako Cigán ležal s dievčaťom. Dcéra sa dala do kriku, že ju Cigán znásilnil, krčmár ho obliekol do krásnych šiat a bohate odmenil, aby mlčal, ale Cigán sa pochválil, že za to znásilnenie ho takto odmenili.

Táto rozprávka bola literárne hojne spracovaná: od Boccaccia v 1. poviedke IX. dňa a od iných. Srovn. Landau, Quellen des Decameron, 2 vvd., str. 332. Joh. Prinz, A Tale of a Prioress and her three Wooers (1911), str. 65, 137; Lee, Decameron, 271, a hojne rozprávaná v ľudových literatúrach: Arch. f. slav. Phil. XIX., 242 č. 9, XXII., 307 č. 354 — 5. Zs. d. V. VKunde XXXIII. — XXXIV., str. 98 č. 18. Viac-menej rovnaké fígle vystrájajú tri veselé súsedky so svojimi prihlúpymi mužmi v rozprávke hore pod č. 102 a, hore str. 274 uvedenej, známej na Slovensku iba v jednej verzii.

1. Verchratskij, str. 126 — 7, má zo Šarišskej stolice túto verziu.

Cigán bol milencom kmotrovej ženy. Žena prezradila všetko svojmu mužovi, na jeho radu Cigánovi vravela, že muž odišiel na trh. Vtom zabúchal kmotor na dvere, žena Cigánovi rozkázala, aby nahý stál za stolom, a vydávala ho za živý obraz. Sedliak mu postavil na nos sviečku, keď ho začala páliť, Cigán utiekol.

S týmto motívom srovn. Povídky kladské II., 258, 282.

Druhý večer opäť sa kmotor vrátil, žena priviazala Cigána medzí telce, muž si pýtal mlieko, a keď žena povedala, že telce všetko mlieko vypily, začal ich biť. Cigán nevydržal a utiekol s retiazkou i so žlebom.

Potom prechádza rozprávka medzi látky o hlúpom Cigánovi: keď si kmotor dal ostriť radlicu u Cigána, dal mu do ruky Cigán horúce železo. Keď však kmotor platil, dal Cigánovi kašu a na dne hnojnicu. Deti doma Cigána na to upozornily. Po čase kmotor prišiel k Cigánovi, že našiel včely. Vypravili sa na ne spoločne. Sedliak povedal Cigánovi, aby vyliezol na buk, povesil sa za povraz a sekerou vyrúbal otvor. Boly tam však sršne, poštípaly Cigána, on volal na kmotra, kmotor mu prerezal povraz, a tak Cigán spadol do tŕnia. Keď sa Cigán vracal, volaly deti na neho, aby im dal medu; uhodil prvé cez hubu, druhý chlapec myslel, že dostal medu, a kričal tiež. Rovnako dostal cez hubu.

2. Zo stolice Oravskej, z Trstenej je verzia, ktorú napísal 8. X. 1905 S. Czambel. Rozprával Štefan Rehák.

Vohlačom je mních, ukrytý v sude uhlia, muž ho ukazoval ako čerta.

„Boł jeden mňich, fráter kveštar, chteri na kľaštor žebre. On do jednej krčmi prišjeł. Tam si aj vipił. On bi boł rad tam pri krčmarke nocovať, aľe krčmarka ho ňechceła prenocovať, že ona takého človeka nocovať ňebuďe… Aľe miłi fráter chceł celkom v tej krčme zostať. Krčmarka poveďeła svojemu mužovi, že ten fráter chce tu nocovať… Krčmár poveďeł svojej žeňe, že dobre, že môže, žebi sa zobľjekol a ľen v košeľi, v gätoch spał. Krčmar sa brał pre vino, odišieł preč z domu aji zo svojim pachoľkom. Aľe sa krčmar chitro vraťił. Jak mňich został tam na noc, ľahnuł si do posťeľe krčmarčinej. Krčmar kľepe žene na okňe… Žeňičika sa hňed pýta: ,Cože si sa, mužičku moj, vraťil?‘ Ona chitro muža ňepusťiła… Pitał sa ten fráter, ďe sa skova. Boł tam jeden sud, v tom boło uhľa nasipanuo. Ten sud mał dve dna. Krčmarka poveďeła frátrovi: ,Skovaj sa do teho suda, bo moj muž, kebi ťa tu našjeł, život bi ťi vzał.‘ Poveďeła mu: ,Košeľku, gäti dołu shoď, ľebo maš bjelvo pradlo, to bi sa ťi od uhľa ukaľiło.‘ Miłi fráter krčmarku posłuchnuł a hneď košeľu i gäťi shodił a do sudka sa skoval. Priďe krčmar do izbi, hneď sa ho žéna pita: ,Čože si sa, mužičku, tak chitro vrátił?‘ ,Nuž, ženičko moja, ja sa preto vráťił, ľebo Panboh požehnał vina, porodiło sa ho hodňe a sudkov gazdove ňemaju, nuž ja som prišjeł po ten zvišňi sudek. Iďem ho vzať.‘ Aľe krčmar čože urobił? Svetła ňepital a chitro chiťiu druhuo dno a ho do sudka zapravił a obručkvov zabil… Mňich sa neohłasił, že je v sudku! Chitil krčmar i s pachoľkom sudek a obracal mňicha v uhľi. Mňich ťicho seďeł, ľebo mu dał oddych taďeľ, kaďeľ sa vino ľeje do sudka. Keď ho už koťulaľi, viłožiľi si ho na voz.

Išľi, sudek bardzo bučał. Pitaľi sa krčmara, čo vino na składe mavaju, čo tam buči? On im odpovedeł, že vezje čerta a že ho ukaže, chto mu da zlatku. Dobre zišło sa tam hodňe sveta. Poskładaľi sa mu po zlatce. Krčmar strasol sudkom a fráter špuntvov ďjerov pozreł. Uznaľi hňeď ťi ľuďa, že je tam čert, ľebo boł čjerni a zubi beľeľi sa mu… Chudobňejší svet bi rad boł tež videť teho čerta, aľe peňazi ňemał. Krčmar popustił łacnejšu cenu, po dvacať a po dvadcaťpäť grajciaria, poveďeł, že bi si ten svet stał vo štiri hrani tak, jako vo stave, že bi buł ten čert zastavení, že bi čert ňeutekoł… Boła tam jedna žena staručká stará, ta ňemała aňi grajcara, ona si stala za ľuďmi na boku. Ale ona šetko najľepšje videła. Krčmar sa ešťe raz obozreł po sveťe, či sa ešte dachto hłasí, že bi chceł teho čerta videť. Ňik sa už vjac ňehlasil, vtedi krčmar obručku zo sudka vitknuł a čerta vipustił medzi ľuďi. Čert, keď viskočił, rád bol, že vyskočil z dreveného pekła, zo sudka, jak skočił, začał behať, pustił sa jednov uľicov a vtedi sa ten svet ceľi rozprchnuł od ľaku. Čert uťekal svojov cestov. Tu stara žena, čo ňič ňedała, najlepšie ha poznała, ľebo kolo ňej uťekał. Keď čert uťjekoł, pitali sa veľki páni aj veľki bohača, či to bol čert ľebo čertica. Ta stará žena poveďeła: ,Moji miłi, drahi paňi, ňebola čerťica, ale boł čert.‘ Pitaľí sa potom ťi paňi: ,Jako si viďeła?‘ A ona: ,Šjeł koło mňa, ja viďeła, že mał cvajpuc (mokerec) medzi nohami.‘

Ubohi fráter čo urobił? Jako ho ten krčmar odvjezoł, on museł krakami, vrbinami uťekať, abi ho svet ňevideł, aľe preca mał rozum. Vzał v ďediňe drabinu, połožil ju sebe na plece a šjeł jako komiňar, až prišieł ku kľaštoru a tam sa oknom viťahnuł v noci. Mał tam druhi obľek, poumívał sa a do teho sa obľjekoł. Keď sa obľjekoł, zas šjeł znova ku tej krčmarce, abi mu košeľu i gäti dala, aji abitisko.^[145] Ona mu to vidała. Krčmar keď prišjeł, tiež kazał šetko mu vidať. Krčmar mał hodňe groša a fráter vjac ňigda tam ňeprišjeł…“

Viď Povídky kladské II., 283.

Ohlas starej stredovekej historky.

b) Vohľači zadušení a od vojaka povynášaní

1. Oravské povesti, č. 4., majú túto verziu:^[146]

„Poslal jeden sedlak ženu na jarmak a dal jeden turak, a žebi všetko nakupila, čo jej treba, za ten turak. Išla ona cestou plačuci, jako ona to za ten turak nakúpi. Sretnul ju kňaz, spital sa jej: ,Čo ťi je, ženičko, keď plačeš?‘ ,Ja, poslal ma muž na jarmak a kázal mi všetko nakupit, co mi treba, za turak.‘ Povedel jej knaz: ,No, neplač, ti ženičko, nič, tu máš 100 zlatich a čema o 7-ej hodine doma, prindem ja ku tebe.‘ Posrednul ju ai 2-hi i 3-ti, dal jej každi, čo vedel.

Prišla domou. Poveda: ,Mužičku, čo ja urobila.‘ Dovedel sa jej muž: ,Nuž, čo takeho?‘ — ,Ja išla som plačuci na ten jarmak, že si mi kázal za turak moc nakupit. Sretnul ma kňaz, dovedel sa ma, čo plačem, a ja som sa mu priznala, jaka vec. Dal mi 100 rins., ai 2-hi telko, ai ešte 3-ti. Jeden prinde o 7. hodine, 2-hi o 8. hodine, 3-ti o 9. hodine.‘ — ,No, nestar sa ti, ženičko, nič, uporajime mi tich všetkich troch.‘ Prišla 7. hodina. Pošel muž do susedi. Prinde po malej chvili kňaz, zaklope na dveroch. Pustila ho i tam zhovarali, čo vedeli. Prišiel jej muž, zavola pri dveroch: ,Ženo, pusť!‘ Potom ta ista žena tomu kňazovi kazala vbehnut do komori za dvere. Bola tam jama, vpadnul do nej. Prišiel 2-hi o 8. hodine ai toho tam uporaila, a 3-ho.

Mal na kvarteli vojaka, pil s ňim v krčme. Pride domov, vpredi ten isti gazda položil teho knaza jedneho za stol, potom prišel vojak s krčmi, dovedel sa: ,Gazdo, čo tu ten kňaz chce?‘ — ,Ja,‘ poveda, ,nezdrava mí žena bola, prišel k ňej i tu zomrel za stolom, ale ta prosim, odnes ha dade, zaplatim ti.‘ Zakel toho odvlekol, nahotovil mu ten gazda druheho. Prišel od vodi, zadival sa, ale si poveda: ,Zas tu?‘ A ten gazda povedel pouda(?): ,Zaras prišel.‘ Pochitil ho pod pazuchu, hibaj s nim do vodi. Zakel toho zanesol, nahotovil mu 3-ho, i toho odvlekol. Ide od tej vodi. Šel kňaz ku chorému štrkajaci a ten vojak ja poveda: ,Basom teremtete, ali si ešče zvonit budeš?‘ Hodil ai toho do vodi i tak popratal 4-roch za jeden dvacatnik.“

2. V Etnograf. Zbirnyku IX., 11 — 13, str. 7, je verzia zo Zemplínskej stolice.

V dedine boli traja kňazia, katolícky, ruský a latinský. Prišiel prvý kňaz, sľúbil žene chudobného človeka sto zlatých, ak ho pustí k sebe o siedmej hodine; muž sa dorozumel so ženou, vykopal jamu v komore, keď sa potom vrátil, prekvapený kňaz chcel sa schovať v komore a spadol do jamy. Rovnako sa povodilo druhému i tretiemu kňazovi, ktorí tiež prišli za sebou k žene. Muž zapálil slamu v jame a kňazia sa zadusili.

Prišla čata vojakov, jeden sa ubytoval u sedliaka. Sedliak ho varoval, že tam straší, a postavil jedného kňaza pod oblok. Vojak popadol mŕtveho na chrbát, keď ho pristavila stráž, zavolal, že ide čert, stráž utiekla a vojak kňaza odniesol za mesto. Sedliak medzitým postavil pod oblok druhého kňaza a povedal vojakovi, že sa čert vrátil, a vojak ho opäť odniesol za mesto a rovnako i tretieho.

Zakľúčenie tejto verzie je porušené; zpravidla stretne vojak napokon živého kňaza, nazdáva sa, že sa to čert opäť vrátil, a hodí ho do rieky.

3. Malinowski, str. 139 — 40 č. 6, podáva zo Spišskej stolice túto verziu:

Furmanova žena hostila troch milencov a pred mužom sa robila chorou. Muž sa náhle vrátil, milenci sa skryli v peci, muž dal sa piecť chlieb, milenci sa zadusili a furman nevedel, ako ich odstrániť. Prišiel brat z vojny, a keď počul, prečo je furman smutný, odniesol mŕtvoly jednu za druhou a stráži sa hlásil, že je čert a nesie pána do jazera. Pán to počul, naľakal sa a utekal na koni. Vojak ho chytil, stiahol s koňa a hodil do jazera.

Rozprávka je zle reprodukovaná, zabudlo sa, že boly tri mŕtvoly u furmana.

Srovn. Kubín, Povídky kladské II., 286 č. 81. Čas. mod. filol. XI., 252; Venkov 11. X. 1918; Strohal III., 214 č. 18; Tordinac 26 č. 8; Čajkanovič, 470 č. 8; Hallgarten, Rhodos, 127; Javorskij, Pamjat. Galič., 219 č. 86; Seržputovskij II., 197 č. 78; Sokolovy, 56 č. 33; Zelenin, Vjatka, 141; Smirnov, 393 č. 128, 623 č. 227; Jornal of the Gipsy Lore Society, III., serie I., 50. (cigán). Revue des trad. pop. XXI., 369, Bennigsen, Legendy centr. Azii, 79.

a) Spor o sviňu

1. V Codexe Revúckom A, str. 55a — 56a, je verzia „Múdra žena“ od Adolfa Reusza revúckym nárečím. Bola prepísaná do Prostonárodného Zábavníka III., str. 258 — 263, pod nadpisom „O chudobnom sedljakovi“.

Text Codexu Revúckeho odtláčame. Odchylky prepisu v Zábavníku zaznačujeme.

„Na jednom dvore býval jeden chudobný a jeden bohatý sedljak. Ten bohatý mal velo svín a ten chudobný len jedno malvo prasa; toto prasa naveky pribehlo kvárit, keď ten bohatý sedljak svojim svinám dával žrat. Ráz se nahneval ten bohatý sedljak, že mu kvárilo, zabil ho. Chudobný sedljak tajšol na žalobu k svojmu zemskýmu pánovi. Tento zemský pán ból mladý a žertovlivý a dal zavolat k sebe toho bohatýho a chudobnýho sedljaka a chcel si s ných žart srobit. ,Ten dostane odplatu za škodu,‘ povedel im, ,který z vás uhádne, čo je najtučnejšje a najbohatšje, — najfrišnejšie a najčistejšje a najkrajšje.‘

Obidvojmí sedljaci utrápení do domu prišli.

Toho bohatýho spítala sa jeho žena, že čo ho tak trápi; že hádka, čo ím zemský pán zahádal, a vyrozprável jé všecko. ,No to je najlekši uhádnuť,‘ povedala mu žena, ,len ty povec pánovi: že najtučnejšja je našja svina, čo jú od troch rokó krmíme, najfrišnejší je náš kvoň (Vajšjak), bo, ak ten kobulu vidí,^[147] na ráz na nú vyskočí, a najčistejšja je našja studna, do ktoré každý rok dva centy soli vrhneme.‘ Sedljak se radoval, že vyhrá.

I ten chudobný prišól do domu utrápený. Doma nemal len jednú šesnáctročnú dcéru, a tato se ho spitá, o čom tak mysli. Ak jé rozpovedal, čo ím zemský pán zahádal. ,Nestarejte se,‘ potešovala ho, ,veť já to uhádnem. Najtučnejšja a najbohatšja je matka zem, bo tá všecko bohatstvo má; najfrišnejší je mesac, lebo ten za (dacetštiri hodiny), každý 4 týždne (za 28 dní)^[148] calú zem obehne, a najčistejšje a najkrajšje je slunce.‘ Sedljak sa uspokojil.

Prvý tajšól bohatý sedljak k zemskýmu pánovi hádku hádat. Ako už vyhádal, zemskýho pána namrzelo, že čo mu chodí s takýma vecmi, a z domu ho von vyhnal.

Prišól pozdější k tomu pánovi hádat ten chudobný; ako mu hádal, velmi se zadivil nad jeho rečó. ,No,‘ povedá pán, ,túto hádku som dal velo pánom hádat, ale krém tebe neból ešte taký, čo by jú ból uhádnúl, a nach ti ten bohatý sedljak trojnásobne škodu navráti. Ale já neverím, že by si ty to ból sám uhádnúl; povec kdo ti to povedal.‘ Navelo ten sedljak uznal, že mu to jeho cera povedala. ,No, keď je ona taká múdrá, ta je zanes túto žmen lenu a povec je, aby ju za tri dni orjafkala, urosila,^[149] usušila, vytrela, vyhladila,^[150] vyčesala, upriadla,^[151] plátna natkala a s toho plátna mne odev celý zrobila, a keď to nezrobí, velmi jú pokutujem, keď urobí, tá si jú za ženu vezmem.‘

Ak jé otec zanjesól tú žmen lenu a vyrozprával je, čo mu pán narídil, tajšla do záhrady a odtrhla so stromu jeden mladník, dala ho otcovi do ruky a poslala k pánovi, aby mu zanjesól ten prútik a povedal, že keď jej z neho vreteno, kužel, motovidla a krosna zrobí, že i ona všecko spraví.

Chudobný sedljak vyrozprával pánovi, a tento se velmi zadivil (lebo videl, že to nemožná vec bola urobit), ale^[152] už ako hej, ako nie, on to vykonal a potom aj ona jemu do tretieho dňa všetko tak spravila. Na to;^[153] dal jej odkjazat, že len tak bude jeho žena, ked prijde k nemu zavidna aj ni zavidna, oblečená aj ni oblečená, na koňu aj ni na koňu, po ceste i nie po ceste,^[154] a keď mu donese dar aj ni dar. Ak sa dozvedela toho chudobnýho sedljaková dcera o slovoch pána, hned se strojila na cestu. Oblekla si sak, vzela si par holúb, vysedla si na capa a pohla se ráno, keď svitalo.

Zemský pán jú ustavične vyzeral, ak jú vyzrel, zdalo se mu zďaleka, že má oďev a že ide na koni, a to jé uznal, že ide zavidna aj ni zavidna, lebo vtedi svitalo. Ako prišla blížej, videl, že nemá šaty, len sak na sebe, a že se prinesla aj neprinesla, lebo cap po koleji šól a nohy se je po zemi vláčili. ,Prišla si zavidna aj ni zavidna, prinesla si se na koňovi aj neprinesla, mala si odev aj nemala si, len mi ukjaš ešte, či si mi dar aj nedar prinesla.‘

Vtom vykrútila dva holuby, ak ích už chcel do ruky ulapit, ona ích pustila, tjeto zatrepotali a uleteli preč, a tak mu donesla dar i ni dar.

Keď pánovi tak vykonala, ako si žjadal, dal se s nó sosobášit, ale len pod tó výminkó, keď se mu do jeho vecí nič nebude mješat.^[155] Dobre, ona mu prislúbila; ale o nedlúhy čas prišil dvojmi cuzí ludja na ponos. Jeden mu žaluje na druhýho, že mu chce žrjebe prisvojit, kterje on najšól v hostinci pod jeho karlíkom, že keby se bola ožrebila, že by žrjebe pod kobuló stálo. A druhý žaluje, že se mu kobula ožrebila a že se háče pod karlík len zatáralo, a tak že je to jeho háče. Pán odsúdil tomu to žrjebe, který ten karlík mal.

Jeho žena všecko dobre počúvala a nemohla strpet ten súd, ale vyšla za tími, čo ich súdil, a zastavila toho, čo se mu kobula ožrebila, a povedala mu, aby tú vec nenahal tak, že by to škoda bolo takje peknje žriebe utratit, a keď ho chce nazad dostat, aby to robil, čo mu ona povje. On je prisvedčil. ,Tu, vidíš, vysúkaj si ty ruky aj nohy a vezmi si jeden drúk a hybaj na ten vrch neďaleko nášho kaštjela a rob s tím dúráčom tak, ako by si ryby do saka dúril; ak te pán vidí, dá te zavolat k sebe a spítá se, prečo ty to tak robíš? A ty mu povec: že skór tam móžu byt ryby, ako čo by se karlík ožrebil.‘

On tak spravil. Vysúkal se, skali tím dúráčom prevrácel a buchal a duril.

Pan to smerkuje s obloka, zavolá si na ženu, aby se prizerala. Ale se ona len skrútla a tajšla preč. On ból velmi žjadostiví vedet, čo ten chlap s tím dúrením chce, dá ho zavolat a spítá se ho, že čo tam dúril, on mu povje, že ryby. ,Ale ak by tam ryby byt mohli, šak tam od suchoti ani tráva neroste.‘ ,Ei, pán urodzený, skorši tam ryby móžu byt, ako čo by se karlík ožrebil.‘ Pán se chytil za nos a hned rozkjazal, aby tomu to žrjebe dali, čo mal tú kobulu.

Hned on zvedel, že ho to jeho žena na to zvedla. Povedel svojej ženy, že jú on len pod tó výminkó za ženu vzal, jestli se mu do jeho práv nič nebude mješat, a tak aby si čo najmilšího^[156] pobrala, či zlata, či strjebra, či čoho kolvek a šla s Pánom Bohom. Ale ho ona prosila, aby jej ešte to urobil, aby ešte ráz večerat mohli. ,Prečo nje,‘ odpovje pán. Ona prihotovila takú večeru, čo je ešte páru nemali; ako večerali, ona mu naléje do vína tírják (opium).^[157] Ak prvý pohár vypil, začelo se mu sjevat, ak druhý, drjemat, a jako tretí dopíjal, tak aj zaspal. Keď už ako mrtvý spal, vyšla von a kázala zapráhat do koča. Jeho pekne do lády položila a potichúčku kázala ho na voz vyložit; ak už s tím hotovo bolo, vysedla i ona na koč a povedala, aby jích k jej otcovi zavjezli. Ako tam boli, popravila sedljackú postel a do ne svojho pána uložila. Spal on dlúho, ale po dlúhom čase otvoril oči a divil se na tom, ak se on sem dostál. Ak zazrel svojú ženu, spítá se jé, že prečo ho sem dala donjest. Ona mu povedala, že dostála od neho to dovolení, aby si, čo má najmilšje a najvzácnejšje, so sebó vzala, a že jé je on najmilší, ta že si len jeho vzala a zlato i strjebro tam nahala. Ale jestli se mu páčí, že i tu móžu bývat.

On videl stálu lásku jeho ženy. A odpustil jej všecko, čo previnila, a žijú i do teráz dobre, až nepomreli.“

2. Tento text bol spracovaný a vytlačený v Prostonárodných slov. povestiach VI., str. 52 — 62 pod nadpisom „Ženský vtip“. Okrem uvedeného textu použilo sa ešte textu Dobšinského z Gemerskej stolice a Eug. Vrahobora Šparnensisa z Liptovskej stolice.

Rozprávka je tu upravená a rozprávanie rozvedené. Spor vedú dvaja „dvorania“, rozsudzuje ich pán stoličný. Rozhodne na osoh toho, kto uhádne, „čo je najtučnejšie? najrýchlejšie? najčistejšie?“ V poznámke je uvedené, že podľa Šparnensisovho otázka bola: „čo je človeku najmilšie? najsladšie? najchytrejšie?“ Žena boháčova zodpovedá ich rovnako, ako v texte Reuszovom. Ináče u Šparnensisa: najmilšia je žena, najsladší med, najrýchlejšie mlynské kolo. Chudobný uhádol otázky podľa rady dcérinej rovnako ako v texte Reuszovom. U Šparnensisa ináče: najmilší je človekovi život, najsladší sen, najrýchlejšia myšlienka.

Rozsudok je čiastočne inakší; bohatý musí chudobnému dať svoju tučnú kŕmnicu.

Prvá úloha, uložená múdremu dievčaťu, je v tlači nepatrne premenená; miesto celého odevu má upriasť košeľu na svadbu, a ak tak nespraví, že s ňou bude zaobchodiť ako s človekom, ktorý sa miešal do jeho súdobníctva. Príkaz stoličného, ako sa má dievča k nemu ustanoviť, je trochu rozvedený. Podľa podania Dobšinského malo priniesť do daru ovocia s takého stromu, ktorý kvitne, keď ešte starý plod dozrieva (borievky). Príchod dievčaťa sa opisuje rovnako, vyjmúc nepatrné rozvedenie; je pridané, že „na lone mala volač zakryté“.

Scéna dvoch pocestných pred sudcom sa opisuje inakšie: jeden pocestný mal stádo koní, druhý stádo volov. V noci sa kobyla ožrebila, žriebä zabehlo medzi voly. Majiteľ volov si ho chcel prisvojiť. Rada, ktorú dala múdra žena koniarovi, bola čiastočne inakšia: má si vziať kosu a sak a s tým ísť na lúku popri potoku. Keď ta sudca príde, nech chytí kosu a kosí vo vode, potom nech vyskočí na breh a robí s tým sakom, ako by po tráve chytal ryby. Celkom nové je, že koniar rovno pánovi vyznal, že mu tú radu dala múdra pani. Pani svojho muža prosto opila vínom.

Prvopis tejto poviedky zachoval sa v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade.

Shoduje sa úplne s vytlačeným textom. Odchýlky sú jednak rečové. Obyčajné sú tvary prehlasované: dvoränící, prasä, sä, räd, dvorän, dievčä. Jednak sú odchýlky lexikálne a frazeologické: v tlači „dvorania“, v rkpe „dvoräníci“; v tlači „odvrkol jej“, v rkpe „odsekol“; v tlači „ale ešte aj na tom hlavu lámeš?“, v rkpe „Nuž ale ty sa na tom trápiš?“; v tlači „krmnica“ (str. 54). v rkpe „miškárka“, pozdejšie je opravou do rkpu zapísané „krmnica“; v tlači „bol by to hrom, nie robota“, v rkpe „bol by to čert, nie r.“; v tlači „premyslím“, v rkpe „rozhútam“; v tlači „pošuškala“, v rkpe „pošeptala“; v tlači „ako utiahol sa“, v rkpe „ako ovesil nos“; v tlači „rovnak“, v rkpe „jednak“; v tlači „vyhádať“, v rkpe „uhádnuť“; v tlači „just“, v rkpe „teraz“; v tlači „povediem na ten sobáš“, v rkpe „vezmem si ju za ženu“; v tlači „co miešala sa mi do práva“, v rkpe „čo moje pravo prestúpila“; v tlači „vyhotovil“, v rkpe „vykonal“, v tlači je pridané „ako mu odkázala“; v tlači „kráčal“, v rkpe „stúpal“; v tlači „zakryté“, v rkpe „zastreté“; v tlači „popri jednodruhom“, v rkpe „neďaleko od jednodruhého“; v tlači „celú vec“, v rkpe „celý súd“; v tlači „ulapte kosu“, v rkpe „uchyť kosu“; v tlači „vyskočte na breh“, v rkpe „vyndi na breh“; v tlači „ryby chytali“, v rkpe „ryby lapal“; v tlači „vynadá do oslov“, v rkpe „do somárov“; v tlači 60: „bežela dnu“, v rkpe „išla dnu“; v tlači „takou svatou stavela sa“, v rkpe „t. sv. urobila sa“; v tlači „žeby vôl ožrebil sa“, v rkpe „žeby vôl mohol mať žriebä“; v tlači „panská palota“, v rkpe „panský dom“; v tlači 62: „nezabývaj (nezabúdaj si)“, v rkpe „či si zapomnel“.

Odchýlky štylistické: v tlači str. 54: „A veru pravdu máš, žena moja!‘ vyjasnila sa tvár boháčovi, ako by už bol aj to právo vyhral, aj ho pán po pleci potľapkal, že je múdry človek“, v rkpe „že ho pán stoličný tak zahanbia a ešte mu aj od tučnej krmnici utrú ústa“, v rkpe „že mu takto pán stoličný od tučnej krmnici ústa utrú“; v tlači „nebol chodil (v rkpe: šiel) na to pravo“, a k tomu je pridané proti rkpu „alebo prehrál ho trebárs triraz“; v tlači str. 56: „vyhotoviť! To tiež ešte človek neslýchal!“, v rkpe „To už nijakovským činom nepratalo sa mu do hlavy!“; v tlači str. 56: „krosná“, proti rkpu je pridané „kolovrat“; v tlači 57: „uspokojila ho, aby ešte aj toto len na niu nahal“, v rkpe „spokojila ho, že veď si ona aj to rozhúta“; v tlači „a aj seďela aj nohami ešte dostupovala na zem“, v rkpe „aj sedela aj nohy vliekly sa jej po zemi“; v tlači 58: „mala sak na sebe“ ako v rkpe, potom je pridané „prepásaná len zásterkov“; v tlači „No netrápte sa nič, dobrý človek, vraví mu pani; len vy mňa poslúchnite, nuž všetko ešte dobre bude“, v rkpe „No, netráp sa ty nič; len…“; v tlači „vy iba toľko povedzte“, v rkpe „ty ale len to povedz“; v tlači „žeby vôl ožrebil sa“, v rkpe „žeby vôl mohol mať žriebä“; v tlači „ako mu to poviete, uvidíte sa, že žriebä bude vaše“, v rkpe „ako mu to povieš, hneď jemu rozvidní sa v hlave a žriebä bude tvoje“; v tlači 61: „Radšej by bol dožil sa, neviem čoho, ako tohto. Bo svoju milú, hrkútavú hrdličku čím ďalej tým radšej mal a už neprichodilo mu inak, kremä z domu ju prepustiť, keď si chcel v slove stáť“, v rkpe „Radšej by bol neviem čoho dožil sa ako toho, že mu takto inšie neprichodí, iba ženu odpraviť; bo čo ďalej tým radšej ju mal. Ale už nebolo inak, on si chcel v slove stáť.“

Už prv upravil Dobšinský túto rozprávku a uverejnil ju v časopise Orol V. 1874, str. 354 — 356. V tejto staršej úprave sú rozličné väčšie-menšie odchýlky štylistické a lexikálne: miesto pána stoličného vystupuje dvorský, boháč vraví, že niet nič tučnejšieho nad jeho dva krmné voly, a musí ich dať chudobnému a nie teda sviňu — kŕmnicu. Dvorský rozhodol: „Dobre, oba ste v tom mali škodu, ale náhradu dostane iba ten, kto z vás zajtra uhádne“… Mladej svojej múdrej žene povedal pán: „My sme od tej hodiny svoji. Ale just, že si ty taká múdra, sama uznáš, že by si ty mne všetko poprekrižovala, jak by si i na ďalej mala miešať sa do môjho práva…“ Koniar rozmrzelý nespravedlivým rozsudkom hundral si: „Čoby i taká pravda prepadla sa!“ Pán mu vynadal, keď vo vode kosil: „Nuž čože ty to robíš naopak sveta, ty kôň Pána Kristov, ty hlupák, ty“ a i. v., nakrátko Dobšinský znova značne upravil túto rozprávku pre nové vydanie.

3. Z Novohradskej stolice je verzia v rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej. Rozprávala ju „Amália Javorčík, rodom a býva v Gáči. 7. XI. 1900, v hostinci Jána Pitlíka.“ Na konci poznamenal Czambel: „Rozprávačka povesť čítala a vôbec je osoba sčítaná.“

„Boli dvaja braťia. Jeden bou bohatý a jeden chudobný. Ten chudobný mau jedno ďiouča; tak ten bohatý brat jeho žiadau, abi mu dau to ďioučatko do služby — husy pásť. Hát ono slúželo u báčiho. Slúžela velkje časy len za chovu. Ďioučatko virastalo a vždy len bez pláci slúželo. Jednye razy ďiouča kce vedieť, že záčo slúži, tak sa pítalo svojho báčiho: ,Báči, ja bi kcela vedieť, že začo len slúžim.‘ Jej báči telko poviedau: ,Slúž len, Marka, spravodlive ešťe tri roke, dám ťi potom jalovicu.‘ Ďiouča slúželo spravodlive, po troch rokách ju báči prepusťeu, ale jalovicu jej ňedau.

Ďiouča bolo múdro, schopnô a išlo k pánu sudcovi aj z ocom. Keď tan prišli, sudca jich vipočúvau a dau zavolaťi bohatýho brata. Ten sa víhovárau. Pán sudca nasúďeu, že kto uhádňe tri hádke, toho bude jalovica. Tye hádke sa: Čo je na svete najslačiho? Čo je najbohačiho? a čo je najbistrejšiho? Boháč poviedau, že on to lahko uhádňe. Išou domou, žene si povedau: ,Pán sudca mi dali hádke, aby som uhádou: Čo je najslačiho, čo je na svete najbohačiho a čo je najbistrejšiho?‘ Jeho žena mu poviedala: ,Slačiho nemôže byt na svete ako náš sud medu a bohačího ako naša truhla toliarou a najbistrejšiho ako naš pes Špicl, ten v okamžení šecko prehliadňe, vykutá.‘ No ale chudobný ten prišou domou utrápený. Jeho ďiouča povie: ,Čo vám je, apa?‘ ,La, čože bi mi bolo? Vě sa to za páňi. Chudobnyho človeka bi aj o rozum doňiesli.‘ ,A prečo, apa?‘ ,Hát pán sudca mi dali hádke, že čo je najslačiho na sveťe, čo najbohačiho a čo najbistrejšieho?‘ ,No, ňetrápťe sa, apa. Ja vám to hneď poviem: Keď vás pán sudca zavolaju a pítať sa vás budú, tak povedzte, že slačiho nemôže byť na svete ako spaňia, lebo kedbi človek bou v akejkolvek zábave, preci šecko nahá tak, keď ho spania oblúči.^[158] Bohačiho ňič ňemože biť na svetě ako zem, z kerej šecko pochádza. Bistrejšie nemóže biť nič ako oko, kerô šetko v okamžení prehliadne. Ale, apa, nevivodlujte, kto vám tú radu dau.‘ ,No dobre, moja diouka.‘

Ráno tajšli k pána sudcovi. Pán sudca si zavolau dnuká boháča. Vypočúvau hádke, tak sa usmiau, že boháč len to chváli, čo sám má. Teraz príde dnu chudobný; čo nám ten bude rozprávať. ,No čo že ste si, vi starý, rozmysleli?‘ ,Nuž, prosin poňižeňe, ja tak mislín, že slačie nemôže byť nič na svete, ako spania, lebo keďby človek bárs v akej rozkoši bou, keď ho spania obklúči, šecko zanahá, a bohačie ňi to, ja sa len telko nazdám, ako je zem, z kerej šecko pochádza. Bystrejšie nemóže biť nad oko, kero v okamženi šetko prehľadi.‘ ,No, vy starý, máte praudu; vi dostanete jalovicu. Ale mi teraz povedzte, kto ván tú radu dau hádke tak rozsúdiť.‘ ,Prosín poňižene, kto že bi mi bou radu dau? Nigdo!‘ ,No, starý, to je ňi z vašej hlavi, len mi to vivodlujte a len poton bude vaša jalovica.‘ Starý volky nevolky museu pravdu povedať. ,Prosín poňižeňe, moje ďiouča mi to tú radu dalo.‘ ,No dobre, keď je vaše ďiouča taká chitraňa, ťeraz jej povedzte abi prišla ko mňe, ale tak, abi ňebolo aňi v noci aňi vo dňe, ani ráno ani večer, ani nebola oblečená aňi nahá, aby ani peško ani na voze, ani obúta ani bosa.‘ Starý v velkom žiali preč odyšou zasmútený.

Keď domou prišou, ďiouča sa ho pýta: „Čo sťe vihrali, apo?‘ ,La, čo že son vihrau? Zas mi dau pán suca velkú starost.‘ ,No a čože, apa?‘ ,Někceu ma vereť, že je to z mojej hlavi, čo son vihádau, tak son mu musel vivodlovať, gdo mi tye hádke rozsudiu. Museu son vivodluvať, že si mi to ty povedala. Tak teraz máš prísť k ňemu, ale tak, žebi nebolo aňi vo dne aňi v noci, aňi večer aňi ráno, ani peško ani na voze, ani oblečená ani nahá, ani obúta ani bosá.‘ ,No, netrápte sa, apa, čak ja to šecko vikonán.‘ Tak ona na druhí deň cez treťú hodinu raňajšú, keď už nebola noc ani deň ešte, zala na seba jedno starô riedko vreco, tak nebola aňi nahá ani oblečená, na jednu nohu si stiahla štrimpflu a na druhú papučku, abi ňebola ani bosá ani obúta, potom si viviedla kozu a na ňu sa posadela a tak sa k pána sudcovi brala. Vše postupovala na zen, akobi bola išľa, a kusámi sedela na koze. Tak to nebolo ani peško aňí na voze. Pán suca sa z obloku dívau akurát na ten čas a si prehliadou ďiouča z usmievaním, že to velmo dobre vyviedla. Keď už prišla k nemu. tak jej poviedau: ,Ty si velmo šikovná; ak kceš, veznen si ťa za ženu.‘ Mariška si hlavou pokrutela a privolela, že pójde za pána sudca. Pán s. hňed dau pre ňu šaty richtovať a z Mariški zostála pani sudcová. Ale jej poviedau: ,Vieš čo, abi si sa ty do mojich právach nigda nestarela,‘ lebo poznau, že je ona velká chitraňa.

Tak žili spolu za peknje časy. Jeden raz prišli dvaja sedliaci. Jeden mau žrebca a druhý žrebicu. Ten, čo mau žrebca, kceu, žebi to žriebätko, čo sa uliahlo v poli pri žrebici a žrebcovi, jeho bolo. Ale sedliak, čo mau žrebicu, kceu, žebi žriebä jeho bolo, lebo tak patrelo. Ale sedliak, čo mau žrebca, bou bohatý a pár zlatých strčeu pomimo pána sudcovi. Tak sudca prisúdeu žrieba žrebcovi. Tak bou sedliak, čo mau žrebicu, oklamaný. Sudcova pani v druhej chyži pre dverach počúvala. Nespravodlivý súd sa jej nepáčeu. Zavolala ukriudenyho sedliaka na stranu a pýtala sa ho: ,No čože ste vikonali?‘ ,La, prosím ponižene, čo žebi son vikonau. Son oklamaný.‘ ,Nuž a ako?‘ ,Nuž žriebä prisúdili žrebcovi a ňi žrebici.‘ ,Nuž, vi blázon, načo že ste sa dali oklamať?‘ ,Nuž, čo že son mau robeť?‘ ,No, viete čo, ja van dán radu. Chojte zajtrá na tyeto škarpátske vrche a veznite si jeden síť a prestierajte ho a tak robte, akobi ste ribi chitali. Môj pán pójde tadial z viacej páňi a budú sa dívať na vás, že čo tan robíte. A keď sa vás budú pítať: ,Čo tu robíťe?‘ tak povedzte, že ribi chitáte! Tý sa budú smiať, že gdo to videu dakedy, žebi sa ribi na vrchu živeli. A vi jim povecte, že keď môže mať žrebec žrebca, tak že môžu byť ribi aj na brehu. Ale že ma ne(vi)vadlujte, že son ván to ja radela.‘ Tak sa skutku stálo. Pán sudca z viacej páňi po tych škarpáckych vrchách poluvali a tan ho videli po suchu ribi chitať. Nuž sa smiali: ,Ten starí blázon, čo tan robí?‘ Prišli k ňemu a sa ho pítali: ,Čo že tu robte?‘ ,Nuž ribi chitám, prosín ponižene!‘ ,Nuž, vi starí sprosták! Gdo že to kedy videu, že by na vrchoch na suchu ribi žili.‘ A sedliak povedau: ,Nuž keď môže mať žrebec žrebca, tak môžu aj na suchu ribi riasť.‘ Pán sa na to rozčerveneu. Hňed si zavolau sudca na stranu sedliaka a pítau sa ho: ,Gdo ván tú radu dau? Ten žrebec bude váš, len mi vivodlujte, gdo ván radeu takto urobeť?‘ ,Prosín ponížene, nigdo.‘ ,To je ňi prauda, ja ván to neverín. Len vivodlujte a žrebec bude váš.‘ Tak sedliak vivodluvau, že mu to poradila pani sudcová.

Pán sa domou navráteu rozhnevaný, ani slova ňeriekou k panej, ako zvykou inokedy, len chodeu po chiži. Paňi pobadala hňedki, že je to ňi jeho običaj. Čo že mu vŕta v hlave za červíka? Pán ponečase povie k panej takto: ,Či som ja tebe nepoviedau pred sobášon, abi si sa ty do mojich právach nestarala?‘ ,Jaj, keď sedliak bou oklamaný.‘ ,Či bou oklamaný, či nebou oklamaný, tebe nič do toho nebolo! Teraz, abi si vedela, odnes sa hňed v túto hodinu preč odo mňa. Ale žebi si nepovedala, že son aj s tebou nespravodlive urobeu, tak si vezni zo sebou, čo ti je najmilšiho tu pri mne.‘ ,No dobre, milý manžel môj. Ale ťa prosín, dovol mi ešte jeden raz naposledy s tebou si povečerať. Tak pri dobrej vôli, akoby sa celkon nič medzi nami nebolo prihodelo.‘ ,No dobre.‘ Tak ona prichistala velmo dobrú večeru. Keď spolu večerali, tak si spolu upíjali, akobi sa celkom nič nebolo medzi ňima prihodelo. Tu keď už videla, že je jej pán troška ponadpitý, prichistanú sklenicu dobrího vína zala a podala svojmu pánovi a takto mu povedala: ,Milý mužu, vipi túto sklenicu vína na naše zdravia a rozlúčenia a hneď pójdem od teba k svojmu ocovi.‘ Von tú sklenicu vína zau a na jeden dúšok vipiu. Hneď aj usnuu tak, že ani o sebe nevedeu. V tye časy zavolala slúhou, abi jej pána na postel položeli a g jej ocovi ho odňiesli. Keď nočným čason velkým hrmotom k chudobnej chižki sa poberali, tu jej chudák otec prestrašený vonká višou a z rukámi zalomeu: ,Čože je to, Bože moj. Gdo že to tu iďe?‘ Ona poviedala: ,Nestrachujte sa, apa moj!‘ Pána sudcu do chižki g ocovi položeli a ráno zavčas stála a do chudobných šiat sedliackych sa poobliekala, akje pred tym nosievala.

Keď už bolo deveť hodín, sudca si oči predrapuvau a ona sa už po chiži kruťela. A on naraz povie: ,No, čo že ty tu robíš?‘ ,Čak som ja doma, u mojho oca.‘ ,No, a tedy čo že ja tu robín?‘ ,Čak si mi povedau, žebi son si zala, čo mi je najmilejšiho, a že si mi ty najmilší, tak son si teba zala.‘ Tu sa sudca zasmiau a poviedau: ,No, už vidín, že s tebou nič nevikonán, lebo si odo mňa chitrejšia. Teraz sa len pober a poď, ideme nazpak do našho príbitku. A od dňešnyho dňa budeš ty súdeť práva a ňi ja.‘ Poton už hát ždi bolo dobre.“

V tejto verzii nachádzame dosť vernú reprodukciu českej rozprávky Boženy Němcovej: „Chytrá horákyňě“, II., 154 č. 28. Táto rozprávka bola odtlačená v Novom i Starom vlastenskom Kalendári a slovenskom Pozorníku na rok Páne 1852, str. 97 — 101. Tu boly vykonané ojedinelé zmeny lexikálne: „teď sem v blatě, řekl sedlák a hodil čapku o stůl“, m. „v bryndě…, tchořovkou“; „oka nezažmúril“ m. nezamhouřil; „řídké vřece“ m. řídký žok, „obula štrymflu“ m. vzala punčochu a i.; kde-tu vlúdily sa slovakizmy: „já ji sama uhodnem“, „ty si uhádnu, pojmem si tě za ženu“ m. vezmu, a i.; meno múdreho dievčaťa Manka je premenené na Marka.

4. Zo stolice Tekovskej je neúplná verzia, ktorú rozprával „Fruni Jozef, nar. v Preserach v Nitr. stolici, od 6. roku býva vo Vrábľoch.“ Zapísal 14. V. 1903 S. Czambel.

„Boli dvaja braťi. Jedon bou bohatý, druhý bou chudobný. Bohatý mau kráu dvanásť; chudobný mau ale len jennu. Tak tý dvaja braťi mali každý jennu céru. Bohateho céra záviďela chudobnemu ešte aj tú jennu kravu. Povedala svojmu otcovi, že je ňezdravá. Otiec sa spytau, čo jej má jakú medecínu hladať. ,Otiec môj, nijakú. Len idz ujčekovi do maštali a tú kravu, čo má, mu vezňi a zabi hu. A z tej kravy mi dáš pečenku, tedy ozdraviem.‘ No otiec odpovedau: ,To mu len ňeurobím. Mám ja dvanásť: dám mu jennu našu za ňu.‘ Ale ďieuka na to nesťela pristať. Len abi ho mohla aj o tú dostať. Tak otiec v noci ta išou, na žiadosť ďieuky. Kravu zau a zabeu. Dau cére pečenku zesť. A tak sa jej žiadosť falošná vyplňila.

Chudobneho brata manželka išla rano dojiť kravu. Ale tu už kravy ňemala. Lamentuvala, išla núťer g mužovi. Výnďe aj ten nastrašený von: ,Čo to môže byť.‘ Hladá po susedach, po dvorach, ale kravu ňenajšou. Chudobneho človeka ďieuka pýta frištuk, že je hlanná. ,Ja, ďieuka moja, už si dofrištukovala. Už našu kravu ňemame, už nám ’u volagdo ukradou.‘ Ďieuča povedalo: ,No idzťe len rovno ujčekovi: kravu v komore najďete zabitú.‘ Otiec išou k bratovi na slovo ďieukino a najsou u brata kravu. Najprú išou do bratouho domu len vikušať, a keď sa presvedčeu, že je krava tam, hovoreu bratovi: ,Brat môj, prečo s mi to urobeu, že si ty mňe kravu zau a zabeu; veď to bola moja živnosť. Čo ja čil buďem robiť.‘ No bohatý mu odpovie: ,Vieš čo, brat môj, nežiadam ťi škodu a uznávam sa, že som ťi kravu zau a zebeu. Ja ťi to scem vynahradiť. Viber si z mojich kráu: mám dvanásť.‘ Ale chudobný ňesťeu na to pristať a žiadau, žeby mu dau za tú jennu šetkych dvanásť. Bohatý hovorí: ,To už len ňeurobím, že bi ťi za jennu dvanásť dau, lebo moja jenna isťe stála na užitok aj za tvojich dvanásť.‘ A tak sa ňemohli dokonať. Tak chudobný bohateho brata zažaluvau pred súd.

Prišli na prví ráz pred súd. Bohatý mau hňeď fiškála, ale chudobný ňič. Ten len čakau, čo odsúdia jeho bratovi. Fiškál bohateho brata povedau v práve, že čo hladá, keď bohatý brat sce jeho škodu vinahraďiť. Aj súd sa spýtau, či pristáva na jennu kravu, kerú mu dáva vinahradiť. Ale chudobný odpovedau: ,Vinahrada jeho buďe, keď mu dá šetkich dvanásť.‘ Súd odpovie, že to už preca je privela, a že ten právo vihrá, kerí tri veci uhánňe. Pristali na to obidvá. Tye tri veci boli: Čo je na svete najtlstejšuo, najpeknejšuo a najsladšuo? Chudobnemu neprišla na rozum žianna mišlienka. Lež bohatý hňeď odpovedau, že ňeňi na svete tlstejšuo, jak jeho dvanásť kráu, že ňeňi najpeknejšuo na svete jak jeho dieuka, a najsladšuo že ňeňi ništ nad cukor. Chudobný ňemau čo odpovedať a preto právo prehrau. Lež apeluvau proci tomu.

Prišou domou chudobný človek celý zarmútený. Vipituje sa ho céra: ,Ale, apa, čo ste taký smutný, ada ste právo prehrali, ach, to bi bola pekná robota!‘ ,No, už je aj tak, ďieuka moja, ináč ňeňi, právo som prehrau. Ale som apelovau.‘ ,No veď ste to dobre urobili.‘ Chudobneho človeka ďieuka sa spýta: ,Jaký výrok na to mohou vinť?‘ ,Ďieuka moja, súd odsúďeu, že ten vyhrá právo, gdo uhanňe tyeto tri veci: Čo je na svete najtlstejšuo, čo je na svete najpekňejšuo a na svete najsladšuo? Bohatemu bratovi friško prišlo na rozum, lež ja som ňeveďeu na tye otázky ništ odpovedať.‘ Na to ho céra viučela, jako má pred súdom hovoriť.

Prišli pred súd zas bratia obidvá. Zas začau bohatý hovoriť: Ňemôže byť na sveťe tlstejšuo jako jeho dvanásť kráu a pekňejšuo na svete jako jeho ďievka a najsladšuo že ňeňi nad cukor. Ale chudobný ho v tom zapreu: ,Zem musí byť na sveťe najtlstejšia, lebo šecci z ňej žijeme, nemôže byt peknejšuo od mesiaca a ništ nemôže byť sladšou od Boha.‘

Súd mu dau za praudu. A bohatého odsúdeli, že musí dať chudobnemu tych dvanásť kráu.“

5. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 149 — 150, je verzia, ktorú rozprávala vdova Ochodnická z Kopaníc.

„Boli dvaja bratia, jeden bohatý, ktorý mal mnoho statku a lichvy, a druhý chudobný, ktorý nemal ani srsti; ale ač bol chudobný, tomu bohatému bratovi nezávidel, od neho ničoho nežiadal, ale v svojej dobrote koľkorazy mu aj v práci vypomáhal.

Len tomu bohatému ochorela krava, a keď ju za dlhší čas vyliečiť nemohol, povedal žene: ,Ženo, vidíš, že z tej kravy sotvá čo bude; dajme ju bratovi: nech si ju liečí a opatruje; a jak si ju vyliečí, bude mať v jej mlieku aspoň živnosť pre deti.‘ Žena, vidiac, že krava zo dňa na deň opadá a chudne, neodporovala, ale riekla: ,Dobre, dajme ju švagrovi.‘ Tak bohatý brat dal chudobnému tú suchú kravu, nie z bratskej lásky, ale len preto, aby mu v maštali nezdochla. Chudobný brat ale kravičku dobre opatroval a liečil, až ju aj ceľkom vyliečil, že prišla k sebe, z čoho mal velikú radosť. Tak si pomáličky jedno teliatko po druhom od nej prisádzal, až mal už 4 pekné kusy lichvy, a počal sa aj ten chudobný na majetku zmáhať. Mal dievčátko, ktoré mu tie 4 kusy lichvičky páslo, a i sám i žena jeho celé leto vyžínali po sečach a obecných trávinach trávu, sušili ju a snášali na krm na zimu.

Ale žena bohatého brata závidela chudobnému švagrovi, že má už 4 kusy lichvy, a nad tým premýšľala, jako by tú lichvu švagrovi mohla vziať. Muž ju sice od toho odrádzal, aby to nerobila, že však tá nezdravá krava bola už oželená, a keď sa u brata, chudobného sviechala, že je to patrné požehnanie Božie. Ale jeho žena tomu rozumieť nechcela a vždy jej vyliezalo závistivé oko, keď videla, že švagrove dievča pekné 4 kusy lichvy na pašu vyháňa a zase večer okolo jej domu domov dobre napasené ženie. Len si raz, keď muž nebol doma, postriehla na švagrovo dievča, a keď vyháňalo lichvu na pole, zajala všetky 4 kusy lichvy a dohnala jích do svojej maštale, a nijako jích vydať nechcela, že však je to z jej kravy a tedy všetka lichva jej patrí. Ani na dohováranie mužovo, ani na prosby a pekné slova švagrové nič nedala, a lichvu švagrovu vydať nechcela.

Bár nerád, musel ju chudobný človek zažalovať. K súdu sa dostavil aj bohatý, aj chudobný brat. Sudca, keď reči žalobníkove a obžalovaného vypočul a z nich zmudrieť nevedel, povedal: ,Kto z vás mi povie, čo je na svete najbohatšie, najchytrejšie a najsladšie?‘ A že na to nevedel ani jeden odpovedať, povedal sudca: ,Dnes vás nemôžem rozsúdiť; ale idzte domov, a kto mi prv na tú otázku odpovie, tomu tú zajatú lichvu prisúdim.‘ Bratia sa tedy pobrali domov.

Chudobného sa pýtala žena: ,No, mužu, však nám len prisúdili tú lichvu, lebo je naša?‘ ,Ach, horkýže prisúdili,‘ povedal chudobný ,sudca povedal, že kto bude vedieť odpovedať na tú otázku: čo je na svete najbohatšie, najchytrejšie a najsladšie, tomu lichvu prisúdi; a že sme to ani jeden nevedeli, súd bol odložený, zakiaľ nebude vedieť z nás jeden lebo druhy to odpovedať.‘

Keď to jeho dievča počulo, povedalo: ,Ale, tatíčko, nestarajte sa, ja vám poviem, jako máte odpovedať; lebo najbohatšia je zem, na ktorej sa všetko rodí, najchytrejšia je myseľ, lebo mysľou hneť je človek na zemi, hneď na nebi, a najsladší je sen, lebo v sne zabudne človek na trápenie a slaďúčko odpočíva.‘ I vybral sa chudobný k sudcovi, aby na tú hádku odpovedal. Sudca zavolal hneď aj bohatého brata a najprv tohoto sa pýtal, čo je na svete najbohatšie, čo najchytrejše, a čo najsladšie? A on odpovedal: ,Pre mňa som ja najbohatší, lebo mám všetko, čo mi treba; najchytrejšia je moja suka, ktorá ako vietor lieta po poli, a najsladší je mäd.‘ Keď ale chudobný brat povedal: ,Najbohatšia je zem, lebo sa na nej všetky poklady rodia, najchytrejšia je myšlienka, a najsladší je sen,‘ zadivil sa sudca a riekol: ,A kto ti to povedal?‘ ,Veru mi to povedalo moje dievča,‘ odpovedal chudobný. ,Keď máš také múdre dievča,‘ riekol sudca, ,doveď mi ho sem, nech ho aspoň vidím.‘

I rozbehol sa chudobný pre svoje dievča, aby ho s sebou k súdu pojal. Toto ale rieklo: ,Tatíčko, k pánom bez daru nepôjdem, ale donesieme tomu pánovi dar a nedar. Chyťte vy pár holubov a tých pánovi donesieme, aby mal dar i nedar, radosť i neradosť.‘ Bár chudobný otec nevedel, čo s tým jeho dievča obmýšľa, vyliezol na strechu a chytil pár holubov a dal jich dievčati. To jich vzalo za nožičky a išli k sudcovi. Tam povedalo dievča: ,Keď ste si ma žiadali vidieť, to ma teší, lebo myslím, že ste pán dobrý a spravedlivý, a ja som vám doniesla dar a nedar, aby ste z neho mali radosť a neradosť,‘ a podávala mu holubov. Keď jich ale pán chcel vziať do ruky a dievča jim nožičky pustilo, vyleteli holubi ven oknom, a pán mal dar i nedar, radosť a neradosť. To sa mu ale tak zaľúbilo, že 4 kusy zajatej lichvy prisúdil jej otcovi, a bohatému bratovi povedal: ,Keť si mu dal do daru nezdravú kravu, nezáviď mu, že mu ozdravela a že mu Bôh požehnal.‘ A tak sa bratia vrátili domov a oba boli so súdom spokojní.“

6. Spor o to, komu náželí vyliahnuté žieba, či majiteľovi voza, pod ktorým bolo nájdené, a či majiteľovi kobyly, býva spojený s legendou o Šalamúnovi. Tak vo verzii z Užhorodskej stolice v Etnogr. Zbirnyku III., 49, č. 15.

Šalamún si vyprosil od Boha múdrosť, aby mohol vládnuť všetkému ľudu. Dvaja žobráci sa spolu spriahli, jeden mal kobylu, druhý vozík. Kobyla sa ožrebila a žriebä sa zakotúľalo pod vozík; žobrák začal tvrdiť, že jeho vozík mal žriebä. Obidvaja začali sa vadiť, ba biť, až sa napokon pobrali k Šalamúnovi, aby ich rozsúdil. Šalamún žobráka byhrešil; keby sa jeho voz bol ožrebil, mal by len malé vozíčky, lebo aké je stvorenie, také mladé má.

7. Motív, čie je žriebä, rozpráva sa samostatne v Českom Lide V., str. 34 — 35.

Rozpráva sa o dedine, nazvanej Krivosúd pri Trenčíne.

„Stalo sa, vraj za Kakaj kráľa,“ vtiahol do dediny jednou stranou kolomažník a druhou stranou „handrlák,“ ťahajúc káru s drobným handrláckym tovarom. Uprostred dediny pri krčme Srúľovej sa sišli a išli si na privítanie vypiť. Kolomažník priviazal kobylu o plot pri krčme, handrlák svoju káru. Medzitým sa kobyla ožrebila. Keď vyšli, videli žrebä na boku káry handrlákovej. Handrlák stál na tom, že sa jeho kára ožrebila lebo žriebä nestálo pri kobyle, ale pri svojej matke — jeho káre. Nemohli sa dohodnúť a tak išli k rychtárovi, aby ich rozsúdil. Rychtár usúdil, aby priviedli žriebä, že samo ukáže, kde je jeho matka, že iste zabehne k svojej matke, ako ho pustia. Žriebä priviedli, sem-ta sa motalo, „až naposledy zabrčkovalo do handrlákovej káry“ a tam sa zastavilo. Rychtár riekol: „Darmo je: žrieba si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi.“ Kolomažník rozzlobený povedal: „Ej, veru je to krivý súd; lebo kto to kedy slýchal, aby sa kára ožrebila?“ A odvtedy má dedina meno Krivosúd.

Týmto zakončením patrí táto rozprávka medzi povesti etymologické; viď č. 175. Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp., 709, 824 č. 168; Ján de Vries, Die Märchen von klugen Rätselläsern (F. F. Communications N, 73); Šaulić (1926), 31 č. 31; Zb. jslav. XIX., 60 č. 11; Čajkanović, 290 č. 78, 293 č. 80; Lorentz, Teksty pomorskie, 619 č. 765; 646 č. 798; Wisła V., 139. 152; Seróva, Novgorod. skazki, 46; Kića VII., č. 7, 34; Levčenko, 562 č. 617 — 19; podobne Behar III., 13; Mil. Stanić, Zorka, 62 č. 6; Gaster, Exempla of The Rabbis, 97 č. 196.

b) Hnať ovce na trh, priniesť peniaze a prihnať ovce nazad

1. Czambel, str. 385 — 6 č. 200, zaznačil verziu zo stolice Zemplínskej.

Princ naložil sluhovi, aby hnal ovce na trh, priniesol peniaze a ovce prihnal nazad. Ak to nespraví, bude obesený. Stretol dievča, poradilo mu, aby zavolal štyroch chlapov, dal ovce ostrihať a vlnu predal. Keď sa princ dozvedel, že mu tak dievča poradilo, vydal sa so sluhom na trh. Stretol dievča a spýtal sa ho, odkiaľ je, ako sa píše. Dievča odpovedalo: „Ja śe pišu S konca na jaziku.“ Išli s ňou do jej chaty, pýtali sa jej, či nemá nikoho pri sebe. Odpovedala, že má brata. Išiel vraj na poľovačku: čo nenajde, to prinesie, čo najde, to zabije, ani kožu domov nedonesie. Zabíja svoje vši.

Princ sa vrátil domov, naložil sluhovi, aby odkázal dievčaťu ak chce byť jeho ženou, nech k nemu príde, ale ani nahé, ani oblečené, ani lačné ani sýte, nech prinesie dar a nedar. Pripravila si kozu a myš, obliekla sa do vreca, poberala sa popri koze. Keď ju princ zazrel, dal vyhnať dvadsaťpäť psov, aby ju roztrhali, že ju nechce za ženu. Dievča pustilo napred kozu, psi sa do zvieraťa pustili a ono samo išlo k princovi. Keď prišla do izby, riekla, aby zapchali všetky diery, ale na jednu — pod posteľou — zabudli, a tou utiekla pustená myš. Princ si ju vzal za ženu a tým sa táto verzia zakľučuje.

Srovn. Ján de Vries op. c. 157; Wesselski, Der Knabenkönig, 41 pozn.; Jahrbuch des deutschen Gebirgsverein Jeschken 1896, str. 69 č. 7., Zborník za nar. život. juž. Slav. VII., 205.

2. Podobne je naložené vo verzii z Oravskej stolice, ktorú rozprával „Tomáš Svíba, 57-ročný, rodom z Hruštína„ a zapísal 14. X. 1905 v Hruštíne S. Czambel, trom dievkam, aby na trhu predaly prvá päťdesiat vajec, druhá tridsať a tretia desať vajec, a priniesly domov každá po desať groší.

„Jedna matka mała tri céri. Tím prikładi dávała, žebi sa vedeľi chovať medzi svetom. Posłała ich na jarmak s vajcami sľepačimi. Aľe im vopred povedała: „Každej vám rovnako nedám.“ To povedala deň pred jarmakom. Jednej dała pädesjat vajec, druhej tricať a treťej desať. Všetki tri jej povedaľi, že sa v tom nerozumejú, žebi za tje vajca po rovnej ceňe maľi rovnako peňazí doňjesť. Matka najmladšej povedała: „Ti ich nauč, keď ich naučiš, tak sa ti dovoľím vidať pred ňimi.“ Dała im jednu izbu matka a tam sa prez noc učiľi, jako maju predavať. Rano prišľi ku matke: „Daj nám tje vajcá.“ Išľi na ten jarmak. Matka im znovu prikázała, že bi pod pokutov veľkvov jednako predávałi a jej žebi rovnakje peňáze oddałi. Toľko tá za desať, koľko druhá za pädesiat aľebo za tricať.

Pošłi na ten jarmak. Jedna mala desať, druhá tricať a treťja pädesjat vajec. Staľi si jedna popri druhej jako na jarmaku. Príďe kupec ku tej, čo mała desať. Píta sa jéj: „Čo predávaš?“ „Vajcá.“ „Koľko za groš?“ Ona povje mu: „Seďem.“ Vihodił groš a vzał sedem. Povedá jej: „Ešte bi som kúpił za groš, ałe už nemáš toľko?“ Pošjeł ku druhej. „Aj ti predávaš vajcá?“ Ona: „Hej!“ „Po čom ti dáš?“ „Tak ako moja sestra, tak aji já.“ Kupec povje: „Tá mi dała seďem za groš.“ „Aji já ťi dám seďem za groš.“ Kupec: „Ti ich vraj maš tricať, keď mi ich dáš ako tvoja sestra po sedem za groš, to máš tu štiri groše.“ I dala mu ich dvacať osem, ľebo štiri razi seďem je dvacať osem. „No už nemaš za groš?“ „Ňje!“ Išjeł ďalej ku treťej sestre. A povedá jej: „Predaj mi tje vajcja.“ Ona povje: „Predám.“ On sa píta: „Po čom?“ „Tak ako moje sestri i ja dam sedem za groš.“ „Keď mi dáš seďem za groš, tak jako tvoje sestri, tak mi dáš za seďem groší. Seďem ráz seďem je štiricať devať.“

Pošjeł kupec ďalej po jarmaku, ľebo už tje ňemali mu vjac predať za groš. Po jarmaku choďił kupec kupovať vjac vajec, ałe boli o moc drakšje. Pomisľí si: ,Tej, čo mała desať, zostali tri, tej, čo mała tricať, dve, a tej, čo mała pädesjat, jedno. Ešte tjeto kúpím, bárs budú drakšje, ako prvšje boľi.‘ Prešjeł po jarmaku a sa vráti ku tej prvej, čo jej zostaľi tri. I povie jej: ,Predaj mi tje ostatňje vajcá.‘ ,Predám, veď ich mám na to, aľe ňje za tú cenu, čo si prv vzał.‘ ,A čo pitaš?‘ ,Za každuo vajce tri groše.‘ ,To moc zdražełi, aľe ich ľen kúpim. Máš tri, tu máš za ňe devať groší.‘ Pošjeł ku druhej, čo jej ostaľi dve vajcá. ,Predaj mi tje dve vajcá, čo ťi ostałi!‘ Ona povedala: ,Predám!‘ ,A po čom?‘ ,Tak jako moja sestra predała, i ja predám.‘ ,Tej som dał za jedno tri groše.‘ ,Tak aji mne daj za jedno tjež tri groše.‘ Dał jej za dve vajcá šesť groši. Išjel ku tej treťej, čo jej jedno ostało. ,Predaj mi to vajce.‘ ,Predám. Tak ako si mojim sestrám dał aj ja predám.‘ Dal jej tri groše za jedno vajce. Vzali si s jarmaku visvedčeňá, že každá predávała jedako po jednej ceňe, a išli ku matke s peňázmi. I dali jej po desať groší.

Tak sa dokázalo, že šetki tri utržiľi rovnakje peňáze, aľe jedna za desať vajec, druhá za tricať a treťá za pědesjat. A matka potom dovoľiła najmładšej, že sa muože vidať pred staršimi sestrami.“

Srovn. Świętek, Lud nadrabski, 404 č. 43; Blagajić, 52; Gaster, Ruman. Legends; Fairy Tales, 64.

c) Predražovateľ potrestaný

V Slovenských Pohľadoch XVI. (1896), str. 262 — 4 č. 24, je rozprávka „Múdre dievča“ z Bošáckej doliny v Trenčianskej stolici.

Furman dal si v hostínci uvariť päť vajec, ostal za ne dlžen a sľúbil, že ich zaplatí, až sa vráti. O tri roky chcel zaplatiť päť groší a k tomu groš za interes, ale Icík pýtal od neho dvesto zlatých, pretože by sa z tých vajec vyliahlo a vyrástlo toľko a toľko sliepok. Furman nechcel platiť, hostinský mu vzal do zálohu voz i s koňmi.

Prišiel domov, dcéra mu poradila, aby išiel Žida žalovať, lebo kto to kedy slýchal, že sa z varených vajec môžu vyliahnuť kuriatka. Sudca si dal zavolať dievča a dal mu otázku: čo je najmastnejšie a najbelšie na svete. Dievča odpovedalo: zem a deň. Potom ju poslal domov, dal jej semenec a naložil, aby ho zasiala a z narastených konopí utkala mu obrus. Dievča poznalo, že semenec je uvarený, nasbieralo na nátoni íveria, poslalo ho pánovi, aby dal z neho spraviť krosná, inak že nemôže utkať obrus. Pán jej odpísal, aby prišla k nemu oblečená a neoblečená a priniesla dar a nedar. Dievča chytilo živú sýkorku, prikrylo ju na tanieri obrúskom, obliekla si sukienku od pliec po kolená, zavinula sa celá do plachty, predo dvermi pánovými plachtu so seba shodila, vstúpila oblečená i neoblečená a podávala mu dar a nedar. Sýkorka uletela otvoreným oknom. Potom dievča povedalo, že by z toho uvareného semenca mohla dorobiť konopí a utkať obrus, až z tých uvarených piatich vajec sliepka vysedí kuriatka a z tých vyrastú sliepky, ktoré by toľko vajec naniesly, aby si za sliepky a vajcia mohol rátať dvesto zlatých. Na druhý deň zavolal sudca Žida a vyniesol rozsudok. Furman nech zaplatí Židovi päť groší a jeden groš na interes, Žid furmanovi náhradu za zadržaný voz a kone, vcelku tridsať zlatých.

Pripojená je všeobecná sentencia o advokátoch: „To bolo ešte vtedy, keď sa aj Žid musel uspokojiť so súdom a nebolo toľko advokátov, ktorí každý proces za dlhé roky preťahujú, len aby sa im čím viac platilo.“

Srovn. Anmerk. KHM Grimm II., 368; Ján de Vries, Die Märchen von den klugen Rätsellösern, 244; Wisła XVI., 630; Serova, Novgorod. skazki, 46 č. 9; Kubín, Podkrkonoší záp., 675 č. 64, 207 č. 96; Lorentz, Teksty pomorskie, 364 č. 470; Letopis Mat. Srp. C VII., 120. Je to podkladom anekdoty o hostinskom, ktorý draho účtuje varené vajcia, tak mimo uvedených verzií ešte: Nova Zeta II. (1890), str. 267 č. 2; Gaster, Exempla of the Rabbis, str. 118 č. 329, 124 č. 342.

d) Skalu olúpať

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVII., str. 12 — 14, č. 30, je rozprávka „Prešla cez rozum fiškálovi“ zo Spišskej stolice.

Sudca naložil svojmu robotníkovi, aby olúpal skalu, ktorá je pred jeho dvermi, ináče že ho vyženie zo služby. Dcéra robotníkova otcovi poradila, aby riekol pánovi, že až on spustí krv z tej skaly, že ju olúpa. Pán poslal dievčaťu semeno, aby ráno z ľanu natkalo plátna. Dievča poslalo zasa pánovi paličku, aby z nej urobil krosná. Ráno mala prísť k sudcovi nie oblečená, nie nahá, nie na koni a nie pešky, a priniesť dar, nedar. Kúpila si riedky flór a do toho sa obliekla, sadla na somára a vzala klietku so zajacom. Pán na ňu poslal dvoch veľkých psov, ona vypustila zajaca a sama prišla k sudcovi. Ten sa s ňou oženil pod výminkou, že sa mu nebude miešať do jeho práva.

Keď raz sudca odišiel na poľovačku, prišli dvaja furmani do blízkej krčmy. Pani videla oknom, ako sa kobyla jedného ožrebila a druhý položil žriebä pod koňa. Furmani sa išli súdiť, pýtali sa, kde je pán. Pani povedala, že šiel loviť ryby, ktoré sú na stromoch, zajace vo vode. Keď sa tomu jeden z furmanov divil, pani mu riekla, že ani ona nevidela, že by sa kôň mohol ožrebiť, a žriebä prisúdila tomu, ktorému patrilo. Keď sa pán vrátil a počul, čo sa stalo, kázal žene odísť. Vyžiadala si, aby mu mohla ešte uvariť večeru, dala mu do nápoja prášky na spanie a odviezla si ho k otcovi, lebo bol jej najmilšie, čo mala na srdci.

O tomto úvodnom motíve srovn. Ján de Vries, op. c. 145.

Táto látka bola rozobraná v Pov. kladských II., 194, č. 56; v Pov. lidu opav. a han., 156, č. 58; v Anmerk. KHM Grimm II., 349 č. 94.

e) Múdra dievka a kráľ

V Etnogr. Zbirnyku IV., str. 175 č. 3, je verzia zo Zemplínskej stolice.

Keď král išiel na koči dedinou, vyhodili z mlyna na ulicu mlynský kameň a os koča sa zlomila. Kráľ zavolal starostu a pohrozil, keď do troch dní ten kameň neutrhnú, bude s nimi zle. Dedinčania nevedeli, ako to urobiť, ale rychtárova dcérka ich tešila, že kráľovi dá odpoveď. Odpovedala: „Najjasnejší králi, u nás nič živého netrhajú, zarežte to a ja to roztrhnem.“ Kráľovi sa táto odpoveď zapáčila a divil sa, ako to dievčaťu prišlo na um, a dal mu novú otázku: „Mám storočnú kúdeľ, upraď mi ju na hodvábne nitky.“ Dievča odpovedalo: „Mám storočný pluh, dajte z neho spraviť zlaté vreteno, upradiem.“ Kráľ poslal k nej iného posla s košom, ktorý bol na strane deravý, aby ona túto dieru zaplátala. Odpovedala, že sa plátajú len na ruby, poslala kôš nazad, aby ten kôš vyvrátil. Kráľ zavolal dievča a vydal ju za oficiera. Srov. Ján de Vries, op. c. 249.

Czambel, § 129, str. 240, má verziu zo Spišskej stolice.

Žena mala muža vo väzení, išla do mesta, aby mu vyprosila milosť. Cestou našla hlavu a v nej sedem vajec. Páni sľúbili, že muža prepustia, keď im dá hádku, ktorú neuhádnu. Žena vravela: „Išla som, našla som, sedzem živich, umartoho vźála som, a ja sama ośma som, dzevjatoho viślebodzić chcela som.“ Páni neuhádli a muža prepustili.

Táto hádka vyskytuje sa v rozličných látkach. Srovn. Köhler, Klein. Schrift, I., 218, 321; Afanasjev, Rus. narod. skaz. II., 288. — Zs. f. VKunde II. (1890), str. 73; Haas, Schnurren, 112 č. 106; Rkp. Václ. Popelku, č. 22.

Český Lid XIV., 48, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 279, poznačený je rozprávač: Ad. Ochodnický.

Majstrová debnárova sľubovala slúžke, ak u nej ešte ostane, že jej dá teliatko. Ostala tam ešte tri roky, a z teliatka vyrástla pekná jalovička; gazdinej bolo ľúto dať slúžke za odmenu jalovicu, a dievča išlo žalovať. Rychtár rozhodol, že spor vyhrá, kto uhádne jeho otázky: 1. čo je najbohatšie, 2. čo je najsladšie, 3. čo je najrýchlejšie.

Gazdiná odpovedala: „Najbohatšia je jej truhla, najsladší med, najrýchlejšia jej suka Friška.“ Slúžka odpovedala: „Najbohatšia je zem, lebo všetkých chová; najsladší je sen, lebo nesie sladký odpočinok po robote; najrýchlejšia je myšlienka.“ A vyhrala pravotu.

Srovn. Povídky kladské II., 194 — 197 č. 56. J. de Vries, op. č. 69.

Czambel, § 126, str. 237, má verziu zo Spišskej stolice.

Žid mal slúžku Boru; poslala gazdu s „rijakom“ ku kováčovi, že sama nemá kedy. Kováč, keď vykonal robotu, povedal: „Ked mi rijak plitko orał, vtedik treba ten kľinek nabic zo spodku, a ked budje hiľboko orac, nabic ho s verchu.“ Žid mu odpovedal, že Bora to všetko vie, lebo je múdra. Dokázala to tým, že keď sa jej raz pýtal, prečo Židia uliali zlaté teľa, odpovedala, že by si boli uliali kravu, keby boli mali toľko zlata.