ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Škultety — Dobšinský, str. 279 — 282 (v nov. vyd. str. 370 — 375), majú verziu „Či še hnevace“ („Sdelili: M. Lukáčik z Novohradu, Štiavnický Zábavník, Janko Rimavský z M. Hontu, zo Šariša Ondrej Srnka, a ten i rozpráva, a síce vo vidiekohovore šarišskom“).

Otec mal troch synov, najmladší bol hlúpy stále sedel len za pecou. Vybrali sa jeden za druhým do služby k sedliakovi s podmienkou, že kto sa prvý rozhnevá, tomu sa odreže nos. Prvý išiel mlátiť, nevolali ho ani na raňajky, ani na obed, ani na večeru. Nehneval sa ešte, lebo mal ešte predplamenníky z domova. Keď ho potom ani na druhý, ani na tretí deň nevolali jesť, povedal gazdovi: „I by še ďabel nehneval, kedz me tak hladom morice.“ Vytiahol gazda nôž a odrezal mu nos. Rovnako sa vodilo druhému bratovi: „I ďabli by še vam tu nehnevali, tadi mi už bruch ku hirbtovej kosci prirostnul.“ Najmladší vedel si pomôcť, keď mu nedávali jesť: čo vymlátil, niesol do krčmy. Gazda stále mu hovoril, že sa nehnevá, len aby neprišiel o svoj nos. Raz gazda so ženou odišli a nariadili sluhovi, aby do ich navrátenia zarezal ovcu, ktorá prvá naňho pozrie, keď vojde do chlieva, očistenú aby uvaril v kotle a priložil perašín (petržlen), a decko, keby sa mu čo prihodilo, aby očistil. Vošiel s veľkým hrmotom do chlieva, všetky ovce naň pozrely, a všetky porezal. Jednu očistenú položil do kotla a k nej hodil psa, ktorý sa volal Perašin, miesto perašinu — petržlena. Potom videl decko nečisté. Hlúpa jeho hlava chcela ho celé očistiť, rozťal ho na poly a ako jahňa povesil na klin. Keď gazda so ženou to všetko videl, predsa sa nehneval, lebo mal svoj nos radšej. Na odpust (utiereň) vybrali sa do kostola a mienili, že by bolo dobre, keby im niekto posvietil. Paholok im povedal, len aby išli, že im posvieti, a zapálil im strechu, až celý dom zhorel. Priletel gazda a paholok sa ho opýtal: „Či še hnevace?“ „I čo by som še hneval?“ Bol mu milší jeho nos než dom. Čo mali robiť bez domu, išli teda do sveta gazda so ženou i s paholkom. Chceli ho usmrtiť, hovorili si v noci, že ho hodia do vody, až bude spať. Ale on si neľahol na kraj brehu, v noci vstal, a gazdinú, ktorá bola na kraji, hodil do vody. Zobudil sa gazda a videl, že jej niet, počal kričať, ale paholok sa ho pýtal, či sa hnevá. „I by še ďabel nehneval, di ši me o šicko pripravil.“ Vzal paholok nôž a odrezal mu nos. Prišiel domov a povedal bratom: „Nu vidzice, vy muderci, že ja vyslužil nus.“

Tento text srovnává sa veľmi značne s rukopisnou sbierkou Rozličné rozprávky, str. 147 — 150, odchyľuje sa najmä len lexikálne: „pulnu tanysterku posuškoch“ miesto „torbečku priplankoch“, taktiež potom „posušky“, nad čím inou rukou je napísané ako i na prvom mieste „langoše“, a i „tanysterka“. Potom „jak bez nosa bežel un domu“ je nadpísané „ljecel“, čo je v tlači „lecel“. „Vy sce glupaci“, nadpísané „glupe“. „Na obid nepozvala“, nadpísané „nevolala“; „do jich navratu“, nadpísané „navraceňa“; „vejdze do maštali“, nadpísané „stajny, chliwa“, a posledné slovo je vytlačené; „občiscil“, nadpísané „očilyil a vytlačené ,očilil“; „do kotla hodzil“, nadpísané „rucil“; „vidzel ho špatné“, nadpísané „nečile“; „očiscic“, nadpísané „očilic“; „rozseknul“, nadpísané „rozcal“; „jako beranka pověsil na klin“, nadpísané „jahňe“; „paňe gazdo“, v tlači len „gazdo“; „šak ja vam pošvicim“, pretreté a pripísané „di“; „rekol“, nadpísané „hutorel“; „bo mu milší bul nus“, nadpísané „ljubši“; „nito“, nadpísané „njet“; „kedz“ nadpísané „di“; „mudraci“, pod tým napísané „muderci“. Všetky tieto opravy boly prevzaté do tlače. Z pravopisu treba poznačiť, že je písané „popaľil, aľe, ľehnul“.

Okrem toho poznáme ešte tri rukopisné texty:

2. V Codexe divers. auct. A, str. 90 č. 29, rozpráva Rimavský celkom iné kúsky paholkove.

Obidvaja starší bratia ako i tretí boli poslaní najprv orať, a to so synkom alebo s iným sluhom sedliakovým. Mali sa nasýtiť kúskom chleba, ale mali ho celý priniesť domov, mali prísť do dvora a neotvoriť vráta. Najmladší rozrezal chlieb, vyňal striedku, položil doňho niečo iného a sbil ho klinci. Večer zabil pred vrátami voly, prehodil rozbitý pluh, taktiež kozlíka a sám preliezol. Druhý deň mal pásť ovce, tie potom maly prísť podskakujúc do dvora, zlomil teda každej nohu. Keď potom mal sedliaka priviesť domov z krčmy, mala byť cesta pokrytá „bablnou“ a dvor sa mal ligotať. Odrel ovce, cestu kožami vykládol a zapálil stodolu. Sedliak chcel sa ho striasť, ale on mienil, že pôjde až o rok, keď zavolá kukučka. Vyliezla teda gazdiná na strom a začala kukať, ale paholok hodil po nej polenom a zabil ju. Napokon sa sedliak rozhneval a prišiel o nos.

3. Dosť odchylne sa táto verzia rozpráva v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 166 — 169, „Kto sa nahnevá, stratí nos“. Tento text podávame:

„Bou jeden chudobní sedljak a ten mau trích sinou, ktorích pre psotu do službi poslaťi museu. Vibrau sa teda najstarší, menom Janko. Iďe, iďe, len príďe do jednej ulici a tam sa stretou s jedním gazdom; ten sa ho spítau: ,Sin môj, kďe iďeš?‘ ,Nuž la, slúžit!‘ ,A či bi si neišou ko mně?‘ ,Ach, prečo ňje?‘ A tak teda zobrau sa s tím gazdom. Keď prišli, začali sa jednať, glho sa jednali a ňijako sa ňemohli dojednať. Potom povjednu gazda: ,To budě najlepšje, keď sa nemuožme inakšje dojednať: kdo sa skorej nahněvá, tomu sa nos odreže.‘ Na to ai Janko privoliu.

Po chvíli pošle ťi ho do hori a eště mu aňi sa najesť nedau, a aj s tríma koňma, jedlo že mu hněť pošle za ňím. Ten idě, idě, len prídě ras do tei hori a rúba, ale veru ňič němohou narúbať, lebo mu už bolo brucho na chrbát vilezlo. Prídě poludňja, prídě štvrtá hoďina, pomáli ai večer, a tu veru žjadno jedeňja; len sa ras nahněvá a hibai domou, frčau ako čert na tích koňách. Tu prídě domou, začňe bohuvať. Potom sa ho gazda spítau, či sa asnad hňevá a či čuo, že tak bohuje. ,Ada bi sa vám čerťi ňehňevali, veď som už skoro zdochou od hladu, už mi aňi na zdržaňja ňebolo.‘ A tak teda gazda zau nuož a odrezau mu nos.

A s tím sa na cestu k svojím roďičom vibrau. Tu príďe a šetko vipovjedau, ako sa mu voďilo. Ako to počú stredňi brat, velmi sa nahňevau a kseu sa pomstit nad tím huncvutom; vibrau sa na cestu, ale veru sa i tomu tak vodilo, ai ten tak o nos prišou ako prví.

Nad tím sa najstarší (sic) brat tak velmi nahňevau, že alebo on alebo ten oplan musí zomrjeť. A tak teda sa i ai ten na cestu vibrau. Ako iďe, len sa veru ai ten s tím oplanom stretou a hňeď sa ho spítau, že kďe iďe. ,Nuž la, kde mi treba.‘ ,A čuo ťi treba?‘ ,Nuž služba.‘ ,Či bi si teda ko mně ňejšou?‘ ,Ach, prečo ňje.‘ Keď už prišli, začau sa gazda jednať. Ale veru milí Palko aňi slova o jednaňí skuor nechceu povjedať, dokúd bi sa mu do chuťi nedau najesť. Tu volki ňevolki museu mu dať do chuťi najesť. Potom po jedeňí tješ tak ako s tíma predešlíma sa spraviu. A tak teda hňedki poslau ho do hori na drevo. Ten šibal ňje do hori, ale rovno k otcovi išou a koňe, s keríma mau drevo doňjest, dau mu, potom sa ai vispau, a len večer sa pobrau k pánovi svojmu. Tu príďe, hňed sa ho gazda opitau, že kdě má kone. ,Nuž la! Sami stě si na príčini, mohli stě ma do hori ňeposlať, len som vám ja zoťau strom velmi velkí, kerí sa mi do druhího stromu zapreu, tak že ho koně aňi pohnuť ňemohli, ja som ích velmi biu a tak teda sa pretrhli a v jednei dolini zdochnuťje ležja, a vari sa za to hňeváťe?‘ ,Ach, čo bi som sa mau hňevať, veď ažda buďem mať asnáď ai vjac koňou.‘ Na druhí děn poslau ho, abi išou na kilu maku zem zorat, ai eště ten mak zasjať. Nuž ale keď on ňeveďeu, kďe je to pole, dost mu gazda ho pokazuvau spredo dveri, nuž ale, keď on ňemohou ho zazrieť, poslau teda s ňím jedného psa menom Petržlenka, že bi nu ten cestu ukazuvau. Dau mu teda dva voli, pluch ai to vrece s tím makom. Idú, idú, len ten Petržlenka po všelijakích kopcách, jaminách skácau, a tak teda ten s tím statkom šadě ist ňemohou, nahňevaní chiťiu Petržlenka za chvost a z bičovím poriskovím hrubším koncom do chuťi namasťiu. Potom idú, len prídu po psotě na to pole voláko; keď už tam boli, statok nakrmiu. On pak začau jamu kopat, kerú ked vikopau, šuch ten mak do nej, a potom si odíchou až do večera. Potom keď prišou domou, gazda sa ho spítau, či zasjau. Palko mu len hlavou pokívau. O krátki čas keď už má schádzať, vibrau sa gazda na pole; ked už ta prišou, všadě ho hljadau, ale ňigdě nič, len raz viďí z jednej jamini vichádzať. Na to sa nahňevau a prehutavau, ako bi ho mohou o nos pripravit, ale nič ňemohou nahútat.

Potom zase raz v nedělu vibrau sa gazda i z gazďinou preč, to jest do kostola. Kázali mu, abi poljeuku dobrú za ten čas navaviu a petržlenku do ňej nakrájau. Ako odišli, meso hňed postaviu na poljouku, potom okolo děsjatej, keď sa už to meso dobre varilo, zau miljeho psa, na poli rozsekou a hibaj s ňím do poljouki. Tu ťi prídu už na poludňja s kostola, kázali mu, abi tú poljouku dnu doňjesou; keď ťi už bola na stole, gazda zau vidličku a chcel meso viťjahnuť, nuž ale veru on meso ňeviťjahou, ale chudáka Peržlenku. Tu začňe bedákať, že čuo to urobiu, že mesto petržlenu psa Petržlenka pokrájau.

Potom pomalički aj večer prišou a tu si šeci poľíhali; po chvíli, keď sa už gazda i s gazďinou nazdali, že tento šibal už spí, začali medzi sebou sa radiť, ako bi ho mohli skántriť. Len ras príďe jej do rozumu, že zajtrá hňed poviberajú šeckú glžobu, čo len majú, a urobja hosťinu pri najblišiom tajchu, a že keď sa už hodňe opije, že ho hoďja donho. Ale veru milí Palko ňespau, ale šecko počú, čo sa oňi medzi sebou shovárali, a tak teda veďeu sa aj podla toho chrániť. Na druhí děn ale veru ňemohli k tomu tajchu isť, lebo boli povolaňí na hostinu do najbliššej děďini. Nuž teda ráno, keď už odchádzali, prikázau mu gazda, abi keď pojdu večer s tej hosťini, sa jím odťjal až gu jích domu svjeťilo, tak ako ve dne, keď najlepšje slunječko svjeťi, a žebi aňi po zemi, aňi po skale aňi po dreve neišli. Nuž čuože bisťe predci hádali, čuo ten šibal ňeurobiu. Ako odišli, povolau otca, matku, bratou a všeckích známich na pomoc, že bi mu išli rozličňje stádo vizljekať. Keď uš šecko porobili, meso si domou za robotu poodnášali, a začau večer biť, tu ťi presťjera ťje koške po ulici, a keď jích popresťjerau, podpáliu dom, a keď najlepšje horeu, išou pre ních, kerím podnapitým velmi sa to páčilo; len keď ťi už prídu k domu, s kerého len hlavňe už boli, celí zblázňení velmi sa hněvali, ale hňeu v sebe zadržali. Na druhí děn nakúpili šakovje veci na tu hosťinu a popoludňí k tomu tajchu išli i s Palkom. Tu oňi pili, jedli jeden lepšje ako druhí, ale Palko často mesto kropa poza košelu viljau. Potom keď gazďiná dobre spala, svoje hábi jej obljekou a jej sebe. Potom keď sa tak prečarali, zobudiu gazdu a povjedau mu: ,Mužík, staň chitro, teras ho už hodíme dnu.‘ Tu gazda hneď stau a za hlavu ho chiťiu. Palko pak za ucho a naras šmik s ňou dnu. Keď uš tak hu zahoďili, povje gazdovi: ,Či vjeťe, koho sťe to hoďiu do tochtok tajchu? vašú ženu!‘,Kího čerta!‘ ,A vari sa hňeváťe?‘ ,A debi sa ťi všeckí čerťi jazarňí ňehňevali.‘ Palko pak vrtkí dávno čakau na ten hňev, zau nuoš a milímu gazdovi odrezau nos. Potom pak ešťe ten večer sa domou ku svojím roďičom na cestu vidau a aj šťastňe prišou. A žiju v radosťi a snad ai posjal, ak ňezomreli.“

4. Iné čiastočné motívy sú vo verzii, zapísanej do tohože Zábavníka Štiavnického, str. 194 — 196.

„Traja sinovja jedniho otca umjenili si, že nebudau doma čas márniť, ale že puojdu do službi, abi si mohli volačo vislúžiť. Vibrau sa ale najsamprú najstarší, že keť sa mu bude dobre vodiť, že puojdú aj druhí. Otec mu prikazovau a dávau naučenja, abi k žjadnímu takímu nejšou, čo má červenje vlasi, lebo že každí červenovlasatí je mrchaví človek. To si on dobre zamerkovau.

Idě cez pole. Sretňe ho jeden mesjar a ten mau červenje vlasi. ,Sinku,‘ rjekne mesjar, ,či bi si ko mne nejšou do službi?‘ ,Ei, vi máte červenje vlasi, k vám nepuojdem.‘ ,To je nič, ale u mňa ti dobre bude, nebudeš nič inšje robiť, len barani pásť.‘ Dau sa nahovoriť, išou k ňemu. ,Ale sa takto sjednáme,‘ povje mesjar, ,kto sa z nás dvoch skorej nahňevá, tomu nos odrezať.‘ ,Dobre,‘ pristau na tom. Pošle ho prvší den s ovcjami aj s barani, dau mu jeden chljeb celí aj hrudu sira a povjedau mu: ,Z tochto aj ti sa najec, aj psovi daj, aj šetko nazpak domou dones.‘ Tento sa zľakou, že ako on muože aj sa najest, aj šetko domou donjest. Neveďeu si dať radi, ale mu dobre bolo, lebo mau ešte volačo z domu na kratkí čas. Príďe domou večer s ovcjami, už bola večera prichistaná, sadali k stolu a jeho poslaľi s ďjovčaťom von na potrebu. To ale tak dlho tu von kuočalo, že keť prišou ta dnu, už šetko zedli a prázňe miske zo stola zberali. Gazda mu povje: ,Či sa hneváš?‘ ,Ach, nje, gazda, nič sa nehňevám,‘ lebo bou v strachu o nos. V druhí den to istuo sa mu prihodilo. Večer sa ho zpítau zase gazda, že či sa hňevá. On rjekou, že nje. Na tretí den, keď ťím istím zpuosobem zase nič nejedou a gazda sa ho zpítau zase, či sa hňevá, rjekou: ,Abi sa čert už nehňevau, keť sami šetko zožeriete a mne nič nedáte.‘ ,Či vješ, ako sme sa sjednali? Kdo sa nahňevá, že mu nos odrezať.‘ Chiťiu britvu, šmik nos dolu. Tajšou bez nosa domou.

Vibrau sa mladší a aj tohto otec vistríhau, abi nejšou červenovlasatému, ale aj tohto ten istí mesjar sretou, k sebe zvábiu a s ňím sa tjež tak sjednau, že kdo sa skorej nahňevá, nos odrezat si dat musí. Tím istím zpuosobom sa aj tomuto zvjedlo, že mu tjež nos odrezau.

Ešťe najmladší kceu zkúsiť, či sa aj jemu tak povodí, a preto vibrau sa aj on slúžiť. Trafilo sa, že ho ten istí mesjar k sebe prijau, čo dvoch predošlích, a poslau ho tiež ovce pást, na celí den mu dau jeden celí chljeb aj hrudu síra, že sa má aj on najest, aj psovi dat aj celuo domou donjest. ,No počkaj! veť ťa já naučím,‘ mysleu si Ďuro, lebo tak sa volau. Keť už bou za ovcjami, chljeb na polovic prekrojiu, posrjedok vibrau, aj on sa najedou aj psovi dau; kraje posliňiu a tak spolu zase složiu, ako bou, na slnku usušiu, žebi sa spolu držau a večer domou celí donjesou. Gazda večer chiťí chljeb do ruki, poznau, že je lachkí, pomisleu si: ,No už si ma dostau.‘ Poslau ho z djevčaťom von, keť mali večer jest, a dievča bolo už popredku naučenuo, že ma dlho tu von bit, keť prišou dnuká, už boli prázňe misi. Gazda sa ho spítau: ,Či sa hňeváš, Ďuro?‘ ,Čo bi som so hňevau?‘ riekou.

V druhí den mu dau ten istí chljeb, aj ten sir, a on okolo poludňja, keť bi už bou jedou, chiťiu ovcu, zarezau, nakládou ohňa, upjekou, najedou sa aj psa nachovau, čo mu ostalo, druhím zanjesou. Príďe večer domou, gazda čítá ovce, jedna chibela. ,Ďuro, kde ti je jedna ovca?‘ ,Nuž, chojte si za ňou, čože ja vjem, kde je.‘ Keť mali večerať, poslau ho zase s ďjevčaťom von. Keť djevča neskoro stávalo, chiťiu ho a zopchau na kvol. Vtom príde dnu samotní. Gazda sa spítá: ,Nuž, kďe že je ďjevča?‘ ,Nuž, tu von na kole.‘ Vibehnú von, ono vskutku tak. Ďuro povje: ,Gazda, či sa hneváte?‘ ,Ei, čo bi som sa hňevau, ďjevčenjéc muože biť ešťe vjac.‘ ,Dobre, aj já sa nehnevám, tak sme na rovno.‘

Pošle ho druhí den pást. Zabiu 5 ovjec, čo muohou, sám pojedou, druhuo rozdau šetko. Gazda večer čítá, viďí, že mu chibáva 5, krúťi hlavou. Ďuro sa zpítá: ,Gazda, či sa hneváte?‘ On povje: ,Ej, čože bi som sa hnevau, čo že je mne 5 ovjec, daj mi Bože!‘ V treťí den zabiu 10, zase rjekou, že sa nehňevá.

Potom išli spolu raz na pole. Gazďiná bi bola pila, poslau tedi Ďura, abi jej pomohu vodi nabrat na studni. Gazďiná kukne do studni, a on tú fuk strčiu do studňi. Príďe nazpak, gazda sa spítau: ,Nuž, kdeže ti je gazdiná?‘ ,A čože já vjem, tam vodu pije,‘ rjekou on. Gazda iďe pozrjeť, ono už žena zatopená. Potom sa Ďuro zpíta: ,Gazda, či sa hneváte?‘ On odpovje: ,Ja sa nehnevám.‘ ,No, aj já nje, tak je dobre, my sme dvaja rovňí.‘ Gazdu to ale škrelo, rád bi sa bou na ňom vivršiť a neveďeu už ako, rád bi bou takuo vimisljet, že bi sa predca prvší nahňevau, a preto mu toto ešťe rozkázau: ,Já puojdem do krčmi a ty mi cestu od domu až ta bjelím a červením viložíš a o ďesjatéj večer príďeš pre mňa pri fakle.‘ ,Dobre,‘ rjekou Ďuro. Keť ovce napásou, ponáhľau sa domou, večer doma šetke ovce pobiu a jednu pri druhej od domu až po krčmu pokládou, tak že jednu mu ešťe aj na prah položiu. Potom pospolu išou domou, dom podpaliu a bežau do krčmi kričjac: ,Gazda, podte už domou, už máte ai cestu červením aj bjelím viloženú, aj fakla už horí.‘ Gazda víďe von, viďí šetke jeho ovce pobiťje a dom zapálení, zaškripeu zubama. Ďuro povje: ,Gazda, či sa hneváte?‘ ,Abi sa čert už nehnevau,‘ povje mesjar, ,už si ma o šetko aj o djeťa, aj o ženu, aj o gazdovstvo donjesou.‘ ,Aha,‘ riekne Ďuro, ,či vjete, ako sme sa spravili?‘ Vtom chiťí nuož, šmac gazdovi nos dolu.“

5. Kratšia je a novými detaily vyniká verzia v XIV. — XV. sväzku sbierky, pripojenej k VII. — X. sväzku Pověstí Amálie Sirotkovej, str. 27 — 29.^[140]

„Boli jední chudobní rodičove, mali troch synov. Najstarší šov do služby a v jednom měste sa stretov se strigvoňom. On ale neznav. Zpítav sa ho: ,Kdě iděš, Janko?‘ ,Hla, idem si službu hladať.‘ ,A či by si ko mně nejšov? inšvo nebudeš robit, len čtiry voli pásť a jednyho psíčka chovat.‘ ,No ba, jako teda iděm.‘ Odviedov ho domov.

Ranno sa mu dav halušek najest a dav mu celý chlieb ai syrec: ,Na, z tohoto sa na obed najec, ale že mi ho večer celý domov prines zas.‘ On šov. ,A znáš, tento psíček ťa bude vodit, ai pred volmi ti bude chodit a na poludnie ho tiéš nachovaj.‘ Orav celý den, nič nejedov, večer prišov domov. Gazda sa ho zpítav, či je lačný. ,Nuž, akože.‘ ,Adaj sa aj hněváš?‘ ,By sa čert nehněvav celý den nejest.‘ ,Žena! daj nvož!‘ On zav nvož, rozťav ho na dva poly a obesiu na pvojd.

Potom šov jeho mladší brat do služby a ten sa tješ s tímto istým strigvoňom stretnau, vzav ho do služby. Ranno ho tješ haluškami nachovav, dav mu chléb celý, syrec, aby sa najev na oběd i psíčka nachovav, ale aby ho celý doniesov domov. On orav a celý den nič nejev. Večer sa ho zpytuje pán, či by jev. ,Aždaj sa ai hneváš?‘ ,By sa hrom nehňevav celý den nejest.‘ ,Žena, daj nvož!‘ Rozkrojiv ho napoly a ku bratovi obesiv.

Šov potom i najmladší brat do služby, ačprávě ho nechceli pustit rodičove. Ako šov, zas sa i tento potkav s tím strigvoňom a sjednau sa do služby. Ranno šov po haluškách orať so psíkom, s chlebom i se syrcem. On ho na obed načav, šitkau sriedku vydlabav, tak i se syrcem urobiv a do kvorok lajná napchav; najev sa i psíčka nachovav a zalepiv krajík na oba. Psík mu ale nechceu chodit, on zav prantyk a pošibav ho. Ten do behu a to krížom pres zahrady, voli za ním museli a tam na koli sa pozopchávali a popreklávali. On teda prišov domov, vyrozprávav, jak sa mu s volmi stalo, ni ale ako obedovav. Strigvoň mu povedav: ,To je nič! Zajtrá pvojdemo druhé kaupit.‘

Medzitým sa so ženov dovrávev, že budau pri mori na brehu nocovať a v noci že toho slauhu do mora vstrčí. To mu ale tak nevypálilo, lebo slauha, ako videv, že ho nakraj poslali spat, hned čosi merkuvav nedobryho a v noci vstáv, a jako ležali, on pri vodě hned, za ným pán, čo ho chcev strčit, a potom paní. On teda zav tje šaty, s kterymá bola pani zakrytá a prikryv ju se svojov surovicou a on sa tíma jej prikriv a na jej město ostatné si lahov. Pán stav a bez rozdílu strčiv ho do mora. A obrátí sa k ženě: ,No, žena, už je tam.‘ ,Ale ten: ,Veď si si ženu strčiv.‘ Tu vidí slauhu a zvie, že si veru ženu strčiv. Vtom ako sa obzerav, slauha i jemu pomohov do mora a tak sa zprostiv obidvoch. Bratov tělá najšov a dav pochovať.“

6. Novší je text Nár. Hlásniku XXIII. (1890) str. 181 — 182, „Sprostý — prefíkaný“.

Otec mal troch synov. Obidvaja starší mysleli, že sú „prefíkaní“ a tretí že je hlúpy. Raz vybral sa najstarší hľadať si službu a v neďalekej dedine dal sa do služby k sedliakovi. Ale sedliak nedal mu nič jesť a paholok sa hneval, že v službe neostane, ale sedliak sa držal porekadla: „Kto sa bude hnevať, tomu odrežeme nos,“ a vzal nôž a naozaj odrezal paholkovi nos. Druhému bratovi sa vodilo rovnako. Potom išiel do tejže služby najmladší. Keď mu nedávali jesť, nabral si v stodole obilia a predal ho a za tie peniaze si kúpil chleba a piva. Takto predal všetko obilie a sedliak nič nehovoril. Raz sa vybral sedliak s gazdinou do mesta a kázali paholkovi, aby zarezal prvú ovcu, ktorá sa naň obzrie. Paholok išiel s veľkým krikom do ovčiarne a všetky ovce sa naň obzrely a on pobil všetky. Na vianočné sviatky chcel ísť sedliak do kostola, ale nemal na cestu svetla. „Keby nám niekto posvietil,“ povedal. Paholok sa ponúkol, že im posvieti dokonale, a zapálil dom. Keď to sedliak videl, bežal domov a paholok sa ho pýtal, či sa hnevá. „Nie,“ odpovedal, mal radšej nos, než svoj dom.

Posledný motív je pokazený. Všetci sa potom pobrali do sveta. V noci paholok počul, ako sa sedliak s gazdinou dohovárajú, že ho hodia do vody za to nešťastie, ktoré im urobil. Keď spali, chytil gazdinú s postele a hodil ju do vody, kde sa utopila. Ráno sa sedliak hneval, že ho pripravil o dom i o ženu, a paholok mu odrezal nos.

Rozprávka, vytlačená i v Slovenských Povestiach, str. 279. bola preložená do angličtiny v knihe „Sixty Folk Tales by A. H. Wratislaw“, str. 89 — 91.

Srovn. Kubín, Povídky kladské I., str. 98 č. 51. Povídky lidu opavského a hanáckého, str. 44 č. 10; Zeitschrift d. Vereins für VKunde XVII., 317; Kubín, Podkrkonoší str. 618, č. 54, 692, č. 123, 697, č. 148.

Vo verzii č. 4. vystríhajú synka, aby neslúžil u červenovlasého, podobne v iných verziach, hanáckej, Přikryl, 210, u zrzavca; srovn. J. Grimm, Reinhardt Fuchs, str. XXX.; Germania V., str. 155; Afanasjev II., 430 č. 249; Čubinskij II., 338; Radlov, Narečija tjurkskich plemen X., str. 9, č. 2; Valjavec, Varaždin, 199 č. 27; Carnoy, Littérature Picardie, 267.

Czambel, § 137 str. 252, má verziu zo Spišskej stolice.

Mlynár poslal svojho sluhu do hory s volmi a vozom pre drevo. Medveď mu voly roztrhal, sluha ušiel. Mlynár poslal ho znova do hory, aby mu doviedol aspoň voz. Sluha zapriahol mladých medveďov, ktorých našiel v diere, a to sa mlynárovi tak páčilo, že mu sľúbil svoju dcéru, ak bude u neho desať rokov slúžiť. I dal mu ju.

Po mlynárovej smrti urobil sa planým. Bol zo zbojníckej rodiny a chodil so svojimi jedenástimi bratmi kradnúť. Potom sa rozpráva čiastočne shodne s látkou o zbojníckej neveste (srovn. hore 331 č. 107 A b). Zbojníci prišli do mlyna, žena sa zatvorila do „sipanca“, oblokom vliezol prvý zbojník, jej muž, a skryl sa. Nevidela ho. Ostatných ťala do hlavy alebo do ruky, tak že sa báli; medzitým prišli žandári a polapali ich. Len jej muž sa zachránil, dal sa na pokanie a žil spravedlive.

Czambel, § 206, str. 402 — 3, má verziu z Ungskej stolice.

Matka nadájala svojho synka, Lomidreva, trikráť sedem rokov. Chlapec bol taký mocný, že vyťahoval stromy. Išiel do sveta, stretol sa s chlapom, ktorý železo stískal v rukách ako blato, potom s chlapom, ktorý vrchy prevracal. Išli spoločne ďalej. Našli furmanov so železom, ktorí zaviazli v blate. Lomidrevo ich vytiahol, vzal si všetko železo za odmenu. (Je to úvod z č. 2 A, hore I., 263.)

Ten, ktorý železo „daviu“, urobil z toho železa tri cepy. Dali sa najať, že vymlátia pánovi obilie, keď dostanú toľko zbožia, čo všetci unesú. Valihora vzal všetko zrno do vriec na plecia a odchádzali. Pán za nimi pustil bujaka, Lomidrevo ho chytil za rohy, zabil a hodil do „sipanca“. (Ten istý motív je v č. 82.) Potom pán poslal sluhov, aby im zarúbali cestu, druhovia drevo odmetali, podelili sa v dome Lomidrevovom o korisť a rozišli sa.