ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Podľa dodatku slovenského kalendára evanjelického z r. 1792 v nemeckom preklade podal Heinrich v. Wlislocki v Zs. f. vergleich. Litergesch. N. F., IV., 108 — 110, túto verziu:

Žil bohatý a hlúpy mlynár a veselo si hovorieval: „Mne pršia toliare komínom.“ Mal brata, ktorý sa stal k vôli svojej protestantom a bol pravý opak mlynárov. Bol vtipný a múdry, usilovný a striedmy, ale nešťastím prenasledovaný schudobnel tak, že sa stal bratovým ovčiarom. Mlynár mu hovoril, že ho stihol boží trest, pretože opustil katolícku vieru otcovskú. Mlynár bohatol ďalej a napokon dal si svoj dom zlatými písmenami napísať: „Nepoznám nijakých starostí!“ Išiel raz kráľ Matiáš okolo a čítal podivný ten nadpis. Mlynár povedal kráľovi, že je veľmi bohatý a nepotrebuje svoju hlavu namáhať. Kráľ mu od povedal, že ho naučí, čo sú to starosti. Naložil mu, aby do týždňa odpovedal na tri jeho otázky; ak to nedokáže, príde o celý majetok: 1. Ako ďaleko je do neba? 2. Ako vysoko mňa ceníš? 3. Čo si myslím v túto chvíľu? Márne mlynár premýšľal, nenachádzal odpovedi a tak posledný deň išiel k bratovi na pole. Ovčiar s úsmevom mu povedal, že tie otázky zodpovie, nech mu dá svoje šaty, a on v nich pôjde ku kráľovi. Na prvú otázku odpovedal kráľovi: Iba jeden deň cesty, lebo Ježiš povedal lotrovi na svojej pravici: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Na druhú otázku odpovedal: Iba dvadsaťdeväť strieborných. Na tretiu otázku, že kráľ myslí, že je mlynárom, ale že je len jeho bratom. Kráľ ho bohate obdaroval a mlynárovi k vôli nemu odpustil.

2. Zo Šarišskej stolice má verziu Czambel str. 331 — 332, § 167.

Dvaja chudobní kmotrovia sa vysťahovali zo svojej dediny, jeden do Ameriky, druhý do Pešti. V Pešti sa divil, keď videl ľudí navrchu, lebo nevidel rebríka. Volali naň a sľubovali mu prácu, i zvali ho, aby vstúpil do domu, a po schodoch vystúpil do druhého poschodia.i Tí páni mysleli, že majú do roboty so sprostým Slovákom. Sľubovali mu dvesto zlatých, ak uhádne hádku: 1. Ako vysoko je do neba? Ako z neba do zeme. Potom mu sľubovali nových štyristo zlatých, ak uhádne druhú hádku: 2. Kde je stred zeme? — Tam, kde sme; ak neveríte, choďte merať. Nechcel akosi vziať peniaze a hovoril, že prišiel do Pešti pre prácu. Položil vyhratých 600 zlatých na stôl a hovoril pánom, aby položili tiež ešte šesťsto zlatých, nech oni jemu uhádnu, čo im on uloží: Ako sa písal kmotor, ktorý ho poslal do Pešti na robotu? Jeden na druhého sa dívali, ale uhádnuť nevedeli. Tak vzal dvanásťsto zlatých a chválil sa, že viac zarobil v Pešti pri pánoch rozumom, než jeho kmotor v Amerike v zlatých baniach kopáčom.

Srovn. Povídky kladské II., 191. č. 55. Vyhlídal, Poh. a pov. z Hané, „Císař Jozef II. a klášterníci“. Anmerk. KHM Grimm III., 214, č. 152, Variant Slovenského kalendára rozobral Walter Anderson v knihe Imperator i abat I., 423. Kubín, Podkrkonoší vých., 90, 412 č. 69; 357 č. 237, W. Anderson, Kaiser und Abt, die Geschichte eines Schwankes F. F. Communications sv. 42., str. 26, 59, 113, 269; Levčenko 471 č. 552. Bos. Vila I., 172, XIII., 284. Čajkanović, 292 č. 79.

a) Rozdelenie mzdy

1. V Prostonárodných povestiach II., str. 92 — 96, rozpráva Štefan Marko Daxner od Rimavy rozprávku „O troch grošoch“. Predtým bola vytlačená v Nár. Hlásniku III. (1870), č. 6, str. 200 — 202.

Chudobný človek kopal pri hradskej priekopy. Išiel tadiaľ kráľ a pýtal sa ho, akú plácu dostáva za tú ťažkú robotu. Keď počul, že tri groše, divil sa, ako môže na tých troch grošoch vyžiť. Chudobný odpovedal, že vlastne žije iba na treťom groši, lebo prvý vracia a druhý požičiava. Nerozumel kráľ tejto odpovedi a chudobný mu vysvetlil smysel svojich slov: chová starého, nevládneho otca, tomu vracia; chová malého syna, tomu požičiava, aby mu vracal, až on ostarie. Kráľ chcel túto hádku zahádať svojim radcom a nariadil prísne chudobnému, aby im jej smysel nepovedal, kým neuvidí jeho obraz, a daroval mu ešte za hrsť dukátov.

Radcom dal kráľ krátku lehotu a pohrozil im, že ich vyženie z krajiny, aby mu aspoň darmo chlieb nejedli. Vyhľadali toho človeka, prosbou, hrozbou, zle, nedobre dotierali doňho, aby im povedal, ako je to s tými troma grošmi. Keď mu už peniaze na hŕbu nanosili, navysmieval sa, že si takí múdri páni nevedia porady, vytiahol dukát, čo mu kráľ daroval, a povedal: „No, vidíte, tuná je kráľov obraz; sám mi ho daroval, vidím ho dobre, nemám sa čo obávať, že by som prestúpil kráľov rozkaz. A tak vám čo chcem, vyjaviť môžem.“ A vyjavil im hádku.

Kráľ poznal, odkiaľ radcovia majú svoj rozum, dal zavolať chudobného a pýtal sa ho, ako im mohol smysel hádky vyzradiť. Hájil sa, že sa neprevinil, že mlčal ako kameň, kým neuvidel spravodlivý obraz kráľov — na dukáte, ktorý mu sám bol daroval. Kráľ poznal, že chudobný má viac rozumu než jeho dvanásť radcov, povolal ho na svoj dvor do rady, a radcom nielen že platy nepovýšil, ale im ešte utiahol z toho, čo mali. Neprišli už kráľa unúvať o povýšenie pláce.

Rukopisná predloha je v Codexe Tisovskom C, str. 1 — 4. Odchýlky od vytlačeného textu sú len lexikálné a štylistické; v rukopise je „práca“ miesto „robota“, „kňazja“ miesto „radcovia“: „nesprobuj že im povedať“ miesto „nepovedz že jim“; „zapáchnúu“ miesto „zavoňal“. Kráľ povedal radcom: „teraz mne vi povecte, koď ste kňazja, ako sa má ta vec o tich troch grošoch rozumet, lebo ak mi do tedi a do tedi nepovjete…“ Omnoho prostejšie sa opisuje, čo robili radcovia: „prijdú tu domou naši kňazja, začali sa po hlave škrabať, každý z nich chcev bit mudrejší nad druhiho a šecja boli sprostí, lebo nič nemuohli uhádnút. Po kuse sa blížiu aj termín, kde mali pred krála íst, a tu vera ani z kňazou ani z hádki nebolo ništ. Tu jim dakdo poradiv toho chudobniho človeka, že tot vje, a tu hned šicja k nemu, začali aj prosbou aj hrozbou, zle nedobre naňho, ale sa ich on vera nebav, len im povedau kralovskí rozkaz.“ Bolo by možné uviesť ešte iné drobnejšie odchýlky, ale uvedené iste stačia na charakteristiku vytlačenej úpravy.

2. Czambel, § 213, str. 425 — 6, má verziu z Ungskej stolice.

Chudobný švec mal matku a sestru; prišiel k nemu prestrojený princ a pýtal sa ho, koľko denne zarobí. Švec odpovedal, že „vusem dutki“ a z nich dva hádže do blata, dvoma platí interes, dva požičiava a dva spotrebuje sám. Princ ho požiadal, aby mu vyložil svoje odpovede. Švec povedal, že „dva dutki“ odkladá sestre na čiastku denne, dva dutki na omšu za umrevšiu matku a dva starému svojmu otcovi. Princ mu dal tristo zlatých, ale vymienil si, aby to nikomu inému nevykladal. Doma pýtal princ otca, aby mu vyložil tie hádky, potom ministra, nikto to nevedel. Kráľ sa rozhneval, minister vyzvedel, kto takto hovoril. Švec mu to vyjavil, keď mu minister dal toľko peňazí, že mohol nechať svoje remeslo. Ševca potom zavolali ku kráľovi a dostal tam službu.

Verzia je na konci porušená, švec sa nevyhováral odkazom na kráľovský obraz na zlatých, ako je to v predchádzajúcej verzii.

3. Z Gemerskej stolice je verzia v pozostalosti S. Czambelovej.

Rozprávanie je neúplné, „oficiéri“ kráľa Matúša nevyzvedajú na chudobnom odpoveď. Prepis podávame:

„Edon chudobný śľevek kopau priekopy. Išou poľa ňeho Matúš kráľ a spýtau sa Matúš kráľ toho chudobnyho śľeveka, že keľo má na deň plat. Tak mu odpovedau, že má tri groše na ďeň. A Matúš kráľ na to: ,Ak s toho môžeš vyžiťč?‘ Toť chudobny śľevek povedau: S tých troch groši ňi ľen žije, ale ai požiśia aj vracia. Edon požiśia, druhý vracia a s toho treťiho hyba žije. M. kr. na to povedau: Že vom, śo má svojich predstavených (hoc) velký plat majú, preci ho ešte o veśi plat unúvajú. Vom ho potom M. kr. k sebe dau zavolaťč. Aj tych svojich oficierou šicich dau shromáždiťč dovedna a pred nimí sa spýtau M. kr., že by im vysvetľiu to, śo mu buu predpovedeu.

Tak tot chudobný śľevek rozprávali M. kráľovi, že von tri groše na deň zarobí a z toho edon groš vracia, druhý požiśia a ľen z treťiho žije. Potom ďalej vysvetľiu M. kráľovi tot chudobný śľevek, že tot prvý groš, śo vracia, to si to starymu ocovi vracia, kotor ho vychovau, a druhý si požiśia synovi, kotor ho bude na starosť chovaťč, a ľen z toho treťiho žije. Potom M. kráľ obraťiu sa k svojim oficierom a povedau jim: ,Vidíte toho chudobnýho śľeveka, tot ňemá ľen tri groše na deň, a vy veľký plat máťe odo mňa a na veky ma unúváte o veśí a veśí.‘ M. kráľ potom toho chudobnýho śľeveka nepusčiu od sebä, aľe si ho zadržau pri sebe v svojom dvore, aby búu druhym k naušeňú.“

Rozprával „Jano Antal, rodák ztiaťom z Klenovca aj obyvateľ. 20. 10. 1900.“

Táto rozprávka bola už spracovaná v sbierke Gesta Romanorum, kap. LVII., viď stč. preklad, str. 36, č. 36., a neskoršie často v literatúre, naposledy Casalicchio, Utile cum dulci, 253. č. 42. Srovn. Gaster, Exempla of the Rabbis, 100 č. 200. Wesselski, M. a. Mittelalters, 108, 227 č. 39. Hojne sa rozprávala v tradíciach ľudových: Zingerle, KHM II., 121; Zaunert, Deutsche Märchen seit Grimm, 406; Blümmel, Beiträge zur deutsehen Volksdichtung, 11; Polsterer, Schvänke u. Bauernerzählungen, 21 č. 9; Blätter f. pommer. VKunde II., 136; Crane, Italian pop. tales str. 309 č. 107, a str. 328 č. 26; B. Ilg, Maltes. VMärche I. str. 82 sl. č 24; Mijat Stojanović Pučke pripoviedke, str. 91 sl. č. 20, Strohal III., 107 č. 14 Šaulić, 30 č. 30, 166 č. 201; Srp. dalmat. Magaz. XV., 109; Vuk Vrčević, Srpske nar. pripov. kratke, 61 č. 138; Zbornik za nar. život juž. Slav. XI., 287 č. 16; Bosanska Vila XXVI. (1911) str. 221; Kića IX., č. 16 str. 1; Lorentz, teksty pomorskie 765 č. 944, Zbiór wiadom. VII., str. 4 č. 67. Mater. antropol. VII., 103. Federowski, Lud białoruski III., str. 60 č. 118; Dobrovolskij, Smolensk. Sb. I., 380; Permskij Sborník 1859

I. sv., odd. 2, str. 122, č. 7; Ončukov, Severnyje skazki, 70 č. 18; Sbornik mater kavkaz. XIX., odd. 2, str. 73 č. 11; Steere, Swahili Tales, 299.

b) Múdre dievča povie, čo robia otec a matka

1. Etnogr. Zbirnyk IX., 80 č. 33, má verziu zo Šariša.

K Šalamúnovi prišlo sedemročné dievčatko a pýtalo oheň. Povedalo, že si ho dá do zástery a naspodok dá popol. Šalamún išiel za dievčaťom a pýtal sa ho doma, čo robí otec. Dieťa povedalo, že z jednej cesty robí tri, a to tak, že cestu ohradzuje tŕním, že ľudia ju obchádzajú a tak vyšliapu ešte nové dve cesty. Na otázku, čo robí mať, odpovedalo, že v komore oplakáva lanskú radosť, že rodí.

Šalamún sa podivil múdrosti dievčaťa a spálil svoje zápisky.

2. Tamtiež IX., 81. č. 35, je verzia zo Šariša.

Jedna žena mala dievku a tá sa zabudla. Prišiel žobrák, pýtal sa dievčaťa, kde je mať. Odpovedalo, že išla oplakávať radosť. Radovala sa, keď sa dievča prespalo, ale obe plačú pri pôrode.

Srovn. Kubín, Pov. kladské II., 220; Savčenko, Russ. nar. sk., 44 sl.; Smirnov, Sb. vrus. sk., 370 č. 116; Kićine priče, 78 — 9; Kalinnikov, Sk. Orlov., 154 č. 40; Cappeller, Litau. M., 44 č. 16, 17.

c) Vtipné odpovede sedliakove

Etnogr. Zbirnyk IX., str. 38 — 9 č. 19, podáva verziu zo Šarišskej.

Pán sa spýtal sedliaka, kto je u nich v dedine najväčší (t. j. pán). Sedliak povedal, že topoľ. Pán sa pýtal, koho sa najviac boja, a sedliak odpovedal, že bujaka, ktorý všetko pokole. Potom sa spytoval, koho najradšej počúvajú, a odpoveď znela, že Cigána Juska, keď hrá na husle. Napokon sa pán pýtal kto je najmúdrejší, a sedliak vravel: „Múdri išli za múdrymi a mňa pre vás poslali.“

1. Czambel, § 216, str. 436 — 7, má verziu z Ungskej stolice.

Kráľ zablúdil v hore, prišiel do košiara a bača ho pohostil. Keď kráľ sberal tvaroh s misy, pleskol ho bača varechou po ruke a povedal: „Čo nežreš s kraje, jak i druhé.“ Kráľ poslúchol a ráno, keď ho bača vyviedol z hory, pozval ho k sebe na obed. Bača sa spočiatku hanbil, ale kráľ ho obodroval, keď on, kráľ sa nehanbil uňho jesť, že ani bača sa nemusí hanbiť jesť pri kráľovskom stole. Bača jedol ako iní, minister si vybral pečienku z prostriedka, bača ho pleskol lyžicou a riekol: „A čo nežreš s kraje?“ Minister sa hneval, ale kráľ dal bačovi za pravdu a bohate ho obdaroval.

2. Medvecký, str. 209, zaznačil túto verziu:

Kráľ Matej zablúdil v hore a bača ho hostil. Keď vyberal škvarky z halušiek bača ho pleskol. „Veď ty nejedz ako prasa, len si ber od kraja.“ Kráľ pozval baču po čase k sebe, povedal mu, aby sa nebál a nehanbil, a keď sa bude niekto preberať v jedlách, len aby mu urobil to isté, čo kráľovi na salaši. Bača pleskol veľkého pána po ruke, keď si vyberal jedlá, a tak „naučil kráľovských stolovníkov móresu.“

1. Zo Šarišskej stolice má verziu Czambel str. 324 — 7, § 163.

Husár na vojne požičal peniaze lajtnantovi, a keď ich pýtal zpät, dostal u predstavených, kde sa sťažoval: u kapitána dvadsaťpäť palíc, u majora tridsaťpäť a u obersta štyridsaťpäť. Opustil službu. Prišiel na koni do hory, svliekol uniformu a strážil ju. Kráľ zablúdil na poľovačke, prišiel k vojakovi, od ktorého sa dozvedel o jeho príhode, a spolu prišli do zbojníckej chyže. Zbojnícky kapitán chcel ich zabiť, sľúbil im milosť, keď ukážu dobrý fígeľ. Husár dal si priniesť dvadsaťštyri fľašky, naliať do nich vína, že ho horúce vypije. Zbojníkom rozkázal, aby sa naňho dívali a vínom, do ktorého dal popola a soli, im vypálil oči. Potom poslal jágra pre vozy, aby odviezli zbojnícke poklady. Kráľ ho povolal do zámku, povýšil ho na najvyššieho generála, dal sa mu poznať a dal mu svoju dcéru za ženu. Husár ešte potom potrestal svojich bývalých predstavených.

2. Neúplná, bez úvodu je maloruská verzia zo Zemplínskej stolice, ktorú zaznačil Verchratskij, str. 150 — 151.

Kráľ zablúdil v hore na poľovačke, prišiel do zbojníckej chyže a tam sa sišiel s vojakom. Vojak dal prichystať dva poháre s horúcim vínom, zbojníci prišli po dvoch; vojak ich vínom hostil, potom im vlial horúce víno na hlavu medzi oči. Oni ich zakrývali rukami, lebo ich to pálilo, a vtom on im odťal hlavy. Tak všetkých dvanástich zmárnil. Dal odviezť poklady, ktoré im vyzradila kuchárka, do kráľovského hradu. Kráľ mu najprv hrozil, že ho uväzní, potom ho dal umyť, dal mu dobre jesť a do smrti ho choval.

3. V inej verzii z tejže stolice v Etnograf. Zbirnyku III., str. 191 — 3, č. 28, vojak sa ponosoval, že má hlad, a išiel sa žalovať aj k cárovi. V hore zablúdil, sišiel sa tam s jágrom-kráľom. Vojak vyliezol na strom, uvidel svetlo, za tým svetlom prišli do zbojníckej chyže. Zbojníci ich vyzvali, aby s nimi išli večerať; spýtali sa ich, aké reči vedia, vojak, že vie len po rusky, jager po nemecky. Zbojníci sa po maďarsky shovárali, že ich zabijú. Vojak sa pochlúbil, že im ukáže fígeľ: dal si uvariť dvanásť litrov vína, do toho nasypať dva litre soli, že to naraz vypije. Zbojníci mu dali ručník, aby ho to nepálilo, on im vyfrkol víno medzi oči a potom im všetkým odťal hlavy. Kráľ v meste sa prihlásil za nejakého pána, odišiel domov; vojak nabral striebra a išiel do mesta. Kráľ sľúbil, že mu dá koňa striebrom okovaného, povolal ho ku svojmu stolu. Mal kráľa medzi dvanástimi poznať. Povedal, že by poznal onoho jágra, keby všetkých pri stole chytil za nos. Kráľ sa začervenal, vojak zvolal: „Tamten huncút, to je on.“ Nepýtal od kráľa odmeny, iba aby vojakov dobre chovali.

4. Podobne sa rozpráva v Užhorodskej stolici, Etnograf. Zbirnyk III., 193 č. 29.

Cár na poľovačke zablúdil v hore. S vyslúžilcom zazreli svetlo a zapadli medzi zbojníkov. Zbojníci ich odsúdili na smrť, pretože vraj by ich prezradili. Vyslúžilec sa opýtal, či vedia piť víno po maďarsky. Dal uvariť kotol vína, potom sa postavil medzi zbojníkov, povedal, aby bedlive pozorovali, ako bude piť, vyfrkol im víno do očí. Padli na zem, cár sa bál odťať im hlavy a vyslúžilec to urobil. Odišli spolu, cár rovno domov a pýtal sa vyslúžilca, ako sa volá.

O mesiac dostal vyslúžilec od cára list, aby sa k nemu ustanovil. Išiel a cár sa ho spýtal, či by poznal onoho jágra; a keď sa cár preobliekol do jágerských šiat, vyslúžilec ho naozaj poznal. Ostal pri cárovi na celý život.

Srovn. Povídky kladské II., 141 č. 34. Anm. KHM Grimm III., 450 č. 199. Lud IX., 76; Gnědič, Materialy IV., 17; Sadovnikov, 199, Smirnov, Sb. vrus. sk., 624 č. 228.