ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Etnogr. Zbirnyk IX., 96 — 8, č. 55, má verziu zo Spišskej stolice.

Kráľ vyhlásil, že jeho dcéru dostane ten, kto toľko toho nahovorí, až povie, že je to lož. Márne sa namáhali princovia; išli napokon traja bratia za sebou. Prvý a druhý sa ani neodvážili prehovoriť, najmladší, hlúpy, rozprával kráľovi: „Chovali sme v zime kravu a nemali sme ju čím kŕmiť. Tá krava narobila ohromnú kopu hnoja, ako najväčší vrch, otec kúpil veľkú roľu a veľký voz, hnoj vyviezli na pole. My štyria mocní chlapi rozhádzali sme hnoj po poli, ale po cudzom, že sme nedali pozor. Prevrátili sme potom cudzie pole na naše pole. Zorali sme a zasiali žito a vyrástly žalude. Otec kúpil svine a chodil ta s nimi. Pásol ich tam s otcom kráľovým.“ Kráľ vykríkol, že je to lož.

V tejto rozprávke je táto látka reprodukovaná veľmi neúplne. Srovn. Anm. KHM Grimm, sv. II., 506, 508 č. 112.

2. Malinowski, str. 146 — 7, č. 3, uvádza verziu zo Spišskej stolice.

Pán mal záhradu a v nej plno všelijakej zveri a zeleniny a jednu hlávku kapusty takú veľkú, že sa v nej mohly skryť tri stotniny vojska.

Princezna sa osvedčila, že si vezme za muža toho, komu povie, že nehovorí pravdu. Prihlásil sa jeden a povedal, že pán má takú veľkú hlávku kapusty, že sa v nej skryjú tri stotniny vojska; po druhý raz riekol, že v záhrade pánovej zožral zajac strašného medveďa a ostal na žive, a po tretí raz, že princeznina matka sa prespala, lebo bola veľká kurva. Princezna vyťala mu zaucho, že je to nie pravda, a musela si ho vziať.

Pripojená je záverečná formulka: „A ja tam był, a tam stał m’ech s vodom, a był s kyjem opasannj a poresłom był podp’erty, a ten sńeh śe vrval. Ta m’e voda přińesła tu, a dv’e dźurki v nośe, skońcyło śe.“

Srovn. Anm. KHM Grimm II., 510.

1. V Prostonárodnom Zábavníku V., 220, č. 5., zapísal J. A. Molitoris túto rozprávku:

„Jedon pán sľúbiv tomu hoľbu dokátou, kdo bi največmej cigáňiv. Prišľi ta veľa ľudja, a čo ako cigáňili, každému povjedau, že on to uverí. Na ostatok, keť ňikdo ňemohou peňjaze dostať, kázau svojmu sluhovi dukáti medzi taňjerama položenje do jeho izbi naňjest. Sluha ho aľe prosiu, že či aj on muvože vraveť, a pán k ňemu: ,Och, sin muo, ľen vrau, čuo vjež.‘ Sluha mu začau vraveť, že on bou v ňebi, a ako mu tam dobre bolo atď. a pán na to vždi odpovedau: ,Och, veť ťi ja to uverím, sinku mvoj.‘ Potom mu sluha takto začňe viprávať: ,Z toho ňeba som potom ňemohou dolu zísť, ľen som si urobíu z otrubou žinku a tak som sa spúšťau dolu, tá žinka mi aľe ňedvojšla až k zemi, a já som až po uši spadou do blata.‘ A pán: ,Ach, to mvože biť, sinku.‘ ,Potom som tam kričau, až raz prišjou ko mňe jedon gondáš, a ten mňa viťjahou, a kebi sťe veďeľi, paňe, kdo to bou.‘

Pán: ,Nuž kdo, veť len povec.‘

Sluha: ,To bou váš pán oťec.‘

Pán: ,Ej to ciganiš, ti huncút.‘

Sluha: ,To ver cigáňim.‘ V tom miľje dukáti uchiťiu aj s taňjerama, a poť v nohe. Potom bou pán a ňje vjacej sluha.“

2. Czambel, str. 271, § 144, má verziu zo stolice Šarišskej.

V nej sa rozpráva látka iná. Lhárovi bol sľúbený za odmenu oheň.

Traja synovia chudobných rodičov vybrali sa do sveta hľadať si službu. Nevzali si nič so sebou. Na ceste našli zabitého zajaca. Nemali siriek a nemohli si spraviť oheň, aby si zajaca upiekli. Pri hore videli chlapa rozkladať oheň. Ale ten chcel dať ohňa len tomu, kto najviac zacigáni. Obidvaja starší toho nedokázali. Kaď sa ich najmladší nemohol dočkať, vybral sa ta sám. Začal rozprávať: Keď sa narodil, nemal ani otca ani matky, išiel do neba hľadať rodičov. Zasial zrno, vyrástlo steblo až do neba po ňom vyliezol až do neba a zasa nazad dolu. Keď prišiel doprostred, chcel si ľahnúť, bolo mu však zima, tak si spravil zo zápalky posteľ a z ihly oheň a ľahol si. Prišla myš, podožrala slamu a tak spadol až po šiju do zeme. Muž mu odpovedal: „I to môže byť pravda.“ Cigánil ďalej: Išli okolo traja rychtári na štyroch voloch. Prosil ich pre Boha, aby ho vytiahli zo zeme. Oni mu priviazali na krk reťaze a povrazy, zapriahli tie štyri voly, ale povrazy a reťaze sa potrhaly a oni ho nemohli vytiahnuť. Muž odvetil: „I to môže byť pravda.“ Povedal ďalej: A dali mu tí rychtári motyku a sekeru, aby sa vykopal. A ako vyšiel zo zeme, prišiel k zamrznutému potoku. A chcelo sa mu vody piť, a tak motykou kopal, sekerou rúbal, ale nemohol ani diery vyrúbať. „Tak som si odťal hlavu a tou hlavou tak dlho bil, až som si dieru prebil a vody sa napil.“ Starec mu odpovedal: „To už nemôže byť pravda, akože je možné hlavu si odťať a vody sa napiť?“ A on cigánil ďalej: „Kým som sa vody napil, hlava odo mňa utiekla a ja za ňou. Už som ju doháňal, ale nemohol som ju dohoniť, lebo mi utiekla do hory. Tak som sa vrátil, a čo vidím? Motyka a sekera horia, len topory ostaly. Vzal som jeden topor a hybaj za hlavou. Už som ju dáháňal, ale nedohonil a toporom nesrazil. Potom som si ju položil na krk, a tu som, aby ste mi dali ohňa.“ A starec mu odvetil: „Dostaneš, môj syn, ale prv sa musíte všetci traja u mňa najesť a napiť, a len tak odo mňa pôjdete.“ Zatým im dal ohňa, poďakovali sa mu a odišli a pečú svojho zajaca podnes, ak ho už nezjedli.

Srovn. Anm. KHM Grimm II., 510. V. Tille, Böhm. M. I., 241 č. 6. C a.

1. Dobšinský III., str. 33 — 38, má rozprávku „Kubove príhody“ z Novohradu. Prv bolo vytlačené v časopise Orol (1874), str. 98 — 99.

Kubo pásol ovce na holiach, a keď mal na jeseň pokošarovať otcovu roľu, sohnal ovce a dobre pokošaroval roľu súsedovu. Otec ho hrešil, že nepokošaroval svoju roľu. Kubo vedel si pomôcť; zavolal honelníka, obaja chytili zem ako obrus a prehodili ju so všetkou omastou na svoju vlastnú roľu. Tak bola ich roľa omastená. Po odchode otcovom obzrie sa na roľu a vidí, že na nej medzitým vyrástly konope až do neba. Kubo vyliezol po nich až do neba, že tam bude na Abrahámovej lúke ovce pásť. Ale tam mu nedali ovce pásť a on inšie robiť nevedel, a tak sa mu zacnelo a chcel zasa dolu. Ale konope mu búrka svalila. Skočiť bolo privysoko a krýdla mu nenarástly. Márne hľadal v nebi povrazníkov, čo by mu usúkali povraz, ale tam ich nebolo a nebolo ani len z čoho si usúkať. Vrátil sa zasa k nebeským dverám a škrabal sa za ušami, čože si tam počne. Vtom zazrie za dvermi sud otrúb, nasúkal si z nich povraz, ktorý však nedočahoval na zem. Keď sliezol na koniec povrazu, zažmúril oči, skočil a zaryl sa do zeme. Akože tu von? Rozbehol sa domov pre motyku a vykopal sa.

Doma nemal druhej roboty, iba postarať sa o ohrev na zimu. Sobral sa na drevo rúbať a vybral si sekeru s veličizným obuchom. Položil si ju na plece a ide; stále mu za ušima štebotali škorce. Obzeral sa, ale nič nevidel. Tresol tým obuchom o skalu a vysypalo sa mu toľko škorcov, ako čo by sa boli z celého chotára utiahli na zimovisko do toho obucha. Skoro ich postýkal na tenký povrázok, okrútil ho okolo seba a podskočil od radosti. Ale vtom sa škorcom rozoply krýdla, podchytili Kubu a vyniesli ho vysoko do povetria. Milý Kubo letel s nimi až nad Čierne more. Tam sa ľudia sbehli na breh a kričali: „Černokňažník letí, sraz ho, sviaž ho!“ On sám myslel, že volajú: „Rozviaž!“ rozviazal povraz, ale privčas; ďaleko od brehu odcupol do šíreho mora na rybu, ktorá plávala tadiaľ po vrchu vody. Ona hneď zgegla, vyvrátila sa hore bruchom a on sa na ňu posadil ako na koňa. Pripäli dvanásť párov volov za reťaz, reťaz sa trhala, ale Kubu nevládali vytiahnuť. Naveľa dobehol ku brehu bezruký, chytil rybu i s Kubom ako pierce, ukazoval ho na dlani divákom, ktorí na to tak ústa otvárali, že ten bezruký strčil to všetko tomu pokonnému do papule. Aby mu to vyňali, musel nahému nasypať plnú kapsu peňazí, o ktoré sa nahý s bezrukým podelili. Ešte jednému slepému žobrákovi dostalo sa niečo z nich; a slepec potom doviedol Kubu z tých ďalekých krajín domov.

Raz viezol doma žito do mlyna. Pred mlynom zarazil bič do blata a za chvíľu mu vyrástlo bičisko vo vysokú osiku a bič triasol sa navrchu na nej zasídlený. Kubo chytil sa za svoju dlhú šticu, vymrštil sa hore a odlomil si vrštek osiky i s bičom. Šibol kone a bol doma.

Raz veľmi ochorel, a tu sa mu prisnilo, že by si mal nachytať do starého hrnca rýb a rakov a najesť sa ich do chuti. Bolo to v tú noc pred sv. Jánom Krstiteľom. Ale potok bol zamrznutý ako sklo. Hrncom nemohol si vybiť prielubu. Nahneval sa, chytil svoju vlastnú hlavu a tresol ňou na ľad; hneď sa mu urobila prieluba. Ale nemal do čoho chytať. Bežal domov pre druhý hrniec. Ako ide, počuje v jednom humne mlátiť, a to na sv. Jána. Podíval sa ta, a naozaj, gazda mláti i s troma kohútmi. Divil sa tým mlatcom a povie: „,Či si rozum potratil, že si si najal takých mlatcov! Či nevidíš, že čo zrno vymlátia, každé vyzobú a prehltnú — ty blázon, ty!‘ ,Blázon si ty, keď bez hlavy po svete chodíš‘“. Tu spamätal sa Kubo, že svoju hlavu nechal v jarku, bežal pre ňu, ale medzitým priletely vrany a vyzobaly mu z nej všetok rozum — ak ho mal.

„Ale, vraj, potom už si nesbieral rozumu do hlavy, aby mu prázdna nebola.“

2. Czambel, § 132, str. 242 — 3, má verziu zo Spišskej stolice.

Otec mal troch synov, ktorí sa chceli ženiť. Najstarší vybudoval si „hižu“ z palíc, druhý zo sena, tretí zo slamy. Keď ich otec išiel o tri roky navštíviť, nenašiel ich. Prišiel vietor, chaty zabral, a prišli vlci a synov požrali.

3. Verchratskij, str. 155 — 7, podáva verziu zo Zemplínskej stolice.

Synak bohatého sedliaka lehockého, Ivan, pásol včely. Keď prišiel domov, otec ho poslal pre jednu včelu, ktorá sa ztratila. Syn prišiel k Tise, videl ako na druhom brehu vlk žerie včelu, preplával v orechovej škrupine, ťahal sa s vlkom o včelu až ju pretrhli a vytiekol z nej sud medu. Naložil sud, ktorý si dal zhotoviť u debnára, na voz, prenocoval v krčme, keď nemal čím zaplatiť, krčmár mu vzal šaty a nechal mu len košeľu a gate. Hanbil sa ísť domov a umienil si, že pôjde do neba ku kmotre; nemohol sa k nej nijako dostať, ani s vrchu, ani so stromu. Dal sa do služby k sedliakovi, mal pomazať kolomažou voz, on pomazal celý voz. Išli potom na pole pre seno, mal zapriahať kone, jedny napred, druhé vzadu; doma pri otcovi s koňmi nerobil a tak priviazal jedny kone k oju a druhé k zadnej ose. Cestou ztratili koleso, sedliak chlapca poslal ho hľadať na koni, chlapec vybil spice kolesa a navliekol ho koňovi na šiju a sám si sadol na koňa. Koleso poranilo koňovi nohy, sedliak chcel chlapca biť. Utiekol, prišiel do neba. (Je to iba konštatované, nevysvetlené, ako.) Kmotra ho hostila fľašou od pálenky, tanierom od polievky, vidličkou od mäsa a nožom od chleba. Bolo mu dobre, iba v hube mal sucho. Chcel sa dostať domov, ukrútil si tam povrieslo z pliev, zabil ihlu do múru, povrieslo zavesil a spúšťal sa dolu. „Ale byu tam jeden mich z vodou, tot mich śa rozpuk, a ja až tu skok. Mudrisť, premudrisť a holova kisť.“

4. V Slovenských Pohľadoch XX., str. 94, je rozprávka z Rédovej v Gemerskej stolice „O veľkej kapuste“.

Išiel parobok na vohľady. Pri večeri povedal novinu, že brat mal takú veľkú kapustnú hlavu, že sa pod ňu dvanásť vojakov s koňmi zmestilo. Gazda povie: „To je veru dobre.“ Ale parobok povedal, že je to nie dobre, pretože brat hlavu zrúbal, zhnila, mali však z toho dvanásť vozov hnoja, brat ho vyvozil na cudziu zem a potom ulapil brat jeden koniec zeme a on druhý a preniesli hnoj na svoju zem.

Rozličné lživé rozprávky sú snesené v Anmerk. KHM Grimm II., 506, č. 112; oheň sľúbený tomu, kto najviac zacigáni, viď tamtiež 510; lhár odsekne si vlastnú hlavu a rozbíja ňou ľad, viď tamtiež 514. O týchto lživých rozprávkach a spojených motívoch prášilovských viď ešte Kubín, Povídky kladské I., 73, č. 38; Zschrift des Vereins für VKunde XXIV., 81, XXXIII — XXXIV, str. 100 č. 51; Gnědič, Mater, IV., 55. 70; Levčenko, 138 č. 196; Zelenin, Vjatka, 391 č. 125; Smirnov, Sb. vruss. sk., 698 č. 258; Vasiljev, Pamjat. tatar. nar. slovesnosti, str. 5 č. 2 Irjö Wichmann, Syrjän. Volksdichtung, 143 č. 63.

1. Czambel, § 198, str. 383 - 4, má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

Furmani zabudli pod vozom „šafľík“ vína, kôň Dereš sa odviazal a opil sa. Keď sa ráno nehýbal, odrali s neho kožu a predali ju Židovi. Keď odchádzali, Dereš sa spamätal a bežal za nimi.

„Z toho je prislouko v Koškoučanoch. Keď śe dachto opita: ,Zkadzi śi, bratu?‘ a povi: ,z Koškovec‘ — tak mu povedza: ,Aha, ta to ztamadz, dze Dereša odarľi.“

2. Z rukopisného sborníka asi z r. 1832, str. 88, je toto:^[141]

„Velmi chudobný sedláček šel na svém koníku po sve potrebe tak podvečer a nikdež nemohl mestečko anebo ves naleznuti, a tak musel se na poli na snehu se položiti. Uvázal sobe konička na križ, ktery zo snehu trčal, i položil se na ten sneh unavený a spal. Pres noc ale se velmi bylo oteplelo, tak že snech skapal, rano pak když se probudil, již se uprostred dediny nalezl, nedaleko veži. I velice se tomu diviti počal, když potom sobe ani kona naleznuti nemohol. Jen potom dovedíva a lidí se otazuje, tu ale mu hned ukázali: ,Aha, kde ti visí na veži, nebo si ho sám tam uvázal.‘ Tu smíchu dosti bylo, když se na turny metal, kreme ho strelec potom z flinto odstrelil, stadjal, kde byl uvázaný.“

Srovn. Kubín, Povídky kladské I., 74.

3. Tamtiež na str. 89:

„Jednoho času puškár po nejaké jiné priležitosti šel pres horu a nevedome natrefil na jelena, který prosto neho stal. A práve v ten čas k jedení v svých rukách čerešne mel; tu hned puškár svú flintu kostkami nabil, na náhle, a napravil do jelena, ale jemu se nic nestalo, ušel. Zase išel tú horú, opet prišel na neho jelen, který již na svej hlave strom čerešnový vyrostený videl. Ihned sobe puškár sobe pomyslel, že to ten byti musí, do kterého kostkami čerešnovými strílel. A ten jistý jelen prišel na jarmok nahodú ze stromem čerešnovým a všecko, co kde bylo, lidem pohubil a potrískal.“

Srovn. Kubín, Povídky kladské I., 74.

V Prostonárodnom Zábavníku (Štiavnickom), str. 219, č. 2, zapísal J. A. Molitoris túto rozprávku:

„Jedon Slovák z Ľiptovskej stoľici sa raz zišjou z jedním Uhrom a spítau sa ho, že čuo je tam za novinu; ten povje, že ňič. Vtom aľe prišjou druhí Slovák, kerí práve s tím Uhrom išjou z doľnej zemi. Vtedi povje Slovák k tomu druhímu: ,Nuž, bratre povec že mi ty, čuo je tam na tej dolnej zemi za novinu.‘ A ten takto povje k ňemu: ,Och, bratku, ňespituj sa ma o tom, ľebo je to za Božím chrptom, tam ťi z marcipanom^[142] domi murujú, a zhňitou prinzou zacapkajú.‘“