ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Túto rozprávku neprijali starší vydavatelia slovenských rozprávok do svojich sbierok, jej verzie sú v starých rukopisných sbierkach. Je zapísaná najprv v Codexe Tisovskom C, str. 33 — 38, pod nadpisom „O čižmárikovi“. Podávame ju v odpise:^[159]

„V jednej chudobnej izbičke sedev starí čižmár na trojnohe, práve došívau edon pár čižmí. Žena jeho mútila na prostred izbi maslo a jedini ich sináčok zhánav sa za dačím sem i tam po všeckich kútoch. ,No, sin muoj drahí,‘ začne otec, ,práve som ti došiv čižmički, teraz už máš, čo ti len treba. Máš noví kabátik, dali sme ti ušiť aj novje nohavice. Matka ti položila do kapsički pár novích bjelich šjat, a dali sme ti ešte aj par groši do vrecka. Teraz už tajdi šírim svetom, abi si dačo skusiv.‘ Vzav tedy mladi Janko do ruki paličku, boskav rodičom ruku a zabrav sa do sveta. ,Počkajže, sin muoj drahí,‘ volala za ním slzícja matka, ,práve som domútila zbenku, dam ti kus masjelca na cestu;‘ i odkrojila skibku chleba a natrela mu nan maslo.

Takto prestrojení stupav Janik dalej, nesúci na dlani omasleni chlebík. Ku večeru docházau do jednej hori, kde práve vtedi edon král i so svojima sluzi na honbe bou. A že už zapadalo slunco, nasadali mu na maslo presočivje muchi. Nahnevau sa tedi čížmárik a zacapiv na maslo dlaňou, že hned tam ostalo devet zabitích múch a len desjata preč ušla. ,Hej,‘ tak volá naradovaní, ,preci ma len darmo nechvalívala matka, že som hodní šuhaj; i teraz som holou dlanou devet do smrti zabiv a len mi desjata ušla.‘

Počuli to honci královi a splašení, nastrašení prebehli s hroznou novinou ku královi, rozprávajúc mu, akí sa silní človek po hore túlá. Čo neurobí král! Dá prosit skrz poslov čižmárika, abi sa mu vtedi a vtedi do residentii pred krála páčilo prijst. Čižmárik sa nazdávav, že nemá král čižem, i ustanoviu sa na čas pred jeho trún. ,No,‘ povedá k nemu král, ,či si to ti ten mocní chlap, čo si edním razom holou dlanou devjatich zabiv, a len ti desjatí ujšou?‘ ,Ano, najjasnejší králi, ja som ich dlaňou devet naraz do smrti zabiv, lebo mi chceli zjest muoj chljeb.‘ ,No, ked si ti takí mocní,‘ povje král, ,ja tebe do službi prijmem a dám ti naraz robotu. Tam a tam pri ceste bíva jedna potvora, čo každího po ceste jdúciho zožere, i nemuožu ludja mojí po tej ceste chodit. Ak ti tu potvoru nezabiješ, dám ta ja zabit, ale ak ju zmárniš, hodnú ti dám odmenu.‘ ,No,‘ pomislev si čižmárik, ,ked tak musí bit, už len dák bude. Ale si viprosím tri dni poshovenja, abi sa mohou posilnit a potužit.‘ Ako si prosiv, tak mu král pozvoliv. Za tri dni a tri noci celí královskí dvor stav k jeho službám hotoví: najskvostnejšie jedlá, najdrakšje nápoje chodili na jeho stuol a na jeho slovo ako na rozkaz královskí sem i tam behalo slúžebníctvo.

Na čtvrtí den vibrav sa ešte pred svitom ku jeskini pozorujúc, kedi vinde obludná potvora na lov. Husto pred jeskiňou stav jeden hrubí mocní buk. Hned po odchode potvori chitiv sa on do roboti a začav kálat tvrdiho buka, čo sa mu po tažkej horkej práci i podarilo. Po krátkom čase prijde domou aj potvora. Sotvá ale že sa usadila, prikradne sa čižmárik a pozerá pres štjepi prosto do jeskini. I zazre ho potvora a vztekle sa rozbehne pres roskálaninu buka do čižmárika, virazí tvrdou hlavou zpomezi štjepí klinek: stisnú sa štjepi a chicená za hrdlo potvora začne sa jedovate metat, že hrubje korene buka na hodnom kuse okolo zem nadvihovali. Ale nebou zpozdilí čižmárik, priskočiv a fakliu, rúbau sekerou, dokím mu slabje sili dostačovali, až sa mu na mnoho, na mnoho i poštestilo hrubuo potvore rozkálat čelo. Pišní ako nadúrení morjak prišou ku královi nazpet. ,Tam máš,‘ povje mu, ,vikonanuo, ako si chcev, a ked neveríš, tajdi pozrjet.‘ Višou král s mnohíma páni na to mesto, i diviv sa prehroznej sile, čo takú potvoru vládala do buka zaštiknúť. ,No,‘ povedá mu král, ,ked si ti takí mocní, tu máš zlata, strjebra, kelo sa ti páči, ale ti ešťe vjac dám, ak mi jednu službu vikonáš. Tak a tam pri tej ceste bívá jeden velmi mocní zbojník, čo mi už mnohích vikántriv ludí. Darme som posjelav naňho vojsko, nemuožem ho nijak polapit. Ako ti ho dák z toho sveta znesješ, uvidíš, ako ta obdarujem.‘

Prisvečiu hlavou čižmárik a prosiv si pozhovenja, abí sa mohou za tri dni a tri noci potužit. Pije, pije čižmárik červenuo víno, hoduje za drahím královskím stolom, a to za tri dni a tri noce. Na čtvrtí den vezme si do kapsi hrudu síra a do bočniho vrecka štrnadlika, čo prosto ljeta od zemi do oblakou, a tak sa vidá bez zbraní na cestu. Nedaleko zborenín zámku, hnjezda to zbojnickiho, zazreu na jednej skale sedjaciho zákernika, ako práve jednou rukou dvihá zo zemi vola a druhou zarážja doňho ostrí kuol, abi si ho tak pri ohňu upjekou. ,Hoj, kmotre,‘ tak volá čižmárik, ,počuv som o tebe, že si takí a takí mocní, teraz sa posprobujemo.‘ ,Azdaj sa chceš pasovať?‘ ozve sa zbojník. ,Skorej ta musím skusit, čo si za jedního,‘ rječe čižmárik, ,ber do ruki skalu tvrdú a stisni ju, že mljeko z nej bjeluo potečje.‘ Stisnuv zbojnik bjelú žabicu, pukla mu žabica v ruke. Pustiu čižmárik poza sebe hrudu síra na zem, ,lepši stisni,‘ volá na zbojnika. Rozdrvila sa žabica na bjelú múku v ruke zbojnikovej, ale nadarmo sa siliv, nadarmo pučiv oči, mljeka neteklo za kvapku. I pochití čižmárik mesto skali zo zemi hrudu síra, a cílkom cedilo sa z ruki jeho mljeko. ,Hej, chlape,‘ rječe k zbojnikovi, ,ni si ti so mnou do borenja. Ale sprobuj ešte vilúčit skalu do visoka, adaj bude tvoja ruka nad mojú prúžnejšou.‘ Lučja skalu zbojník do visoka a po hodine dopadla skala na zem. Vilučí čižmárik strnadlika, — leteu ptačik prosto v oblaki. I čekali hodinu, čekali hodinu druhú i hodinu tretú a nedopadla žabica na zem, lebo strnadlik boh zná kde nad tretou poletovau krajinou.

Nevolau vjacej zbojník čižmárika za pasi, ale ho volav k dobrej večeri. Najedli sa, napili sa, potúžili sa. Po večeri zavedje on hosta svojho do podzemnej komori. ,Lahni si, braček zlatí, na tuto postel, lebo nemám druhiho lúžka v celom mojom prebitku.‘ S tím zavrzgli tažkie zeleznje dvere, a čižmárik sám jediní ostau v podzemnej pivnici. Maká okolo sebe, maká postel — tu postel nízka, hrubá, zo samiho zeleza ukovaná. Maká dalej, a čo mu kus vo tme boli premrkli oči, to poznav po pivnici hromadu pobitích ludí. Nelíha on vjacej na postel, ale položí ta mesto sebe jedniho zabitiho, čo mu ešte svježvo bolo telo, a sám sa učúpi do kútika. Mohlo bit okolo povnoci, tu zavrzgnú potichu dvere a dnuka vstúpi zbojník, stane ku posteli a začne zabitího drvit a mlátit, že len tak cvenžala zelezná postel sama. No! Ked už vikonav, ,to ti muože bit dost,‘ s tím odišou, nezatvárajúc za sebou ani zelezních dverí.

Na svite vitjahne sa čižmárik z kúta a ide prosto ku zbojníkovi. ,Hoj, švagre,‘ tak celím hrdlom zvolá, ,dobre si ma včera nachovav a dobre si ma napojiv, ale si mi planú dav postel, len ma tak blchi na nej štípali, že som ani nemohou dobre na nej spat.‘ Zblednúv ten mocní zbojník i poškrabav sa za ušima. ,Čože je toto,‘ tak si mislí, ,za robota? Ja ho centovím lomím posekancom, a on ti povje, že to blchi štípali.‘ ,Čože to máš tam,‘ začne čižmárik, ,za hromadu umrelich ludí v tej pivnici?‘ ,Vet to, čo mi rodina vimrela,‘ odpovje zbojnik. ,Hej ni to rodina tvoja, ale som ja počuv o tebe, že ti každiho mimodúciho človeka zabijáš. Abi si vedev, že som ja nespav, kod si mna ti tím posekancom drviv, ale teraz sem povraz, nach ta zakvačim na gerendu, alebo ti račej hned hrdlo odtrhnem.‘ Poklaknúv zbojník na kolená i začav prosit čižmárika, abi mu len darovav život, že mu ukáže všecki pokladi, že mu račej bude slúžit za slúhu. ,No keď mi budeš slúžiť ako verní sluha,‘ povje čižmárik, ,tak ti len darujem život, ale ak ma v najmenšom neposluchneš, hned ti hlavu odkrútnem.‘ S tím zvjazav mocním povrazom hrubje ruki poslušniho zbojníka a tak ho prišikovav domou ku královi, kterí ho hned dav, a to na 5 centovje zelezá okovaniho, do hluboke vsadit temnici.

Za tím rozkázav čižmarik mnoho pristrojit vozou, čo bi bohatstvo z bidla zbojnikovho odnášali. Dav prinjest i zeleznú postel i centoví posekanec a rozprávav královi všecko, ak sa mu darilo, ako ho ten zbojník s centovím posekancom lomiv.

Na slišanje takích vecí začav sa král obávat čižmarika, že bi takí človek aj jeho hlave muohou nebezpečním bit. Dav tedi naklást mnoho vozov všelijakím bohatstvom a dav oznámit čižmarikovi, že mu to všecko darúva, lebo že mu už ďakuje za jeho velkú pomoc i prepúštja ho zo službi. Ale čižmarik oznámiv naspet královi, že jemu bohatstvo netreba a že on zo službi nejde, lebo že sa mu veru králova dcera lúbí. Tato odpoved velmi prestrašila krála a privedla ho na to, že začav misljet, ako bi tak nebezpečního človeka muohou dajak odpravit.

I stálo sa v tje časi, že susední panovník nášmu královi vipovedav vojnu a naraz s velikím vojskom do pola tjahnúv. ,No,‘ pomislí si náš král, ,toto bude dobrá príležitost, abi som sa muohou tohoto človeka sprostit.‘ Keď už nebolo delako neprjatelskuo vojsko od sidelniho mesta, dav zavolat král čižmarika k sebe a začne k nemu takto: ,Jestli že ti neprjatelskuo vojsko sám a sám porazíš a jich sám a sám z krajini mojej zapúdiš, ja tebe dám zaráz moju dceru za ženu a s nou po mojej smrti celuo královstvo.‘ Privedú tedi služebníci polodivího kona, visadja a privjažu nan mocne čižmarika, abi dolu nespadnúv, navešajú mu na čižmarika zbrani, pištoli, mečou mnoho a tak ho vipustja branou na neprjatela. Čim bližši pricházav sivko ku neprjatelom, tím večmi sa začínav trjast na nom čižmarik. Nikde pomoci, nikde poradi a pred očima jista smrt. Na štestje stav pri ceste jeden kríž na znak, abi sa klanali lude svojmu spasitelovi. Ako letja pola neho, chití sa ho čižmarik obidvoma rukami, misljac si, že on ostane na križu a kuon sa zpod neho vitrhne. Ale že kríž bou v spodku vihniti, vitrhnuv ho čižmarik od zemi a tak letev dalej. Vidí to neprjatelskí král a jeho vojaci, a že boli všeci tvrdí katolici, zľakli sa kríža velmi a utekali na hlavu ako pred hromom jeden pres druhího, volajuci splašenim hlasom: ,Utekaj, utekaj, lebo vás sám pan Kristus ide lomit s krížom.‘ Utekali tedi, že ich v tom uteku polovica pošlapaních do smrti ostalo. A náš čižmairik, vistrelajúc za nimi pistole, vítazne navracovav sa domou.

Divili (sa) všeci lude a všeci okolní králové velikím skutkom jedního človeka. Diviv sa i sám král a nesmev odopret vjacej dceru svojú od čižmarika. Bola tedi svatba slavná, na kterej starí čižmár i so svojou ženou, v kralovskje oblečení šati, pritomen sedev, tešjaci sa z toho velmi, že na sinovi svojom tolkej sa doživ radosti.“

Podľa označenia jednotlivých motívov tejto látky v Ammerk. K. H. Grimm I., str. 149 č. 20, skladá sa táto verzia z motívov: A, C², B¹, ², ⁵, E, D¹. Nové je, že zbojník bol privedený ku kráľovi a v okovách uväznený.

2. Iná verzia tejto rozprávky bola zapísaná ešte v Prostonárodnom Zabavníku V. (Štiavnickom), str. 42 — 44, pod nadpisom „O Suchom Jankovi“. Spracovatelia slovenských rozprávok neuznali ju za hodnú zvláštnej pozornosti, ako ukazuje pripísaná poznámka: „nihil ad rem.“ Podávame text.^[160]

„Bou jeden sedljak velmi chudobní, menom Suchí Janko, tak že keď uš ništ ňemau čo do ust položiť, kázau svojej žeňe ešťe, čo mau nohavice, iť predať a za ňe mljeka kúpiť. Ako jedli to mljeko, voľačo sa ono ľen rozľjalo po stoľe, na ktorvo vela múch nasadalo. Suchí Janko sa nahňevau a na jedno udreňja 77 z ňích zabiu. ,Vidíš, žena,‘ povjedau, ,či som ja ňje mocní chlap, keď na jedno udrenja 77 dúš zabijem?‘ Dau si hňeď zo starího železa fokoš spraviť a naň virezať ,Suchí Janko takí chlap, čo na edno udreňja 77 dúš zabije,‘ a odišou do hvor zbijať ľuďí.

Keď zazreu človeka, ešťe sa skriu pred ním. Prečo? Že sa ho báu. Prišou naňho hlad a jest ňebolo čo, domov sa hanbiu príť. Už šetok bez seba ľahou si pod jednu lipu, abi tam dušu pustiu, a fokoš položiu vedľa seba. V tom prišli dvanásti chlapci ozbrojení, ako bi ích z masla viťjahou, a zďeľaka kukali naňho a radi bi boli aspon ten fokoš dostáť. Jeden najsmelší po prstách prišou k ňemu a zau ten fokoš. Keď to ale šeci čítali, zmrzli od strachu. ,Pre Pána Boha,‘ rjekou hadnaď, ,čo že sme mi 12-ti jemu, keť je on takí chlap! Len mu ho ta potíšku položme, abi sa ňezobudiu. Ale preca radi bi sme takého chlapa mezi nás dostáť. Zobuďme ho!‘ Aj ho zobuďili a spítali sa, či bi s níma nejšou zbíjať? ,Vďačne,‘ povjedau, ,len mi donesťe najpru jest a piť.‘ Hňeď jedon sa rozbehou pre vola, druhí pre okou vína. Pojedli šetko.

,Teraz poďme, bratia,‘ riekou hadnaď, ,na čerešne, a ktorí najviac donesje, ten buďe hadnaďom.‘ Šli ťeda jednímu grófovi do zahradi a obstáli jednu velikú čerešňu. Každí si priťjahou haluz a zo zemi oberau, aj hadnaď si pritjahou konár. Viďeu to Janko, že je tam najviac a najkrajšie čerešne, prikmotriu sa k ňemu a s ním oberau. Vtom hadnaď prázni konár pustiu, ktorí zachiťiu Janko a vihoďjú ešte rás tak visoko, ako bola čerešňa, a prehoďiu na druhú stranu. ,Ei, sto bohou vám, ktorí tú čerešňu preskočí ako ja, ten buďe hadňaďom,‘ povjedau Suchí Janko. Šeci sa poobzerali na jedon druhího a rjekli: ,Kí čert, že bi to mohou preskočiť, musíš ťeda ťi zostát hadnaďom.‘

Prišli domou, kďe ich bidlo bolo v horách, kďe si aj ohňa naklást kceli, ale ňemali dreva. Každí vitrhou jedlu a odňjesou na pleci. Kázali aj Jankovi, ale on bou v strachu, lebo veďeu, že aňi prútik z koreňom vitrhnúť ňemuože. Čo neurobiu, odrau jednu lipu a nazvazovau likom a počau obkrucať vela jedľou spolu. Keď ňeskoro choďiv, poslali jedňího za ňím. ,Nuž čože ti robíš?‘ ,No, ťi blázon,‘ povjedau Janko, ,veď ňebuďem ždi tam behať a po jedňej nosiť, nuž vezňem na rás viac.‘ ,Načo že bi nám boli tam zavázať?‘ povjedau zbojňík a vitrhou sam a odňjesou.

Potom ho poslali na vodu a dali mu jednu bivolacú kožu. On ledva kožu dovljekou k studňi. Strápení chodiu, zase si sadou; rás pochitiu palicu a začau ripať okolo ťej studňi. Keť ňeskoro choďiu, poslali zas za ním. Suchí Janko rjekne: ,Ja chcem celú studňu viripať a preňjesť k vám blišje.‘ Chitiu zbojňík bivolacú kožu a zaňho dovljekou on voďi.

Už jím bou obtížňi, raďi bi sa ho boli sprostiť; odjalili sa na stranu a zrjekli sa, že ho v noci na spaní zabijú. Janko to ale zveďeu. Keť išli večer spat, išou aj on na svoje mesto, ďe zvikou spávať pred budou. Pospali chlapci, on poťichu stau a jedon klát prikrbálau na to mesto, ďe on spávau, a handrami prikriu staríma, on sa ale skovau a čušau ako voš pod chrastou. Vstáli zbojňíci, pobrali svoju zbroj a začali klát ťať a ťali, až šetki hábi na ňom rozsekali. Ta išli zas spať, misleli se, keť svitňe ráno, že ho odpracú. Suchí Janko klát zakrbálau na mesto a on do tích rozsekaních hábou sa zakrutiu a spau.

Ráno postávajú obri, stau aj Suchý Janko, prijďe k ním a spíta sa ích, čo sa ím sňívalo. Keť mu virosprávali, začau on takto: ,Mňe sa sňívalo, že bolo tolko blch na mňe, že ma aňi ňebolo vidno od ňích, a ktorje ma velmi štípali, nu ale čo že mňe blche urobja, ja som sa ani ňepohou.‘ Obri si v strachu misleli, že je naozaj tak mocní, že sa ho aňi zbroj ňechíťí.

Potom sa išli s peňazmi deliť, každímu sa dostalo za jedno vrece. Ale Janko ňebou s tím spokojní, hovoriu, že či on len za to s ními choďiu. Oni ho ale začali prosiť a rjekli že mu ho aj domou zaňesu. Janko bou najračej, lebo sám vrece aňi z mesta pohnuť nevládau.

Ako mu domou doňjesou, Janko rjekňe: ,Žena, navar tomu kamaratovi mrvenice a nak tajďe s Bohom.‘ Čo mau Janko ďeťi, ťje, keď ten obor ďíchou, preč uťekali, a keď paru do seba ťjahau, z tou ích za každím k sebe priťjahou. Obor sa spýta: ,Čo sa to za červíke?‘ ,Vidíš, kamarát,‘ povje Janko, ,to sa mladje drake, ktorje ťa chcu zožrať, to ím ale ja bráňím.‘ Ten zľaknutí uťekau, ani mrvenícu nečakau. Janko ale mau za vrece peňazí.“

Táto verzia skladá sa z motívov A, B⁴, ⁵, sem sú vložené dva motívy z inej látky: Grimm č. 183 (sr. III., str. 333.): obviazať les a vykopať studňu. Posledný motív, postrašenie zbojníka, nachodíme v niekolkých verziach o zápase múdreho človeka s obrom. Tak najmä vo verzii „slovensko-cigánskej“. Srovn. Pohádkoslovné studie, str. 52 — 4. Podobne Strohal III., str. 14 č. 2; Tordinac, 27 č. 9; Zb. jslav. XVI., 156 č. 1; XIX., 76 č. 21; Kića VIII., č. 29; Lorentz, Teksty pomorskie, 688 č. 847, 709 č. 875; Rkp. Pek, č. 58; Smirnov, Sb. vruss. sk., 695 č. 257, 832 č. 325; Cappeller, Litau. M., 141 č. 45; Vasiljev, Pamjat, tatar nar. slov., 130 č. 43; Zelenin, Perm, 471 č. 104, Sb. mater. Kavkaz. VI. odd. II., str. 109 č. 6; Dirr, Kaukas. M., 103 č. 21; Pamjat. narod. tvorčestva Ossetin sv. I., 64; Lorimer, Persian Tales 150 č. 24; Vladimircov, Sb. mongol, sk., 89.

Verziu túto zaznamenal Dobšinský asi na sklonku r. 1857 vo svojej rukopisnej sbierke „Slovenskje prostonárodňje povesti“, str. 59 — 63. Jej hrdinom je občan slovenského Kocúrkova, Račkovan.

„Kde bolo, tam bolo. Bolo jedno městečko Räčková. V tom mestečku bývala jedna chudobná vdova a tá mala jednoho syna. Raz ten jej syn šiel ráno do hory na drevo, ona mu skorej doma jest varila, a tak mala íst za ním. Ale tá kaša s mliekom sa dáko pozde dovárala, tak že už bolo okolo poludnia, keď sa dovarila. Matka ju položila i s hrncom do kúta na stranu od ohňa, aby chladla, a sama sa vybrala za synom.

Ale tu milého synka už za městečkem pri cigánoch stretla, ako na chrbte drevo domou vliekou; povedala mu teda, aby sa len domou ponáhlau, že má tam v kúte hrnec s mliečnou kašou, aby mu ju dáko spolníčkine ďeti nepokvárily, a ona šla do hory, kde on bou za ten čas drevo nahotoviu. Náš synko príde domou, drevo zhodí pod šop a ide tadnu do izby prosto do kúta, že sa najje. Tam stau hrniec s kašou s mliekom, pokrievkou prikrytý, v dome ani duša, bo spolníci boli volakdě poodchodilí. Zodvihne on pokrievku, aby sa podívau, či sa mu dakdo do tej kaše nenanosiu. Tu ako pokrievku odkryje, zbrnknú muchy ponad kašu, čo v nej sedely a na nej sa hostily. On nelenivý, zdvihne ruku a cap! začapí na muchy, že jich hneď hromada v kaši zaviazla. ,Hop!‘ povedá, ,ja som tu vela smrti narobil, musím ja to počítat, kolko som jích zabil.‘ Niektorie, pravda, čo jich nebou dokonale prilepiu, z kaše vyletúvaly, a tých načítau dvanást. Potom vyťahuvau po jednej tie, čo na mieste mrtve zostaly, rozkládou jich na ohniště a tých tiež bolo dvanást. Tu sa náš hrdina zamysleu a preriekou sám k sebe: ,Toto je nie chocičuo, takto jednou rukou dvanást zabit a dvanást porazit; musím sa ja pustit do sveta a dačo zkúsit.‘ Ta šieu on k susedovi krajčírovi a dau si na čiapku tieto slová vyšit: ,Dvanást zabiu a dvanást poraziu.‘ S tím nečakau, kým matka domou príde, ale sa pustiu do sveta.

Išieu on delako pomedzi ludí, dobre sa mu vodilo, lebo ho všade chovali ako pavúka, a to zadarmo. Každý sa ho báu, kdo to na jeho čiapke čítau, že on odrazu dvanást zabiu a dvanást poraziu. Raz príde do jednej krčmi. Tu počuje, že v tom a v tom mestě králova dcéra zkapala, že hu dvanásti zbojníci odvedli a že kdo by ju oslobodiu, tomu král tú dcéru za ženu a pov královstva dá. Tajde on do toho mesta a tam sa rozloží v jednom hostinci a jie a pije. Do toho hostinca chodili královskí officieri na obed, a ako nášho Räčkoväna tam uvideli, hneď sa bars pekně k němu mali a opítali sa ho, či bi on nechceu tú královskú dcéru oslobodit. ,Prečo že by som nie,‘ poviedau on, ,len či ma král pustí k tým zbojníkom.‘ Hneď ho zaviedli ku královi a ten sa zaradovau, že sa našieu člověk, ktorý jeho dcéru oslobodit chce. Chceli mu hneď daď peknie šaty ušit, paripu a zbroj na cestu. Ale on len taký otrhany ostau, ako bou prišieu, a len tri groše si vypítau na cestu a do brcoláka slivovici, že mu to dost.

Na tretí den sa vybrau na cestu. Sprevadzali ho mnohí officieri. Tu ako idú mestom, ide proti nim jeden starý človek s jednou palicou, čo na spodku v nej klinec zabitý bou. ,Dobrý človek, zač mi dáte tú palicu?‘ opíta sa náč Räčkovän. ,Za groš vám ju dám, ale inak nie,‘ odpoviedau tento. ,No dobre, sem ju!‘ a groš mu zaplatiu. Jdú dělej ulicou, stretnú jednoho chlapca, čo po ulici kričau: ,Či si nekúpite ptáčka?‘ Nášmu Räčkovänovi sa ten ptáček zapáčiu a kúpiu si i toho za druhý groš. Už boli za mestom, tu ide proti nim valach so syrom. Povedá: ,Predajte mi z toho syra za groš.‘ Valach mu odkrojiu za groš syra, a tak šli ďalej.

Prišli až ku tým horám, kde tí zbojníci v jednej jaskyni bývali. Tu on kázau tým officierom i s vojskom tú celú horu obstúpit, a aby sa pomaly k jednej lúke zbližovali, ktorá na prostriedku v tých horách bola, a k tej aby sa približovali.

On sám ta šieu ku tej jaskyni a zaklopau na dvere. ,Kdo tam?‘ ozvau sa mu ten najhlavnejší zbojník. ,Dvanást zabiu, dvanást poraziu,‘ odpovedau náš Räčkovän smelo. ,A len sa ukáž, veť ja ťa hneď naučím.‘ Zbojník kázau jednomu z ních pozreť, čo to tam za chlapa, na jeden obločok, čo na dverach bou. Tento pozrie ven obločkom a náš Räčkovän mu hneď jedno oko tím klincom na tej paličke vypichou, čo si ju bou od toho starčeka kúpiu. ,No len poďte ešte, keď chcete slepí ostát,‘ zavolau jim ta dnu. Zbojníci videli, že to neide na žart, pustili ho dnu. ,No čože ty tu chceš?‘ zpýtau sa ho ten najstarší z nich. ,Ja som prišieu královskú dcéru oslobodit, a keď si chlap, poď tamto na tú lúku sprobovať sa so mnou.‘ ,No keď tak chceš, poď, sprobujeme sa, ak budeš mocnejší, ta ti ju dám.‘

Královská dcéra sa hneď zaradovala, keď len už dakoho od jej otca s pozdravením videla; bo dosial sa nik neopovážiu k tomu zbojníkovi, taký mocný bou.

Vyšli tedi s našim Räčkovänom všetci zbojníci na tú lúku a královskú dievku vzali sebou, aby sa všetci prizerali, ako sa sprobúvat budú. Tu ten najhlavnejší zbojník povie: ,Poď najprv, kdo vyšši vylúčíme.‘ A hned vzau skalu a tak vysoko ju vylúčiu do povetria, že iba o pou hodiny dolu spadla. Potom vzau i náš Räčkovän prezrek skalu do jednej ruky a druhou vytiahou toho ptáčka z kapsi a toho vylúčiu hore do povetria. Ptáčok iba ztrblietau a zmiznuv v povetrí. Da o hodinu šmariu Räčkovän tú skalu, čo bou zdvihou na prostried lúky, tak čo zbojníci nevideli, a povedau jim: ,Hladzte, teraz padla moja skala dolu.‘ Všetci ju šli obzerat, že je veru tá istá, čo bou pred tým do ruky vzau. ,No dobre,‘ povie zbojník, ,teraz poď! Kdo inak skalu v ruke stisnemo.‘ Zbojník vzau jednu skalu do ruky a tak ju stisnuv, čo na raz voda z nej tiekla. Räčkovän sa tiež poobracau, vzau dve tlapkavie skaly do ruky a medzi ňe ukradomky položiu tú hrudku syra, stisou mocně a hneď tiekla srvátka. ,No vidíš,‘ povedá tomu zbojníkovi, ,tebe tekla len voda, mne tečie mlieko.‘ ,Chlap si,‘ povedá zbojník, ,ale sa teraz poďmo popasovať.‘ ,Dobre,‘ povedá, ,ale akože sa budemo?‘ ,Ty sa,‘ povedá, ,rozbehneš z jedneho konca lúky a ja sa z druhieho, na prostriedku sa stretnemo a pochytímo.‘ ,Ale sa,‘ povedá, ,posilnimo,‘ a milý Räčkovän vytiahou z kapsi tú slivovicu a častoval milieho zbojníka hodne, sám len tak pomimo úst dolu bradou púšťal. Ostatnú skleničku slivovici si vzau so sebou, že on, povedá, eště na kraji lúki vypije. Tašli na kraje lúki a rozbehli sa jeden proti druhiemu. Ako sa už mali stretnúť, náš Räčkovän vyšuchne tú slivovicu, čo sebou vzau, tomu zbojníkovi medzi oči a odskočí sám na stranu. Tomu zbojníkovi začala tá slivovica oči štípať, tak že nevedeu čo skorej, či si oči bránit, či ho chytat. Räčkovän priskočiu na neho od zadku, a že ten zbojník bou už kus aj podnapitý, bo bola slivovica mocná, ztrepau ho na zem. Ako to ostatní zbojníci uvideli, začali utekat, ale bolo pozde. Vojsko za ten čas až ku tej lúke dostúpilo a pochytalo jich všetkych.

Tu už nášho Räčkoväna i s královou dievkou parádne priviezli do mesta a král sa radovau velmi, že mu dcéra oslobodená. Hneď Räčkoväna do pekných šiat oblekli a svadba sa strojila. ,Ale,‘ povedali, ,taký nedoučený nám nebude, musíme ho skorej kus pripravit a vyučit, aby nám taký vždy neostau.‘ Začali ho teda všeličomu učiť. Učiu sa čítať, písať, rajtovať, strielať a boh zná čo. To nášmu Räčkovänovi nebolo po vôli, chceu sa on od toho oslobodit a zažiadalo sa mu aj Räčkovú a matku doma vidiet.

Raz teda nepovedau nikomu nič, len si nabrau peňazí a sadou na koňa a poď domou. Len čo prišieu, pravda, po dlhej cestě, na prostried městečka na mostík, tu ho takýho pána, všetky deti, ženy, chlapy, mladí i starí obhŕkli a nanho sä dívali, že kdo je on. Chyba keď tú čiapočku z kapsi vytiahou a mesto cifrovanýho klobúka na hlavu postaviu, vtedy ho poznali, že je on ,Dvanást zabiu, dvanást poraziu,‘ čo pred dakolko rokmi bou zkapau. A on ti začau samie dvaciatniky a toliare a dukáty medzi ních hádzat. Len sa tak na nich ruvali ako psi. Dajedon skoro ta bežau pre jeho matku, že jej syn tu. Tá s velkou radosťou pribehla a vítala ho. ,No, syn muoj, kde že si sa ty vzau?‘ ,A mamo,‘ povedá, ,prišieu som si tie kuažky vyrobit, čo som si moknút nahal, ked som z domu odchodiu.‘ ,Jaj, syn muoj, veť by ti tie dávno bolo vápno zožralo, ja som ti tie už druhýmu dala vyrobit.‘ ,No keď je tak, tak ja tu už roboty nemám.‘ Dau jej ešťe najviac peňazí, skrútnuv koňa a pobrau sa nazpet, zkade prišou.

Cestou popredau pre núdzu, bo to delako bolo, i koňa i pekné šaty, a doliezou zase taký otrhaný ako predtým do toho mesta, kremä tú čiapočku si zanahau. Za ten čas, že jeho nikde najst nemohli a neznali, kde sa podeu, královská dcéra za druhieho sa vydávala. Už bolo všetko hotovuo, len k sobáši íst. Räčkovän sa postaviu na ulicu, kade do kostola prechodili. Králová dcéra ho priam poznala, nedajbože s druhým do kostola íst, len s ním, čo ju oslobodiu. Pojala ho za ruku, odvedla k oltáru a dala sa s ním sosobášit. Potom už on viac nešieu kuažky práť, ale kraloval a kraluje podosial, ak nezomreu.“

Do tejto poslednej verzie je zapletený cudzí motív: osvobodenie princezky, unesenej zbojníkmi. Skladá sa z motívov A, B ², ¹. Pripojený je motív nový o zápase s obrom: kto v behu druhého porazí, zvíťazí. Hrdina použil ľsti, opil obra a napokon mu frkol do očí slivovice. Pripomína to motív v inej látke, viď dolu č. 132 a) (Pov. kladské II., 143; Kubín, Podkrkonoší zap., str 790 č. 296; KHM Grimm č. 199. Anmerk. III., str. 450), ako hrdina zbojníkov zamávnutím fľaše alebo frknutím pálenky do očí učinil nehybnými a oslepil.

Motív A bol zanesený ešte do poviedky „Hádač, struhač, strelec, poprac“ v Codexe div. auct. A, str. 91 č. 31 (Dobšinský III., str. 9).