ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 173, je verzia „Divná operácia“.

„Bol raz jeden mladý človek, ktorý trpel na vredy v žalúdku, a zavolal si povestného doktora. Doktor ho uspal, brucho mu rozrezal, vyňal z neho žalúdok a poslal sluhu svojho, aby ten žalúdok dobre vypral na potoku. Sluha položil pri potoku žalúdok vedľa seba na zem, aby si podložil pod nohu kameň; vtom pribehol pes, uchytil žalúdok a zožral ho. Sluha to zbadal, až už pes posledný kus žalúdka hltal, a že práve okolo neho bežala koza, chytil ju a zarezal, vyňal z nej žalúdok, vypral a zaniesol ho doktorovi, ktorý chorému práve črevá do bachora zašíval. Doktor vzal žalúdok a prišil ho chorému ta, kde mal byť, zašil mu i brucho a nezdravého zobudil zo spania. O málo týždňov vyzdravel chorý, a keď raz stretol doktora a tento sa ho pýtal, ako sa má, odpovedal mu: ,Dobre, len by som vždy jedol kapustný list a letninu.‘ A to preto, že mal všitý miesto svojho žalúdku žalúdok z kozy.“

Podobnú látku spracoval už Hans Sachs dva razy, 1547 a 1557: Doktor zašil sedliakovi svinský žalúdok, keď mu havran odniesol sedliakov žalúdok, ktorý lekár čistil. Táto látka rozprávala sa hojne v rozličných variáciách do dnešných časov. Viď Anmerk. KHM Grimm II., 553 — 554; Popelka, Pověsti a báchorky, str. 74; rukopisná sbierka Peckova, č. 36.

1. Czambel, § 173, str. 337 — 8, zaznačil verziu z Abaujskej stolice.

Bohatý bezdetný brat žiadal chudobného brata, aby mu dal syna, že ho učiní dedičom. Išiel s prijatým synom do hory, pozdravili dve dievčatá pri studni, sadli si večer pri ohníku v hore. Hnal sa na nich „kornaz“ (diviak), syn po ňom strelil, ale zabil i otca. Keď sa vracal, dievča pri studni mu sľúbilo, že mu pomôže, ak si ju vezme. Mŕtvolu našli. Mirdard, aby mal pokoj, povedal, že nič nechce z majetku po otcovi, len toľko, čo mu jeden statok (dobytča) zaľahne. Na radu dievčaťa zabil dobytča, stiahol kožu, rozrezal ju na remienky a dal „dookola obcahnuc veľo poľa“. Tak ostal predsa bohatý a oženil sa s dievčaťom.

2. V rozprávke o nepravidelnom okrese mesta Novej Bane, Tekov (Sborník Muz. slov. spoločnosti VI., 113), sa rozpráva, že kráľovna Mária (1382 — 86) dovolila rozšíriť okres o toľko, koľko jeden chlap s jednej i druhej strany Hrona mohol za deň obísť. Mešťania vybrali štyroch pešiakov, aby v páre po oboch stranách išli. Jedného dlhého dňa vybrali sa na cestu. Dvaja, ktorí sa pustili s tejto strany Hrona, vykonali dobre svoju úlohu, ale druhí dvaja, ktorí išli s onej strany, robili nedbale, jedli a pili, odpočívali, pospávali, a tak sa minul deň, a oni sa museli podľa predpisu vrátiť.

Vyňaté z diela Korabinského Lex., 326.

3. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 129, je táto verzia:

„Založenie Zem. Podhradia. Jeden verný sluha dostal od Stibora do daru Podhradie, a tento si vymienil, aby potiaľ siahal chotár jeho majetku, pokiaľ ho volskou kožou občiahne. Stibor mu to dovolil. Sluha vzal volskú kožu, rozrezal ju na úzke remienky, tieto posvazoval, a tak obchádzal chotár po bošáckom poli: odvtedy je chotár podhradský ustálený a leží v bošáckom jako žĺtek vo vajci.“

Srovn. Köhler, Kl. Schr. II., 319; Sébillot, Folklor, 326; Rev. des tradit. pop. II., 295, V., 717, VI., 52, 335, VII., 551, XI., 524, XII., 46, XIII., 531, 569; Etn. Obozr. XXXIV., 153, XLVIII. — XLIX., 108; Rus. Mysľ. 1893, november, 214; Vest. Jevropy 1895, apríl, 814; Bibl. Warsz. 1901 II., 510, Knoop; S. Provinz Posen 150 č. 224; Přikryl 183; Záhorská Kron. III., 83; Glasnik zem. muz. Bos.-Herceg. XVIII., 114; Atan. Nikolic, Srb. nar. prip. 1842 I., 74; Skazočnaja Kommissija 1924 — 25, str. 28; Etn. Zbirn. VI., 174 č. 383; Zb. jslav XVI., str. 156 č. 2; Dobrosavljević, 75 č. 15; A. Jovanović, Antologija, 176 č. 60; Sbor. Kavk. XII., 18; Löwis of Menar, Balt. Provinzen V., str. 2.

1. B. Němcová II., č. 58, str. 183 — 4, má rozprávku „O pyšné panně“. „Od p. C…y v Šťávnici.“

Hrdé, rozmarné a veľmi bohaté dievča odmietalo všetkých pytačov. Starý strýc ju karhal, že azda bude tiež niekedy potrebovať ľudskú lásku. Dievča hodilo zlatý prsteň do Hrona so slovami: „Jako neuvidím ten prsten, nezmizí ani moje bohatství.“ Po nejakom čase priniesla rybárka do kuchyne rybu a v nej našli prsteň. Dievča chudobnelo, až sa stalo núdznou žobráčkou.

2. Túto rozprávku obšírne vypracoval Andrej Sytniansky v Sokole VI., 359, podľa neho Rudolf Pokorný, Z potulek II., 227 — 229., a Ľud. Reusz v Sborníku Muz. slov. spol. VII., 30 — 31 č. 54.

Zá dávnych čias žil v Ružovej ulici v Štiavnici boháč so svojou jedinou dcérou Ruženou. Boháč bol majiteľom zlatých baní a najradšej sa prehrabával v zlate a striebre. K bohatstvu vraj prišiel nedobrým spôsobom, čo potvrdilo jeho náhle zmiznutie; vraj ho čert vzal. Ružena stala sa dedičkou bohatstva a začala žiť rozmarne, strojila hody. Niektorých z jej spoločnosti pre planý život a zločiny vrchnosť dala obesiť na vysokom kopci proti jej domu. Ružena prosila vrchnosť, aby jej dovolila šibenice odstrániť a na tom mieste vystaväť zámok, čo jej bolo dovolené. Ružena začala teda s radovánkami staväť. Aby mohla osobne dozerať na stavbu, dala vystaviť most od svojho domu do oného kopca. Žila stále ako prv. Raz po skončení poľovačky pri Hrone v hore usporiadala hostinu. Tam prišiel posol s listom od jej strýca, opáta kremnického, ktorý ju napomínal, aby zmenila svoj spôsob života, lebo je blízka hodina, keď bude hľadať milosť u Boha i u ľudí. Ale ako odpoveď svojmu strýcovi strhla zlatý prsteň s ruky, hodila ho do Hrona so slovami, že uverí, až ten prsteň dostane nazad. Po nejakom čase bola zasa hostina, na ktorej Ružena omdlela. Lebo ryba, ktorú predložili na stôl, mala v pysku onen prsteň, ktorý hodila do Hrona. Kuchár totiž, chcejúc sa zavďačiť panej, dal rybe do pysku prsteň, ktorý našiel vo vnútornostiach. (Podľa Reusza Ružena, keď zazrela prsteň, sa veľmi zľakla, od stola odišla a hostí opustila, lebo tušila, že strýcovo proroctvo sa vyplní.) Omdlenú Ruženu odniesli do jej izby a bolo po hostine. Hostia sa rozišli. Ružena tušila, že slová strýcove sa vyplnia, ale nezmúdrela. Bohatstva jej stále ubúdalo, bane nedonášaly, ani zámok nedostavila. Stala sa žobráčkou, tak že sa jej ľudia vyhýbali. Napokon umrela hladom. Pochovali ju na cintoríne, ale zem, vraj, ju neprijala. (Reusz vynechal tento posledný motív.) Zahrabali ju teda pri nedostavenom zámku, ale ten spálil v noci blesk a hrob Ruženin sa prepadol. Rozrúcané múry mesto dalo srovnať so zemou a nechalo len onú vežu, ktorá sa podnes menuje „Novým Zámkom“. Ukazuje sa miesto, kde, vraj, stál Ruženin hrob a kde bol most. Ulica Ružová dostala vraj meno po nej; u Pokorného ešte ulica „Rézla“ (či Rózla), kde biedne zahynula.

Srovn. Köhler, Klein. Schriften II., 209.; Arch. f. d. Stud. neu. Sprach. CXVIII., 337; Clouston, Popular Tales und Fictions I., 398; sl. Chauvin, Bibliographie arabe V., 17, VII, 133. Wesselski, Mönchslatein, 188, 253 č. 146; Zb. jslav. XVI., 145; Kúnos, Türk. V. M., 197, Malý, Nár. pohádky, 4. vyd., str. 285; Garber, S. Kärnten, str. XXIII.

1. V Prostonárodnom Zábavníku IV. (Levoč), str. 167 — 176, je rozprávka, ktorú podal Ľud. Aug. Gál pod nadpisom „Tri dobrje radi“. K nadpisu bolo inou rukou pripísané. „O (nichts) zur Sache“ a neskoršie akiste rukou Dobšinského bolo poznačené: „Novejšia na zpôsob povestí složena mravná rozprávka.“ Do starších sbierok slovenských rozprávok nebola prijatá a tak ju v plnom znení podávame:

„Boli raz dvaja braťja, obidvaja mesjari, len že edon z ňich, a to starší, bov velmi bohatí, mau šetkjeho dost, ľebo mu šťestja dobre prjalo. Druhí aľe bou velmi chudobní, tak že mu ľen práve toľko pán Boh požehnau, koľko mu k statočňjemu viživeňí potrebnuo bolo. Bou s tím ždi spokojní, aňi ňehľadiac zavistľivím okom na šťestja brata svojho, ale dúfajúc ždi na mesto toho v pána Boha a tešjac sa naďejou, že i jeho ňeopusťí a stav jeho bjedni budúcně možná polepší.

Vibrali sa raz ťito dvaja bratja do sveta statok skupovať, bohatší pravda na koňu, chudobňejší, chudak ľen peší za ňím cvalať museu, bo koňa ňemau. Tak idú, idú prví ďeň, pokjal ích koľvek noc ňezastihla. Keď sa už zotmilo, vňídu do najbližšjeho poľa cesti ležjaciho hosťinca, kďe si hňeď i prenocuvať umjeňili. Starší bohatší brat, vkročjac do hosťinca, sadou si za stuol a rozkjazau si dobrú večeru pripraviť.

Medzitým, čo si starší brat dobre ujedau a upíjau za stolom, mladší suchú svoju večeru, ktorú si bou do taňistjerki z domu vzau, pod pecou na lavičke seďjac odbavuvau.

Keď sa už bou najedou a čo mu ešťe bolo ostalo, do kapsički poupracuvau, kďe sa vzala, tu sa vzala edná stará babka a hňed sa k ňemu pod pec usaďila. ,Prečže si ti tješ, sin muoj drahí, takú večeru ňedáš spraviť, ako tvoj starší brat?‘ prerečje k ňemu stará babka. ,Hej, stará matko,‘ odpovje on, ,keď si to každí tak pohovjeť ňemuože. Viďíťe, muoj brat je bohatí a má skaďe, má zač, muože si teda i pohoveť. Já som chudobní, mňe na takje veci ňedochadzja, preto teda musím spokojní biť i s tím, čo mi pán Boh ako chudobnjemu človeku požehnau.‘ ,Dobre máš, sinčok muoj drahí, že sa s tím uspokojuješ, či ťi Pán Boh požehnau, i zostaň na veki spokojním a uviďíš, že sa ťi dobre poveďe vo sveťe. Kto s málom spokojní bívá a i to málo dobre užíva, tomu Pán Boh časom svojím i vjacej rad požehnáva. A tak buďe, sin muoj i ťebe ždi vjac a vjac požehnávať, keď sa buďeš podla mojej radi spravovať. Vidíš, ja ťi dám troje napomenuťja, ktorje, keď ždi do maku plniť buďeš, uvidíš, že sa ťi vo sveťe dobre poveďe. Za to mi ale dobre musíš zaplatiť.‘

Po tíchto pekních babkiních rečjach sa náš mesjar kus zamisleu, ale o malú chvilku šicki peňjaze, čo pri sebe v kabaťe zašitje mau, jej vičítau a prosiu jú, abi mu teda len povedala čo má robiť.

Stará babka si odkašlala a prerečje takto: ,Počuj teda, prvuo napomenuťja mojo je, ktoruo ťi dávám, aby si sa ňikdi cesti pre chodňík nespúšťau; druhuo je, abi si si ňikdi to, čo muožeš dnes urobiť, na zajtro ňeodkladau, a treťuo je, abi si ňikdi svojo tajnosť pred ženou nezjaviu, bo ťa tá zraďí.‘ Keď toto dopovedala, zhrnúla peňjaze, a ak z ňeba spadla, tak zmizla zpopred jeho očí.

Náš mesjar celú noc ňič ňespau. Stará babka mu naveki pred očima stála, a misl jeho bola jej rečmi preplnená.

Rano za svitu dali sa na ďalšú cestu, starší brat na koňa visadou, a mladší všaďe vzapeť za ňím sa usilovau.

Išli tak hodní kus, až prišli k jednej velkej bariňi, ktorá bola cez celú cestu rozljatá. Ak ju mladší brat zazreu, už ľen tolko, že sa chodníčkom po lúkách ňepusťiu, abi jú obišjou; ale mu na šťestja na um prišlo naučeňja, ktoruo mu stará babka bola dala. Pustiu se teda prosto za bratom cez bariňu. Prave keď už kvoň bratov zadňíma nohama von vikročiť mau, virgou a pravím kopitom edon hodní mješok plní dukatami vivrhou, ktorí mladší brat hňed zodvihou a do kapsički popratau, ňehovorjac o tom staršiemu bratovi aňi slova.

Šli ďalej za dlhí čas. Chodili po mestoch, po jarmokoch, ale ešťe ňikde ňič kúpiť ňemohll. Až sa raz priblížia k jednímu velkjemu mestu a počujú, že v tom mesťe prave na druhí deň mau biť velikí jarmok na statok všelijakí. Ponáhľali teda ta.

Prišli do mesta. Starší brat sa osaďiu do najhrdšího hosťinca, mladší ale, kďe mu najbližší po cesťe padlo.

Na druhí ďeň bou jarmok. Zišlo sa veľa kupcou.

Naši dvaja bratja sa hňed za rana na plac vibrali, kďe sa už velikuo množstvo statku, ako mraucov na kope mravenčjacej, keď je dakdo paličkou rozpaprčí, hemžilo. Starší brat, ak zazreu to množstvo šelijakjeho statku, hňeď si pomisleu; ,Ej, veru keď buďem mať už volačo kúpiť, buďem tak hľaďeť, abi to voľačo dobruo bolo,‘ preberau teda mezi hovadami ako mezi mekima hruškami, kím mladší brat kupovau zaedno, ak mu prišlo, po celích krdľoch. A keď už tak hodnú hrbku nakúpiu, dau to šecko zahnať do dvora hostinskjeho, ku ktorjemu sa bou osaďiu, aňi sa ňeohľjadou vjac na jarmok.

Na druhý ďeň príďe k nemu starší brat. ,No, ďeže ťi je statok, čo si nakúpiu?‘ pítá sa ho, ledva vkročjac do izbi. ,Či bi si ho azdaj chceu viďeť?‘ prerečje mladší brat, ,poď teda za mnou, keď tak chceš, ukjažem ťi ho.‘

Tu ho vivjedou na dvor a ukjazau na ohromnuo krdlisko tučních volou, ktorje husto po dvore porozvaluvanje ležali, tak že bi zahoďenuo jablko ňebulo mohlo na zem spadnúť. Ten sa zaďiviu a ňechceu svím vlastním očom veriť.

,Nuž, kďeže si ti toľko peňazí nabrau?‘ spitá sa ho zaďivení. ,No, vješ, že je Pán Boh dobrí, on mi požehnau.‘

Starší brat pokrúťiu hlavou a zahmkau, bo sa mu aksi do hlavi ňepratalo, že jeho mladší brat takí velkí krďel tučních volou mohou nakúpiť, kďe on ľen pou tolko peňjazí mau ako on. Pozreu ešťe ráz na krďel a rád bi bou aksi bívau, kebi sa bou pred očima na malí krdjelčok premeňiu. Ale krďel zostau len krdlom.

Keď tak statok poobzerali, vrátili sa naši dvaja mesjari naspak do hosťinca a dohovorili sa, že sa na druhí ďeň dajú na cestu. Ešťe v ten ďeň si porjaďili šecko, čo im bolo potrebnuo, hajčarou najali, edním slovom šeckíma potrebníma vecmí, ktorje sa k tak ďalekej ceste vihľadávajú, sa zaopatrili.

Hajčari na druhí ďeň zavčas rana statok nachovali a ešťe pred zorničkou pohli.

Tak šli, šli dlho. Naši mesjari všaďe po predka, pravda, už obidvaja na koňoch.

Edňjeho dňa práve pred západom slnca prišli ku Ťise. Voda bola velmi pobúrená a mostu žjadňjeho ňebolo.

,No, čože urobíme?‘ ozve sa starší brat, ,čí sa pusťime pres tjeto rozbúreňje vlni, či že ľen na tejto straňe prenocujeme?‘

Mladší brat sa na kus zamisleu a už už chceu k tomu posledňemu privoliť, lebo viďeu, s jakím velkím ňebezpečenstvom bi mohou biť prjechod tento pres búrlivú rjeku spojení. Keď mu naráz na um prišlo napomenutia starej babki: ,Čo dnes vikonávať muožeš, nenechávaj si to na zajtra,‘ a v tom okamženju rozkjazau hnať hajčiarom krďel pres vodu. Prešjou šťastňe, bez šeckej škodi.

Starší brat sa ale obávau za ňím pustiť, lebo sa fujak ždi večmi a večmi zmahau. Umjeňiu si teda na tej straňe, ďe bou, i prenocuvať. Noc bola strašná, vjetor ňeprestajňe dúv a časami zhviždau aňi 500 valachou tatranskích, vlní pľaskali, piesok sa drau do očú.

Svitlo, leč vjetor sa ňeumenšiu, šecko strašňejší eště vizerať sa zdalo ako v noci, tak že vlasi hore dupkom stávali, keď človek pozrev na rozbúrenú rjeku, ak s nej rozjašenje vlnská na breh viskakúvali. Tak bolo celí ďeň, druhí i treťí. Aj napokon na štvrtí ďeň fučať prestalo, tak že na zadok ostalí staršjeho bratov krďel bezpečne mohou prebrodiť. Zatjal ale, kím on tam čakať museu, mladší brat zo svojím krdlom hodní kus cesti prebehou.

Mnoho statku ešte potom i po cesťe za zvíšenje peniaze nakúpiu a ku krdlu svojmu pripojiu. Mezi druhíma bou kúpiu aj jedno ťela, ktorou hňeď na drobnje kusi posekau, do mecha pokládou a na koňa viložiu. Po dlhej cesťe so dostau na pokon domou, kďe na príchod jeho žena už túžebne čakala. Ak vkročiu do dvora, koňa hneď do chljeva zavjedou a položiu pred ňeho do jasjel mesto sena mech, v ktorom bolo to posekanuo ťela. Za ňím poprechádzali i krdle statkou. Tu bi si bou viďeu, ak sa jeho žena zaďivila nad toľkím statkom, a tím vjac, keď je povedau, že je to všetko ích vlastnuo, tu sotva svím ušom verit chcela.

,Nuž, ďeže bi si ti toľke peňjazí bou nabrau na toľkí statok?‘ Už mu bolo na jaziku a ľen ľen že jí pravdu ňepovjedau; ale mu zišlo na um napomenutia starej babki, abi svojej žene ňikdi tajnosťi, kterje má, ňezveriu. ,Nuž, hľa, zabiu som si staršjeho brata a tam som vzau; keď ho chceš viďeť, tam je v jasloch pred koňom, muožeš sa tam ďívať naňho, trebárs do súdňjeho dňa.‘

,Pre Pána Boha!‘ zalomila rukami a bežala nastrašená do chljeva. Šetko tak najšla, ako jej bou povjedau: viďela v jasloch pred koňom ležať zakrvavení mech a omakala v ňom kusi mesa. Ďalej sa ho ňevipitujúc bežala prosto k richtárovi a obžalovala ho. Keď viďeu, že žena odbehla, mech hňeď popratau, lebo veďeu, čo zamišlja. Sotva bov s odpratúvaňím hotoví, keď sa naráz dvaja ďesjatňíci za ňím ustanovja, žjadajúc ho, abi sa mu páčilo na rozkaz vrchňího obci s ňími ísť. On sa bez šetkjeho odporuvaňja poddau, lebo veďeu, kelo bilo. Pred súdom najmenšuo vijaviť ňechceu. Daľi ho teda do tmavej ťemňici a odsúďili človeka len tak nič po nič na smrť.

Na treťí deň po této prípadnosťi sa hrnulo ľudstvo na edon vršťek, ktorí podľa cesti hlavňej ležau; bo sa mau zločiňec, čo svojho vlastňjeho brata vražďiu, vešať.

V mestečku začau o chvíľku umjeráčok smutním cvengom ostatňú hoďinu odsúdzenca hlásiť, ktorí sa ven z mesta i s duchovním otcom, jemu ostatnuo poťešenja dať majúcom, na voze mezi blištjacím sa zbrojstvom vjezou.

Už boli na popravnom mesťe, keď naráz z druhej strani vršku na cesťe velikí oblak prachoví so sdvihuvau, pred oblakom leťeu jazďec, ktorí, shľadnúv to množstvo na vršku sa hemžiace, ako zvetrelí paliu sa prezveďeť, čo bi to malo znamenať. Ale ak sa zaďiviu prijdúc ta, keď viďeu v prostrjedku mezi ľudom svojho brata na smrť pripraveňjeho. Stau dlho ako poražení. Množstvo ííkalo nahlas, keď viďeli ducha — ako sa nazdali — staršjeho brata pred sebou stať. Neverili svím očam. Vistupovali sa mu na ďaleko zostrašení a každí si hútau sám v sebe, že sa tento duch za spáchanuo nad ňím ukrutenstvo pomstiť prichádzja.

Ňemí kráčau pomedzi vihibujúci sa mu ľud. Dostau sa až k bratovi už pod moc šarhofskú oddanjemu.

,Čo že previňiu moj brat?‘ zpítá sa dookola stojacích, od velkjeho strachu zdreveňelích predstavovaťelou spravedlnosti.

,Žavraždiu svojho vlastnjeho brata, ktorjeho duch práve pred namí stojí,‘ odpovedau mu bojazlive eden s vodcou.

To si on visvetliť ňeveďeu. ,Ja som žjadon duch ňje, ako viďím, že si vi mislíťe, ale mám tak maso a koštjale, ako chocktorí z vás. Mňa ňikdo ňezabiu.‘

Dlho ich o tom presvedčiť ňemohou, až napokon, keď viďeu, že vera slovmi nič ňevikoná, skočiu s koňa mezi ňích a najbližších, čo mu pod ruku padli, tak po mesjarski poscískau, tak že sa každimu, ktorjeho s takjehoto objatja vipusťiu, ducha v ňem viďeť odňechcelo.

,Už sťe sa preca ľen mohli presvedčiť, že som ňje duch!‘ prerjekou, keď sa bou vikonau, ,rozpovecťe mi teda už, pre Boha vás prosím, čo sa to s moím bratom stálo, lebo som ňespokojní ako na trňí.‘

Virosprjavali mu šecko, čo ak sa s jeho bratom stalo. Virozprjavau i mladší brat svoju príhodu s babkou a zo ženou svojou, šecí ho s zadivením s otvoreníma ustama počúvali a ňjejeden si misleu sám v sebe a žjadau si s tou babkou sa skamaráťiť. Ale sa vjac žjadon tej radosťi ňedožiu.

Keď dorosprávau, pojau ho starší brat za ruku a vjedou ho naradovaní do mesta. Vikonavaťelja spravedlnosťi zahanbení, že sa tak dali ednej žeňe zavjesť, šli za ňimi, a množstvo ludu všeličo pod nos si mumlajúc ako ruoj ích sprevádzalo. — I tak žijú ešťe až do teraz, ak ňepomreli.“

2. Tú istú historku v podstate spracoval, a to omnoho stručnejšie, S. Ormis v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 160 — 162, pod nadpisom „Dobrje radi“.

„Bou rás jeden gazda a mau dva pekňje voli. Išjou ich raz do jarmoku predávať. Predau ich za tri sto zlatích a poberau sa domou. Nazpak idúc prišjou k jednéj hore, kďe na kraji pri cesťe sedeu jeden žobrák. ,Čo predávaťe, starkí?‘ povje žobrákovi sedljak. ,Dobrje radi.‘ ,A za čože jedna?‘ ,Za sto zlatích!‘ ,Ei, veru je to pridraho,‘ povedau sedliak. Ale sa mu to preca divné zdalo, že dobrú radu muože kúpiť, a bou bi rád zveďeu, čuo to asi muože biť. ,Nuž dajťeže, už len jednu, dajťe,‘ povje žobrákovi, ,veť už len tích sto zlatích ošanujem.‘ Sedljak dau žobrákovi.

A tento mu takú radu dau: ,Starú cestu neopúšťaj za novú!‘

Mrzelo gazdu za peňazmi, ale bi preca bou rád zveďeu, čuo ozaj ešťe za radi má. Dau mu aj druhích sto zlatích starí mu povedau: ,Čuo muožeš dneská urobiť, na zajtra si nenahaj!‘

Starí si pomislí, že už ňemal len 100 zlatých a že ho už pres toho žena kljať bude za druhíma sto, ,Nedbám‘ povje a dá ostatních sto zlatích žobrákovi. A tento mu povje: ,Šetko žeňe ňezver!‘ A tá rad sto zlatích sedljaka stála.

Tak tri sto zlatích dau za tri radi a domou išjou zamišleni. Doma sa ho žena zpíta: ,Zač si voli predau!‘ ,Za tristo zlatích.‘ ,A kďe že su?‘ ,Tam som jich jedňimu zveriu, o dakelko času puojďem pre ňe.‘

O pár časou zberali so gazdovja na víno a on tješ: zaprjahou čtiri koňe a s Bohom! Boli už dakďe za Dunajom, keď sa už domou vracali a tu sa rás prihrnú mračná a chistalo sa na dášť. Furmaňi sa šeci báli ďalej ísť, abi ich volaďe ňezaljalo. Ale náš gazdík nič sa ňebáu, pomisleu si: ,Čuo muožeš dneská urobiť, ňenahaj na zajtrá!,‘ pošibau koňíki a hibaj, ponáhlau sa na most. Až keď už bou za Dunajom, tu sa hrozní lijavec pusťiu, mosti pobralo, a iní furmani, čuo v hosťincách ostali, museli dlho čakať pre mosti.

Náš gazda ale len pohína a pohína cestou, až príďe rás na krížnje cesti. Jedna bola pekná, nová, čistá, rovná, druhá skalnatá, stará, opuštená. ,Ktorou ísť?‘ pomisleu si a tu prišlo mu na um, čuo mu žobrák povedau: ,Starú cestu ňeopúšťaj za novú.‘ Išjeu tedi starou. Iďe, iďe, zapre sa mu rás koleso do jednej skali. ,Hijo, koňíčki!‘ volá, ale koňíčki ňevládali. Ešte ich rás pošibe a zavolá ,Hi!‘ a tu koňíčki sa pripreli a skalu odvalili, a tu sa koťel dukátov zpopod ňej visipe. ,Chvala Bohu!‘ povje, ,viďíš, čuo ťi dobrá rada ňenarobila!‘ Dukáti pozbjerau a hijo domou! Na cesťe premíšlau, či to má žeňe zveriť, či ňje. ,Ale, vraj, s tím jej radosť zpuosobím.‘

Prišjou domou a dukáti visipau. ,Kďe si je pre pána Jána zau?‘ zhíkňe žena, a von jej zo žartu: ,Ľa, bili sa moji kamaráťi o ňe a já som ich chitrí pohlušiu a peňjažke sebou.‘

Dobre ňedobre, žena rada bola. Čo sa ale ňestálo? Gazda sa rás opiu, prišjou domou a začau sa zo ženou vadiť. Táto mu do žráčou, korhelou, živáňou nadávala, čuo ho pichlo, a veru uchiťiu rafiku a ženu pomedzi pleci. Táto v jeďe vibehňe na ulicu a začne vikrikúvať: ,Nuž ti takí a takí, čo si luďí pobiu a im dukáti pobrau.‘ To počuli aj iňí luďja, chiťili miliho sedljaka do richtárou a právo mu na grg zavesili. Žena banovala a dosť sa vimlávela, že to ňi pravda, ale čo to prospelo? Ona vivadliť musela, čo počúla od ňeho, a on bou na smrť odsúďen.

Keť už ňebolo inák a viďeu, že je už tam, prosiu si od pánou pozhoveňja za dva dňi. On totiž čakau, že sa kamaráťi navráťa a jeho ňevinnosť dokážu. Dva dňi sa ale minúli a tu ňikto ňič. Na treťí ďen ho po šibeň vjedli.

On sa ždi v tú stranu obracau, zkaďjal jeho kamaráťi mali prísť. Tu viďja velikí prach do oblakou sa znášať a von povedau, že to ťi musja biť. A tu práve doleťí z ňich jedon na koňi, lebo už bou dač o tej události počuu. Gazda pod šibeňicou od radosti zmdleu, a tu sa pravda vijasňila. Kamaráti šeci zdraví doťjahli a von virozprávau, že sa len žartuvau zo ženou a že sa už presvečiu o tej pravďe: ,Žeňe šetko ňezver!‘“

3. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú v Zázrivej rozprával Adam Krška, zapísal 3O. VI. 1900 S. Czambel.

Traja mäsiari išli kupovať baranov. Tretí, chudobný, kúpil si tri rady: 1. Nikdy cesty neopúšťaj pre chodník, 2. žeby nikdy neodkuadau, čo má dnes urobiť na zajtrá, 3. žeby nikdy žene pravdu nepovedau. Išiel potom rozmoklou cestou, blatom po kolená, našiel vrece peňazí, nabral si do kapsy, koľko mohol, na trhu nakúpil viac baranov než obidvaja druhí. Na zpiatočnej ceste previedol ihneď svoje barany cez vodu, druhí sa dali zadržať veľkým dažďom. Žena mu prišla v ústrety a on jej nahovoril, že tých dvoch bohatých zabil a baranov im odňal. Žena to rozkričala. Keď ho kat viedol už pod šibenicu, išli okolo práve obidvaja jeho kamaráti. Tu zavolal: „,No, viďíte, jä som bou falošne posúdený. Tu sa tý kamaráti, čo som bou pre ních posúdený.‘ I miljeho mesara tak nehali. I od tých čäs nevešajú.“

4. Czambel, § 172, str. 334 — 6, má verziu z Abaujskej stolice.

Ženatý paholok slúžil sedem rokov, prosil pána, aby ho pustil domov. Pán mu vyplatil službu, dal mu koňa a udelil tri rady: 1. „Dze noc zajdze, tam nocuj.“ 2. „Ked sam ňejdzeš abo tvoj sluha zo statkom, ta svojo statki ňikdo druhemu do ruki ňedaj.“ 3. „Ked ce budu dakedi volac na karscini abo na veśeue, dze śe veľo pije, žebi ši svoju ženu samu ňepuščil, ľem keď i sam idzeš.“ Hneď prvú noc chcel ísť ďalej, kôň sa spieral, most bol strhnutý, sluha spadol do vody a dobre sa neutopil. Ráno prišiel domov, zašiel ku kmotrovi, preobliekol sa do planých šiat, švagriná volala na jeho ženu, aby ho vyhnala, ale žena ho rada prijala. Vodilo sa im potom dobre, stal sa rychtárom.

Prišiel si raz súsed vypožičať kone a voz, rychtár chcel vyzkúšať druhú pravdu pánovu a požičial ich, ale pozoroval všetko, schovaný za krom. Videl, ako sluhovia kone bili, keď nemohli utiahnuť voz, dve kobyly boly žrebné, vyvrhly žriebätá, chlapi ich hodili do krovia. Rychtár sám obe žriebätá odniesol domov. Súsed mu rozprával na jeho otázky, ako sa im vodilo, že dobre. Potom zkúšal tretiu pravdu, dovolil žene s matkou a dieťaťom na svadbu do súsednej dediny, sám sa preobliekol za pána a odišiel ta tiež, platil za všetkých, tancoval so svojou ženou, ktorá ho nepoznávala, a sľuboval jej stovku, ak s ním pôjde spať; žena sa radila so svojou matkou, tá ju na to prehovárala. Rychtár vrátil sa skoro ráno domov a odniesol dieťa. Matka dala svojej dcére zapáliť chyžu a rozkázala jej, aby mužovi povedala, že dieťa zhorelo. Muž pozval všetkých súsedov, dal priviesť dieťa a ženu zbil. Zastal sa jej súsed, ktorému požičal kone, rychtár dal priviesť žriebätá a zbil ho tiež.

Tak sa teda vyplnily všetky tri pravdy.

5. Czambel, § 188, str. 367, podáva neúplnú verziu zo Zemplínskej stolice.

Muž sa pohneval so ženou a odišiel do sveta do sveta do služby. Dvaja jeho chlapci sa výborne učili, stali sa z nich klerici a prišli navštíviť matku. Otec sa vtedy vracal zo sveta. Videl ich tam sedieť, chcel na nich streliť, ale „dostal od Boha jinou dumu“, odišiel k súsedovi, a tam sa dozvedel, že sú to jeho synovia. Ráno sa so ženou pomeril.

6. Czambel, § 210, str. 408 — 10, zaznačil verziu z Ungskej stolice.

Traja bratia išli na trh, najmladšieho, chudobného, urobili preto svojim poháňačom, dali mu šesť zlatých. Prišli do krčmy na noc. Bratia dostali dobrý byt, najmladší ostal v krčme. Žid mu dal tri rady: „1. Obi śe starij drahi ňepuščiu a novu sebe ňerobiu. 2. Obi cudzeho čľeveka za sveho ňetrimau. 3. Obi śe žeňe ňigda ňesveriu.“ Za každú radu dal si zaplatiť po dve zlatovky. Ráno išli bratia ďalej, cesta bola zaplavená, obidvaja starší bratia ju obchádzali, najmladší si spomenul na prvú radu, išiel starou cestou, našiel opasok so zlatými peniazmi. Za tie peniaze nakúpil štyridsať párov volov, kdežto bratia nekúpili nič. Odišiel domov v noci, žene povedal, že bratov zabil a zmocnil sa ich peňazí. Žena nechcela mu priniesť jedlo, že nič nemá, on ju v hneve udrel, žena vybehla a kričala, že muž zabil bratov a i ju chce zabiť. Súsedia to počuli, hneď najmladšieho odsúdili a viedli ho k šibenici. Nikto ho nechcel vešať, až človek, ktorého choval pri sebe ako svojho, podujal sa na tú robotu. Vtom prišli jeho bratia z mesta, najmladší bol osvobodený, povedal, že zkúsil pravdu rád Židových a presvedčil sa o nej.

7. Etnogr. Zbirnyk III., str. 168 — 169 č. 16, má verziu z Užhorodskej stolice.

Muž opustil svoju ženu, pretože ju upodozrieval z nevernosti, hoci žila čestne. Odišiel do sveta a dal sa do služby ku kupcovi, ktorý mu dával vlastnú dcéru. V jeho neprítomnosti porodila žena jeho troch chlapcov a dala ich do školy. Keď kramár naň naliehal, aby sa oženil s jeho dcérou, začal muž rozmýšľať, ako to môže byť. Kramár ho poučil. 1. aby včerajší hnev odkladal na ráno, 2. aby sa nedal novou cestou, lež držal sa starej, 3. aby na noc nechodil ta, kde je mladá krčmárka.

Odišiel bez vedomia kramárovho, nabral si peňazí, koľko chcel. Išiel horou a na večer prišiel k dvom cestám, novej a starej; ale išiel novou cestou; v tej hore bola zbojnícka krčma, vstúpil do krčmy a tam bola len mladá krčmárka. Ona ho vykázala, že tam niet pre neho miesta. Tak vyšiel a zahrabal sa do hnojiska. Potom prišli ta na noc voziari a Židovka ich prijala. Ihneď prišli zbojníci, a ona sa s nimi radila, že tovar schovajú a voziarom hlavy odtnú. Ten muž to počul, odrezal jednému zbojníkovi kúštik z plášťa, beztoho, že by to on pocítil, schoval si ho a išiel do mesta oznámiť to žandárom. Priviedol šesť žandárov do krčmy, dal odomknúť pivnicu, našli v nej mnoho mŕtvol, i onen tovar. Židovku chytili, ale na tých zbojníkov to nepovedal. Poslal do mesta a dal sohnat ľudí zlých, jedného poznal, ktorý mal biely klobúk, a druhého, ktorému odrezal kúštik plášťa. Bohato odmenený išiel domov k svojej žene. Prišiel v noci k domu a videl, že tam za stolom sedia dvaja mladí kňazia a modlia sa. Ona sedela pri nich a načúvala. Chcel na nich vystreliť z revolvera, myslel, že sú to jej milenci, ale spomenul si, že má večerný hnev odložiť na ráno, a išiel na noc k rychtárovi. Nikto ho nepoznával, lebo sa už minulo dvadsať rokov, ako dom opustil. Pýtal sa rychtár, čo to za kňazia sedeli v tom dome. Počul, že tam žena vychovala dvoch chlapcov, dala ich učiť a na zajtra budú mať primíciu. Rychtár ho zval, aby s ním ta ráno išiel, hostili sa a nikto nevedel, že to otec. Požiadal muzikantov, aby mu zahrali, dal si priniesť staré husle, ktoré tam nechal, a spieval: „Husličky moje z cedru zeleného, už dvacať rokov, čo ste položené.“ Potom vstal, pobozkal ženu a svoje deti a tak žijú dodnes, ak neumreli.

Srovn. Conde Lucanor ed. Hermann Knust, str. 375; Köhler, Klein. Schriften II., 402; Izvestija otd. rus. jaz. XII., kn. 3., str. 379; Wesselski, M. A. Mittelalters, 219 č. 32; Národop. Věstník XXI., str. 335 č. 82; Čajkanović, 528 č. 82.

Nový i starý kalendář a slovenský pozorník na rok Páně 1851, str. 60, má túto rozprávku:

Za pohanských časov prechádzal sa kráľ po trhu, medzi predavači bol i jeden zo siedmich gréckych mudrcov a ohlásil kráľovi, že predáva tovar neviditeľný, múdrosť, i pýtal za ňu dvetisíc toliarov. Kráľovi je dvetisíc toliarov toľko, ako mne smrk tabaku, a preto sa ani nejednal, ale mu to prisľúbil. Mudrc povedal kráľovi, keď mu vyplatil peniaze: „Kráľ, pozoruj, čokoľvek robíš, vždy pamätaj na koniec! Toto je moja múdrosť!“

Kráľ dal si tie slová napísať nado dvere paláca a na všetkom riade po stenách. Nepriatelia podplatili kráľovského holiča, aby kráľovi podrezal hrdlo. Holič namydlil bradu kráľovi, kráľ pozrel na zlatú misku, z ktorej ho holič namydlil, a prečítal hlasite slová, napísané na jej okraji: „Čokoľvek robíš, pamätaj na koniec!“ Holič sa tak zdesil, že mu britva vypadla z ruky, padol na kolená a všetko vyjavil.

Táto rozprávka bola sotva prevzatá rovno z úst ľudu. Bola rozprávaná v Dejoch rímskych, kap. 103, ale omnoho úplnejšie; srov. stčes. preklad, str. 146 č. 108. Srov. Rein. Köhler, Klein. Schriften, sv. II., 559 č. 18.; J. Ulrich, Die 100 alten Erzählungen, str. XVII., č. 4; Etnograf. Obozr. (1903) Kn. LVI., str. 109 č. 5; Šaulić, 170 č. 208; Légey, Contes st. légendes du Marocco, 150 sl.; Bompas, Folklore of The Santal Paganos, 181 č. 58.

1. Dobšinský III., 65 — 67 má rozprávku „Sytno“. „Podal a napísal neznámy nám dopisovateľ do sbierky rozličných pôvodcov ešte pred rokom 1848.“ Rukopisná predloha tejto rozprávky je v Codex div. auctor. A, sväzok 3, č. 8, „Osud a sitno“. Na strane je pripísané meno Jonáš Záhorský a na pravej strane ešte inou rukou: „Eine Sage oder vieleicht ein Fragment von irgendeiner Böhmischen.“

„Králevič Loktibrada vyšel jednoho dne s četným průvodem do hor na lovy. Když příliš dychtivě pronasledoval rohatího jeleně, ztratil se od svých tovařišu a blaudil za tři dni po horách samotný. Na třetí den přišel do jedné velmi tmavé doliny, tak že neviděl nic vůkol sobě, ale jen za potůčkem hrčícim dále kráčel, nevěda kam, až uzřel z dalekosti vznešený, převeliký, tuze osvícený zámek. Sebrav tedy všecku silu, pospíchal ku němu. Před bránou zámku našel uctivího, s dlauhau bradau a šedivými vlasami starce. ,Ku hostinským,‘ řeknul uctivě, ,daufám přišedšeti prahům.‘ ,I vítej,‘ odpověděl stařec vlídně, ,vítej, kraleviči, v novém světě, kde jináče žáden hlas lidský věčné mlčení neprorve.‘ V tom ho popadnul za pravici, vevédol do převeliké síně a skvosnými jídly a nápoji uhostil. Byly pak v síni té tři veliké stoly, jeden zlatý, druhý stříberný a třetí železný a jeden spanilý mladík přenášel ustavičně velikau knižisko z jednoho na druhý a na každím stole několik z knihy té jmen vyčítal. ,Jestli se smím pýtat,‘ řeknul Loktibrada, ,co se to tu děje?‘ ,Místo,‘ odpověděl stařec, ,na kterém se nalézáš, Sitno jest; odtudto vychádzejí duše té, které se naroditi mají. Ve knize, kterau vidíš, jsau všeckých jména zapsané a které jméno duše mladík onen vyřekne, ta ihned vychází a vtěluje se. Tyto pak tři stoly osudné určují jejích budaucí štěstí. Čí jmeno bylo vyřeknuto na zlatem stole, ten bude velmi šťastný a všecko se mu dle žádosti povede; čí jméno se vyřekne na železním stole, ten bude velmi neštastný v každem svém předsevzetí; kdo pak vyjde vyčítán na stole stříberném ten stredního bude požívati štěstí.‘ ,Ó, či bych nemohol znat,‘ ptal se kralevič dale, ,na jakém sem se já narodil stole?‘ ,Tys vyčítan,‘ odpověděl stařec, na železném stole; zpomoci se ti však může, jen vezmi dceru vášho pecaucha za manželku.‘ Po krátké ještě rozmluvě podal stařec ten, kterého my Osudem nazvati chceme, Loktibradovi jedno zlaté klubko, nakázav mu, aby ho, kam se koli kauleti bude, nasledoval. To učiniv, přišel štastně do domu otce svého a vzal brzo dceru pecauchovu za manželku. Nedlauho potom zemřel otec a dvoje bratrů Loktibradových jeho, pomocí svých těstů, kteří králové byli, z celého dědictva vytvořili, tak že s velikou nauzí žívořil v jednom chatrnom domčeku, který nebohý otec včasto navštěvovával. Jednoho však dne přizerala se manželka jeho, an se psi rvali na podstění příbitku. Když se buchli do stěny a námaza odpadla, vyvalil se kotlík plný dukátů, ktorý skaupý otec byl dnuka zapravil a nemohol, na náhle zemřev, o nich nic synům svým zjeviti. Pomocí těchto penězí Loktibrada nejen křivě mu odjatau dedictva částku spátkím získal ale i bratry své sobě podmanil a stal se samovládným panovníkem.“

Pridaná je poznámka:

„V připovídce této vidíš, Slovanu, jeden z nábožných náhledů předků tvých pohanských. Oni věřili v neproměnný osud, tak jako Řeci, ba jako i my v obecním životě i celý svět. Slyšel sem rozprávku tuto dvakrát ve dvauch rozličných oblekách, ale ve hlavní věci, v duchu se obidvě srovnávaly.“

Túto rozprávku upravil dosť verne Dobšinský. Iba na konci je premenené, že otec sám najmladšieho syna Loktibradu, „ako zkapaního, vynahal z dedictva“, a je pridané: „Dvaja starší bratia poženili sa, pobrali si dcéry druhých mocných kráľov za ženy a bývali hrdo v kráľovských palotách — a najmladšiemu viac ani čuchnúť nedali. Čo že mal urobiť! Vzal si on tú pecúchovu dievku za ženu a šiel s ňou bývať do obďalečnej chalupy, ktorú nebohý otec často navštevúval a ktorá teraz opustená stála.“ Pri poslovenčení menil Dobšinský mnoho ráz i slová; treba najmä poznačiť, že miesto augmentatíva „knižisko“ dal prosté slovo „kniha“.

Stručný výťah podal R. Reusz v Sborníku Muz. slov. spol. V., 143 č. 10.

Dragomanov (Sborník za nar. umotvor. VI., diel 1., str. 309. — Rozvidky III., 293) kladie túto rozprávku do jedného radu so srbskou rozprávkou o Usudu a inými slovanskými verziami.

Kollár (Zpievanky I., 429, Výklad ku „Slávy dceři“, str. 403.) zaznačil, že Sitno je Slovákom vôbec peklo, najmä však veľký vrch pri Banskej Štiavnici, o ktorom koluje mnoho rozprávok v ľude.

2. T. Vansová v Slovenských Pohľadoch XIII., č. 2, str. 23 — 5, podáva verziu „Proti Bohu, nič nemohu“.

Chlapcovi, ktorý sa po dlhom modlení narodil bohatým rodičom, bolo súdené, že v šestnástom roku ho zabije hrom. Dali vystavit sklepenie s múrmi dve siahy hrubými, chlapec však, keď počul o svojom osude, nechcel sa dať zatvoriť, že všade je v rukách božích, vtom udrel blesk, rozbúral sklepenie a chlapcovi sa nestalo nič.

Srv. Świętek, Lud nadrabski, 336 sl. Deutsche VK östlich. Böhmen X., 120 — 1; Wlislocki, Volksdicht., 265; Revue trad. popul. III., 118 č. 12.; Kretschmer, Neugriech VM., 288; Valjavec. Nar. pripov. Varaždin, 81, Strohal, Hrv. nar. pripov. II., 208; Etnogr. Zbir. XIII., 89 č. 276; Kubín, Podkrkonoší záp. 813 č. 303.