ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Oslepenie mužovo

Vo vytlačených sbierkach slovenských nevyskytuje sa verzia o zlej žene, ale v starších rukopisných sbierkach, a tieto texty vo verných odpisoch podávame.

Nachodíme ju 1. v Prostonárodnom Zábavníku IV. (Levočskom), str, 313 — 317. V rukopise bola pripojená poznámka: „O zur Sache“, a s týmto odsudkom súhlasili akiste upravovatelia a vydavatelia slovenských rozprávok.

„Bývau raz v jednej ďeďině jeden sedlják. On mau velmi cifrovanú ženu, a ako taká veru ona i mnoho frajerou mala, a že jej muž ľen takí otrhaní a opustení choďiu, i jeho žena tich račej viďela, čuo ku ňéj choďili a krajšje sa ako jej muž nosili. Po kuse sa naučiľi šuhajci ku ňej, a že jich hosťila tak, ak treba, podľizovaľi sa jej. Nuž ona veru od jednoho času na ňič inšuo ňemislela, ľen ako bi mohla svojho muža z toho světa ,prevoďiť‘, keď na jeho meste krajších i ďesať mala. Aľe ona to chcela ľen tak potajomki urobiť, abi sa to svet ňedozveďeu, ľebo veďela, že bi jú pokutovaľi, keď bi dakdo zvěďeu, že si muža zabila.

Šla teda ku jednéj starej babe, ktorá na koncu deďiňi bívala v jednéj chalupe. Jej muž to zmerkovau, a že strovi a slaňini mnoho navjazanej odnesla, šou za nou, misľjac, že bi zase frajarom dačuo ňesla. Nuž on ľen poťichu za nóu, a ona šuch ku staréj babe do domčeku. On sa učúpí pod obločok a načúvá, čuo sa buďe robiť. Jeho žena dala starej, čuo doma nabrala, masla, múki, strovi, brinzi, slaňiňi. Stará to šecko presipala a odložila. Potom si sadli ku kozubu na lavičku, na ktorom oheň z bukoviho dreva prašťau, a počaľi sa raďiť, ak bi mohľi je muža z toho sveta sprevoďiť (a on to práve počúvau), tak že bi sa to ňikdy ňikdo ňedozveďeu. Stará baba trkotala po ťichu, tak že ten pod oblokom ledva počúť mohou ,Mňe sa tej noci sňívalo, abi si na pozajtrá išla do lesa a na toho najvišjeho buka višla, potom volala na pomoc, ak ľen vláze, čarnokňažníka z tej huori, abi jej poraďiu, ak má svojho muža zabíť.‘ Miljemu mužovi vjac ňebolo treba, vráťiu sa domou a misleu ak bi svojú ženu oklamať muohou.

I žena sa hňeď domou vráťila. On jej ňič ňepovedau. Na pozajtrá potom vraví: ,Žena, ja iďem do hori na drevo, nahotuj mi dačuo do kapsi.‘ Žena sa zaradovala a navjazala masnich postruhňíkou, teplej dobrej pečeni a bjeliho chleba. Muž sadnúu na voz, aňi ňehlaďeu, čuo mu žena navjazala, a slúha poháňau štiri voľi. Aňi žena ňemeškala, pobrala sa, šecko pozatvárala a hybaj do hori. Ej, ale aňi muž ňezahálau, povje on slúhovi, ako už boli ňedaleko hori: ,Stoj!‘ povedá ,ti, mi sme si doma druhú sekeru nahaľi, ti bi si ňemohou rúbať.‘ Sluha sa chceu vrátiť ako statoční, aľe ho on ňepusťiu. ,Ja,‘ povedá, ,sam tajďem a ti ľen choj s vozom pomaľi, veď ťa ja dohoním‘. Jeho žena už ňebola ďaleko a ľen tak okúňala.

On z voza skočiu, a ak sluha s vozom kus ta prešou, skriu za krovja. Milá žena až na to mesto prišla, kďe on učúpení klačau a ľen vždy ďalej do lesa a on za noú. Raz sa počne ona na jednoho visokjeho duba drjapať a on sa tješ ňedaleko na druhjeho vidrjape. Ona počňe, ak vládze, do treťjho razu vivolávať: ,Hej, čarnokňažník! pán hori tejto! poď mi na pomoc, ako si mám svojho muža zrjaďiť tak, že bi to ňikdo ňeveďeu.‘ Jej muž na druhom buku počňe poťichu za nóu a pomáľi (ona ľen tak načúvala): ,Poraďím ťi, poraďím, keď i mňa milovať budeš.‘ ,Oj, buďem ťa, buďem, ak si pekní.‘ ,Ej, veď sem ja krajší ako tvoj muž, ľen počúvaj a potom drž slovo, ja ťi dobrú radu dám. Chovaj tvojho muža do roka tak, ak voljakiho ptáčika v kljetke, ňedaj mu ňič robiť, račej sama všecko urob, a čuo sa mu ľen dakedy zažjada, to mu daj. Uvidíš, že aňi do roka ňedožije.‘ Ako toto milí muž povedau, hibaj dolu z buka a uťekau horóu za vozom s velíkím dupajom a krikom. Žena sa nazdala, keď ten hrmot počúla, že sám čarnokňjažník uťeká, a ľen sa tak trjasla.

Bála sa všaďe cestou a hňeď išla ku starej babe do maljeho domčeku, vipravujúc, ako sa jej prihodilo. Stará pochváľila radu a povedala, že to veru sám čarnokňjažník museu biť, keď s takím hrmotom odišjeu.

Muž prišjeu večer samí domou. Ona dobrú večeru nahotovila, aňi mu drevo ňedala dolu skladať, ľen si museu k večeri sadnúť; dobrjeho vina z pivnice donesla, sama šecko robila a jeho tak ako drozda v kljetke držala. Takto minula i jeseň i zima i prišlo jaro. On sa bou ozaj popraviu a tak vyzerau, ako jeden brau v krmňíku. ,Žena!‘ povedá raz, ,ja som už starí, ti si mladá, mohla by si sa ešťe i vidať za dakjeho mladjeho šuhaja; ja už ňevlázem ňič robiť, aňi už ľen od jednoho času ňevidím, ja som na tom sveťe už jeden daromňík. Ňič ťi neurobím, darmo ma musíš chovať a na ostatok bi si mi ešťe musela držať dakoho, čuo bi ma voďiu. Tak bi našuo gazdovstvo na ňivoč prišlo. Načuo je takí daromnik, ako som ja, na tom sveťe. Poď! strč ma do rjeki, za to ťi ňikdo ňič ňepovje, keď sám chcem.‘ Žena sa radovala a pristála na tom.

Ako už boli pri rjeke, zpítá sa ho žena: ,Ej mužíčku muoj, ako že ťa ja do tej vodi strčím? Ti si velmi ťažký, teraz je klzko a ja bi som mohla s tebou do vodi spadnúť, keď bi som sa prisilila.‘ ,No veď každá vec má svoj zpuosob,‘ vraveu muž potichu, ,ja si staňem tuto na toto suchuo mesto na breh, a ti sa tamto z toho brješku rozožeňješ, keď strmo pobežíš, o mňa sa durkneš a ja do rjeki odletím.‘

Žena šla na brješok. On si stau na breh rjeki, aľe ňí na suchuo mesto, aľe na jednu mokrinu. Žena sa z radosti rozbehla, mysľjac, že sa už skoro svojho muža sprosťí. Ako už ku ňemu pribehla, on sa jej odstúpiu, noha sa jej smikla a ona do rjeki odleťela.

Muž zostau zdraví a frišní, ženu len oklamau, že je slepí. Oženiu sa už lepšje ako pred tím, nevzau si síce takú peknú, cifrovanú a bohatú, ale porjadňejšu a statočňejšú. Žena, kde mužovi hrob a koňec hladala, našla sama smrť ohavnú.

,Kdo druhimu jamu kope, sám do néj upadá.‘ Tak napomínau dakolko rokou svojo ďjetki muž, s ktorým sa toto bolo prihoďilo.“

Pripísaný je ešte iný koniec:

„Muž potom vzau hrable a šieu ju hore vodou hľadať. Ľudia mu sdohovárali, že načo ju hore vodou hľadá, že je to naopak sveta. ,Jaj,‘ povje ím on, ,veď to aj moja žena na opak sveta žila, preto ju aj ja naopak sveta hľadám.‘

Toto je pravuo zakončenia tejto hádky či rozprávky.“

2. Iná verzia tejto rozprávky bola vzatá do rukopisnej sbierky Dobšinského, str. 37, „Sľepího chiba do vodi stršič“.

„Bula edoráz edná žena a tá si muža ňerada viďela, ež sä jé dákí prisprostí viďeu. Vara sä ona poradžila dakďe na koncu ďedžini dáké strigi, ebi ta šla do huari pána boha prosič, ebi jej tot muž ľen osľepnú.

A tot jé muž sä ederáz, koj merkovau za nó, o šitkom prezveďeu, šua ona to tak ku té strige chodží a na veki jé ďeš ši chleba, ši masla, ši brinzi ta nosí, a naš ona to má do té huari chodžič. Vibrau sä vam na druhí ďen popredku, ež dakďe ta jďe, a ona ebi doma robila, šua kce. A van či podž na to mesto, kďe ona mala prič toho pána boha prosič. A ona tjaž ňemeškala, poj skoro do huari na to mesto a ľen zašňe vivolávač: ,Dajte, paňe bože, len to, ebi muaj muž pod rokom oslepnú, ebi ňeviďeu ňikdaj, šua jä robím.‘ A vam, skoro tam ňeďeläko ňé vibehňe na stroma, ebi ako na dáké víšäve bú, a zvolá jé ló: ,Ňeboj sä ništ, ve či vam oslepňe, len ho ti dobre chovaj. Daj mu ješč, pič dobruo a hodňe, tak či pod rokem stušneje, šua oslepňe.‘ A to tak išlo do trečiho razu.

Potom sä ona vráčila domó aj vam prišó po chvilki za nó. Tu mu už prihotovenuo stálo na stole pálenka, víno, šua len kceu; halúški mu varila a mäso sä mu dusilo v takom hrnku ako koťel. No tak či ona ho chovala, napájäla ho do roka, kím tak ňestušňeu ako eden brau, a vam len jadó a piu, koj mau zo šoho, akobi o ňišom ňišt ňebú veďeu. Po roku, koj už bú takí ako pec, a a to bulo tak na jär, koj bulo klzko, šua sä sňeh topiu a vodi buli velkje, po roku tedi jé vam to povje: ,Stojhe, ženo! jä som či vara už sľepí a vjaš, ež zo slepiho šloveka ňišt, ľen darmo ja, toho chiba do vodi stršič. Vivedž mä ti tavom a strš mä do rjaki!‘ ,Ej, tu vä jä ťebä mám zo šoho chovač, šuahe bi som ťä jä do vodi stŕšäla?‘ ,Šua tam potom, ľen mä ti poj! vara slepiho už chiba do vodi stršič.‘

Na skelo, na skelo je ľem namloviu a ona šla. Prídú ta vom ku rjake. ,Tuš aľe,‘ pódá, ,ak ťä strším?‘ ,Ňišt, len sä ti rozbehňí án tam z toho vŕšku a mnä odvedži na samí kraj vodi, tak mä lähko tam stršíš, ňebuďem či ťäžkí, choci bi som ešče edoráz takí tušní bú.‘ ,Vara to tak i dobre buďe,‘ pomislela si žena a šla urobič, ak je vam povedau. Rozbehne sä či a lečí prjači ňemu ako gulä, ež ho nastrší, a vam sä jä v tom šäse, koj k ňemu dobehla, odstúpi, tak šua sä ňemohla naš zatrímač, zleťela sama tanu do rjaki, a šua bula voda velká, pošäla sä topič.

,Joj, mužík muaj, ratuj mä! ratuj mä!‘ volala nanho vom z vodi. ,Kďe he si? Kďe he si!‘ makau vam do okola rukamí. ,Ve ťa jä ňevidžím, ve vjaš, ež som oslepnú.‘ Ši viďeu, ši ňeviďeu, vara jé vam ňepomáhau, zatopila sä. Potom ta šó domó a bú už na pokoji od ňé. Chiba koj mu druhí luďe dohováräli, kďe mu žena, zväu hrable a ta šó ju hor vodó hlädač. ,Táto — pódá — v svojom živoťe nazpak chodžila, nazpak ju treba hlädač.‘

Dobre to dakadi bič aj sľepím na svaj chasen. Tak ostau bez ženi, a kej si druhú zväu, tá už ňechcela, abi oslepnú, aňi ho do vodi stršič, lebo veďela, ež sä to človek najskoré sám tam dostaňe, kä druhiho ciská.“

3. Posledný motív rozpráva sa samostatne v rukopisnom sborníku asi z r. 1832, str. 61 — 62.^[2]

„Jednomu meštianovi upadla manželka do vody a zatopila se; tu pryjda manžel k mýstu tomu, kdež manželka jeho milá vpadla do vody, šel muž hore potokem a hledal jí. Lide pristojíci volali na neho, co robí a co ji potokem hore hleda, že to jest naopak, a on odpovedel: ,Ach, lidé, vy nyc neznate, ona všecko naopak v svém živote robila, tak myslím, že se i po smrtí s nú naopak deje.‘“

Srovn. Kubín, Povídky kladské II., 13 č. 9; Zs. d. Vereins für Vkunde VIII., 217 — 222, XXIV., 432. Levčenko, 180 č. 251; Smirnov, Sb. velrus. sk., 300 č. 77; Strohal, III., 240 č. 4; Čajkanović, 350 č. 108; Halgarten, Rhodos, 206.

Záverečný motív tejto rozprávky o nespratnej, hašterivej žene, ktorá vždy robila proti vôli mužovej, rozprával sa hojne v rannom stredoveku v rozličných zmenách: Jacques de Vitry. ed. Crane, 225 č. 227; Étienne de Bourbon, ed. Lecoy de la Marche 205 č. 244, 252 č. 299; Histoire lettéraire XXIII., 196; Veľkoruská rozprávka z Kavkazu, Sborník kavkaz. VII., odd. I., 123 č. 1, rozpráva, ako hádajúca sa žena išla po brvne cez vodu, podskočila, utopila sa, ako muž ju hľadal proti vode.

b) Mladá žena pohrozí mužovi, že skočí do studne

Czambel § 121, str. 228 — 9, má verziu zo Spišskej stolice.

Za starého bohatého muža vydalo sa mladé dievča proti svojej vôli. Raz večer nenašiel muž ženy doma, keď už bol dom zatvorený po desiatej hodine. V tom meste bol zvyk, že koho po deviatej hodine na ulici zadržala nočná stráž, že ho postavili na pranier pred kostolom. Muž nechcel ženu pustiť do domu, oklamala ho a postrašila, že skočí do studne, hodila ta kameň. Ako muž vybehol, vkĺzla do domu, zatvorila dvere a volala stráž, aby ho sobrali, že chodí za druhými.

Srovn. Chauvin, Bibliogr. arab., 184 č. 224; Montanus, Schwänkbücher, vyd. Joh. Bolte 338, 614 č. 79; Lee, Decameron, str. 191 (7. dňa č. 4); Facecye polskie z r. 1624, str. 152 č. 152; Casalicchio, Utile cum dulci, 520 č. 89. Látka bola spracovaná veľmi hojne od východnej Indie počínajúc, v európskom stredoveku, od talianskych novelistov Boccaccia a Sercambiho, i dramaticky od Moliéra (George Dandin ou le mari confondu) i od Dubrovničana Marina Držića v XVI. st. v komedii Tripče de Utolče; Branko Vodník, Povijest hrvatske književnosti I., 172; Gaal-Stier, 117.

c) Milenec navštevuje kráľovnú tajnou chodbou

Czambel § 208, str. 405 — 407, podáva verziu z Ungskej stolice.

Vo sne sa zjavil kráľovnej krásny princ, a jemu vo sne zasa kráľovná, i umienil si, že ju musí vyhľadať. Kráľ svoju ženu pečlivo zatváral, lebo sa o ňu bál, kráľovná uvidela princa oknom, vzájomne sa listmi dorozumeli, že sa hľadajú. Princ vstúpil do služieb kráľových, získal si jeho priazeň a dohovoril sa s kráľovnou. Ona mu poradila, aby si dal mimo paláca vystaviť domček a ztadiaľ aby dal vymurovať tajnú chodbu k nej. Tak mohol kráľovnú navštevovať. Dostal od nej prsteň, zabudol ho na ruke, kráľ na poľovačke ho uvidel a povedal to kráľovnej. Ale princ medzitým prsteň vrátil, kráľovná plakala, že ju muž pokladá za nevernú. Hrdina si pýtal dovolenie na mesiac, že sa chce podívať domov a ztadiaľ si priviesť ženu. Ostal však v blízkom hostínci, vrátil sa, pripravil svadobnú hostinu, ale ženu si nepriviedol Kráľ sa dal pozvať na svadbu, princ priviedol si kráľovnú tajnou chodbou, kráľ sa divil nápadnej podobe, išiel sa presvedčiť k svojej žene, ale ona sa medzitým vrátila do paláca. Keď kráľ zasa prišiel na hostinu, už tam bola kráľovná. Kráľ dal svolenie, aby sa princ s oným dievčaťom dal oddať, požehnal im ešte a želal im šťastnú cestu. Doma, pravda, svojej ženy už nenašiel, poznal, ako ho oklamali, ochorel a o pol roka umrel.

Srovn. Národop. Sborník II., str. 99 č. 2; Chauvin, Bibl. arab VII., 95. Clouston, Pop. Tales a. Fictions II., 214; R. Köhler, Kleinere Schriften I., 393 č. 12; Čajkanović, 490 č. 5 — 6; Levčenko, Kazky 360 č. 493; Skazki iz raznych mest Sibiri, 113 č. 15; Markov, Belorus. byliny 285; Roussel, Contes de Mycono, 388 č. 69; Jungbauer, M. Turkestan u. Tibet, 211 č. 22; Prym Socin, Syr. V. M. 37; Christensen, Cont. pers. 111; Mohamed el Fasi, Cont. Fasis, 95; Légey, Cont. lég. Maroces, 197.

d) Muž vidí dvojmo

Czambel § 224, str. 449, má verziu z Ungskej stolice.

Gazda vo dne oral, v noci chodil jeho sluha pásť. Gazda prekvapil ženu a sluhu v posteli; stiahli si perinu cez oči, ale on videl štyri nohy. Pohrozil žene bičom a odišiel na pole. Žobráčka pomohla zarmútenej žene; pýtala sa, čo jej muž jedol na raňajky, a dala si pripraviť to isté jedlo, „tekvicu“. Išla potom na pole ku gazdovi, robila, že vidí štyri voly, dva pluhy a dvoch chlapov, a tak nahovorila gazdovi, že tak vidí dvojmo po tom jedle. Muž potom povedal svojej žene, aby mu už tekvicu nedávala, lebo by ju dnes bol bezmála nevinne potrestal.

Táto anekdota bola rozprávaná skoro v XII. storočí a potom čajtejšie. Jacques de Vitry, ed. Crane, 240 č. 251, Lee, Decameron, 241, Wesselski, Mönchslatein, 121, 236 č. 103.

S našou rozprávkou celkom sa srovnáva poviedka z východnej Haliče, Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II., 220 č. 275. Levčenko, 201 č. 284.

e) Neverná žena s milencom polapená, zlý duch vyhnaný

1. Oravské povesti č. 4. majú túto verziu:^[3]

„Mal jeden gazda sina v školách. Přišel mu ten sin domou. Spital sa ho otec, či sa všetko naučil. ,Už,‘ poveda. — ,Vješ‘ poveda, ,čo je zle?‘ Povedá: ,Nevjem‘ — ,No ešte sa id nauč!‘ Dal mu jedneho koňa asi 300 zlatich ai zašatil ho. Potom už išel. Srednul ho jeden žak. Povedel mu: ,Ti ideš zo škol a ja do škol. Ja musím,‘ poveda, ,ist učit sa, čo je zle.‘ A ten povedel: ,Ja ta naučím, čo je zle, len pod k tomu ribniku a zoblec sa zo šat ai sa kupaj.‘ Vošjel do ribnika, kupal sa. A ten zobral šati, na koňa si sadnul, utjekol. Ostal ten nahi. Tak ho naučil, čo je zle.

Bol pri tom ribniku kaščjel. Vběhnul ten nahi donho, ked sa zmrklo, za kachle. Bola v tom kaščjeli sama paňi doma a mala sebe frajera. Prišel pan domou, vbehnul ai ten frajer za kachle. Paňi sa udala, že je chora. Prinesol pan vina s pivnice. A ta pani si len ku tim kachlom sadla. Dav jej pan to vino pit a ona vzala jeden pohar, podavala tomu frajerovi. Vzal ho ten nahi a to, čo jeden dala, vždi ho uchitil. Potom povedal, že ide spjevat, a ten mu povedel: ,Nespjevaj, prosim ta!‘ — ,Jak ten frak, nebudem spjevat.‘ Dal mu ho a tak dalej i nohavice ai čapku, čižmi, všetki šati s neho zodrel. Ostal ten frajer nahi.

Potom ten žak sa jakosík do pola dostal. Pital do čeladnej izbi na noc. Spitala sa ho čelad, čo je za človek, a on odpovedel, že je doctorski tovariš. Povedeli mu: ,Veru naš pan potrebuje k panej doctora.‘ Jako pan zvedel, potreboval ho ku tej panej: ,Jak ti mojej panej dospomožeš, dam ti 300 zlatich.‘ On odpovedel panovi: ,Len vina dones, pane!‘ Potom pan odišel, nukal ten doctor: ,Paničko, pite! Jak nebudete pit, povjem veru, že mate frajera za kachlami.‘ Čo jej jeden pohar dal, a len: ,Pit, paničko, povjem panovi, že mate frajera za kachlami.‘ Potom bola pani vesela, zdrava, ked sa vina napila, a bala sa, že ju vizradi pred panom. Prišiel pan do svetlice tak…^[4] ,Ach, už som zdrava.‘ Poveda ten žak panovi: ,Pane, kceš, žebi som ti toho ducha vihnal, čo ti chodi paňu dusit?‘ Poveda: ,Kcem!‘ ,Neh mi služki vodi zvara a donesu sem do izbi ai brezovu metlu.‘ Prinesli mu. Poveda: ,Ti, pane, ku dverom si stav, uvidiš ho, ked bude utekat.‘ A ten už trpnul za timi kachlami, že to ta voda naň. Počal kropit po izbe, prišel ku kachlom, hodil tam hodňe, a ten frajer vibehnul spoza tich kachjel, aš pana prevratil. ,Vidiš ho, pane, ja ho som poviduril, neprinde ten tu vacej.‘ ,No,‘ poveda, „ešce ti vac dam, jako som ti obecal.‘“

Podobne sa rozpráva táto poviedka ešte v rukopise Povesti oravské B, str. 3 — 4, č. 3.^[5]

„Bol jeden husar i rad bi bol ist ku svojim. Kapitán mu povedal: ,Nehot, tam je bjeda!‘ ,A basoma, telki ja bi som rat zvedět, čo je to za bjeda.‘ I potom šjel i prišiel ku jednej starej žene. Pasla husi. Dovedel sa jej: ,Čo tu pri vas čut?‘ ,Čo bi bolo, bjeda.‘ I potom jej povedel: ,Ja bih rat zvedet, čo je to za bjeda.‘ Povedela mu, poveda: Tu vojte do tej jami, ja vas naučim, čo je bjeda.‘ Vošjel do jami, zobrala mu všetke habi, pošla, de vedela, a on ostal v tej jame nahi. Bol tam tri dni a vždi čakal, že mu dačo prinese jest, ale sa nemohol dočkat ničeho. Našjel patik, škrabal, viškrabal sa do druhej jami, čo bola zapadnuta.

Pošjel dalej, vošjel do jedného richtara v noci, lebo sa hanbil vo dne, ked bol nahi. Zažala richtarka svjecu. Prišjel ku ňej frajer, jeden huszar. Davala mu jest ai pit. Ked richtár prišel do domu a ten isti frajer utekal pod postel, zišli sa tam už dva ti huszare. Ta ista richtarka podala tomu frajerovi vino ai pečjenku pod postel a ten nahi potahol tanjer i obhrizal, potom sa napil toho vina. Dovedel sa ten frajer to druheho huszara: ,A čo si ti?‘ ,Ja som,‘ poveda, ,bjeda.‘ Počal spjevat, ked sa napil, a ten frajer mu povedel: ,Prosim ta, nespjevaj!‘ ,Jak mi daš te šati, čo maš na sebe, nebudem spjevat.‘ Dal mu te šati zo seba. ,Už,‘ poveda, ,dobre!‘

Višjel ticho na dvor s pot tej postele. Zavolal v pitvore: ,Rictar, doma si svjet!‘ ,Kdo si,‘ poveda richtar. ,Ja som,‘ poveda, ,huszar. Daj mi zamku, čo si koňa zamkňem.‘ Prišel ten huszar do izbi, dovedel sa rictara: ,Čo tu u vas počut?‘ ,Čo bi bolo, bjeda,‘ rictar poveda. ,Čo mi daš, ti ju vižeňem s tvojej izbi?‘ ,Tam,‘ poveda, ,300 zlatích.‘ ,A ti, rictar, si stav ku dverom a zabi ju, ked bude utekat!‘ Vzal si ten richtar sekeru do ruki a ten počal kropit z rjetkov kašou. Hodil na teho frajera, viskočil spod postele, prevalil rictara a ten huszar mu povedel: ,Zec dabla, ked si jej nezabil, znova ti prinde.‘ Vzal si 300 zlatich huszar.

Povedel mu richtar: ,Čo ti, huszar, staviš, čo pred mojimi psami do mojeho dvora prindeš?‘ ,Ja stavim tích 300 zlatich, čo ste mi dali.‘ ,Ai ja stavim 300 zl.‘ Potom huszar pošjel do apateki, vzal si bol^[6] (?) špiritusu ai od pekara žemli ai od masara osrda z vola a te žemli ulal tim špiritusom, hazal tim psom, potrovili, zvazal ich za chvosti, prevesil pres vrata a to osrďa hodil mezi služki a pacholkov zvazal za vlasi a gondašovi všturil pištel do zatku. Prišel do izbi: ,Rictar, svjet!‘ Richtar vola na služki: ,Zažnite svječku!‘ Prebudili sa, poveda jedna druhej: ,Ti kurvo, vet si zlahla, vet tu gest djeta mezi nami!‘ ,Ba to,‘ poveda, ,ti si zlahla!‘ Nemohol sa na ne dovolat. Volal na pacholkov, ti stali, tahaju jeden druheho za vlasi. Poveda: ,Pust!‘ ,I ti pust!‘ Vola na gondaša, temu fučí zo zatku, pisci na pisčeli. Stal potom sam, zažnul svječku. Pošel opačit sluški, te maju pluca mezi sebou, pošel ku pacholkom, ti sa natahuju za vlasi.

Zobral huszar penaze, pošel do krčmi. Tam len krčmarka bola s vrajcimerkov. Stavili sa s ňim, čo bude mezi ňimi spat a nedotkňe sa ich. Potom si ho uvazal na povrazek, toho mladšeho brata. Povedela krčmarka: ,Opače ho, či ho ma.‘ ,Veru ma, ale ho u nohi uvazal.‘ ,Odvaš mu ho!‘ Keď mu ho odvazala, odbavil obe. Bolo 400 sto staveno, kcela si ich vzat. Poveda husar: ,Stoj, ešče su ne tvoje, pojdeme na sud.‘ ,Richtar, prišli zme na sud. Mal som koňa uvazaneho pri strome. Odvazali mi ho, utekol, poved richtar.‘ ,Tvoje su penaze!‘ Stavila sa s ním, či ju odbavi 12 ras pres noc, a on povedel, že odbavi. Ked ju odbavil, zas kcela brat penaze. ,Postoj, ne su tvoje!‘ Pošli k richtarovi. ,Prišli sme na sud: 12 orechov odbil, 11 bolo zdravich a dvanasti červavi.‘ ,Ved si sa tak zahnal na ten červavi jako ai na te zdrave, veru tak tvoje su penaze.‘ Esče sa zas stavili či jej trafi, ked sa zohne. Zakrila si dlanou, pomimo pošel. Pošli do richtara. Povedel že: ,Moj koň bol oširovani. Zaprela svetlicu, vbjehol do kuchine.‘ Poveda: ,Tvoje su penazi.‘“

Prvej rukopisnej verzii je dosť podobná rozprávka, ktorú v novšom čase zapísal v stolici Oravskej 14. októbra 1905 S. Czambel.

Odtláčam ju z jeho pozostalosti, opatrovanej v T. Sv. Martine „Rozprával Ján Šimaľa, 61-ročný, rodom z Lokce.“

„Jeden oťec mał sina jedneho. Vichodił boł dvanas škuoł. Prišjeł do domu, povedał ocovi: ,Už nie var’ múdrejšjeho čłoveka jako já!‘ Oťec povedał mu: ,Keď ešťe trinástu škołu vichoďiš, potom buďeš múdri!‘ Sin ňevedeł, ďe je trinásta škoła. Oťec mu povedał: ,Dám ťi koňa, a peňazí na teho koňa si vezňi, koľo kceš.‘ Sin to urobił. Sednuł si na koňa, išjieł trínástu škołu hľádať. Prišjeł ku jednej voďe, tam sa kúpaľi chlapci. Stał si ku ňim s koňom a pítal sa chlapcvov: ,Chlapci, ďe je trinásta škola? Já bi som rád do trinástej škołi chodiť učiť sa!‘ Chłapci povedałi, že oňi veďá, ďe je trinásta škoła. Ałe do trinástej škołi chto chce ísť, musí sa dobre vikúpať. Von sa tjež ku ňim išjeł vikúpať. Chlapci mu držaľi koňa i s peňázmi. Von sa vizľjekoł do naha. Keď sa kúpał, pítał sa: ,Či som už dosť vikúpaní?‘ Oňi mu odpovedałi: ,Ešťe hłavi ňemaš okúpanej!‘ I zamočil si hłavu do vodi. Pokeľ hlavu zanúrił do vodi, chłapci uťekľi s koňom i s hábami preč.^[7] Višjeł z vodi. Tu je nahí, ňema čo obľjecť, a ňikoho pri sebe ňevideł. Miseł nahí sedeť vo vrbine do večera.

Keď večer prišjeł, pošjeł bľízko do mesta a pozerał, či bi daďe ňenašeł košełe, geát. Ałe v mesťe ňigďe v podsieňi na žrdi to ňemôhol nájsť. Iba jedna paňí po večeri otvoriła si obłok, chładiła sa. Ten, čo ňeurobił, boł nahi, ťicho prešjeł do izbi ponad hlavu tej paňej, čo sa jej ňečomchnuł, a pošjeł za kachłe. Pán ušjeł boł z domu. Keď už za kachłami boł, prišjeł ku paňej jeden frajer. Ked boł pri ňej s chviľu, pán sa vrátił do domu. Ten istí frajer nemał sa ďe poďeť, hibaj za kachłe ku temu nahjemu. Paňi zaraz ochoreła. Pán rozkázał hajdúkovi vína doňjesť a navariť, aby paňi dačo pozdraveła. Keď sa víno uvariło a keď ho paňi piła, podała frajerovi za kachľe. Frajer i s tim nahim vjedno si vipiľi. Keď nahí vipił, povedał, že po víňe iďe spjevať. Frajer: ,Ňespjevaj, ľebo ma prezraďíš, že som tu!‘ Nahí łen že iďe spjevať, že jak mu dá svoje obľečeňá, že spjevať ňebuďe. Frajer sa mu vizuł, vizľjekoł a nahí boł ťicho chviľu. Paňi si ľehła do postełe. Ałe boła ešte chorá.

Pán posłał słuhu po doktora. Słuha prišjeł hňeď a povedał, že dochtora doma ňje. Pán pošjeł do inej izbi a słuha čakał pred bránov a ten z nahjeho obľečení pošjeł zas obłokom do poľa. Vrátił sa a na bránu kłopał. Píta sa słuha: ,Chto si?‘ ,Já som dochtor.‘ ,Keď sú oni dochtor, neh idu do izbi. Naša paňi veľmi chorá.‘ Vošjeł do izbi a poprehľádzał paňú a povedał, že má čerta v sebe, aľe že ho je ťažko z ňej vihnať. Príďe i pán na to do izbi a povje dochtorovi: ,Pán dochtor, čo ma buďe koľo stáť, ňech ho ľen viženú, jak budú môcť.‘ ,Vižeňjem, aľe za veľkú cenu peňazí.‘ Dał rozkázať słuhovi žľtej kaše desať litjer a nakłásť ohňa na špargjeťe a kašu na koteł sipať a váriť. Keď sa kaša dovárała, pánovi kázał vzáť fľintu, dupľjenku, a stáť do dverí. Dał dvere otvoriť a čakať, kedi ten čert puojďe s tej paňej. Ke puojďe, abi ho zastreľił. Keď už boł prízor, raz vzał na varechu kaše a zvrtnuł sa po izbe — šást temu nahjemu za kachľe na chrbet. Ten viskočił a sa ohľasił: ,Hmm!‘ ,Už sa ohłasil, už azda viňde!‘ Vzał s kotłom tú kašu a povedá pánovi: ,Dobre treba otvoriť dvere, lebo taďe puojďe.‘ Vzał s kotłom kašu, šást temu za kachłe na chrbet. Ten viskočí, ľeťí ponad pána do dverí. Pán sa od strachu prevałił hore nohami. Čert uťjekoł. Paňi hňeď ozdraveła a pána ľedva skrjesiľi. Pán dochtor sa opítał: ,Či teho čerta viďeľi?‘ Pán, keď ku sebe prišjeł povedał, že viďeł, že i vajca mał. Paňi už potom zdravá buła. Pánu dochtorovi kúpiľi najprv koňa a potom mu daľi na koňa peňazí. Pán dochtor pošjeł ku svojmu occovi do domu, — tak vychodił trinástu škołu.“

2. Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprával Maco Ľupták, „80-ročný, rod. na Brez. Mýte, býva na Brezne ,od vojenčiny‘“. Zapísal S. Czambel 15. X. 1900. Napred je motív, ako pán išiel hľadať biedu.

„Bou jedon pán a chodili k nemu sedliaci pre strovu, pre masť a ponosovali sa mu, že je u nich bieda. A on ím povedau: ,Ja kcem vedieť, čo je to tá bieda, povedzte mi.‘ Tak mu povedali, aby sa pekne obliekou a pustiu do sveta a nezau si sebou nič. Tak šiou ťen pán jediný horami a sretou troch štuďentou a ťí traja študenti si kolútali zlatô jabľko, a ako sa s nimí sretou, tak si pomysleu ťen pán, že on to jabľko koľútanô dolapí. Žeby boľi ľahkí, štuďenti sa povyzliekali a vyzliekou sa aj ťen pán. Tak si on pomysleu: ,Vyzlečiem sa aj ja.‘ Študenti pokladľi svoje haby na pňa. A keď jabľko zakoľútľi, treťiho štuďenta nahaľi pri háboch. Aj pán si pokládou háby osobe a nahau ich pri tom treťom štuďentovi. Tak ako zakoľútľi to jabľko, bežaľi za ním dvaja štuďenti a pán treťí. Keď ho doháňaľi, štuďenti schytiľi jabľko a pán ostau na ničom. A ťen treťí štuďent, čo zostau pri ťich háboch, zobrau háby aj štuďenckje aj pánovie a ušiou. Lebo tak boli šeci traja štuďenti dohovoreňí.

Tak pán ostau v horách holý. ,Čo tu teraz robiť?‘ pomysleu si pán. Šiou horamí, prišiou na jednu polanu. Pásou tam valach barany. Pán bou tak lačný, že už sa lapau krádeži a kceu barana ukradnúť. Aľe valach to videu, ľebo stáu na posriedku ťej poľany, de sa mu barany pásly. Tak ako pána zazreu, že sa blíži k baranom, tak ho heľpom zo sekery poobťahovau, käde zachytiu. Pán poton porozprávau, kto je a že je lačný, tak ho valach vyviedou navrch poľanu a ukázau mu jednu krčmu.

Najprú sa hanbiu isť do ťej krčmy, že bou holý, ale sa preca priblížiu. Vnišiou cez kuchyňu a hybaj do peci. Krčmárka varila, a čo pre muža uvarila, to si odkladala do peci. A on šetko stačiu jesť čo krčmárka odkladala. Keď prišiou muž krčmárkin domou, pýtau jesť. Žena kce brať jedlá z peci, tu jedla nič. Tak pre muža musela druhô hotoviť.

Zvečerilo sa. A prišiou gu krčmárki kňaz, lebo mu bola frajerka. Krčmár to badau, tak sa odstrániu v ťen den, že ích pri skutku dochytí. Povedau, že ide na voly. Ale on len na oko odišiou a hneď z večera sa vrátiu. A prišiou práve v tú chvílu, keď sa tí dvaja kceli pojímať. Zaklepau krčmár na dvere. Tu sa v izbe obidvaja ľakli, ako krčmár,^[8] ako krčmárka. A maľi v ťej izbe kacheľ na odkladania. Odložila krčmárka kacheľ a vpustila kňaza do peci. Tak potom boľi v peci dvaja. Kňaz aj ťen holý pán. A ťen pán vedeu, čo sa stalo, tak kňazovi nedau pokoja, len do neho dopierau. Kňaz ho tíšiu, že mu račej dá kabát zo seba. Ale holý pán len ždi vraveu, že mu je tesno, a šťuchau kňaza. Potom si ťen holý pán preca zau kabát kňazou a vyšiou von z peci do kuchyni a sadou si na jednu truhľičku. A v ťejto truhlički boly muchy takto v jeseň už.^[9]

Zau na seba tú truhličku a vnišiou s ňou do izby v tom kabáte zakrútený. Ako vnišiou do izby, ťie muchy zavrčaly v ťej truhľe. A krčmár sa ho opýtau: ,Pane, čo maju v ťej truhľici?‘ On mu povedau: ,Proroky.‘ Opýta sa krčmár: ,A čo by mne vyprorokovali ťie proroky?‘ Pán povedau: ,Ťie prorokuju, že maju tu v dome čerta.‘ Krčmár povedá: ,Ak vyženú toho čerta, dostanú sto zlaťi.‘ Potom ťen s proroký: ,A deže ím je pani? Tu je v izbe, hneď ju pošlem.‘ ,Nak pani postaví na panvu žlťej kaší.‘ Pani hneď varila kašu. A keď začala vrieť, ťen, čo proroky mau, pýtau si vareku a šiou gu ťej pauňi, nabrau na vareku a frkou do troch kútou. V štvrtom kúte v peci bou kňaz. Keď ho tohto kúta čľapou, kňaz vyskočiu na izbu. Krčmár už mau korbáč v ruki a milyho kňaza od kúta do kúta korbáčom. Nemau sa kňaz de podieť. Vyskočiu do obloka. Aľe krčma bola na vysokom vršku. Tak ako vyskočiu a spadou, hneď sa zabiu. Krčmár sa ľakou smrti, dau mrtvolu odvliecť do blízkyho Hrona a tomu, čo proroky mau, očítau sľúbenye peniaze. Potom toho s ťimi prorokamí oaprevadiu von z domu.

Keď prišiou domou ťen pán, čo biedu zkusovau, čo bou na zkusoch, bou veľmi rád, že domou ešte aj sto zlaťi doniesou. Chybä mu háby chybely.“

3. Malinowski, str. 138 — 9 č. 6, má verziu zo Spišskej stolice.

Podobne ako v predchádzajúcej verzii išiel princ hľadať biedu a bol oklamaný šudierom (v. 134 I, 4). Zakryl sa listím a prišiel na nocľah k furmanke a schoval sa v peci. Furman sa vrátil, milenec furmankin, klerik, tiež utiekol do pece. Princ sa obliekol do jeho šiat, vyšiel a vydával sa za doktora, že uzdraví furmanku, ktorá sa robila chorou. Dal jej piť víno, prinútil ju, aby s ním tancovala, a potom vyháňal zlého ducha vrelou vodou, obaril klerika v peci a ten utiekol. Muž sľuboval doktorovi dvesto zlatých za vyliečenie ženino.

Srovn. Archiv für slav. Phil. XXXI., 265 č. 14. Dobrosavljević, Pripov., 17 č. 3; Čajkanović, 492 č. 24; Levčenko, 468 č. 551.

Černý, Čítanka I., 64 — 65 č. 87, má rozprávku Adam a Eva“.

Kráľ zablúdil na poľovačke a počul dvoch manželov; žena vytýkala Eve, že bola paškrtná, že jedla jablko, a tak zavinila biedu, muž vytýkal zasa Adamovi hlúposť, že poslúchol Evu, on že by nepovolil ako Adam, ale dal jej zaucho. Kráľ vzal ich so sebou do paláca, dal im krásné šaty, koč, sluhov, každý deň mali dvanástoro jedál na stole. Na konci mesiaca dostali 24 jedál na stôl, a vprostred bola prikrytá misa; žena hneď chcela vedieť, čo je tam, ale dôstojník hovoril, že kráľ zakázal ju odkryť. Keď sluhovia odstúpili, muž videl, že jeho žena je smutná, že nejie, že chce z tej zakázanej misy; kráľ vraj je nespravedlivý, nemal ju dať na stôl, keď nechcel, aby vedeli, čo je v nej. Žena sa dala do plaču, a muž teda otvoril sám. Z nej vybehla myš a schovala sa v diere. Vtom vkročil kráľ a pýtal sa, kde je myš. Muž povedal, že otvoril, keď ho žena trápila; kráľ mu pripomenul, čo hovoril o Adamovi, a potom ich vyhnal.

Anekdota hojne od stredovekých čias rozprávaná, od kazateľov hojne používaná. Wesselski, Mönchslatein, 165, 244 č. 127. Brückner, Literatura religijna I., 98. Zb. jslav. XXIII., 43 č. 4.

Z Bratislavskej stolice zaznačil verziu Suchý, Dialekt str. 80 — 81.

Kmotor mal prísť na návštevu a žena pripravovala tri kurence na hostinu. Kmotor sa prechádzal po záhrade, žene zavoňaly kurence veľmi pekne, neodolala, zjedla prvé, kúštik druhého, potom celé a tiež tretie celé. Keď sa muž vrátil z kancelárie a spytoval sa na kmotra, nahovorila mu žena, že jej vzal kurence a dal sa s nimi na útek. Muž nadával a začal brúsiť nôž. Prišiel hosť a spytoval sa, kde je kmotor. Žena ho postrašila, že je na neho veľmi rozhnevaný a chce mu odrezať uši. Hosť utiekol cez plot. Keď to muž videl, utekal za ním s tým nožom a kričal: „Aspoň jedno, aspoň kúštik!“ A ten ešte viac utekal. Tak žena obidvoch ošmekla.

Srv. Grimm KHM. Anmerk. I., 129 č. 77. Zs. f. vergleich. Literat.-Gesch. N. F. VII., 474. Šewčik, Bajki i basnički, 36; Čajkanović, 456 č. 6. Bergsträsser, Neuaram. M., 78 č. 22; Frobenius, Atlantis 1, 128.

Czambel, § 203., str. 390, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Chudobný švec nakúpil za zarobené peniaze mäsa a pálenky; nemali hrnca, v ktorom by mäso uvarili. Muž si hrniec vypožičal a priniesol, ale nechcel ho odniesť, ani žena nechcela a dohovorili sa, že hrniec musí vrátiť ten, kto prv prehovorí. Tri dni mlčali, prišiel žid, pýtal sa, či švec popraví topánky, švec mlčal a len kýval hlavou, ani žena nechcela odpovedať, tu žid zvrátil ženu, ktorá sedela na posteli, a robil, ako by ju chcel mať za ženu. Švec naň hrozil, ale mlčal, žena, keď žid odchádzal, udrela drevom muža a povedala: „Krístuš bű takoho muža pokarat, so vun dat bi svoju ženu druhomu chłopoj vipotrebovac a ňič ňepovede.“ Chlap odpovedal: „Chvála bohu, že si prvá prehovorila.“ Žena musela odniesť hrniec.

Srovn. Povídky lidu opavského a hanáckého, 135 č. 54. Serova, Novgorod. sk., 12; Ozarevskaja, Babuškiny stariny, 113; Lambertz, Alban. M., 220 č. 49; Schmidt-Kahle, Volkserzähl. Palästina, Lud VIII., 190. Zs. d. Ver. f. Volskunde XXVIII., 134.

1. Prostonárodný Zábavník V. (Štiavnický), str. 190 — 192, má rozprávku Črjevičkár“. Vydavatelia a vzdelávatelia túto rozprávku zamietli; v rkpise samom pripísaná je poznámka: „Fremde (deutsehe) Erdichtung.“

Podávame ju v odpise:

„Jeden istí črjevičkár bou tak ukrutní a zlostní človek, že žjaden tovariš ani učeň pri ňom ňeobstau, lebo každího biu, tlkou zo šetkím, čo len do ruki pochiťiu, a jeho žena, ta najviacej bitki, najvjacej kriku a hrešenja podstúpiť musela, tak že si už veľa ráz mislela, že aňi v tom samom horúcom pekle horšje biť už ňemuože, ako jej pri tom mužovi bolo.

Jedenráz prišli traja tovarišja k ňemu pítať si robotu. On ich prijau s radosťou, ale netrvau aňi ďen, už sa vaďiu s ňima, im šakovje mená nadávau, ba ich aj zbiu. Ťí mu hňeď ďakovali za robotu a zobrali sa preč.

Išli ďalej smutňí, že ňemohli na dobrích ľuďí trafiť, až boli už tak ďeľako, že ňič neviďeli, len trochu sa dalo znať voľáko stavenja. Prišli bližšje, ono to bou krásni zámok. Umjeňili si, že bou už večer, pítať v ňom prenocovať. Ale ako sa zarmúťili, keť im rjekou jedon slúha, že on im tam nocovať ňemuože dovoliť, lebo že grofka toho zámku je tak zlostná paňi, že bi aj ich, aj jeho hňeď bila, ak bi zveďela, že tam cuzí nocujú. A že aj na šetkú čeľaď je tak ukrutná, že sa ako na najhorších mukách, ba že aj jej pán, sám gróf, musí ako bárs akí sluha a poddaní šetke práce robiť, v zahraďe kopať, hnoj kidať, statok chovať a inšje. Oňi ho ale len prosili, že sa oni hocďe skovajú do kúta, že ich ažda len nenajde, abi im len dau hospodi. Na velikú prosbu uložiu ich do takej izbi, kde ona málo chodjevala.

V noci pozďe narobila kriku na dozeráča, abi jej išou svjetiť. Vzala korbáč a išla radom po izbách, či dakďe pri djevkách frajerou nenajde. Prišla na milích tovarišou, začala nemilosrdňe mlaťit a biť a ich von vistrčila. Chudáci museli pod holím nebom nocovať. Medzi sebou ale rjekli: „Ako sa nad ňou vipomstvíme?“ Najstarší raďiu, abi jej oči vilúpali. Druhí rjekou: „Nie! Ale jej inakšú pokutu dáme. Črjevičkárku dáme grófovi a grófku črjevičkárovi.“ A tak títo traja dobrí geniovja na spaní grófku vzali a prinjesli do domu črjevičkára a črjevičkárku do posteli grófkiňej, tak že sa nepobudili.

V noci začňe ďjeťa u črjevičkára plakať, lebo mau vjacej ďeťj, a grófka nemala žjadno. Tu začňe on kljať, že prečo hore nestane a ho nekojí. Grófka sa zobudí, zkríkne, že kdo sa opováží na ňu kričať a či ona bude komu ešťe ďeťi varovať. Omlace okolo seba, pozná, že je na slame, začne sa hádzať a zlorečiť, že kde je ona. Viskočí črjevičkár, chiťí za vlasi, ztrhne z posteli na zem a lomí, zkaďe zachiťi. Ona kričí, že je ona grófka, a on rozpajeďení ešťe večmej a mláťi, že čo je ona za grófka, že či sa z rozumu pohla. Ona len, že je ona grófka, že kdo sa ju opováží biť. On dobre sa od jedu nepukou a ju len bije, lebo sa skutočne nazdau, že je jeho žena, — lebo boli obidve na parsúm rovnakje, — a bou bi ju ažda aj zabiu, ale ona viďela, že je zle s ňou, zamlkla. Na ráno dovedúvala sa na jej zámok, že kďe sa jej poddaňí, jej sluhovja. On neveďeu si radiť, chiťiu zase palicu: „Nuž aká si ti grófka, či si ti nje črjevičkárka?“ a z bitkou ju tak zkroťiu, že mu musela biť poslušná.

Zobuďí sa ráno tamtá črjevičkárka, nemuože sa prečudovať, kďe sa ona tam vzala, keď sa viďí v krásňej chiži, na drahích perinách a vankušách. Príďe komorná trasúcim hlasom zpítá sa, akí sa má fruštik hotoviť. Ona povjedala, že len takí ako včera. Prijde kuchár, akí má obed hotoviť. Rjekne, že tjež takí ako včerá. Tu sa zradovali, že ich neprenasleduje, lebo museli ždi noví a noví obed vimíšľať; ak sa jej čo nepáčilo, hned každího bila, a teraz taká pokorná sa ukazovala. Prijdú paničke, akje šati majú prihotoviť, sa zpítat. Ona rjekne, že len takje ako včerá. Tu na celom zámku šetko sa začalo radovať, že sa im paňi premeňila. Keť ju krásňe obljekli, vskutku sa nazdala, že ju za grófku uznávajú, a zpítala sa, že kde je gróf, pán tohoto zámku. Keť jej rjekli, že kope v záhraďe, že tak mu ona kázala, rozkázala, abi hned preňho išli, že sa to grófovi nesvedčí robiť. Gróf hodiu moťiku, bežau do zámku a nazdau sa, že duch svatí do ňej vstúpiu. Hned sa vítali, objímali s radosťou, hosťili sa a kratochvílili šeci na zámku slávně. Za tím rjekla grófka: ,Šak ti máš ešťe vjacej aj inďe podanstva, rada bi som bola, kebi sme spolu ráz šaďe pochoďili a šetko opáčili, ako nám vizerá, či sa nám dakďe škoda nerobí.‘ On s radosťou privoliu a hned rozkázau do koča zaprjahnuť. A vidali sa na cestu.

Prišlo im iť cez to mesto, kde ten črjevičkár bívau. A tedi tá predešlja grófka na potoku pljenki prala. Ako zazrela koč, hoďila pjest kričjac: ,To je muoj koč, to sa moje koňe!‘ a bežala ku koču. Ako ju gróf zazreu, poznau ju, ale kočišovi dau znak, abi pohou koňe, a tak preleťeu s kočom ako vo vetre.

Na ten krik, kerí urobila, viskočiu črjevičkár von, chiťiu papek, začau mastiť jej kosti, že mu hanbu robí, že bi ho muohou gróf pokutovať, a zťjahou ju ta dnu do izbi za vlasi. A tam sa bijú azda posjal, a gróf s jeho paňou žijú ako dva anjeli.“

2. Verchratskyj, str. 129 — 30, má verziu zo Šarišskej stolice.

Celá látka sa tam rozpráva ako legenda o putovaní Kristovom s Petrom po svete. Ježiš s Petrom darmo hľadali nocľah u kráľa, našli ho u garbiara. Preto preniesol Kristus tajne bez Petra kráľovnú ku garbiarovi a garbiarovu ženu ku kráľovi. Nasledujúci dej rozpráva rovnako, ako sa nová žena garbiarova chytala kráľovho koča.

Túto rozprávku som rozobral v článku „Povídky lidové o zkrocení ženy“, Pryvit Ivanovi Frankovi, str. 303 — 320. Nový veľkoruský variant: Sokolovy, Skazki bělozor. kraja 69 č. 145.

1. J. A. Molitoris zapísal v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavn.), str. 60, túto rozprávku:

„Jeden pán mau na lúki hada, ktorí mu velkú škodu robiu. Tento nahněvaní naveľa kázau hada lapit; ktorího hňeť lapili. Hat sa pánovi klaňau, a tento ho kázau pusťiť. Na druhí ďen večer začalo volačuo na dvere klopať. Pán sa nazdau, že je to kamarát, otvorí dvere a tu hat chiťí pána okolo hrdla a boskáva ho, abi si pítau od ňeho volačuo za to, že ho ňedau zabiť. Pán si pítau, abi sa mohou ze zvjeratma zhovárať. Hat mu to ňekceu dať, aľe naveľa mu to dau, abi ňikomu ňepovjedau, a hat tajšjou preč z lúki.

Pán šjou z paňou rajtovať a pri jednom jarčoku kobola paňina zastála, kuoň sa zarehoce a povje: ,No preskoč!‘ A kobola: ,Veď je ťebe, vraj, dobre skakať, keť sťe len dvaja, aľe mi zme 4!‘ ,Nuž ako?‘ ,Tak že som já žrebná a paňi samodruhá.‘ Pán sa zasmjau a paňi sa ho zpituje, že čuo sa smeje. On povjedať ňekce, aľe paňi naňho dotjera. Povjedau jej, že jej doma po spoveďi povje. Lebo on veďeu, že keď jej povje, že zomrje. Pán choďiu smutní. Pes na hnoji smutní ležau a kohút z vrapcom na hnoji hrabau a smeťi do očí psovi házau, keť pán počúvau. Vrabec sa psa spíta, čuo je takí smutní. On mu povje príčinu a vrabec: ,Ti blázon aj z tvojím pánom! Nak pán paňú dobre viláta z hodnou rafikou a nak povje, že sa na tom zasmjau.‘ Pán to počuv a na druhí deň, ket prišjou zo spoveďi, dau paňú zavolať do izbi a povjedau jej, že sa na tom zasmjau, že hu ešťe ňikdi ňebiu, v tom chiťiu palicu, ju dobre vimasťiu a tak sa osloboďiu.“

2. Verzia, vytlačená v Prostonárodných slov. povestiach III., str. 83 — 86, ktorú podal Ctibor Zoch z okolia zvolenského pod nadpisom „Svenči gazda, zvieracej reči vedomý“, rozpráva odchylne.

Svenči gazda pohostil raz Krista a sv. Petra a za to si vyprosil, aby ho naučili rozumieť zvieracej reči. Naučili ho, ale pohrozili mu, aby sa nikomu neprezradil, ináče že umrie. Išiel so ženou na salaš a tu počul kobylu, ako odpovedala koňovi, že sa nemôže ponáhľať, lebo je žrebná. Na salaši počul, ako starý pes zahriakol vlka, a šteňa vlkovi ešte dovrávalo, aby si prišiel pre tučnú jalovku. Gazda zastrelil šteňa. Žena vyzvedala na ňom, prečo šteňa zastrelil, a dorážala na neho tak, až sľúbil, že jej to povie. Pes to počul, nechcel žrať a plakal, až mu slzy padaly ako hrachy. Kohút sa ho spytoval, prečo je smutný, pes odpovedal, že pán musí umrieť, lebo chce vyzradiť žene, že rozumie reči zvieracej. Kohút odsekol, čo že pán ani s jedinou ženou nevie spraviť poriadok. Začul to muž a ženu potrestal. Potom počul, ako prasiatko zakvíklo a dovrávalo svini, že umierajú hladom; sviňa odpovedala, že v záhrade vyryla poklad. Gazda išiel do sadu, vyzdvihol poklad a gazdoval opatrnejšie.

3. Ináče sa rozpráva v Prostonárodnom Zábavníku I., 227, v rozprávke „Wykopaný had“; tu nadobudla gazdiná znalosti reči zvieracej tým, že vypila polievku hadiu, a paholok potom ju tiež okúsil.

Podávame ju v odpise:^[10]

„Jedna gazdiná, která bola vdovou, vystrájala svojho paholka na jar pred Ďurom, aby išjou orať; i rozkázala mu, aby héj hada, ako by ho vyorav, domou doniesou. On jednoho vyorav, chytiv ho i domov doniesou gazdinéj, i dau pilný pozor, čuo buďe s ním robit. On viďev, že gazdiná toho háda uvarila i tu poljévku s ňeho jedla i pila. On sa tomu velice čudiv i myslev si, že ona s tím čuosi čaruje. Prišjou do príležitosti takéj, že mu gazdiná doma ňebola i že ten hrnčok s tou poljovkou našjou. Napiv sa héj, i — čuo mav s toho? — Vždycky rozumev krákoreňie sliepok. Potom jeden ráz, ked obeduvav s gazdinou, vešli do jizby sliepky, i počav sa jeden kohút s jednou sliepkou biť. Paholek rekou gazdinéj: ,Hla, hla! jako sa tí dva vadjá, i jako héj ten kohút do kurev nadává!‘ V tom zbadala i poznala gazdiná, že héj paholek rozumie, čuo sliepky mezi sebou hovorja, i že z téj poljovky piť musev: uďerila ho varechov dva razy po ústach, i nikdy vjac neveďev, čuo sliepky krákorily.“

4. Český Lid VIII., str. 150 — 151, má verziu „O dobrém juhásovi“; podľa rozprávania Ivy Minárikovej, bohyne v Moravskom Lieskovom, zapísal Joz. Čižmár.

Chudobný ovčiar pásol ovce. Zrazu začul volať: „Jaj, jaj!“ Bežal po hlase, uvidel oheň a na dube veľkého hada. Had mal už kus chvosta spáleného a svíjal sa bolesťou, ale nevedel, ako sa vyprostiť. Ovčiar hada vyslobodil, položil na pažiť a vodou občerstvil. Keď sa had spamätal, prehovoril ľudským hlasom: „Čo ti len za to dám, že si ma z toho pekla vysvobodil. Mám otca šarkana a dvanásť bratov, som trinásty. Neďaleko odtiaľto v jaskyni je naše bydlište. Poď so mnou k môjmu otcovi, on sa ti odmení, lebo už vie, že si mňa vysvobodil. Neľakaj sa, moji bratia pokojne ležia a od jasnosti môjho otca svieti celá jaskyňa. On ti bude núkať sedemtisíc, ale ja ti radím, neber ich, ale radšej si vyvoľ, aby si rozumel, čo vrana, kohút a straka hovoria po slovensky.“ Keď potom prišli do jaskyne, sotva sa mohol ovčiar dívať, taký jas sa rozlieval od zlatej koruny šarkanovej. Ovčiar odvrhol núkanú odmenu sedemtisíc; šarkan ho potom vyzval, aby mu dýchol tri razy do huby, a on potom jemu tiež. Keď mu šarkan po prvý raz dýchol do úst, zbledol ako stena, lebo taký mocný bol dych šarkanov. Po treťom dýchnutí dobre neumrel a už vedel, že to s ním hadi dobre myslia. Šarkan ho napomenul, aby nikomu nehovoril, že tam bol, ani čomu ho naučil, lebo v tej chvíli umrie.

Doma ho žena hrešila, kde bol tak dlho, ale ovčiar nechcel povedať pravdu a odišiel do hôr. Zrazu počul: „Kva, kva, počuj, nevieš, na čom stojíš.“ Ovčiar pozdvihol hlavu a videl nad sebou tri vrany. Druhá povedala: „Ďub, ďub, hneď vykopeš hrniec peňazí, no dobre ich uschovaj!“ A tretia volala: „Kva, kva, choď si pre káru!“ Bežal domov pre káru a dobre urobil, lebo našiel toľko peňazí, že by ich ináče nebol doniesol domov. Keď ich viezol, volala naňho straka: „Ta, ta, ta, bude beda.“ A dobre mala, lebo žena naň nástojila, odkiaľ ich má a kto mu to poradil. Ovčiar ženu prosil, aby to na ňom nežiadala, že by to bola jeho smrť. Keď žena ešte viac dotierala, sľúbil, že to povie, ale aby mu zaopatrila rakvu a všetko potrebné. Sám sa oholil, očistil, obliekol nové šaty a išiel sa ešte rozlúčiť so svojimi ovečkami. No sotva vkročil na dvor, počul spievať kohúta: „Šak si hlúpy, vezmi topor na ženu a vymláť ju.“ Pastier sa vrátil do izby a ženu zbil, až mu sľúbila, že už vyzvedať nebude.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 278, je verzia, ktorú rozprával Adam Ochodnický.

„Jeden kopaničár mal starú dziévku, kerá sa nijako nemohla vydať; a že bol v obecném úrade, chodzieval častejšie do dzeziny. Ráz, keď sa z dzedziny domov vrácil, žena jeho, jako to už v obyčaji mala, sa ho pýtala: ,Čo tam počuť?‘ Kopaničár, aby žene precca voľačo nového povedal, rékel: ,Ale ništ takého; len že páni vydali taký zákon, že sa žánná dzievka nesmie prv vydať, zakaľ si nohu nevie za hlavu založiť.‘ Sotvá to stará dzievka Beta počula, hneď vybehla do stodoly, salla si tam na zem a počala si nohu za hlavu vykladať. Dosť sa pri tom natrápila, až sa jej to predca ráz podarilo. Ale, což! keď potom tú za hlavu zakvačkuvanú nohu nijako nemohla odkvačkuvať, čo sa jako namáhala a po humne válala. Keď prišél čas večere, a Bety nebolo ani v svetlici ani na dvore, poslal ju kopaničár chlapca hladať. Chlapec behal okolo stavaňá, volal: ,Beta, Beta, dzes? Pod domom, volajú ťa tatko!‘“ Až prišél chlapec k stodole, na kerej bola deravá brána, a počul z ňútra stonať a jajkať; a keď sa cez dzieru brány do stodoly podzíval a vidzel v chúpku skrúcenú Betu na zemi: rozbehól sa domom a povedal najašený: ,Tatko, tatko! Beta zella celého Izáka (neďaleko bývajúceho Žida-krčmára), ľen brada mu z jej rici trčí!‘“

Bibliografia tejto látky je snesená v Anmerk. KHM Grimm I., 132 — 3 v pozn. Srovn. ešte: Javorskij, Pamjat. Galič. 100 č. 37; 103 č. 38; 233 č. 96. Etnograf. Zb. XXXVII. — XXXVIII., str. 32 č. 18 Wisła XII., 145; Rovinskij, Rus. nar. kartinki I., 259, V., 139; Gnědič, Mater. IV., 62. Seržputovskij II., 132 č. 57; Čajkanović, 219; Šaulić, 80 č. 27, 28; Arnaudov, Elensko 319 č. 4; Deržavin, Bolgar. kolonii II., 55 č. 32; Javor 1876, str. 759 č. 1; Sborn. Kavkaz VII., 2, 99; Gaster, Exempla of the Rabbis 145 č. 381; 181 č. 449.

Sborník Muz. slov. spoločnosti XV., 129 — 130, č. 3 uvádza rozprávku „Prvý rozbroj v manželstve“, zo Spiša.

Boli dvaja manželia, ktorí už dvanásť rokov žili svorne a ešte sa nepohnevali. Čert už nevedel, čo robiť. Preto išiel ku starej babe, aby ona znesvárila manželov. (Za odmenu chcela len „kordovane ćižmy“.) Baba išla hneď do domu, kde bývali tí manželia. Doma bola len žena. Baba nahovorila žene, že jej poradí, aby žili ešte lepšie. Až si večer muž ľahne, má žena vziať najväčší nôž, ísť k mužovi a rozrezať na „galeru“ šnúrky; potom vraj ju bude muž sto ráz radšej. Potom išla baba na pole, kde muž oral. Tomu nahovorila, že jeho žena nie je taká verná, dnes večer že vraj ho chce zarezať, aby nespal, ale dával dobrý pozor. Muž prišiel domov, ani už nechcel jesť od žiaľu, taký bol smutný. Išiel spať, ale nezaspal a tak videl, ako jeho žena ide naozaj k jeho posteli s nožom; pomyslel si hneď, že baba hovorila pravdu. Skočil s postele a zbil ženu. Tu čert letel k babe s čižmami, ale dal ich len na oblok: „Tu mace, stara babo; ja som huncut, a vi sce ešći vekši.“

Srov. moju rozpravu: „Baba chuže čerta.“ (Russkij Filolog. Věstnik sv. 63, str. 342.)