ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Zbojníci učinení nehybnými

Čiastočne sem patrí rozprávka v Prostonárodnom Zábavníku III., str. 163 — 165, „Povjedka o zbojňjkoch“. Dosial nebola odtlačená a preto ju podávame:^[31]

„Buli dvome vandrovnici, jeden bil mešár a druhí jeho kamarát. A prišli do jednej ďediny v lese, ďe jedna štará štriga bula. ,Ty štará štrigo,‘ povedal mašár, ,či máš vino.‘ Ona povedala: ,Hej jaké rozkážu, také jim doraz priňešem;‘ prinešla také červené jako oheň. On pokostoval, a to sama kreu bula; ta on potom povedal, že či ňemá druhé, a ona potím povedala, že má. Jaké chce, či bjelé, či červené? Ona žas išla a źas doňesla také. A on potim velmi hrešil a teremtettoval a povedau jej: ,Ti štará štrigo, vari ťě zaraz zabijem, ač mi nedoneseš dobre víno.‘ Ta ona potim priňešla jednu halbu, ta potom šeli a pili a karti hrali to ti dvome kamarati.

Ta jako oni se tam hrali, prišli žbojníci dvanact a trinacti harnad, čo dvanact hlaví má. Ta oni povedali: ,Dobrí večer, pánove, ćo tu slišno?‘ A tota štará štriga chvarila: ,Něch vitaju!,‘ bo ona znala, že to zbojnici sau. ,Babo, priňeš nam vino, tninac halbi a dobre vino!‘ Ona jim priňešla dobre vino, bo ona jich znala, a jak ona priňešla to vino, oni povedali: ,No, panové, mi budzemo vedno hrať.‘ Tak oni už potim hrali vedno na peňeži. Ta jak oni bars tuho hrali, lebo mau velo peňeží ten mašarou kamarat a ohrali šičko to tich zbojníkom; ta jak oni toho ohrali, povedau hadran: ,Ti si nam šicke peňazi vihral, ale polovic vrac nám nazad!‘ A on povedal: ,Je! ja ňedam. Ďe to panové vidzeli, že kdo vihral, abi peňaze vracal.‘ A keď ňechcel vracic, ale to te vśe chvarili, že musí vracic. Ta on potim povedal, že nevrati, a dal ještě dvanact halby vina; ta potom ještě vedno pili s totíma zbojníci.

Tak to te panove počali se zoblekatc a chceli spať rad popri radu na źem. Ta potim jak viďel mašár, že hadnár už naostril nož a že chcel to tich dvoch pohubic, ta potim toten mešar povedel, keď už viďel, že s ním zle, kamaráta ku sebe postavil, že bi pri ňom sedel — a potom povedal, že by kračmarka vino pre každiho halbu priňesla. Šecke tote zbojníci pospali, a hadnár vše onačil, že bi stávali, a vicahnul nož, kceu ho zamordovac; ta už potom tomu kamaratovi poveďel mešár, leb on bul kat: ,Čuješ, daj pozor a ňeboj śe ňič!‘ Porobil potim, že každý držel flašu a pil a němohol ňic chvaric ani robic. A on išel do mesta a pověděl, žebi šicko vojsko virukovalo a panove žebi prišli s vozamí a potim že bi karčmu obstali, a keď jich povezu, že bi pri každem voze stál vojak, že bi nic nemohli robic.

Ak už prišli tam, viděl, že každí flašu tríme a sedí, nemože śe ani ruśic ani nič, povedau meśťanom, aby žadného neruśili, lebo by doteraz postavali; to potom priśli a každému ruky povjazali s povrazami a do koča hodzili a vezli do mesta. A potom keď jich na stolicu posadzali, tak potim doraz slupi robili trinac a každého toten meśár obesil. A od každého dostál sto zlati a potom višeli tam; ale zas postavali, a potom musel na zad prisť, odrezac hlavu a do jami hodic.“

Srovn. Anm. KHM Grimm III., 450 č. 199, kde sú uvedené niektoré podobné nemecké rozprávky. Tento motív býva spojovaný s látkou o pobyte vyslúžilcovom s kráľom v chyži zbojníckej. Srovn. č. 120 D. Motív ten sme zaniesli do látky č. 123 C.

b) Zbojníci zastrašení (mŕtvola sa má upiecť a zjesť)

Etnogr. Zbirnyk III., 220 — 226, č. 34, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Starší brat ostal doma gazdom a stal sa rychtárom. Mladšiemu bratovi-vojakovi nechcel posielať peniaze, ba ešte mu odkazoval, aby vôbec domov nechodil. Vyslúžil tri roky a neusporil nič na cestu; ostal ešte tri roky, keď mu sľúbili tri stovky; ale opäť nič nezgazdoval. Dostal len košeľu, nohavice a kabát. Prišiel do krčmy, kde katolík bol krčmárom, mal v meste tri krčmy, dve svoje, jednu najatú, a jedinú dcéru. Vojak sa zapáčil dievčaťu a oženil sa s ňou.

Za čas chcel sa podívať domov. Dali mu zapriahnuť a kočiša. Na ceste našiel pod horou devät mŕtvol a vzal ich na voz. Potom prišli k dvanástim zbojníkom okolo vatry. Vojak k nim pristúpil, pozdravil a prosil, aby mu dovolili spraviť si u nich večeru. Skríkol na kočiša: „Prines tam jedného nebožtíka, uvaríme a upečieme ho na večeru.“ Zbojníci sa naľakali, že oni dvaja zabili toľko ľudí, a vojak ešte ich postrašil, že keď desiatich zje, ešte dvanástich zabije, že nestojí o mäso hovädzie, že ľudské mäso je lepšie. Zbojníci ho prosili, aby nevaril človeka na večeru, a dali mu všetky peniaze, deväť vriec plných, aby ľudí nejedli. Zbojníci potom utiekli do inej hory, aby ich tam na zpiatočnej ceste nenašiel.

Prišiel k svojmu bratovi. Jeho žena začala ho hrešiť, že na ich nešťastie prišiel k nim domov nazad. Brat nebol doma. Vyhľadal potom sestru, ktorá bola vydatá za chudobného. Tá ho uvítala a zavolala muža a pohostili ho, ako mohli. Vojak sestru obdaroval, dal jej za večeru stovku a sľuboval jej ešte viac, že priviezol deväť vriec, že by kúpil pole a dom. Predávali práve panský majetok so všetkým a vojak pri licitácii proti Židom ho kúpil. Bol tam i brat, rychtár, prosil vojaka, aby mu tiež niečo dal, ale on mu odoprel, lebo jeho žena ho len nadávkami nakŕmila, kdežto švagor založil pílu a sekeru, aby mu mohol dať večeru. Keď sa dali na zpiatočnú cestu, dohodli sa, že pôjdu inou cestou, aby sa vyhli zbojníkom. Kočiš hnal kone na vysoký vrch, pán s puškou na chrbte išiel za kočom. Na tom vrchu sedelo dvanásť zbojníkov, naľakali sa, že zasa k nim ide ten chlap, pred ktorým pred týždňom utiekli. I dali sa na útek. Skríkol na nich, že vystrelí, že je zrovna taký zbojník ako oni, azda ešte horší. Prišli k nemu a sadli si. On nabíjal pušku a spytoval sa ich, či zjedli tých deväť ľudí. Neveril, že ich zjedli, že vraj tam bol a že ich nechali na kope. Začali sa klaňať a prosiť a dali mu ešte raz deväť vriec peňazí. Naložili plný koč a pán musel ísť pešo. Zbadala ho tak žena, a jej otec vyprosil iný koč pre svojho zaťa. I išiel svojmu zaťovi naproti. Zať povedal tesťovi, že vezie devať vriec peňazí z otcovského gazdovstva.

Podobne Kubín, Podkrkonoší záp. str. 87, 614 č. 37; Radlov, Narěčija turk. plemen X., 130 č. 70; Vereščagin, Voťaki sosnov. kraja 163. Zelenin, Perm 79 č. 20; Vjatka 165 č. 43, 182 č. 52; Smirnov, Sb. velrus. sk. 360 č. 109.

c) Zbojníci zabednili chlapca do suda, chlapec chytil vlka za chvost

1. B. Němcová I., č. 20, str. 138 — 140, má z Trenčianskej stolice rozprávku „Chlapec a vlk“.

Vlk zožral koňa, ktorého mal chlapec pásť. Sedliak pribil za to chlapca na štyri koly. Zbojníci počuli jeho volanie, vyprostili ho a vzali medzi seba. Raz ho nechceli vziať so sebou na zboj, a aby ich nesledoval, zadebnili ho do suda, do ktorého urobili veľkú dieru, aby sa nezadusil; dali mu ta potom i peniaze a sud vyzdvihli na rozsochatý strom. Prišiel vlk, voňal pečienku, keď sa nemohol otvorom dostať do suda, vstrčil ta chvost. Chlapec chytil sa chvosta obidvoma rukami, vlk vyskočil, strhol sud, až sa rozbil. Poľakaný vlk utiekol a chlapec sa tak osvobodil.

2. Tenže motív sa rozpráva v rozprávke veľmi nesúvislej a chatrne podanej z Liptovskej stolice. Rozprával ju „Jano Mokoš, pätoročný žiak, rodák z Hrboltovej“. Zapísal S. Czambel 22. VI. 1900, z ktorého rukopisnej pozostalosti ju odtláčame:

„Dva chlapi išli do baňe a išli si hodiny kúpiť a videli v jednom domčeku sa svietiť; prišli ta, či im nedajú prenocovať. A žena, čo tam bývala, him povedala: Že je v tom domčeku baba a že nemá nôh. A išli a potom vzali hu a ňesli hu, pri jednej studni si hu chceli preložiť a spadla him do studne. Potom hu za vlasy vytiahli. Keď hu potom vytiahli, vzau hu na ruky jeden a do toho domčeku donesou, kde žena bola, doniesli tí chlapi. Dala im tá baba niť dlhú súkať. A potom zavrela dvere a oňi preč išli.

Potom išli čez jednu velikú horu a tam videli oheň klásť. A tam boli zbojníci a zbojníci povedali: ,Idú nám dva žuganťi.‘ Tam si zbojníci opekali meso a slaninu a potom ti chlapi povedali: ,My sme nie takí žuganťi ako vy, my sme len takí chudobní chlapi.‘ Potom tí zbojníci ich zajali. Jedneho dali do pivnice, aby im navynášau slaniny aj šúnok, piva, vína, a keď im navynášau, potom ho tam v pivnici nehali. Potom mu zišlo na rozum, že začau meukať ako mačka. Tak povedala tam pani slúžke, čo tam za mačka v pivnici. A pani poslala tú služku do pivnice, ten chlap z tej pivnice vyskočiu, že slúžka zaraz na zem spadla. Tých zbojníkov ten chlap našieu na tom istom mieste, kde predtým. Tí si zaši opekali slaninu, šunky, pili pivo, víno a potom ten chlap išieu ako na potrebu a tí zbojníci ho do suda zadebnovali. Potom prišeu meďveď a s chvostom do tej vránky opáčiu, či jest vína. Potom ho ten chlap za chvost chyťiu a meďveď bežau s tým súdom a chlap kričau: ,Tuntuluntu!‘ Sud sa rozsypau, chlap sa oslobodiu a stretnuu sa s tým svojím prvým kamarátom a sa vrátil domou.“

Srovn. Kubín. Podkrkonoší záp., 693 č. 135. Gnědič, Mater. IV., 36, 54, 71. Zelenin, Vjatka 94 č. 23, 138 č. 34. Letopis Matice Srp. CXXXI., str. 129; Strohal III., 174 č. 22, 265 č. 25.

d) Vojak porúbal zbojníkov (mlynár poranil hajtmana, svojho otca)

Sborník Muz. slov. spoločnosti XVI., str. 19 — 20, č. 14, má rozprávku „Zbojnící“ zo Spišskej stolice.

Syn chudobného mlatca odišiel na vojnu. Keď sa vracal z vojny, išiel na nocľah do mlyna, kde nebolo nikoho okrem mlynárovej dcéry. V noci sa ta dobýjali zbojníci. Vykopali dieru a ňou liezli do mlyna. Vojak jedenástim zbojníkom odťal hlavy, dvanásteho hajtmana len ťažko zranil do hlavy, a hajtman utiekol. Keď sa mlynár so ženou vrátil a všetko poznal, dával vojakovi svoju dcéru za ženu. Ale on sa chcel najprv podívať domov a sľúbil, že sa vráti. Doma sa dozvedel, že si otec vystavil nádherný zámok, a vôbec v rodnej dedinke našiel krásné kamenné domy. Počul, že jeho otec je zbojníckym hajtmanom. Našiel ho v posteli so zaviazanou hlavou, a priznal sa mu, že mu to sám urobil. Otec dal ho zaviesť do izby, kde v dlážke bol velký gombík; ako naň šliapol, prepadol sa do pivnice. V tej tme rozžal sirky, spálil šaty a pri tom svetle videl, že tam bolo mnoho pobitých ľudí a v bočkách dynamit. Našiel si nástroj a kopal si ním dieru, aby sa mohol von dostať. Prv než dierou vyliezol, zapálil vecheť, položil ho na bočky a potom sa dal na útek. Zámok vyletel do povetria i s otcom, a to „rozšmaralo ho po celej dzedzine“. Vojak sa vrátil do mlyna a slávil svoju svadbu.

Úvodom patrí táto poviedka do látky č. 107 o zbojníckej neveste, str. 330.

e) Zbojníci uniesli chlapca so sestrou; deti spoločne utiekly

I. V Codexe Revúckom A., str. 79a — 79b, A. Reusz zapísal revúckym nárečím rozprávku „O Oršuly Boršuly a Segéňmihál Míškovi“.

Túto poviedku potom „vypracoval pre tlač“ Janko Francisci Rimavský dňa 2. prosinca 1843 v Codexe divers auct. A, str. 47 — 48 č. 11., pod názvom „Oršula Boršula“. Vo svojej úprave Rimavský rozhojnil rozprávku rozličnými dodatky. Najdôležitejšie z nich pripomenieme pod čiarou. V Codexe Revúckom A, 79a, je správne pripísané: „Fragment ohne Bedeutung.“ Pozdejší vydavatelia slovenských rozprávok proste túto rozprávku nespomínajú.

V novej úprave bola prepísaná a prepis bol sviazaný spolu s rozprávkou „Král času“ do jedného sošitku, značeného VIII.

Podávame text Codexu Revúckeho A, pod čiarou odchýlky Codexu div. auctor. A:

„Jední rodičja mali jednýho chlapca, Segéňmihál^[32] Mišku, a jedno djovča, Oršulu Boršulu; tjeto déti bars se radi maly.^[33] Ako sa ráz tuvon hrali, prišli zbojníci na koči, ukradli ích, že sa ím to djovča páčilo, vzali ho do koča a toho chlapca uvjazali ku koču a musel za ními utekat.

Oršula Boršula vždy se spitovala a banovala za Segéňmihál Miškom, zbojníci jú utišovali, ako mohli. Keď už boli zbojníci vo svojom zámku, Szegéňmihálmišku dali do temnici a jeho sestry všecko po vóly robili; ale že ích vždy unúvala za jej bratom a banovala, dali jej takvo zest, čvo na ráz zabudla nanho.

Ráz boli tí zbojníci odišli a Oršulu Boršulu samú doma nahali. Ako se sama hrala so zlatým jabĺčkom, spadlo jej do jedni djery; myslela ona, že tam dakto bude, zavolala pres tú dieru: ,Nože mi podaj, keď si dakto tam, moje zlatje jabĺčko, teráz mi len dnu spadlo.‘ ,Veť by som ti ho poddal, ale se pohnút nemuožem, vrba mi na hlave vyrostla.‘

,A kdo že si ty?‘ ,Či me už nepoznáš? Já som tvoj brat.‘ Hned se ona spametala na jej brata.^[34]

Ako prišli do domu ti zbojníci, vyrozpravela ím, čvo se jé stálo s jabĺčkom, a spítala sa ích, že čo je to tam za djera. Oni jej povedali, že je to temnica. Že čo je to? zase se ích spíta. ,Nuž tam rabi se zatvárajú.‘ Že či by nemohli toho, čo je v né, von vyvjesť? Že je ona tu už dlúhý čas, ale že ho ešte nevidela.^[35] Oni jé to chceli k vóli urobit a dali ho von vyšikovat. Ako ho von vyvedli, vrba rozrostlá na hlavě mu stála a on, zelený a chudý, trjasól sa od zimy. ,Dajte že ho kus do chyži, nach sa zohréje.‘ ,Rab muože aj bez toho byt,‘ povedali jej zbojníci. Ale ona orodovala zanho, a že jú radi mali, srobili jej k vóli, že ho do chyži dovedli a že mu tam dali i nocovat.

Keď zbojníci dobre spali, ona stane z posteli a povje si bratovi, že oni teráz ujdú a vrátja se do domu.^[36]

Utekali, ako vládali, chybaj ked ráz počujú, že ti zbojníci ich hladajú a za ními bežja. ,Ta čvo tu robit?‘ povedal jedon k druhýmu. Ale na štestja ból pri ních jeden hrubý djeraví dub a do toho sa skryli.

Zbojníci prišli k tomu dubu a pichali doňho,^[37] či tam dakdo nito. Že se jím nikdo neohlásil, povedali: ,Ko tu nikdo nito, podím len dálej hladat.‘

Segéňmihál Mišku velmi popichali, že aj zomrel, a vrbu, čvo mal na hlave, tu mu polámali.

Ako zbojníci odišli, Oršula Boršula vzala na hrbet svojho brata a utekala s ním do domu.

Bola noc, keď s ním do domu prišla, nechcela rodičó pobudit, len ho v chljeve složila a tam plakala a vykladala nad ným.

Matka se zobudila v noci a povedala svojmu mužovi: ,Ach, to vera našja Oršula Boršula plače, kdo vje, kde su titý naši neboráci.‘^[38]

Len počkali, kým svitlo, a potom šli opáčiť, kdo to tam narjeka.

Nad synom zaplakali i so sestró a dali ho pekne pochovať.

A s Oršuló Boršulo se tešili, že se im navrátila, a radujú se s nó i doteráz, ak nepomreli.“

2. Text z rukopisného sošitku „Oršula Boršula“:

„Mali ráz jedni chudobní rodičja jedniho sinka, volali ho Mihál Miško, a jedno djeučatko, Oršulu Boršulu. Tjeto ďeťi velmi sa raďi viďeli, na veki sa vedno voďili a zabávali, a keď jeden dač od rodičou dostau, pekňe sa s tím medzi sebou poďelili. Višli si oňi raz do jednej huorki a zabávali sa, ako veďeli: len tu, ako sa tak hrajú, prihrmja na jednom peknom koči zbojňíci, poskákajú dolu, miluo ďjeučatko schyťja a viložja hore a chlapca ňeboráka uvjazali o koč a hibaj! leťeli s ňimi ako vo víchore.

Oršula Boršula plakala za milím bračokom a jednostajňe sa spitovala, či za ňimi ňejde, lebo z koča kuknúť ňesmela. Zbojňíci jej ale ňepovjedeli, že musí za kočom bežať, a všakovak ju prehovárali, len abi sa uťišila a ňeplakala. Tak prebehli hodní kus cesti a prišli do zbojnickího zámku. Tu hňed Mihál Mišku zatvorili do temnici a Oršulu Boršulu vovjedli do krásnej izbi, opatrovali ako svoju vlastnú, a čo si len zažjadala, všetko jej po vuoli robili. Ale trebaj ako jej hoveli, Oršula Boršula brata svojho zabudnúť ňemohla, na veki ho spomínala, narjekala a ňeprestála zbojňíkov unúvat, abi jej ho sem privjedli alebo aspon povjedali, kde je. To ustavičnuo narjekaňja a dopitovaňja ňebolo po chuti zbojňíkom, na veľa ich domrzelo, a abi sa ho mohli sprostit, dali jej čosi zesť, od čeho na brata celkom zabudla. Od toho času ho vjacej aňi len ňespomla.

Zbojňici chodili po zboju a Boršulu nahávali samotnú doma. Raz ju ťjež tak nahali a dali jej jedno zlatuo jablčko, abi sa s nim zabávala. Zabávala sa ona, zabávala po dvore, a jako tak zabávala, miluo jablko poď! skotulilo sa do jednej ďjeri. Mislela si, že tam dakdo bude, a zavolala: ,Nože, ak si dakdo tam, podaj mi to zlatuo jablčko!‘ ,Veť bi som ťi ho podav,‘ ozvalo sa z dieri, ‚ale ňemuožem, vrba mi na hlave narjastla.‘ ,A kdo že si ti?‘ spitala sa Oršula Boršula. ,Či ma už nepoznáš?‘ odpovedau hlas z tam nuká, ,já som to, tvoj brat Mihál Miško.‘ Tak Oršule Boršule prvíraz od toho času, čo jej to boli zbojňici dali zesť, brat v pamäti odžiu a zas ho len počala spomínat a ako zprvu narjekala za ňim.

Keď sa zbojňici vrátili, rozpovedala jím, čo sa jej prihodilo, a potom sa jich spitala, čo je to ta za djera, do ktorej jej zlatuo jablko spadlo. ,To je temňica,‘ odpovedali zbojňici. ,A čo že je to temňica?‘ ,Tam sa rabi zatváraju.‘ ,Nuž a kdože je tam v tej temňici zatvoreni, či bi sťe ho ňemohli vypustit; ja som už tak dávno tu a ešte som toho člověka ňeviďela.‘ ,Ej, čože ťa ta po ňom, daj mu ti pokoj, veť mu je ta dobre!‘ Ale sa s tím Oršula Boršula odpravit ňedala a dotedi ich domŕzala, kím ho len von ňevivjedli. Vivjedli ho von — na hlave mu bola zelená, rozkonárená vrba, všetok bou zelení, chudí, ubjeďeni a aj sa tak od zimi trjasou. ,Ach, ako mu je zima, pusťte ho trochu do izbi, nach sa zohreje,‘ prosila Oršula Boršula. ,Rab muože bez toho biť,‘ hovorili zbojňici a posjelali ju preč, že šak ho už viďela. Ale ona len prosila a prosila a prosiť ňeprestála, až jej k vuoli aj to urobili, že ho dovjedli do izbi a tu mu aj nocovat dovolili.

Keď zbojňici pospali, Oršula Boršula sťjahla sa z posťeli, prišla k Mihál Miškovi a tichúčko mu do ucha pošopla: ,Bračok muoj, či spiš? Stani hor, ujďme z toho preč! Ale že ťicho, abi nas ňezbadali.‘ Tak poťichúčko vikradli sa zo zamku, a sotva sa za bránu dostali, pustili sa do úťeku, ako jím len para stačila. Uťekajú, uťekajú za dobrí čas — len tu zaraz počujú, že ich zbojňíci doháňajú. ,Čo tu robiť?‘ v strachu sa jedno druhjeho spitajú. Na štestja zazreli ňeďaleko jeden dúpni dub, chitro sa do ňeho vtjahli. Len čo sa ukrili, doleťeli zbojňíci, dub zo všetkích stran obzerali a na pokon dali sa doňho rožnami pichať. Oršula Boršula s Mihal Miškou čušali utúlení a ledva sa díchať opovážili. Keď zbojňíci viďeli, že sa ňikdo ňeohlasuje, bežali zas ďalej. Na to sa ňešťastnje ďeti z duba poviťahuvali, že sa ďalej budú poberať. Ale Mihál Mišku velmi dopichali a vrbu mu na hlave celkom dolámali a neboráčik zvaľiu sa na zem a tam dušu vipusťiu. Oršula Boršula plakala nad nešťastním bratom, plakala a narjekala, dcbre že sa aj jej dač ňestálo. Potom, keď mislela, že sa už zbojňíci odpratali, vzala mrtvjeho brata na chrbát a ňjesla ho domov.

Bola noc, keď domov prišla. Ňebožjatko ňechcela rodičou zo sna budiť: bračoka si len v chljeve složila a žalostně nad ňím rozkladala. Matka sa prebuďila, a počujúc to narjekaňja, zavolá na muža: ,Ach, mužu, či počuješ? Všetko sa mi tak, že to naša Oršula Boršula plače.‘ ,Aj ja dač počujem,‘ odpovie muž, ,ale je to ňje ona, kďe bi sa to ňebožjatko tu vzalo. Pán Boh vje, kďe sa naše ňešťastnje ďeti túlajú.‘ Nahali všetko tak. Ale matke to narjekaňja ňedalo pokoja, kus usnula, hňed sa zase prebrala a ňemohla sa rána dočkať. Ešťe ani dobre ňesvitlo, skočila z posťeli a rovno do chljeva bežala. ,Ach, Bože muoj premilení, či sťe to vi ďeti moje?‘ Ale djeuča nič ňeodpovjedalo, len tim večmej plakalo a mrtvjeho bračoka objimalo. V tom príďe aj oťec. Tu sa všeci dali do narjekanja a medzi plačom ňešťastnjeho Michal Mišku odňjesli do huori. Na tretí deň dali ho pekňe pochovat. Roďičovja ostali zarmúťení nad smrťou sinčoka a Oršula Boršula nad smrťou miljeho bračoka. Ale sa aspon s tím poťešovali, že sa jim dobrá dcerúška navrátila, a táto bola rada, že sa ku svojim milim rodičom dostala. Od toho času sa jim ňič takjeho ňeprihodilo a žili si šťastne v tichom pokoji.“

f) Princezka vysvobodená od pirátov; jej obraz poznal otec; úklady zradného kapitána

Czambel, § 162, str. 322 — 4, má rozprávku zo Šarišskej stolice.

Maliar si vzal chlapca łažkarovho (lyžičkárovho) za vlastného a vyučil ho svojmu remeslu. Keď chlapec dorástol, vypravil sa s priateľom rezbárom do Ameriky. Stretli sa s pirátskym korábom, všetci padli okrem hrdinu a jeho priateľa, a tí vysvobodili princezku a dvornú dámu. Oženili sa s nimi a usadili v Amerike. Prišla zvesť, že kráľ v druhom kraji hľadá maliara, ktorý by vymaľoval jeho myšlienku. Maliar sa k nemu pobral, namaľoval svoju ženu, a to bola kráľovská dcéra. Hneď ho kráľ prijal za zaťa a poslal koráb s generálom pre princeznu. Žena z radosti, keď vítala muža, upustila obe svoje deti a sa zabily. Neverný generál shodil hrdinu do mora, princeznu donútil, že doma vyznala, že maliar zošalel a že ju generál zachránil od smrti.

Maliar sa dostal na ostrov, rozrobil si oheň, tak že „sprachňelku o sprachňelku dotľik čuchał, pokeľ śe mu oheń nezrobjeł“. Nocoval na dube, kde si urobil posteľ, a živil sa zemiakmi, ktorých predtým neznal. Žil tam rok. O rok sa mu snívalo, že ho jeho dvaja synovia preniesli do zámku jeho ženy. Keď sa zobudil, videl, že sa jeho sen vyjavil. Išiel do mesta a v krčme sa dozvedel, že princezna hľadá maliara, ktorý by vyobrazil jej myšilienku; prihlásil sa, dva razy si dal vyplatiť peniaze vopred, strovil ich a prepil a potom namaľoval svoje osudy. Princezna ho poznala, pri hostine dali otázku, čo zaslúži ten, kto ukladá druhému o život; generál povedal: „Śmerc za śmerc.“ Poviazali ho a hodili do mora.

V tejto rozprávke zjavné sú stopy látky o povďačnom nebožtíkovi „Jean de Calais“. Viď V. Tille, Böhmische Märchen I., 210 č. 5 E a č. 1 a 2. Kubín, Podkrkonoší záp. 675, 823 č. 71. Anmerk. Grimm KHM III., 498 č. 217.

g) Poklad prináša smrť

1. Czambel, § 236, str. 473 — 4, má verziu zo Strojny.

Mních prišiel k potoku, kde voda vymlela kotol peňazí. Počuli o tom zbojníci, mních im povedal, nech si peniaze vezmú, že ich nechce. Šesť zbojníkov išlo do mesta nakupovať potravy a dohovorili sa, že namiešajú jedu do pokrmov; druhých šesť sa dohovorilo, že ich postrieľajú, až sa budú vracať. Naozaj ich pobili a sami sa otrávili.

2. Sborník Matice Slovenskej VII., 43 č. 37, má verziu Liptova.

„Traja bratja prišli na lúku, a tam bol mních, mal vrece peňazí a tĺkol palicou: ,Peniaze — smrť, peniaze — smrť!‘ A tí si pítali tie peniaze. Jeden odišiel na bok vodu piť. A tí dvaja sa radili, aby ho zabili. Vopchali ho do jedneho pňa. Potom šli tí dvaja s radosťou s peniazmi. Zasi potom zabil ten jeden toho. A potom keď prišiel domov, deti porezal, ženu zabil a on sa zavesil.“

Verzia je značne pokazená.

Srovn. Chauvin, Bibl. arab. VIII., 100 č. 73. Clouston, Pop. Tales and Fictions II., 379. Izvěstija otděl. rus. jaz. slov. XII., kn. 3., str. 390; Č. Lid V, 367. Etnograf. Zbirnyk XXX., 136 č. 66; Malinka, Sborn. 347 č. 13; Levčenko 210 č. 300; Záhorská kronika VI., 42 (litev.); Sokolovy, Sk. bělozer. 182 č. 100; Srbsko-dalmat. magazin 1865, XXIV., 50; Bajić, Srpske nar. pripov. 25; Zb. jslav. XIX., 357 č. 7. Zs. d. Ver. f. Volkskunde XXXIII. — XXXIV., str. 98 č. 6; Renel; Contes de Madagaskar II., 21 č. 62; Bezemer, Volksdichtung am Indonesien 25.