ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Dievča utečie zo zbojníckej skrýše

Czambel, str. 239 — 40, § 128, má verziu zo Spišskej stolice.

Obvyklý úvod tu vystal, hneď sa rozpráva, že žena zbojníkova utiekla, v noci sa skryla do buka. Prišli zbojníci, jeden ťal do buka, až jej odťal pätu, ale poznal to až doma, kde si všimol skrvavenej šable. Po druhý raz ukryla sa pod koryto vo voze korytárovom a v kláte (úle). Šidlami bodala zbojníkov, až ušli a klát nechali ležať. Dostala sa šťastlive domov, zbojníci prišli a žiadali, aby im dovolila prenocovať. Dievča sľúbilo, ale mali liezť po jednom oblokom. Postínala všetkým hlavy, len hajtman, keď to videl, utiekol.

Tu je rozprávka prerušená.

b) Dievča zahynie

Sborník Muz. slov. spoločnosti I., 85 — 6, č. 2, má verziu „Mlynárova dcéra“ zo Spišskej stolice.

Keď mlynárska dcéra bola sama doma, videla, ako idú zbojníci. Zatvorila sa a postínala všetkým hlavy, keď liezli za sebou do pivnice. Iba náčelník, ktorého poranila, utiekol.

Po čase prišiel pre ňu pán a pýtal ju za ženu. Keď ju odvážal, stretli myšku, myška prosila dievča aspoň o jeden orech, ale dievča nedalo. Zbojník sa dal výskať; dievča poznalo jazvu a zbojník ju zabil.

Srovn. čiastočne č. 115 B.

a) Dievča ukryté vo voze

1. Úplne bola táto verzia spracovaná v Codexe Tisovskom C, str. 40 — 45, „O mlinárovej dcere“, a to čisto knižným spôsobom. Prečo táto rozprávka nebola vzatá do starších tlačených sbierok, vysvetľuje poznámka, ktorá je hneď na počiatku pripísaná: „Je to od Nemcov sem zatáraná rozprávka. Ľud hu zná od učennejších, ktorí ju z nem. kníh vzali.“

Podávame ju:^[26]

„Uprostred rapotaviho mlina v porjadnej svetnici sedí pri košku krásna Zuzanka; prave jej teraz zavrtelo vrtkuo vreteno v rukách a ona vitahuje za nim tenkú rovnú ňiť, z mekúškiho lanu upradenú. Lebo jej otec, starí to mlinár, je dobre majúci človek, a jej matka, stará mlinárka, račej vidí svojú dceru, ako žebi jej dala tvrdje na kudel zrebe, čo bi ju hladkie od nich zaboleli prsti.

Pri krásnej Zuzanke sedí eden mladí pán, v bohatích šatoch panskich oblečení. Rád on musí vidiet peknuo djovča, lebo ak jej na zem spadne vretjenco, za každim sa zohne dolu, abi jej ho podav, abi muohou stisnut jej bjelú rúčku. A že krásnej Zuzanke dnes večer častejši ako dakedi vreteno na zem padalo, osmeliv sa mladí pán a pítav starich rodičov, abi mu dali djevča za ženu. Rád bov starí pár, že tak bohatí mládenec o ruku ich dceri sa uchádzja, a prislúbili mu ju bez prodlenja. I Zuzanka sama, ako bi jej to všecko jedno bolo, ,Dobre,‘ povedá, ,ked moji rodičja tak chcú, ja im budem i v tom poslušna.‘

Ab predci divno to bulo dobrimu djevčatu, že jej milí za každím na čtiroch prijde paripách, na čtiroch odijde paripách, a na všecko jej pítanja a prošenja nikdi jej ešte až doteraz nepovedav, zkade prišeu, kde odcházja. Ked sa tedi už odberav preč, privjazala mu nevedomki klbko na gombík. Krúti sa klbko, krúti a púštja dlhú nit za mládencom a za nitkou sa puštja peknuo djevča do jednej hrubej hori a v tej hore do jedniho velikiho zámku.

Vstúpi do prvej chiži, tu samje šable, samje pištole a flinti a topore po stenách husto edon pri druhom navešanje. Hned sa ona začala nazdávat, kdo je ten jej milí, ale len stúpala dalej, do druhej svetnici. Tu zas bolo plno strjebra, v tretej plno zlatich. A tak prešla 11 svetnic a v každej nalezla novuo bohatstvo, novje veci, nad kterima sa duša jej predivila a predesila. Pritisla ešte i dvanáctú kľučku. Tu sa jej otvorila edna tmavá, nevelká, lampou osvetlená chiža, na prostredku bola vikopaná jama, nad jamou eden hodní klát, na kláte ostrí topor. Akokolvek v jednej jatke tak sa tu po zemi červenala zastidnutá krev a po kútoch ležali na hromadách ludskie tela každuo ale bez ruk, bez hlavi. Už sa bola obrátila, že pujde domou, vtom počuje krikom, treskom pricházajúcich ludí, napochitre nevedela sa, kde skrit, skočila do jami, pri kláte naprostred izbi vikopanej.

Valja sa dnuká malíma dvermi zbojníci, valja nesúci uprostred sebe jednu krásnu, nevinnú paničku. Jeden zo zbojníkou v panskích oblečení šatách, bere do hrsti topor, kladje na krvaví klat paničkinu ruku a odtiná jej prstí. Odleteli prsti od ruki a najmenší palec so zlatím prstenom odfrknúu až hen do jami na lúno tresúcej sa nevesti. Zatim klade on na krvavi klat bjelje paničkine ruki a odsekne ich od pleca; položí napokoň i jej hlavu i odletela hlava v jednu stranu a telo odpadlo v druhú.

Na všecko to dívala sa nevesta z jami, zimnica ju drvila od strachu, že ani nevedela, kedi odišli zbojnicí. Malí palec ukrutne zabitej i s prstenom držala v ruke, a ket už všecko okolo bolo utíchlo, ked už nočnje sovi začali okolo zámku húkat, potichu sa vitjahla z jami a tichou nohou šťastne prešla 11 svetnic. V samej krajnej od bráni mezi všelijakou zbranou ležali zbojníci v tuhom snu pohružení. Pozorlive poprekračovala všeckich, len ostatnimu pristupila dajak na vlasi a potom utekala, utekala, ako jej len postačovali nohi.

Prebuzení zbojník pokriknúv na kamarátou, postávali všeci, hladali po zámku za dúho, ale nemohli žjadniho živího ducha naist. Na neštestje svjetiv krásní mesjačok, svjetiv na cestu širokú, čo sa vinúla čjernou horou, akobi bjela stužka (pantlika), a zazreli zbojníci na dalekom utekajúcuo po nej djevča a pustili sa za nou.

Šumjacou horou nočním časom veze jeden statoční človek na voze korita. ,Ach, pre Boha, dobrí človeče,‘ rečje k nemu zadichčaná Zuzanka, ,zbojníci ma naháňajú, ukriteže ma dade.‘ Zmetav dolu dobrí človek korita, ukriu djevča pod najspodnejšuo a znovu koritami prikladau. Sotvaže pohnúv kone, prihrmja za ním zbojníci. ,Či si nevidev ednu paničku dolu horou bežat?‘ ,Ach, kde že bi sa vám tu o pounoci panička vzala?‘ Ale zbojníci zastavili chlapa a metali dolu korita z voza až na ostatnuo, pod kterím djevča ležalo. ,No ked pod timato nebula, pod tim tam nebude,‘ s tím utekali dalej. Tak sa štastne dostala Zuzanka domou a virosprávala rodičom a susedom, čo skusila, čo neskusila. Strojili sa tedi naraz rozličnje pripravi, na všemožnú pripadnost, abi mohli náležite uctiť mladiho zaťa, lebo na zajtrá mau on prijst, na zajtrá mala bit svadba.

Svitnúv žjadaní den. V mline prestali pitie rapotat, preddverja a popod obloki až na cestu vimetávalo sa do čista. V chiži, po kterej sa krásne višnorená precházala Zuzanka, bolo šecko umitvo, vibjelenuo, čistuo ani v zrcadle a na puojde — čože na puojde — tam čušali dobre ozbrojení chlapi, čo povedú mladího zaťa na sobáš.

Okolo lOtej zastáli krásnje pred mlinom hintovi, v každom sa dvojo zpínalo pišních žrebcou, len v prvom zpínalo sa ich čtvero. Zostupili z hintovou svadobníci dolu a mladí zat predstaviv neveste a druhím shromaždením svoju rodinu, čo s ním prišla na sobáš.

Na poludnje zasadli všeci k obedu. Mezi jedením a pitím začne mlada nevesta takto: ,Mnohovážna rodina a mnohovážní hostja! Mne sa tejto pominulej noci edon divní, predivní sen snívav, kterí zasluhuje, abi sa v takejto společnosti preslišav. Zdalo sa mi, že som ráz akobi tuto muojmu milimu na gombík privjazala klbko, bi som predca raz zvedela, zkade on pricházja a kde odcházja. Idem, idem za klbkom do jednej hrubej hori a v tej hore do edniho osvetleniho zámku‘ — tu zbladnúu mladí zať, — ,ale nach si z toho nič nerobja, mnohovažní hosja, povedám, že sa mi to len snívalo, vstupím do prvej chiži, tu sama zbran na stenách, husto edna pri druhej; vstupim dalej, tu samje penaze, a tak som 11 prešla svetlíc, v každej druhuo bohatstvo, v každej inakšja ozdoba. Ako 12. otváram klučku, tu vidim v tmavej chiži eden krvaví klát a na nom velikí topor,‘ — zapáliv sa mladí zat a začav sa divo obzerat. ,Ale, milí páni, nach že sa nenazdavajú, že je to adaj pravda, to sa mi len tak snívalo, zdalo sa mi, že som v tej chiži videla mnohje ludskie bezhlavje tela, a keď som sa už práve nazpet chcela vracat, tu počujem krikom treskom pricházajúcich ľudí, skočila som tedi napochitre do jednej jami, vikopanej pola krvaviho kláta. Sotvaže som doskočila, vstupja dnuka rozdílne odení mužové, vedúce so sebou ednú krásnú paničku.‘ Tu sa mladí zat chopiv noža a celá jeho rodina sa velmi polakala. ,Ale, mnohovažní páni hostja, nach že sa neboja, vet povedám, že je to nie pravda, že sa mi to tuto na tejto posteli snívalo, — a že často milího muojho vo snách vídávam, i teraz sa mi tak zdalo, že zpomedzi tich mužov eden práve takí ako muoj mili vistúpiv, pojav paničku za ruku a ostrím toporom na krvavom kláte odseknuu jej najskorej palec, šak to, moji páni, bou podivní sen, dobre len, že sen bou, — ako jej tje palce odseknúv, tu malí palčok, na kterom zlatí prsten nosila, odfrknúv do jami ku mne — ja som ten prst schitila a prinesla som ho až domou — či viďja, páni moji, tu je!‘ (Vrhla palec na stuol — a prepadla sa, čo už tak bolo po predku pristrojenuo.

Mladi zať ťav za nou nožom, že hned tri deski preťav, ale jej nič nemohou urobit, lebo v tom okamžeňu dupli do chiži z puojdu družbové, povjazali zata a celú jeho rodinu a odviedli ich v slavnom tjahu pred súd, pred dobrího knaza, abi ich tento s jednou nevestou všeckích sosobášiv.

Dost bou i pred tim bohati mlinár, ale teraz sa ešte bohatšim stav, lebo bohatstvo zo zámku naplnilo jeho mučanje vreca tak, že teraz muohou bezpečne mesto zrna dukáti do hruotu sipat.“

2. Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprával Ondrej Úradníček v Párnici; zapísal 29/VI. Samo Czambel.

„Pri jednom meste bou jeden bohatý mlinár vo svojom mlyne a mau jednu céru. Tak sä tej cére nepáčilo vo mlyne byvať. Prosila ocä, aby išľi do mesta. Žeby si tam kúpili skľep a predávali v tom sklepe. A do mlyna si najali druhjeho mlynárä, čvo im arendu platiu od mlyna. Tak sa jedneho čäsu stalo, že prišli do toho mlyna zbojníci, ale to už tam celkom chudobnejšie vyzeralo. Nuž sä tí zbojníci dovedaľi, že de sä podeu ten mlynár, čvo pred tým bývau. Arendátor im povedau, že si ten v meste skľep kúpiu a od mlyna že mu on arendu platí. Tak ťí zbojníci navedľi toho arendátora, aby išieu ten sklep ukazat, de je ten bohatý mlynár. Išľi a v tom skľepe si kadečvo takvo pokúpili, aľe ich v tom sklepe nepoznaľi, že sä to zbojníci, len si oni to kceľi tam dobre prezrieť, akoby ho mohľi okrasť. Jedného času sa preobľekľi ťí zbojníci. Ten najvačí hadnaď sa preobljekou za princä a ostatní ako jeho mládenci. Prišľi do toho skľepu tú mlynárovu céru nahovárať za princa. Tá nekcela ísť zaňho, aľe mu kázala prísť druhý raz a to tak, čvo dľhšie chodiu, tým vac mu odporovala.

Jedného času, keď prišieu ten preoblečený princ zo zbojníky, tak takto vykonala. Ona si tiež prihotovila koč, kone a kočiša, a keď odišieu ten princ, tak okradomky išla za ním, čvo to mvože byť za princ, ľebo ona sama neverila, že je to opravdivy princ. Tak ako ona išla za ním, dovedla ich cesta do veľkej hory. V tej hore už bola úzka cesta, tak rozkázala kočišovi, žebi kone aj s kočom zavjedou do krou (aľebo do krovia), a ona že ide sama tým chodníkom toho princa hľadať po šľaku. Potom prišla k jednemu kopcu, do torjeho boly dvere. Vošla tam do prvej izby; tam nebolo nič, iba svetlo horelo. Do druhej vošla, tam bolo už dvanásť chlapou, spaľi každý na svojej posteľi. A každý mau sviecu nad hlavou, torá horela. Ona potom ešte prešla do tretej izby, čvo nezmerkovaľi o nej, a tam v tej tretej izbe nebolo nič iba jeden veľký klát a pri tom kláte veľká jama a v tej jame pomordovaňí (alebo pobiťí) ľuďä, čvo ťí zbojníci pobili a tam pohádzali. Naraz, ako tak rozmýšľa tam, že ako sä oťaľ vráti, počuje čvosi trizniť, čvo sä tým zbojníkom prosilo. A to druhých dvanásť zbojníkou prišlo a tí došikovali sebou jednu ukradnutú princeznú. A táto sa im prosila: ,Pekne vás prosím, darujte mi život, môj otec vám veľmi dobre zaplatí.‘ Aľe ťí na jej prosenia nedbaľi nič, len už robili s ňou súd. Najvačší ten hadnaď odsúdiu, že by ju tam do tej jamy pochovali do tej tretej izbi. A tá mlynárova céra sä ľäkla, nemala sa tam de skovať, skočila medzi tých mŕtvych do jamy. Ťí zbojníci došikovaľi k tomu klátu tú princeznú. Keď zaťäli prvy raz, nuž jej odskočily palce a mala na jednom zlatý prsteň. Ten odskočiu prosto mlynárovej cére na fertušku. Táto si ho skovala a zbojníci sä potom rozišľi každý na svoju posteľ, že už idú spať.

Keď zbojníci pozaspávali, mlynárova vyšla z jamy a kcela ujsť preč. Ani jej nezmerkovaľi, iba keď ostatnými dvermí vrzla. Ta ťí postávaľi a povedaľi, že tam miseu ktosi byť, keď tymí dvermi vrzlo. Potom skočili s posteľe a vyšli von z toho kopcä hľadať, čvo by to bolo. Ale ona na šťäsťä skočila g jednej jedľici a tam sä skovala, tak jej nezmerkovaľi. A keď sa rozbehli zbojníci s toho kopcä po hore hľädať, ona vyšla tou jedlicou medzi haluzi a tam čušäla, kým prešľi. Potom keď sä povracäli nazpät do toho kopcä, na ostatku išľi dva a maľi psíka pri sebe, ten psík zmerkovau, že na tej jedľici čvosi jest. Tak jeden zbojník streliu do toho stromu, čoby na ňom bolo, a trafiu mlynárovej cére do paľcä na nohe. Tak jej kru kapkala. Ale na šťäsťa vyleteu z tej jedlice akýsi vták, nuž si tí zbojníci mysleli, že to toho vtáka podstreliľi. Vošli do kopca a mlynárova céra išla chodníkom gu svojmu kočišovi. Potom už, keď prišla gu kočišovi, povedala mu: ,No teraz obráť koč na cestu a chytro sedaj do kočä a šibaj, neľutuj tých koní, už jä viem, čo je to za princ, čvo do nás chodiu.‘ Tak prišľi domou.

Ona to oznámila ocovi a otec to oznámiu vrchnosti aj kráľovi sa to dalo znať. Kráľ potom poslau čvosi vojska na pomoc mlynárovi, a keď princ na druhý večer prišieu, tak si robila s princom hádky a že si budú vyprávať sny. Ona sä ho dovedala: ,Čvo sä tebe prisnilo?‘ Keď jej von povedau, ona mu povedala: ,A mne sä takto prisnilo. Ty si nie žäden princ, ľebo mne sä tak snívalo, že som jä šla za tebou, keď si u nas bou ostatný raz, a ty že si išieu tou a tou cestou do toho kopcä,‘ a rozpovedala, čvo tam videla, že ako tú princeznú katovaľi a ako jej oťaľi paľec i s prsteňom a ako ten paľec odfrknuu k nej do jämy na fertušku, a potom ten prsteň vyňala z vačku a povedala: ,A ak neveríš, pozri, tu ho vidíš,‘ ale ona v tje čäsy, keď mu ho ukazala, skočila ku dverom a ušla preč. Hadnaď za ňou z revolvera streliu, ale už bola von z izby. Potom vojäci dom obstaľi a hadnaďa i šetkých zbojníkou, torí ako mládenci tam boli, polapaľi a daľi pozavierať. Ostatných tiež tom kopci polapaľi, kopec rozbúrali a peňaze otäľ vybraľi.“

b) Srdnaté dievča ide v noci do kostola

Czambel, str. 209 — 10, § 115, má verziu zo Spišskej stolice.

Srdnaté dievča ide večer ku kostolu, kde je priviazaný kôň s truhlou peňazí, a odvedie ho domov. Zbojníci vyhľadajú Marčušu, dvaja idú k nej a pýtajú ju za ženu. Odprevádza ich, príde za nimi po tretí raz až do ich zámku a ukryje sa pod posteľou hajtmanovou. Videla, ako zbojníci posekali dievča, jej prsteň sa zakotúľal k nej pod posteľ. Marčuša hodila potom koláč psom, aby nebrechali a šťastlive ušla domov.

Druhý deň mala byť svadba, zbojníci vydávali sa za dvanásť bratov, Marčuša povolala vojsko, keď sa hostia sišli, rozprávala vraj „sen“; zbojníci boli sťatí okrem jej ženícha, ktorého mala rada.

Tieto rozprávky o zbojníckej neveste sú sostavené v Anm. KHM. Grimm. I., 370 č. 40. Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp., 233, 683 č. 115; 705 č. 157; 369 č. 185; 419 č. 231; Podkrkonoší vých. 136, 416 č. 93; Janów, 110, 125 č. 26; Azadovskij, Sk. Verchnelensk. kraja, 120 č. 20; Skazki iz raznych mest Sibiri 151 č. 20; Deržavin, Bolgar. Kolon., 76 č. 47; Gryf IV., 297; Izvestija Archan. obščestva 1911 č. 3, str. 194; Chudož. Folklor I., 85 č. 2.