ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach III., str. 67 — 75, má rozprávku „Hopsa, hor sa — zem otvor sa“. Podali Samo Bodorovský z B. Bystrice, Janko Petrikovič z Kremnice, P. Dobšinský z Gemerskej.

Dvaja bratia podelili sa s otčizňou. Starší si vzal temer všetko a mladšieho vypravotil do vedľajšej chalupy. Na dvoch volkoch chodil do hory, rúbal javory a z nich doma robil lyžice a taniere. Raz po dlhom hľadaní uvidel krásny javor na vysokej zápoli, vydriapal sa na ňu a tu počul dolu kroky a zazrel dvanásť chlapcov, ako vliekli plné vrecia. Chlapi prišli pred zápoľu, prvý zvolal: „Hopsa, hor sa — zem, otvor sa!“ Zem sa otvorila a chlapi poskladali vrecia dnu. Predný zasa zavolal: „Hopsa, hor sa — zem, zatvor sa!“ Zem sa zatvorila a všetci odišli. Chudobný sliezol so zápole, zavolal tie isté slová a uvidel dnu nesmierné bohatstvo; bolo tam dvanásť vriec naplnených peniazmi. Poodnášal ich na voz, zápoľa sa opäť na jeho slová zatvorila, a on poklady odviezol domov. Uradovaná žena chcela peniaze merať a poslala k súsedovi po mýtovnicu. Ale za obruč zachytil sa zlatý peniaz. Žena boháčova ponáhľala sa k chudobnému švagrovi a vyzvedela na ňom všetko. Naučila potom muža kúzelným slovám a prinútila ho, aby ešte v tú istú noc vydal k zápali pre ostatné bohatstvo. Zápoľa sa mu na jeho slová otvorila, a keď bol dnu, zarútila sa za ním praskom. Prejal ho mráz a v tom strachu zabudol slová, na ktoré sa zápoľa otvárala. O polnoci našli ho zbojníci,rozštvrtili ho a jeho telo povesili na javor.

Keď sa dlho nevracal, vydala sa jeho žena k švagrovi a hrozbami ho prinútila, že sa znova vypravil k tej zápoli. Dala mu na jeho žiadosť štyri kone a dvanásť sudov, jedenásť prázdnych a dvanásty plný dobrého vína. Prišiel k zápoli, kde zbojníci práve dopekali štyri tučné voly boháčove. Chudobný im dal sud vína. Potom ich prehovoril, že by mu dali rozštvrtené telo boháčovo, aby ho doviezol jeho žene, a sami aby vliezli po jednom do prázdnych sudov, že ich dovezie do domu boháčovho a tam pošepne, čo kde je. Tak sa podnapilí zbojníci dali zadebniť do sudov. Švagrinej poradil, aby mŕtveho sošila a mohla ho aspoň pochovať a dobre sa pozamykala, aby sa ľudia o ničom nedozvedeli.

Potom svolal čelaď a rozkázal v kotloch olej na vriaco hriať, sám išiel k tým v sudoch a pošepkal im, že ich dá poskladať do pitvora a že príde po druhý raz, až bude všetko v dome spať. Keď sa olej varil išiel k prvému sudu, odrazil zámku a zavolal: „Či spíš, braček?“ „Nespím.“ „No, nadlož ústa, nalejem ti vína, aby si bol smelší, keď ťa oddebním.“ Nalial mu vriaci olej do úst a tak urobil všetkým dvanástim. Potom odišiel bývať do mesta, kde si kúpil najkrajší dom. Ale ešte i potom chodil k zápolí a vyberal z nej bohatstvá.

Z rukopisných textov, ktoré Dobšinský spomína, poznáme iba text, ktorý zapísal sám do svojej sbierky „Slovenskje prostonárodňje povesťi“ XVIII. (Sbierka Dobšinského), str. 27 — 31, č. 5, „Hopsa Sára!“ Liší sa od vytlačenej rozprávky v rozličných podrobnostiach, najmä celkom odchodným zakľúčením. Zápoľa sa otvára na slová „Hopsa sára! Otváraj sa!“

Chudobný vyžiadal si od bohatej súsedky sud pálenky. Išiel s ním k onej zápoli a ponúkol ňou zbojníkov. Opili sa a zaspali. Potom svolal celú dedinu, aby zbojníkov sputnali.

Tento text znie:

„Bou raz eden chudobní človek. Ňemau ňič, iba vela ďeťí a dva bjedne volki. Jeho sused bou bohatí, mau vela statku, ovjec, voli, koňe, role i lúki. Vibrau sa raz ten chudobní človek, že si tajďe do hori dáko drevo na ložki odťať. Choďí, choďí po tej hore, dlho ňič ňenajďe, čo bi mu súce bolo. Až raz príďe ku jednej skale, na ktorej bou virastnuv jeden javor. Bolo to už samí večer, ale predca len višjev hore, že si dačo odtňe. Kďe sa vezmú, tu sa vezmú, prídu odrazu dvanásťi zbojňíci pod tú skalu. Ten chudobní človek sa trjasou ako prut, dobre mu sekera z ruki ňevipadla. ,Chlapci!‘ povje tim zbojňíkom vrchňík, čo bou nad ňimí, ,poobzerajťe sa okolo, či tu dakďe dakoho ňečuť.‘ Chlapci sa rozbehli do okola a prišli s tím chírom, že tu ňikoho ňečuť. Nuž tu zase povje ten jich vrchňík: ,Hopsa sára! Otváraj sa!‘ do tretjeho razu a uďerí sa po sáre za každím i hňeď sa tá skala roztvorila a dobrí chlapci sa pokrili tam, i zase za ňimí zatvorila.

Náš človječik len čupeu pod tím javorom, aňi sa ňepohnuv. Dočkau, ak dočkau toho rána. Ráno dopočuv, ako zase ten zbojňík tam nu to istuo povjedau, skala sa otvorila, zbojňíci sa všeci višuchli von a šli preč. Tento sa ale osmeliu, zišjeu dolu pod skalu, povjedau: ,Hopsa sára! Otváraj sa!‘ do tretieho razu, uďeriv sa za každím po sáre, i roztvorila sa tá skala, a on vošjev dnu, i zase sa za ňím zatvorila. Tam iba na samje penjaze natrafiu všaďe po všetkích kútoch. Ňeviďeu, čo berje, bo tma bola, len to namakau, že sú peňjaze. Nabrau si teda plnú kapsu a poď von, tak ako i dnu, i ponáhla sa domu ku žeňe.

,Nuž, kďe že ti chodiš, ti daromňík?‘ privíta ho žena, ,ako som ťa večer navizerala, nadočkávala, a vari si ešťe aňi toho dreva ňenahotoviu. A čo si aj nahotoviu? Voli si si večer ňenapásou, ako že puojďeš preň? Tu mi zhiňjeme pre ťeba, daromňíku, od hladu!‘ ,Ňebojže sa len, ňeboj, veť si ti na veki taká bola, prestaň aspon teraz, keď som ťi z kapsu dvacjetňikou doňjesou.‘ ,Ňesješ ti psa a ňje peňjaze! či vješ?‘ ,Ej len že, len postoj málo,‘ a visipav jej dvacjatňiki na posrjed izby. ,Pre Boha! kďe si to ukrádou, ti hrješni človek? Veť nás tu pri ťebe zabijú!‘ ,Zasi len počínaš, a ešťe som ťi ňepovjedau, ako to bolo.‘ ,Nuž akože bolo?‘ ,Nuž taktom to bolo. Dlho som ťi ja jedneho javora na tje ložki v tej celej hore ňenašjeu. Naposledok príďem ťi už na mrkaňí k tej veličnej skale, veť vješ, čo ten javor na ňej a čo vraj pri ňej máce. Báu som sa veru i ja, ale som predca len chcev dačo odtnúť. Len sa ťi prihrnú od volakjal dvanásťi zbojňíci. Poď do skali, a ráno, ako sa naspali, von. A ja hňeď a hňeď za ňimí ta a hľeďže, čo som ťi odťjal doňjesov.‘ ,Haj! len či jesto tích dvacjatňikov z merka, tolko peňjazí som len ešťe aňi u naších susedovcov ňeviďela. Bež, Zuzka, bež do susedov pre merku, že buďeme zemjaki merať.‘

No už sa ňemohla dosť nachlácholiť muža, kím to ďjevča došlo od susedou s merkou. Premerali dvacjatňiki a bola jich vrchovatá merka. Najedli sa už teraz a napili, čoho si zažjadali, bo si mali zač kúpiť. Oťec napásou do rána volki, pripraviu voz a mať ho tjež vipravila s ostatnimí vecmí, a tašjeu na druhí ďen zase do hori.

Ňeďelako tej skali viprjahou, tašjeu ku skale, a len čo povjedau: ,Hopsa sára! otváraj sa! ňezatváraj sa!,‘ tu sa mu hňeď otvorila, a ako sám chceu, iba keď si už všetki mješki, čo mau, toljarmi naplňiu, tak sa mu zase zatvorila. Všetko si poodnášau na voz a odvjezou domou.

Žena mu poslala skoro pre štvrtku do susedou svoju Zuzku, a Zuzka vipítala tú štvrtku, že si vraj budú žito merať, čo oťec z mesta dovjezou. Predtím len merku vrchovatú dvacjatňikou mali, lež teraz už ďesať vrchovatích štvrtok samích toljarou do jednej jami v izbe namerali a prikrili dnu pekňe kďeakim gazom, abi to poznať ňebolo.

,Žena!‘ povedá na treťí ďen gazda, ,mi mechi ňemáme a ja bi som rád ešťe z tích peňazí dovjezť, choj ti do susedou mechi požičať, povedz, že iďeme do mesta na pšeňicu.‘ Ňikdi ho z takej radosťi ňeposlúchla ako teraz. Čím on z chiži k vozu višjeu, už ona bola tam s mechmí a len ho čo skorej vipravila, abi tašjeu na tje peňjaze.

Ako prišjeu do hori, zase si na druhuo mjesto blízo skali viprjahou a šjeu s mechmí ku ňej. ,Hopsa sára! otváraj sa! ňezatváraj sa!,‘ i hňeď sa mu otvorila a ňezatvorila, iba keď sám chceu, keď uz plnje i svoje mješki i susedovje mechi dukátmi ponatláčau a na voz poodnášau. Iďe, iďe, vlečje sa dáko z nohi na nohu domu, čo mu tie chudje volki ňevládali, až samí večer došjeu.

Samje prvje behala Zuzka do bohatích susedou pre drevjanku,^[12] že jim ju hňeď nazpet priňesje i s mechmí, ak náhle tu pšeňicu premerajú. ,Čerta ti buďeš merať ňje pšenicu, musí to dač inšje biť,‘ pomislela si už teraz suseda a len chcela veďjeť, čo to kelo merajú. Nuž tu skoro spodok drevjanki smolou zaljala. Tí chudobní, ale, pravda, už teraz bohatí luďja, ešťe bohatší od susedi, ňeznali o ničom ňič. Premerali pekňe tje dukati i povsípali do druhej jami pod postel, a bolo tích peňazí, samich dukátov, desať drevjanok. Jeden sa jim z ňích prilepiu na tú smolu na dňě drevjanke, a čo bou večer, i súrili sa a len hňeď pometali tje požičanje mechi a poslali od Zuzki nazpet, ostau dukát tam, a suseda ho pekňe krásňe našla. Naraz bežala k svojmu mužovi: ,Veť som ťi vravela, že tí naší suseďe fígle zbjerajú. Čidažeťi tí pšenicu merali? Pozriže, akí dukát som na spodku v drevjanke našla. Iďže, sa ti dozvedej k ňím, čo je to, kďe tí to nabrali, abi ešťe dáko sa vetší boháči od nás ňestáli. Potom aj to od ťeba žjadali, čo si si od ňích prisvojiu.‘ I ňedala si i ňedala tomu mužovi pokoj, kím ju ňeposlúchnuu a naskutku do susedov ňestúpau. Príďe ta, prave večerali, lebo teraz už mala aj susedovje gazďina za čo jedla nakúpiť. ,Pán Boh vám daj dobrí večer, susedko!‘ ,Pán Boh si daj i vám! Vitajťe, vitajťe! Ej, kďeže sa to vzalo, že sťe vi k nám prišli? Veru sme vás dávno tu ňeviďeli! Sadňiťeže se vi, sadňiťe bližšje ku stolu a poďťe s namí!‘ ,Len zdravi! čo Pán Boh požehnau! Ja som len tak prišjeu k vám, susedko, že ako sa reku máťe. Človek ňestačí z domu aňi na krok pre vela práci, nuž som si už pomisleu, že vás aspoň dňes iďem vidjeť.‘ A tak potom, a tak potom pekňe prehovárau, zahovárau pána súsedka, až mu tento museu vijaviť, kďe, ako, čo nabrau tie peňjaze. ,Bolo bi tam i mňe ísť,‘ povie naposledok pán hlavní sused, ,ale sa ja ver bojím, susedko kebi sťe mňe vi ešťe raz rozpovedali, ako, čo je to tam.‘ ,Hm! veť som vám už povedau, že to tam ňetreba tak vela rozmíšlať. Len ísť ku tej skale, no, veť ju vjeťe, čo povedajú o ňej, že tam straší, potom povjedať: ,Hopsa sára! otváraj sa! ňezatváraj sa!‘ do tretjeho razu i udrjeť sa zakaždím po sáre. Nabrať si peňazí kolko človek len chce, a ísť s pánom bohom domou.‘ ,Ej, ale až bi ma tí zbojňíci tam našli?‘ ,Hla, veť vám to vravím, že na ďen naveki odídu a tam ver aňi ňeznať tak, ako keď bi sťe jedno zrno z maku vzali, či som si ja dač z ťích peňazí vzau lebo ňje, a mám ích zo peť drevjanok, a ešťe si ver puojďem.‘

Len mu tolko povjedau a milí boháčisko nabaláchanuo hňed len domou bežau k žene a hotoviu sa i celú noc ňespau, abi ho na ráno jeho sused ňeprebehou a poď so svojma štirma volmi pred samú skalu, ako mu tam ten rozpovjedau, kďe je ten otvor, si zastau.

,Hopsa sára! otváraj sa!‘ Len čo to raz virjeknuv, už sa mu skala otvorila, od velkej radosťi na ostatnuo zabúdou, skočiu dnu i s mechom, ale sa ver hňeď za ňím skala prichlopila, akobi bou oseknuv, bo ešťe čo len prvuo povedaňja, ňebola sa dobre roztvorila. On si z toho ňič ňerobiu, ,Veť vraj vjem, ako von,‘ len ťiskau do toho mecha zlato, peňjaze. Naťiská si už plní a hce von. Tu mu nezíďe na um, ako to má povjedať, i ňedaj bože sa vjac na to rozpomenúť. Darmo už bedákau, prečo sa so susedom ňezrjekou a s ňím spolu ňeprišjeu, ako chceu, ale ho žena odhovorila, už bi ju hla ňebou vo všetkom ako dosjal slúchau, ale bolo pozďe. Tam ten museu do večera klačať.

Večer prídu zbojňíci, najdú najsamprv voli. ,Hej, čože toto tu buďe? Chlapci, poobzerajťe sa!‘ zkríkňe ten jich vrchňík; len sa tak ztrjasou od laku ten v tej skale. Chlapci sa poobzerali, ňebolo ňikde ňič. ,Hopsa sára! otváraj sa!‘ Hňed sa na tretom raze celki roztvorila a milí ptáčok vikuknuv z ňej. ,To si tí tuná!‘ rekňe ten zbojňícki vrchňík, ,dávno som ja hovoriu, z našich peňazí dakdo bere a moji chlapci mi ňeverili. Chlapci, jedni chojťe vrchovec tam toho javora na skale zakresať, na ten mu hlavu zastrčíťe, tamto ťelo na poli presekňeťe a tak vivesíťe na javor, veď uviďíme, kdo si príďe preň.‘ Ak povjedau, tak sa i stalo.

Pán bohatí sused viseu na javore a zbojňíca (sic) tu dolu už od dvoch dňi na jeho krmeních voloch hosťili čakajúci, či si dakdo príďe pre ten trupeľ. Pani bohatá suseda, alebo už radšej chudobná, bo ju medzi tím ozbíjali jedni z tich zbojňíkov, keď počuli, kdo jim to bou na peňjazoch, začňe sa prosiť susedkovi: ,Ach, susedko muoj, chojťe že len, chojťe opáčiť, kďe sa ten muoj muž poďeu, veru vám dám aj to.‘ ,Ach, čože bi sťe mi dávali, keď sami už ňič ňemáte!‘ ,Jaj, chojťe že len, chojťe, veru vám vráťim aj zo dvora, aj zo zahrád, čo predtím k vášmu domu prislúchalo.‘ ,No už tak skuor buďe dač, len mi prihotujťe bočku slivovici.‘ ,A či bi vám to trocha meňej ňemohlo biť?‘ ,Ňje ver, keď chceťe muža mať, musíte to dať.‘ Už teda len dala, keď musela.

On tú slivovicu vzau, položiu na voz a ta vjezou ju na tích svojich volkoch do hori ku tej skale. ,Daj Boh šťesťja, chlapci, hosťíťe sa na tích muojho susedovích voloch, hosťíťe, ale ňemáťe čo piť.‘ ,A čože nám ti dáš?‘ ,Nuž la, bočku slivovive vezjem, či sa vám buďe páčiť?‘ ,Ver sa nám buďe, ale nám už aňi ti huncút ňeujďeš, vjeme mi dobre, že si ti ešťe horší od tvojho suseda.‘ ,Horší, ňehorší, len sa vi napiťe!‘ Chlapci sa dali do bočki a za chvilku vitrúsili z ňej, čo tam bolo, i posnúli. Iba toto bolo treba ta! Náš gazda zakázau celú ďeďinu na toto miesto a, ,keď vraj mňa zazrjeťe z húšťi na javore, priskokňiťe všeci a zbojňíkov povjažeme.‘ Zbojňici ležali ako snopi na zemi a chrjapali, kolko jim len hrdlo dalo, a ostatnuo ak sa stalo tak sa stalo, ňezveďeli, iba keď sa prebrali, že sú všetci povjazaní a v skale bolo pre celú ďeďinu bohatstva dosť.“ („Aj to mŕtve ťelo susedovo do dediny doviezli a pochovali…“ bolo pripísané neskoršie tou istou rukou).

2. Iný text, ktorého Dobšinský nepoužil, je v Národnom Zábavníku 1845/6, str. 130 — 131, „Rozpráuka o dvoch bratoch“ od Janka Sabu.

„V jednej ďeďine, tam kďesi za horúcím morom, bívali raz dva braťja, jedon pri druhom vela rokou. Jedon bou velmi chudobní a mau silu ďeťí a druhí zas velmi bohatí, ale pri tom šetkom ukrutňe skúpí, tak že ňikdi ňič dobrjeho ňikomu ňechceu urobiť. A keď si aj tento chudobní brat dakedi išou dačo od ňeho pítať, ňikdi mu ňič ňedau, iba ho vihrešiu; ba aj keď sa na druhom dakom nahňevau, dost vela rázi si na ňom aj hňev viljau a vihnau ho. Raz sa tjež tak trafilo, že išou si kus chlebíka k ňemu pítať, ale milí brat ho len vihnau. No tu už ňebolo inšjej pomoci jako tá, abi si dajako pár grošíkou virobiu. Vibrau sa teda ten chudobní a bjedou strápení brat do hori na somárikovi. Keď prišou do hori, hňed si za takí hustí kríčok káru so somárikom zaťjahou, abi si mohou v chládku drobnjeho suchjeho dreva nazbierať a domou ísť čím skorej, abi ho ňik na sveťe ňeviďeu. Jako si tak to drevo sbjera, začuje hrmot, buchot, strelbu, krik, spev, visk a tu sa hrňje kopa zbojňikou do jednej skali. Keď do ňej vchádzali, zavolau ích kompan či kapitán: ,Ťisa, otvor sa!‘ a keď do ňej veišli: ,Ťisa, zatvor sa!‘ A hňeď sa aj otvorila aj zatvorila. Tento, keď to viďeu, čo tí zbojňíci robili a kaďe a jako dnuká šli, hňed ta leťeu a misleu si, jako bi aj on ta mohou veisť a viďjeť, čo je tam dnuká. Doťjahňe sa poťichúčki až k samej skale a prerečje: ,Ťisa, otvor sa!‘ a hňed sa otvorila. Vejďe dnuká a tuná viďí kopu dukátou, zlata a diamantou. ,Hoj, chlape,‘ pomyslí si, ,to bi sa ťi zišlo, kebi si si ti ích mohou nabrať na tvojho somárika.‘ Zaraz sa ale osmelí, zahrnje do tich dukatou, naberje plnuo vrecko, začrje ešťe aj do zlata a ďiamantou, viloží šetko na somárika, zavolá: ,Ťisa, zatvor sa!‘ a s radosťou domou pomálí kráča. Keď domou prišou, hňed poslau svojho jednoho chlapca pre meričku k bratovi, to chceu tje dukati si merať. Chlapec keď prišou k stríčkovi požičjavať meričku, veru mu jej dať ňechceli, hovorjac: ,Čo bi sťe, všiváci, mali merať! Na čo bi vám bola ta merička?‘ Keď sa tak dlho chlapca vipituvali…^[13] nuž veru ten pekňe krásňe vitrkotau, že ich tatko moc dukatou z hori dovjezou. Tento bohatí brat hňed leťí k chudobnjeho pred tím…^[14] spolu aj s chlapcom a pítá sa ho, že kďe nabrau tolko tich dukatou. Tento chuďjak mu šetko na punktík virozprávau, kďe a čo…^[15] dostau, a keď sa tam berje, jako sa má pri tom držať, aj to povedau mu. Tento, milí boh vi, brat hňed sa od ňeho odoberje a iďje, ale ňič na somárikovi, ale na štiroch voloch do hori, chťjac tích dukátou nabrať. Jako ale prišou k tej skale a zavolau na ňu: ,Ťisa, otvor sa!‘ ona sa mu, pravda, otvorila, ale tam prjam zbojňíci radu držali a pítali sa jedon druhjeho, kdo im tje peňjaze mohou pobrať. Jako dnu veišou, hňeď ho pekňe privítali s timito slovami: ,No, bračku, zles natrafiu, šak nám ti vjac ňebuďeš tích peňjaz kradnúť,‘ a púc ho jedon kijákom po hlave, až sa prekoťiu a dušu spusťiu. Zaraz ho do hori zavljekli a do djeri strčili, voli, čo mau šťiri tam pri skale, tje zabili a zedli, vuoz rozlamali tak, že z ňeho aňi len pazďerja ňezostalo. A ten brat, čo to bou chudobní, ten čo robí? Ten veru, jako som ho včera viďeu, v láske, svornosťi so svojou ženičkou a djetkami žiu a tancuvau, na koňjec…^[16] a žije a tancuje, jestli od tancu ňedostau suchoťini a ňezomreu.“

Posledná časť rozprávky je v tomto spracovaní značne skrátená a zmenená.

3. V novšej dobe zaznačil Štefan Mišík verziu zo Spišskej stolice (Sborník Muz. slov. spoločnosti I., 168). Rukopis je zachovaný v pozostalosti Mišíkovej. Je tu i úvod:

„Pred pejdzešatšedzem rokami, ked som počala do školi hodzic, ňebulo to tak, jak dňeška, dňeš ma ozdaj prave pan učiteľ svoju extrahižu a druhu hižu ma, co dzeci školske še v ňej učja. Predtim aľe pan učiteľ ňemal ľem jednu hižu; tam bival pan rechtor z paňi rechtorku i zo svojima dzecmi; a keď mal sluhoh, ta i sluhove tam bivali. Keď pana rechtora dakdze zavolaľi, či na svacbu abo na krsceni, alebo rozumel dakus i do mešarstva, ta išol, i dze ho zavolali hockemu či šviňu či hocjaké stače zabic. Mi aľe žebi zme za ten čas krik ňerobili a žebi zme paňi rechtorke jej drobne dzeci ňepobudzili, ta nam pripovjetki rozprávjala. Raz nam rozpravjala, čo še znam ešče dňes dobre na to rozpametac.“

Diera otvárala sa na slová: „Slunko, mešac, hvezdi — otvor še — zapri še!“ Keď zbojníci poznali, že sú obkradení, zanechali stráž. Chudobný čižmár doviedol bohatého brata k diere, druhý deň išiel ta bohatý sám. Chudobný priniesol domov rozsekanú mŕtvolu bratovu vo vreci, vrátil sa zasa do hory a tam počul, ako harnat (hajtman) hovoril, že dovezie dvanásť bočiek, v každej po zbojníkovi, ako sudy oleja. O polnoci že zbojníkov pustí a vezme čižmárovi všetky peniaze. On to hneď oznámil rychtárovi, že zbojníci prídu; večer zbojníkom nalial v sudoch do úst vriacej smoly. Potom doviedol celý magistrát k diere, tri razy zavolal kúzelné slová, diera sa otvorila a všetky peniaze naložili na vozy.

4. Z tejže stolice pochádza iná novšia verzia (ib. XVI., 20, č. 15). Tu sa skala otvárala alebo zatvárala na slová: „Esion — otvor še — zavri še.“ Chudobný priniesol mŕtvolu bratovu vo vreci domov a dal ju krajčírovi sošívať. Zbojníci vyhľadali krajčíra a on im ukázal dom chudobného. Jeho slúžka spozorovala, ako krajčír urobil na dome pánovom bielou kriedou kríž, a rýchle ho sotrela. Druhú noc spravil krajčír znamenie červenou kriedou, a vtedy označilo dievča rovnakým spôsobom všetky domy v dedine. Tretiu noc dal sa hajtman doviezť do toho domu a spytoval sa, či by mu nemohli poskytnúť nocľah druhú noc, a on mu to sľúbil. Dievča povedalo pánovi, že to je zbojnícky hajtman, a poradilo mu, aby kúpil sud oleja, ktorý ona uvarí; hajtman nechá na dvore dvanásť zbojníkov v sudoch a sám vojde do domu. Dievča potom počulo, ako hajtman povedal zbojníkom, keď vyhodí oblokom dva-tri kamenčeky, aby vrazili do domu. Slúžka išla s vriacim olejom k sudom a vravela napodobňujúc hlas hajtmanov: „Vypite rýchle toto víno, aby ste sa posilnili.“ Odňala jednému šabľu, a keď sa hajtman nachýlil z obloka, aby vyhodil kamenčeky, odťala mu hlavu. Pán sa potom s ňou oženil.

5. Sborník Muz. slov. spoločnosti XIII., str. 25 — 7, má verziu „Dva susedi a zbojnici“. V nárečí ťarchovskom (sev. Trenčín) podáva Mich. Vojtek.

V úvodnej formulke udáva sa čas a miesto deja: „Ďe bovo, tam bovo, ale to preca len ďesik bovo. Aňi to ňebovo tak velmi daleko, ale len ďesik na Svovensku. Ale ďe, to ňeviem tak isto. A bovo to keďsik davno, ešče ftedy, keď bov čert mavym chvapcom.“

Chudobný, mnohými deťmi obdarený, robil u bohatého súseda a raz uvidel v hore trinásť zbojníkov, ktorí sňali s buka palicu, udreli ňou tri razy o skalu, tá sa otvorila. Ráno odišli, otvárajúcu a zatvárajúcu palicu povesili zasa na buk. Sám ta vstúpil podobne, odviezol dve vrecia zlatých peňazí na koni. Vypožičal si od bohatého štvrtku, bohatý ju pomazal kolomažou a v nej uviazol zlatý peniaz. Bohatý vyzvedel všetko na chudobnom a vybral sa sám ku skale. Dnu však strážil jeden zbojník, chytil ho; zbojníci ho odsúdili, rozťali na dve polovice a povesili ich na dva stĺpy. Keď sa boháč nevracal domov, vydal sa ta chudobný znova, odviezol mŕtvolu a vrece dukátov. Doma ho pochovali a hovorili, že ho v hore zabil strom. Zbojníci ako žobráci išli hľadať človeka, ktorý ich obkrádal. Nazdávali sa, že podľa plaču nariekajúcich nad jeho smrťou najdú dom. Keď prišli do domu bohatého, pozval ich chudobný k sebe a pohostil. Do jedál a nápojov pridal jedu; jeden nechcel jesť a toho preťal kosou. Potom sa všetci súsedia vybrali do zbojníckej chyže, zabili zbojníka, ktorý tam ostal, a podelili si poklady.

6. Zo stolice Turčianskej je verzia, ktorú rozprával „Jozef Kubizna, rodák z Necpál, 45-ročný, stále býval v Necpaliech 35 rokov. Zapísal S. Czambel 17. XI. 1900.“ Úplná verzia, iba záverečná scéna je zmenená.

„Raz boli dvaja bratia. Jeden bou bohatí, druhý bou chudobný, ľebo ten bohatý odobrau tomu chudobnému, čo mu prináľežalo po rodičiach ímania. Tak tento mlačí brat, keď už bou veľmi schudobnený, pustiu sa do plaču pred ženou: ,Žena moja, čo si mi teraz počneme. Ten môj brat je taký, že má račej svojho psa ako svojho vlastného brata. Vidíš, žena moja, nemáme ani čo jesť, deti sa nám otrhané. Rady si nevieme dať od hladu a biedy. Choď ešte raz g môjmu bratovi a požičaj si na vahan múky aj omasty, aby zme od hladu aj z deťma neumreli.‘ Žena ho poslúchla aj teda išla si tej múky požičať. Aľe starší brat skupáň a jeho žena ťiež, obkríkli hu: ,Vy takí a takí, darebáci, naničhodňíci, vám sa nekce robiť, ľen druhý aby vám do hrtana dávau. No ale počkaj, švagriná, teda ťi už ľen požičiam tej múky aj tej omasty, aľe ľen tak ťi hu dám, ak mi hu trojnásobne vrátiš.‘ Žene sa zdychlo: ,Pani švagrinká aj pán švagor, keď nám pán boh pomôže zarobiť, tak vám vrátime aj múku aj omastu.‘ Milá žena prišla domov plačúci. Jej muž hu vyzerá predo dvermi. ,No, žena moja, čo si vykonala?‘ ,Ach, čože som vykonala, mužík môj, veď ma vidíš, že ma idú slzy zaliať. Ten tvoj brat a švagriná skočiľi do mňa, že ako sa ja opovážim do ích domu prísť požičiavať. Vidíš, túto múku aj omastu musím ím trojnásobne vrátiť! Muž môj, ľen hlaď za voľákou robotou, abyzme mohli vrátiť, lebo už tuná nemáme takého človeka, čo by nám ešte raz v núdzi spomohou!‘ Povie jej manžel: ,Oj, stará moja, veď je pánboh bohatý, veď nám ten ešte pomôže, ľen mi choď z tej múky pagáč upiecť.‘ ,A načo ti je, starý môj? Veď je tu múky málo pre nás šetkých?‘ ,Stará moja, ľen mi ho ty skorej na ohníšti upeč, ľebo idem do hory na drevo aj na mach. Mach sa nám zíde na obloky a drevo si predáme a tomu bratovi skupáňovi vrátime, čo nám požičau, aj nám ešte voľačo zvýši.‘ Žena na to pristala a bola rada, že si jej muž tak dobre premysleu. Zala upečený pagáč z ohniska a strčila mužovi do haľeny, aby si ho teda zau zo sebou. Muž od radosti povie žene: ,Máš tam té káre a toho jedného koníka, čo máme, zapriahni, a ve jmeno Božie pôjdem do hory.‘ Tak sa vybrau a išiou.

Išiou dolinámi, ač prišiou na jednu lučinu. Tam si koníka nehau aj z kárami a sám išiou hore do pirte drevo hotoviť aj ten mach zbierať. Keď mau drevo nahotovenô, zvľieukou si ho dolu gu károm a vrecia, čo boly na mach, nehau si hore pri jednej skaľe, lebo tam videu najkrajší mach, a pomysleu si tam, keď drevo brau: ,Teraz si veznem drevo a potom víndem hore na mach.‘ Ako hore výnde k tej skaľe, tuná zrazu vidí dvanástich zbojníkou ozbrojených od päty do hlavy a trinásty ich viedou na predku. To bou hajtman zbojnícky. Milý človek, ako videu, veľmi sa ľakou, ľebo hneď vedeu, že sa to zbojníci. De sa tuná ukryť? Skočiu za jeden hrubý dub a ten bou deravý. Vtiahou sa doňho dnuká a šetko videu, čo tý zbojníci robia. Hajtman, keď už došli k tej skaľe, zosadou s koňa a načiahou rukou a zosňau jeden prút a švacne s tým prútom tú skalu a zavolá: ,Adesa, otvor sá!‘ To tri rázy opakuvau a skala sa z veľkým hrmotom otvorila. Trinásti zbojníci vnišli do nej a hajtman aj s prútom. Skala sa hneď za nima zatvorila. Milý človek, keď to videu, pobrau mach aj drevo a doviezou domou. A bou veľmi smutný po celej ceste, že nemôže zvedeť, že ako to môže byť, že sa tá skala otvorila a zatvorila. Aj si mysľeu celou cestou: ,No počkajte, veď vás ja dostanem. Vo dne v noci nebudem spať a predci musím vedieť, čo a ako je to.‘ Keď domou prišiou, mach pozhadzuvau a drevo išiou predať. Pár groší dostau za drevo, pokúpiu živnosť pre deti aj pre ženu. Ako to jeho švagriná zbadala, že doniesou groše, hneď pribehla pre múku aj pre omastu: ,Švagriná, ty si dostala teraz peniaze, vráť mi múku aj omastu.‘ ,Aľe, Bože môj, akože ti hu mám vrátiť, keď sama potrebujem pre deti.‘ ,No vieš čo, jestľi mi hu zajtrá do večera nevrátiš, máš toho koníka, aj toho ti veznem!‘ Muž bou namrzený tak, že nemohou celú noc spať. Ač g ránu sa zobrau, nepovedau žene ništ a odyšiou do tej hory, de sa tá skala za tyma zbojníci zatvorila.

Keď prišiou g dubu, zase sa vopchau do tej diery, de bou pru. ,Ej‘ mysľí si, ,veď vás ja musím dostriezť, čo ste vy za ftáci.‘ Ako si takto mysľí, vtom sa skala otvorí a trinásti zbojníci vyndú s nej, hajtman popredku. Ako hajtman skočiu s koňa, hneď sluha k nemu priskočiu a odau mu prút. Hajtman zau prút a za ten čas mu zbojník koňa držau. Hajtman prišiou gu skale, tri rázy hu šibou: ,Adesa, zatvor sa!‘ A skala sa z veľkým hrmotom zatvorila. Prút potom položiu na to prvnejšie mesto, de pru bou. Chudobný človek od radosti: ,No počkajte, kamaráti, veď vás ja vypasiem, čo vy tam máte za skovávanky.‘ Dívau sa za zbojníkami, či sa už deľako. Keď už boli na pou míľe, vyšiou vonká z toho duba a utekau k tej skaľe. Uchytiu ten prút a si pomysľeu: ,Ej, čiže mne to tak pôjde, ako tomu hajtmanovi?‘ Švacne s ním tri rázy a za každým povie: ,Adesa, otvor sa!‘ Vtom sa mu skala otvorila.

Keď dnuká vnišiou, v prvej izbe našiou samé kosti z ľudí a samé hlavy, v druhej izbe našiou dvanás postieľ, v tretej izbe ľen jednu posteľ. V štvrtej izbe našiou samé fľinty, fokoše, šable, buzogáňe, v piatej izbe našiou striebro, v šiestej: samô zlato. Ešte tam videu šelijaké izby, aľe od veľkej radosti, čo sa mu tak blišťalo, nemohou sa dívať, ľen vybehou vonká z jaskyne a utekau chytro na tú lúku, de si koňa nehau, pre vrecia. Zase sa vráťiu do jaskyne a vrecia si nasypau zlatom a striebrom, koľko mu ľen vrecia stačily. Doniesou ích gu koníkovi. Na káre poukladau a očistom nakládou na vrch na té vrecia machu a dreva. Potom sa zase rozbehou nazad a s tým prútom zase uderiu skalu tri rázy a zavolau: ,Adesa, zatvor sa!‘ Skala z veľkým hrmotom sa zatvorila. Prút položiu na to istô mesto, de ho aj našiou, aby to nezbadaľi zbojníci, že tam voľagdo bou.

Tunák chudobný človek, keď to domou zaviezou, drevo a mach poshadzovau dolu, potom zau vrecia a doniesou ích dnuká do izby: ,Ej, žena moja, nebudeš ty už viacej hladovať, ani ja, ani tvoje deti.‘ V tom z jedného vreca vysypau samé dukáty. Keď to žena videla, diu od radosti s kože nevyskočila: ,Nuž, mužíčku môj drahý, de že si ty zau také ligotníky?‘ ,No žena moja, ľen buc ticho, nevrau nikomu ništ, veď ťi potom šetko porozpráväm, ako sa mi čo vodilo. Aľe vieš čo, žena, chodz za ten čas požičať štvrtáčky g bratovi: premeriame této peniaze, koľko ích bude.‘ Žena odyšla, prosila švagrinú, žeby jej štvrtáčky požičala. Švagriná jej na to povie: ,A čože ideš merať? Ak tú múku, čo si mi gľžna, to si nemusela ani merať, šak vieš, že hu musíš trojnásobne vrátiť.‘ ,Aľe, švagrinká moja, ľen mi požičajte, veď vám hu o chvíľu donesiem.‘ Bratova žena vyšla von a lámala si veľmi hlavu: ,Aľe čo tý ľudia tam majú, keď ešte aj štvrtáčky požičiavajú? Veď už od hladu umieraly. No počkaj, veď sa ja prezviem, čo vy tam meriate.‘ Medzitým jej dno na štvrtáčke natrela cestom. Chudobná zala štvrtáčku, nevedela o ničom a doniesla hu domou. Keď peniaze boly pomerané, muž jej povie: ,Stará, zanes tú štvrtáčku domou, aby zasa trojnásobne nepýtali.‘ Ona čtvrtáčku zala a doniesla švagrinej, aľe nevedela, že sa jej na dno pár dukátov priľepilo. Keď štvrtáčku odala, poďakuvala sa pekne a odyšla domou.

Skúpáňova žena zala štvrtáčku a prezerá dno: Diu divúci! Keď videla, že je dno zlatýma dukátami obľepenô, div hu nepuklo od jedu. A zavolá: ,Mužu, hybaj skorej sem! Aľe by si ty veriu tvojmu bratovi, čo ti ten peňazí má? Dívaj sa, požičala som ti mu štvrtáčky a kcela som vedeť, čo budú merať, tak som jej cestom natrela dno, dívaj sa, aký zázrak: na dne samé dukáty!‘ Diu ho neporazilo od jedu, keď to videu. ,No počkaj! Ja sa musím dozvedeť, de si ty to zlato nabrau.‘ Celú noc si hlavu lámau na tom, de jeho brat k tomu zlatu mohou prísť. Ráno zavčasu, keď stau, utekau g bratovi. Podau mu ruku a ľen sa mau okolo neho: ,Braček môj a braček môj‘ čo to ňikdy nebolo! Odrazu mu začne: ,Brat môj drahý! Ty si si tam zabudou v štvrtáčke jeden dukát, a jestli neveríš, tuná ti ho ukäzujem. Ak mi nepovieš, de si zau dukáty, pôjdem ťa zažaluvať. Ak sa mi nepriznáš — aj tak ťa obesia.‘ Chudobný brat sa dosť vyhovárau, aľe sa mu vyhovoriť nemohou, ľebo bou jeho brat taký bezočivý, že mu ani z domu odýsť nekceu. Keď chudobný nekceu ništ vyjaviť, tak mu brat sľubovau vrátiť šetko, čo mu po rodičiach odobrau. Chudobný ženu vonká zavolau o poradu: ,Vieš, žena moja, čô, keď ma už ten brat tak nasiela^[17] aj majatok mi sľubuje, čo mi odobrau, tak mu ja šetko vyjavím.‘ A potom rozpovedau bratovi o šetkom.

Boháč, keď to počuu, diu sa oblakou od radosti neuchytiu. Pribehou domou: ,Žena, zapriahaj mi! A ja za ten čas vrecia idem brať. Toľko zlata ti došikujem aj striebra, čo ho sedemdesiat sedem kráľou nemá.‘ ,Nuž a deže ho vezmeš, ľen netáraj blázninstvá.‘ ,No, keď ti vravím, ľen skorej zapriahaj, aby som skorej mohou odýsť.‘ Keď mau zapriahnutô, vrecia hore vyložené, šibou kone a hybaj cvalom do hory. Keď do hory prišiou, vrecia pobrau a hybaj k tej skaľe. Prút našiou, tri razy skalu šibou: ,Adesa otvor sa!‘ — skala sa mu z hrmotom otvorila. Vrecia zobrau, hybaj dnuká. ,Aj,‘ mysľí si, ,počkaj si, brat, veď ťa ja prevediem, nebudeš ty viacej tohto zlata, striebra ľízať.‘ Vtom si vrece vezne a lopatou začne doňho dukáty hádzať.

Vráťme sa teraz gu zbojníkom. Keď sa hajtman po prvej krádeži domou vrátiu z dvanástima zbojníkmi, diu z nohou nespadou, keď videu z jednej hromady šetko zlato, z druhej hromady striebro pobratô. ,Kamaráti, zľe je,‘ zavolau ma chlapcou, ,už sme tuná prezradený; to sami vidíte na svoje vlastné oči.‘ Tý hneď šeci kričali: ,Ej bystubohu, šak ho musíme dolapiť.‘ Medzitým hajtman rozkázau, aby sa šeci dvanásti okolo skaly poskovávaľi. A on trinásty išiou skalu zatvoriť. Takto oni striehľi toho, gdo ích to obkradou.

Ako tak striehľi, na nešťestia prišou ten lakomec na zlato a striebro, o torom sa od brata dozvedeu. A týto trinásti sa hneď vrhli naňho, keď zlato sýpau do vriec: ,No, už si nám, ftáčku, v kľietke, už nám ty viacej neujdeš.‘ Vtom pochytaľi šabľe a milého človeka rozsekaľi na kúsky. Keď bou rozsekaný, kúsky pozbieraľi a popchaľi do jedného vreca a odniesľi preč od tej skaly a vrece tam zahodiľi. Zbojnici boľi raďi, že sa už slobodný a že zabiľi toho, čo ím chodiu na zlato. A ďalej chodiľi po zbojstve.

Keď sa boháč nenavracau domou, jeho žena prišla k švagrovi a povedala: ,Jaj, veď môj muž ništ nechodí domou, čo sa tomu mohlo stať?‘ A rozpovedala, de šiou. Chudobný brat vedeu hneď, čo sa mohlo s ním porobiť, aj sa vybrau na cestu brata hľadať, o čom ani jeho švagriná nevedela. Keď prišiou do hory, našiou tam sečku aj vrecia prázné. Išiou hore vyšie brata hľadať. Ale toho nigde nemohou nájsť, ač od razu vidí jedno vrece napchatô. Mysľeu si: ,To brat nabrau! No počkaj, brat môj, idem ti toto zlato odniesť!‘ Prišiou k tomu vrecu. Čo tuná vidí? Vlastného brata posekaného. Zau vrece, položiu na voz a odyšiou domou. Mysľeu si: ,Vidíš brat, aký si bou lakomec, tak ťa Pánboh potrestau!‘ Keď ho domou doviezou, žena boháčova ho prosila, aby nevyzradiu vec nikomu. Keď ho vonká vysypaľi z vreca, povie švagrovi: ,Švagor môj, keď ho ľudia pridu pozreť a keď ho nájdu takéhoto dosekaného, to sa hneď šade rozchýri, že môj muž ako pochodiu, a to môžu tý zbojníci počuť a na nás sa vypomstia.‘ ,No, neboj sa ništ, švagriná, veď je to šetko dobre spravím. Vieš ty o tom čižmárovi, čo na konci dediny býva? Ten má hromadu detí, roboty nemá, hladu dosť, ten nám ho príde do hromady pozošívať, aby o tom nik nevedeu, že je posekaný.‘ ,A veru, švagre, dobre vravíš, prosím ťa ľen choď k nemu, v noci aby prišiou.‘ Švagor odyšiou g milému čižmárovi.

Ten sa bez roboty pri peci opekau. Čižmár z radosti prácu prijau, bou rád, že si zarobí. Zau draťvu, šidlo a hybaj k milému skupáňovi zošívať. Keď už bou hotový zo zošívaním, zaplatiľi mu veľmi dobre a mu prikázali, aby to nikomu nevyjaviu. Vypiť mu dali, koľko kceu, lebo tak ho pozošívau, a ako keby bou v celkosti umreu. Nebolo mu ništ poznať, že bou zošívaný. Keď mau čižmár pár dukátou vo vrecku, vytrúsiu si zo pár skľeničiek a išiou si domou spievajúci veselým duchom.

Medzitým hajtman zase bou namrzený, že nenašiou tam to vrece z rozsekaným telom. Mysleu si: ,Už zme my prezradený, už o nás musia viacej vedeť. Ak žeby inší nevedeu o nás, tak domácna rodina bude vedeť, ľebo ho inší nezau, ako domáci. Viete, chlapci, čo?‘ ozve sa hajtman, ,gdo mi toho vynájde, gdo to telo odtiaľto zau, alebo jeho ženu alebo ďeti, tomu polovičku zlata a striebra dám. Aľe jestli ho nevynájde voľatorý z vás, torý sa na to vezne, bude o hlavu kračí.‘ Tak šeci kričali: ,Ja,‘ ,Ja,‘ čo by boli šeci raďi isť. Aľe hajtman povedau, že pôjdu od najstaršieho. Najstarší sa vybrau, aľe nenašiou nigde ništ. Tak bou o jednu hlavu kračí. Ešte sa potom dvaja vybraľi, ale aj tý tak obišľi ako prvnejší kamarat. Nahnevau sa hajtman: ,No, takto by som ja o šetkých mojích chlapcou prišiou! Idem sa ja sám vybrať hľadať ho.‘ Vopchau si do vrecka pár dukátou a hybáj na cestu preobľečený.

Raz v noci pride do jednej dediny a tam na kraji stáu jeden domček, a počúva, ako si tam jeden muský spieva. Príde do dvora, pozre oblokom, tu vidí čižmára pri stolci, ako si upíja a šelijaké pesničky vyspevuje. ,Ej,‘ mysľí si hajtman, ,či bys ty dačo nevedeu o tom rozsekanom?‘ Vtom zabúcha na oblok a čižmár vďačne mu išiou otvoriť, ľebo bou rád, že bude mať kamaráta. Hajtman mu povie: ,Ej, braček, či že ty máš veselý živôt, keby ho ja mau taký. Vidiš, ja sa túlam po celom svete a od hladu idem umreť, roboty málo de a čo aj voľade jest: neplatia.‘ No povie čižmár: ,Tu máš kus chľeba a vypi si s skleničky.‘ Keď si hajtman vypiu, potom už dotiera všelijakyma rečiami: ,Čo si ty taký veselý?‘ Čižmár mu povie: ,Ej, braček môj, keby mau taký zárobok ako pred trima nocami: do roka by som ništ nerobiu, ľen takto by si upíjau ako teraz.‘ ,Nuž a akože?‘ ,Nuž ako?‘ povie veselo čižmár. ,Ak ma nevyzradíš, poviem ti: Ja som ti bou doktorom.‘ ,Nuž a akým, povedzže mi,‘ lebo už badau, že ten voľačo vie. ,Povedz mi ľen, aký zárobok si mau! Ja sa ti odslúžim.‘ ,Nuž, braček môj,‘ povie čižmár už taký dobre potrundžený, ,takto som si vyrobiu: Braček, veď si ty hádam aj poznau toho skupáňa, čo ho rozsekaľi pred štirma dňí, ľen neviem gde, tak tam toho som zošívau do hromady a zato som dostau, za ten doktorský kunšt, že som ho zošiu, sto dukátou.‘ Povie mu hajtman: ,Ej, braček môj, keby si ty mňa do toho domu doviedou, de si toho mŕtveho zošívau, ja by ti dau dvesto dukátou.‘ Čižmár sa ulakomiu na peniaze a pristau pod tou výmienkou, že ako výndu z domu, že hajtmanovi oči zaviaže, došikuje ho pred tú bránu rozsekaného a odtiaľ nazad a ľen tu doma po návrate mu oči odviaže. Čižmár hajtmanovi oči zaviazau, aj ho viedou k tomu domu, de rozsekaného zošívau. Keď ho ta doviedou, povie mu hajtman: ,No vieš čo, teraz odýď na desať krokou odo mňa,‘ a hneď ho zas volau nazad. ,No a teraz poďme domou, už je dobre, už je dobre, už viem šetko.‘ Keď prišľi k čižmárovi, čižmár hajtmanovi oči odviazau a tento mu vyplatiu dvesto dukátou a s tým odyšiou preč. Čižmára to mrzelo na druhý deň a išiou si obzreť tú bránu, de došikuvau toho hajtmana. Išiou ráno zavčasu, ešte boly šetky brány pozatvárané. Čo tu vidí, na toho skupáňovej bráne: črajchu spravenú z griedou. Čižmár figliar, keď to videu, vytiahou griedu z vrecka a po šetkých bránach čiary porobiu. Keď čižmár odyšiou preč, zišieu sa zo skupáňovým bratom a mu povedau, ako sa mu v noci vodilo. Tuná brat rozsekaného hneď robiu prípravy, aby zbojníkou mohou chytiť.

Na druhý deň hajtman prišiou do dediny a díva sa po vrátach a čo tu vidí? Na každej brane je črajcha spravená z griedou. ,No počkaj, čižmár, veru si ma ty previedou: smrťou za to zaplatíš!‘ Aľe čižmár, ráno käde domou prišiou, ušiou preč aj z deťmi aj zo ženou, ľebo vedeu, čo s ním bude. Hajtman už vedeu, z torej dediny bou ten rozsekaný, do tých čias sa dopytuvau, ač sa dozvedeu, z torého domu bou pohreb. Domáci u rozsekaného ťiež zbadaľi, že sa hajtman dopytuvau na ních, tak urobiľi veľké prípravy. Hajtman preobľečený skutočne prišiou nocľah si pýtať. Čižmár hneď na to prišiou ta a hajtmana pozeau. Na skutku ho poviazaľi a do tých čias ho trápili, kým šetko nevyzradiu. Potom už vyzradiu, že pridu v tú noc deviati zbojníci, jeho kamaráti, v sudách zadebnovaní. V každom sude budú po šťiria a deviaty bude poháňať. A že keď sudy poskladajú dolu z voza, aby domáci zabúchali na sud a odtiaľ sa ohláša zbojníci ,už,‘ a domáci nech povedia tiež ,už,‘ tak sa dná na sudach pootvárajú a zbojníci von vyndú. Aj skutočne tak sa stalo, ako hajtman povedau. Prišiou jeden paholok nocľah pýtať aj z vozom, de mau naložené dva sudy. Domáci mu veľmi vďačne dovoľiľi. Keď prišiou dnuká do dvora, hneď za ním bránu zatvorili a tak milých zbojníkou šetkých do dajedného pochytaľi aj povešaľi.“

7. V pozostalosti Czambelove je verzia zo stolice Gemerskej; rozprával ju Jozef Šramko, 25-ročný, rod. Papuška, a býva vo Veľkej Revúcej; zapísal 25. X. 1900.

Chudobný, vyhnaný bohatým bratom, išiel s dieťaťom do hory na drevo a videl, ako zo skaly vychádzalo dvanásť zbojníkov. Zbadal, ako sa balvan v skale pohol. Poslal dieťa preč a čakal, až zbojníci odídu. Sám odtisol balvan a použil obvyklých kúzelných slov. V jaskyni nabral striebra a zlata, naplnil vrecia a odviezol si poklady domov.

Do merice, vypožičanej od bohatého brata, zapadol kus zlata za obruč. Najprv prišiel boháč vyzvedať, potom poslal svoju ženu. Chudobný jej nepovedal, odkiaľ má zlato, že boháč nepotrebuje a že by ho tam zabili. Sám išiel opäť ku skale. Zbojníci jedného nechali na stráži, ale chudobný si jednako naplnil pokladmi tri vrecia. Napokon predsa bohatý vyzvedel, odkiaľ má brat zlato, a vybral sa ta sám. Zbojníci, ktorí ostali vtedy doma, chytili ho a rozsekali a kusy položili na kopu zlata. Chudobný odviezol potom bratovu mŕtvolu v jednom vreci a druhé vrece zasa naplnil grošmi. O pochovaní mŕtveho sa nerozpráva. Chudobný si kúpil dom s hospodou. Zbojníci napokon vyzvedeli, kto im peniaze vzal, a on si sjednal stráž, aby sa mu nič nestalo. Jeden zo zbojníkov prišiel do hospody a objednal jedlo pre dvanásť ľudí. Krčmár sa bál a zavolal z mesta mnoho chlapov na pomoc. Zbojníci pojedli a popili, chceli ostať v krčme na noc. Krčmár sľúbil pomocníkom, že im dobre zaplatí, aby dobre strážili. Oni navarili smoly a naliali ju spiacim zbojníkom do úst, že sa zadusili. Krčmár potom mŕtvoly pochoval a jeho záchranci ostali u neho a dobre sa mali. Zatým sa všetci vydali ku skale, pobrali zbojnícke poklady a rozdávali ich chudobným.

Verzia bola v tomto podaní, ako vidieť, porušená s mnohej stránky.

Látku túto som rozobral v článku „Ali Baba i četrdeset razbojnika“ v Zborniku za nar. život juž. Slav. XII., 1 sl.; verzie sú snesené v Anm. KHM Grimm. III., 137 č. 142. Srovn. ešte Kubín, Podkrkonoší záp., 616 č. 41, 705 č. 156; iné ešte verzie Č. Lid XIII., 171. Šewčik, Bajki 42. Zbiór wiadcmości XVI., 52 č. 37; Javorskij, Pam. Galič., 146 č. 51; Janów, 126 č. 28; Levčenko, 502 č. 569; Gnědič, Materiály IV., 30; Smirnov, Sb. velrus. sk. 146 č. 25; 818 č. 320; Izvestija Archangel, obščestva 1911 č. 3, str. 193; Roussel, Contes de Mycono, 333 č. 40; Légey, Contes, Légendes Marocco, 118 č. 26.