ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Rozprávka, zapísaná v Prostonárodnom Zábavníku IV. (Levoč.), str. 439 — 446, pod nadpisom „Chicribaskočku lebo najvatší prorok na svete“ má od obyčajného rozprávania tejto látky odchodný úvod.

Pôvod doktora Vševeda, proroka, býva ináče líčený. Nedobre je, že prorok hneď vopred zjavuje pánom svoje meno, lebo tým naozaj utrpela záverečná pointa, hádanie ukrytého zvieraťa, ktorého meno je totožné s menom prorokovým. Hádanie, odhalenie zlodejov má niektoré osobitné svoje črty. Zvláštné je, že prorokovo umenie znova zkúša pani, nie pán, robí to, pravda, nie preto, že by o ňom pochybovala, o jeho prorockom umení, len že by chcela vyrvať jemu odmenu, sľúbenú mu od pána.

Tento text v prepise podávame:

„Na koncu jednej malej ďeďinke, v jednom sedljackom ňevelkom dome bývau jeden čižmár. Jeho žena, ako šecki čižmárki, sa cifrovala; vifinťená a vipucovaná si každú ňeďelu i rano i popoledňí na prvo mesto v kostole sadla a tak sa luďom vitŕčala. Jej muž len otrhaní a opusťení choďiu a svojuo remeslo statočne pilnovau. Hrdá, pišná a cifruvaná žena sa s chudobným, trebas i statočním človekom vše tak zhoďí, ako mačka so psom do pitvora. Ale keď je muž prisprostí a žena opatrná, chocaj bi ona i tá najvetšja švandra na sveťe bola, v pokoju a ťichosťi oňi mezi sebou žiť budú. Tak sa to voďilo i v dome nášho čižmárika. Ona ešťe mladá pozerala za švárnima šuhajcí, svojho chuďjeho muža opovrhuvala; pokuse sa šuhajci i ku ňej naučiľi.

Ráz sa šeci tí, čuo ich rada viďela, do domu čižmárikovho zešli i smjechi a žarti robili, on ňeboráčik museu pod pecou čušať, lebo bou prisprostí a ňeveďeu sa im do očí postavit. Mezi ňima bou i jeden farárou gazda, furták velkí a prjesočliví človek. Tento s ňeborákom čižmárikom sa najviac naďjerau. Keď sa hosťili, volau ho k sebe, že mu dá pečeňi, a on mu dau potom holí koštjal; alebo mesto vína a pálenki mu do pohára vodi naľjav, a milí čižmár nazdau sa, že to víno, piu ždi z chuťi. Naostatok čuo ňevimisleu tento farárou ňje gazda, ale šibal: šjeu on domóu a vzau jednú starú reverendu a jedňje nohavice z pánovej šatňice už obnošenje ukradou. Druhí mezitím čižmára opojili. Ako tento s tima šatami sa vráťiu, oblekľi miljeho čižmára do reverendi, nohavice na ňeho stjahli, lajblík mu nahaľi ten, čuo mau z belavjeho súkna, jeden starí kalendár a dakolko krajciarou do vrecka štúriľi. Tak ho vivedli na dakolko krokou od domčeka, postaviľi ku cesťe a povedaľi, abi míto a pasi od každjeho, či od krála či od čižmára, či od pána, či od sedľjaka viberau.

On si na posrjed cesti stáu, na svoju paličku podpreu a kalap na oči zatlačiu, abi luďja poznaľi, že je veru dačo, že si pred chockím kalap ňesňíme. Oňedlauho letí koč proťi ňemu, on sa kus na bok odstúpi a ak jeden vojak postaví, abi míto a pasi pítau. Ale ešťe aňi koč k ňemu ňeprileťeu, keď sa do prosta stavau, sleťeu do prjekopi a usnúu.

Na svitaní sa prebudí, tí ešte v jeho domčoku larmovali, sadňe si, utjérá oči a stanú, pozerá do okola, kďe je, a rozmíšlja, čuo je on? Potom sa schíťí a iďe k jeho domčeku, kďe sa svjeťiť víďeu, misľjac, že keď v tom dome ňjeto doma gazdu, že on bude pán a gazda z toho domu. Prijďe ta a zpíta sa pod oblokom: ,Či doma gazda?‘ ,Doma, doma!‘ odpovedali furtáci už ožraní, lebo dobre veďeli, kto to, ,len choťe ďalej!‘

On sa obzerá od hlavi až do pati, kdo bi on bou, čuo bi on bou, keď je ňje gazda z tohoto domu. Len ťeráz sa začuduvau, keď viďeu na sebe reverendu, visokí kalap a ňemeckje nohavice, k tomu ešťe čižmi novje. Lebo si sám ak žiu novje čižmi ňeveďeu urobiť. Sjahňe do vrecka a viťjahne z ňeho kalendár. Teraz mu už stúpíu rozum do hlavi, pomisleu si: ,Keď mám novje čížmi, čjerňje nohavice, reverendu, kňižku a visokí klobúk, ja som isťe kňaz!‘ Nuž dobre, že je kňaz. Zapustiu sa dolu cestou, že iďe po ďeďinách kázať a Krista zvestuvať. To bolo práve v ňeďelu.

U po poleďnú bolo, keď sa do jednej ďeďini primotau. Luďja sa mu klaňali ako kňjazovi a on veru ako kňaz sa tješ hore držau. Vojďe do jednoho domu, na štestja do richtarouho, a pítá si noclah. Richtár ho ako statoční človek pekňe privítau, dau mu dobrú večeru, a po večeri sa ako s kňazom o všeličom shovárali, kňaza do teplej postele uložili a milí čižmárik vispau sa, ak na to treba. Ráno ho prosiu richtár, či bi ňemau vuolu i ďalej u nich zostat, a to sice do ňedeli, že bi jim mohou zakázať. Lebo oňi kňaza ňemali. On na tom pristáu, a oňi ho veru dobre chovali, do mekej posťeli ukladali, kím prišla ňeďela.

V ňeďelu sa luďe do kostola aňi ňepratali, že jeden slavni kňaz má kázať. Rechtor svojuo vispjevau, a čižmárik v starej reverende vistúpiu na kancel, šecí uši napnúli, a on otvoriu kalendár. Teráz sa ešťe šeci večmi zaďivili, čuo buďe kázať. Pozerá do kalendára a počňe: ,To bjelo, toto čjerno, toto červenuo‘ a tak ďalej, akú literu skorej viďeu, či červenú či čjernú. Teraz sa oči šeckich otvorili, viďeli, koho darmo do tížňa chovalí, a s milím kňazom dolu s kancla! Viprali ho ďaleko za ďeďinu a richtár ňedostau nič, že jedneho blázna do tížňa chovau.

Čuo mau robiť úbohí čižmár? Kebi sa bou zapáčiu, bou bi už kňazom bívau. ,Nič to za to,‘ pomisleu si a fárau ďalej. ,Keď kázat ňevjem, ňje som kňaz, ej ale som aňi čižmár nje, na čuo že bi mi bola tá reverenda? Ja som prorok, lebo proroci takje dlhje šati nosja.‘ Takto on vraveu sám k sebe a prišjeu mezi tím, aňi sám ňeveďeu kďe, k jednomu peknjemu kaštjelu. Vojďe do dvora, pije z jednej peknej studňički. Čelaď behala sem a tam a po dvore všaďe peknje koče stáli. On sa obzerá a ňevje, ďe sa má pohnúť, až sa ho spíta jedon poslužní, kdo bi on bou. Mislí si, čuo bi on bou, a skoro mu odpovje: ,Ja som prorok.‘ ,No dobre. Keď sťe prorok, počkajte, ja to musím pánovi oznámiť.‘ A s tím sluha odleťeu.

Milí čižmár sa len zaďívá, čuo sa to zase má s ňim stáť. Poslužní zase sa vrátiu a donjesou mu pozdravenja k pánovi hore sa páčiť. Lapiu ho pekne za ruku a vjedou hore krásnima schodamí, že sa len tak ďívau, lebo on to ešte ňikdi ňeviďeu. Potom mu povedau: ,Tuto ňech sa pačí do tejto chiži, tu je pán,‘ a otvoriu mu dvere. Či sa mu páčilo už, či nje, museu isť. To bolo práve na obed a mnoho hosťov obeduvalo okolo tabuli. Čižmár aňi ňeveďeu, chiba keď ho mezi seba posadili, a museu vipravovať, akí je on prorok. ,Nuž,‘ povedá, ,ja som ešťe večí, ako bou sám Eliáš alebo Mojžiš, lebo som ja od samjeho Krista poslaní.‘ ,Ako že vás volajú?‘ zpítali sa ho takmer šeci. Teraz si misleu, čuo má povjedať, lebo ešťe aňi to ňeveďeu, ako ho volajú. Kím ešťe čižmi plátávau, volali ho Skočkou, ale ho to len tak prezívali, pretože sa za tri roki len dratvi smoliť a na jednej nohe skačkať viučiu, zakjal bou učňom. ,Ej,‘ mislí si, ,Skočka to je peknuo meno a mňe bi lahko vismjali, keď skočka do vodí skočí, uchiťí jú ribka, dám si i ja jedno peknuo meno dakedi už.‘ ,Nuž ako že vás volajú, ako?‘ zpítali sa ho zase hostja, lebo sa bou zamisleu. ,Chic-riba-skočku,‘ odpovje a hosťja sa dobre ňepopukali. ,Hla,‘ mislí si, ako sa im pačí, smejú sa, ,ja som si preca dobruo a peknuo meno dau.‘

Hosťja sa pred večerom rozešli a on zostau sám s pánom doma. Pán rozkjazau večeru a vína dau jesť, jedli, pili samotní a shovárali sa o všeličom. ,Nuž,‘ povje ráz pán, ,či vjeťe, na čuo som ja vás v mojom dome zadržau? Bou som ja velmi bohatí a mňe šecko bohatstvo nedávno ukradli. Ak uhádňeťe tich huncutou, ktorí to urobili, a ak sa tje drahje veci najdú, dám vám polovicu zo šeckjeho.‘ ,Dobre, dobre,‘ odpovje on, ,ja vám tich huncutou aj šecko bohatstvo vinajďem, choci bi oňi už i na kraj sveta boli s nim ušli. Ale mi musíťe dať osobitnú chižku, ňikdo ňesmje ku mňe prísť, chiba tí, čuo ich ja buďem potrebuvať, a za seďem dňí mi dáťe termín, preto že som ja už sjedmi prorok na zemi.‘

Ak si vinšuvau, tak sa stalo. Dobre ho chovali, a šesť dňi mu prešlo tak ak nič.^[161] Večer mu príďe sluha oznámiť, že ho jedná žena hladá, či ju maju dnu pustiť. ,Aká že je?‘ zpíta sa ho. ,Tučná, pekná, červená, cifrovaná žena.‘

,Ňech príďe! Keď je,‘ mislí si, ,pekná, červená, cifrovaná a vitučená, to buďe moja žena; povjem jej, čuo som ja už.‘ Mezitím stúpila jeho žena dnu. ,Nuž čuo že ti tu robíš, muž muoj?‘ ,Veď vidíš, akí som ja už pán!‘

Teraz prišli slúhovja a počali zakrívať pre dvoch. ,Tak,‘ povedá on, ,zakrite i pre mojú ženu, ňech sa i ona naje dňes so mnou.‘

,Veď dňes,‘ odpovje sluha, ,má pán s vami večerať.‘ ,Povecťe pánovi, že dňes s toho ňebude nič, len zítrá ráno.‘

,Nuž ale, muž muoj, povecže mi, čuo ti tuná robíš,‘ zpítá sa ho zase žena.

,Nuž čuo že bi som robiu? Ja som, viďíš, už prorok, a mám zítrá ráno pánovi povjedať, kto mu bohatstvo ukradou.‘ ,Nuž a či už vješ, kto mu ho ukradou?‘

,Ej, ako že bi som ňeveďeu, veď som prorok. Či vidíš?‘ ukazuvau v kalendáru. ,Tuto tento bjelí ho ukradou.‘

Práve mu njesou bjelo ošacení slúha poljevku. Ako to počúu, zlakou sa, lebo to bohatstvo boli ukradli traja sluhovia, s ktorích jedon bou i tento.

Poslužní ňič ňepovedau, len odišjeu. Oňi si sadli a zedli poljevku.

,Ti tuná zle obstojíš,‘ vraví zase žena, ,ti len s toho tvojho kalendára táreš.‘

,Ej, ba veru! ak neveríš, pozri! tento červení tomu bjelimu pomáhau njesť,‘ odpovjedau čižmár, ukazujúc na červenú velkú literu. V tom zase njesou druhí červene zašatění poslužní jedlo. Ako to počuv, zlakou sa, ale ňič ňepovedau, len odišjeu. Ako zedli, čuo donjesou, povedá mu žena: ,Muž, uťekaj! Ti nevješ, kto to ukradou, nás tu ešťe nabijú.‘

,Ale ňekrič mi tolko. Keď ti povjedam, kto ho odnjesou, ešťe i tento čjerní bou mezi ňima.‘

To počuu čjernoošatení poslužní, zlakou sa a uťekau ku druhím, ktorí sa už raďili, čuo majú robiť. No nič. Po večeri išli k ňemu, že mu dajú po sto zlatich, len abi ňič ňepovedau pánovi, že to oňi ukradli, že povedja i to, ďe je poklad zakopaní. Jeho žena sa len zaďivila, čuo to s toho má biť. Tri sto zlatich mu hňeď donjesli. Abi ich len ňevivaďiu, ešte ho ráz prosili a povedali mu, že je poklad pod starou hruškou v zahraďe zakopaní.

Rano prišjeu pán, abi zveďeu od miljeho proroka, kto mu bohatstvo ukradou a ďe mu je. ,Drahí pán muoj,‘ odpovje čižmár, ,povedať vám ňemuožem, kto ho ukradou, ale ho do zahradi šecko zakopau pod starú hrušku a tam je.‘

Poklad sa viňau, prorokovi sa polovica odčítala a on už sa dvorom von s kaštjela uberau. Ale sa to panej ňepáčilo, že jej tolko peňazí jedon otrhaní reverendáč odňesje. Zastavila ho a povedala mu, že ak dva veci ňeuhádňe, peňjaze mu ňedá a ešťe ho viperje. Chitila ona tam hňeď v potočku jednú ribku, zakrúťila do ručňíka a zpítala sa ho, čuo ona má v ručníku. Prorok si misleu, ale nič ňenamisleu, až na ostatok zďíchou na sám seba: ,No, ribka, ňebuďeš ti vjac skočki chitať‘ (lebo ho volali Chic-riba-skočku). ,Pravdu máš,‘ odpovje paňi, ,ale ešťe musíš jednu vec uhádnúť.‘

Zase chiťila skočku a kjazala mu hádať. Mislí si, mislí, ale ňič ňenamislí, až naostatok zdíchňe: ,No, skočka, ňebuďeš ti vjac po lúke skákať a poklad odňesú.‘ (Zase si bou na to jeho meno zpomenúu). ,Pravdu máš,‘ odpovedala paňi, ,poklad si odňesješ.‘

Čižmár bou od toho času ňjelen bohatí, ale i múdrejší, a zo ženou šťastne žiu, ktorá ho hladať išla, keď ho rano ňeboli na tom mesťe našli pri cesťe a keď sa zadlho ňikde ňemohou najsť.“

2. Malinovski, str. 137 — 8 č. 5, má verziu zo Spišskej stolice.

Mních opil gazdu Vojtka a obliekol ho do svojich šiat. Gazda ráno nevedel, či je ozajstným kňazom, doma naňho brechal pes, ani žena ho nepoznala. Išli do sveta, že pôjdu ku grófovi, ktorému skapal zlatý prsteň. Grófovi sa ohlásili ako proroci a vyžiadali si osobitnú izbu. Keď im prvý sluha niesol obed, povedal Vojtek: „To je prvý.“ Keď prišiel druhý sluha, a Vojtek vravel: „To je druhý,“ sluha sa priznal ku krádeži a doniesol prsteň. Grófovi Vojtek riekol, že prsteň prehltol moriak, lebo mu dal Vojtek naozaj prsteň zjesť s chlebom.

Prišiel pán so svrčkom v ruke, pýtal sa, čo má v ruke. Vojtek sa volal Śv’irček (Svrček) a povedal: „Čo budeš teraz robiť, môj milý Šv’irček?“

Za odmenu dal mu gróf uprázdnenú faru. Službu kostolnú odbavoval zle a ľudia si sťažovali u grófa. Gróf a kňazia mali prísť na vizitáciu, Vojtek mal strach, ako odbaví služby božie: kostol bol zasvätený sv. Jánovi, organista naučil Vojtka evanjelium nazpamäť a potom mu radil, aby búšil päsťami do kazateľnice a volal, že nikto nepočúva slova božieho. Vojtek poslúchol, spadol i s kazateľnicou, poudieral sa, odniesli ho domov a kňazia dokončili služby božie.

Tento záverečný motív rozpráva sa rozličným spôsobom a samostatne. Srovn. Anm. KHM Grimm II., 413.

3. Táto látka bola uložená do rozprávky „O dvoch šibaloch“, zapísanej v Prostonárodnom Zábavníku I., strana 203 nasl.

Po niekoľkých kúskoch dvoch šibalov, ktorí sa navzájom šudili a klamali, prišli oni do mesta, čiernym súknom obtiahnutého na znak smútku. V krčme sa dozvedeli, že kráľovi skapal jeho najmilší prsteň; kráľ sľuboval veľkú odmenu, kto by ho našiel, dával dva týždne na rozmýšľanie, ale i trestal smrťou, kto prsteň nenajde. Šibali sa prihlásili. Už prv si boli dali mená „Mucha“ a „Dobrevieš“. Hodovali a radili sa, ako by mohli utiecť. V predposledný deň, keď prišiel sluha s jedlom, riekol Mucha priateľovi: „Ty, Dobrevješ, to je ten!“ Sluha prestrašený, že ho poznali, priznal sa. Šibali sa od neho dozvedeli, že za pánom chodí „morák“, dali moriakovi prehltnúť prsteň. Potom riekli pánovi, že akiste prsteň ztratil a moriak ho prežrel. Nasleduje ešte obvyklá zkúška hádačského umenia, vlastne kráľ sám sľubuje ešte veľkú odmenu, ak uhádnu, čo má v ruke; bol chytil muchu. Dobrevješ chcel sa akosi z toho vytiahnuť a povedal priateľovi: „Ty Mucha.“ Pán sa nazdával, že uhádol, a dal im ešte raz toľko dukátov.

O celej tejto rozprávke „o dvoch šibaloch“ vykladám pod číslom 106 hore str. 317; je to vložené i do rozprávky, uvedenej pod čís. 139 A.

1. Túto verziu látky o doktorovi Vševedovi spracoval P. Dobšinský v svojich Prostonárodných slovenských povestiach IV., str. 31 — 39, pod nadpisom „Prorok Rak“ „dľa zbierky Važeckej a vlastnieho znatia“. Prvú sbierku neznáme a nemôžeme teda podrobnejšie posúdiť rýdzosť rozprávky Dobšinského.

Šelma sedliak nemal už nič, iba kravu. Rozhodol sa, že i tú predá, lebo nie je na úžitok, keď má takú hlúpu ženu. Žena za ním volala ešte: „Kúp mi sukňu — trebárs akú úzku.^[162] Na trhu kúpil za kravu kalendár a pečenú húsku, ostatné peniaze prepil.

Žena doma zakúrila pec, a keď jej bolo teplo, myslela si načo potrebuje starú sukňu, keď muž príde s novou. Svliekla starú haraburdu a hodila ju do pece. Ale pec a izba vychladla, kým sa muž od vína vrátil. Celá skrehlá zimou, v púhej košeli volala na muža, keď otváral dvere, aby jej rýchle dal tú sukňu. „Akú sukňu? Žiadnu som ti nekúpil.“ „… Veď som ti volala žebys’ mi kúpil už trebárs akú úzku.“ „… Veď húsku som kúpil, aj tebe dám z nej…“ Žena musela potom len „čušať tam pod kochom“, lebo nemohla v tej košeli ľuďom na oči. Muž bol rád, lebo mal zázračnú knihu, „v ktorej ide znamä na znamä, čiary, čary, haky baky jesú na všetko“.

Taký máme prechod k vlastnej látke.

Sedliak dal vyhlásiť po dedine, že všetko uhádne, čo komu kde skapalo, aby len išli k nemu, ako k nejakému prorokovi. „A tú zázračnú knihu, to jest kalendár, obrátil pred seba hore nohama a dolu hlavou, bo literky nepoznal; ale hľadel do toho akoby vedel všetky knihy.“ Dlho nikto nechodil. Až raz vrazil k nemu súsed do izby. Ale on ho vyhnal, lebo tak sa nechodí k prorokovi; nech pekne zaklope, klobúk sníme a pekne po pansky hovorí ako s prorokom. Skapaly mu dva voly, on sľuboval dvadsať zlatých, ak vie, kto ich vzal.

Prorok ukazoval súsedovi kalendár a povedal: „Tento tuná s týmto krivým kolenom — ukazoval v kalendári na známä — odviazal ti jích v noci. Ale ak ti jích do zajtrajška rána na miesto nepostaví… najmieň aj na to druhé koleno okríveje…“ Roznieslo sa to po dedine a naozaj nebol to nikto iný než „krivý“ Kubo s dolného kraja. Priletel k prorokovi bez duše, priznal sa ku krádeži a zaplatil mu to isté, ako okradený súsed. A súsed našiel ráno voly na mieste. „A takto pomaly nachodily sa pokapané veci i tomu i tamtomu, a meštek i komora u proroka naplňovaly sa.“

Pani zámku ztratila svoj snubný prsteň. Jej sluha prišiel pre proroka týmže spôsobom ako súsed predtým a prorok ho rovnako poučil. Žiadal, aby preň poslali koč, v zámku si vyžiadal osobitnú izbu, lehotu sedem dní a vybranú chovu. Za ním pribehla jeho žena v púhej košeli. Chlácholil ju, aby už „teraz čušala“, že sa dobre naje. „A páč len, už sme pri prvom.“ Počul totiž, že prvý mládenec nesie večeru. Ten to počul, zachvel sa, lebo bol z tých, ktorí prsteň ukradli. Keď druhý niesol jedlo, povedal prorok: „Už sme pri druhom“, a keď prinášal tretí, vravel žene: „Či som ti nepovedal, že dočkáme sa aj toho tretieho.“ A ten padol už pred prorokom na kolená a prosil, aby ich nevyzradil, a sľúbil mu odmenu sto zlatých. Prorok kázal, aby dali prsteň prehltnúť najväčšiemu moriakovi na dvore. Prorok dostal sľúbených sto rýnskych, a jeho žena, ktorá pribehla iba v košeli, panine najčervenšie šaty.

Ako prorok so ženou vychádzali z brány, vrátil sa pán. Ten ho podrobil novej zkúške. Pri bohatej hostine doniesli trináste jedlo v zakrytej mise. Prorok mal uhádnuť, čo v nej je, a v úzkosti zvolal „Ej, Raku, Raku, s tebou je zle!“ Menoval sa Rak a v zakrytej mise bol rak.

Prorok dostal ešte sto zlatých a domov ho zaviezli „aby múdrosť peší nechodila“.

Prvopis tejto rozprávky zachoval sa v pozostalosti Dobšinského u p. J. Čajaka v Petrovci pri N. Sade.

Do tlače bol tento rukopis opäť prepracovaný, doplňovaný novými vetami i slovný výraz kde-tu popremieňaný. Tak:

Rukopis: „,Pri mojej žene i tá naučila by sa o nedlho nič nejiesť. A keď na ženu nemôžem spoľahnúť sa, čo začnem, to začnem na svoju ruku, ale hádam len voliako vyžijem.‘ Ako si pomyslel, tak sobral sa s kravou do trhu.“

Tlač IV., 32: „,Jednak moja žena neopaternica, skoro naučila by mi ju nič nejiesť, čo by som dostal? Hm, ale čo keď, keď ani tej kravičky nebude? Eh, čo mám veľa hútať: najde sa, hádam, aj pre mňa voljako remeslo na svete, z ktorého vyžijem.‘ Ako si zamyslel, tak urobil; hnal kravu do trhu.“

V rkpe: „ostatné peniaze prepil na víne“, v tlači je pridané: „Sedel pri ňom do druhého dňa“; v rkpe: „V peci iste skoro potlelo a kým ten tam dakde do druhého dňa pil, aj v izbe vychladlo“, v tlači: „V peci nie len sukňa ztlela, potlel aj všetek oheň, vychladla aj pec aj izba, kým muž tam kdesi pri tom víne sedel“, v rkpe „nemohla ľuďom na oči“, v tlači str. 33 je pridané: „dobre že ešte hodil jej muž tam voľač pod zuby“, v rkpe „všetku múdrosť ližicou bol pojedol“, v tlači „pochlípal do seba“; v rkpe „ukradol“, v tlači „vzal“; v rkpe „na miesto nedovedie, nuž uvidíš, čo s tým robiť sa bude“, v tlači str. 34 „na miesto nepostaví, nuž uvidíš, že najmieň aj na to druhé koleno okriveje a potom ho už máme za šticu“; v rkpe „skoro roznieslo sa“, v tlači „ako hrom roznieslo sa“; v rkpe „trebars zjedla i húsku i vždy dostávala, čo takto k prorokovi doputovalo“, v tlači str. 35 „i húsku i prasiatko, ešte potom i všelinečo požúlila za tým kochom, čo takto ku prorokovi doputovalo“; „ktoby bol bo videl“, v tlači „ktoby o tom bol vedel i najmenšie nadštrknúť“; v rkpe „a dumal, že prorok mienil a poznal ho“, v tlači str. 36 „a na inšie ani nepomyslel, len že to prorok naňho vraví“; v rkpe „keď tretí niesol jedlo: Už sme pri treťom. A ten mládenec padol pred prorokom na kolená“, v tlači „zase keď tretí niesol: ,Či som ti nepovedal, že dočkáme sa aj tohto tretieho!‘ A tento tretí mládenec nestačil ani jedlo na stôl položiť, už padol pred prorokom na kolená“; v rkpe: „veru sme to my traja ten prsteň potisli: ale urobte to voliak, čoby ste nás neprezradili, dáme vám radšej i my sto rýnských…“, v tlači: „ale čože, keď tak ľahko zošmiknul sa do vačku?! Len vás už o to prosíme, navlečte to voljak, aby ste nás neprezradili; veď vám, hádam, ani my nechceme zadarmo. Ešte aj u nás najde sa nejakých tých sto rýnštiakov“; v rkpe: „Tam už to bude moja starosť“, v tlači str. 37 je pridané: „Peniaze boly hneď tu. Tamtým ešte šupelo, čo to, ako to bude na ráno. Ale náš prorok spal spokojne.“ Ďalej v rkpe: „Na ráno dosť nevidelo sa panej toho najväčšieho moriaka zarezať; ale jinak nebolo, prorok rozkázal a zlatý prsteň tam našli v zobole jeho“, v tlači je rozšírené: „Ráno skoro by bolo všetko rozišlo sa na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zarezať, že kdeby sa tam vzal jej prsteň. ,A už toho inde nemáte, ani k tomu mak neprídete,‘ poviedal prorok; ,veď azdaj znamä neklame!‘ Nuž už len oľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam ti mu bol v zobole!“; v rkpe „ten v tom pomykove už nevedel“, v tlači „a ten v súrke nevedel“; v rkpe „len s tou ženou mal vždy trocha galiby“, v tlači je pridané: „len s tou ženou mal ešte neraz pračku i omykačku“. Nakoniec v tlači je pripojené: „Len, vraj, ako jej ho to požičiaval? Dobrý prorok a chlap na svet súci aj to vedel.“

2. Posledná zkúška umenia prorockého vystala vo verzii, ktorá bola v novších časoch (1906) zapísaná v Spišskej stolici (Národopisný Věstník IV., 215). Svojim úvodom pripomína prvú verziu z Prostonárodného Zábavníka IV., (Levočského).

Bohatý sedliak bol by sa veľmi rád stal farárom. Učiteľ dohováral farárovi, aby mu dal starú reverendu a starú knižku a potom že mu povedia, že už je hotovým farárom, aby si išiel do sveta hľadať službu. Išiel teda; prišiel do dediny, keď práve deti išly do školy. Všetky mu bozkaly ruku, a tak sa už pokladal za farára. Na večer išiel na faru, tam ho prijali ako farára a druhý deň ráno mal mať kázeň. Počínal už trochu lepšie, než jeho starší súdruh, začal naozaj kázať, vlastne ľud hrešiť: „Vi sce zaviślive a hamišne — jedno druhemu zavidzice a śe klamece,“ ale ďalej už nevedel a tak povedal: „Pratajce śe z toho koscela, bo vi śe tu všicke prepadnece a ja s vami.“ Všetci ľudia utiekli a on za nimi prišiel na faru a povedal farárovi, akých to má hlúpych ľudí. V iných verziách sa tu obyčajne kazateľňa zrútila, a pod.^[163]

Potom nasleduje odhalenie krádeže snubného prsteňa kráľovho. Zlodejov odhalili ako v predchádzajúcej verzii: prvé jedlo doniesol mu inaš a on riekol: „Už mam jedno,“ druhé jedlo priniesla frajcimirka a on povedal: „Už mam druhe,“ a keď mu tretie jedlo doniesla kuchárka, vravel: „Už mam trece.“ Kuchárka začala ho prosiť, aby ich nevyzradil. Sám potom strčil morke prsteň do zobola.

1. Verchratskij, str. 134 — 7, zaznačil verziu zo Šarišskej stolice.

Farár a jeho ďak náramne radi pili pálenku. Všetko prepili, Žid im nechcel nič dať na dlh. Ďak išiel kupovať farárovu kozu, že sa napije aspoň na oldomáš, a tak dostal u Moška pálenku na dlh. Jeden druhému tak dlho kozu predávali, až ju Moško zhabal.

Dohovorili sa potom, že ďak ukradne súsedovi Ivanovi dva voly, odvedie ich do doliny a potom Ivanovi povie, že pop takú má takú knižku, z ktorej pozná, kde sú ukradnuté vecí. Tak sa voly nešly a Ivan im vyplatil sto zlatých.

Súsednému grófovi ktosi ukradol celú pokladnicu peňazí, počul o tých dvoch hádačoch a poslal pre nich. Doviedli ich a zatvorili do izby a oni si vyžiadali po krčahu piva a pálenky. Peniaze ukradli sluhovia, báli sa hádačov, išli načúvať pod okná. Keď prišiel prvý, vypil ďak jeden pohár a povedal: „Tu je jeden.“ Sluha to vzťahoval na seba. To isté počul potom druhý i tretí sluha.

Prišli potom všetci traja, priznali sa, že vedia už, že oni poklad ukradli, vyznali, že ho ukryli do smetí, a priniesli ho. Gróf im sľúbil odmenu 10.000 rýnských, z radosti pridal im ešte, keď mu priniesli pokladnicu, krásny voz s koňmi a postrojom.

Po nejakom čase obkradli zlodeji iného pána a on povolal obidvoch hádačov. Farár nariekal, že teraz sa všetko prezradí, ale ďak vedel si pomôcť. Zapálil dom a potom bedovali, že zhorela im kúzelná knižka, z ktorej čarovali. A tak dlho boli veselo živi.

2. Etnorg Zbirnyk III., 138 — 142 č. 5., má verziu zo Zemplínskej stolice.

Boly neúrodné roky a farár so svojím ďakom nemali čoho žiť. Ďak povedal, že bude kradnúť a farár že bude hádať. Ďak ukradol kravu, priviazal ju v húští a farárovi riekol, kde je krava. Farár sa prechádzal po dedine, ľudia plakali, že im zlodeji ukradli kravu. Farár ich tešil, že má knižku, v ktorej najde pravdu, a že krava je v húšti, nech rýchle pre ňu bežia, že zlodeji ju chcú zarezať. Za odmenu pýtal si farár desať zlatých. Potom ďak ukradol dva silné voly a zahnal ich do hlbokej jamy. Farár opäť to hospodárovi vyjavil. Za odmenu si pýtal dvadsať zlatých.

Tak hádal i ľuďom z druhej dediny a preslávil sa ako veľký hádač.

Z cisárskej pokladnice skapaly peniaze. Ukradli ich dvanásti najvernejší dôstojníci a zakopaly ich do hnoja. Cisár poslal pre hádača, alebo hádačku, koč so štyrmi koňmi, ale nikto nemohol uhádnuť, a cisár všetkých zmárnil, tristo ľudí, jedných dal povešať, druhých postrieľať. Napokon prišiel koč pre popa a ďaka. Ďak tešil farára, že predsa treba umrieť, keď nie dnes, tak inokedy, a povedal, aby si u cisára vymienili izbu, dobrého jedla, a pitia, pálenku pre ďaka, víno pre farára, každému po dvanástich fľašiach; ráno že budú hádať. Cisár im vyhovel.

Farár nariekal, že opustil deti a ženu na veky, a ďak sa radoval, len aby mu Boh pomohol do rána vypiť dvanásť fliaš pálenky, že bude ráno veľmi opilý a nebude vedieť, ako ho budú popravovať. Nalial si jeden pohár dobrej pálenky a vravel farárovi: „Už jeden.“ Pod oblokom načúval práve ten, ktorý peniaze ukradol, a keď počul tie slová, naľakal sa, že to dobrý hádač. Prišiel druhý načúvať pod oblok; ďak vypil práve pohár pálenky a povedal farárovi: „Toť už druhý.“ Zlodej sa veľmi zľakol a utiekol, že on vie pravdu. Išiel počúvať tretí a ďak práve riekol kňazovi: „Už tretí! Už je tu“ (a ukazoval v bruchu). Zlodej sa vrátil k svojim druhom, že je zle. Ale druhí neverili, a tak išiel štvrtý a tak prišli všetci jeden za druhým, ako ďak pil svojich dvanásť pohárov. Keď pil dvanásty pohár, vravel: „Čo sa bojíš, ja už vypil z jednej fľaše dvanásť.“ Zlodeji dobre nepočuli pod oknom a zdalo sa im, ako by povedal, že tu sú všetci. Išli ich teda prosiť, aby ich ráno nedali zahubiť. Zaklopali, farár sa zľakol, opilý ďak otvoril dvere a zlostne im povedal: „Čo hľadáte v noci, zlodeji?“ Priznali sa, že peniaze tú v hnoji, a ďak odpovedal: „A ja už viem.“ Farár rozradostený začal zlodejov hostiť svojím vínom, ale ďak hrozil.

Ráno zavolali ďaka a farára pred cisára. Farár opilý nevedel vravieť nič, ďak povedal, že nevie nič, iba že peniaze sú v hnoji. Peniaze naozaj v hnoji našli. Cisár bol spokojný, že peniaze dostal nazad. Nedbal, že sa nedozvedel, kto ich ukradol. Pýtal sa farára a ďaka, čo chcú za odmenu. Kotol peňazí, že sa oň čestne podelia, aby ich dal odviezť domov. Na ceste sa radili, čo robiť, aby už nehádali. Ďak poradil, aby farár faru zapálil, že to nebude škoda, lebo je to dedinská fara, a ľudia faru vystavia, a potom nech povie, že zhorela tá knižka, z ktorej pravdu vyjavoval.

Fara tu zapálená a zároveň zhorela čarodejná kniha tiež v rozprávkach z Haliče, ako i podobne v jednej poľskej z Tešínska a vo verzii s Ceylonu. Viď Anmerk. KHM Grimm II., 405, 408. Viď moje Lidové povídky slovanské, sv. I., str. 23 — 86.

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVII., str. 91 — 2 č. 40, je rozprávka „Dobrý lekár“ zo Spišskej stolice.

Kráľ na poľovačke vrazil si kosť do krku a nikto no nemohol vyliečiť. Bohatý kupec poznal sedliaka, ktorý vedel pomáhať ľuďom; kráľ poslal preňho koč. Sedliak povedal, že pomôže kráľovi, keď mu sľúbi, že sa nebude hnevať. Vymienil si, že sa kráľ musí položiť na veľký stôl, a kráľovnú poslal preč. Udrel kráľa mocne päsťou po hrdle, kráľ hneď vyskočil a bol zdravý. Sedliak prosil kráľa za odpustenie, že ho udrel. Kráľ si vymienil, aby nikomu o tom nehovoril, a bohate ho odmenil.

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp., 682 č. 104; Kurylo, Mater. dialektol., 63, Javorskij, Pamjat. Galič., 91 č. 70; Bos. Vila sv. XVII., str. 34; Kićine priče, 76; Hallgarten, Rhodos 159.