ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenskú verziu rozprával Martiš Dobružský „z úst ľudu“ v Nár. Hlásniku XXVII., (1894) č. 10 str. 227 — 229., „Kedy prestali 60-ročných ludí zabíjať“. Podávame ju vo vernom znení:^[165]

„Za onoho času, lebo vám iste neviem povedať, kedy to bolo, ale ľudia vravia, že stalo sa to, čo vám tu chcem opísať. Počul som od dosť múdrych ľudí — boli snáď múdrejší, ako ja, lebo som im uveril —, že človek každých sedem rokov svoju kožu (obnovi) v celej hrúbke soderie, obnoví a preto vraj aj príroda a povaha človeka mení sa každých sedem rokov. Toto potvrdiť môžem aj ja, lebo ako študent bol by som dal neviem čo za makové rezance; potom bryndzové halušky predčily u mňa bohvie aké pečenky, a teraz po päťkráť siedmich rokoch nedbal by som, čo by všetky prívary a múčne jedlá premenily sa na mäso. Poznal som jednu vdovu, ktorá v sedemdesiatom roku prvý raz začal jesť kapustné závitky (štrúdle) hýbanice. Myslím teda, že deje sa to (tak) aj s obyčajmi národov, len že nie v siedmych rokoch, ale snáď v siedmych vekoch.

Tak bolo v obyčaji, rozprával mi môj súsed, ktorý na priadkach, páračkách zvykol krátiť čas poslucháčom rozprávkami, hádkami: ten sused, reku, rozprával mi, že veru to bolo smutné, keď 60-ročných do roboty nesúcich a tak darmo chlieb jediacich, museli vlastné detí zabiť, a preto povstalo vraj to porekadlo: ,Starým ľuďom len budák (sekeru) do hlavy.‘

Bol vraj jeden 60-ročný starček tak šťastný, že mal veľmi dobrého, poslušného a povďačného syna. Tento syn dostal rozkaz, už neviem od akých pánov, lebo vtedy ešte neboli notári, slúžnovci, ficišpani, ministri, no ale boli páni, a ako vravím, rozkázali synovi, aby svojho 60-ročného otca zabil.

Keď prišlo nejaké trápenie, súženie, šiel tajne na poradu a potechu k otcovi, ktorý ako zkúsený človek vedel svojmu synovi vo všetkom poradiť, a môžem povedať, že syn veľmi si chváleval svoj skutok, že otca pri živote nechal.

Po viac rokoch jednoho dňa vstúpil syn smutný, utrápený ku otcovi. Otec sa ho opýta:

,Syn môj čo ti je?‘

,Otec môj, zle sme. Pan Boh dopustil na nás veľkú pokutu; dažďa sme nemali celý rok, ľudia hladom mrú, bieda je po celej krajine, mali by sme do tej božej zeme zrno dať a nemáme ho, čo tu robiť?‘

Starček sa zamyslel; po malej chvíli pýtal sa syna:

,Syn môj maš ešte ovce a lanskú slamu?‘

,Oviec toľko už nemám, ako som mal, ale ešte sa najde tak do päťdesiat hláv a slamy lanskej ešte chvála Bohu mám dosť.‘

,Vyvoz tú slamu na zem, tam chovaj ovce rad-radom, pokým ti bude slama stačiť; tú slamu potom pohrab a zem plytko preor a spoľahni sa na Pána Boha, on svojich neopustí.‘

Syn otcovu radu poslúchol, urobil všetko na vlas a požehnanie nevystalo, lebo nasledujúcu jar všetky zeme porastené boly burinou, len poslušného synove zeleňaly sa bujnou pšenicou.

Ľuďia chodili krásnu oziminu obdivovať a nie jeden krútil hlavou pošepkávajúc, že je to nie s dobrým, že ten vie porobiť.

Dopočuli to páni a ako strygoňa dali ho pred seba zavolať.

S odmeranou vážnosťou zasadla sesia k výsluchu tohto domnelého čarodejníka.

,Ako si ty prišiel ku tak krásnej ozimine?‘ pýtal sa ho najstarší. ,Boh mi ju požehnal, že som poslúchal radu staršieho.‘

,A kto to bol ten starší.‘

,Na to vám neodpoviem, lebo by ste pokutovali nielen mňa, ale aj toho staršieho.‘

Páni po krátkej porade sľúbili poslušnému synovi, že ani tomu najstaršiemu nestane sa nič. Syn vyrozprával pánom, že on svojho otca nezabil a od toho dostal tú múdru radu.

Páni nahliadli, že jeden zkúsený 60-ročný starček má viac rozumu ako tisíc mladých, nerozvážnych ľudí. Uzavreli teda, že nebudú viac 60-ročných ludí zabíjať.“

Srovnaj môj článok v Zs. d. Vereuis f. Volkskunde 1898, str. 25 — 29; Chavin, Bibliographie arabe VII., 199 č. 224; Zachariae, Kleine Schriften, 69; Wesselski, M. A. Mittelalters, 133, 237 č. 48; Ján de Vries, Die Märchen vom klugen Rätsellösern, 220; Wesselski, Der Knabenkönig, 34.

Národný Hlásnik, roč. XXVIII., 1895, č. 4 str. 83 — 85, má rozprávku, ktorú podpísal neznámy pseudonym Ogneslov Dobrodružský a pripísal „z úst ľudu“.

Pani nádherne oblečená stretla sa raz na krížnych cestách s inou ženou, oblečenou do chudobných šiat, ktorej vpadlá tvár a kalné oko prezrádzaly najväčsiu biedu. Pani sa jej pýtala, čo je ona za biedna stvorenie. Odvetila bojazlive, že je Pravda. „Keď si ty Pravda, dobre sme sa sišly, ja som Krivda, poď so mnou, vyhľadáme si nocľah v tejto dedine.“ V krčme najaly si izbu. Kým išly spať, obrátila sa Krivda na krčmára. „Tu máš moje peniaze, samé tvrdé toliare, opatruj mi ich do rána, neminie ťa odmena,“ a podávala mu v ručníčkoch zaviazané črepy. Krčmár ochotne prijal miesto peňazí črepy. Krivda drychmala v mäkkých perinách a Pravda bola učupená v kútiku na zemi a nespala. Keď sa Krivda vyspala, išla s Pravdou ku krčmárovi a pýtala na ňom peniaze. Krčmár úslužne priniesol panej jej batôžtek. Krivda rozviazala batôžtek a zdesene vykríkla na krčmára: „Ty zlodej, dala som ti čisté striebro a ty mne chceš vyplatiť črepy.“ „Prosím, veľkomožná pani, ja som vám vrátil vaše peniaze, ako som ich prijal, ani som sa ich nedotkol.“ Ale Krivda mu nadávala, že ju chce oklamať a že musí dostať päťdesiat palíc. Pravda sklopila hlavu, zapchala si uši a išla za Krivdou, pyšne si vykračujúcou. Krivda prišla pred pánov, tí ju prijali s otvoreným náručím, nedali jej ani dovravieť a hneď odsúdili úbožiaka. Krčmár sa bránil, odvolával sa na svoj bezúhonný život, na svedkyňu Pravdu, ale všetko darmo, musel žiadané peniaze složiť. Vyniesli na dvor lavicu, nevinného krčmára na ňu svalili, sputnali mu nohy, hlavu dali medzi železá, drábi sa postavili s jednej i druhej strany a lieskovice len tak povetrím svišťaly. Úbožiak krčmár nariekal, prosil, aby mu odpustili, až napokon vo veľkých mukách zvolal: „Pravda, kde si?“ Pravda, stojac pri nohách, celá sa zatriasla, slzy jej vypadly, ale ako zazrela Krivdu, ceriacu zuby, pri hlave krčmárovej, zapchala si oboma rukami ústa.

Odtedy Pravda onemela a skryla sa, kým ju ľudia nenajdú, ako Jánošíkove poklady.

1. Malinowski, str. 134 — 5, č. 3, zaznačil verziu zo Spišskej stolice.

Lakomý kupec dal si zhotoviť tajnú pivnicu, uschoval tam svoje peniaze a chodil ta v nedeľu miesto do kostola. Raz prirazil dvere a kľúče zabudol vonku v zámku a tak tam zahynul. Po čase majster prišiel ku kupcovej, či sa už podívala do tej pivnice, a našli tam mŕtvolu v rozklade.

2. V Černého Čítanke I., 28 č 44, je verzia „Drahá repa“.

Chudobný sedliak daroval cisárovi Jozefovi veľkú repu, vyrastenú v jeho záhrade. Cisár dojatý dal mu dvadsať dukátov. Sedliak doma vychvaľoval štedrosť cisárovu. To primalo lakomého súseda, aby išiel k cisárovi a daroval mu teľa, mysliac si, že cisár viac dá za teľa, keď za jednu repu dal dvadsať dukátov. Ale cisár ho prehliadol a dal mu za jeho teľa repu, že ho stála dvadsať dukátov.

Podomné sú anekdoty o Nasr Eddinovi od iných spracované. Srovnaj Rozvídky Mich. Dragomanova I., 221 sl.; Wesselski, Arlotto I., 226; Savčenko, Russ. skazka, 60; Levčenko, 217 č. 311; Gajret XI. (1927), 155.

1. Český Lid VII., str. 46, má verziu „Nežiadaj chudobného mzdy“. Podľa rozprávania Ivy Minárikovej, bohyne v Mor. Lieskovom, zapísal Joz. Čižmár.

„Notár, ktorý zadržoval robotníkom mzdy, umrel a mal slávny pohreb. Po pohrebe žiadali dvaja čierne oblečení páni sedliaka, aby ich zaviezol do ich domova päť hodín cesty. Ako páni sadali do voza, videl, že majú kopytá na nohách, a naľakal sa toho, lebo vedel, koho povezie. Keď ušli päť hodín, octli sa na veľkej zelenej lúke. Páni riekli sedliakovi, že sú tam doma. Vtom sa zjavily jedny dvere, páni kázali sedliakovi, aby išiel dnu, tam že mu zaplatia. Prišli až k ,jedenadvacaterým‘ dverám, a ako ich otvorili, stál tam ten notár i s ružencom, ktorý mu dali do hrobu. Čerti rozkázali sedliakovi, aby notárovi strhol ruženec, že s ním nemôže vstúpiť do pekla a že ho predsa zaslúžil za svoje zlé skutky. A keď sa sedliak zdráhal, hrozili mu, že sám bude musieť horieť v pekle miesto notára; ako ho strhol, otvorily sa druhé dvere, kde horel hrozný oheň. Čerti povedali sedliakovi, že tam bude notárov duch horieť na večné veky, dali mu päťdesiatku a odprevadili ho na lúku. Sedliak sa domov vrátil polomŕtvy a rozprával žene a všetkým známym, čo sa mu prihodilo. Nechceli tomu veriť, otvorili hrob a notár naozaj už nemal ruženec.“

2. V rukopisnej sbierke rozprávok J. Ľ. Holubyho, str. 23 — 24, je táto verzia:

„Geľka, jako slobodná dievka, slúžila v Beckove u Šimku, ktorého stará žena chodila o palici a tak bola skúpa, že nikdy žobrákom almužny nedávala, ale jej nevesta bola dobrá, tá obživovala žobrákov. Keď stará Šimková onezdravela, prišiel ju františkánsky kvardián vyspovedať; ale ona neumierala. Jej muž raz čistil po rebríku v zahrade hruškový strom, spadol a zabil sa; keď sa to dopočula Šimková, ručala hrozne a v tom ručaní v ten istý deň skonala. Pochovali jich do jednoho hrobu. Geľka aj s druhou slúžkou spávaly vonku na násype a raz v noci počuly, akoby na povale mnoho kosí brinkotalo, a plot prašťal, jakoby sa cezeň ťažký muž driapal. Geľkýna kamarádka zavolala: ,Nemusíte cez ploty chodit!‘ Vtom počuly, jakoby tie kosy s brinkotom do bariny na dvore popadaly a tam trepotaly, a videly dvoch čiernych psov vo dvore so svietiacíma sa očima. Toho sa už dievky naľakaly a utekaly do izby. Tam sa chlapček ohlásil: ,Iva, Iva, tu sú dedenko a vedú za ruku babičku.‘ Nevesta, deti a dievky v smrteľných úzkosťach prebdely až do rána; potom poslaly babu Jablonkovú do kláštora pre stätenú vodu, ktorou baba dom a humno vykropila. Mnohí ľudia starých Šimkovcov videli v noci po smrti chodiť. Raz sa dievke zjavil Šimko v snách, a keď sa ho pýtala, prečo chodí po smrti, odpovedal jej: ,Mojú ženu nechcejú pustiť do neba, lebo tam nemala nič prichystané, keď nikdy almužny nedávala; povedz ale neveste, aby prikazovala deťom svojim, štedre almužny dávať. Moju paličku ale nedávajte vnukovi, ale ju vložte do vŕby pri zahrade.‘ Hneď ráno paličku ta vložili; ale jakýmsi činom sa dostala tá palička židovi Svrčkovi: potom v jeho dome strašilo. Aj Kročitému sa Šimko v snách zjavil a povedal mu, aby dala jeho nevesta tri omše odslúžiť a štedre udelovala almužny. Potom mali v dome pokoj. Žid Svrček palicu kázal zahodiť. Keď ju večer chlapi zahodili na krížne cesty, išla po mesiačku baba od kútnice, paličku zdvihla a podopierala sa na ňu. Sotva doma zaspala, počula po celom dome buchot a hrmot, a hneď ráno zaniesla paličku do kláštora. Tam sa jej vysmiali, že sa jej to snívať muselo, a že bola palička pekná, podržali si ju. Pater Vályi sa na to vybral na vozíku nezdravého zpovedať, a keď sa navracal a už sa blížili ku klášteru, kone sa splašily a skákaly tak, že jich kočiš ani utíšiť nemohol, a ledva z vozíka mohol soskočiť aj s františkanom. Palička stála v kúte kuchyne. O polnoci sviečka shasla a po celom kláštere bolo počuť hrmot a buchot. Mníši povyskakovali s postelí, zapálili hromničku a klášter svätenou vodou vykropili. Ráno poslali paličku organistovi: ale aj tam cez noc pokúšalo. Keď sa tak presvedčili, že to ten mrtvý Šimko pokúša, vybrali sa s paličkou na cinter, a keď videli do Šimkovho hrobu hlbokú dieru, tú paličku ta vopchali,^[166] hrob vysvätili a pokropili: a odtedy viac Šimko nepokúšal.

(Túto fabuľu mi Anna Zamec-Geľova s takou tvárou rozprávala, jakoby sa o tom ani len pochybovať nemohlo; lebo že ona vtedy slúžila v Beckove (pred viac než 50 roky), sama to šturganie kosí a drúžďanie plota v noci počula, tých čiernych psov s iskriacíma očima videla a toho chlapčeka počula, keď hovoril, že dedenko vedú babičku za ruku.)“

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti V., 141 — 142 č. 6., je táto verzia:

V Bojniciach (Nitr. st.) boly kedysi povestné kúpele. Každý chorý sa tam uzdravil. Ale majiteľ kúpeľov dal si draho platiť a veľmi zbohatol. Chudobný človek nemal prístupu. Raz prosil chudobný chorý pútnik majiteľa kúpeľov, aby mu dovolil sa vykúpať aspoň vo vode, ktorá odteká z kúpeľov nepotrebná, že nemá zlata ani striebra, že mu to Pán Boh vynahradí. Ale majiteľ mu toho nedovolil, že žobrákov nepotrebuje. Pútnik vravel: „Keď si taký tvrdý, nech ti i peniaze stvrdnú a voda nevoda.“ Kým slnce zapadlo, liečivá voda prestala tiecť a žriedlo vyschlo. Kúpele spustly. Majiteľ si z toho nič nerobil, má vraj už plné sudy peňazí, kúpi si zámok s oknami, koľko do roka dní. Ale keď prišiel do pivnice k svojim pokladom, videl, že sa všetky peniaze premenily na kamene. Bohatý majiteľ kúpeľov síce dávno zahynul, ale skamenelé peniaze sa dosiaľ ukazujú v Bojniciach.

V Codexe Revúckom B, str. 105 — 106, citovaná je z Korabinského Geograf. Lexikonu, str. 785, rozprávka z obce Turíka v Liptovskej stolici, že sa tam nachodí plno skamenelín pšenice, jačmeňa, hrachu, šošovice, konopného semena i peňazí. Býval tam vraj na vŕšku zámok a tam žil nesmierny lakomec. Bol potrestaný tým, že všetko to skamenelo i on sám so svojou ženou v dva kamenné stĺpy, ktoré sa ešte ukazujú.

Túto legendu rozprával Št. M. Daxner z Malohontu v Codexe Tisovskom C, str. 66 — 68, a jeho rozprávanie je odtlačené s drobnými len zmenami, najmä jazykového rázu, v Prostonár. slov. povestiach V., str. 18 — 21, „O človeku, čo nikda nehrešil.“ Bola odtlačená potom ešte v Slov. obrázk. kalendári XII. (1883), str. 34 — 35. Reprodukovaný je tento text nad iné dosť verne, vykonané boly ojedinelé väčšie-menšie zmeny lexikálné, ako „čítau dokjal mohou celí od boha den v Biblii…“, kde-tu bol text vyšperkovaný novou vetou, ako, „bodaj redšej prepadol do sytna až na dno!“, na konci vložená sentencia: „Bo, vraj, najtiaž len raz opiť sa, potom to ide ak po remesle.“

Čert si umienil, že pohne k hriechu človeka, ktorý nikdy nehrešil. Navrhol mu, aby vraždil alebo sa rúhal Bohu, alebo sa opil, a dal mu deň na rozmýšľanie. Človek premýšľal, čítal celý deň v pobožných knihách a pomodlil sa. Keď sa na druhý deň čert ustanovil, človek mu povedal, že nezhreší jemu k vôli, a posielal ho do pekla. Čert mu dal ešte deň na rozmýšľanie. Statočný človek poznal, že všetci sme hriešni, že čert môže mať pravdu, a napokon sa rozhodol, že sa dopustí najmenšieho hriechu, že sa opije, potom sa vyspí a bude mať od čerta pokoj.

Išiel do hostínca a podíval sa plným skleniciam hodne na dno. Keď sa vrátil domov, začal proti svojej obyčaji robiť garazdu. Malé vnúčatko sa rozplakalo, chcel ho udrieť po chrbte, ale ho udrel po hlave, že naveky onemelo. Tak nebolo zrazu „hroma, ani paroma, ani čerta, ani svätého, ani Boha, ktorého by nebol pospomínal, ktorému by sa nebol rúhal“.

Tak, hľa, čo narobí obžerstvo? Keby sa nebol opil, mohol svätý umrieť — a potom nebolo väčšieho zlolajca, zlodeja a zbojníka od neho.

Celkom rovnako bola táto legenda odtlačená v Národnom Hlásniku III. (1870), č. 5, str. 163 — 164.

Je to stará stredoveká legenda. Viď: Wesselski, Mönchslatein, 22 č. 17, str. 99 č. 81; Zachariae, Kleine Schriften 181; Kümmel, Drei italien. Prosalegenden, 37 nasl.; M. Montanus, Schwankbücher, ed. Bolte 167, 583 sl.; Romanische Forschungen XVI., 333; Kolberg, Lud. VIII., 146 č. 59; Wisła IV., 768, XI., 448, XIX., 454; Dobrovolskij, Smolenskij Sb. I., 321 č. 15; Carnoy, Littér. Picardie, 136; Kennedy, The Fireside Stories of Ireland, str. 125 sl.; Balaganskij Sb. 182; Zs. d. V VKunde XXIII. — XXXIV., 98 č. 9; Národop. Věstník, sv. XVI., 115; Velten, M. Erzähl. Suaheli, str. 47.

V Prostonár. povestiach VIII, str. 37 — 46. podal Št. Marko Daxner z Malohontu verziu látky pod nadpisom „Statočný valach“.

Gazda sa stavil o sto zlatých, že má verného a spoľahlivého valacha. Súsed sa k nemu vybral na salaš a dohováral mu, aby mu predal barana, ale márne a tak sa vrátil bez úspechu. Potom sa ta vybrala jeho dcéra, vznietila vo valachovi prudkú lásku, ale jednako nemohla ho obmäkčiť, aby jej dal najkrajšieho barana. Dosiahla len toľko, že ju nazajtra pozval, azda si to inak rozmyslí ona alebo on. Ale i druhý deň odolal prosbám milenkiným, až tretí deň podľahol a dal jej barana. Skoro potom začal ľutovať, že sa dal obmäkčiť, a premýšľal, čo by mal povedať gazdovi, ako baran skapal. Nepáčily sa mu všetky výhovorky, čo i pravdepodobné, že je to cigánstvo, a rozhodol sa, že pánovi povie, že ho dal peknému dievčaťu, aby sa mu dalo bozkať. Naozaj, keď prišlo Demitra a gazdovia sa sišli, aby odobrali počty a baču a valachov vzali na otázku, valach rozprával všetko podľa pravdy a milý sused musel složiť sto zlatých. Druhí sa mu smiali, aký drahý bol ten baran.

Rukopisná predloha tejto rozprávky je v Codexe Tisovskom C, str. 4 — 11, a je nadpísaná „O drahom barancovi“.

Hojné opravy a škrty v texte a prípisy po strane ukazujú, ako sa Št. Daxner snažil, nakoľko mohol, spracovať ľudovú rozprávku slohom nakoľko možno ľudovým. Porovnanie s tlačou ukazuje, že text bol pre tlač znova upravený. Úvody sú tu načrtnuté tri a úvod vytlačenému textu ešte najbližší znie:^[167]

„Kde bolo, tam bolo — bolo to tak z večera, v sedljackej izbičke za bjelim lipovím stolom sedelo tam dakelko dobrich súsedou, zhovárajúcich sa o vecach, najviac gazdovských. Edon sa ponosovav, že má huncvuta sluhu, že si nevje s nim radi dat. Druhi spominav, že má dobrje voli. Tretí sa hotoviv, že si na prijduci jarmok lepšie kone zaopatrí. A domovni gazda vichvalovau svoje ovce a dobrího valacha, čo ich pase. ,A už, susedjo moji,‘ povje tot gazda, ,vjete, že ja nerad velje hovorim, ale čo povjem, to stojí. A ja vam zas len povedam, že nito nad muojho valacha vo svete statočnejšiho, čobi tak verne služiv, tak nikdi v ničem gazdu neosvabiv.‘ ,Ej, kmotre,‘ ozve sa jeho sused, ,nebucte lahkoverním! Verte mi, váš valach je takí huncvut, ako ktoríkolvek druhí.‘ ,A už to zas ni,‘ odpovje gazda. ,A už to vera tak! A abi ste nenazdali, že z pestva povedam — čo stojí stavka?‘ ,Pre mňa trebas sto zlatich.‘

,Nach bude,‘ uderiv sused pestou na bjeli lipovi stuol a podav pravú ruku gazdovi. ,Ak vaš valach mne nepreda najpeknejšieho v stade baranca a nepovje vám ciganstvo, že mu ho vlk zchitiv, ja vam dam tich sto zlatich.‘“

Pastierska idyla pred príchodom dievčaťa a stretnutie valachovo s dievčaťom opisujú sa temer doslovne rovnako s rukopisným textom, rovnako knižne, neľudove: „Zelenje hori, hustje húštavi! Z popod nich počut tichuo hrkotanja vinucího sa dolu dolinou horniho potuočka, zponad nich počut zvonce pasucich sa po vonavich lučinach barancou,“ atď.

Rozprávka táto rozprávala sa od samého stredoveku a prenikla do podaní všetkých národov európskych. Srovn. Chauvin, Bibliographia arabe VIII., 166 č. 180; Wesselski, Mönchslatein, str. 3. 197 č. 1; Märchen. d. Mittelalters, 32, 200 č. 111; Materialy i práce kom. językowej I., 271 č. 12; Etnograf. Zbirnyk VI., 78 č. 219; Hnaťuk, Geschlechtsleben ukrain. II., 247, č. 285; Rudčenko I., 211 č. 39; Hrinčenko I., 92 č. 120; Federowski, Lud białoruski III., 118 č. 213; Levčenko 222 č. 325; Kića VIII., 1912 č. 3; Sb. za nar. umotvor. IX., odd. 3., str. 171, sv. XXXVI, str. 137.

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti III., str. 58 — 9, je rozprávka „Nemožno každému vyhovieť“. Nárečím spišským podáva Ján Kovalčík.

V úvode sa udáva miesto, kde sa dej koná. Stalo sa to dávno „v jednej malej dzedzinke pod Tatrami, skadzeľ vidno i Gerlachovce, dze še šumňe plátno bjelí“. Pred päťdesiatimi rokmi vybral sa mlynár na jarmok do Soboty. Posadil svojho trinásťročného chlapca na somára a sám išiel vzadu. Stretol ich pán a smial sa, že starý vzadu čichá smrad zo somára. Mlynár predišiel somára a viedol ho za sebou. Potom sa opilec smial, že jeden somár vedie druhého, a povedal, aby si starý sadol miesto chlapca sám. Mlynár poslúchol. Ženy ľutovaly chlapca, že musí ísť pešo, a druhí somára, že sa sotva vlečie, a mlynára vyhrešili. Mlynár viedol prázdneho somára, ale husár sa mu smial, prečo na ňom nejdú obaja. Urobili tak, ľudia vracajúci sa z mesta sa im smiali, že somár zdochne ak ho neponesú. Somár naozaj pod ťarchou klesol a mlynár so synom mu sviazali nohy, prestrčili kyj a niesli ho.

Stretli verbírov, kaprál mlynárovi povedal, nech radšej hodí somára do vody, než aby ho tak vliekol. Mlynár poslúchol, v meste nakúpil vecí, keď sa vracal, somár sa medzitým prebral tak, že mohol naň položiť vrece s tovarom.

Túto anekdotu som rozobral v pojednaní Na vsech ne ugodiš. Pričta A. Sumarokova i jeja paralleli, Rus. fil vestnik sv. 35, str. 226 — 238. Wesselski, Nasreddin II., 244 č. 541; Zb. jslav. XIX., 28 č. 23.

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti VI., str. 111 č. 34, je rozprávka „Trasovisko na vrchu ,Mucha‘ (Mohoš)“.

Na vrchu Mucha v Gemerskej stol. je močarina, o ktorej sa rozpráva:

Pred dávnymi časy sa tam osadil jeden roľník s rodinou, rúbal hory, obrábäl polia, vystavil si chalúpku a žil s rodinou v pokoji. Keď bol starý, napomínal svojich synov, aby žili spolu a dedictvo nedelili. Keď však otec umrel, synovia sa rozdelili; napokon zvýšilo ešte šesť bujakov. Usniesli sa, že ich vyženú na vrch Muchu, a na čiej čiastke ľahnú, toho budú. Vyhnali ich na pašu; keď sa išli bratia podívať, na čí diel si bujaci ľahli, našli na vrchu „Mucha“ v močarine len rohy bujakov trčať. Bratia sa vrátili, delenie zrušili a žili spoločne, ako otec radil. Keď pastieri v noci na Muche počujú hukot, znamená to, že niekto umrie; keď bujaci ručia, bude delenie.

Podľa maďarského spracovania M. Tompu.

V Časopise Muz. slov. spoločnosti X., str. 68 — 70, je rozprávka „Zlaté zrnká na Ostrom vrchu“ z Vrboviec v Nitranskej stolici, odtlačenú v sbierke Beblavého 42 — 6.

Úvod viď 151 M.

Valach pásol gazdove ovce pod Ostrým vrchom. Prišiel čierne oblečený pán, že ovce na „paprčkoch“ nosia zlaté zrno. Gazda hľadal po Ostrom vrchu, prezeral stajňu a ovčie paprčky a nikde zlata nenachodil. Potom vyniesol všetek hnoj z ovčiarne, ktorý tam bol za koľko rokov, na pole, urodilo sa mu prekrásne žito a zaň utržil mnoho zlata.

1. Verchratskij, str. 118, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

Chlap si nabral hliny a prišil si ju na nohaviciach na kolená. Potom kľakol a prisahal pred pány, že medza je tam, kde prisahá. Páni však ho dali ťahať koňom a tým označili medzu a potom upiecť, preto že krivo prisahal.

Podobné rozprávky z nemeckých a škandinávskych krajín sú sostavené v Am Urquell III., 188 a 303. Viď i Ztschft f. Volkskunde IV., 1892, 259; Seifart, SM Hildesheim, 20; Witzschel, Kl. Beiträge II., str. VIII.; Schwartz, S. Brandenburg, 195 č. 134; Jegerlehner, SM Oberwallis 256, 327, č. 34. Podobnú srbskú zaznačil S. Trojanovíć, Žrtveni običaji, str. 66. Srp. etnograf. Zb. XXXI., 86, XXXII., 118 č. 13.

Obyčajne má taký krivoprísažnik drn alebo prsť v topánke a tak prisahá, že stojí na svojom pozemku.

2. V Slovenských Pohľadoch XVII., str. 119, je rozprávka zo Starej Turej v Nitrianskej.

Mariša krivo prisahala, vždy potom behala k stromu a niečo hovorila. Strom uschol, Mariše sa nič nestalo.

Martinových chasník ju raz, keď chcela zasa stromom zatriasť po prísahe, niečím pofŕkal. Mariša sotva odišla domov, ochorela, ležala sedem rokov a márne jej hľadali pomoc.

V srbskej národnej poezii bol milovník princeznin obesený, potom sa milenka vedľa neho povesila na suchú olivu. Vesirovia, ktorí týchto dvoch ohovorili, boli povesení na zelenú jedľu. Táto jedľa uschla a suchá oliva sa zazelenela. Maretić, Naša narodna epika, str. 925.

3. V rukopisnej sbierke rozprávok J. Ľ. Holubyho, na str. 49, je zaznačené toto:

„Baba Janíčka bola po prvý raz vydatá za Nerádom. O tom rozprávala, že raz na Tatrách pri Podhradí falešne prísahal, aby si kus cudzého pozemku privlastnil. O týdeň na to onezdravel, celé leto ,krochkal‘, v tej nemoci všetko pohovoril, čo kedy komu ukradol, odtajil, odprísahal, nadul sa jako mech a zomrel. Z huby sa mu samá kolomaz valila, a sotva ho dali do truhly, rozpučil sa.“

Medvecký, Detva, str. 207 — 8, zaznačil verziu z Gemerskej stolice.

Turci vzali kríž z Jeruzalema a zatvorili ho v zámku, ktorý mal sedem železných brán. Radili sa Angličan, Francúz, Rus, Nemec, Talian a Slovák, ako ho dostať. Angličan navrhoval, aby zaplatili Turkovi, čo chce, Francúz chcel ho vydobyť vojskom, Rus s ním súhlasil, ponúkal kozákov, všetci súhlasili s touto kozáckou výpravou, ale Detvan sa osvedčil, že kríž ukradne. Naozaj kríž doniesol, divotvorným prútikom otvoril brány a uspal stráž. Za svoj čin nechcel nič.

Doslovne rovnako odtlačil túto rozprávku už predtým Peter Tomkuljak v „Tovaryšstve“ I., str. 215 — 6.

Podobná je omnoho kratšia anekdota u sedmohradských Sasíkov, Haltrich, Zur VKunde, str. 131, kde Maďar, Sasík a Valach (Rumun) sa radili, ako by Krista s kríža vysvobodili. Valach, že ho ukradne. Podobne i rumunská dlhšia rozprávka Schott, 289 č. 41: Srb, Nemec, Maďar a Rumun sa radia, ako by sa zmocnili tela Ukrižovaného. Etn. Zb. XII., str. 114 č. 130; Bulašev, Ukrain. narod., str. 174.

Trochu iná je srbská verzia: Vrčević, Pripovijetke kratke, I. 45, č. 102.

Etnogr. Zbirnyk III., str. 54 — 5 č. 20, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Kristus išiel svetom a najal do roboty Rusína, Maďara a Žida, aby prišli ráno pod dedinu. Rusín celú noc plietol krpce, Žid si zavinul hlavu šatkou a začal sa kývať, naraňajkoval sa a len potom išiel do roboty. Maďar, kalvín, vstal ráno, vzal chleba a slaninu a išiel do roboty. Prišiel prvý, pozdravil „Daj Boh šťastia,“ a Boh mu dal úrodnú, rybnatú krajinu. Rusín prišiel druhý, Boh mu povedal, že šťastie už dostal Maďar, dal mu neúrodný kraj, kde musí ťažko robiť a pomáhať ešte kalvínovi. Napokon prišiel Žid, šťastie mal Maďar, robotu Rusín, na Žida prišlo iba šudierstvo; kúpil si sirky, ihly, všelijaké papiere, farby, stužky, nože a chodil po dedinách šudiť ľudí.

Srovn. podobne Haltrich, Zur VKunde, 119 č. 17. a 18; Vuk St. Karadžić, 289 č. 5; Vuk Vrčević, Pripovijetke kratke, sv. I., 45, č. 103; Mitteilg. f. Zigeunerkunde II., 85; Grdžíć-Bjeloksić, Stotina šaljivih priča, str. 91; Jacimirskij, Skazočnoje sokrovišče, 165.

1. Verchratskij, str. 121, zaznačil zo Šarišskej stolice toto:

Prišiel Lach z Varšavy, mal šerú sukňu, šabľu pri boku, nepozdravil Rusnáka a nepovedal: „Pán Boh pomáhaj!“ Rusnák ho chytil za bradu a naučil ho pozdravovať. Stretol potom Poliak hus a povedal jej, že ho Rus naučil pozdravovať.

Pri tom je poznačené, že je tu reprodukovaná posmešná pieseň, rozšírená v Haliči.

2. Etnogr. Zbirnyk IV., 180 č. 2., má verziu zo Zemplínskej stolice „O Haličanoch“.

Prišli traja Poliaci zpoza Beskýd k nám. Tam sa nerodí kukurica. Dali im jesť mladú varenú kukuricu, u nás ju tak jedia, že len zrná obhrýzajú a stopku zahadzujú. Ale Poliaci zjedli to i so stopkami a ospravedlňovali sa, že nevedeli, ako sa to jie, a mysleli, že sa to všetko má zjesť. Vyzvedali sa, či rychtár s úradnými ľuďmi mnoho jie; niekedy áno, niekedy nie. A oni povedali, že u nich musí rychtár každý deň piť. Jedno ráno nepriniesli nijakú zálohu do krčmy. Krčmár ukázal rychtárom, že po ovse niečo bieleho behá, že poľný vartáš dobre nedozerá. Išiel teda ten vartáš to z ovsa vyháňať, a rychtár vzal medzitým tri štvrtky pálenky. Pili každé ráno pálenku a nosili v kapse chlieb zakusovať. Bol to tam pes, vylákal ho teda ku krčme, hodil mu chleba a rychtár mu už vzal pálenku. Pýtali sa ho, čo to z ovsa vyhnal. Tak Poliaci za jedného psa, ktorý po ovse chodil, vypili tri štvrtky pálenky.

Ján Botto (Spevy, 96) zbásnil r. 1879 povesť o Ctiborovi, a podľa toho rozpráva sa v Sborníku Muz. slov. spol. VI., 115 — 116 č. 40:

Na Beckovom hrade sídlil kedysi bohaprázdny Ctibor. Ten raz v nedeľu, keď sa práve zvonilo do kostola, dal zatrúbiť na hon. Mních napomínal pána, aby v nedeľu pamätal na Boha, ale Ctibor ho odbil, kto Boha potrebuje, nech ho hľadá, a odišiel na hon. Celý deň poľovali v horách, na večer jeden poľovník vyzval Ctibora, aby už nechali poľovačku, že sa noc chýli a tá má strašnú moc. Ale Ctibor nedal na jeho „babské“ reči a dal rozkaz ďalej poľovať. Tu zazrel postrelenú srnu, bežal za ňou neschodnými cestami, až kôň pod ním padol. Ctibor potom uvidel mátohu; bol to Lesný duch, ktorý ho vyzval, aby zastal; tam že je jeho právo, ktoré nikto neporuší. Zver unavene odpočíva, beda Ctiborovi, ak bude ďalej loviť. Ctibor vykríkne: „Rušaj na lov!“ a ako posedlý behá horou pomätený; vlastní psi ho naháňajú ako zver. Ráno márne hľadali Ctibora; zmizol. Keď sa zotmieva, počuť, ako psi naháňajú každú noc svojho pána Ctibora.

Táto povesť náleží do okruhu povestí o divom lovcovi. Viď moje Povídky lidu opav. a han., 120; Allemmania XI., 23 č. 9; Zs. d. V VKunde XXVI., 271 č. 47; Deutsche VKunde Östl. Böhmen III., 234 č. 39 — 40, IV., 55, X., 117 č. 193; Graber, V. S. Kämten, 81 č. 97.