ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Prostonárodnom Zábavníku I. (Prešpurskom), str. 7 — 26, číta sa „Národnia rozprávka o Dragomírovi“. Po strane je pripísané: „Originál Cod. II. Rev. VII.“ a tento text je v Codexe Revúckom B, str. 7 — 39.

Podávame text Prostonárodného Zábavníka I. a odchýlky Codexu Revúckeho B sú zaznačené pod čiarou:^[40]

„Bou jeden bohatý kupec, ten mau jedinýho syna (nazveme ho Drahomírom), který sa na svetě ničoho něbáu. Keď mu povjedali, že dakdě máta (máce), on sa hněd osmeliu ta jíst, hoc o pou noci. Mohli ludja akjekolvek strašnjé věci rozprávať, jemu to všecko jedno bolo; ta išjou on, či do pustých kostolou, či na čynteřín, či do krypty, či do koštjalnici. Kdě luďom hor vlasy stávali, kde strašlivá hrůza na nich připadala a kdě sa ako osyky triasli, tam sa Drahomír ľaknaut němohou (ňeveďeu), ani ako mak.

Za dlhý čas po takých (takových) městoch chodiu, kdě, ako povedali, mátalo, ale vše nadarmo. Ráz si umjeniu sveta skúsit: ,Keď,‘ povedá, ,tuto^[41] takej veci njet, čo by ma přestrašila, puojďem svetom a něodpočinjem, pokjal něskusím, čo je to: báť sa; akokoľvek buďe, já puojdem.‘

Toto mieněnja oznámil Drahomir^[42] otcovi a spolu ho i poprosiu, aby mu dačo peňazí dau na cestu a jednýho koňa. Otěc sa na tjeto řeči velmi preděsiu, ľebo veděu, že to dobre něvypadně, a svojho syna veľmi rád viďeu. ,Ach, synok, čuože ti to pred seba berješ; voliu by si len tu doma zostát; veť ťa nič nenautí ta jisť, a kdo vje, či aj do dákej zkazy v cuzině něprijďeš.‘

,Nahajťe že mi len, oťec, po vuoli,‘ odpovedau Drahomír, ,kdo nič nezkausí, nič ňevje. Něrobťe si za mna myšliénky; či vás parom po nich, len ma vypravťe!‘

Tieto veci^[43] otca velmi zarmautili a preto mu na veky na pameti bolo, čuo by on robiť mau. Dlho si on hlavu lámau, ale šecko nadarmo. Na ostatok ta išjou ku kňazovi, i na poradu i na prosbu, a slúbiu mu veľa peňazí, ak ho od tej cesty odvedje. Kňaz šecko krásně vypočúvau a ľen dlho mysľeu, čuo má urobiť, lebo sa na peňaze bou ulakomiu. Naposledy ku kupcovi takto přeřiekou: ,I, priatelko, čuože sa tak velmi mátě báť. Lahko ja to zpravím; ľen ho dnes na večer ko mně pošlitě, uvidítě, že ho tak nastraším, čuo mu hor koncom vlasy stávať budú. Muožete věriť, že sa mu zajtrá odněchce do sveta ísť.‘

Otec Drahomírou naradovaný domou^[44] odišjou, a čuo mu kňaz poručiu, to vďačně vykonať přisľúbiu. Pod tým časom zavolau kňaz k sebe zvonára, ktorý na děvjatau hodinu zvonjevau. ,Počuješ,‘ povedá kňaz zvonárovi, ,dněs na děvjátau cengať nebuďeš, ja mesto ťeba druhýho pošlem, ale či vješ čuo? Na mraku toho obesenca snímeš a na váhu zvonovu ho přivjažeš, za to ti statočně zaplatím, a potom ti povjem, pre čuo som ti to urobit kázau.‘

‚I, keď ľen to, čuože by som to něrobiu,‘ odpoviedau zvonár, ,veru ho tak zvjažem, čuo sa ani něpohně. A keď mi i na pálenku dátě, i to dobre.‘ S tím odišiou zvonár a po malej chvíli šibenca na zvonovú váhu za hlavu priviazau.

Samým večerom Drahomír sa před kňaza ustanoviu, a že čuo treba, sa spýtau. ,Nič inšvo,‘ odpovědau kňaz, ,len to, že mi zvonár ochoreu a či by si na děviatau mesto něho zazvoniť něchceu.‘ ,Nuž čuožeby nie, veru vďačně,‘ odpovědau Drahomír.

O děvjátej hodině vo velkej tme makajúc hore schodmi až pod zvony sa domlatau a tu mesto povraza na šibencovie nohy sa našlapau.

,Nuž, kýho že ty tu čerta robíš?‘ zavolau Drahomír nahněvaný. ,Keď si chorý, prečuože na peci něležíš, a tu sa ti ešťe na váhu vytára, a zvon ani len pohnuť němuože. No len sa dobře drž, ja mesto povraza za tvoje nohy zazvoním.‘

Tak sa stalo. ,Poď už dolu,‘ povědau k šibencoví Drahomír, ,hádam ťa už aj ruky bolja — ažda sme statočně nezazvonili?‘ Ale mu šibenec nedau ani slova odpovedi.

Po chvíli ho zas volau, aby sa dolu poberau, že viac zvoniť nětreba. Zas ľen ticho bolo.

,Nuž keď něchceš, zostaň tu,‘ povie mu na ostatok, ,prě mňa sa morduj až do rána. Já nědbám, hoc aj sa ztrepeš.‘ S tím Drahomír odišjou namrzený ku kňazovi.

,Co tam?‘ zpítau sa kňaz vonkoncom zplašený, ,ako že sa ti vodilo? Či sa ti dačo něstalo?‘ ,Ej, horkvo stálo,‘ odpovedau Drahomír, ,neviem, čuo by sa mi malo stáť, hyba ten blázon zvonár, nože no, chorý sa na zvon vydriapau, tak že som ho za nohy držjac, vyzvonit museu. Pravda, sa mocně ulapit museu, aby ho rozohnaný zvon nezaraziu a nezabiu. Ale či něchce, či nevláze dolu zíst, on na moje volanja nič ňepodbau; tak som sa i kus namrzeu a tak som ho viseť nahau.‘

,Dobre, dobre,‘ odpovedau kňaz, ,ďakujem ti za poslúženia, ale by si dobre urobiu, kebi si aj zaitra večerom prišiou, mau by som ti dačuo naručit.‘

,Vdačně,‘ povědau Drahomír a odišiou. Doma poznovu otca trápiu, aby ho do sveta vypraviu, a z toho sa něborák otěc na veky večmi a večmi zarmucovau.

Zvonár mezitím ku kňazovi zavolaný, vyrozprávau, že všecko tak vykonau, ako mu poručenvo bolo. ,A veď si len pomyslitě,‘ povědau naposledy zvonár, ,Drahomír tak mocně toho šibenca šklbal, že mu jednu ruku odtrhou, a tu som poprišívať ku plecu museu, aby som toho zločinca celýho na šibenicu^[45] zakvačit mohou.‘ ,Škoda preškoda, že sa nám to něvydarilo, boli by sme hodně peňazí dostali,‘ povedau kňaz. ,Ale vieš čuo, musíme dačuo urobiť, čuo by ho nalakalo. Či by sme mu už pres rozum prejst neveděli? Takto zpravíme; v malom kostolíčku,^[46] kde sa mrtvié tělá kladú, zapáliš sviece a jednu umrlčú truhlu z krypty vyněsieš a položíš pred oltár, prikryješ touto bielou plachtou, potom si do něj ľahněš tak jako umrlec. Na pounoc pošlem Drahomíra sviece poutierať, a ty len ticho buď, pokuď^[47] jích něpoutiera; potom sa pomalí v tej plachtě hore dvíhaj a tak těmným hlasom k němu premluv: ,Čuo ti mňa tu něpokojíš? Stoj! Tu umreš! Ľahni na moje mesto, nikdy viac sveta něuvidíš.‘‘

Všecko na vlas to vykonau zvonár. Drahomír ale, keď viďeu, že sa mrtvý hor dvíha, k němu blížeji přikročil a povedau: ,Nuž, čuo že ti je? Či si dobře nědomreu? Lahni si a buď na pokoji, ja s mrtvými nič němám.‘

Zvonár mezitým strašně a pomalí sa udvihovau a Drahomír sa mu vždy lepšie prizerau. ,Čo by ti hrom do maťeri,‘ povedau rozhněvaný Drahomír, ,mně sa vidí, že si sa s tym světom dobre něrozžehnau, muožem ti preto prípinok dať.‘ V tom vylomiu zo stolca^[48] nohu a milýho zvonára po hlavě tresk, že ho krú ústy a nosom zaliala a že sa hneď do umrlčej truhly vyvrátiu. ,Nětreba ti viac,‘ mysľeu si Drahomír, a tak išiou vedla rozkazu ku kňazovi to, čuo sa stalo, oznámit. Na kňazovu otázku, že ako sa mu vodilo, odpovedau Drahomír: ,I nuž veru dobre, hyba že som sa na toho mrtvýho pred oltárom velmi nahněvau. Lebo sa len ráz začau hniezdit a v plachtě ukrúcený hor sa dvíhau a mňa na druhý svet volau. Já som mu len pekně, že s mrtvýma nič mať nechcem, aľe on vždy horšie. Reku, ma poslúchně, naostatok ma tak dopajediu, že som ho nohou zo stolca^[49] tak zavaliu, že nikdy viac nestane.‘

Kňaz pri tejto rozprávky na celom těle jako prút sa triasou, a ak náhle Drahomíra domou prepustiu, sám do kostolčoka bežau pozrieť, čo sa to porobilo. Něborák zvonár bez duši vystrený ľežau a kňaz do velkýho strachu prišjou, lebo něveděu, čuo ludia na to poveďja.

Samuo prvuo bolo, ta išjou ku kupcovi a vyprávau^[50] mu, že sa zo šeckou sílou vynaložiu, aby jeho syna na lepšje myšlienky naviedou, ale že šecko nadarmo. Potom mu i to oznámiu, že za zvonárovu smrť pľetku mať buďe. Kupec si tedy slovo vymeniu a kňazovi i peňazí dau i za ustávánie mu poďakovau.

Drahomír svojho otca zase len za peniaze a koňa unúvau, a to čuo den, to večmi. Naposledy utrápený otěc poradiť si něveďeu a syna do sveta s plačom a bolesťou vypraviu. Dal mu peňazí, koňa a druhie potřebnie věci; matka na rozlučnuo dobrý obed připravila: mrvenicu s mliekom, lokše s makom a uděnú baraninu s krupou; do kapsy mu ukrútila postruhníky, oštiepok a parenicu.

Týto dobrí ludia s plačom sa rozlaučili. Drahomír, i pretože ho rodičja s plačom opúšťali^[51] i pretože nějistuo bolo, či sa dakedy vrátí, v myšlienkach zahružený pomaly cestu konal, ani mu to první druhý den z umu nevypadlo. V tomto stave tak málo na cestu merkovau, že ju i na tretí děn stratiu. Přišiou do húšťavy hustej^[52] a tmavej kdě ani dňa vidno něbolo, a po drahnej cestě^[53] sa na jednu polan domotau, a že sa zvečeřilo, tu i nocovau. Na druhý den ďaľej putovau, a čo ďalej išiou, to sa viacej do hustých hvor zaplietou. Najšiou on, pravda, i valašskie luby i ludenice v haštrových horách, ale ani znaku ludskýho. Ak prešjiou dajednu strminu, zase úbočou do doliny sa spustit museu,^[54] zas ces bány prechodil a na druhý vrch sa pirťou vydrápať museu. Neraz, keď sa grúnňom za dluhý čas předrapovau,^[55] pod zápole přišjou, ces kterie žjadna duša krem ptáka nepřeletěla. Přinaucený tedy bou zase sa vrátit, a keď sa dokántriu až do znovanja,^[56] o hladě a o smade úložinku si na noclah vyhladau a na pokoj sa uložiu.^[57]

Vidělo sa mu síce sprvu, že on i po tme tjéto vrchy prejdě a zase mezi ludí prijde, ale sa veľmi mýliu: čím ďalej šjou, tým hustějšie hory, častějšie bariny a lomy našjou. Dakedy aj za dva dni šou, čo ani něba něviďeu. Potravy němau a len kořenkami sa živiu. Na horách čučorjetky, v dolinách maliny jedávau, a ked i toho něbolo, i brusnice mu dobře padly.

Viac ako za šesť týždňou takto putovau a síla jeho zo dňa na děň ubívala; naposledy pre mnohie myšliénky ani sna němau, ba ani na svojho koníčka vysadnuť něvládau. Tak zmordovaný keď sa na dajeden kopec vydriápav, preopáčiu si čuo najvyšje drevo a z něho vyzerau, či dakdě dákuo pole, lauky, ďediny něvidí. I v noci to robievau, že ažda sa mu dáky oheň nězjaví.^[58] Aľe to za dlhý čas bolo nadarmo.

Po mnohom trápeniu a ustávániu ráz sa mu predca podarilo, že jedno maličkuo svetlo veľmi ďaleko dopáčiu, a hneď plný radosti umieniu si, ak náhle svitně, v tau stranu sa obrátit. Tak oslabený zavčasu za rana sa pobrau a pomály sa vliekou za celie dva dni, a ešťe predca nič něvypáčiu. Na třetí ďen viděu na raz jeden velký utěšený zámok. Drahomír nič neznau o tom, že tento pekný zámok bou od dvanáct duchou zakljatý, — ale sa mu skoro ukázalo, čo tam podstaupit museu.

Ako sa k zámku zblížiu, viděu jednu poriadnu otvorenau maštal a hneď do něj svojho unavenýho konika uvjazau; a za tým dnu vnišjou sa ohlásit. Za dluho sem i tam po zámku chodiu, mnohie ozdobenie světnice poobzerau, nadívau sa dost na velikom bohatstve, ale žjadnej ľudskej^[59] duši najsť nemohou. Naposledy do najozdobenějšej svetnici vkročiu, v kterej sa nachádzau jeden maličký stolík, obrusom prikrytý, a ňom žajdlík vína s jednou žemličkou, na flašky bou vyrytý ten nápis: ,Toto pře občerstvenia putujícímu!‘ Přelačnený Drahomír sa nedau dluho k tomu nahotovenímu^[60] olovrantu ponúkať, chutně mu padlo, až okriau. Mezitím i svojho koníka opatřit a daku potravu preňho vyhladať^[61] išiou. Mysleu si: ,Nakrmím ho, odsedlám a moje věci z neho zložím,‘ a v tom přijde do konici, tu si vidí koníka odsedlaního, očisteného a před ním obrok. ,I!‘ povedá, ,ak sa mi tak vodit bude, veru sa tu zabavím.‘ Tak uradovaný svojho koníka zatvoriu a zase do tej svetlici išiou, kde před tím bou. Ako dnu vnijde, velmi sa počudovav, keď jeden stolík pře jednu osobu přikrýtý a zvláštním jedlom naložený videu. Na tanjeri bou tento nápis vyritý:

,Putovníče, hladom zmořený, jež a chutně sa obžiu, to je pře těba.^[62]

,I, veru že si mi uhoveu, kdokolvek si,‘ povedau Drahomír, a zasadnuv si k stolu, napiu sa vína, najedou sa jedla a velmi si bláhau, že sa mu dobre vodí.

Po večeri zase šjou svojho koňa opáčit a vodou ho ponuknúť, ale koník už napojený veselo si poskakovau.^[63] To sa mu všecko páčilo.

Zatím do tej svetlici sa vrátiu a tu zo stolíka všecko odpratanuo našjou a postel pře jedního človeka pěkně připravenu, nad postelou na zlatej šnúrky viseu jeden pohár s tímto nápisom: ,Masť v tomto pohári pře teba, pocestní, připravena je!‘

,Čuo že to muože byt za mast,‘ povedau sám k sobě, ,a načuo že to bude?‘ Dlho o tej masti přemyšloval, ale nič nemohou vyhútať. Naostatok sa s tím uspokojiu, že ažda to dáka masť bude na to, ak by dáko trafiu ochoreť.

Šecko, čuo sa mu tu přihodilo, s radostou považovau a potom si namysleu, že v zámku předca dakdo musí byt kdo mu tak lahodí a za vuolou idě. A preto pustiu sa po celom zámku ešte ráz, či dakoho nenajde, ale ani duši nenajšiou. Naposledy videu v jednej steňe jedine malie^[64] dverce, kterie otvoriu, a tu sa mu ukázala jedná pěkná^[65] záhrada. ,I!‘ povedá, ,i to musím přeopáčit,‘ a po záhradě chodiac na krásných květoch sa natěšiu. Po mnohom přecházeňu naostatok k jednýmu velkýmu jezeru přišjou a v tom jezere videu jednu utěšenau krásnau pannu, po pazuchy zamořenú a zakliatu. Začudovau sa najprú velmi na tej kráse a potom k brehu přikročiu a přívětive takto k něj přemluviu: ,Krásná, utěšená panna, poď von z toho jezera a buď mi v mojej samotnosti za tovariškyňu.‘ Na to ona odpovedala:^[66] ,Milý pocestný! Ako já něznám, kdo si ty, tak mi je němožno k tebe príst.‘ ,Nuž,‘ povedá Drahomír, ,či sa ty už dávno tak trápíš a čuo že je za příčina, že si na toto prišla? Kdože o těba starost má a prečuože v tom zámku ludja něbývajú?‘

Na to odpovedala ta panna: ,Muoj otěc bou v tomto kraji kráľom a ešťe i těraz za čiernym morom mezi troma vrchy kraluje. Pokjal tu býval, oborili sa na něho druhí královia a všecko mu odobrali, krom^[67] tohoto samotnýho zámku. Nědluho zatým dvanást pěkelné šelmy i nad týmto zámkom sa zmocnili a mojich rodičou na zkázu obrátit chceli; ale že muoj otěc a matka mojá královské pomazanja prijali, tjé šelmy ani na těle ani na duši jim škodit němohli, len mňa jedinkau ako něpomazanú do tejto velkej klatby položili. Ach, už dvanást rokou minulo, že tu trpím a nik je nie v stave mňa vysvobodit.‘ ,Ach! nebožiatko!‘ povedau Drahomír, ,nuž v čomže tá tvoja klatba záleží? A jakžeby možno bolo těba vymeniť a vysvobodiť? Já rád i muoj život pre těba osanujem.‘

S velkou radosťou toto kňjaga (princeska) počúvala a hned mu vyrozprávala, čo má k jej oslobozeňú^[68] vykonat, takto:

,Ach, muoj drahý prjatel, ak mňa ty staděto vysvobodiť chceš, za tri dni, každý ďen jednú hodinu velikie muky podstaupiť musíš. Ak mňa ale vymeniš, i zámok od klatby osvobodíš; ale jestli sa ti ňepodarí, ty za ten pokrm a nápoj, čuo si užiu, a za opatrovanie tvojho koňa, tvojím vlastným životom zaplatíš, ako sa to i druhým před těbou stálo. Ale já mám dúfanja, že obstojíš, ak len trpelive všecko podstaupíš, čuo nasledovať bude. Ak sa na to podberješ, hneď dňes na večer všecky tie pekelnie šelmy k těbe prijdu a budú ťa najpru pěkně vítať, ty ale na jejich reči ani slova něodpovedaj. Keď vidja, že jim něodpovedáš, chytja ťa mezi seba a za celú hodinu ťa mučiť budú, ty ale ani slova něodpovez a len trpelive znášaj. Keď udeří hodina, prestanú ťa mučiť, odídu preč, a ty si na tú posťel ľahni, nad kterou ten^[69] pohár visí; vezmi potom z toho pohára masti, potri sa s ňou a hneď uzdravený buďeš. A to urob, kolkokolvek rázi ťa mučiť budú.‘

,Šecko, šeko, čožkolvek kážeš,‘ povedau Drahomír, ,pre ťeba urobím^[70] a podstaupím. Boh mi buď na pomoci!‘ A s tým sa docela^[71] odobrau od tej krásnej zakliatej knjagny.^[72] Navráťiu sa do svojej světlici a tam k prihotovenej nádhernej večeri sa posadiu a bez strachu chutně si zajedou a dobre sa napiu. O koňa sa mu nebolo treba starať, lebo bou dobre opatrený.

Po večeri zapáliu si na pípku a čakau na svoju hodinu. Po malej chvíli^[73] hrnuli sa do jeho světlici všecky té 12 šelmy s velikými kyjakámi ozbrojené. Najprú ho pěkně vítali, všelijaké otázky mu zavdávali, ale po chvíli naňho naskakovať začínali.

,Či si to ty ten, čuo našu moc a naše království podvrátit chceš? Či ty smješ sa na to dávať, že knjagu z ruk našich vysvobodíš a vytrhneš? Hu! hu! neujdeš naších ruk! Hu! Hu! tu tvoje kosti rozhážeme a dodrvíme, hu! hu!‘ Drahomír oněmeu ako ryba. Všecke šelmy na něho skákali^[74] a na tom mlčení sa polakali, lebo to za zlý znak držali; a hned nevolního Drahomíra pred seba postavili, od vrchu hlavy až do paty ako snop ukrutně mlátili a prali a naposledy omdleního na zemi nehali, a náhle hodina udrela,^[75] zmizli.

Po chvílky k sebe prišjou, po bjede prilaziu sa k posteli a k poháru a svojo sbičovanuo tělo potreu; a hned^[76] ako mu slúbenuo bolo, na raz čerstvý a zdravý ostau a hned si do posteli ľahou^[77] a spau až do bjelyho dňa.

Sotva ráno svitlo a Drahomír z pokojného odpočinku sa prebrau, už hotovuo na prikrytom stolíčku^[78] zazreu, a hned i do chuti si zajedou. Za tím prvá jeho myšlenka bola do záhradi jíst a pěknú princeznú navštíviť.^[79] Za čas ani hovoriť nemohou, tak sa na jej krásu dívau;^[80] jej pěkné belasé oči, jej zlatie vlasy po bjelom krku a prsoch puštěné, jej okruhlé ruky tak ho omámili, že nevedeu, čuo má robiť. Pozrela i ona na něho a jej tvár bola viac rozjasněná jako včera.

,Moja utešená krása,‘ zavolau Drahomír, ,pod, pod do mojich rúk a na moje prsá!‘

,To mi je ešte nemožno,‘ povědala ona, ,ale jako vidíš, dnes som o mnoho slobodnejšia ako posial. Ked ty to chceš, aby z tohto zakliatýho mesta k tebe vyšla, ešte dva večeri v mukách vystát^[81] musíš.‘

,Aj muoj živuot za teba^[82] položím,‘ odpovedau on, ,ja ťa v týchto mukách neopustím, čuokolvek podstúpiť musím pre těba, to milerád podstúpim.‘

Tak sa zhovárali a jeden druhýho potešovali až do mraku. Drahomír nahau svoju milovanú princezku v jezere a^[83] odišou od nej, ako keby mu bolo sily pribudlo.

V světlici přikrytý stolek, na ňom chutnuo jedlo a víno: Drahomír rezko a chutně si povečerau, ale tá nešťastná hodina sa blížila, a tu začau byť zkormúcený a videlo sa mu, akoby po jeho chrbtě mravce hňjezda robili.

Ráz sa začnú jeho hostia hrnúť, a ako pred tím, tak i teráz sa k němu prívetive prihovárali^[84] a všeličuo zpitovali.^[85] On ale mlčau ako stěna. Tí rozjatrení pekelníci nahněvali sa na jeho mlčenja, obstáli ho a schytili a odvjedli do jednej velkej paloty, tu vzali jeden mech, nadúchali ho, že sa dobre nerozpukou a metali ho mezi sebou ako jednu maličkú loptu, zaražujúc ho tíma^[86] kyjaký.

Po tomto trápení udrela hodina, pekelníci zmizli a Drahomíra nahali od poli mrtvího na zemi. ,Akože sa ta k mojimu poháru dopravím,‘ povedau Drahomír, ,ked som tak zmordovaný a pomoci nemám.‘ Po malej chvíli prevliekou sa, lezauc po zemi, po velkých bolesťoch až k svojej posteli a prisíliu sa s ostaťnou mocou až k poháru, potreu si rany a hned^[87] ozdraveu.

Tak sa zvaliu na odpočinok a ráno zase čerstvý oči otvoriu. Z rana jeho prvá myšlenka bola do zahradi ísť a princeznú navštívit. Tato uradovaná a veselá, svoje ruky proti němu rozpiala a už na samom vrchu stála jako na suchu. ,Poď, poď, krásny anjel do môjho náručja!‘ zvolau Drahomír netrpelivě.

,To urobiť nemuožem, muoj jedinký priaťel, lebo moje nohy sa ešte na vrch vodi prikované,‘ odpovedala ona.

Tu sa jeden druhýho potešovali, jeden druhýmu sanovali a žalovali, jeden druhýho napomínali, aby stáli boli až do konca. Princezka nevědela mu ak ďakovat, že ju tak věrně slobodí, a Drahomír neveďeu sa dosť nadívať na jej krásu až do večera.

Do svojej svetlici v ustanovený čas sa Drahomír ustanoviu.^[88] Na stolíku prihotovenuo jedlo nič ho netěšilo, zostau tedy lačný, lebo jeho dušu obklíčiu strach, vedeu, že dnes zajiste strašlivé mučení bude. A to ho i hned^[89] potkalo. Zlí duchové s hrmotem sa valili, a keď viďeu, že jeden velmi velký rožeň má,^[90] srdce mu opadlo. Vítali ho jako predtým, hovorili k němu prívětivě a vlídně, zpytovali se ho vlídně,^[91] ale on v tichosti čekau, čuo s ním robiť budú. Rozjedovaní ako sbesnělí za to, že jim odpovědať nechceu, pochyťili ho a na rožeň stiahli. ,To ti málo, hu! hu!‘ volali títo mučiari, ,zaslúžiu si vjac,‘ a položili ho na oheň, ,peč sa, upjecť ťa musíme! hu! hu!‘ a obrácali rožeň. V tom uděrila hodina a vláda pěkelná vzala koniec. Sami tí pěkelní duchové z rožna ho stiahli,^[92] omdletýho s masťou pomazali,^[93] klúče od zámku mu oddali a po jednom zmizli. Drahomír slabý a zmordovaný na odpočinok odišiou a do pěknýho rana spau, rano ale čerstvý do záhrady odišiou k svojej premilenej^[94] princezky.

Zdělaka ju vypáčiu, nádherně a slavně^[95] oblečenú, po záhradě chodit. ,Skončiu som,‘ zavolau^[96] uradovaný Drahomír, ,čuo mi bolo naručenuo. Teraz pod, zabudni na tvoju klátbu a muky.‘ ,Rada, milerada,‘ odpovedala knjaga^[97] s velikou radosťau, a po jezere ljetajúc k němu priletěla, zo srdca ho poobjímala a vyboskávala. ,Tebe ďakujem za moje vysvobozeňja, lebo som do věčnjeho vezenja a múk bola odsúzena. Za tvoju věrnú lásku, kterú si mi dosvedčiu, nemám ti čuo jinšvo dať, dávam sa tedy sama seba až do úplnej smrti na svedectvo, že já chcem a budem na věčnost tvoja; tento bielý ručník ti darúvám, na ktorom moje meno, mojho otcovo a matky^[98] zo zlatými literami vyšitvo stojí. Len to mi ešťe prislúb, že ma k mojimu otcovi zavedieš,^[99] a potom budem na věky tvoja.‘

Drahomír svoju zamilovanú princezku za pravú ruku ulapiu a prisahau jej, že nikdy druhú ženu mať nechce a jen ju rád bude vidieť až do smrti. S tým šli do zámku. Tu našli velmi mnoho ludí, kteří skrze Drahomíra od klatby tich pěkelných duchou osvobození boli. Šeci sa tejto premeni radovali, šeci za svuoj živuot, a za osvobozenja od klatby Drahomíra požehnávali, šeci sa mu s radosti^[100] plačom do večnej služby odávali a věrnost sľubovali.

Tak sa Drahomír stau velkým pánom, mau zámok, poddaných a krásnú věrenicu,^[101] ale umjeniu sa žiadost svojej princezky vyplniť a jej ku otcovi odšikovat.

Pod krátkým časom Drahomír so svojou milou vybrau sa do neznámího světa a chceu jej rodičou navšťíviť. Cestu konali na koňoch a radovali sa zo svojho štěstja. Ale jim tá radost dlho netrvala. Štvrtý den cesti sa končiu a oni prišli^[102] do jednej v hore vystavenej krčmi, v kterej jedna Ježibaba bývala i so svojou ďiovkou. Drahomír sa i Ježibabe i jej ďjouky popáčiu a tak sa obidve poradili, že Drahomíra na to privedú, aby si Ježibabinu ďjouku za ženu vzau. Ježibabe ľahko bolo počariť. Vzala ihlu a pichla^[103] mu ju do vrchního kabáta. Aknáhle se toto stalo,^[104] hned sa^[105] mrtvý vyvaliv.^[106] Kňjaga nad svojím Drahomírem litovala a horekovala^[107] a za^[108] celie tri dni a noci dobre že nezúfala. Takuo mala trápenia, že temer o rozum neprišľa.^[109]

Nuž, čuože bolo robiť? Či láska, či nie láska, na tretí den ho pochovali. Nevolná, utrápená princeska od velkýho žialu rukáma zalamujúc od Ježibabi sa odobrala a k svojmu otcovi ďálej cestu konala. Aknáhle Ježibaba viděla, že princeska preč odišla, hned milého človeka vykopala a z kabáta mu ihlu vytiahla. Drahomír pospolu ožiu, ale mu jeho život bou trpký. Najprú sem i tam chodiu, sám všecky kúty na všecky strani preopáčiu, ale svoju milú nikde najsť nemohou. Srdce ho bolelo, slzy mu sa z očí ronili, nariekau ako ďieťa, ale šecko na darmo.

,Puojďem za ňou,‘ pomysleu si Drahomír, ,a kďe jen ve světě bude, si ju vyhladám.‘

Ale táto mieňka mu nič neosožila. Ježibaba mu porobila, že od štvrt hodiny ďalej ísť nemohou, ale sa vrátiť museu. V tomto ustavičnom trápení neborák tak upadou,^[110] že len nohami zapletau a ako stín chodiu. Ako holub jastrabovi, tak on Ježibabe sa nemohou oslobodiť.^[111]

Ráz idě do lesa na přecházku a tam náramně svoju milú oplakáva. Len tu přijde jedna stará baba k němu, práve taká, ako jeho Ježibaba. ,Nuž, člověk, čože sa ty tak rmautíš?‘^[112] zpítala sa ho stará žena. ,Keby ste vedeli, stará matko, čo ma trápí, i vy byste zaplakali nado mnou,‘ povedau Drahomír.

,Já troška viem, čo ti chybí,‘ odpovědala stará, ,ale sa len tak netráp, veť sa to šecko napraví. Nuž a či by si len preca rád tú tvoju milú viďieť?‘

,Ach, akože vy, stará matko, o mojej milej znátě?‘ zpítau sa Drahomír celkom predesený.

,Ej, čuožeby to bola za robota, keby ja to nemala veďieť, čuo sa po sveťe robí, len pověz, či by si rád tú svoju princesku viďieť?‘ Odpovedau on: ,Len jeden jediný ráz by ju rád videu, potom nedbám, hoc i hned zomrjem.‘ ,Keď ja tak,‘ povie^[113] baba, ,ja ti tu radost urobím. Na tuto zelinku, tú si do ľavej čižmy pod slamu vlož a choď prosto na tvoju hospodu, neboj sa, tvoja gazdiná nebude mať viac nad tebou moci.^[114] Aknáhle do domu prijdeš, hned sa Ježibaba na mačku zpraví a bude na teba^[115] skákat: ale ti jen (ju) levou nohou kopni, pospolu sa na kolomaž rozleje; potom tvoje veci pober a prijď ke mne, já ti cestu ukážem, kdě se máš obrátiť.‘

Sotva Drahomír toto naučenja počuv,^[116] hned sa domou vrátiu, a eště obdelač bou, už proti němu jedna veliká mačka mraučiac bežala a hned naňho skákat počala. Ale on ju nohou kopou,^[117] i rozliala sa na kolomaž. Tak svoje veci pobrau, a ako mu povedanuo bolo, k starej sa navrátiu.

Stará ho čakala, a v ústred mu idauc povědala: ,No, či si tak vykonau, ak som ti kázala?‘ ,Hej,‘ odpovědau Drahomír. ,Tak sa nemáš čoho báť,‘ odpovedala stará, ,tá tam rozliatá bude, kým ja nápravu neurobím, ku něj nepuojďem a ju nevyliečim.‘ ,Teraz,‘ takto mluvila^[118] k němu ďalej, ,choď touto prostreďnou cestou, nevykroč ani na pravo ani na levo, len šadě prosto; tak prijdeš k jednímu velmi vysokému vrchu, do toho vrchu vidíš porobené stupně a tak po nich puojdeš až na samý vrch. Na tom vrchu prijdeš do jednej velikej záhradi a v tej záhrade vidíš každý květok človečou kosťou prikryty;^[119] ty ale šecky tje kosti do jednej jamy snos a dnu zahrab. Ten skutok ti bude ku šťestí slaužit. Ak ma neposluchneš, a čo ti kážem, neurobíš,^[120] tedy na to prijdeš, že i tvojíma kostmi druhie květy poprikrývanié^[121] budú. Pri této práci přistaupí k těbe jedna šelma, kterú si už predtim na tom zámku viděu, a budě ťa za tvoj skutok chváliť; potom sa ta zpítá, čuo za to žjadaš, že si tie kosti spolu snosiu a pochovau a tímto skutkom všeckie^[122] květy od tažkýho vezenía osvoboďiu. Ty ale si nic nežádaj, len aby ti ta potvora povědala, kde by tvoja najmilejšja bola, lebo ta potvora je králom nad všeckýma čtvernožnýma zvieratmi.‘^[123]

Drahomír sľúbiu, že všecko tak urobí, a s velkým poďakováním odišiou preč. Prišjou šťastlive do tej zahrady, kosti posberau a pochovau, a omdlené květky pospolu občerstveli; pri konci tejto práci zastihně ho šelma a pochváli jeho prácu. Naposledy sa ho zpíta: ,Čuo že za to chceš, že si to velkuo dobroďenia tým květkom urobiu?‘ ,Nie jinšvo, jen to,‘ odpovedau Drahomír, ,žeby si mi dopomohou moju utracenú milú viďieť.‘ ,To sa ti k vuoli staně,‘ povědala šelma, ,já hned mojich poddaných z celýho světa povolám, tí, ak ju zpáčili, najiste ti oznámia.‘

Vtom zatrúbí na jednej trúbě tak mocně, že sa zem strásla. Po chvílky všelijaká zvěrina sa ustanovila. Šelma od najvetšího do najmenšího sa vispituvala, či neviděli dakde takau i takú osobu. Ale ani jedno nic oznámit nevědělo. Na tom sa Drahomír velmi zarmútiu. ,Ach, čuoža já robit budem?‘ zavolau s plačom Drahomír. ,No, len sa neboj,‘ odpovědala šelma, ,a buď dobrej naději, čuo moji poddaní neznajú, to muožu vedět^[124] ptáci; odejdi tamto do tej druhej záhradi, tam najdeš mojho brata, který panuje nad všeckým ptáctvom, a on ti ukáže, kterou cestou jist máš.‘ Drahomír tak urobiu, ako mu bolo poručenuo. Keď prišiou do záhradi, hned přibehla k němu šelma a zpítala sa ho, čuo chce. Drahomír předložiu svoju žjadost. ,Rada já to urobím,‘ povědala šelma, ,lebo sa to i mne páčí, čo si v bratovej záhrade vykonau.‘ Vtom vzala trúbu a tak mocně zatrúbila, že sa zem ztriasla. Po malej chvíli hrůza ptáctva tak silně letěla, že sa až hory lámali od větra. Král sa jich zpíta: ,Či ste nikde nevideli takú a takú pannu?‘ ,Nevjeme o ničom,‘ bola odpověd. ,Ani nejmenší chýr nemuožeme poviedat.‘

Drahomír sa nad svojím stavom nešťastným preděsiu, omdleu a spadou. Za dlhý čas k sebe přijsť nemohou. Naposledy sa prebrau, hore vstau a v svojom trápení zavolau: ,Ja toto nepřežijem, já umrieť musím.‘ Vtom bolo počuť velký šuchot horou, šeci sa obrátili v tau stranu, aby videli, čuo je. A, hla, točiu sa z vrchu edon starý orol. Král, rozhněvaným pozorom naňho hladiac, strašlivým hlasom naňho sa obríknuv: ,Ak ty, prekliatý padúch, smieš tak pozdě chodit, keď já zatraubím?‘ Prestrašený orel pokorně sa výmluva: ,Muoj pane králi, já som za černo more jednú paniu prenášau, tam som sa meškať museu a nabolo mi možno skorej priť.‘^[125] ,A čuo to bola za panna?‘ zpítau sa veselším hlasom Drahomír. ,Je dcera krále Černo-morského,‘ rekně orel. ,A žije eště?‘ promluvil uradovaný Drahomír. ,Né, len žije,‘ riekou orol, ,ale práve teraz k sobáši sa strojí.‘ Drahomír zblednuv. ,Ach, čuože mám robiť já nešťastný človek? Kde že sa obrátím? Ak že já tu dlhú cestu vykonám? Já budem biedný človek, ak sa vydá. Keby ja len dák čím najskorej tam byť mohou. Muoj drahý orlíčku,‘ prehovoriu naposledy k orlovi, ,polutuj ma, prenes ma za čérno more. Smiluj sa nado mnou!‘ ,Já som starý a vladi tolko nemám, aby ťa tam odšikovau,‘ rečie orol, ,a tak to ani urobit nemuožem.‘ Drahomír neprestau prosiť, ale vždy nadarmo. Na ostatok orol predca len mu prislúbiu a riekou mu: ,Keď je tak, ja sa s tebou do cesti pustím, ale ak sa ti na mori dač zlího prihodí, tomu ti budeš vina, nie ja.‘ ,Ach, orlíčku,‘ rečie rozveselený Drahomír, ,keď nás Boh šťastlive k mojej nejmilšej dopraví, ja sa ti odslaužím, do úplnej tvojej smrti ťa opatrovať budem věrně. A keď zahyneme, nak bude, ak bude!‘

Vtom Drahomír sadnuv na orla a šťastlive přeletěli za more a pustili sa nad samuo město, kde princezkin otec bydleu. Tu Drahomír začau srdečně orlovi ďakovať za jeho ustávania a zpitovat sa ho, čuo je za tú velkú lásku povinný. Odpoviedau orol: ,Dobrým za dobruo. Ty mne na světě nic lepšího urobit nemuožeš, ako to, keď tvoj měč vytiahneš a mne hlavu odtneš.‘ Drahomír sa zlakou.^[126] ,Nuž,‘ povedá, ,či bi som ja to mojmu najvětšímu dobrodincovi urobiť mohou? Zachovaj Boh!‘ ,A ja ťa neprestanem za to prosiť,‘ povie orol, ,ja od teba vetšuo dobroděnia mat nemuožem. Ba i po mojej smrti za to sa ti odslaužit chcem, a síce takto: Keď mi hlavu odtneš, vymni zo mňa moje srdce a na dvoje ho rozkroj, ale tak, aby sa na jednom kraji eště spolu držalo, potom ho spolu zlož, a keď budeš žiadat peniaze a drahuo kamenia, hned v mojom srdci všecko najdeš, aknáhle ho zotvoríš.‘^[127] Vtom orol hlavu nadložil a Drahomír s velkou bolesťou mu hlavu odťau.^[128]

Drahomír srdce vyňau, rozkrojiu a žádostivý bou vedieť, či sa mu to vyplní, čuo žiada. Vinšovau si 100 dukátou — a při otvorení srdca vysypalo sa mu nenadajký^[129] zlato. Mezitím sa do města ponáhlau a hneď v jednom hostinci obsednuv. ,Čože tu novýho?‘ ptáu sa Drahomír. ,Náš milostivý kráľ,‘ rečenuo mu bolo, ,vydáva svoju dceru, která mnoho rokov v jednom zámku zakliata bola. Po celom městě rozkaz vydau a tento rozkaz na každej bráně pribitý stojí, že od velkej radosti šeckých ludí na svatbu volá, a kdokolvěk prijde, ten nje len jesť a piť,^[130] ale aj na každú každú hodinu dukát dostane na dar.‘ Drahomír to vyposlúchau a hned šest paríp a pěkný koč si kúpiť kázau. Šecko bolo nádhernuo, ale i draho zaplaťenuo. K tomu si opatriu mnoho čeladi, pre seba nádhernie šaty, i čelaď pěkně pripraviu.

Aknáhle to šecko bolo sporádanuo, dau po celom městě oznamiť, že kdo do toho a toho hostinca k jistýmu pánovi přijde, že nje len hodně jesť a piť dostaně, ale aj taněc, muziku mať bude a na každú hodinu 5 dukátov na dar obdrží. Pre túto príčinu mnoho ludí svadbu^[131] zaňachali a do krčmy k pánovi pospjechali.^[132]

Král to šecko počuv a viďev, čuo sa robilo preto si žiadau toho pána vidieť, tedy ho dau zkrze svojích služebníkou prosiť, aby sa uponížiu do královskýho paláca prísť. Drahomír odkázal, že hned prijde na poklonu. Mezitím Drahomír uradovaný, že svoju milú navštiviť má, umieniu sa predtváriť, aby ho hneď nepoznala. Vzau svojho služebníkovie šaty na seba a do svojích obliekou svojho služebníka a poručil mu toto:

,Ked ťa budu za pána uznávat a jako pána ctiť, tedy mezi rečmi vypros si od krála tú milost, aby tvojmu služebníkovi dovolili s mladou nevestou jeden malý taněc zatancovať.‘^[133]

Sotva do královskýho domu prišli, hned Drahomírouho služebníka panstvo mezi seba vzalo, ctilo a všelijakými jedlámi a vínom ponúkalo, naposledy i na taněc ho vyviesť chceli.

,Já som na to né jsuci,‘ povědau služebník, ,ale mesto mňa nech dovolja mojmu služebníkovi jeden taněc vytancovať.‘ To mu k vuoli urobili.^[134] Drahomír v sluhových šatách k mladej nevestě išiou a do tanca si ju pojau. V najlepšom tancu pustiu ten literámi zlatými vyšívaný ručník na zem, který mu mladá nevesta v zámku zlatom^[135] bola darovala. Ručník zodvihli, královi dali, šeci ho obzerali a nevedeli, kdě sa vzau. Šeci čakali, čuo z toho bude. Naposledy prišla mladá něvesta, obzerala ručník a poznala ho. Vtom Drahomír i se svojím služebníkom odešli preč, ale mladá s velkým podivením a radosťou zavolala: ,Nebude to muoj muž, čo som mu dnes prisahala, ale ten, čuo tento ručník ztratiu.‘

Pod tím časom sa Drahomír popreobljekau a sama mladá něvesta k němu pribehla, srdečně ho objímala a od radosti ani slova povědať nemohla, len ho navěky stískala a bozkávala.

Tak bolo radosti šadě plno!“

2. Túto rozprávku spracoval P. Dobšinský v Prostonárodných slov. povestiach IV., str. 61 — 78, „Nebojsa“. Vedľa verzie Samuelom Reuszom spracovanej mal ešte tri, ktoré zapísali Amália Sirotková, Ľud. Reusz v Gemerskej stolici a Eugen Vrahobor Šparnensis v Liptovskej stolici. Dobšinský pripojil výňatky z týchto verzií v poznámkach k svojmu textu.

Prvopis Dobšinského zachoval sa v jeho pozostalosti, ktorú má u seba p. Ján Čajak v Petrovci. V texte nachádzame rozličné zmeny štylistické a lexikálné. Hneď úvod „Kdesi, kedysi mal jeden bohatý kupec jediného syna, ktorý nebál sa — no, ale ničoho na svete, čo by to čo bolo bývalo!“ v rukopise „Jeden boh. kupec mal j. s., kt. n. sa — ale ničoho na svete!“ I ďalej je úvod v tlači značne rozšírený: v rkpe „pochodil či na bielom dni či na polnoc, všetky pusté zámky, kostoly, kostenice, cintoríny“, v tlači: „Jemu bolo všetko jedno, či na poludnie či na polnoc, pochodiť všetky pustie zámky, kostoly, kostnice, cintoríny, krížne cesty a kde len ľudia povrávali, že voľač ukazuje sa alebo tak a tak strašne máce“; v tlači IV., 62 vraví farár: „že veru ty si nedáš takto z prázdneho mecha strachu nahnať“, v rkpe „že ty to vykonáš“ v tlači IV., 63: „a telo odkveclo na druhú, len tak zdrochlo“ v rkp: „a ostatné telo zdrochlo na druhú“; v tlači IV., 64: „kňaz iba to chcel, aby Nebojsa išiel sám k tomu mrtvému“, v rkpe obšírnejšie: „Kňaz uradovaný pristál a myslel si: ,No len ty presvedčuj sa; veď ak dosial nevychitilo ťa, tam nadbehneš‘“; v tlači IV., 66: „celú noc od zimy drkotal“, v rkpe „na holej zemi a na zime nocľahoval“, v tlači IV., 66: „či si ty ten, čo nebojíš sa ničoho? Počkaj, nadženieme ťi my strachu! Takto vrúťiť sa nám dnu do zámku ako zbojník! Už viac síce neujdeš“, v rkpe: „Či si ty ten, čo nevieš báť sa? Počkaj, veď ťa my naučíme po kostole hvízdať! A čo ty tu chceš? A nebojíš sa? No, neujdeš našich rúk!“ v tlači IV. 74: „ale som prenášal až ta za Čierno more kňažňu černomorského kráľa“, v rkpe pridané: „Sám zmeškal som sa, kým som ju složil a otcovi oddal.“

Odchýlky lexikálné: v tlači IV., 61: „vlasy dúpkom stávali“, v rkpe: „ježily sa“; v tlači: „o život neprišiel“ v rkpe: „nezahynul“; v tlači: „pominul sa“ (IV., 62), v rkpe: „zomrel“, v tlači IV., 65: „krádol sa“, v rkpe: „pustil sa“; v tlači IV., 66: „spal si jako v oleji“, v rkpe: „spal ako zarezaný“; v tlači IV., 68: „aby ani ona nebola v starosti oňho“, v rkpe: „aby ani ona nebála sa“; tamže: „mrvil sa“, v rkpe: „videlo sa mu“; v rkpe: „vravia“, v tlači IV., 69: „zvreštia“; v tlači IV., 73: „po stupajoch dostaneš sa“, v rkpe: „po stupäjoch vydriapeš sa“; v tlači IV., 74: „čo to všetko vtáctvo“, v rkpe: „až hrôza vtáctva“; v tlači IV., 75: „neprestával unúvať ho“, v rkpe: „neprestál opytuvať sa“; v tlači IV., 76: „tátoše“, v rkpe: „parípy“; v tlači IV., 77: „posadil sa s kočišom na bak“, v rkpe: „sedel s pohoničom na baku“; a iných viac.

V ztratenom texte rukopisu Cod. II. Rev., p. 7, môžeme dosť bezpečne predpokladať text, zapísaný Ľud. Reuszom. On práve túto rozprávku poslal pre chystané pokračovanie sbierky Janka Rimavského, srovn. jeho list zo dňa 25. septembra r. 1850. Výťah verzie z Codexu II., Rev. p. 7, je v obšírnom sozname rozprávok, a z neho vidieť, že sa v podstate shodovala s verziou Prešpurského Zábavníka. Do tlače ju upravoval najskorej Ľud. Reusz, lebo on zadelil stručný výťah do „Soznamu povestí ponapravených a do tisku prihotovených“, a ten sa značne shoduje s výťahom uvedeným na str. 1; je len omnoho stručnejší.

3. Podľa podobného spracovania upravila B. Němcová rozprávku „Nebojse“ v svojich „Slovenských pohádkách“ I., str. 63, č. 6., nie podľa Ľud. Reusza, ako sa nazdával V. Tille v svojom rozbore na str. LXII.

4. Z textov, ktoré mal Dobšinský pred sebou, zachoval sa nám ešte úplne len text Amálie Sirotkovej, 1858, str. 11 — 19, „O chlapčekovi, čvo sä nič nebáu“. Je to rozprávka úplne samostatná a preto ju podávame vo vernom odpise.^[136]

„Jeden dobre mající sedlják mau jedinního siná, ktorí sä ale celkom nič nebau; na všecke stráni sä zpitovau, akobi ho mohou nalakať a prestrašiť. Dau ho do školi a učiťel ho napraviu, abi toho chlapca za mendíka dau sedljak, načo tento sedljak ai pristau a dau ho za mendíka.

Učiteľ držjavau v maštali zajace a mendíkova povinnost bola tím zajacom trávi na noc nanosit. Tento chlapec zabudou na zajace, učitelovi ale na um prijde a o 12. hodine v noci zbudí chlapca zo sna: ,Chlapče Ignácku‘! Zbudí sä chlapec a odpoví: ,Co rozkážu?‘ ,Nuž či si nachistal na noc trávi pre zajace?‘ Chlapec odpovje: ,Věru jsom zabudou, ale nah sä nehnevaju, ta iďem do cmitera, natrhám trávi a donesjem.‘ ,No hned pakuj!‘ odpovje učiteľ. Mendík šjou pre trávu. Mendík ani o čtvrt, ani o pou, ani o hodinu nechodí. Ale prišjou do cmiťera a vidí, že pri jednom stolíku sä 3 páni na karti o penjaze hraju. Prišjou k ním a povje: ,Čibi jste ai mna ku kartám takto nevzali?‘ ,No len si sadni a hraj sä s námi,‘ odpovědali mu páni a hrali sä spolu za hodinu. Ako dvanácta odbije, milí páni sä poberú preč a mendík kričí na nich: ,Nuže, kdeže iďete, vet sa ešťe hrajme!‘ ale o milích pánoch ani slíchu, ai stolík zmizou. Milí mendík sä vráti domou a dává zajacom trávu. Učiťelova žena pokoja němala, trápilo jú, ai sám učiťel bou nastrachuvaní, kďe sa poďeu, kde je tak dlho, cmiter bou len za chrbtom, že sa mu čosi stalo, predci ale vkráča do pitvorních dverí, a domluvajú mu obidvaja, že kde tak dluho bou. Mendík naradovaní, že vela penazí vihrau od jedních pánou na cmiteri. Učiťel zapáli svječku a chce čítať, čvo vihrau milí mendík uhlja. ,Ej počkaj!‘ hovorí mendík, ,na zajtrá večer má neoklameťe, veť vám je prejďem pres rozum.‘

Zas na druhí večer išjou do toho cmitera a vikrikovau, abi sa s ním išli na karti hrať, ale neprišli. Vrátil sa mendík domou a začalo sa velmo blískať, hrmeť a pršať — bola običaj tam, keť hrmí, zvonit. Ten učiťel vo dně dau vikopať umrlčú hlavu, vispajdlovau a položiu na vežu do okna. Pošle o 12. hodině večer, že hrmí, toho mendíka na vežu zvonit, že sä asnát zlakně. Ale mendík z veselou mislí išjou na vežu a tam v okně vidí jednu hlavu. ,Čvo si?‘ zpítá sä mendík, ale to mu neodpovědalo ani slova. Zpítá sä druhí raz: ,Povec mi, co chceš, lebo ak nje, hnedki ťe hodím dolu z okna!‘ A to zas len nič a nič. Mendík nahnevaní priskočí k oknu a pác do hlavi, hnedki bola hlava na zemi. ,Tak ti treba,‘ odpovje mendík, ,mohou si vraveť, čvo chceš;‘ začau on zvonit. Po zvoněni schodí z väže a prijďe do učitelovej izbi. ,Ale, chlapče, čvo robíš na téj veži tak dluho?‘ ,Nuž čože robím?‘ povje chlapec, ,tam bou v okně akísi chlap a zubi viškjerau na mňa, a čvo jsom sa ho vjac zpitovau, čvo chce, ten mi nič neodpovědau; zhodiu jsom ho dolu z väže, nuž sä na márnučkje kúski všecek roztrepau.‘ — ,No, veť si urobiu,‘ povje učitel, ,teraz na skutku choď a kosti pozberaj a zanes do kosťenici, abi to nikdo neveďeu, čvo si urobiu, lebo bi si zle prešjou.‘ Milí mendík hibaj uťekau a zbjerau kosti a pokladou do kostenici, do kripti, celkom nič sä nepredesiu. Ráno prišjou chlapcou otec a rozpráva učitel tomu otcovi, že je darmo: ,Toho chlapca žjaden člověk na svetě neprestraší. Poslau jsom ho v noci do cmitěra, tam sä zo smrtjami v karti hrau; poslau jsom ho v noci na vežu zvonit a postaviu jsom umrlčí hlavu do okna, že ho asnáť to zostraší, ani to nje, tú hlavu dolu z okna hodiu, a museu hned odpratať kosti do kostenici, moja mi ai šemrala, že toho chlapca na zrácu donesjem, ale veru milí chlapec sa nezlakou ani mační mak!‘

Jeden raz učitěl čítáv v novinách, že jest jeden zámok zakljati, a ten zámok nikdo nevimuože z toho zakljaťa, len takí člověk, čvo sa nič nebojí; už vraj mnohí probovali na ten zámok íst a každjeho dolu zhodilo. Toto počuje milí mendík; ako učitel na hlas čítá, tento chlapec sä ozve, že věru on puojdě tam a budě svoje štestja probovať. A bolo oznámenvo, že kdo ten zámok z toho zakljaťa vipomvože, budě na večnje věki jeho vlastní. ,Ej, pán rechtor, či bi to bolo pre mňa, veru bi jsom sa vám nedáv tak trápit a sužovať v téj škole, vzau bi jsom vás k sebe, ai z mojím otcom.‘ ,Nuž, a či bi si sa úfau tam vikonať?‘ vraví učitěl. ,Ej, veru ľen píšte, pán rechtor, já moje štestja probuvať buděm.‘ Učitel píše to, že sa nachodí 14-roční chlapec, ktorí sä nič nebojí. Odpísali mu, abi len prišjou. No dobre. Učitěl sä viberje ai z mendíkom.

Tam príjdu, a bola velmi tuhá zima. Vrchnost kázala, abi sluhovja tam zakúrili; — len tuná, ako hore schodí nesú drevo, ani neveděu len, ket sä dolu schodámi ai z drevom kobrlá — zas druhí, ai tretí raz probuvali a za každím razom dolu schodámi sa hrmot stau. Na věla mendík povje: ,Ej, už já probuvať iděm, uvidím, či mňa zhodí dolu alebo nje.‘ Ako idě z drevom hore schodámi, za každou stupkou sa prežehnau a modliu. Títo, čvo dolu boli a čvo jich zhodilo, ,Ej, počkaj,‘ povedja, ,ale ťa mrsně na zem dolu schodmí.‘ Ale veru milí mendík zostav na vrchu a zakúriu si dokonále pec a vnišjou do izbi, kďe mau nachistanú postěl a svjece na stolíku. Tu prijdě večer, milí mendík pozapaluje svjece, vzau si knihu a tuho tu knihu čítau.

Bolo ticho, tichúčko, ani len miš nebolo počuť — no to je už ten lud tak baláchať, a tu je tichúčko. A tak bolo až do 11. hodině v noci; o jedenáctej začně hrmotať a vo všeckom zámku začne vr, vr, vr, vr, až sä všecek ten zámok trjasou, po povale akobi z retazjami čosi hurtovalo, on ale neprestrašení len seďeu a čítau. ,No počkaj, uvidím, čvo budě,‘ pomislí si chlapec — zrazu sä mu otvorja dvere, obloke sä strjasli, akobi všecke dolu spadli, a vtom vkročila jedna pani, visoká, v hodbabních šatách zo šlepom a na hlavě zlatí kochol, a povje tá paní: ,Jaj, zima mi je, trasjem sa‘, a on odpovje: ,No veť, keť ti je zima, poď sä ku pece zohrjať, keť ti je zima, za to jsom zakúriu, abi si sa zohrjala.‘ ,Ket sa bojím, preto neidem.‘ Odpovje chlapec: ,Neboj sa, já ti nič neurobím, ak si dobrvo, pojď sem, ak si zlvo, choť preč!‘ Ten hrmot posjal neprestávau, ale vetší a vetší bou, ako bi sä poval šla zrútit na něho. ,Či počuješ, muoj sin, ako ti zlí duchovja na mňa strežú, ako ma obháňajú?‘ odpovje paní. ,Nuž a prečo že ta to, prečo?‘ zpítá sä chlapec, ,povecže mi čo ťa tak nepokojí, prečvo nemáš odpočinku v téj zemi?‘ ,Jaj, muoj sin, veť ti já porozprávam, ti jediní ma vislobodíš, ak budeš chtjeť,‘ povje paní. ,Já jsom v tomto zámku velikím bohatstvom vládla ai z mojím pánom a nemala jsom žjadních potomkou a neurobili jsme žjadni porjadok za živa s tímto bohatstvom, tak preto nemáme žjadného pokoja a len zo zlíma duchi jsme obcovanja malí, tí nás teraz nepokojí, ak chceš, puojdeš so mnou, veť ti jích já ukážem, ak sä jích báť nebuděš.‘ ,Čože bi jsom sa báu, však je pán Boh nado mnou,‘ povje chlapec, ,nuž a kdeže sa tje zlje duche?‘ sa jej zpítau, ,veru bi ích já rád vídjet, čo sa za jedne.‘ ,Ej, ale kebi si vzau nado dverma ten meč a vezmi ai z tích klučou tri‘, kde hrba klúčou visela nado dverma, ,lebo puojdeme cez tri pivnice a vezmi si dve svjece s tích hrubích voskovích; ale ťa lutujem,‘ povje ona, ,ak máš tam živuot ztratit.‘ ,Ej poručeno pánu Bohu, budeme probovať naše štestja,‘ povědau chlapec, ‚veť bi ťa já rád do odpočinku odprevadit.‘

Vtom vzau chlapec dve svjece, kluče, meč. Paní šla po predku, len takí šuchot išjou za ňou, a chlapec smele a neprestrašené za ňou kráčau, všadě jú po cestě prežehnávau a modliu sa. Prijdú k jednej pivnici. ,No, muoj sin, otvor!‘ povje paní, ,aleže sa smele drž!‘ Ako otvoriu, vidí tam sedjeť na jednom kotle jedního kohúta velikího, za pov rífa dlhíma pazúri, hrebeň po saméj zemi sa mu vláčiu, a oči ako vajcja a len tak sa mu iskrili. Tá paní sa odo dverí nepohla, lebo bi jú bou ten kohút všeckú rozďobau. Priskočí chlapec ku kohútovi s tím mečom, kohút ho začau pazúramí dočahuvať, že ho rozdrjape; len milí šuhaj sili pozbjera, a fuk s mečom, hned mu hlava odfrkla. Kotál si chlapec prežehnal, v ktorom bolo plní dvacátnikou. Kohút zmizou a zostal po ňom velikí smrad, málo chibelo, že náš smelí chlapec nezamdleu.

,No, muoj sin,‘ povje mu paní, ,už si ma kus z pekla vipomohou, puojdeme ďalej, ale tam je horší duch v pivnici.‘ ,Nič to preto, budeme probovať naše štestja!‘ zas odpovědal chlapec. Ako odomkně druhú pivnicu, tam seděla mačka na kotále, v ktorom samje tvrdje dollári boli. Ta mačka tak mraučala, že ho už skoro ohlušila; hlav mala šesť, pazúri ako šprnágle, na šúch dluhje, z ktoríma už začala drjapať. Počau trochu ustávať, ta sa morcovau s tíma hlavámi, ale sa len pritočí a na ráz odsekne hlavi čtiri. Strašná mačka začně s tíma dvumá hlavámí do něho. Paní sa nazdala, že budě po chlapcovi, ale milí šuhaj sä pozberá, a šmik, odťau ai tje dve hlavi. Poklad prežehnau, mačka zmizla, a tak si po troški milí chlapec oddichovau.

,No, muoj sin, už si ma zas vislobodiu z pekla,‘ povje pani, ,ale teraz v téj ostatnéj pivnici, tam sä obávám, že zle prejdeš, luto mi je tebe.‘ ,Oj, veť sä len nestrachujťe, milá paní, poďme ďalej!‘ Prišli k pivnici tretej. Tú odomkou, tám seděu jeden veličizní pes, na jednom železnom velikom hrnci, v ktorom samje dukáti boli; chvost po samučičkje dvere, oči ako tanjere, oheň mu z pisku sipau, hlav mau osem, zubi ako koli, a len do tej panej, len zožrať a zožrať. Milí chlapec ho len čankau. ,No čučik, čučik muoj,‘ vtom priskočí k němu, a zoťau mu na raz šest hlav, tak ako len zručau, až sa šecka pivnice strjasla, a oboriu sa na chlapca, ale chlapec obratní sä zvrtou a šmik, zoťau ai tie ostatnje dve — pes sa rozljau na smolu a zostau velikí smrad z něho.

,No, muoj sin,‘ povje mu tá paní, ,už si premohou zlích duchou z božej pomoci, a z pekla si mä vislobodiu, teraz ma tu už nikdi vjac na zemi téjto nevidíš. Tjeto pokladi nach všecke budú tebe, ale jích lepšje vinakladaj, ako som jích já vinakladala, nezakopávaj jích do zemi ako já, na chudobu nezabívaj.‘ ,Spočívaj tíše s pánem Bohem, abi si sa tak netúlala po svetě,‘ požehnau jú chlapec, prežehnau jú. Pani zmizla a zuostala veliká vuoňa po něj. Chlapec pivnice pozamikau, a ani vtedi sä neprestrašiu, išjou do izbou nazpak, svjece druhje pripáliu a ľahou do postěli všecek unavení, dvere zamkou a zaspau.

Ráno keť svitlo, poslali mládencou kúrit pec z toho mesta; už jích zo schodou nič nezhodilo, smele prešli a zakúrili. Tu z velikou radostou šli meskím pánom oznámiť, že zo schodou jích nič nezhodilo. ,Nuž a či ste viděli toho chlapca?‘ spítali sa ti páni. ,Ach, veru, horkí viděu, tam je šecko tichúčko, ani nič nešuchně, hádam je už ai ten zadrhnutí ako predošli kolkí.‘ ,Poďme že mi pozrjet sami!‘ Prišli do zámku, bolo 10 hodín pred poledním, nakukávali pres klučovu djerku, neviděli nič. ,Nuž čože je to?‘ klepali na dvere. Opíta sa chlapec: ,Kdo že je?‘ ,Meskí páni, chceme zvedjeť, či sä živí?‘ ,Ej, živí, živí!‘ odpovje chlapec, ,ale jsom si chcev pospať, vi jste v noci spali, a já som sa vyrobiu.‘ Vtom im otvoriu a pustiu dnu, pobljekau sa, a prosili ho, abi im porozprávau. ,Nuž prosíme pekně, pan velkomožní,‘ už tak titulovali chlapca, ,akože spali?‘ ,Nuž a prečože ma to tak volátě ,pan velkomožní?‘‘ — ,Nuž pretože vladnú celím tímto zámkom, ten patrí už ím!‘ ,Ej, njelen zámok, ale ai pokladi,‘ odpovje chlapec, ,pri ktorich jsom sa já virobiu.‘ Ako prišli do tích pivníc, vivalovali oči na kotle z penjazma. ,No já zatajit zhola nič pred vámi, tu vám ukazujem všecko a s tíchto pokladou vám tretú část darúvám.‘ Páni sa pekně poďakovali a vrátili sa spátki do izbou. Milí pánik veci a pokladi popečetiu, v zámku ich očekavala skvostná hostina, jedno pripíjanja za druhím, strelba, muzika, a kím sa takto za tri dni hostili, poslau pre otca a matku koč zo štirmá zápražníma koňmí. Ti z velikou radostou prišli a plakali nad štestím svojho sina. To sa rozumje, že ai učitěla zo všeckím domou pri sebe zadržau. A po krátkim čase sa oženiu, až dosavád žije, ak neumreu.“

5. V novších časoch zapísal ešte inú verziu S. Czambel v Spišskej stolici, str. 210 — 219, § 116.

Nebojsa chcel stále do sveta, aby poznal, čo je strach. Otec radil sa s kňazom, farárom u S. Reusza a Dobšinského, s učiteľom u Sirotkovej, s kostolníkom u Němcovej. Farár rozkáže zvonárovi, aby na zvonovú váhu priviazal obesenca a chlapca vyzval, aby išiel zvoniť na deviatu miesto ochorevšieho zvonára. Nazdával sa, že sa chorý zvonár vydriapal na zvon. Rovnako u N., lenže kostolník poslal chlapca na zvonicu. U D. hovoril farár chlapcovi, že zvonár náhle umrel a vraj vo zvonici máta. Nebojsa tak mocne zvonil, až sa obesenec odtrhol od váhy, hlava sa skotúľala na jednu stranu, telo na druhú. U S. R. rozpráva zvonár dodatočne, že Drahomír tak mocne ťahal tým obesencom, že mu až ruku vytrhol, ktorú potom musel prišiť, aby ho mohol celého povesiť na šibenicu. Príslušnú scénu rozpráva Sirotková až na druhom mieste: miesto obesenca položená len akási lebka do okna veže, chlapec potom kosti sobral a odniesol do kostnice. Na prvom mieste je tu iný motív: mendík mal o polnoci z citorína priniesť trávu a prisadol tam ku stolíku, pri ktorom traja páni hrali v karty a hral sa s nimi.

S. R. a D. rozprávajú ďalej, že druhú noc zvonár sám sa položil pred oltárom do rakve, chlanec mal o polnoci poutierať sviečky, a keď zvonár strašil, ubil ho na smrť. N. sa čiastočne odchyľuje: kostolník ľahne si sám do rakve a kázal svojej žene, aby povedala šuhajovi, aby o polnoci strážil mŕtvolu v kostole, od polnoci že bude strážiť kostolník, ktorý si medzitým ľahol. Kostolníka nezabil, len omráčil a žena ho „sotva vzkriesila“. Sirotková túto scénu nezná.

U Czambela bola rychtárovmu chlapcovi naložená iná robota: mal ísť na cmiter do krypty, kde ležali traja farári, prostrednému s pravej ruky sňať prsteň a priniesť ho farárovi, za čo mu sľúbil veľkú odmenu. Chlapec vytiahol celú mŕtvolu z rakve, vzal jej prsteň, násilne mŕtvolu vbil do rakve nazad, a farára, ktorý sa s jeho otcom spolu naň díval a potom spadol, zabil, lebo myslel, že je to nebožtík z truhly.

Po tom nasleduje druhá látka, vysvobodenie zakliatej princezny.

Opis zakliateho zámku je u N. stručnejší a prostejší, ako u S. R., D. zná iba pohár s rovnakým nápisom. Do zámku prišiel hrdina celkom prosto u S. R., priviazal najprv koníka v otvorenej stajni, potom vošiel do zámku, prešiel ho celý, chutne si zajedol a zapil, stôl pre jednu osobu bol prikrytý, na ňom tanier s príslušným nápisom, našiel posteľ pripravenú a nad ňou pohár liečivej masti, opäť s príslušným informatívnym nadpisom. Napokon malými dvierkami vošiel do záhrady, v nej našiel veľké jazero a v ňom krásavicu. N. rozpráva to všetko veľmi stručne, o poháre, tanieri a nádobe masti s nápisom nevie nič, viac-menej shodne zná len dvierka do záhrady a k malému jazeru. Podľa Ľud. Reusza vydlabal Karol — tak sa tu volal hrdina — šabľou dieru do múru a tak vnikol do zakliateho zámku so sluhom, tam našiel obraz krásavice s vrytým menom „Euphrosina“. O záhrade a jazere nevie nič, nakoľko možno súdiť z krátučkého výťahu Dobšinského (IV., str. 70, pozn.). Podľa D. bol tento veľký, utešený zámok na takej okrúhlej skale vystavený „ako čoby len to vajce“; márne hľadal hrdina prístup, až sa mu večerom brána sama sebou otvorila. Amália Sirotková opisuje celkom inakšie zámok, o ktorom sa učiteľ mendíkov dočítal v novinách, a stretnutie so zakliatou princezkou: V zakliatom zámku je žena a každého shodí so schodov, kto chcel zakúriť, vnikol ta predsa štrnásťročný mendík, rozložil oheň, zohrial sa sám a hovoril, aby sa tiež zohriala, vysokej, do dlhého hodvábneho rúcha oblečenej a zlatým „kocholom“ na hlave ozdobenej panej, ktorá sa mu o polnoci zjavila, keď sa zámok v základoch otriasol. Ani Šparnensis nevie nič o panne zakliatej v jazere.

S. R. a s ním rovnako, ak omnoho koncíznejšie N., a to miestami doslovne rovnako, rozprávajú ďalej, ako sa hrdina od krásavice dozvie celé jej utrpenie i ako by ju mohol vysvobodiť. Potom sa začalo vlastné mučenie a trvalo po tri noci. D. rozpráva mučenie prvej noci prv, než hrdina uvidel princezku v jazere. Celkom inakšie rozpráva Ľud. Reusz: Karlovi zjaví sa vo sne živá panna, budí ho, že ho čaká veľké nešťastie.

Zápas s netvormi, „šeľmami“, líči S. R. a N. celkom rovnako, tiež D. veľmi podobne. U Ľ. R. príde prvú noc na hrdinu šesť ľvov, prvý s jednou hlavou, druhý s dvoma atď., až šiesty so šiestimi hlavami; druhú noc dvanásť ľvov, z ktorých posledný má dvanástoro hláv; tretiu noc hrmí, padá krvavý dážď a príval, až stoly, lavice, postele po krvi plávajú, o dvanástej sa všetko utíši.

Celkom inakšie vysvobodil zakliatu paniu chlapec u Am. Sirotkovej: pani ukázala mu meč a kľúče, viedla ho do pivníc, v ktorých poklady strážili netvorný kohút, šesťhlavá mačka a osemhlavý pes. Chlapec porúba ich tým mečom, zažehnáva všetko krížom, naposledy paniu k večnému odpočinku. Bola zakliata, že nemajúc potomkov nespravila so svojím mužom poriadok so svojím bohatstvom.

Čo tu rozprával Šparnensis, o tom sa nemôžeme podľa skrovných poznámok Dobšinského (IV., 71 pozn.) dišputovat. Ráno po treťom utrpení išiel hrdina k jazeru pre princeznu, a ona „po jezeře lítajíc k němu přiletěla“ a na dôkaz toho, že chce biť večne jeho, dala mu svoj ručník, na ktorom bolo jej meno zlatými literami vyšité. Vyžiadala si len, aby ju doviedol k jej otcovi. U D. víťazného trpiteľa hneď ráno očakávalo služobníctvo, ktoré ho oblieklo do nádherných šiat. Osvobodená princezka ho privítala. Dostal potom rovnaký ručník a dal jej ten istý sľub.

Vo verzii rozprávanej od Ľ. R. oživuje obraz krásavice, a po tretej noci zvestuje odkliata kňažna, že len knieža čistého života ju mohol vysvobodiť. „Smelošovi“, hrdinovi Šparnensisovej rozprávky, zjavuje sa biela osoba, dodávajúc mu odvahy k utrpeniu, v tretie poludnie vydá mu kľúče od zámku so zákazom, aby nechodil do dvanástej izby. Hrdina zákaz prestúpi a tým sa vydá novým krutým zápasom.

Rozprávka Amálie Sirotkovej končí sa vysvobodením zakliatej panej „z pekla“. Ostatné verzie pripojujú motív iný a nový. Opisujú nové boje a utrpenie hrdinovo, kým sa ožení s osvobodenou princeznou. V tomto líčení ďalších osudov sa dosť líšia, najmä N. líči stretnutie hrdinovo s Ježibabou a jej dcérou inakšie než S. R.: v tejto verzii prišiel Drahomír so svojou nevestou do lesnej krčmy, v ktorej bola Ježibaba so svojou dcérou, zapáčil sa dcére a obe sa radily, ako by si vzal dcéru Ježibabinu. Rovnako, ale veľmi stručne rozpráva D. U Němcovej zanechal hrdina v hore nevestu a išiel hľadať miesto, kde by si aspoň oheň mohol rozložiť. Zapadol do krásnej záhrady, a tam ho uvidely tri dievčatá, dcéry Ježibabine. A odviedly ho do svojho zámku, a keď sa nepoddával ich svodom, zatvorily ho do žalára. Napokon v tretí deň sľúbil, že si jednu vezme, a tak bol zo žalára pustený, ale medzitým kňažna, márne hľadajúc ženícha, pustila sa sama svetom. Veľmi podobne, temer rovnako Ľ. R.

U S. R. a D. vpichla Ježibaba ihlu do kabáta hrdinovho a on na pohľad mŕtvy sa svalil. Kňažna nariekala tri dni, pochovala ho a sama sa vydala na cestu k otcovi. Po jej odchode vykopala Ježibaba hrdinu, vytiahla mu z kabáta ihlu a on ožil. Márne hľadal svoju nevestu, ale ďaleko nemohol. Ježibaba mu porobila, že nemohol ísť ďalej než štvrť hodiny a hneď sa musel vracať. Pomohla mu stará žena, „múdra“ žena u D. a N.: dala mu trávu, aby si ju vložil do ľavej topánky pod slamu, Ježibaba nebude viac mať moc nad ním, nech ľavou nohou ju kopne, ak sa spraví na mačku, a ona sa rozleje na kolomaž. Celkom rovnako u D. a i u N. Ináče u Ľ. R.: K hrdinovi zatvorenému prišla „stará ženička“ a dala mu povraz, po ktorom sa spustil zo zámku, ponáhľal sa na „krásnu lúku“, kde bol zanechal nevestu, a našiel ju tam ešte, „bola by tam sedela až do smrti“; vrátil sa s ňou spolu do svojho, domova; tam už všetci jeho vymreli, stal sa tak kráľom a s Eufrosinkou žil si v pokoji.

Táto „stará žena“ pomôže hrdinovi, aby sa mohol dostať k svojej neveste. Poradila mu, ako vyjde na veľmi vysoký vrch, na ňom príde do záhrady a v nej uvidí každý kvietok ľudskou kosťou prikrytý; tieto kosti nech soberie a pochová; pri tej práci príde k nemu šeľma, ktorú už predtým videl na zámku, a bude sa ho spytovať, čo za to bude chcieť, že týmto skutkom vysvobodil všetky kvety od ťažkého väzenia; za to nech on len chce, aby mu tá potvora povedala, kde je jeho nevesta. Rovnako u N. a u D.

Tá šeľma bola kráľom nad všetkými zvieratmi, svolala všetky zvieratá, či nevidely hrdinovu nevestu. Keď to nemohla od nich zvedieť, poslala hrdinu k svojmu bratovi, kráľovi nad všetkými vtákmi. Vedel o nej starý orol, ktorý práve bol preniesol pannu, dcéru kráľa černomorského cez Čierne more. Celkom rovnako u N. a D. Orol preniesol hrdinu až do toho zámku. Tam hrdina odťal orlovi na jeho prosbu hlavu a podľa jeho rady našiel v jeho srdci peniaze, zlato, striebro a drahé kamenie. Stretnutie s nevestou opisujú celkom rovnako S. R., N. a D. N. ešte dodáva, že Nebojsa po čase so svojou ženou si zašiel k svojim rodičom. Tu sa ho otec pýtal, či sa naučil báť, a on odpovedal, že sa bojí zlej Ježibaby.

Teda len Němcová spomenula aspoň na konci základnú myšlienku tejto látky, a tým druhú časť, rozprávajúcu o ďalších dobrodružstvách hrdinových, spojila organicky s vlastnou látkou o nebojazlivom hrdinovi. Či tak urobila sama a či našla to už v svojej slovenskej predlohe, nám teraz neznámej, nemôžeme bezpečne určiť. Doslovné shody so spracovaním S. R., nami spomenuté, činí pravdepodobnejším, že Němcová si tu dovolila samostatnú odchýlku od slovenského textu.

Verzia zo Spišskej stolice, zaznamenaná Czambelom, súvisí užšie s verziami S. R., N. a D., hoci má tiež niektoré osobitné črty. Hrdina zapadol do zámku, v ktorom bola panna od otca zakliata vo vode. Neuvidel ju však hneď po prvý raz stáť vo vode, až ráno po druhom mučení. Keď sa mu princezka zjavila, zvedel to od nej, že ju vysvobodil znášaním múk v prvej noci až po prsia a v druhej noci až po kolená. Mučili ho tu psohlavci, pravda, opäť inakšie, než sa opisuje v starších spracovaniach. Princezka sama vyliečila umučeného hrdinu po tretej noci a povedala mu potom, že musí utiecť zo zámku. Mohli odísť bez všetkých ťažkostí, hrdina si vzal z poslednej komnaty zámku šaty, lebo psohlavci mu jeho šaty spálili, keď ho poslednú noc pri mučení „piekli“, a ešte zlatú šabľu. Podobne ako S. R. a D. prišiel hrdina s princezkou do krčmy, ktorú mala striga; zapáčil sa jej dcére a matka zapichla „strigoňsku gombošku“ nie do kabáta hrdinovho, ale do jeho vlasov, čo vlastne treba pokladať za pôvodnejšiu črtu. Hrdina upadol do spánku podobného smrti, princezka postrašená išla hľadať doktora, a keď sa s ním vrátila, nahovorili jej, že on už odišiel ju hľadať. Potom ho striga prebudila. Chcel za princezkou, ale nemohol nijako z dediny von, až mu pomohla akási pastierka v poslednom dome dediny, podobne, ale predsa inakšie: mal sobuť čižmu s ľavej nohy a z nej vybrala trávku, pre ktorú nemohol z dediny, potom sobul čižmu s pravej nohy a do tej mu zastrčila inú trávku, a touto pravou nohou urobil to isté, čo u S. R., D. a N. Tiež orol priniesol ho do mesta princezkinho, ale hrdina sa s ním náhodou sišiel na brehu morskom. Spišská verzia tu naozaj zabudla celý charakteristický motív.

Rovnako sťal orla, vzal si podľa jeho rady jeho srdce. Nasledujúca časť, stretnutie s princezkou, rozpráva sa viac — menej shodne. Hrdina R. vykázal sa ako vysvoboditeľ princezkin pred kráľom zlatým jablkom, ktoré od nej dostal v zámku. Vložený je nový motív, prevzatý z iných látok: princezka, hľadajúc hrdinu, ktorý vraj odišiel od strigy-krčmárky, prišla k veľkej vode a sadla na loď, aby sa previezla. Kapitán, keď zvedel od nej jej historiu, prinútil ju, aby jeho vydávala za svojho osvoboditeľa. Táto slovenská rozprávka, složená z dvoch rôznorodých látok, je obmedzená iba na slovenské kraje.

Slovenská rozprávka, najmä najstaršia jej verzia, srovnává sa na podiv značne s valašskou rozprávkou Peckovou č. 5. Srovn. Tille, Böhmische Märchen I., 121. Okrem toho boly podobne ešte tieto motívy spojené vo východo-haličskej rozprávke sbierky Rozdoľského čís. 43, iba že bola ešte rozhojnená inými motívy, prevzatými z látok o čarodejníkovi a jeho učedlníkovi, o povďačnom nebožtíkovi a i., pod ich vlivom potom značne zmenená.

6. Najnovší zápis z Liptovskej stolice (Sborník Matice Slov. VII., 17. č. 10.) rozpráva veľmi stručne prvú časť rozprávky:

Farár zavolal nebojazlivého Janka; chlapec svolil, že pôjde na cmiter, ak mu dajú tri krajciare, aby si kúpil „švabelky“ a sviečku. Farár sám si ľahol do búdky. Janko vzal nohu zo stola a udrel farára po hlave. Otec a farár sa viac báli než chlapec, dali sa na útek, potkli sa na krížik. Farár padol a keď ho tam chlapec videl, bil ho po hlave, až ho zabil.

Otec syna vyhnal, Janko teda išiel horami, dolami až prišiel moru, našiel tam orla a ten ho preniesol cez more. Potom prišiel k zámku, dal do stajne koňa a chodil po všetkých izbách. O dvanástej hodine prišli čerti a chytili ho do veľkého tanca. O jednej hodine mu hrozili, ak tam bude ešte jednu noc, že ho zabijú. Ráno išiel sa podívať na koňa, a keď sa vrátil do izby, prišla k nemu princezna, ďakovala mu, že je už po kolená z vody a ak tam bude ešte dve noci, že ju vysvobodí.

Druhú noc o dvanástej „packali“ ho čerti o stenu, že bol pol mŕtvy. Tretiu noc nakládli čerti ohňa a položili ho na oheň. A ako zacengala jedna hodina, čerti odišli a prišla princezna ďakovať mu za tretiu noc. Išli k studnici, tam ho poumývala, a ako bol zdravý, vzali si koňa a vydali sa na cestu k jej otcovi. Na ceste vyžiadali si nocľah u jednej Židovky. Jej dcéra sa zamilovala do smelého Janka. Židovka strčila mu do vlasov ihlu, a keď ráno princezka vstala a on bol ako mŕtvy, išla pre doktora až do druhej dediny. Keď s doktorom prišla, povedali jej, že už sa uzdravil a odišiel.

Zaplatila za nocľah a vravela, že ho ide hľadať. Rovnako ako v tlačenej rozprávke položila mu Židovka zelinu do čižmy, že sa nemohol z dediny nijak vymotať. Pomohla mu pastierka „mrzikanska“, vybrala mu zelinu z čižmy a povedala mu, aby išiel do tej krčmy, pred ňou že uvidí čiernu mačku, tú nech kopne, že sa premení na kolmaž. Tak sa vymotal z tej dediny. Prišiel k moru a orol ho preniesol cez more až k miestu, kde bola princezna. Podobne ako v tlačenej verzii povedal mu orol, aby rozrezal jeho srdce, rozkrojil ho, že keď ho otvorí a čo si pomyslí, že to bude mať. Prišiel do mesta čiernym súknom obtiahnutého, že sa slávi svadba princeznina s jedným námorníkom. Janko kázal krčmárovi vybubnovať, že všetkých pohostí. Všetci sa od kráľa ta hrnuli, a kráľ rozhnevaný poslal sluhov, aby ho priviedli. Odpovedal, že je tak ďaleko od neho ku kráľovi, ako od kráľa k nemu. Išiel ta potom, a ako ho princezna uvidela, pobozkala ho, námorníka dali obesiť a slávili svadbu.

Je to najskorej porušená verzia vytlačenej rozprávky.

7. Iná ešte verzia bola zapísaná na Spiši: Grzegorzewski, str. 173.

Syn nechce robiť, lež len zkúsiť strachy. Otec si posťažoval kostolníkovi, a ten sľúbil, že ho naučí strachu. Poslal ho zvoniť a sám ho chcel strašiť v „smrtelných šatoch“. Chlapec ho chytil a buchol ním, až si nohu zlámal. Od otca vyhnaný išiel do sveta a všade hovoril, že chce poznať strach. Zaviedli ho na noc pod šibenicu. Rozložil oheň, vzal obesencov rad-radom a chcel ich pri ohni ohrievať. A keď mu nič nehovorili, zasa ich povesil. Fotom prišiel do strašidelného zámku. Kráľ sľuboval dcéru, svoj stolec i korunu tomu, kto vyženie strachy. Mŕtvola padala po čiastkach, srástla a pustili sa do zápasu. Hrdina bol silnejší a nebožtíka premohol. Tretiu noc prišla na vozíku akási bieda a mala na vozíku tokáreň a na nej chcela jeho hlavu sporiadať. Začala s ním jazdiť po izbách, hrdina chcel jazdiť po všetkých a nemal dosť. Keď sa strašidlo dosýta najazdilo, hovorilo, že ho už vysvobodil, že tu muselo pokutovať, a on že ho vyprostil, i dalo mu kľúče. Keď kráľ počul, že zámok je už vysvobodený, dal mu dcéru, ako sľúbil. Ale on stále chcel zkúsiť strach. Napokon slúžka si vyžiadala, že mu to spraví. Nachytala žiab, dala ich do studenej vody, a ako spal, vyliala to všetko naňho. Vyskočil, že teraz poznal strach.

8. Zvláštnu verziu Grimmovej rozprávky č. 93 spracoval Eugen Šparnensis v Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 77 a nasl., pod nadpisom: „Rozprávka o čiernom duchovi“.

Tento text podávame:

„Bou raz jeden velmi bohatí a mohutní král, ktorjeho sa ňjelen jeho podaňí a v jeho krajňe bidljaci luďja, ale ai iňí královja a kňježata ani iní národovja báli a jemu sa korili. Tento možní a po celom širokom, ďalekom sveťe povestní vladár sa zvau od obecnjeho ludu Poubohom. Mau voláku vec k viríděnú s druhím súsedním králom, a poněvadž sám nemohou ta íst, poslau svojho najverňejšieho sluhu, abi tento v jeho meňe rokovau tam s tím králom. Slúha poslušní svojmu velkjemu pánovi prijau na sebe túto hodnosť a išjou o par dní ta, kďe mu bolo vykázanuo.

Vibrau sa na cestu, so sebou si pojau iba jedneho, ale mocnjeho a smeljeho sluhu. Odobrau sa od krála a išjeu dlho, preca ale do žjadnej ďeďini alebo mesta neprišjeu. Vždi sa len v ťemňích a húsťích horách tárau, ňikdi nevišjeu z ňích, aňi ňič inšje ňeviďeu, len ňebo a hustú, človeka strachom naplňujúcu horu. Už sa i mrkalo, už jasnuo since ňeopjeralo zlatje svoje bleski v hlbokje vrchou dolini, ale uťeklo za hori a ňesvjetilo vjacej. A tento slúha královskí (menujeme ho Smelošom) ešťe sa túlau po kreví v horách veličišňích. Ňeveďeu chudák, čuo má robiť, ňeveďeu, kdě má nocuvať.

Trápiu sa a vo velkích mišljenkach bou pohrúžení. Iba zrazu zazre jeden velkí, ale porúchaní zámok. Čuo že mau robiť? lebo tu von pod holím ňebom nocovať, lebo do toho zámku probovať ísť a noclah si pítať. Po dlhom rozmíšlaňú toto poslednejšie vikonau sobrau sa a išjeu do tohoto zámku.

Príďe ku vrátom, tje sa mu hňeď sami od sebe otvorili, príďe do dvora — tento nájďe osvetlení, ako bi dáki pán bívau tam. Tu si zesadňe dolu z koňa a hladá maštal, ďe bi muohou koňe svoje uvjazať a nakrmiť. Aňi ňeveďeu, iba keď sa mu pred očima otvorí jedna krásna maštal. Vňíďe dnu tu uš najďe šetko prichistanuo: seno už bolo za rebrinou, sečka s ovsom dobre omasťena už bola nasipaná vo válove, voda v putňi uš bola prichistaná. Koňe svoje uvjažu na reťiaski a idú dnu, abi si i oňi muohli zavečerať a odpočinúť. Idú do pitvora — tu ňenajdú aňi živej duše. Prídu do jednej krásnej a viborňe malovanej svetlice, tu viďja na stole dve velkje svjece horjeť. Stuol bou pekním činuvatím obrusom zakrití, na ňom dva taňjere, solňička, nože a viľički s ližičkami; pri stole pak boli priložeňje dve mekje stoličky. Oňi si sadnú a aňi sa ňanazdajú ňenazdajú, keď ím volačuo donieslo na stuol poljevku. Títo si brali z ňej a jedli. Keď jednu misku viprázňili a jedno jeďeňje už bolo het, hňed ím stalo pred očima druhuo v druhej misce. Muohli si ai zapiť, lebo svjeťila pred ňimi hodná flaša s dobrím naplňená vínom. Navečerali sa, a síce dobre a do chuťi. Ale sa ím veru už ai spať chcelo. Smeloš kázau ešťe svojmu sluhovi, abi koňe opatriu a dobre pozatvárau a potom abi prišjeu, že si spolu v tej izbe lahnú. Sluha urobiu, ako mu bolo vykázánuo, a prišjeu hňeď zase k svojmu pánovi.

Posťele dve už boli prihotovenje. Smeloš si lahou do jednej a sluha jeho do druhej. Obidva si položili ostrje šable ku boku, abi sa mohli bráňiť, ak bi ích dačo ňepokojilo. Spja. Odbije ďevjata, dobre spja, odbije ďesjata a ňič ím je, ale ti tu príďe hoďina pred pounocou, udre ťi tu jedenácta, tu ťi začňe volačo hurtuvať, tak ako vo mliňe na štirjadvacat kameňou, tu ťi začňe volačo nad hlavou Smelošovou búchať. Tento sa prebuďí a viďí plno drákou a potvor okolo sebe, viďí, že ho tjeto chcú chiťiť a roztrhať. On ale aňi ňečuchou pod perinou, aňi slova ňeprerjekou, lebo sa veru velmi zlakou takích ňevídaňích a nečakaňích hostou. Obludi tjeto ale len preca doňho sa mali, pri samej hlave mu tresk a huk robjac. Čuo že mau chudák robiť v takomto súžeňú a ňešťesťú? Hádam veru len čakať v pokoji a svatej trpelivosťi dvanáctú hoďinu, keď mau koňjec buď tomuto jeho križuvaňú. Ačkolvek sa tje strašnje obludi vždi ďalej a ďalej k ňemu blížili a jeho ňepokojili, preca on čušau a aňi slova povedať aňi tímto obludám oproti sa postaviť ňeopovážiu. Udrela dvanácta, a tu sa rozprchli obludi a Smeloš zase bou na pokoji. Dosť mu síce tato príhoda v hlave trčala, ale preca šecek prestrašení zaspau a iba rano, keď už svetlost slňečňja prechoďila čes obloki do tej izbi, kde tito spali, sa prebudili.

Stanú, najdú šetko prichistanuo, vodu, uťerák, hreben oblečú sa, a poňeváč už mali jeďeňje prihotuvanuo, najedli sa. Potom Smeloš rosprává svojmu sluhovi šetko to, čuo sa s ňím tej noci prihoďilo. Opituvau sa ho, či ňepočuu ten tresk. Tento mu ale odpovjedau, že on ňič ňepočuu, ale že on pokojňe a velmi chutně spau. Tento sa prislúbiu, že tej noci uš ňebuďe spať, ale že buďe počúvať a merkovať, ak zase prídú tje potvorí. Dobre. Koňe si nakŕmili a chceli ísť, že puojdú ešťe ďalej, ale sa ím koňe aňi len z mjesta ňechceli pohnúť. Čuo že mali robiť? Umjeňili si, že ešťe tam za ten ďeň ostanú a potom že sa ráno včas viberú z toho zámku. Dlhí ím čas bou, ňeveďeli, čuo majú robiť, žjadno obveseleňje si ňemuohli najsť, takuo, s ktorím bi si boli aspoň čas ukráťili. Dlho sa ím to vleklo do poludňja, ale keď toto prišlo, už mali zas obed na stole hotoví, sadli si a najedli sa. Potom po obeďe Smeloš sa vivaliu na posťel a pospau si, lebo to v noci prestrašnuo mátaňje robiť ňemohou.

Pod večer, keď sa už bou naspau, sadou si ku obloku a viďí zďelaka, že sa volačo k ňemu blíži. On to lepšje pozerá a zazre, že je to jedna bjela osoba, ktorá pravo k ňemu kroki svoje merá. Príďe k ňemu do izbi. Smeloš jú pekňe privítau a ňemálo sa zaďiviu, keď počuu, že sa tato s ňím ako druhí luďja zhovára. Tu mu ona začňe vipravovať o tej príhoďe, čuo ho tej noci potkala. Chválila ho, že sa tak smele držau a že aňi slova ňeprerjekou. Potom mu povjedala, že sa to istuo, a síce ešťe v strašňejším spuosobe má s ňím stáť i tej noci, ale žebi sa ňič ňestrachovau, že sa mu ňič ňemá stáť, ak buďe pokojňe a trpelivo snášat tje treski, čuo sa s ňím budú robiť. Vtom ho ňehala a išla zase tade, zkaďe bola prišla.

Smeloš sa síce zarmúťiu nad tím, že zase i tejto noci ho potká to, čo minulej noci, ale preca ňje tak velmi, lebo už veďeu, čuo má robiť, ak chce, abi sa mu ňič ňestalo. Navečerali sa, a keď si obrjaďili koňe, zase si lahli, slúbjac si, že aňi jeďen ňebuďe spať, ale že oba budú čakať ten rachot, čuo ích mau potkať pred pounocou. Sluha ale, trebars si on ako oči viťjerau slinami a preberau sa, preca ňemohou odolať chutňjemu spaňú, ale zaspau, a síce tak tvrdo, že čo bi si ho bou zelezními vidlami durkau, preca bi sa bou ňeprebuďiu. Smeloš tješ zaspau, ale sa museu ňeborák zase prebudiť, keď počúv nad sebou okolo jedenástej hrozní buch. Ešťe večmí teraz ho mátali, ako včera, tje strašnje obludi. On sa síce báu a trjasou po celom ťele, ale preca aňi slova ňepovjedau a pokojňe čakau dvanástu hoďinu. Táto odbila a potvori zmizli. Zaspau zase, a len ráno bjeli ďeň ho zobuďiu a zduriu z mekej postele. Zobuďiu sa i sluha, ale tento ňič ňeveďeu zase o nočnej búrke.

Nafruštikovali sa a potom sa poberali ďalej, ale ňemohli zase aňi na pjať ísť, lebo koňe sa aňi pohnúť ňemohli. Museli tedi zase volki ňevolki tam čakať. Po obeďe zase ta istá osoba navštívila Smeloša a povjedala mu, že ešte jednu noc musí tje ňehodi trpjeť, ale že teraz ešte strašňejšje potvori budú ho prenásleduvať, abi len trpelive snášau, čuo mu kolvek budú robiť, lebo že, ak len slovo prerjekňe, že je hňeď veta po ňom. Smeloš prislúbiu, že šetko tak buďe robiť, ako mu ona kázala.

Navečerali sa, a keď si koňe nakŕmili, lahli si do posťele s tím predsebavzaťím, že aňi jeden aňi len oči ňezažmúri tejto noci, ale že obaja budú kušať a čakať tje mátohi, čuo majú na ňích prísť. Sluha ale zaspau a ležau ako zabití bez sebe. Smelošovi už sama tá mišljenka o potvorách spať ňedala, lebo si viďeu pred očima, čuo sa s ňím zase má a buďe robíť tej nocí okolo jedenástej. Dlhí mu síce čas bou čakať tú hoďinu, ale ona preca len prišla a hroznje potvori pred Smeloša doňesla. Tu ho tje obludi temer už za vlasi chitali, už ho skoro brali, nad hlavou mu takí buch robili, že už temer ohlušení ležau pod perinou. Aňi slova ňepovedau, aňi hlavu von ňevitrčiu, ale čušau, po celom ťele ako stuďeno sa trasjac Odbije dvanásta, tu s velkím rachotom odišli od ňeho tjeto matohi, bo sa jeduvali, že Smeloš víťaz zostau a oňi že premožeňje s haňbou museli odkvapit odťjal. Ako mu hňeď lachšje počalo srdce biť. Ako sa raduvau, keď si misleu o tom, že je už vitrhnutí z ňebezpečenstva, že uš vjac ňebudú potvori ho mátať. Zaspau od radosťi a iba ráno, keď slnce uš jasno svjeťilo, sa prebuďiu. Virosprávau svojmu sluhovi zase celú príhodu a keď sa nafruštikovali, zase sa poberali, že preč odťjal puojdu, ale ešte aňi teraz ím koňe ňechceli ísť. Museli chudáci zase len ostať v tom zámku.

V tom prišla k ňím zase tá istá osoba. Chválila Smeloša, že sa tak chvaliťebne držau. Potom mu povjedala, abi išjeu do jedenástích izbou a že bi si zau z ňich, čuo chce, len abi dvanástej dau pokoj a abi hu aňi ňeotvárau. Lebo že, ak hu otvorí, že zase buďe straťení a že sa potom tak lachko oťjal ňevisloboďí. Smeloš jej prislúbiu, že nič takjeho, čo bi proťi jej rozkazu bolo, ňevikoná. Osoba tá odišla.

Smeloš sa hňeď chopiu do práce a išjeu obzerať tjé šetki izbi. Jedna bola krajšia nad druhú, v jednej bolo vjac zlata, drahjeho kameňja ako v druhej. Smeloš si pasou oči na tíchto pokladách a dlho ňeveďeu, čuo si má z ňích zjať, lebo šetko bolo tak peknuo, že sa mu muselo páčiť. Medzitím ho ai tá dvanásta izba trápila, chceu on veďjeť, čuo je to v ňej.

Otvorí ju, tu hňeď jeden drák veličízni viskočiu z ňej a tak zrevau, že sa celí zámok otrjasou. Čuo že tu mau robiť? Ňeveďeu už od zlaknuťja, aňi kďe je. Drakovi tomu z úst tak iskri sa sipali, ako čo bi najvetší oheň horeu. Drák ten svojím krikom zobuďiu jedneho v truhle ležjaceho Bjeleho ducha, ktorí hňeď k Smelošovi pravo išjeu, podau mu jednu píšťelku, abi zapískau na ňej. Tento to hňeď urobiu, čím ohromení drák na zem spadou a tak ležau ako zdochnutí. Naradovaní Smeloš ďakuvau tomuto Bjelemu duchovi. Tento mu povjedau, že ak jeho buďe a ňje druhjeho brata, Čjerneho ducha, buďe slúchať, že sa mu ňič ňestaňe, ale že sa i visloboďí z toho zakljateho zámku i že velkím na sveťe zostane pánom.

Smeloš mu prislúbiu. Ale sotva ten odišjeu, už Čierni duch prišjeu k Smelošovi, nahovárau ho, abi sa jeho pridŕžau, že sa mu dobre poveďje, že mu dá tolko, kolko si len buďe žjadať bohatstva. Smeloš, keď viďeu, že ho od Bjeleho ducha odhovára, umieňiu si, že račej tohto buďe slúchať. Čjerni duch sa nad tím velmi zaradovau a hňeď si zase išjeu lahnúť do svojej truhli. Tu sa zo zeme zoberje drak a začňe iskri svoje na Smeloša šipať, tak že tento už temer bez sebe stáu na prosrjeď izbe. Tu mu preca prišjeu na pomoc Bieli duch, s jehožto príchodom drak zase ako omráčení padou na zem. Bjeli duch mu začňe vitikovať jeho ňestálosť a ňepravdu, spolu ai dohovárať, abi nje jeho brata, ale jeho samjeho sa pridržjavau, lebo že už viďeu, že ho ten len chce do ňebezpečenstva uvrhnúť; že mu Čjerni duch vetšuo síce a skvelejšuo muože slúbiť bohatstvo, ale že je to ňestálo a že len po jeho duši ďichťí. Smeloš sa síce zakázau, že vjac už Čierneho ducha ňeposlúchňe, ale viďjac ho zase pri sebe a že mu všeličo slubuje, zlomiu svoj slub a zase sa len Čjernemu duchu oddau. Čierni duch sa velmi zaraduvau nad tím, lebo on len jeho dušu chceu zatratiť, preto ai teraz zase toho draka zkrjesiu, ktorí vždi vetšmi a vetšmi dorážau a doťjerau naňho. Tak že už tento skoro polomrtví ležau a sťenau na zemi. A hádam bi bou ai hňeď tam dušu vipusťiu, kebi ňje Bjeli duch, ktorí sa nad ňím zlutovau a prišjeu ho vitahnúť z tohto ňešťesťja. Povihadzovau mu na oči jeho nevěrnost a povjedau mu, že ak ešťe len raz Čjerneho ducha poslúchňe a tomuto sa sproťiví, že ho potom vjac ňeobráňí a že ňje len on, ale i šetek tento zámok znova na tristo rokou zakljati buďe. Smeloš sa mu zaprisahau, že už vjac ňič proťi jeho naríďeňú neprehreší, že Čjerneho ducha falešním a lichoťivím slovom sa ňedá omámiť, ale že sa jeho stále a verňe pridržjavať buďe. Čuo ai v skutku urobiu, lebo keď prišjeu k ňemu Čjerni duch ho nahovárať, on ňeodstúpiu od svojho a ňedau sa od neho na žjadni spusob zvjesť. Čuo keď viďeu Čjerni duch, nahňevau sa velmi a od jedu ňje len on, ale i ten strašní drák sa na vrjácu kolomaš rozljau.

Keď takto Smeloš zvíťaziu nad Čjernim duchom, prišjeu hned k ňemu Bjeli, nad ktorjeho príchodom sa on velmi zaraduvau. Tento Smeloša začau chváliť za jeho ostatní ráz prokázánu zmužilosť a rozprávau mu ďalej na tento spuosob: ,Milí Smeloši, ti s tvojimi hrďinskími činmi ňje len si sebe, ale i mňa, ktorí v tomto rospadlisku už od tristo rokou zakljati som, a žjadna živá duša ma osloboďiť a oťjalto vimuocť ňemohla. Lebo každí, ktokolvek sem prišjeu, tu zahinuu a ňikdi vjac oťjalto do svojho domu sa ňenavráťiu. Ja som bou princ a sin jedneho bohatjeho krála, ale ma muoj zlí a prostopašní mladší brat so sebou v tomto zámku zakljau. Ti si už osloboďiu i tento zámok s celím jeho okoljem a viďíš už, ako luďja naradovaní a z dlhjeho prebuďeňí spaňja sem tam choďja. Čuo si žadaš? Povec mi a to dostaňeš. Mám tu ai jednu sestru peknú, muožeš si hu pojať za ženu, a ja ťi dám s ňou tento zámok a celuo jeho okolja.‘ A tu hňeď prišla jedna pekná paňička, ktorú si Smeloš hňeď zamilovau a pojau za ženu. A potom ostau takím pánom, že mu ňebolo páru na sveťe a posjal ešťe žije, ak ňezomreu.“

Výťahy z tejto rozprávky boly odtlačené v Prostonárodných slov. povestiach IV., str. 71, 78 v poznámkach.

Verzie látky o nebojazlivom sú snesené v Anmerk. KHM Grimm I., 22 č. 4. Kubín, Podkrkonoší záp., 567 č. 9, 616 č. 42 — 3, 675 č. 71 Verzie druhej časti rozprávky, ako hrdina znáša mlčky muky a tým vysvobodzuje princezku, potom, keď odprevádza princezku k rodičom, ako ho striga uspí atď., sú snesené v Anmerk. II., 335 č. 93. Rozprávky o pokladoch, strážených kohútom, kocúrom psom, sú veľmi rozšírené. Srovn. Kubín, Povídky kladské I., 108 č. 55; Sumlork, Stč. povesti II, 47; Přikryl, Záhorská kronika 179, 309; Kopač, Zvěsti z Horácka, str. 25; Kobzáň, O zbojníkoch a pokladoch, str. 90; Knoop, Sagen Provinz Posen, 134 č. 201; Zs. d. Ver. f. VK XXIII., 261, 263, 265, 266; Garber Volkssagen Kärnten, 130 č. 157, 132 č. 163; Schwartz, Sagen Brandenburg, 196 č. 136; Haas, SM Bügen, 43 č. 42, 121 č. 123; Deutsche VK östl. Böhmen IV., 102 č. 58. 176 č. 64; Kühnau, Schlesische Sagen III., 240, 243, 561, 571, 624, 719, 776, 774 a i. v.; Etnogr. Zbirnyk XXXIV., str. 236 č. 1128 a 1129; Sébillot, Folklore de France III., 121; Klinger, Životnoje v antičnom i sovrem. sujeverii 258, 268, 273 — 274.

b) Srdnaté dievča a strašidlo v zámku

V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 224 — 5, zapísal J. A. Molitoris rozprávku pod nápisom „Smělá Zuzka“.

„Ráz v jednom mesťe vojáci svojho kráľa zabiľi a tento po smrti chodjevau do toho zámku, kďe jeho manželka s cérami bívala, mátať, že títo od strachu tento zámok zanahaľi a inďe bívaľi. Kráľovna dosť sľubovala tomu, že kdo bi tam cez jednu noc prespau, ľebo to šeci veďeli, že ten kráľ zabití povje tomu, čuo majú s jeho ťelom urobiť. Ňikdo sa ale nekceu na to chiťiť.

Až raz jedna smelá a mocná ďjevka, ktorá sa volala Zuza, prišla k tej kráľovnej a povjedala jej, že ona puojďe do toho zámku spať, když jej paňi dá jednu kravu aj zeľenú sukňu. Kráľovna jej aj vjac sľúbila, ale ta to ňekcela. Večer ona hňet přišla do toho zámku a tam si vivoľila jednu ňevelkú izbu, kde bou aj kozub,^[137] abi si mohla svjeťiť. Večer okolo jedenáctej, ako si táto pri ťichosti ohňík kládla v tom kozube a že bi jej tam ňebou dlhí čas, ako jednuo vreťeno prjadla, naraz zostau po celom tom zámku krik, buh a hučanja. Táto seďela na jednom stolci a čakala, čuo to buďe. Vtom sa otvoriľi dvere a tu štirja sluhovja, ktorí maľi konskje kopitá, bruho a ruce človečje, chvosti na tri láchtre dlhje a piske sviňacje, uši konskje, rohe veličižnje, a každí mau na čeľe jedno veľikuo oko, kročiľi do izbi, v kterej si naša smelá Zuza prjadla. Doňjesľi tito toho kráľa na márach a položiľi ho na prosrjeť izbe. Potom títo odišľi a pána tam nahaľi. Keť sluhovja odišľi, vrchnák sa na truhľe otvoriu a kráľ si pekňe v truhľe sadou. Potom začau k tej Zuze vraveť:

,Pranzeš, ďivka moja, pranzeš?‘ A ona: ,Pranzem, pán muj, pranzem, dá paňi kravku i zeľenú súkenku.‘

On si ľahou a o chvíľku zase sa posaďiu hore, mluvjac ako prú. Keť mu aľe ďjevka zase smeľe dala odpoveť, takto k ňej povjedau: ,No, ďjevka moja, vezmi si teraz tvoju prasľicu a choj domov, moju paňú pozdrav a tak jej povec, abi moje ťelo pochovaľi s veľikou parádou do toho kostola, kďe aj mvoj oťec leží, ťebe aľe abi za tú smelosť velkú veľa peňazí dala.‘

Vtom prišľi zase tí sluhovja, pána v truhľe ležjaciho na márach schiťiľi a s velkim kríkom a bľakom s ňím preč odišľi. Zuza tam bola až do rána a spala chuťňe.

Potom ráno tajšla ku kráľovnej a šetko povedala, čuo sa tam stálo a čuo jej pán rozkázau, abi jej povjedala. Kráľovná sa daľa hňeť do toho zámku, kterí sa jej ždi páčiu a kterí bou velmo pekni. Viacej tam ňemátalo ňikdi a kráľovná z jej sinma a cérami šťaslive živá bola. Tej smeľej ďjovki za takí krásni účinok dala veľa bohactva; ju ač do smrťi aj vidatú pri sebe aj z jej manželom držala a toto do všeobecnej kňiški na večnú pamjatku dala zapísať.“

1. Slovenské Pohľady XVIII., str. 218 — 21, majú verziu „Smelý šuhaj“ z Tekova.

Otec mal troch synov, z ktorých mladší sa ničoho nebál. Starší brat postavil sa v noci pri cintoríne a chcel ho prestrašiť, keď mladší išiel práve pre vodu, ale mladší mu krčahom prebil hlavu. Išiel do sveta zkusovať, čo je to báť sa. Pustovník prijal ho do služby, kázal mu vo veži o polnoci zvoniť a sám ho išiel strašiť. Ale hrdina ho shodil s obloka. Potom vstúpil do služieb k pánovi, mal strážiť strom so šibenci; pozval ich k ohňu, keď nešli, sosňal ich a pohádzal na zem.

Napokon prišiel do kráľovského zámku, kde kráľ sľuboval svoju dcéru za ženu tomu, kto vysvobodí zakliatych jeho predkov v zámku tým, že tam po tri noci vydrží. Prvú noc sypaly sa dvermi kosti, hrdina ich bral a po jednej vyhadzoval. Druhú noc vykadil posvätenými zelinami izbu, trikráľovou kriedou spravil si kríž, rozličné potvory márne sa naň dobíjaly. Tak vytrval i tretiu noc. Po polnoci staly sa z potvor snehobiele postavy, v mene vysvobodených poďakoval mladíkovi starec s dlhou bielou bradou, zaviedol ho do tajných pivníc, kde boly složené ohromné poklady, a zmizol. Kráľ mu dal dcéru za ženu. Mladá žena hrdinova chcela ho nastrašiť, pofŕkala ho v noci v spaní studenou vodou a muž sa priznal, že po prvý raz poznal, čo je to báť sa.

2. Broch (Studien I., str. 41 — 44), má verziu „Nebojažľívi Janko“, zo stolice Zemplínskej.

Človek mal troch synov. Najmladší sedel stále v kúte, len sa s popolom bavil a hovoril, že nevie, čo je strach. Otec dal ho raz ku kostolníkovi do služby; keď potom zvonil, kostolník ho strašil. Mladík ho shodil a išiel domov. Vyprosil si tri dukáty, že sa pôjde učiť, čo je to báť sa. Rozhlasoval, že dá tri dukáty tomu, kto ho naučí báť sa. Počul to hrobár a zaviedol ho na cintorín do koštiaľnice, v ktorej boly tri rakve, aby tam prenocoval. Bolo mu tam zima a tak vytiahol zpod nebožtíkov triesky a rozložil oheň. Ako sa ohrieval, dvíhaly sa plachty, a on sa pýtal nebožtíkov, či im je zima. Ani jeden mu neodpovedal, chytil jedného za ruku, videl, že jeho ruka je studená, a povedal: „A ty si zamrzol; poď sa zohriať!“ Vzal ho z rakve a veľmi sa natrápil, kým ho postavil k ohňu. Potom postavil tak ešte druhého a tretieho. Ako sa zohriali, začali padať do ohňa, on sa rozhneval, skočil a začal na nich kričať, že nevedia sedieť, a potom ich poukladal nazad do rakví. Kým ich ta dával, začal hrobár ťahať drevenú chatu, aby sa Janko naľakal toho hluku. Ale hrobár sám sa zľakol toho hluku a ušiel.

Janko išiel ďalej hľadať, čo je to báť sa. Prišiel do krčmy a tam počul, že kráľ sľubuje pol kráľovstva a princezku tomu, kto bude strážiť za tri dni a tri noci zámok, v ktorom dosiaľ každý od strachu umrel. Janko sa prihlásil, kúpil si karty a vydal sa do zámku.

Celý prvý deň bavil sa kartami, a keď prišiel večer, počul hrmot a krik, vojaci začali behať okolo zámku, a on na nich volal, aby dočkali, že k nim pôjde. Vyšiel von, začali s ním behať, tu uderilo na veži dvanásť hodín a oni ho nechali. Druhý večer počul o jedenástej mačky mravčať, vyšiel a volal ich, aby sa išly s ním karty hrať. Nechcely k nemu dnu, a tak musel k nim von. Ale bál sa s nimi baviť, kým im neodreže pridlhé pazúry. Prišrauboval ich a bil ich, až sa im nohy po kolená odtrhly. Potom utiekly, minula sa dvanásta, a on išiel spať. Tretí večer počul okolo deviatej, že čosi spadlo komínom, a videl spodnú polovicu človeka; podivil sa a kričal: „Už mám pol človeka, kde je druhá polovica?“ O jedenástej zasa počul, že čosi spadlo, a to bola druhá polovica. Zaradoval sa a zavolal: „Už mám celého!“ Slepil ho a starý ho hneď volal, aby išiel zápasiť. Uhodil starým do zeme a on mu hneď sľúbil, že mu vydá kľúč zámku. Odviedol ho do pivnice a rozkázal mu, aby rozbil nákovu, ktorá tam bola na zemi. Janko vyzval starca, aby si položil ruky na nákovu, lebo chcel vedieť, aké má nechty, aby ho vari nepodriapal. Janko udrel kladivom na ne, a nákova sa rozlámala na kusy. Potom mu starec ukázal mnoho zlata, ale to bolo kráľovo, striebro, to bolo jeho, s tým mohol gazdovať, napokon ešte mnoho peňazí, a to mal rozdeliť medzi chudobu. Pod zámkom uvidí kocúra, toho nech zastrelí, v ňom najde vajce, a v tom je kľúč od zámku. Keď mal kľúč, išiel ku kráľovi, rozpovedal mu, ako bolo v zámku, a dostal pol kráľovstva a princezku za ženu. Žije podnes, ak neumrel.

Srovn. Kubín, Povídky kladské II, 290 č. 94. Podkrkonoší záp. č. 184. V strašidelnom zámku padá mŕtvola po čiastkach komínom. Kubín, Podkrkonoší záp. 567 č. 9, str. 675 č. 72, str. 491 č. 286, str. 789 č. 293 Levčenko, 463 č. 549; Lud. XXIII., 144; Lorentz, Teksty pomorskie, 65 č. 401; Gryf, 1911, str. 63; Kontler Kompoljski, Pravlice II., 67 č. 9. Strohal II., 170 č. 8; Zb. jslav XIII., 185; Saulić II., 103 č. 94; W. Keller, Tessin. M., 104; Anmerk. KHM. Grimm I., str. 30. pozn. II., 540.

V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVII. str. 6. č. 27, je verzia „Vojak Pipo“ zo Spišskej stolice.

Vyslúživší vojak Pipon vymenil si s vandrovníkom šabľu za pohár vína, ktorého neubúdalo, a miešok dohánu stále plného. Prišiel na noc do mlyna, kde mátalo, ostal tam. O jedenástej mlyn sa sám spustil, prišlo to až do izby a pýtalo sa Pipona, čo tam robí; on odpovedal, že bude staväť kostol. Srovn. č. 104 A b. Čerti ho prosili, aby si vykopal pod stolom hrniec s peniazmi, ale vojak dal si od nich peniaze doniesť na stôl, rozdelil ich na tri čiastky, jednu pre kostol, druhú pre mlynára a tretiu pre seba.

Potom išiel do pekla. Všetci čerti, ako ho videli, skryli sa. Pipon vytrel halenou kotol, v ktorom sa varily duše, odniesol ich z pekla a na lúke ich vytriasol. Premenily sa na ovce (v. hore 293), doviedol ich do neba a vošiel ta s nimi.

1. V XIV. — XV. sväzku rozprávok, priviazanom k sbierke Povestí Amálie Sirotkovej sv. VIII. — X., čítame na str. 19 — 20 neúplnú verziu rozprávky, ktorú neskoršie čitateľ (asi P. Dobšinský) pomenoval „Varta nad hrobom““. Je to najstarší zápis tejto rozprávky na slovenskej pôde a preto ho podávame, hoci je prerušený.^[138]

„Bou jedon starý mlynar. Keď už na smrtedlnej posteli ležav, spraviv sa se svojím tovaryšom, že mu dá tu jeho kravu, jestli ho bude po smrti v tau noc nad hrobom vartovat. Tovaryš mu prislubiv a mlynár na druhý den umrev.

Šov on rechtora poradit, že ako ho to má vartovat. On mu poviedav, že keď sa na to dav, aby sa starav. Šov ku kňazovi, i ten mu to povedav. Potom šov ku kapitanovi. Ten mu teda poradiv, aby do hrobu zabev jedné železnie vydli a šablu, a on aby, si okolo tych vydlí sadav, že o povnoci sa mu bude všeličo predstavovať, ale abi sa aňi nepohov. Šov, tak urobiv. O polnoci beží jedna sviňa k nemu: ,Ujdi, ujdi, lebo ťa hneď roztrhám.‘ On sa ale nehnau. Beží zas jedna koža zo zvierata: ,Ujdi, ujdi, lebo ťa hned prekolem.‘ On sa ani nehnou. Beží jedon hyntov a pred ním kričia: ,Ujdi, ujdi, lebo ťa hned zadáví.‘ Tu on už chcev skočiť, ale predca si len zadržav, a už bolo po povnoci. Nič sa mu takyho neukázalo, len 4 pánikove přišli sa ho zpítat, že co chce. On že za taligu peňazí a hned mu dovezli. Ranno keď svitlo, šov domov s taligov a polovicu dav kapitanovi, že mu tak poradiv. Počuv to i rechtor, bov chudobný, pítav od neho, aby mu predca dač dav, tak i kňaz, ale on: ,Či dobre! Vy ste ma vtedy opovrhli, teraz vás ja…“

Ostatný text je ztratený.

2. Táto rozprávka bola v novších časoch niekoľko ráz zapísaná. Tak zo Spišskej stolice je v Sborníku Muz. slov. spoločnosti VI., 82 — 7, rozprávka „Dva kmotrove“.

Pomer medzi lakomým mlynárom a chudobným učiteľom je tu užší: bol učiteľovmu dieťaťu krstným otcom. Učiteľ, postihnutý biedou, častejšie prosil pomoc od mlynára, ale dlžobu nezaokrýval. Napokon dal sa mlynár obmäkčiť, dal mu múky, ale žiadal od neho, aby ho po smrti za tri noci strážil. Skoro zatým mlynár umrel. Prvé dve noci strážil ho v jeho dome, a nič iného sa nestalo, iba že o polnoci nebožtík sa zdvihol a díval sa, či ho učiteľ naozaj stráži. Tretiu noc strážil ho na cintoríne. Poradil sa predtým s farárom, vzal so sebou svätenú kriedu a vodu a kropáč. Kriedou spravil kruh blízko hrobu, vodou nad sebou kríž a sadol si do kruhu. O polnoci hnali sa k nemu dvaja na uhoľ čierni psi, rozryli hrob, vytiahli telo z rakve, stiahli s neho kožu, telo odretého hodili nazad do truhly a začali hrob zahadzovať.

Učiteľ kropáčom pritiahol kožu do svojho kruhu, a keď psi hrozne zavýjali a kruh obskakovali, sľúbil im kožu, ak mu prinesú vrece toliarov, potom dukátov a taký kus zlata, ako sami boli. Sotva to privliekli, začala biť dvanásta, učiteľ psov — čertov kropil kropáčom, tak že zmizli a zanechali po sebe pekelný smrad. Ráno prišiel farár. Učiteľ mal ešte na tom mieste kožu spáliť a popol rozsypať, kde od jedenástej a dvanástej chodí najviac ľudí. Urobil tak a pri pozdvihovaní premenil sa popol na bielu holubičku, ktorá sa ztratila v oblakoch. Vrece toliarov učiteľ dal farárovi a na obete za dušu pridal mu ešte kus zlata. Za svoje dukáty kúpil mlyn.

Táto rozprávka shoduje sa tak značne s českou verziou, ktorú zaznamenala B. Němcová (Č. poh. II., 56), že treba ju pokladať za preklad českej predlohy.

3. Tejto verzii celkom blízka je rozprávka zo Šarišskej stolice u Czambela, 320, § 160. Učiteľ sľuboval psom — čertom kožu mlynárovu, ak mu prinesú mnoho peňazí a „hrudu“ zlata.

4. Zo stolice Spišskej je ešte kratšia a stručnejšia verzia, ktorú zapísal Št. Mišík v Sborníku Muz. slov. spoločnosti XV., 133 — 4, č. 5, pod nadpisom „Mlynárou kmotor“.

Úvodom sa proste konštatuje, že mlynár bol kmotrom chudobného. Dal mu voz plný múky, keď robil testament, a troma kvapkami vlastnej krvi chudobný potvrdil, že ho po smrti bude strážiť za tri noci. Stráženie hrobu je celkom podobné; odlišné je len, že čertom nesľuboval kožu nebožtíkovu za peniaze, iba ju prosto v svojom vysvätenom kráži uhájil. Rovnaké je i zakľúčenie: biely holub vznesie sa z popola, vysypaného v nedeľu na ceste do kostola.

5 — 6. Dosť sa shoduje verzia z Bošáckej doliny (Slov. Pohľady XV., č. 1, str. 322). V rukopise poznamenané: Rozprávali Ján Zamec — Geľo a jeho matka Anna Zamec — Geľo. Odchylne bola iba koža mlynárova znova vysvätená a do jeho hrobu pochovaná. V inom variante (ibid., str. 324, ktorý v rukopise je na str. 32; rozprávala taktiež Anna Zamec — Geľová). Pochovali mlynára v kostole, okolo polnoci prišli k jeho hrobu traja čierni mládenci, sedliak ich „dohadovaním bavil“ tak dlho, až kohút zaspieval; peňazí nechcel a vrátil sa bez nich domov. Rovnako kožu znova vysvätenú pochovali do krypty a rovnako zjavil sa mlynár v sne a ďakoval za osvobodenie.

V rukopise je ďalej pripísané:

„Iný variant hovorí, že ti mládenci čierní, keď kryptu otvorili a kameň o stĺp opreli, medzi sebou sa dohadovali a sedliak len rozhadzovať rukami jich videl a počul krik, ale jim nerozumel, a že boli tým kameňom kryti, nevidel, jako mlynára z kože vytriasali, len keď už bol vytrasený mlynár a koža na bok odhodená, nevychodiac z kola, hákom vazovým ju k sebe pritiahol.“

7. Časopis Muz. slov. spoločnosti XVII., str. 27 — 28, má verziu „Mlynár a mäsiar“ z Bratislavskej stolice.

Dvaja tovarišia, mlynársky a mäsiarsky, sa dohodli, že kto z nich prvý umrie, druhý ho bude za tri noci strážiť. Mlynár umrel a mäsiar išiel strážiť. Prvú noc spytoval sa mlynár mäsiara, či je tam, a keď počul, že áno, pokojne si ľahol. Druhú noc vzal mäsiar so sebou psa, mlynár o polnoci chcel sa vrhnúť na mäsiara, pes zavrčal, mäsiar ušiel domov, mlynár hnal sa za ním, ale do jeho domu nemohol i roztrhal psa a kusy povešal po všetkých kútoch. Tretí deň mlynára pochovali a mäsiar všetko povedal farárovi. Farár dal mu svätenú kriedu, aby ňou pri hrobe spravil okolo seba kruh, a hlásnikovu „dardu“ a kázal mu nehovoriť. O jedenástej videl, ako proti nemu ide pešiacke vojsko, ktoré volalo, aby sa mu vyhol. Potom išly koče a za nimi delostrelectvo. Napokon pribehli dvaja čierni psi, vytiahli truhlu a začali mlynárovi sťahovať kožu. Keď kožu sodreli, telo zasa zahrabali. Mäsiar medzitým mlynárovu kožu zatiahol „dardou“ do svojho kruhu. Psi naň dotierali, aby kožu vrátil, a keď nechcel a uderila dvanásta, zmizli. Ráno doniesol kožu farárovi a ten ju kresťanským spôsobom pochoval. Mlynár sa potom zjavil mäsiarovi a ďakoval mu, že ho vysvobodil, a že je teraz vo večnej blaženosti.

8. Z Užhorodskej stolice má verziu Etnograf. Zbirnyk IV., 148 — 9 č. 33. „Jak bidnyj zabohativ čerez kumovu skiru.“

Boháč sľúbil svoju kožu čertovi, ktorý mu nadonášal peňazí. Keď umieral, zavolal si svojho chudobného kmotra a vravel mu, až ho pochovajú na cintoríne, aby si dve siahy od jeho hrobu vykopal jamu, vzal so sebou svätenú vodu a kriedu a urobil okolo seba kruh. Až čerti prídu, všetky kosti vytrasú a kožu stiahnu s mŕtvoly a telo zasa zahrabú, nech drevom kožu zatiahne do svojho kruhu. Čerti ho budú prosiť, potom strašiť, púšťať naň mlynský kameň, i voz naň pustia, ale on nech sa nepoddá, kým mu neprinesú kotol peňazí, zapečatený bielou pečaťou, a do toho kruhu nepoložia. Ako priniesli peniaze, kohúti zakikiríkali a čerti sa rozutekali. Potom kmotor kožu znova pochoval.

Srovn. Povídky kladské II., 243, č. 76; Popelka, Poh. a pov., 127 — 132; Anm. KHM Grimm III., 420 č. 195. Kubín, Podkrkonoší záp. 616 č. 44; Wisła XVII., 552; Hilferding, Ostatki, 129 č. 32; Cenova, Skorb Kaszeb., 144; Čajkanović, 414, 548 č. 177.

1. Stopy tejto rozprávky zadelili sme do verzie z látky o zlatom vtákovi a spiacej princezke. Srovn. č. 25 B. Súpis II., str. 375.

2. Úplnú verziu tejto látky zapísal Jozef Holuby z Bošáckej doliny v Slovenských Pohľadoch XVI.. č. 14, str. 211 — 12. „Zakliaty šedivec“.

Traja tovarišia prišli na noc do hostínca, dali sa doviesť do izby, v ktorej ich o polnoci zobudil hrmot, zo strachu vliezli každý pod svoju posteľ. Vstúpil šedivý starec s dlhými vlasmi a bradou, stoličku postavil doprostred izby, popreťahoval britvu na remeni, prstom na nich zakýval rad-radom, namydlil im bradu i tvár a dočista ich oholil a zimou sa trasúcich poslal do postele. Tretí sa osmelil a oholil tiež starcovi hlavu a tým ho vysvobodil. Šedivec im poďakoval za vysvobodenie a ukázal poklad. Rozdelili sa oň, išli ďalej a rozprávali o tom všetkým, počul to i rozprávač a on to rozpráva tým, „ktorí o tom ešte nič nevedia, aby znali: že sa ešte vždy mnoho divného stáva na svete“.

3. Najnovšie bola táto verzia ešte zapísaná v Liptovskej stol. Sb. Mat. Slov. VII., str. 31. č. 28.

Pán vyzval hlúpeho Janka, aby prenocoval v zámku, a sľúbil mu svoju najmladšiu dcéru. O polnoci vstúpila dnu smrť, oblečená v bielej plachte, „prisadla si“ k nemu a povedala mu, aby sa dal od nej oholiť; nechcel, smrť zapískala na píšťaľke, prišlo šesť čertov a dali sa ho trhať so všetkých strán; až po tretí raz svolil, sadol si na stoličku, smrť vybrala britvu a začala ho holiť, ale Janko bol „chytrejší“, chytil britvu, posadil smrť a začal ju holiť. Tu nastal veľký hrmot v celom zámku, smrť skapala. Janko si pokojne ľahol a spal.

Srovn. Národop. Sbor. čsl. II., str. 101; Anm. KHM Grimm I., str. 24 pozn.; Hruška, Na hyjtě, 43 č. 3; Zaunert, Deutsche M. seit Grimm, 404; Zb. jslav. XIX., 81 č. 24.

V Časopise Muz. slov. spoločnosti XVII., str. 21, je rozprávka „Strašidlo“ z Bratislavskej stolice.

V holičskom zámku straší. Bývala tam kedysi matka s dcérou; keď sa raz dievča v nedeľu česalo, rozhnevala sa matka a hovorila, aby sa hneď prepadla. Ako to vyriekla, dcéra sa prepadla i s psíkom, ktorý bol pri nej. Po čase sľúbili zločincovi na smrť odsúdenému milosť, keď preskúma izbu, kde strašilo. Muž sa spustil po povraze dierou, ktorá bola v izbe, a dolu uvidel dievča, ktoré si česalo vlasy. Slzy mu padaly do misky a pes ich vylizoval. Až naplače plnú misku, bude vysvobodené.

Záverečný motív pripomína látku o zradnej sestre, ktorú v mnohých verziách brat priviazal k veľkému sudu, až ten naplní slzami, uverí jej. Srovn. Kubín, Povídky kladské, 149 č. 72; Kubín, Podkrkonoší záp., 700 č. 151.

Czambel, § 180, str. 351 — 2, má verziu z Abaujskej stolice.

V kasárni strašili diabli. Prihlásil sa husár, že ich vyženie. Prihotovil si koriec orechov a koriec olovených guliek, dostatok vitriolu a vína. Išiel sa s diablom karty hrať, husár hrýzol orechy, diablovi dal gule, pil víno, ale diablovi dal vitriolu. Keď diabol vypil tretí pohár, rozlial sa na kolomaž. Rovnako sa mu vodilo druhú noc; tretiu noc pýtal si železnú štangu. Diabol nechcel piť ani hrať, že toho bude kasáreň, kto prebije štangou cez múr dieru. Diabol začínal, potom ho husár poslal von, dieru prebil a volal, aby mu podal ruku, že zmeria hrúbku múru. Ako diabol vstrčil ruku do diery, husár mu ju železným klinom zaklinoval. Ráno diabol sľúbil, že už nikdy nepríde, a husár ho pustil. Cisár sľúbil husárovi princeznu za ženu.

Czambel, § 186, str. 365 — 366, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Syn udrel v krčme otca tri razy po tvári, otec od žiaľu umrel a syn onedlho tiež. Po smrti strašil v krčme a mnoho ľudí, ktorí tam prenocovali, umrelo zo strachu. Kováčsky tovariš ostal tam na noc, pýtal si holbu pálenky, karty a sviečku. O desiatej prišli dvaja vojaci s veľkým krikom, štrkotali reťazmi, priniesli rakvu, vyšiel z nej nepodarený syn, sadol si na lavicu a stále viac dorážal na kováča, až mu kováč dal tri razy mocne po pysku. Strašidlo vstalo a poďakovalo sa mu, že je tými zauchami vysvobodené. Podobné Lorentz, Teksty pomorskie, 755 č. 932.

Slovenské Pohľady XX., 93 č. 10, majú rozprávku „Smeloši“; podal Ilík z Ratkovej v Gemerskej stolici.

Samo Frnandus sa stavil, že prinesie o polnoci z krypty ľudskú hlavu. Jeho druh Paľo Keken sa tam skryl, a keď Frnandus odnášal hlavu, zavolal: „To je moja hlava.“ Frnandus mu hlavu hodil a vzal inú, a keď druh opäť naň rovnako zavolal, odpovedal mu, že ho neoklame, veď nemôže mať dve hlavy, a lebku odniesol.

V Prostonárodnom Zábavníku III., str. 24, je rozprávka „Všeteční voják“. (Z dolnjeho Kubína.) Text odtláčame:

„Išli ráz vojáci pres cmiťer. Z tíchto vojákou jeden kopnuu nohou jeden črep hlavy a povedau: ,Teba volám dňes na večeru.‘ Vojákou na hospodi v najbližšej ďeďini porozďeluvali. Ako ten voják, ktorí ten črep volau na večeru, večerau, prišjeu jeden chudí, iba kosťe mající človek do izbi a povedau, že na tú večeru prišjeu. Voják sa sice zlaknuu, ale mu preca zo svojej večeri dau jesť. Po večeri tá mrtvola stála od stola a volala toho vojáka na zajtrajšú večeru do cmiťera a zmizla. Voják sa trjasou. Na druhí ďen jeho kamaráťi ho ťešili, a poňevádž sa velmi bau, išli s ňim na cmiťer. Ako prišli na to mesto, ďe ten črep ležau, zem sa zrazu otvorila a toho všetečnjeho vojáka zachváťila.“

Rozprávka táto je značne rozšírená. Srovn. Wesselski, M. d. Mittelalters 144, 241 č. 51 Huet, Les contes populaires 167. Am Urquell NF I. (1890), 82; Etn. Zb. V., 183 č. 27; Lud XII., 81 č. 13, XIV., 291; Zbiór wiad. antrop. V., 199 č 7; Mater. archeol. etnogr. I., 90, č. 13; Gabršček, 71 č. 8; Mitteil. Schles. Vkunde VIII., str. 67, XIII — XIV., str. 202; Bartsch, MS Meklenburg I., 95; Reiser, S. Gebr. Abergl. Algäu I., 414 č. 500; Graber, VS Kärnten, 89 č. 109; Zeit. d. Ver. f. Vkunde XXIV., 105.