ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prostonárodný Zábavník III., str. 22, má rozprávku „Piják“ z Dolného Kubína na Orave. Text bol odtlačený v „Povídkach lidu opavského“, str. 67.

Žena poslala muža do mesta, aby nakúpil pľúc. Peniaze prepil, išiel pod šibenicu, vyrezal šibencovi pľúca a priniesol ich žene. Robil sa chorým, aby ich nemusel jesť. Žena pľúca uvarila a s deťmi ich zjedla. O hodinu zaklopal ktosi na oblok a kričal: „Jaj, zima mi je, otvor!“ Žena mu otvorila a posvietila naň horiacim polenom a povedala: „Však nemáš ani očí, ani nosa, ani mäsa, ba ani pľúc!“ A ten na ňu hrozným hlasom: „Ty si mi ich zjedla.“

Rozbor tejto rozprávky viď v „Povídkách lidu opavského“, str. 65 č. 23.

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 102, je táto verzia:

„Istý Crkoš v Lieskovom bol ženatý a bývala s ním aj jeho švagrina, svobodná dievka, nezdravistá. Keď tá dievka umrela, vystreli ju, jako sa panny zosnulé vystierať zvykly, a dali jej na hlavu aj stužky, ale nie jej vlastnie, ktoré za živa nosievala, ale stužky už hodne obnosené jej vydatej sestry. Hneď po pohrebe v prvú noc prišla tá zomrelá k posteli svojej sestry, chytila jej duchnu a začala ju s nej sťahovať; Crkoška sa zobudila a chytila duchnu za druhý konec a tak sa o ňu naťahovaly, až tá mrtvá duchnu aj so sestrou vyvliekla ven z izby, a tam jedna na jednom, druhá na druhom konci duchny sedely. Na to riekla tá mrtvá: „To máš za tie stužky.“ To tak trvalo cez celé leto každú noc; a Crkoš bol ven z domu na robotách. Keď sa Crkoš domov vrátil, rozprávala mu žena, od každonočného strachu celá usužovaná, čo sa s ňou robí; on to nechcel veriť a dodával žene smelosti, aby sa nebála, keď je on už doma. Jako ale v noci na posteli spali, cez pravú polnoc čosi posteľ vyzdvihlo tak chytro až po samú povalu, že sa Crgoš velice dozarážal na nos o tlo; a keď posteľ dopadla zase na zem, ani nevedeli, čo sa to s nimi robí, len keď počuli: ,To máš za tie stužky.‘ To isté sa opakovalo aj na druhú noc. Na tretiu noc išiel Crkoš spať na pec. Cez polnoc prišla zase tá mrtvá a začala sestru Crkošku na posteli hrdúsiť; na jej krík sa zobudil Crkoš, skočil s pece, schytil ženu a vyhodil ju von z izby, a mátoha mu v ty časy riekla: ,Kebys mi nebol tvoju ženu z rúk vytrhol, bola bych ju zahrdúsila. To máš za tie stužky.‘ Od tej doby mali Crkošovci od mátohy pokoj.“

Nebožká alebo nebožtík vracia sa pre košeľu, rubáš, čepiec a i. Viď Anmerk. K. H. M. Grimm I., 34 pozn.; Zs. f. Vkunde II. (1890), str. 143 (zo záp. Pruska); Haas, Rügen. SM 109. č. 107; Hilferding, Ostatki 116 č. 16; Zs. d. V. für Vkunde XXIV., 420; Revue des trad, populaires XIX., 253 č. 8; Zbornik juž. Slav. XXI., 9 č. 9.

1. V Slovenských Pohľadoch XV., str. 490 č. 5., je verzia „Plač i mŕtvym škodí“. Zo sbierky A. B-y.

Istá žena vždy a všade oplakávala zosnulú dcéru. Keď raz dojila kravu v chlieve a opät začala oplakávať svoju dcéru, prišla k nej nebohá dcéra, celá mokrá, ako čo by sa na ňu najväčší dážď bol lial, a povedala: „Vidíte, mama, aká som mokrá od vášho plaču, čo vždy plačete.“ Vtom zmizla. Matka ju viacej neoplakávala, ale modlila sa za ňu a mala pokoj.

2. Z Gemer-Malohontu zapísala T. Vansová Čes. Lid VII., 41.

Matka nesmie príliš nariekať nad mŕtvym dieťaťom, ono by ležalo na druhom svete vo vode a košieľka by od sĺz neuschla.

3. V pozostalosti S. Czambelovej čítame rozprávanie Zuzany Písošky, rod. a obyv. v Bátovciach. Zápis Czambelov je z 26. IX. 1900.

„Bola jedna stará žena a mala jednu diouku a tá diouka jej umrela. Ždy za ňou plakala. Raz bola na priadkach a už bolo neskor. Povedala, že je už pozde, aby išli domou. Išli domou. Keď išla domou, išla poľa kostola a počula organovať. Myslela si: ,Dobre já vravím, že je neskoro, už sa roráty.‘ Keď prišla domou z tých priadok, zala si friško kožuch a tajšla do toho kostola; nazdala sa, že sa naozaj roráty. Keď prišla do kostola, sadla si, že k pani kmotre, ale to bola pani kmotra z druhýho sveta. A táto jej povedala, aby neplakala telko za svojou dioukou, že je to zle pre diouku, a ukázala pred oltár, de stálo veľa diovok. A šetky boly peknye, len jej diouka bola uplakaná. Potom sa blížiu deň, povedala jej tá pani kmotra: ,Utekaj domou, lebo, ak ťa vidi diouka, tá ťa šeckú roztrhá.‘ Vyšla von z kostola a utekala, ale hu diouka dohonila a kožuch jej strhla a roztrhala a po cintoríne rozmetala. A to bolo preto, lebo sa diouka hnevala na matku, že vždy za ňou plače, a preto diouka na druhom svete pokoja nimá.“

Srovn. Národ. Věstník VI., 207; Anmerk. K. H. Grimm II., 485 č. 109; Blažek, Pověsti z Chrudimska, 128; Zbiór. wiadom. III., 196; Wisla XVI., 617; Lud. XII., 253; XIII., 116, XX., 156 č. 10; Pamiętnik Tatrzan. XXXIV., 70; Veckenstedt, Wend. S., 45 č. 26 — 7; Mitteil. Schles. V. Kunde VIII., č. 15 — 16, str. 80 č. 118, XV., 200; Witzschel, Kleine Beiträge II., 257 č. 58; Vonbun, S. Vorarlberg, 102 č. 12; Etnogr. obozrenije CIII. — CIV., str. 97; Bogdanović, Nar. pripov. 111. č. 6; Anthropophyteia VIII., 122; Wlisłocki, Volksdichtung. 285.

1. V Slovenských Pohľadoch XV., 489 — 490 č. 3 je rozprávka „Ako je na druhom svete?“ Zo sbierky A. B—y.

Dvaja priatelia potvrdili si prísahou, že ktorý z nich prv umrie, príde druhému živému povedať, ako je na druhom svete. Skoro potom jeden z nich umrel. Dlho neprichodil priateľovi povedať, až sa raz ozval za jasnej mesačnej noci dupot pod oblokom. Na bielom koni sedel nebohý priateľ a hneď mu povedal: „Ani tak je nie, ako si ty povedal; ani tak nie, ako som ja povedal.“ A vtom zmizol. Nemohol teda živý zvedieť, ako je na druhom svete.

2. Procházka, str. 65, má verziu z Trenčianskej stolice.

Dvaja kmotrovia si sľúbili, že ten, kto prv umrie, prinesie druhému zvesť, ako je to na druhom svete. Jeden kmotor umrel, zjavil sa tretieho dňa, povedal druhému, že keď je mŕtvemu dobre, ostane tam, keď zle, tak ho nepustia. Potom dodal, že nesmie viac povedať, iba aby mal postránky rovné, ak si vypožičia od súseda koňa k svojmu, aby jeden kôň druhého neklamal.

Srovn. Revue des trad. pop. XX., 146; Firmenich, German. Völkerstim. III, 412; Schweiz. Archiv f. VK. XVI., 156 — 7; Graber, VS Kärnten, 187 č. 250; 251; 191 č. 254. Č. Lid XXII., 383.