ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

P. Dobšinský I., 63 — 73, má rozprávku „Červenkráľ a Žltovláska“. „Podali: Zuzanna Mydielková z Ľubtova, P. Križko zo Zvolena a P. Dobšinský z Gemera.“

V sedemdesiatejsiedmej krajine býval bohatý kráľ a mal dcéru Žltovlásku. Pytačov mala na každý prst desať, medzi nimi bol i Červenkráľ, ktorý mal bradu červenú ako plameň; keď princezna na tú bradu pozrela, odpadla jej všetka chuť za neho ísť. Otec jej darmo dohováral, ale dcéra si vyprosila, že si aspoň ešte rok podievči. Raz jej komorná ískala vo vlasoch a našla jej hnidu; chovaly ju tajne krvou, až vyrástla na veľké zviera, potom daly kožku s nej stiahnuť, vylúžit, vyrobiť, z toho ušiť črievicu. Keď sa minul rok, povedala princezka otcovi, že si vezme toho za muža, kto uhádne, z čoho je črievica zhotovená. Darmo hádali, nik toho neuhádol, ani Červenkráľ. Otec vyhlásil, že už dá dcéru i za žobráka, len či hádku uhádne. Medzitým Červenkráľ získal sľubmi komornú princezkinu a vyzvedel, čo je to za črievica. Raz potom vtiahol do kráľovho zámku žobrák na akomsi trakáči s chudým koníkom, uhádol, z čoho je črievica („riekol len toľko, že keď to bolo dakedy na hlave, prečo by nemohlo byť aj na nohe“), a princezku si odviedol. Išli okolo kŕdľov oviec, stád koní a volov, čried žrebcov, to všetko bolo Červenkráľovo. Žltovláska ľutovala, že ho odvrhla. Žobrák sa usadil v chalupe pod kráľovským zámkom. Ráno išiel po pýtaní a princezka musela do kráľovskej záhrady na robotu a vzala trochu mrkvy a petržlenu do vrecka. Ale večer záhradník prezeral robotnice, ani u jednej nenašli, len u Žltovlásky. Musela preto druhý deň zasa ísť si to odrobiť a muž ju ešte doma vyhrešil. Druhého dňa upratúvala v zámku po svetliciach, a keď strihali šaty pre mladuchu, pretože bola najkrajšia, nuž na ňu komorné všetky šaty meraly, strihaly a zlatom vyšívaly. Doma ju muž hrešil, že nič nedoniesla. Tretí den musela do zámku do kuchyne. Muž jej dal hrnček, aby si ho priviazala pod zásterku a aspoň trochu teplej polievky mu priniesla. Keď sa už vracala s polievkou domov, vnutkali ju, aby sa išla podívať do svetlice na tanec. Mladý zať, šuhaj vrtký, pochytil ju do tanca, vtom sa jej vychlostne polievka z hrnčeka a zaleje celé šaty. Porobil sa krik, že kráľova tanečnica si zaliala všetky šaty. Komorné ju hneď odviedly, obliekly do zlatých šiat, určených pre mladuchu, a keď bola oblečená, prišiel Červenkráľ a smial sa srdečne, či nepozná svojho muža z chalupy, a potom ju predstavil všetkým hosťom ako svoju milú žienku.

Prvopis rozprávky je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje p. Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade.

V úvodnej formuli je v rkpe pridané proti tlači: „svine pece mazaly“ a na konci v tlači str. 64: „kebyste boly čušaly bolo by skuor bývalo“, v rkpe: „už by ste to boli vedeli“ (pôvodne: „znali“, potom „už počuli“).

Chybne asi je napísaná v rkpe: „za skleneným morom“ miesto „vrchom“; tlač str. 64: „chuť odpadla za neho ísť“, v rkpe bolo tiež pôvodne „odpadla“, ale potom opravené „prešla“. Tlač str. 65: „ale na tento raz bola to aj poriadna hnida!“ ako v rkpe, iba že tu bolo prv: „bola to naozaj aj poriadna všíčka.“ Tlač str. 65 „kožku z ňeho stiahnuť, vylúžiť, vyrobiť“, v rkpe iba „kožku vyrobiť“. Tlač str. 67: „do ďalekých hôr“, v rkpe: „do šírych hôr“. V tlači str. 69 je pridané: „chtiac nechtiac sľúbila sa do roboty“… „(daromníc), ktorá nijak nerozumie sa do svojho remesla“. V tlači str. 70: „aby si ju vzali tadnu do roboty, aby jej tam dali páperia do dúchen (do perín) nasýpať, ale jemu aby také robotnice neposielali.“ V rkpe miesto konca: „že ju on nepotrebuje v zahrade.“ V tlači str. 70: „Musela postaviť sa do radu a hľa! Žltovlásku uznaly všetky komorné za najšumnejšiu a najšvihlejšiu“, v rkpe: „Musela sa postaviť do rädu aj Žltovláska a bola medzi všetkými najšumnejšia (pôvodně: najdriečnejšia).“ Ďalej: „Nuž na ňu všetky šaty meraly, strihaly a zlatom vyšívaly a sladovaly robiť o dušu; bo že na zajtrá má v nich mladucha kráľova tancovať“, v rkpe: „Nuž na ňu tie šaty a to zo samého zlata odmeraly a potom už len stryhaly a šily všetky; bo že na zajtra na večer má v nich…“ Ďalej je v tlači pridané: „Čože si tam robila?“, potom: „Veď vieš, že ti večer chutilo.“ V tlači str. 72: „práve“, v rkpe „just“. V tlači je potom pridané: „Hneď prestalo všetko tancovať a trma vrma a behanie na všetky strany.“

Rukopis sa končí: „aj na jeho červenú briadku!“ V tlači je pridané: „aj na jeho červenú a medzitým už trocha počernejšiu briadku. Bála sa vraj len, aby mu skoro nezačala obelievať!“

Táto rozprávka bola pôvodne pripravená pre II. sväzok Sborníka Matice Slovenskej, ako vidieť z poznámky rukopisnej: „pre II. knihu 31.12.1874.“

Rozprávka Dobšinského bola podkladom verzie z Novohradskej stolice, ktorú rozprávala „Iľa Oravec, rod. Garaj, asi 65-ročná nar. v Cinobáni, ako 10-ročnia prišla do Tomášoviec.

31. X. 1900, u. p. učiteľa Skaloša.“ Rukopis je v pozostalosti S. Czambelovej.

Reprodukcia je dosť chatrná a nie jeden závažný motív vystal. Aby sa mohla lepšie porovnať s tlačou, podávame text.

„Bou edon kráľ a mau ednú ďiouku. Mala ohľačou veľa a ňekcela sa vydať. Tak ej oťec poviedau, že mu vo hanbu iďe, že sa zaťeľko nevydá. Prosela ešte žebi jej dali pokoj do enyho pouroka. Maľi ednú frajcimerku. Raz ako íšťe, tak íšťe, tak našla jej v hlave edno zviera a kráľová diouka dala z neho ednú črievicu ušíť. A povedala otcovi, že bi dau hlas, že sa už ťeraz vydá za toho, kerý uhádňe, že z čoho je tá črievica, a že čo bude rodom žobrák, že pôjďe zan. Preobliekou sa do žobráckych hábou Červenkráľ a prišou na ednej taľigi na ednom somárikovi do zámku. Tan ho ňekceľi pustieť do dvoru. Aľe kod poviedau, že si ide ženu konať, tak ho pusteľi. Predviedľi ho pred tú črievicu: ,Či uhádneš, z čoho je tá črievica?‘ Tak on poviedau: ,Prečo by neuhádou? Čo mohlo byť na hlave, to môže byť aj na nohi. To je čnevica z istyho zvieratka.‘ Tak uhádou a zau si milú kráľovu ďiouku za ženu. Položeu ju na taľigu.

Ako išľi poľom, pásou sa tam statok. Tak sa spýtala: ,Čí je ten statok?‘ A on poviedau: ,Červenkráľou.‘ Ona ruke zalomela, začala nariekať: ,Jaj, Bože môj, prebože môj, čo som urobela, že som za toho Červen kráľa nešla, kod ma kceu zväť.‘ Muž jej poviedau: ,Ňeboj sa, duša moja, ja pojďem po žobraní a ty pojdeš po roboťe, tak vedno vyžijeme.‘ Idú ďalej, vidia edon kaštieľ. Tak sa ho spýtala: ,Čí je to kaštieľ?‘ On jej odpovíedau: ,Červenkráľou.‘ Tak začala väčmej nariekať, že mohla tam bývať v tom kaštieľi. On jej odpoviedau: ,Ňeboj sa, dušička moja, vě tam buďeme bývať: v ednej malej chyžki.‘

Na druhý ďen ako večer prišli, vypraveu hu g zahradňíkovi robeť a dovraveu sa zo záhradňíkom, že večer, kod pojďe domou jeho žena, žebi ju vizitírovau, a žeňe naručeu, žebi pri roboťe zala edon petržľen a ednu mrkvičku pod zásťeru, že mu uvarí dobrú poľiouku. Celý ďen robela. Večer koď išla domou, zahradňík viziterovau šecke robotníčke a ňenašou iba u nej kraďenje veci. ,Ej, ty vraj s ťima dlhyma prstý.‘ Príde ona domou večer, začala plakať pred ňím, že jej zahradník zväu tye zelenye veci. Potom ju ľen uspokojeu, že bi ľen ňeplakala.

Na druhý den ňekcela už tajť do tej zahrady robeť. Tak ej potom poviedau: ,Na večer bude u našich pánou svadba. Tam buďeš obsluhovať. Kod pojďeš domou, doňes mi zťaďe poľiouku trocha. To ti ňik nezabráni z tvojho zväť, čo ťi dajú.‘ Tak kod sa zberala domou už s poľioukou pod zásterkou, muzika začala hrať a Červen kráľ ju, tody už za pána preoblečený, chyťeu do tanca. Dva razy ju zkrútou, hrnčík sa vyliau a ôn začau ťapkať rukámi, že sa jej poliouka pod zasťerkou vyliala. Potom ju zväli frajcimerke medzi sebä do druhej chyži. Tam ju poobliekaľi a bola veľmej driečna mladá ňevesta. Takto ju potrestau Červenkráľ za to, že ňekcela iť zanho na prvom raze, kod ju pýtau. Potom pekňe spolu žiľi.“

Zo Šarišskej stolice má verziu Czambel, § 154, str. 295 — 7.

Princ sa zaľúbil do fotografie, ktorú našiel zatvorenú v dvanástej izbe, a išiel princezku hľadať. Cestou kúpil od troch pastierov píšťaľku, muziku a harmoniu. Vstúpil do služieb k princezke ako kočis, prvú nedeľu hral krásne v kostole na píšťaľku, druhú na muziku a tretiu na všetky tri nástroje. Princezka chcela od nástroje od neho kúpiť, ale on ich jej dá len pod podmienkou, ak si ho vezme za muža. Ukázal jej fotografiu, nevedela odpovedať, lebo Ježibaba jej prorokovala, že ten bude jej mužom, kto jej ukáže fotografiu. Napokon vyhlásil domnelý kočiš, že je princ, ona svolila odišla s ním. Dali sa do služby ako pastieri; princ rozháňal ovce a princezka nemohla tú robotu zastať. Potom jej kúpil množstvo hrncov, aby ich predávala, poslal však voz, ktorý všetko rozbil, ženu potom vyhrešil. Zatým slúžili ako pastieri svíň; keď ani tú robotu nemohli zastať, išli ďalej, v hore sa stretli s obidvoma otci, ktorí tam boli na poľovačke, a oni im odpustili, že bez ich dovolenia od nich odišli, a vystrojili im svadbu.

Srovn. Anm. KHM Grimm I., 443 č. 52. Kubín, Podkrkonoší záp. 766 č. 237. Serova, Novgorod, sk., str. 64.