ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Prostonárodnom Zábavníku I., str. 161 — 170 č. 6., je „Rozprávka o Popelvár Jankovi“.

Podávame ju v odpise:^[144]

„Bov edon bohatý ślovek a tot mav trech synov, dvojmi choďeli po školách a tretí iba sa doma po peci a na ohništi po popeľe váľav; a zato ho otec Popeľvár Jankom nazvav, ľebo on niś nerobev, iba v popeľe seďev a smýšlav. Edoráz prídu domov zo škól starší braťi a poveďej si otcovi, že už oni šecké školé vychoďeli, a tak že kobe jim dav peňaze, žebe tašli ešťe putovati a svet skušovati. Otec jim povédav: ,Dobre, mojí synové, ale vezmite sebov aj vašho brata, ľebo som sa ho už zunovav na darmo chovati, a tak nak si tajdě aj on do sveta poživnost hľadati.‘ Synové to skorej nechceli zpraveti, ľebo si boli pomysleli, že su oni maudrí a on že je sprosták, tak že kot k dákymu pánovi prídu, že sa nebude veděti ani rozpravati, a že jím eště dáky fígel móže zpraveti, a za to źebe sa oni potom miseli hanbiti, aľebo źebe aj zle mohli obstáti. No ale potom, kot ich otec len prosev, dali sa nahovoriti, obzvláště tot sredný, a totot potom aj staršího nahovorev. Trpov obstrihali Janka a oblekli ho do pľundrov a do kaputa a tak sa vybrali na cestu.

Po trech dní prišli do edniho mesta, kde král bývav. Tu sa oni hned opítali, kde král býva, a potom zaśali Janka uśiti, že tajdú krála navštíviti, on ale žebe niś nerozprávav, a žebe si dakdě za dvere sadov a len poslauchav, a že kot sa ho daśó zpitajú, žebe niś inśó neodpovédav, iba ,áno‘ alebo ,nikoli‘. On toto prislíbev zpraveti. S tím prišli ku královi. Král ich velmi vďaśně prijav, ľebo bov velmi dobrý ślovek, a Janko si hned za dvere sadov, a tí druhý sa na veky rozprávali s králom, a on len poslauchav a kot sa ho zpítali daśó, on kot za dobró uznav povédav ,áno,‘ a kot ni, tak ,nikoli.‘ Na to prišla aj princeska dnuka ich privítati, ale ak sa zapáľela, kot zazrela Popeľvár Janka. Lebo totot, trebas ho len za sprostýho uznávali braté, najkrajší bov mezi ňimá a z obrazu mu velká maudrost vyzerala. Mezi rozprávkov prišlo aj poludné, a tak ich aj na obed tam zatrímali. Šes obed princezka nikode z Janka ośi nezpustěla, ľebo ešte tak peknýho ňebola viďela. Po obedě mojí študenti zaďakovali za lásku a odišli.

Ňeprešli ale ani pov míli, a už viďeli, že za nimá idů vojáci na koňoch a že kriśej: ,Stojtě, vy huncúti a zbojníci!‘ Na to sa zastaveli a popozerali sa edná druhyho, a hněd povédav starší srednimu, že śi mu dobre neradev, abe sebov Janka nevzali, ,trpov už te, vraj, zanho odpovéž.‘ Janko ale na tom ím hned povédav, žebe sa ňevadeli, že on tam niś nezpravev. Ak už ti vojáci prišli k ním, hned ím povédali, žebe sa vykládli, ľebo že princezky zlatú reťaz ukradli. Študenti ale veďeli, že niś neukradli, a smeľe sa dali vyzitérovati. U najstaršího a posredního niś nenašli, zaśnu už Popeľvár Janka vyzitérovati. Pošně Janko vykladati z vreckov, iba kot edoraz zo zadku z kaputa vytejhně zlatú retaz. ,Aha, tu si zbojník,‘ zakríkně voják, ,trpov iba sadaj na kona a maširuj s námi, a ve,‘ obrátěv sa tode ku študentom, ,móžte tajti, kde chcete.‘ S tím vojáci Janka na kona posadeli, lěbo edního kona boli i prenho privedli, a braté jeho odtejt šli, kde ich štyri ośi vedli, a chodej aj podnes, až si eště nohe nepodrali.

Vojáci išli s Jankom, išli k mestu, on sa ale ňemóhov prediveti, že kde sa mu tá retaz vo vrecku vzala, ľebo dobre veďev, že ji on ňeukrádov. Abi sme tode veďeli, že kďe sa mu tam vzala tá retaz, tode kym tyto prídu do mesta, povém vám. Povédav som už aj predtím, že princeska, ak Janka zazrela, že ho hned zamilovala, a tak hned si zmýšlala, že ak be ho u ních zatrímati mohla. A v tejto veci bola sa aj fraicímerky svojej zverela. Táto tode hned jej radu dala, t. j. žebe dala svojí retaz z hrdla a že ji ona jemu do vrecka na zadku v kapute položí, kot budau obedovati. Na to princezka pristála, a frajcímerka to zpravela. A ak už študenti boli odišli, princeska zkríkla, že jej retaz skapala a že jej to azda ti študenti ukradli. Král sa dav nahovoriti a hned poslav za nimá s tím rozkazom, že u kotryho ji nájdu, abe toho naspet privedli. Takto tode tá retaz prišla do kaputa Popeľvár Jankovho.

Ak už vojáci prišli s Jankom ku královi, hned sa ho král zpítav, že śi to on tů retaz ukrádov, a on rékov: ‚Ni!‘ ‚Aj, te hncút,‘ povédav král, ‚ešte tajíš, vet ji u tebe našli, to lode za to, že som vás nacovav, varta, ta s ním do těmnice!‘ S tím pochyťeli Janka a do těmnice ho vrhli, a to do tej najostatňejšej a najtmavšej. Princesky to ale líto bolo, že tak ňemilosrdňe zachádzav s ním je otec, uprosela si potom otca, žebe ho ľen do dákej izbe dav zatvoriti, ľebo že tak velko ňeprekůrev. Král milovav svojí dceru, a tak jej hned urobev to k vóľi. Janko tode už bov v ednej peknej izbe, kotrá edon oblok na dvór mala, zatvorení a v tej izbe slobodně bez śinśérov choďev. V tejto už těmnici mu ňebolo zľe, ľebo mu princeska každý zrán a veśer posílala od svojej frajcímerky dobré jedlá a dobré víno, a táto mu to na tot oblok tam dávala a naveky ho pozdravůvala, žebe sa ňebáv, že ho ona v krátkom śáse vyslobodí. Popeľvár Janko ňemohov sa prediveti, že princeska takto onho peśuje. Na ostatok princeska sa ňemohla vejc ztrímati, žebo ho sama ňebola tašla opáśiti. Ak sa podívav Janko, kot on ni frajcímerku, ale princesku zazrev na obloku, a eště tím vejc tode, kot ho pośala odpitávati a rozprávati mu, že mu je ona príśina, že v tej těmnici sedí, ľebo že mu to ona dala tů retaz do vrecka štůriti, a iba preto, žebe sa naspet vrátev a pri ních bývav. A potom choděla ona śasto na tot oblok k Jankovi, o tom ale nikto niś ňeveďev, iba tá jej frajcímerka, a naveky mu veśí lásku ukazovala, až na ostatok mu až vyjavela, že ho ona rada vidí a že ho hneď, ak ho prví ráz zazrela, zamilovala. Trpov tode najlepší zvedev Janko, že preśo sa jemu takto zvedlo. No ale tadaľej na niś nedbav, kot zvedev, že ho princeska na istě miluje, a tak jej potom aj on povédav, žebe ji aj on rád videv, kebe mohov a smev, ale, vraj, ak že môže edon Popeľvár Janko princesku taků krásnu milovati. Kot už ale viďev, že toto princesku od neho neodstranuje, tak si hned prisahali śes oblok veśnú lásku a vernost.

Edoraz, ak Janko z postěli stávav, velmi sa poďivav, že ťurecká muzika, kotrá pred tím veselo hrávala, trpov smutně hrá, a potom prešov aj týžďeň a predca smutně hrala, aj princeska už vejc nechoděla na jeho oblok. O edon týžďeň príde princeska zas na oblok Jankov, a to veśer, a hned mu zaśala rozprávati, žebe jej odpustěv, že už dávno ňebola pri nem, ľebo že už od týžna každý ďen majú hostí z celej krajině. A na to sa ji Janko opítav, že preśó tá turecká muzika trpov smutně hráva. ,Ach,‘ odpovédala ona, ,ak žebe němala smutně hrati, kot nám sausedný král 3 žrebce poslav také ako edon, s takým listom, že až do 8 dní neuhádněmo, kotor je z nich najstarší, kotor srední a kotor najmladší, že udré na naši krajínu a že nás šeckých pobije a krajinu zpľundruje. A tu už, vraj, najtro ostatní den, a eště smo ňemohli uhádnuti. Otec zo šeckej krajině nazvolávav maudrích lidí a aj tí uhádnuti nemóžu.‘ Janko sa tode zasmév a povédav princesky: ,Ach, mojej duša, vet e tomu ľahky zpósob, jej be ti povédav, kobe si ma nevyzraděla, že som ti to jej radu dav.‘ ,Ach, mój milí,‘ rekla ona, ,ak žebe som ta nevyzraděla, veť som tak hned tvojej, a té mój, lebo otec rozchyrev po krajině, že kto to uhádně, že mu dá pov královstva a mněj za ženu.‘ ,Niš to,‘ rékov Janko, ,vet sa me eště aj inak móžemo zbrati, lem nepovec, iba zo sna vykríkňi, t. j. tak sa zprav, že sa ti snívalo, nato sa aždaj tvoj otec prebudí, a opíta sa ti, že śó ti je, a te mu povec, že sa ti snívalo, žebe stě pred tot chlév, kďe su té žrebce pochytané, ednu hrbu pšenici, druhu roži a tretí ovsa nasipali, a tak té žrebce na ráz z chléva vypustěli, a že kotor pojdě ku pšenici a budě ji jesti, že to budě najstarší, a kotor ku roži, že to budě srední, a kotor k ovsu, že to budě najmladší.‘ S tím ona odišla a šecko tak zpravela. Král, kot už nasipali tu pšenici, hned mu na ľadve vypáľeli, že je 3-rośní, kotor rož, tomu 2-rośni, a kotoro oves, tomu 1-rośní vypáľeli, a tak ich na druhý ďen naspet poslali. Zatim hned ťurecka muzika veselo hrala, ľebo to pravda bola, śo sa s tima žrebej stálo.

Onědlho ale zas muzika turecká smutně zazněla a princeska k Jankovi nechoděla. Ak už zas prišla k němu, hněd sa jej spítav, že śo novího, že tá muzika zas smutně hráva. Ona mu rekla, že tot král zas im poslav ednu palic, na ednom konci tak hrubů ako na druhom, a že, až neuhádnu, kotor konéc je tenší a kotor hrubší, že ich bez šeckyho práva pomarní. ,No, lem te zas tak zprav,‘ rékov Janko, ,t. j. vykríkni v sně a povec, že sa ti snívalo, žebe sťe naľejli do edniho korica vodu, kot sa tá voda dobre utiší, žebe ste tu palic do tej vode položili a kotor konec budě sa do vode prevažovati, že tot konec bude hrubší.‘ Aj to tak potom zpravela, a na palic dav král hned napísati, že je to hrubší konec. A aj to pravda bola, ľebo sa rozumé, že ťažší konéc misev sa do vode prevažovati, a tak muzika zas veselo hrala vo dvore.

O krátký śas ale zas smutné nóte hrala muzika a princeska k Jankovi nešla. Príde edoráz k němu a pové mu, že je zas zle s nimá, lěbo že ak obedovali, že ani nezveděli, kot śes otvorený oblok přiletěla edná gulka, a pravo do pohára otcovho zpadla, kot ho k ústom ňésou. ,Na tomto smo sa,‘ vravela, ,velmi podívali a potom aj zlakli, kot prišov edon ślovek s listom, v kotrom stálo, že až tuto gulku tak neodešleme naspet, že hned uderí na naší krajinu.‘ ,No,‘ povédav Janko, ,toto je už taššej vec a trpov už misím vonka z temnice vynti, až chcete, žebe som vás vysloboděv.‘ ,Ach,‘ rekla princeska, ,vet ej iba to chcem, žebe si von vyššou, a vém, že ťa hned vypustí otec, kot mu povém, že tu gulku te ta vystrelíš, a tak potom že buděm tvojej, ľebo už dávno prislúbev ma otec tomu, kto tu gulku vystrelí.‘ ,No, kot je tak,‘ povédav Janko, ,iba choj spati a vykríkni zas zo sna, že sa ti snívalo, že to jej ta vystrelím.‘ Príde princeska do izbe, hned si do posteli ľahla, a kot už aspon ednu hodinku ľežala, zkríkla. Král to pośú, on pre trápené spati ňemóhov, opítav sa jej, že śo jej je, ona povédala, že sa jej snívalo, že to tot Janko, śo jej tu retaz ukradov, budě veďet tu gulku vystreliti. Na to král sa zaradovav a eště ani nesvitalo, už pre Janka poslav. Príde Janko pred krála a peknov poklonov, krajši ho ale ešte král privítav, že ho ni len z temnice vypustí, ale že ho aj za svojho syna príme a že mu princesku dá za ženu. Janko, ako be o niśom něbov veďev, pośav zmýšlati a potom povédav, že on dá na to. Ak to pvédav, král sa tak zaradovav, dobre z košky nevyskośev, to móžte veděti, že princeskiná radost eště veśej bola.

Potom Janko povédav královi, žebe mu šecké královské magazine dav pootvárati, v kotrích sa zbroj nachádza Král mu to zpravev a Janko si flintu vyberav. Naostatok príde na ednů starů a zaridzavenů flintu, kotrá sa mu velmi zapáśela, a hned povédav, že kot z tejto tu gulku štastně nevystrelí, že z druhej žádnej. Fotom mu ji dav vypucovati, a tak si jí nabev s tov gulkov. Staně si do obloka práve o pov dvanástej a pośne mériti a zmýšlati. Ak 12 hodín belo, klakov a prosev Boha, abe mu bov na pomoci. Vtom stáv zas do obloka, flintu natějhov a vypálěv. Gulka letí a śes oblok, kotor též bov otvorený, tode pravo do pohára královho, ket ho k ústom ňésov, zletěla. Oh! ak sa rozhněvav totot král, ani sa vypraveti ňedá, a toho śloveka, śo mu list doňésov od našho Jankovho kráľa, v kotrom stálo, že mu tu gulku poséla tak, ak mu jí on bov poslav, hned dav zabiti. A v tom okamžení poslav edniho śloveka naspet, že až mu toho huncúta, kotor tu gulku vystrelev, naráz nepošle, že mu hned od kraja krajinu zaśne páliti a plundrovati.

Kyn totot posel išov, už princeska bola šecko rozprávala otcovi, že je Janko nevinní, že mu tu retaz ona dala do vrecka štúriti, lebo že sa jej hned bov zapáśev, a že aj té žrebce aj tu palic on jej bov uhádov a povédav, že ak ich majú rozoznati, a ona že sa len tak bola zpravela, že sa jej snívalo atd. Nad tím sa velmi zaradovav král a hned Janka dav rozchyriti po krajině za nevinnýho, aj za svojho zata a za potomka. Mezitím ale prišov posel, žebe tot, kto tů gulku vystreľev, hned prišov k tomu královi, ľebo že zle s níma budě. Trpov tode radost obrátela sa na smútok. Janko ale nezaufav a povédav, že on pójde; král ho ale s princeskov nechcev pustiti‚ ľebo hned veděli, že až tajdě, že vejc nepríde. On ale rékov: ,Něboj sa, nejjasňejší krále, a te milá princesko! Jej tajdem a mně sa niś nestaně, až mi šecko k vóli zpravítě.‘ ,O, zpravíme, zpravíme,‘ rekli títo, ,śo be śo bolo.‘ ,No tode,‘ povédav Janko, ,zvolajtě šecko vaše vojsko a jej vyberem z ních 19 chlapov, práve takých, ako som jej a tak ta pojděme dvacejti.‘ Toto sa stálo, a práve tolko najšov mezi vojskom takých, ako je on.

Rozlauśili sa s plaśom a prišli do druhej krajine pred krála na tretí den. Kyn ale cestov šli, Janko tích druhých vynauśovav, žebe sa niś nebojali, že sa im niś nestane, len žebe jeho poslouchali, a že kot prídu pred rezidenciu, že si do rada postávajú, a že kot sa dakotryho opíta král, že śi si te bov tot, kto tů gulku vystrelev, tot nach pové: ,Jej som bov‘ a druhí po poradě nach kričej: ,A jej som bov, a jej som bov…‘ atď. Ak už prišli a postávali si do radu, hned vyšov král a opítav sa prvniho, že śi to on bov. Tot povédav: ,Jej som bov,‘ a ostatní šeci: ,A jej som bov a jej som bov…‘ atď. Král sa potom aj prosredniho a ostatniho opítav, ale naveky taku odpoved dostáv. ,Ej moji milí,‘ povédav potom král, ,šeci stě ňeboli, iba edon, no ale chojte na hospodu, tu som vám už ednů izbu dav pririchtovati, najtro sa aždaj lepší naspíte a tak prijděte o 9. hodině sem a pověte mi, že kto to bov.‘ S tím odišli na hospodu.

Prídě král do izbe a porozprávav, že niś ňemóhov od ních zveděti; na to mu naráz edná Ježibaba povédala, kotrá aj tú gulku našho Jankovho královi bolo vystrelela, že ona pójdě do káchel tích, śo su na tích hospodě, a že si prevrce ednu dieru a budě hladěti, že kotor ich budě vynauśovati, že tomu z dolomána edon bómbik odreže, ľebo že totot budě, kto tu gulku vystrelev. To ona šecko tak zpravela a dobre si zamerkovala, že kde si položev dolomán tot, kotor jich vynauśovav; potom v noci, ak už pospali, tašla tam a odrezala tot bómbik. Zrán stanú, obléka sa Janko, ale kot vzav dolomán, podívav sa, kdě sa mu bómbik poděv. Vtom povédav: ,No, chlapci, jej som už poznaśení, iba lem odrežte každy sebe totot bómbik a potom nach každý pové, že němá bómbik.‘ O děvejtej prišli pred palac, a král, ak vyšov, opítav sa za prvího, že śi on bov. Tot povédav: ,Jej som bov,‘ a druhý: ,Jej som bov…‘ atď. až do konca. Na to král povédav: ,No tot bov, kotor edon bómbik na dolománe nemá.‘ Vtom príde k ednimu, vidí, že němá bómbik: ,Aha,‘ rékov, ,te si bov, ľebo nemáš bómbik.‘ A ostatní: ,A jej němám a jej němám…‘ atď. A tak, kot ani trpov níś nemôhov s nima vykonati, poslav ich zas na hospodu.

Ak to Ježibaba pośúla, že král niś nevykonav, zas mu povédala, že eště tajde do tích kácheľ, a že tomu, kto bude, vyreže pod pravov pazuchov ednu dierku na dolománě. Ježibaba vopchala sa do káchel a pozerala na tů dierku, śo si už predtým bola vydrvela, na toho, śo ich vynauśovav. Ak si políhali, vošla tam a na eho dolománé pod pravov pazuchov ednu dierku vyrezala. Zrán ale Janko zas zvedev, že je poznaśeni, a tak zas si každy taku dierku tam vyrezav. Prídu pred krála, on im povedav, že to misí byti, kotor tam aj tam má dierku. Na to povédav ednimu, žebe vydvihov pravů ruku; tot vydvihov a král zazrev tam dierku a povédav: ,Te si.‘ Ale druhý až do konca volali: ,A jej mám…‘ atď. Nad tým sa nemóhov predívati král, kot popozerav, že každý má, a tak sa tode nahněvav a povédav im, že až najtro už nepovedej, kto bov, že ich šeckých dá na kolo povešati. S tým oni odišli na hospodu, a Janko im hned pośav rozprávati, že najtro sa už vyvadluje, ale že ich pošle domov.

Zrán stanů, šli pred krála, a ak náhle vykrośev král, Janko vykróśev z glíde a povédav: ,Jej som.‘ ,No, kot si te,‘ rekov král, ,na nedeli o 8. zrán dam ta na kola zavesiti.‘ S tým šli na hospodu, ale sa ani nezložeľi, ľebo už utorok bov, iba im povédav Janko, žebe sa posadili na koně a leteli domov tak že śo té koně podochnů, kot prijdu domov. ,A pozdravtě krála, že až chce mnej vysloboditi, žebe hned edno 5000 vojákov na bélych konech v bélych šatách poslav na východ a 5000 na śérnych koněch a v śérnych šatách na západ poslav, a potom žebe sa tí vojáci pri tomto meste zišli. Ale tak povectě královi, žebe tak šli, ak len móžu té koně zaskośiti, ľebo až o 8-mé v nedeli nebudau tu, tak mnej obesej a vojáci prídou nadarmo, da eště ich pobije totot král a aj naší krajinu potom zplundruje.‘ S tím posadali na koně a šli.

Prídu domov, hned té kone šecké podochli, ale ak sa zlakla princeska, kot viděla, že iba 19 prišli, hned zomdlela. Oni to porozprávali, a hned král vojsko bélo na východ a śérno na západ poslav a prikázav im, žebe tak letěli, že śo té koně hňed podochnů, kot tam prídu.

Neděli zrán o ósmej vyvedli Janka z mesta ku šibenici, a kot už seděv na meste, vyprosev si, žebe sa mu dali pomodliti. To mu dovolili. Vimodlí sa, príde na Otčenáš už, a obzré sa na východ, tam niś, potom na západ, a tam niś, a tak sa ďalej modlev. Kot sa už slávu modlěv, nedaufav vejc žiti, lebo eště nikdě neviděv vojákov. Ak povédav: Amen, obzrev sa na východ, ale ak sa zaradovav, kot zazrev vojsko. Vtom vyprosí si eště edno slovo a pové ku královi, a k tím liděm, śo sa na jeho smrt prišli dívati: ,Ši vidíte tam na východě tot béli oblak, to sú anjelé, kotré pre moji duši idů.‘ Na to mu ale král rékov, žebe už mlśev a žebe ho kat obesev. Ak to ale prerékov král, zatmelo sa šecko okolo ních, a každý sa pośav trejsti. Na to eště rékov Janko: ,No kot na anjéle niś nepodbáte, obzritě sa na západ, śi tam nevidíte śerny oblak: vidítě, to su śerti, a tí pre vas idú, že mnej nevinního dáte obesiti.‘ Vtom prihrnuli sa śérti aj anjéle, hned kat z rojtľe od strachu zpadov a král s lidmí do mesta utěkav. Vojáci Janka oslobodili a ozbrojili a potom na kona posadali, tode zakriśav Janko: ,Chlapci, za mnov sa!‘ a tak oni pribehli do mesta a krála s šeckov familiov zabili a krajinu prinůtev sebej za krála vyhlásiti. A tak kot ho už aj pokorunovali, vybrav sa na cestu, iba dakolko vojákov v tej krajine nahav vartovati, žebe sa dáka rebelia neztrhla.

Príde Janko k svojmu královi aj princesky, a kto žebe tuto radost móhov vysloviti, aká tam trpov bola, a eště, kot im Janko parazprávav, že už vejc ich neprejtěl nežije a že tá krajina je už jeho, ale že mu ji do růk oddáva, ,lěbo, vraj, som ji s tvojima vojáci nadobúdov.‘ Na tomto sa král ňemóhov prediveti, že sa ni len vysloboděv, ale že ešte aj krála zabev. No ale potom, kot mu šecku historiu porozprávav, tak už potom zveděv, ak sa stálo. Ak Janko dokonśev svoji historiu, hned ho král za ruku chytěv a povédav mu: ,Milý synu, te vravíš, že mi tu krajinu, v kotrej si už te pokorunovaní, odávaš. Nechcem, vidíš, že som už ej starý a tak žebe si mocnejším králom bov, a jej ti moje královstvo oddávam.‘ Potom Janka pokorunovali a s princeskou zosobášeli, svadbu velku robeli a na tu svadbu zabeli ednu kravu, šó mala zvonec, tak je aj tejto rozprávky už konec.“

„O. Maginhradsky z okolí M. Hontského.“

Na strane textu bolo napísané: „Fantasia i vypravovanie na najnovšie časy ukazujú — nemóže sa k starým a tým pravým povestiam pripočítať“, ale celkom chybne. I Dobšinský pripísal v svojom „Sozname“, viď I., Úvod str. 101: „v novších časoch smyšlená povest podľa starých; ale ani zdelaka k ním sa nerovná.“

Je to dosť svojrázna verzia rozprávky značne rozšírenej, ktorú som rozobral v Arch. f. sl. Phil. XXVII., 614. Je pozoruhodné, že je značne rozšírená práve v niekedajšom Uhorsku a v súsedných krajinách. Okrem verzií rozobraných v uvedenom článku treba ešte spomenúť Etnogr. Zbirnyk XXIX., 96 č. 11, z niekedajšieho južného Uhorska a Róna Sklarek, Ungar. V. M., II. 242 č. 24. Jedinú českú verziu z Opavska viď u V. Tille, Böhmische Märchen I., 360 č. 8. Ďalej Behar II., 109; Smirnov, 757 č. 297; Zelenin, Vjatka č. 97; Bleichsteiner, Kaukas. Forsch., str. CLVIII.; Wesselski, Der Knabenkönig, 16 str. 21.

Úvod slovenskej verzie — zvláštné polapenie chlapca ako domnelého zlodeja — sa v iných verziách nevyskytuje. Je to, pravda, motív v literatúre rozprávkovej značne rozšírený, srovn. Gonzenbach, Sizilian. M. II., 221, č. 25. Zs d. V. VKunde VI., str. 69; Köhler, Kleinere Schriften III., 228; Kubín-Horák, Kladské písničky, 113, 231. Úlohy, ktoré sú ukladané chlapcovi: 1. uhádnuť vek žrebcov, 2. ťažší a ľahší koniec palice, 3. vystreliť guľu tak, aby spadla do kráľovho pohára, sú viac-menej obvyklé vo všetkých verziách tejto rozprávky. Ďalej sa rozpráva, ako zpravidla v tejto rozprávke hrdina-strelec má sa ukázať u kráľa, a ustanoví sa s devätnástimi rovnako oblečenými kamarátmi. Ježibaba pomáha kráľovi ho poznávať podobne, ako v jednej maďarskej verzii, kde okrem toho tu bola tetou sultánovou (Janes—Kropf 241). Ježibaba odstrihla hrdinovi: 1. gombík 2. kúštik dolomána, podobne ako vo východo-haličskej verzii (Etnograf. Zbirnyk VII. č. 68). Chýba tu motív, ktorý sa rozpráva v rozprávke opavskej, prvej poľskej, druhej maďarskej a v chorvatsko-slavonskej. V opavskej rozprávke predkladá matka tatarského kráľa, striga, hosťom chlieb a víno; siedmy hosť vraví, že víno je smiešané s krvou, chlieb uhnietený bosorkou. Odchylne od ostatných verzií. (Viď Archív f. slav. Philologie XXVII., 621 — 622.) Potom, keď hostia zaspali, odstrihla v opavskej rozprávke čarodejnica siedmemu kader. Honza to urobil všetkým svojim druhom. Podobne ako v prvej poľskej a v druhej maďarskej. — Najmä pozmenená je i záverečná scéna. Hrdina poslal druhov ku kráľovi pre vojsko, aby sa ustanovilo v deň popravy. Vyžiadal si, aby sa smel pomodliť. Keď sa pomodlil, zazrel biele vojsko a volal, že sú to anjeli, ktorí prichádzajú preňho, potom čierne vojsko — čertov, prichádzajúcich pre kráľa. Podobná scéna je iba v poľskej rozprávke z Těšínska (Malinowski I., 59). Rozprávka z Opavska je zakľúčená inakšie, podobne ako druhá maďarská a prvá maloruská: tatársky kráľ vyzval hrdinu na súboj; hrdina mu odtne hlavu, prinesie ju svojmu kráľovi a stane sa jeho zaťom.

2. Medzi obecným ľudom slovenským bola táto verzia zapísaná iba v novších časoch v Tekovskej stolici. Rozprávala Teréza Drevo vo Sv. Beňadiku, zapísal 21. IX. 1900 S. Czambel.

„Bou jedon kráľ a ten kráľ mau stado oviec. Mau troch bojtárov, dvá boli seliaci: a treťí bou Juhás Palko. Tak povie Palko svojim kamarátou: ,Kamaráťi moji, ťej noci neodchádzajte od svojích oviec, lebo prídu vlkolaci, šetkýn vašín ouciam hlauy poodhrýzajú.‘ Ťí ho ale na posmech obrátili. Tak oďišli a von pri svojom staďe zostau. A tí keď prišli, našli svojin ovcian šetky hlavy poodhrýzaňje. Tak sa s ňím vaďili, že von ťím oucian šetkým tie hlauy poodrezuvau. A z velkou žalobou išli pred jasňi kráľa žaluvať, že čo sa stalo, že ťín oucian von ťie hlauy poodrezuvau. Kráľ velmo rozhnevaňí Juhas Palka dau zamuruvat do jednej velmo malej chalupky, a tan ňimau len taký malý oblôčik, čo mu mohli pokrmu podat. Tak ho trápili, že ňimau len trošku vodi a kúšťok chleba. A ten kráľ mau princezku; tá mladá princezka mu pokrm dávala, čo ani jej tatík nevedeu.

Poton von tan bou, až raz prišla novina od tureckýho bašu: Poslau mu tri kone, jesli neuhánňe, kerý je z ťích koní starší lebo mlačí, že bude s ňim próba. Kráľ nevedeu, kerý je starší lebo mlačí. Tu išla mladá princezka Juhás Palkovi. A sa ho pýta: ,Juhás Palko, nán prišla mrcha novina, môjmu tatíkovi. Poslau nán baša tri kone. Tak mój tatík nevie, kerý je starší, kerý mlačí, kerý streňí.‘ Juhás Palko odpovie: ,Princezka, ja in povien, ale nech ma pred ích tatíkom nezvoluju. Tak, osvicená princezka, nech predložia tín koňon sena, mládzi a potom ousa. Ten starší pvojde k senu a ten streňí pvojde k mládze a najmlaší pvojde k ousu. A nech povedia svojmu tatíkoví, že sa in toto snívalo, nech ma nezvoluju, že to odo mňa počuli.‘ ,Pán tatík, mne sa volačo snívalo.‘ ,A čo, céra moja?‘ ,Aby si dau pred kone sena, mládzi a ousa. Najstarší kvoň pvojde k senu, streňí k mládze, najmladší k ousu.‘ Dobre. A tak sa aj stalo, že kráľ sa dozvedeu, kerý je starší, kerý mlačí a kerý streňí. Na krátko mau kráľ pokoj od bašu.

Zase nezadlho poslau baša jenu palicu a odpisau, že jesli tej palici neuhánňe, kerý je tenší koniec lebo hrubší, že bude s ním próba. Poton tá princezka zas išla k Palkovi a poviedala: ,Palko, zas máme novinu. Poslau baša mójmu tatíkovi jennu palicu, že jesli neuhánňe, kerý koňiec tej palici je hrubší lebo tenší, že bude zle s ním.‘ Palko poviedau: ,Ja im povien, princezka, ale nech nezvodluju, že som to ja poviedau, ale nech povedia, že sa im to snívalo. Nech tú palicu zahodia do voďi; kerý bude koniec hrubší, ten sa obrátí dolu vodou.‘ A tak sa stálo. Král to odpisau bašovi a kráľ mau zase potom pokoj.

Nebolo tak dlho, odpisau mu baša: ,Ja budem pri obede sedemdesiaťej krajňe, a keď ponesiem mäso na viličke do úst, to mi mosíš odstreliť.‘ Už sa kráľ trápeu, že to ňemôže na žiadon spôsob urobiť. Zas išla tá princezka k Juhás Palkovi na pomoc: ,Juhás Palko, zle je s nami. Môj tatík skoro konfuzuje. Odpísau mu baša, že jesli mu mäso, keď bude pri obede a ho ponesie do úst na viličkách, volachto neodstrelí, že bude s ňím próba.‘ Tak poton Palko poviedau: ,Nech ma kráľ vypustí z klietky a dá mi gver do ruky a ja to mäso v sedemdesiatej siedmej krajine odstrelím.‘ A král na to pristau. Nabiu kver. A keď baša niesou na viličkách mäso, tak mu ho odstreleu. Baša hneď na odpisau kráľovi: ,Viem, že máš pri sebe Palka.‘ A ten Palko bou vlastný brat bašou, kerý ho od seba odohnau. Potom Palko vyhnaňi vyšou sveta probovať, pásou u kráľa stado a sa nezvoloval, že je brat kráľa.

Zanedlho písau baša kráľovi, aby mu poslau Palka do hostiny, tuna kceu baša Palko usmrtit, ale Juhás Palko sa nebáu, zabrau sa a išou. Cestou vidí jenňiho, čo prekračuvau kroky. ,Pomahaj ti Pánboh. Čo ťi robíš?‘ ,Nuž už som celý svet poprekračovau, ňimám kde kráčať.‘ ,Ej, ťi si silňi chlapík.‘ ,Ach, čože by ja bou, lež Juhás Palko, to je silňi chlap, keď mohou do sedemdesiaťej krajňi bašovi mäso, keď ho na viličkách niesou, od úst odstrelit.‘ ,No keď si mu ťi takí priateľ, hybaj so mňou, ideme k nemu do hostiňí.‘ Išli spolu. Zase videu jenňiho, čo hľadeu do oblakou. Zas aj tomu poviedau: ,Pomáhaj ti Pánboh. Čo ťi robíš?‘ ,Ja som už celý svet prehľadeu, už ňimam čo hľadeť.‘ ,Ej, ťi si silňí chlapík, keď si mohou celí svet prehľadeť.‘ ,Ej, čože by ja bou, ale Juhás Palko, to je silní chlapík, kerý‘ atď. ,Hybaj so mnou, ideme mu do hostiňi.‘ Zasa išou ďalej. Prišli k jenňimu, čo šetku zem zedou, čo 12 párou volou zoralo. ,Ej ťi si silňi chlapík, keď tolkú zem môžeš zesť.‘ ,Čože by ja bou silňi chlap, lež Juhás Palko to je silňi chlap, keď mohou tureckýmu bašovi…‘ atď. ,No hybaj so mňou, ideme mu do hostini.‘ Zas išli ďalej, videu jenňiho, čo mau takje fúze, akje nichto dosiaľ nevideu. ,Ej, ťi si silňi chlap, keď takie fúze máš.‘ ,Ale čo že by ja bou silňi chlap, lež Juhás Palko to je silňi chlap, keď mohou‘ atď. Znau sebou aj tohto.

Prišli k tureckýmu bašovi. A bola tá hostina. Zabeu im jenňiho vola a ten, čo tú zem jedou, poviedau: ,Čo nám jeden vôl, aspon 12 volou nech nám dá a nech nás nasýti.‘ Dau baša 12 volou zabiť a chlapi to pojedli. Baša sa hnevau, že ztratiu 12 volou, a kceu ich usmrtiť. Dau zakúriť do peci, 12 siah dreva vkládli dvorania, aby šeci hostie tam zhoreli. Ale ťen s ťími velikýma bajúzama šetko zahasiu. Poton si baša pomysleu: ,Títo by ma tu vyjedli celkom,‘ a preto Palkovi neurobeu ništ, ale ho dobre obdarovau, aby sa ho oslobodeu, a Palko zas obdaroval ťích, kerí boli s ním. Keď prišou Palko naspak ku kráľovi, u keriho slúžeu, ten ho privitau a poviedau: ,No, synu môj, ti si hoďní chlap, dám ti svoju céru za ženu.‘ Tak sa stalo a po smrti starýho kráľa stau sa Palko kráľom.“

Hrdina je tu pastier, podobne ako v poľskej verzii z Tešínska. Odchylne od iných verzií je bratom tureckého pašu. Prvá úloha je: uhádnuť, ktorý z troch koní je starší alebo mladší, rovnako ako v maďarskej verzii tretej (Róna Sklarek II., 247); obyčajne to býva druhá úloha. Poznáva sa to podľa toho, ktorý krm ktorý kôň si vyberie; podobne tak vo verzii z Opavska (Tille, Böhm. M. I., 360): Princezka má na radu Honzovu siedmim koňom rad-radom po siedmich ročníkoch nasypať krmu do jaslí a kone samy sebou sa podľa veku staväjú k jasliam. Podobne vo verzii z Báčky (Etnogr. Zbirnyk XXIX., 99): najmladší kôň vybral si ovos, dvojročný pšenicu, trojročný kukuricu. A podobne ešte v iných verziach s rozličnými obmenami. Druhá úloha: ktorý koniec palice je ťažší a ktorý ľahší, býva na mieste prvom. Len vo verzii z Opavska je tiež na mieste druhom: princezka viaže kyj uprostred na niť, kyj sa spodnou časťou kloní k zemi a tak ukazuje, ktorá časť kyja vyrástla zo zeme. Ešte v tretej maďarskej verzii (Róna Sklarek II., 248) je tiež na druhom mieste, pravda, ináče štylizovaná. Rozšírená je úloha v slovenskej verzii rovnako ako v tretej verzii maďarskej. Vo verzii z Báčky rozpráva sa o troch paliciach: všetky sa majú položiť do hrnca, naplneného vriacim mliekom. Tretia úloha: hrdina má bašovi, ktorý je v sedemdesiatej siedmej krajine, odstreliť mäso od úst. Len v niektorých verziách je podobný motív, iba že tu býva pohár miesto mäsa (i v tretej maďarskej). Obnovené, že mu hrdina odstrelí mäso „gverom“, kdežto v podobných verziach iných je to „buzdovan“ alebo guľa delová. Vo verzii z Opavska má tatárskemu kráľovi byť rovnakým spôsobom hodená nazad guľa. V tretej maďarskej je zhrdzavelá flinta.

Posledná scéna je naprosto zmenená a motívy vlastných starodávnejších verzií boly nahradené vlivom inej látky. Vložený je motív o mocných chlapoch, ktorí pomáhajú vykonať nadľudské práce: 1. 12 volov zjesť, 2. vydržať pri horúcej peci. Prvý poprekračoval celý svet, druhý prehľadel celý svet, tretí všetku zem zjedol, štvrtý mal ohromné „fúze“ a ten veľkýma bajuzama všetko zahasil, z látky Anm. KHM Grimm II., 87 č. 71.

Verchratskij, str. 126, má verziu zo Šarišskej stolice.

Gróf sľúbil pastierovi polovicu panstva, keď príde k nemu, aby išiel i neišiel, nahý a nie nahý, priniesol dar i nie dar. Pastier sadol si na capa, šaty shodil a obliekol sa do vreca, priniesol živého vtáka pod hrnčekom a hrnček pred pánom odklopil. Tak vyhral stávku.

Tento motív sa vyskytuje v látke o múdrom dievčati, č. 122 D., niže str. 472 a 484. Viď Anmerk. KHM Grimm II., 363.

Etnogr. Zbirnyk, str. 49 č. 15, podáva túto rozprávku z Užhorodskej stolice:

Boli dvaja žobráci; jeden mal kobylu a druhý voz a chodili spoločne. Kobyla sa ožrebila, žriebä bolo pod vozíkom, vadili sa, komu žriebä patrí, až Šalamún rozsúdil, že patrí tomu, čí je kôň. Lebo keby voz mal mladé, boly by to malé vozíčky. Motív ten vyskytuje sa v látke o múdrom dievčati, č. 122 D., niže str. 472 a 484.

Srovn. Anmerk. KHM Grimm II., 371.

Pripojené k rozprávke o hlúpom Jankovi v škole, ako sa učil latinsky, viď č. 134 A, Český Lid XII., str. 476, z Bošáckej doliny; podľa rukopisu J. Ľ. Holubyho (str. 242 — 244) rozprával Ján Ochodnický.

Sedliak priviedol synka k farárovi, aby ho zasa naučil hovoriť po slovensky, keď v latinskej škole zabudol svoju materinskú reč. Farár ho zatvoril do malej, tmavej komôrky a nedal mu po celý deň jesť. Druhý deň oznámil mu pri zatvorených dverách, že mu zasa uloží prísny pôst, aby ho dôkladne vyliečil. Keď zvonili na poludnie, dal sa chlapec do náramného plaču. Farár ho pustil potom z komory, posadil ho vedľa seba, ukázal prstom na mačku a pýtal sa ho, čo to je. Chlapec odpovedal po slovensky, že je to mačka. Ale farár ho poučil, že je to múdrosť. Potom ukázal na ohnište, kde oheň veselo blčal, a pýtal sa ho, čo to je. Chlapec povedal, že to je oheň. Farár ho poučil, že je to pálčivosť. Potom ho doviedol k oknu, ukázal na pekné pole zrelého žita a pýtal sa, čo to je. Odpovedal, že je to žito. Farár vravel, že je to nie žito, lež hojnosť. Doložil potom, že je už vyliečený, môže sa vrátiť domov, ale prv sa ešte naobeduje. Študent, zahanbený a rozmrzelý, utekal hneď po obede domov. Tam chytil mačku, priviazal jej na chvost horiace drevo a zahnal ju do farárovho žita, dobehol potom bez dychu na faru a volal: „Pán farár! Múdrosť utekala s pálčivosťou do hojnosti, ak ju skoro nechytíte, bude hneď po celej vašej hojnosti.“ Rýchle utiekol, farár vybehol za ním podívať sa, čo sa deje, a videl mačku so zaduseným drevom utekať po poli, ale žito nezapálila.

Srovn. môj článok: Odin russkij anekdot i jego zapadnyj istočnik v Jubilej. sborníku v česť Vs. Th. Millera, str. 163 sl. Robert Petsch v Zs. d. Ver. f. Volkskunde XXVI., 8 — 18, a Joh. Bolte tamtiež XXVII., 135sl. „Die Scheune brennt oder die sonderbaren Namen.“ Hnatjuk: Geschlechtleben ukrain. Bauernvolkes II., 6 č. 15. Sokolovy, Sk. belozer. kraja, 195 č. 108; Smirnov, Sb. vruss. sk., 565 č. 203, 723 č. 277; Bos. Vila IX., 269; V. Javanović, Antologija, 258 č. 107; Schweiz. Archiv f. VKunde VII., 300.