Povesti

Ján Botto zbásnil r. 1849 (Spevy 48 n.) „Báj Maginhradu“ a podľa toho sa rozpráva v Sborníku Muzeálnej slov. spoločnosti VI, 113 — 114, č. 38.

Pri Skalníku v Gemeri sú zrúcaniny takzvaného Maginhradu, o ktorom sa rozpráva toto:

Každý rok na Vstúpenie o polnoci sa tam odomknú tajné siene, jasne osvetlené. V jednej sieni je zastretý stôl, na ňom kríž a kalich. Na kríži je hviezda a v kalichu krv. Pred stolom stojí rytier opretý o dlhý meč a pozoruje kríž. Okolo rytiera stojí ticho jeho vojsko. Keď na kríži zažiari hviezda ako slnce a krv z kalicha vybúši, vodca sa krížom prežehná, zdvihne kalich, vypije a podáva dookola. Za každým kalich krvou naplnený sa spení. Keď posledný položí kalich na stôl, hviezda zhasne, vojsko sa rozíde, tajné siene sa zamknú. Tak sa deje s roka na rok, kalich ostane vždy plný. Až ho raz rytieri vypijú, vojsko sa shromaždí pod bielou zástavou. „A na poli prápor biely rozvlní sa víchricami, sbor poletí, ako včely za novými nádejami.“

Keď kohúti na Vstúpenie odspievajú deň, svetlo na Maginhrade zhasne, akýsi červený kohút predsa neprestáva spievať, a ľudia si hovoria, že sa čas premení.

Archív f. slav. Phil. XXIII, 321, 385; A. N. Wesselofsky, Zur Frage über die Heimath der Legende vom heil. Gral.