ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podriemkávam na kanape po obede — nemusím dokladať, že dobrom obede — dľa starej módy „zaväzujem sadlo,“ lebo sa ho dosť zmestí na mňa. Tu vrznú dvere a vstúpi do izby žena asi tridsaťročná, teda nevesta. Zazívam, sadnem si, pretieram oči, kto je, čo je, čo hľadá v takýto čas v cele mládencovej.

Neviem, kto je: nepamätám, že by ju bol kedy videl. Dľa kroja — Pán Boh ju vie. Každá dedina má svoj kroj a mne pamäť nestačí na všakové odtienky v krojoch, aké som kedy videl.

„Sadni si u nás,“ núkam ju. „A skadeže si?“ Nevestám najlepšie tykať; nie sú tak okúňavé, skôr akési úprimnejšie, keď sa im zatyká.

„Ja veru z Klepára^[1] — ale ma neznáš?“

Pozerám sem-tam: ona tiež mne „ty“! Čo je to? Veď som len s ňou nepásol husi! A Klepár! Čo je to ten Klepár? Mesto, dedina, majer, kopanice, foľvark,^[2] salaš — či ký beťah? Ani v zemepise, ani v histórii Klepár sa nespomína. A predsa sa mi zdá, tak ako v hmle, že som tam kedysi bol. I táto tvár mi je akási známa. Čo je toto? Pamäť ma ide nechať — či čo?

„Veru ťa neznám, nie veru. Možno som zabudol…“

„Veru pekne!“ vytýka mi ona. „Starí známi — a takto! Ale to tak vy, čo pomedzi svet chodíte. Zájdete za vŕštek a už zabudnete, akoby ste tam nikdy neboli bývali!“

„Ja — duša moja,“ vysvetľujem jej, „koľko všakových ľudí sa ti nadhodí vo svete! Kto by ich nosil všetkých v hlave? Iba blázon. Rozumný si zachová iba tých, čo mu zle urobili. Tých nie zabudnúť — treba sa vyvŕšiť. Čo urobili dobre — načo pamätať na nich? Odslúžiť sa netreba — nevďak vraj svetom vládne. Ostatne dostačí im jediná odmena: povedomie, že robili dobre. A tí, čo neurobili ani dobre, ani zle — a tých je najviac: čo s tými? Tiež zabudnúť. Tak robí rozumný a ja tiež chcem byť rozumným…“

„Veď už iba ak tak!“ vpadla mi do reči, ako vidno, nahnevaná. „Ja že si ty inakší — ale vidím, vidím, že si falošný. Všetci ste falošní, všetci vy chlapi! Najprv pekne okolo nás, takto a takto: ak Zuzka, tak Zuzka. A keď vám uverí, potom hybaj — ani sa neozriete. Takí ste vy, takí!“ To už zvolala hlasom náruživým a prikladá zásterku k očiam i utiera ich dotuha.

,Na reku, tu máš!‘ myslím sebe, i driemoty mi prechádzajú. Rozospatý rozum sa napína: ,Kde som ju videl, čo som mal s ňou, čo jej dáva právo so mnou takto hovoriť? A zdá sa mi, že kdesi som ju videl, i hovoril s ňou. Vari v tom Klepári? Ale na moju česť, neviem, kde je to ten nešťastný Klepár.

,A ak to bude hysterická?‘ pýtam sa sám seba, lebo počul som čosi, že hysterické osoby vyvádzajú veci najdivnejšie. ,Ešte si namyslí, že si ju zaviedol a zaškrtí ťa.‘ Veru i strach ma začal obchádzať. ,Nehodno ju dráždiť, najlepšie jej prisviedčať — azda sa upokojí.‘ I chcel som už začať reč o vďačnosti, oddanosti a úprimnosti — ale ona naraz prehovorila:

„Nuž poviem ti. Ja som Zuza, rodená Pleva z Klepára, môj otec je Ján Pleva, a vydatá za Jánom Svoreňom, nášho suseda synom.“

To už bolo vysvetlenie — čo! Ale ja ani jedno také meno neznám; ani Plevu, ani Svoreňa som ja nikdy nevidel. A vidno, budú to mená vymyslené. Lebo bárs všakové mená čuješ, ale predsa len je zriedkavosť čuť na hŕbe: Svoreň, Pleva a Klepár. ,Hysterická je,‘ opakujem si, ,hysterická! Človeče, pozor!‘

„Ale, vitaj, Zuzka!“ bežím k nej. „Ako by ťa neznal? A ako! Aké dobré halušky varievate: No — vitaj!“ I podávam jej ruku.

Mýlil som sa. To ju neutíšilo. Pokrútila hlavou a prudko sa odvrátila. Na moju ruku ani nepozrela.

„No, nehnevaj sa, Zuzka. Čo sa hneváš? Veď ja som ti nič neurobil.“

„Veru nič!“ skríkla rozsrdená. „Čo si ma nabaláchal? Mohlo mi byť dobre, aby nie ty…“

„Ja som ťa baláchal? A ako, duša moja? Veď povedz!“ A myslel som si: ,Hysterická je, tá ma zmárni — kto ma bude ratovať?‘

„Ešteže ako!“ rozosmiala sa zlostne. „Tak, že by sa bola inakšie vydala, ale ty si ma nabaláchal. Tuto, tuto, pozri!“ a spoza šatky, previazanej kolo drieku, vytiahla akýsi zošit a hodila ho predo mňa.

Číslo Slovenských pohľadov!

Roztvorím ho, prehrebám — beztoho návšteva je ticho. Sedí si a plače.

V zošite vidím jeden z prvých svojich literárnych hriechov — Máje.^[3] I zadumal som sa. Koľko rokov, čo moje Máje ochota redaktorova a zhovievavosť postavila do Pohľadov! S akou hrdosťou som ich posielal, s akou vierou som ich sádzal, že niet nad ne nič trvácejšieho. A keď som ich tam videl hrdo stáť — točila sa mi hlava; výšava slávy ma omráčila. A hľa, čo z nich? Oschli, opadali — pod nimi šuští suché črtenie. I arabesky^[4] do kôry povrezávané sú preč — kôra sa šúverila, odškriačila, opukala. Spod nej vyzerá drevo holé, slncom opálené, dažďom omyté; i mach sa ho chytá tu i tu. V korune visí pár zdrapov — to boli olejkované^[5] stuhy a pestré stružliny, ktoré som ta bol navešal. ,Nič nemá stálosti!‘ vzdychám si. ,Všetko hynie, tratí sa. Nič neodolá času…‘

Nuž bol som bez vôle, chudobnejší o jeden sen. Lebo čo bola tá viera? Sen. Bublinka z mydla. Bublinka spľaskla, nezostalo nič, iba trošku peny, ktorá ma oprskla.

Ale aspoň viem, koho mám pred sebou. To je ona. Plevova Zuzka. I Klepár, viem, že je dedina, i Svoreň, viem, kto je. Všetko to stojí v Májoch.

„Nuž ty si tá Zuzka — ty!“ divím sa. Deväť rokov som jej nevidel — ako sa premenila! Vtedy živá, veselá, usmiata sťa ranné zore, spev a žart: a teraz? Nie, nepriznal by sa jej. Taká roba! I vrásky okolo očí. Oj, inakšia tá bola vtedy. ,Hja — nestálosť všetkého — starneme, hynieme, a všetko sa tratí…‘

„Nuž som ťa baláchal! Povedz mi doprosta: ako?“ Už som sa jej nebál; vedel som, že je nie hysterická.

„Nuž tak, aby som šla zaňho. Že je taký a taký, že ma rád, že bude z neho dobrý muž. Čo si natáral! Ej, dobre mi chcela jeho mať! Bárs zo zlosti, ale dobre mi chcela. Ale ty: len choď — neboj sa, choď — a ja som slúchla.“

Veru trpko počuť po rokoch také reči! Od nej som ich nečakal. Zabudol som na ňu i na Máje, pravda: ale už mi schádza na um, čo som sa natrápil, kým som ju znôtil s Janom. Rozvadené domy — v lyžke vody sa chcú topiť, robia si všetko napriek, Hana Svoreňova zaplotí Plevovi vráta na humne — ten jej zas postaví cieňu pod kuchynský oblok a narobí v kuchyni egyptskej tmy,^[6] len sa pobiť, požrať, vŕšiť: a ja nad ich hlavami znôtim Jana so Zuzou, utíšim vadu! A tu naraz takýto vďak! A od nej, od nej, ktorá…

„Kdeže som ťa ja baláchal!“ bránim sa ja. „A ešte nahováral! Nevieš, ako ti bilo srdce, keď ťa vaša Katra vyvolala z kuchyne a ukázala ti v záhradke máje? Nevieš, čo si si myslela, keď ťa v nedeľu po tanci Jano objal pod vašimi obloky a držal v náručí! Videl vás iba mesiačik a ja. A ty si si myslela: ,Janka mať — Janka mať!‘^[7] Sadzač tu síce to opravil: ,Jankova mať!‘ Akoby si bola myslela na jeho mater, na zlostnú Hanu. Ale sadzač musel nedopočuť — čerta si ty stihla myslieť na Janovu mater! Jana si ty chcela mať, vydať sa zaňho. A ja som ťa baláchal! Urobil som ti, za čím ti srdce pišťalo. No, probuj ešte tajiť!“

„Veď tak. Pán Boh ma potrestal na rozume.“

„A mne toto robiť!“ rozhorlil som sa svätým ohňom. „Za moje dobrô! Veď si len pováž, čo som sa mal! Rozvadení rodičia — a ich deti spriahnem! Kto zahryzol predo mnou do takého jablka? Akýsi Shakespeare — ale ten si vylámal zuby. Nevládal Romea a Júliu priviesť do človečenstva.^[8] Áno, ja prvý som to previedol… Hviezdoslav síce tiež urobil to, čo ja: pomeril Bútorovcov s Čútorovci a potom ich zošvagril: ale tomu bolo snadnejšie. Na mne videl, že sa to dá,^[9] a potom: tam boli samí chlapi. Ja sam mal robotu so ženou, s Hanou. Ach, ako mi prašťala hlava, keď som rozmýšľal, ako by ju… A vymyslel som, že tvoj otec pustí pod cmiter dvor i s gruntom. A Hana skrotla! Pováž si, komu by prišlo na um zakladať cmiter na vašom intraviláne?^[10] Vari tvojmu otcovi? Alebo tvojmu Janovi? On ti to pošepkal do ucha, vtedy pri mesiačku — ale ja som vymyslel. Kde by on bol vymyslel — veď sa blaznel za tebou. Môj priemysel to bol. Tri noci som nezažmúril oka, tri noci som sa premetával na posteli: len vám pomôcť, len vás znôtiť. Oj, iný nebol by sa už chytil do takej roboty — iba ja, taký blázon: a ty mne za to takto!“

Sklonila hlavu, utiera slzy. Moje výčitky, vidno, neodzneli nadarmo.

„Nemysli, že si ty prvá a ostatná, druhej že som nevydal!“ pokračujem s hrdosťou, búchajúc sa v prsia. „Pred tebou som vydal jednu, len mena jej neviem, pletie sa mi na jazyku. No ale by ju našiel v matrike. Druhá si ty — a za tebou ide Julka z Ráztok,^[11] vieš, chovanica pána majstra Obšívala. Ale ľahko bolo tú vydať! Iba Janka Verného som doviedol z Viedne a už bolo! Tam nebolo prekážok. A po tebe koľko som ich spriahol! Každá, čo bola takto onakvejšia: hybaj, už som jej dožičil šťastie aké-také. Myslím, všetky budú rady, všetky ma spomínajú. Hľa, Elena z Motešíc^[12] poslala mi nedávno šunku, i klobásu na láktor.^[13] Ďakúva mi, ako som ju dobre vydal, že má chlapca ako dubca. Pán majster Martin Kupec^[14] mi už oznámil, že pôjdem za kmotra, ak sa splní: ,do roka proroka‘. A ešte sa nezariekam, že na tom prestane. Moc dievčat; moc, ktorým srdiečko nespokojne bije a túži. Čo by ich tiež nepovydával? Beztoho málo teták, strýn, čo sa o tú vec starajú. Dobre, keď tých niet — tetkou budem ja, i strynou budem ja! Možno zažiadam o koncesiu a dám sa protokolovať ako: „Prvý hornouhorský ústav na sprostredkovanie sňatkov.“ Možno vypustím i akcie na tú vec: a uvidíš, budú lepšie ako sudodielne akejsi.^[15] Čo len pre teba, duša moja, nejdem si ja píliť hlavu.“

Pozerám na ňu hnevlive, z očí sršia blesky.

„Veď ja nie. Ja viem,“ zajaká sa v slzách. „Ja viem, že si ty nie vina. Len čo si nás opustil tak naraz! Ledva som odišla od oltára, už ťa nebolo.“

„Len sa pochvál!“ ja do nej ešte väčšmi. „Dosť hanba: ani na svadbu ste ma nevolali! Tak ste sa odslúžili. Ale ja som rozumný človek: vedel som, že zo šialenosti ste zabudli. I tri hviezdičky som doložil a pod ne všeličo. I to, že si sa pomerila s testinou a klebetíš s ňou pod kuchynským oblokom. To nie dosť? Pozri Julku z Ráztok. Ani k oltáru som ju nesprevádzal — trafila sama s Jankom Verným. Tiež ma zabudla volať na veselie. Vôbec všetky ste zabudli na mňa, všetky, čo som vás vydal. A ja sa dotískať? A ešte hneď po svadbe? Čo tam hľadať? Zavadzať vari! Vari to radosť, dívať sa tretiemu na takých dvoch zošalených ľudí. Veď ani by ma nevideli, že som im tam…“

„To je trochu pravda,“ dosviedča Zuza. „Človek je ozaj vtedy zošalený. Ako rybu keď nachováš gebuľou. Nevieš, čo sa robí, do ničoho ťa nič — toto…“ Zamlčala a trochu sa vari zapálila. Ale hneď si šuchla šatkou po tvári, snáď aby ukryla rozpaky.

„Čo, Zuzička — čo?“ vyzvedám ja. Začínalo ma to zaujímať. „Len povedz všetko, ako čo myslíš…“

„Ani povedať sa to tak nemôže. To iba keď skúsi. Nuž začas si taký blázon. Ja že to do smrti tak, naveky — a ono…“ Vzdychlo sa jej, šuchla si šatkou po očiach.

„Ja, duša moja — i med by sa prejedol. Medom iba prisladiť, i to nie veľmi, a nie často — tu i tu…“

„Horký tu i tu. Začas hej, a potom všetko akoby sa prepadlo. Potom je už inakšie. Zmúdrieš akosi, či čo. Vidíš, čo si nevidel. I od srdca ti odpadne, a ešte taký muž, taký… Ja len to, že si nás nechal. Keď si nás už splietol, mal si už len neutiecť. Bol by si ho možno naprával: toto takto, toto takto. Nebol by si dopustil, aby sa takto… Ale ty po svadbe hybaj preč, kdesi inde…“

,Tá osoba má pravdu!‘ myslím sebe. Vyznať nahlas — to som sa ostýchal. Ak už raz dačo uznať musíš, dosť je uznať v srdci. Načo má svet vidieť, že ťa dakto presvedčil? Veď dať sa presvedčiť — to je už štrbina na charaktere, na pevnosti presvedčenia. A ja držím na charakter! Uznal som teda v duchu. Má pravdu — i druhé som tak nechal; daktoré už dobre pred vydajom. Hľa, Julku Obšívalovu, Žofku Mihálkovie, i Katru, čo šla za Jurka Merana, i druhú Julku, a síce Trfolkovu z Horice, čo šla za majstra Javornického. Vôbec všetky až po Betku Dukátovu!^[16] Páni, to je už nie náhoda, to je zvyk, vlastne zlozvyk, to je pochybený systém. Možno i druhé takto sa hnevali, alebo sa hnevajú; ktovie, čo povedia…

„Vieš, Zuzička moja úprimná, radostná,“ začal som pomaly, zďaleka. Bol som pomýlený, prevrátený akýsi — bolo treba chytiť rozum do hrsti. „Vieš, to ti je takto… Druhí tiež robia tak ako ja. To je stará obyčaj: zosnovať svadbu a ísť ďalej. A veľmi dobrá. Človek najlepšie baví i seba i druhých — ak ich baví. Lebo s dievčaťom je predsa milá zábava; nech povie, kto chce, čo chce, ale najmilšia. Menovite človeku slobodnému, ktorý lipne za krásou a popri — i za dobrotou. To musíš uznať i ty, že vy ženy ste najkrajšie pred vydajom. To máte také vnuknutie ukazovať sa v kráse a nádhere, aby mládenci behali za vami. Ako sa viete smiať, pozerať, šatiť, krútiť, keď vás to nadíde! Kto by neuznal, že ste ozaj krásne? Iba odroň a pohan. A vtedy ste i najlepšie. Utajíte hnev, zlosť, pýchu, nadutosť, závisť — utajujete všetko takéto. Ste anjeli. Povedz, či nie radosť krútiť sa v takej spoločnosti? Ja rád a druhí tiež radi…“

„Akože, vtedy sa vláči každý!“ zvolala rozsrdená. „Každý ako osa za sladkou hruškou.“

„Vidíš, i tvoj Jano. Ale po vydaji, duša moja, rado sa všeličo prevráti.“

„A ako?“ pýta sa urazená. „Povedz, čo vieš do mňa? Vari som taká lebo taká…“

„Ty? Božechráň! Kdeže — ty! Ja o tých druhých, vieš! Čože ty, ja viem… Po vydaji všeličo vychádzava najavo a to slobodného človeka nevábi veľmi. Pred vydajom: malé nôžky v topánočkách, také a také. Po vydaji: pantofle sťa vahanky a cez pančuchu holá päta. Pred vydajom: rozmarín v obloku, v záhradôčke ľalia, tulipán, fialky, rezeda a čo ja viem. Po vydaji v obloku kaktus, lebo muškát, len pre meno — gazdiná okopáva mrkvu, petržlen, paštrnák, cibuľu, majorán do jaderníc a krásnymi kedysi prstíkmi pučí záškodné húsenice na kapuste. Príde muž — on vrčí v jednom, ona v druhom kúte. Čo to za radosť? Alebo chceš, aby ťa videl, ako varíš koscom kuľašu, alebo lepíš im pirohy? Alebo ako mužovi naschvál presáľaš? Alebo ako sa s ním vadíš, keď ti príde v noci podtrundžený a ako ti on za to rozseká priadzu na návoji? Ja by ešte šiel, vďačne by sa prizeral, ako lepíš pirohy: ale či pôjdu so mnou druhí! Povedia: či ma čert po pirohoch Svoreňkiných! A ja by potom už všeliniekde nakukol. I do komory. A videl by tam zablatenú sukňu, zavesenú na pôlte. A ja by to možno i vyklebetil. Hja, v dome sa trafí všeličo. Hľa, gróf Tolstoj nepopustil grófku Natašu Bezuchovovú: a v čom ju pristihol? Ako prezerá plienky, čo sa to tam žltne na nich. A to nebolo u Svoreňky, ale u grófky! A už šomrú podajedni, načo to vraj bolo — že plienky treba dať prať…^[17] Vieš s vami sa tiež zabaviť, ale treba vedieť kde. Tu pred kostolom, tu na muzike. Vtedy už hej. Ale sukne sa vám chytiť, chodiť za vami — duša moja! — ľudia by nás zunovali!“

„Ja sa veru nedurím. Ja sukňu nevešiam na slaninu. Ani päta mi nemá z čoho trčať. Ja v lete chodím bosá a v zime by päta primrzla, keby bola holá.“ Pozrela na mňa veľmi zlostne, vidno, že som ju našiel. Pane Bože, Zuza Plevovie pred deviatimi rokmi aby bola takto pozrela! I doložila so zlostným úsmevom: „A keď už len okolo tých dievčat: nazdáš sa, že ich znáš? Nezvieš ty nikdy, čo je v nej. Preto sú ti všetky rovnaké — jedna ako druhá. Anjeli!“ A rozosmiala sa srdito.

„To máš pravdu, Zuzička,“ zoznal som už nahlas a úprimne. I akosi mi ťažko bolo, že jej výsmech je celkom pravdivý i spravodlivý. A pokračujem: „Práve i ja som to povedal pred chvíľou. Ostatne tak sme sa zariadili všetci, aby sme sa neznali. Iba povrchne. Práve tá hra v slepú babu nás tak baví. I mužov, i ženy. Myslíš si, že ty mňa znáš? Celkom, do gruntu? Neboj sa — ja si tiež viem dávať pozor. I chôdzu mám inakšiu, nie ako sa pýta. Pravé plece sa dvíha nahor, ale ja ho nepustím — tlačím ho nadol. Musí byť s druhým narovno. A toto sú vari prsia, všetko? Vata, Zuzička — vata! Toľko jej mám v kabátoch, že celý špitál by sa s ňou uspokojil. A kebys’ vedela, čo jedávam najradšej!“

„Nuž?“

„To ti musím pošepkať. I steny majú ucho.“ I šepol som jej do ucha: „Šunku, ale s cibuľou — a veľa cibule. Ráno žiarený chlieb s cesnakom. Preboha — nevyzraď! To len keď som doma, nemám ku komu ísť. Pred spoločnosťou nepozriem na cibuľu — fuj! A táto fajka: vidíš, aká je vyfajčená? Čo je u mňa, neokúsila ,Verpeléti‘, ani ,rövidre vágott‘ — vždy len komisný^[18] vojenský. Ale v spoločnosti na fajku ani pozrieť. A to všetko, kým sa neoženíme… Ale keď sa raz predáme v tom vreci a kúpime zas mačku vo vreci — potom už bude všetko: i cesnak, i cibuľa, i fajka. Veď my sa tiež premieňame po svadbe, veľmi — počul som nejednu, ako sa žalovala.“

„Vidíš, vyňal si mi z úst!“ zvolala Zuzka. „I môj Jano tak… Aký to bol čeľadník — a teraz zo dňa na deň horší. Veď som preto prišla. Ale načo sa žalovať, keď nepomôžeš, nechceš…“

„Ale horkýže nie — aspoň ťa poľutujem…“

„Veď už iba ak to: i tak mi odľahne. Nuž začas bolo dobre, nevedela som o starosti. Iba začne nadštrkovať, že on vraj nemá nič, že je v dome nič, horší ako paholok, lebo všetko je vraj na mne v gruntbuchu. Ja som sa veru nedala; viem, ako býva — tu on ešte horšie. Svojej vlastnej matere neuctí!“

„A stávaš s ňou ešte pod oblokom?“

„Prečo by nie — veď mi je svokra!“

„I naúča ťa takto: ako zaštipcovať muža — čo?“

„Nuž,“ pomädlila zásterku medzi prsty. Ja som jej pohrozil prstom a rozosmial sa. „I radu mi dá zavše,“ uznáva Zuza a dokladá rozhorlená: „Veď on tiež chodí k otcovi…“

„K tvojmu?“

„Nie, do Svoreňov. A ten ho naúča! Držia spolu ani reťaz. I pijú — a ako! Ja nešťastná stvora!“ Zalomila rukami a sedí utrápená.

„Ale — ale…“ Ľúto mi jej prišlo i Janka. „To by si nebol myslel. Tak, hľa, padáme, padáme, a na našich rumoch stavajú si iní paláce. A čo — ty ho nevystríhaš?“

„Čo som sa s ním navadila!“

„A dobrotky si probovala?“

„I naplakala som sa — čo nikdy!“

„A si sa neporadila dakoho?“

„Bola som v Stratených Horách u Dory.“

„Vari u tej vedomkyne!“

„U tej veru. A tá: aby namočila liesku do pálenky a tú pálenku aby vypil a tou lieskou aby vyhnala kravu do kŕdľa, do tretieho razu. Nuž i tak som.“

„No, to bol dobrý liek. A pomohol?“

„Horký.“

„A teraz už čo?“

„Nuž prišla som k tebe. Kebys’ ho dal do novín. Toho sa najväčšmi bojí.“

Tento návrh ma prekvapil. Už preto, že i v Klepári sú ľudia, čo sa boja novín. I okúňal som sa, i povedal jej hneď obavy.

„Vieš, Zuzička, keby ja toto dal do novín, prišla by hneď druhá, tretia, štvrtá… Noviny by už ani o inšom nepísali. I museli by byť toľké šíre sťa chotár klepársky. I redaktor musel by si zadovážiť ,úradnú skalu‘ od strečianskeho pána farára, i nestačil by hrešiť ,canis tua pestis‘:^[19] čo by toľko listov naň chodilo. Takých mužov, duša moja, čo si radi uhnú, máš veľa, i inde, nielen v Klepári…“

„Veď už len mne. Vieš, ty si mi príčina. Aby nie ty — inakšie som sa mohla vydať. Bolo dosť inakších, len by bola chcela.“

Nuž ženská logika! Čo som popodvracal, tvrdí nanovo. Ťažko sa vykrútiť!

„No keď už tak — nedbám. Dám ho do tých novín. Len mi povedz, ale spravodlivú pravdu: koľko ráz ti prišiel opitý?“

„Tamtej nedele raz a zavčerom druhý raz.“