ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo práve 10 hodín pred poľudním, keď parník austrijskeho Lloyda „Ikaros“ vkäroval do prístavu menšieho na ostrove „Ykavols“. Tento ostrov je postavený v mori jaderskom, i sám sa musím diviť, že dosiaľ som ničoho o ňom nepočul. Nespomína sa ani v jednej geografii, ba myslím ani brat „Šťof“, a tak sa mi zdá ani brat „Loko“ — ktorí bývali vždy v geografii naše kapacity, nevedeli by ani približne udať, kde leží. Nespomína sa ani v diele korunnej princezny Stefanie, ktorá svojím vznešeným perom ostrovy Adrie tak krásne opísala.

Niet tedy divu, že passažieri I klassy, všetko sa zadivili, čo toto za nový ostrov. Bol medzi nami Angličan mr. Godlub s troma dcerami, z ktorých najmladšia, krásna Liza, dvadsaťosemročná, už päťráz vystúpila na Rigi. I jeden professor učený z Magdeburku dr. Speckwursth, ktorý znal naspamäť všetky štáty Malej Asie za doby kráľa Mithridata: a ani sveta zkúsená miss, ani učený professor nemali ani tušenia o ostrove Ykavols. Kapitán, človek veľmi zdvorilý a veselý, len sa usmieval, keď sme my dorážali doňho.

Preložili „most“ a my sme vykročili na pevnú zem, vlastne na „obalu“, ťažkými quadrami opevnenú. Modrá Adria vypeká sa pod lúčami horúceho juliového slnca, je roztomilá, usmievavá sťa mladá deva, keď sa sberá do kostola. Nie je tichá úplne, fádna — ľahký vetrík ihrá sa s ňou, tak že jej hladina vyzerá sťa obrovské pero kuropatej morky, alebo ešte lepšie, sťa niva, po ktorej sa rozhádže pokosená tráva do drobulinkých ale pravidelných radkov. Cesta bola tak tichá, bez všakových „erupcií“ a „vulkanických“ výbuchov, že ani len jeden z nás „nenakrmil“ drobné adriatické rybičky, t. zv. „kaňce“: vzdor tomu, že dr. (Brat) Speckwursth zabudol užiť svoje coccainové prášky, bez ktorých ani len raz nesveril sa lodi. V dobrej nálade došla spoločnosť, pravda batožinu sme nechali na lodi — do hôtela, ktorý nosí na fronte odznak veľmi podivný: zlaté teľa v zelenom poli. Ale čo konečne po odznakoch! Známa vec, že ako mesiac i naša stará matka-zem, túla sa celý rok od jedneho zvera k druhému: tak i cestovateľ, keď len dva mesiace cestuje, musí povymetať menažeriu. Socajú ho od „lva“ do „tygra“ od „jahňaťa“ do „jeleňa“, od (zebry) „velbluda“ do „elefanta“, od „vola“ do „koňa“ alebo plane do „somára“ ani nespomínajúc všetky ostatné: husi, kačky, labute, raky, šťuky atd. atd., ktoré všetky majú tú spoločnú výhodu, že sú obyčajne „zlaté“, a málo kedy „biele, zelené, čierne“ a zas tú spoločnú chybu, že v nich cestovateľa napchajú starými guľášmi, sviečkovicami a t. zv. „pivom od ľadu“ a nakoniec oholia ho i bez sapúna a britvy.

I naše „Zlaté teľa“ patrilo k takým humánnym ustanovizňam. Vypili sme kávu a zahrýzli pri nej starý rožok, starý — ale rožok! Tento druh pečiva vyvolal vo mne rozpomienky na rodný kraj, ktorý neoplýva toľme rožkami, ako skôr „rožkuľou“: tou známou zlatou švábočkou, ktorá pripečená tak pekne sa vyníma okolo pečenej kačky, alebo na tanieri so zelenou fizoľou. Dojatý takou rozpomienkou na rodný kraj, zjedol som oba rožky, ktoré mi stáli na tácni. Bolo síce maslo na nich staré — trochu štípalo — ale i to lepšie ako t. zv. škaňáta, t. j. koláč na oleji pečený, ktorým sa tuná každé ráno „akompaňá“ káva…

Je nedeľa — i čujem, ako vyzváňajú zvony do kostola. A prekvapuje ma: netrepe sa srdcom na zvon v tom podivnom rythme, ako v tomto kraji býva, sťa keď gazdina v kuchyni seká „sviečkovú“. Tu sa vyzváňa na ten spôsob, ako u nás. „Pôjdeš do kostola“, myslím si — „v kostole môžeš videť jedným (zív) mihnutím viac, ako inde za týždeň.“ Zanímalo ma totiž poznať ľud, jeho obyčaje, spôsoby, typy, kroje a začuť reč, ktorá preca bude čosi celkom odchodného od jazykov tu bežných, keď je to ostrov tak neznámy. Vyšiel som na ulicu a rozhliadam sa na všetky strany. Chodí sveta mnoho sem i tam, ale jedným smerom môže sa preca rozoznať silnejší prúd. „Patrne v tú stranu je kostol“ — myslím si — a ani sa nikoho nepýtam. To človek na ceste rád dakedy sa púšťa do takýchto úvah a probuje svoj ostrovtip a veľmi sa raduje, keď ho ostrovtip nepustí. Kráčam ja bezstarostne s nohy na nohu a ako cudzinci obyčajne, obzerám sa na všetky strany, aby mi nič neušlo. A čo sa viac obzerám, to väčšmi sa mi pozdáva, že toto vlastne nenie nič nového. Temer všetko mi pripadá starým, dávno známym. Ulice práve tak rafinovane „burgované“, ako kdekoľvek u nás: len pošmyknúť sa nohe a už máš „natrhnutú žilu“, alebo i „vyskočené jablko“. Popod t. zv. „trotuár“ tečie práve tak voda, ako napr. v Kubíne, i tak sa môžeš cez špáry pomedzi dlažky presvedčiť, že je to voda čistá, i dobrá. „Podivné“, myslím sebe — „kde sa tu berie odrazu potok, keď na našom ostrove, ktorý nenie o nič va menší, nenájdeš ani len studničky!“

„Servus brúder!“ pozdravuje ma ktosi, položiac mi ruku na plece.

„A servus, doktore!“ A už mu stískam ruku. Poznávam ho odrazu, že je to advokát dr. Okcan, človek, ktorho znám vyše dvacať rokov, s ktorým som predlanským vypil „brúderšaft“. „Povedz mi ty, človeče, čo ty tu robíš?“ napadol som ho otázkou.

„Ja? Teraz nič zvláštneho. Mám kacnjammer, včera platil Ožoj súdok na kolkárni: a čerti vedia, po piatich pohároch mi zavrtelo v hlave. Ja dávno hovorím: prenesme sa na dolniu kolkáreň. — Krčmár na hornej je lump. Čert ho vie, mieša do piva pomyje.“

„Tedy i Ožoj je tu? Prosím ťa, kde je?“

„Dosiaľ býva u starej Placnerky. Pred rokom tuším, si bol u neho. Ak chceš poďme k nemu na štamprlík koňaku, alebo ešte lepšie do sklepu ku nášmu Kúrbovi.“

„Počuješ: alebo si ty blázon, alebo ja. Ty sa tu pohybuješ, sťa by sme boli v našom X“…

„Sme preca na ostrove Ykavols!“ odpovedá mi hrdo dr. Okcan. „Ale tvoje chovanie mi je akési podivné. Sťa by si bol prvý raz na ňom: tak sa obzeráš zvedavo.“

„A vari som bol kedy?“

„Takto rok si sa prechádzal tu po ryngu.“

Stáli sme na námestí. Dosť priestranný štvorhran — hľa tamto sklep nášho Kúrbu. Celkom on, sťa (by) vtedy predlanským. I nad dvermi sklepa nachodí sa tá miniatúrna kaplička, ktorá bola predlanským prázdna, sťa by čakala na patróna. Náš Kúrba vtedy sa ešte nerozhodol, ktorho svätého ta postaví: Floriana a či Mercura a tak do dnes je výklenok prázdny. Ale v sklepe vidím bodrú postavu nášho Kúrbu, lenže nestojí tak pohodlne za pultom, ako obyčajne, nevtipkuje s učňami a slúžkami — ale veľmi sa musí obhadzovať okolo sveta, ktorho je sklep plný.

„Ako X. a preca nie X!“ myslím ja a sbieram myšlienky do hrsti. Akosi sa mi počínajú vymykať zpod moci, a strečkovať by chceli na neznámych cestách. I námestie by bolo to isté, ale v prostriedku stojí akýsi pomník. „Vari ste postavili pomník nebohému županovi!“ vravím dru Okcanovi. „A či ablegatovi, že vám sľúbil vykonať železnicu?“ Bolo mi všetko tým nejasnejšie a tým nápadnejšie, že okolo pomníka vidím stáť veliký zástup ľudu všetkých stavov i každého veku. A to všetko okolo pomníka sa hnieždi, kníše, ba trochu ďalej hrá muzika známeho Otipa a národ okolo nej tancuje. „A čo je toto za slávnosť? Vari idú mať hasiči majáles?“

Dr. Okcan pokrútil hlavou. „To je smiešno! Ako sa môžeš tak mýliť, že je to hlavný župan! To je preca niečo celkom iného — to je teľa…“

Myšlienky sa sviezly nečakane z hlavného župana i ablegáta na teľa. „Čo tam hľadá teľa? To je preci vec nepochopiteľná? A či to dal postaviť mäsiar Ikcinasak, na znak, že tam seká v svojej jatke dobrú telacinu?“

„To je symbol, amice. Symbol! To postavilo naše mesto, na svoje útraty. Toto je z holého kameňa, z vápenca. Ale magistrát voloval už na keľčíky, ktoré sú spojené s pozlátením. Na takto rok celkom iste bude pozlátené: práve tak, ako v našej metropoli, v Nitrâme, je teľa celkom nefalšovanou pozlátkou potiahnuté. Na zlaté, skutočne zlaté, nebolo peňazí. Ale npr. v druhom meste, v Šálukime, tam si ho postavili z číreho zlata. Konečne mesto tak priemysľové, tak kupecké, môže si taký luxus kedykoľvek dovoliť.“

„A čo to má znamenať — tento symbol? A či vari to isté, čo v starom zákone, keď sa Mojžiš vrátil s doskami zo Sinai?“

„Znamená na každý pád pokrok,“ odpovedá môj priateľ. „Znamená, že po dlhom blúdení sme sa konečne našli. Znamená, že sme odhodili zahrdzavené, staré frásy a že pôjdeme bez zákrutky, rovno širokou cestou blahobytu.“ Hovoril s takým presvedčením, s takým oduševnením, že som nemohol starého dra Okcana v ňom ani poznať.

„A všetky vrstvy spoločnosti ste sa konečne našly v tomto znamení Zlatého teľaťa? Všetci mu takto slúžite, ako tamten národ?“

„Temer všetci,“ odpovedá môj Okcan. „Sú pravda i pozostatky starej školy — ale ako vieš, reakcionári nemôžu chybovať ani pri jednom hnutí. Sú to t. zv. (idealisti) itsilaedi, ktorí utvorili zvláštnu sektu. Veľaráz už chcel magistrát ju zabrániť, rozohnať brachialnou mocou: ale ja som vždy povstal na ich obranu.“

„Ďakujem ti, bratku!“ A vrelo som mu stisol ruku. „Ty preca ešte patríš medzi tých itsilaedov, či ako to voláte tých reakcionárov. Ďakujem ti.“

„Neprenáhli sa!“ odpovedá mi chladno a vyťahuje svoju ruku z mojej. „Musím ti rozložiť svoje argumenta: prečo som ich bránil. Veru nie preto, že i ja som patril medzi nich, rozumej — patril! Dnes chvala Bohu — preskočil som ponad to stanovisko, sťa žiak, keď preskočí plot a vojde do záhrady susedovej, kde sú zralé čerešne. Preskočil som zaraz, akonáhle som pocítil, že mám spôsob patriť do našej sekty. A ten spôsob je — myslím, už si uhádol — zlato. Každý „itsilaed“, keď mu počne od zlata (ov) ovisovať kešeňa, zatúži za sladkým mierom: zunuje sa mu lietať, ako (by) itsilaedi robia, lebo zlato je (veľmi) priťažká obnôžka, než aby pripúšťalo prismelé skoky a podlety. Na ten spôsob ich sekta nehorázne sosychá. A tých, ktorí tvrdohlave sa jej držia, náročito v nej ostávajú — tí ostarievajú a kosí ich smrť. Tým spôsobom vyhynuli skoro do nohy. Iba dakoľko ich ostalo — na ukážku.“

Sklopil som oči a čosi ma v prsiach zabolelo. K tej sekte, ktorej sa môj Okcan zriekol, patril som i ja. Bolelo ma, že čujem nad ňou taký rozsudok a to z úst Okcanových! Je to bôľ prirodzená, asi taká, ako keď čuješ, že neodvolateľne si ztratený.

„Tebe je to ovšem ťažko,“ pokračuje dr. Okcan. „Ešte si sa nespriatelil ako svedčí s našimi ideami. Tie tvoje sú pekné, ale vieš, že náš ľud hovorí: z peknej misy sa nenaješ. Musí byť i plná. Sú pekné, ano — ale si rozváž, čo sme za ne už podstúpili. A načo? Aby sme ich doviedli k víťazstvu. A či sme ich pošinuli, čo len o jednu piaď? Ja tvrdím, že nie… Keď to zbadala spoločnosť, rozložila si vec takto: idea je buď dobrá, alebo zlá. Ak je dobrá, musí zvíťaziť sama, bez našho pričinenia tou svojou pravosťou. Ak je zlá — za nepravú vec je hriech zhrýzať seba i druhých. V prvom páde by bolo tedy zbytočné, v druhom hriešne bojovať za ne: a tak my nebojujeme. My sme sa oddali telom dušou tamtej idei“ — ukazuje mi na pomník — „a tú ideu nám nenie treba nosiť, ona na to nečaká: ona nosí nás. Pozri, tú veselosť tam na okolo! Vidíš tam zarmútenú tvár, tak ako v sekte itsilaedov? Oni všetci majú na tvári znak, že bojujú za vec márnu, za vec a priori ztratenú. Títo tu vidia, že ich vec je istá svojho víťazstva.“

A skutočne v očiach sa mi menilo. Všetko rozjarené tváre. Aká universálna spokojnosť! I aká imponujúca jednomyslnosť! Tu mi nevdojak prišlo na myseľ, čo všetko sa stávalo prvej, kým i dr. Okcan patril do druhého tábora. Keď prišlo do reči dačo o „dobrej veci“: tu sa ukázalo, že „koľko (roz) hlav, toľko rozumov“, tu sa večne odvolávalo na básnikovu výpoveď: „Cesty mohou býti rozličné“… Výpoveď, ktorá nikdy tak mienená nebola, akú jej dávali tam interpretaciu, ponevač básnik predpokladal absolutnu jednotnosť veci. To večné odhrnanie: „Ja teraz nemôžem. Moje pomery nedovoľujú.“ To večné poukazovanie: „Nech urobí ten, lebo onen — ja mám ruky viazané.“ To večné kritisovanie: „Tu sa už nedá nič urobiť: to je vonkoncom sfušované.“ Tie výčitky: „Ja som chcel ináč — prečo ma neslúchli — teraz majú.“ A konečne i tajená škodoradosť, že vyšlo na naše.

To všetko tu chybovalo. Akási divná jednomyslnosť podsadla všetkých. Svojmu idealu podriaďuje bezvýminečne každý svoje drahé „ja“. Pozerám na impozantný podstavec pomníka a na ňom vidím zlatý nápis: „Ajretâm“. Pýtam sa, čo znamená ten nápis a dr. Okcan mi vysvetľuje. „To je slovo chaldejské, ktoré užívali čarodeji orientalski, ktorým podmaňovali svet. Tu sa užíva v prenesenom smysle. A každý z našej sekty nosí ho na srdci, vyryté v zlatom medailone. Vidíš i ja ho mám.“ A vytiahol zpod lesklej náprsenky svojej košele drobný zlatý medailonik a na ňom stálo skutočne tajomné slovo: ajretâm. „Toto je náš tajný odznak. A slúži nám nie za čary, lebo my čary a kúzla zavrhujeme. My zavrhujeme vôbec všetko, čo nesúvisí úzko s našim heslom „ajretâm“. Nie žeby sme proti tomu bojovali — nato nemáme času, ani vôle — ale jednoducho, čo sa vymyká z rámca „ajretâmu“ rozumne ignorujeme. I v tom sa držíme prvého svojho vzoru, starého Gamaliela, ktorý povedal: „Ak je toto učenie z Boha nepremôžete ho. Ak je zo sveta, a tedy chybné — padne samo sebou.“ Ano, najväčší filozof, akého mal svet! Veľmajster našej sekty práve vydal knihu o tomto mudrcovi a jasne v nej dokázal, že to bol prvý, ktorý slúžil nášmu „ajretâmu“. Nemysli tedy, že naša sekta je celkom mladá, bez tradicií. Je ona stará — počína dávno pred dobou Abrahama.“

„Len ako je to, že sa nevedelo o nej?“ pýtam sa ja.

„Nevedelo? Mýliš sa, brat môj! Vedelo sa o nej, len sa o nej nehovorilo. Ona povstala bez hluku, bez kriku — zrodila sa sama zo seba, alebo lepšie: vykvitla z ľudskej povahy a rozvíjala sa ticho, krotko, bez otrasov. Šíri sa a šírila sa svojou vnútornou silou a nie vonkajšími t. zv. „nahodilosťami“. Dnes zaujala — môžem smele tvrdiť, celý svet! Ano, kam stupí noha človeka, tam všade najdeš napísané naše heslo; ajratâm; čo hneď písmom, ktoré každému oku nenie zreteľné. Ja tvrdím i o tebe, ktorý si ostentatívny „itsilaed“, že v tmavom daktorom kúte svojej duše máš písané naše heslo: ajratâm. Bárs nenosíš zjavne túto našu medajlu“ — a pred očima mi s ňou zase zaihral — „predsa neraz, ak nie ustavične — pokračuješ v jej smysle. Slovom i ty — ak nie ustavične, tedy aspoň častejšie — bývaš sluhom nášho všemocného „ajretâmu“.“

Čím ďalej, to hlbšie som začal vnikať v tajnosti ajratâmu. Počal som realne oceňovať jeho všeľudský význam a teraz mi jeho verejný kult nepredchádzal komediantsky smiešnym. Chápal som, že kult ten korení hlboko v povahe ľudskej: je tedy prirodzeným výplyvom tejto povahy. I priateľ dr. Okcan musel toto pozorovať na mne.

„Nenie toto, brat môj, smiešne“ — pokračoval s oduševnením — „ako to vy v sekte „itsilaedov“ smiešnym chcete urobiť. Tento obraz“ — ukázal na výjavy okolo pomníka — „nenie ani zďaleka smiešnym. Skôr je vážny a vznešený, ako všetko je vznešené a vážne, čo je pravdivé, čo je prirodzené, čo je rýdze, čo nenie ovešané všakovými zvučnými hrkalkami, sťa čiapka dvorných bláznov. Tieto výjavy tu nie sú pláštikom, pod ktorým sa skrýva čosi druhého: ale sú neodolatelným výrazom duše, ktorá sa oddala celá, nerozdelená „ajretâmu“. Tu nieto smiešnosti, lebo nieto polovičatosti. Ak chceš sa smiať, dobre — i to môžeš. Zavediem ťa do tvojho tabora itsilaedov. Čo myslíš? Pôjdeme?“