ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitalo, keď mu otvorila pani Tereza dvere pri bráne. Previedol koňa za sebou, odobral sa od nej akosi citnejšie ako indy. Neťažilo sa jej, vypraviť ho na takú dôležitú cestu.

„Dávajte si pozor! Nech vás pán boh postretá!“ zaželala mu i ona mäkkým hlasom, hoc tvár jej bola akoby neprívetivá, zadubená. Bolo jej ľúto, že odchodí nebodaj na celú zimu.

„A vás nech tu opatruje, všetkých vospolok,“ zažiadal jej i domácim, keď sa vyšvihol na koňa. Zakýval jej ešte raz rukou, idúc dolu Bolivarovou ulicou sporiadaným patagónskym cvalíkom. Bolo mu i clivo pri lúčení od domu, kde mu bývalo ako doma; ale zas ho prejala radosť, že ide pracovať pre seba. Sedelo sa mu dobre v sedle na vlastnom koníku. Toho, ktorého mu požičal na Rie Colorade oddal voziarom, nech ho dovedú domov.

Slnce bolo dosť hodne vystúpilo nad nízke brehy, za ktorými sa utajilo more, keď natrafil na tábor voziarov. Boli na druhom nocľahu cestou z mesta. Statok sa popásal po medziach okolo cesty na zaprášenej tráve. Pomedzi drôty plotov hľadí uštipnúť zo zahájeného čosi čistejšej trávy. Medzi ním je i kôň, na ktorom sa doniesol z Ria Colorada. Chlapi sedia ešte za plachtou, rozopätou medzi dvoma vozmi. Za ňou i nocľahovali v zátiší. Okolo vatry je ešte riad, v ktorom varili večeru. Sedeli pri raňajkách.

„Prišli ste v dobrý čas!“ privítal ho prvák. „Poďte s nami!“ volal ho na čaj a na teplú pečienku.

Uviazal koňa o drabinu a prisadol k nim. V kampe sa nedajú vynukovať. Nieto na každom kroku hostincov.

Fúra bola na mieste, koňa opatrili, ako mohli. Nemal čo meškať, odobral sa od nich.

„Chlapci, po statok!“ rozkázal prvák svojim ľuďom. „Pôjdeme i my.“

Keď sa zotmilo, vytiahol sa na Rio Colorado. Gazda, keď psi zabrechali na privítanku, tiež vyšiel predo dvere. Čaká v kráži svetlosti, ktorá sa leje otvorenými dverami do kvetinovej záhrady.

„Čo nesiete?“ volal proti nemu.

„Začneme robiť,“ ohlásil sa mu veselo. „Dobre sa mi vodilo.“

„No veď tak!“ vetil gazda. Voviedol ho do domu. Pri večeri mu musel vyrozprávať, čo sa mu tak dobre povodilo v meste.

Na druhý deň ráno, len čo sa rozvidnilo, už kutal po pajte, po vyhni a po stolárskej dielni. Pomáhal mu Eulogio (čítaj Eulochio). Bolo treba prihotoviť hlavné veci, kým nepríde fúra: kde vysypať pšenicu, do čoho ju dať, aby rozmokla a vyklila, kde zatvoriť bravy na kŕmenie, keď chlievov nieto. Našli staré, prázdne sudy, celkom rozsušené, niektoré boli i opukli a ledva sa držali v hŕbke. Nabíjali im obruče, vyňali im jedno dienko, že ostali iba o jednom. Liesok nemali na nové obruče, ale našli v pajte „čunče“, tenké železné mocné obruče. Keď sudy naliali prvý raz vodou, tieklo z nich ako cez sito, ale pomaly napuchli dúžky.

Pri kúpeli našli stôsy bľachovíc na dvadsať litrov. V nich predávajú tekutinu Littleovu na kúpele proti prašine. I na nich povybíjali po jednom dne, vymyli a vydrhli popolom. Mali dosť roboty okolo „korrala“, košiara zo skladov a palesákov na kone a lichvu. Staval ich otec pána Flanka, keď bol držal kobyly a čosi kráv sprvoti. I teraz ho užívajú, keď značia kone a rožný statok. Krešimír si umienil premeniť košiar na veľký chliev: zatvoriť doň bravy, kým sa nevykŕmia. Narazil doň vodu z jarku, ktorý vedie ku kúpeľu, aby statok mal čo piť. Palesáky a sklady popoprával; kde nestáli pevne v zemi, sádzali nové, alebo ich upevnili latkami, ktoré popribíjal krížom.

S prípravami sa minuli dni veľmi chytro, kým neprišli vozy so pšenicou a inými potrebami. Na vozy naložili vlnu vypraviť ich do Puntareny. Ale pred odchodom pomohli chlapi od vozov i ovčiari zohnať bravy do korrala. Kone boli, akoby ich bol vyzváral, keď horko-ťažko nahnali divé ošípané na miesto. Pri tejto robote bol i gazda; rozostavil ľudí obklopiť celý diel, kde boli bravy, a zohnať ich do hŕby.

Keď boli bravy zatvorené, ovčiari vyrezali samce a Krešimír im vylámal kliešťami vlčie zuby, aby nezavadzali pri kŕmení. Prebodol im rylo šidlom a navliekol doň drôt, z ktorého urobil obrúčku, aby neryli a nepodryli chliev. Kým im pricelejú rany, vyhnal ich na dakoľko dní na slobodu. Obrúčku do ryla dostali i prasice.

„Teraz sme už istí, že neutečú,“ odobroval gazda, keď odbavili túto hlavnú robotu. „Svine ste premenili na ovce: nemôžu podryť košiare. Keby sme im to boli dávno urobili, neboli by nám rozryli kampy.“

Nuž ryť by boli ryli i s obrúčkami, ale nie tak zručne. V prvé časy, pravda, nebudú môcť, kým neprivyknú na obrúčku. Keď na ňu privyknú, už nebudú mať vôle pracovať rylom ako dodnes; do tých čias stučnejú, možno pôjdu i pod nôž.

V kampe nastalo babské leto; boli pekné slnečné dni a dosť teplé noci. Bravy sa kŕmili veľmi dobre, hltali pažrave rozpuchnutú pšenicu, ktorá v teplej kôlni, namočená v sudoch, veľmi chytro hnala do klíkov. Mäkké, sladké zrno im solili, aby im lepšie chutilo. Soľ v krme pomáhala vyhnať z mäsa divú príchuť, ktorou sa nabralo od paše na ostrej tráve v pampe.

Eulogio začal pomáhať i pri kŕmení. Dovážal na táčkach rozmočené zrno v bľachoviciach do korrala a kydal ho kŕmnikom do válova. Krešimír si ho vypýtal od gazdu a sľúbil mu, že on zas pomôže Eulogiovi pri robote okolo záhrad.

„Okolo záhrad už nieto čo robiť,“ riekol mu gazda. „A keby i bolo roboty, málo by ste mu pomohli. Máte okolo čoho robiť, záhradám dajte pokoj.“

Krešimír sa zahanbil, že nadužíva dobrotu gazdu. „Celý podnik som vám obrátil čím hore, tým dolu. Košiare vám rozryjeme, po dielňach si vediem ako vo svojom, dreva vám míňam, i ľudí vám odvádzam od roboty.“

Statkár sa sucho usmial a potvrdil, že tak má i byť.

Robota išla riadne deň za dňom. Gazda málokedy chýbal pri kŕmení ráno a večer. Často i sám pomáhal. Tešil sa, ako svine hltajú, hoc i nie tak pažrave ako v prvé dni. Začalo na ne pribúdať, zaokrúhlili sa okolo slabín, i pod hrdlom im ovislo dosť dobre.

Krešimír, keď nemal inej roboty, vysadol skoro každý deň s vrecúškom sladkej pšenice. Pozeral po kampe, či nenájde padnuté kusy z tých, ktoré vyrezali. Natrafil na ne skoro zakaždým. Držali sa v kŕdliku a pásli sa skoro ako ovce. Ani nemohli veľmi utekať ešte pre rany.

Na tých výletoch sa ohlásil zakaždým v údolí, kde boli obe staré s mlaďou a brav. Zoskočil z koňa, začal im pohadzovať pšenice. Krochkali starostlive, ale staršia začala zbierať pšenicu. Pri nej sa nalakomila i mladšia, ktorá bola durnejšia. Vyliahla sa už v kampe a vyrástla na slobode; staršia hádam ešte nezabudla, keď mala opateru na podniku, kým sa nedala na slobodný život.

V tie dni prišiel na podnik i pán Carlos so svojimi riadikmi.

„Začneme zakáľať?“ Bolo mu prvé slovo, keď nazrel do korrala. Svine videl okolo válova, ktorý stál na kolíkoch vbitých do zeme, ako ho zhlobil napochytre Krešimír z dosák, ktoré si doviezol z mesta. Pochválil mu robotu. Videl, že sú ošípané zdravé, ale nedokŕmené; chýba ešte mnoho do zakáľačky. „Keď je tak, veci nechám tu, pôjdem ešte domov. Vrátim sa, keď začneme zakáľať.“

„Pôjdete pozajtre,“ sľúbil mu Krešimír. „Zajtra pomôžete dohnať ostatné z kampa.“

Vybrali sa na druhý deň ráno i s Eulogiom, zohnali kŕdlik bravov veľmi ľahko na podnik a zatvorili do korrala. Nakŕmili ich hneď z príchodu, ako svedčí.

Pán Carlos sa prechodil okolo košiara a prezeral statok. Rozvažoval a cenil, koľko bude zárobku. Šiel do pajty, kde bola pšenica, do kôlne, v ktorej bolo teplo ani v lázni. Pšenica sa močila a napuchla v sudoch. Páčilo sa mu veľmi, že jej dali vykliť a ešte ju i solia, keď idú kŕmiť.

Krešimír za ten čas majstroval okolo jeho karrety. Bola o dvoch kolesách, ale čosi väčšia od obyčajných. Pán Carlos chodieval na nej do kampa s menšími fúrami. Má veľmi dobré kone, poháňa chytro v ceste; i sem prišiel v jeden deň.

Krešimír zaplietol drabinky drôtom, v pajte našiel kus drôteného pletiva, čo zvýšilo, keď ohrádzali záhradu. Urobil z neho dobrý vrchnák na karretu. Naložil na ňu sena, vzal čakan a motyku, do vrecka dal pšenice, do druhého vzal rozmočenej, i starú bľachovú misu. Pred večerom kázal mu zapriahnuť.

„Ja idem, pán Carlos,“ oznámil mu, keď sadol do karrety a položil k sebe i lac. „Obriaďte bravy s Eulogiom. Zajtra zavčasu pôjdete domov.“

„Ale bez karrety?“ zasmial sa mu.

„Veď ja prídem do tých čias,“ sľúbil mu. „I kone vám nakŕmim.“

Pán Carlos ostal pri kŕmnikoch s Eulogiom. Čo minuli pšenice, dosypali novou a poliali ju letnou vodou, aby napuchla a porástla. Ráno vstal veľmi zavčasu. Mať kone tu, pobral by sa domov. O chvíľu prikvitol i Eulogio kŕmiť, i kuchár sa zrepetil dnes včaššie. Zíval tuho. Bolo mu privčas, ale sa nechcel dať zahanbiť a odpraviť hosťa bez raňajok. Ešte by ho ohovoril, keď príde do mesta.

V tie časy sa ukázala karreta o troch koňoch. Nešla veľmi chytro, bárs kone by sa boli chceli dať do behu, ale Krešimír ich zdržiaval.

„Čo nového?“ spýtal sa pán Carlos. „Pôjdeme?“

„Tu sme. Len popraviť čo-to a pôjdete pomaly.“

Ako sa zhovárali okolo karrety, zakrochkalo v nej dosť hrubým hlasom. Obstúpili ju. Ostré dlhé steblá z vegy sa pohýbali tuho. Pán Carlos sa zadivil, akého má hosťa v karrete: bola stará i s mladými, ktoré hmyreli v sene.

Oznámil mu Krešimír, že ju odvezie do mesta, ale opatrne, aby sa jej neublížilo v dlhej ceste.

„Pekný kus,“ pochvaľoval pán Carlos, keď si ju obzeral, ako leží v sene. „Pôjdeme pomaly, budeme ju kŕmiť a napájať. Zajtra pred večerom budeme doma.“

„A vrátiť sa čím skôr,“ napomenul mu Krešimír. „Máte tam i mladšiu a brava. Rád by ich odpratať pred zakáľačkami. Zakľať bolo mi ich ľúto.“

Pán Carlos tiež prisvedčil, že by ich bolo škoda zmárniť. Radil zjednať ešte jednu karretu a druhým razom odviezť i brava, kým neprídu dažde.

„Neviem, či pristanete,“ navrhol mu Krešimír, „ale bývate za mestom, máte hodný dvor, mohli by ste ich držať. Ak nechcete, dáte ich pánu Ipolitovi Rayosovi: nech ich predá dakomu, hoďas mäsiarom.“

Pán Carlos sa sprotivil predať mladé, urastené kusy. Ponúkol dať povoz a opateru. Krm a čistý osoh by delili napoly.

„Budeme mať spoločnosť na dochovávanie prasiec,“ zaradoval sa Krešimír. „Dve staré s mladými a brav berkshirskej srsti: pekný začiatok! Ale jedno spod cecka, najkrajšie,“ začal mu nakladať tichšie, „zanesiete do daru pánu Ramosovi. Nie do sklepu, ale rovno do kuchyne.“

„Pánu Ramosovi? Tomu, ktorý má dievku? Tiež sa vraj vydáva kdesi do kampa.“

„Za nášho gazdu,“ vysvetlil mu a doložil: „Lámal som si hlavu po tieto dni, ako sa odslúžiť gazdovi. Vidíte, ako mi dáva všetko, čo treba do roboty! Keď sa jemu nemám čím zavďačiť, rád by sa preukázať aspoň jeho oddanici. I tak bude dnes-zajtra jej ako jemu, čo sa im dá. Čo má on, bude mať ona.“

Pán Carlos prikývol. Chcel sa preukázať ako dobrý spoločník a neprotiviť sa dobrej veci, hoc i nepochodí od neho. Umienil si vykúpať najkrajšie prasiatko, vyumývať ho a dať pekný červený fáborček okolo hrdla. U nich tak nosia také živé dary.

Starú sputnali lepšie, aby sa nehádzala a nepoudierala. Lac sňali z nej; je tenký a dlhou cestou by sa ešte vrezal do nôh. Rozpárali vrece na pásy, akoby povoje. Keď ju putnali, pán Carlos sa mal trochu náhlive okolo nej. Zdurila sa, začala sa hádzať. Ublížiť si nemohla veľmi, ležala v sene ani v posteli. Krešimír ju hneď utíšil; podvihol sieť, poškrabal ju triesočkou. Keď sa uľahla a zakrochkala od spokojnosti, pán Carlos si bodol do čela prstom, že čo rozum, to groš. Dal jej na misu pšenice, ba i vody jej doniesol.

Pri raňajkách prisadli si k nim i Eulogio i kuchár. Začali ho skúšať, ako ju mohol vteružiť do karrety.

„Sama vošla,“ oznámil im.

„Ale ako! Sama sa azda neštverala dohora.“

Vyrozprával im, ako vykopal koľaje do zeme, že karreta sadla, keď ju vsotil do nich. Bola celá v sene; ošípaná vošla doň vďačne, keď jej posýpal pšenicu. V karrete našla i misku so pšenicou; kým sa hostila, zakosílil jej nohy lacom a zhodil ju do sena. Prasiatka vošli samy za materou.

Kuchár a Eulogio pozreli jeden na druhého a žmurkli si. Rozprávka sa im zapáčila. Eulogio ho od tých čias ešte lepšie slúchal. I kuchár pozrel naň zboku tu i tu a pokyvoval hlavou. Chlap na mieste, vie robiť i vie, ako robiť.

Keď voziari prišli z novej cesty, išli pozrieť na bravy. Božili sa, že nedoviezli pšenicu nadarmo, poznať ju na kŕmnikoch. Začínajú byť už ozajstnými kŕmnikmi a nie divými sviňami. I druhým razom doviezli ešte pšenice čosi.

Keď pán Carlos odpratal i starého brava z podniku, Krešimír oznámil gazdovi: „Kamp už máte čistý. Kŕmniky sú v košiaroch, a čo sú na prisadenie, sú už v meste. Len dať zahriebsť jamy po kampe a pán správca nenájde znaku po ošípaných, keď príde.“ Oznámil mu, že podniku dajú dve vykŕmené na zaklatie a dvoje spod cecka, keď sa odučia. Budú na chovu pre budúci rok.

Nadišli dažde, cesty sa pokazili chytro. Voziari sa vrátili z ostatnej cesty horko-ťažko; tri dni sa brodili v daždi a blate. Tieklo rozmiesené po cestách ani hustá kaša. Vlna bola už všetka v meste. Na podniku by bolo úplné zátišie, keby nie kŕmniky. Držali sa ešte ta v zlom čase. Šťastie, že odtekalo spod nich dosť dobre. Kŕmili ich tuho; bravy žrali viac ako predtým, ale tučneli menej. O dakoľko dní vietor sa skrútil, na vrchoch napadol prvý sneh. Schladilo dosť dobre, v noci priťahovalo, ale vo dne hrialo slnce.

Keď zmrzli cesty, prikvitol pán Carlos na podnik. Vyhliadol si najtučnejšieho brava. Prišli sa prizerať všetci, keď ho obáral a čistil. Slanina zhrubla, mäso poprerastalo; svaly sa hýbali vo vankúšoch sadla sťa valce stroja v namastených pántoch. Sadlo sa zrnilo, nenašlo sa v ňom mnoho vláken. Podhrdlina sa až rozlievala na lopári.

Dal si záležať majster obriadiť brava ako doma. Mäso nasolil do suda, narobil jaterníc a klobás. Diel zo zakáľačky poslali i do panského domu. Pred samým večerom prišiel k nim gazda do kôlne, kde sa dovárali v kotlíku ostatné jaternice. Pán Carlos nadieval žalúdok sekaninou z hlavy a vnútorných čiastok na svinský syr.

„Prvý kar odbavíme spolu dnes večer,“ oznámil im. Krešimír už nebýval v panskom dome, odkedy robil okolo ošípaných, i jedol v kuchyni s ostatnými. Odhrýzal sa i teraz, že sú nie súci do jedálne a na mäkké kreslá v salóne. Ešte väčšmi sa preľakol pán Carlos v zamastených nohaviciach. Ale gazda im neuznal. Obaru mu vraj poslali toľko, že by si nevedel s ním rady, keby mu ho neprišli pomôcť minúť.

Umyli sa, očistili, ako mohli. V jedálni čakal stôl prikrytý na tri osoby. Bolo i kvietie, ktoré mráz nestačil obariť nadobre. Medzi fľašami videli i jednu o dlhom hrdle v pozlátke. Pán Carlos zažmurkal na Krešimíra, keď ju zazrel. Pri tanieroch boli i široké kalichy na šampaň. Pod kvetmi sa im usmievala čierna ligotavá torta s bielym cukrovým zúbkovaním naokolo, s ružičkami, rozsádzanými sem a tam. Naprostriedku bolo čítať cukrový nápis vo venci všakových cifričiek: „Muchos recuerdos!“ (Mnoho pozdravov; čítať mučos rekuerdos.) Skoro do samého nápisu je zabodnutá malá čilenská zástava.

„Tu majú učených kuchárov a cukrárov,“ šepkal pán Carlos. „Aký stôl vystanovili! Ani na svadbu. A my, priateľ, takto!“ Ukázal najväčšmi na seba. „V ťažkých čižmách a nohaviciach, ktoré sa lesknú od masti, pozbieranej na mnohých zakáľačkách.“

Krešimír pohol plecom a ukázal na svoj sivý oblek. Tiež bolo poznať na ňom, že neprichodí zo salónov.

Vošiel vzápätí pán Flank. Preobliekol sa ako obyčajne na večeru do sviatočného i oholil sa. Sadol si na vrchstola, napravo usadil pána Carlosa, naľavo Krešimíra. S misou Eulogio, preoblečený sviatočne. Držal sa veľmi vážne, akoby nebol ani ich kamarát, ale akýsi iný Eulogio, ktorý prežrel ražeň. Sám gazda delil hosťom na tanier.

Začali s kuracou polievkou, v nej plávali hrášky z vyprážaného cesta. Za ňou prišiel obar s podhrdlinou a kusmi čiernej pečene a srdca. Naši si brali len z úctivosti. Napoludnie si boli zajedli dôkladnejšie z obaru. Na to nasledovala pečená sviečkovica, jaternice a klobásy.

„Chutná bravčovina!“ pochválil gazda, zajedajúc si kyslou kapustou. Pri nej i hosťom chutila lepšie. Jaternice a klobásy tiež pochválil. „Iba že trochu štípu,“ usmial sa na majstra. Neľutoval do nich papriky a korenia, ale v Španielsku dávajú vraj ešte viac korenia do nich. „Lepších som ich nejedol na Rie Colorade ani inde!“ osvedčil sa pán Flank. „Španieli majú pravdu!“

Keď prišiel rad na tortu, gazda sa počal usmievať. „K nej mi naložili naliať z tejto fľaše,“ ukázal na vdovicu Cliquot o pozlátenom hrdle. Vybúšilo z fľaše slávnostne, šampaň sa sperlila v plytkých širokých pohároch.

„Na zdar vašim snahám, usilovní priatelia,“ preriekol, zdvihnúc pohár. „Mám vám to zaželať nielen z mojej strany, ale i od tých, ktorí mi naložili.“

Krešimír šípil, kto rozkázal gazdovi pripiť im, práve tým vínom, ktorým kedysi bol častoval kĺzačov, keď jeho brat bol padol z koliesok. Pán Carlos nevedel, o čom sa hovorí, bárs tortu a fľašu doviezol v kisničke, ktorú mu oddali u Ramosov, keď sa zberal z mesta na Rio Colorado. Dnes večer ochabol veľmi. Robil celý deň tuho v horúcej kôlni. Potom prišla večera, víno, teplá izba a mäkké sedenie. Začali ho nadchodiť driemoty. Tam doma o tejto hodine býva už i tak v posteli. Nemohla ho už vzpružiť ani voňavá havanská cigara. Pokrútil hlavou, začal sa vyhovárať, že by nebolo od veci ísť spať, že im zaspí za stolom.

„A my dvaja si ešte posedíme,“ usmial sa gazda Krešimírovi, keď videl, že sa mu ešte nedrieme. „Veru tak, Croeso,“ začal, keď ostali sami. „Kto sa nedá odstrašiť a drží sa roboty, zvíťazí. Na zdar vašej práci: teraz z mojej strany,“ usmial sa, keď podvihol pohár.

„Na vaše zdravie a šťastie!“ ďakoval Krešimír a dodal s úsmevom: „Čiastka mojej zdravice nech ide tej, ktorá vám rozkázala nezabudnúť na nás pri tejto večeri. Pri tomto majstrovskom diele,“ ukázal na načatú tortu, „a pri tomto pohári predchodí mi, akoby sedela pri vás a ja mal do mojich želaní zahrnúť i ju spolu s vami.“

„Ďakujem Croeso, ďakujem. Vyplnil som rozkaz, iba mám zaďakovať za dar, ktorý ste im poslali. Cenia si veľmi vaše priateľstvo.“

Krešimír sa zapálil, že mu pripadli také priateľstvá. Bolo mu teplo pri tomto stole, ovievalo ho pri ňom čímsi domácim. Oči mu zažiarili, začal sa zverovať gazdovi, že veľké dobrodenia ho zmútili. Keď nevedel, čím sa odslúžiť, zavďačil sa jeho oddanici, ako vedel. „Ale vidím, že zas len ostávam v dlhu, teraz už i u nej. Padám tu zo dňa na deň do väčšieho dlhu. Vidím, že ho už nikdy nevyplatím.“

Pán Flank vtedy veľmi zvážnel. Napomenul mu, že sa mýli s tým dlhom. Preukázal mu len uznanlivosť, že mu vyčistil kamp od svíň, ktorých by na rok bola už celá črieda. Bol by ich musel vystrieľať; v kampe by ostala hŕba mrcín a pozdejšie by sa boli beleli kosti ani nie z oviec a koní, ale z takého statku, ktorý nemá v kampe čo hľadať, lebo mu škodí. Musel by sa bol hanbiť, že sa nevedel sprostiť záškodníka inakšie ako puškou. Oslobodil ho teda od veľkej zodpovednosti.

Krešimír vytreštil naň oči. Zodpovednosť? Komu? Či je nie gazdom na svojom? Kto ho môže ťahať na zodpovednosť, a čo by mal plný kamp divých bravov?

„Veru zodpovednosť,“ potvrdil gazda a začal vyratovať na prstoch: „Najprv sebe, potom mojim deťom, ak ich budem mať, alebo už iným nástupcom.“

Krešimír uznal, že má pravdu. Ale tá zodpovednosť nestúpa ešte na päty. Nieto na Rie Colorade detí ani detných detí.

„Či neviete, Croeso,“ vysvetľuje mu bližšie, „že sme zodpovední i bez detí, ak zle gazdujeme?“

„Komu? Hádam rodine,“ začal hádať.

„Všetkým, Croeso. Spoločnosti. Alebo si mívate, že tento majetok patrí len mne?“ Pozeral naň skoro prísne, ako sedel proti nemu a otváral naň oči. Bolo mu, akoby sa pôda pod ním hýbala a on sa knísal na svojom sedisku. Čo si predstavoval o majetku, gazda mu vyvrátil a pohádzal predstavy na hŕbu. „Majetok je môj, ale iba pred zákonom,“ začal mu vysvetľovať, „lebo ho zapísali na mňa po mojom otcovi. Zákon nad zákonmi, ktorý riadi veci a poriadok na zemi i na nebi, učí, že je zverený mojej opatere. Ja som mu správca a zodpovedný šafár.“

„Obyčajne nepozeráme takto na tieto veci,“ odporuje mu.

„Pozerajme, ako chceme, ale tak stoja v podstate,“ naúča ho s hlbokým presvedčením. „Pozrite, či nevisí na tomto majetku moja žena a deti? Nevisia na ňom moji ľudia, sluhovia, robotníci a ich rodiny? Majú diel z neho a jeho výnosu ako ja. Z toho dielu, ktorý na nich padne, musia oni udeliť čiastku remeselníkovi, obchodníkovi i vzdelancovi v meste, už či je učiteľ, pravotár, lekár alebo novinár. Vidíte, koľkí pozerajú na Rio Colorado, či sa im dostane z neho, čo im patrí? Ak pregazdujem a neujde sa im nič, možno mi nič nepovedia, ale svedomie by ma trápilo, že pre nedbanlivosť som ukrivdil iných tu na podniku, i v meste, ktorí majú z môjho poľa svoj kus chlebíka.“

Zadíval sa mu do chudorľavej tváre, na ktorej sedela prísnosť, ale v jasných sivých očiach blúdil úsmev. Díval sa do nového sveta, do ktorého mu odchýlil dvere. Za nimi videl novú záhradu sprehrebanú všakovak jamami a hŕbami zeme vyhádzanej z hlbokých priekop. Samý neporiadok a prevrat, nikde nič ešte obrobeného, obsiateho. V kúte kdesi za burinou sa učupili pri samom plote skromné kvietky poľa. V záhrade sám gazda prekopáva tvrdú zem, vyhadzuje na hŕbu opálkou ťažkej neplodnej mŕtvice, aby ju zahnalo slnce a zúrodnila rosa nebeská. Díva sa na gazdu a kričí naň. ,Čo hrdluješ v nevďačnej záhrade? Čo máš z nej?‘

,Vidíš, že nič. Ale tu treba prekopať, mŕtvicu vyniesť dohora.‘

,Ťažká robota bratku, na jedného. Kde je pomoc?‘

,A kde je? Pohľadaj ju! Pomôžte, kto ste z boha, bude prvej súca pod sejbu.‘

Obzeral sa, či by mu nedoviedol pomoc, ale všade pusto a prázdno. Nikto nepristal k nemu, nevysúkal rukávy prevracať tvrdú, ťažkú zem.

Prebudil sa z divného videnia. Má pred sebou zasa gazdu v sviatočnom za pohostinným stolom. Ukazuje mu podivné zásady, ktoré vraj ide podšmyknúť pod uhol novej, veľkolepej stavby dnešnej spoločnosti, aby vraj mala na čo ľahnúť pevnejšie, lebo sa akosi kýva…

„V tom zmysle nerečiem, podielnici sme vášho imania,“ prisvedčil mu Krešimír. „Ale koľko je veľkých majiteľov, ktorí myslia ako vy?“

Skadiaľ prišiel, že nesie divné zásady, hádam staré, opotrebované? Iste už razia plesňou a stuchlinou. Kde sa obrátiť s nimi v dnešnom čase? Veď je pravda, že zem prináleží vlastne všetkým, veď chová všetkých ako bohatá, štedrá mať. V nej má korene statkár, roľník, remeselník i tulák. Z nej žijú remeslá, obchody, banky, slobodné stavy, učené vrstvy i zložité stroje. Nebyť jej bohatstva, vyhynulo by všetko do nohy, čo sa po nej prtí a vädí jedno s druhým. Jedných chová, mnohých obsýpa bohatstvom a pohodlím. „Ale kde sú, kde, ktorí myslia ako vy?“ dolieha naň Krešimír.

„Ja nemyslím, Croeso,“ opravil ho pán Flank, „ale iba cítim. Mnohé veci utekajú rozumu, nedajú sa naškriepiť, ale sa mocne chytajú citu. Ukážte túto vec múdrym a vyskúseným, povedia vám, že sa vyžila. Nie je na čase, nemá u nás čo robiť. Je len vidina ukradnutá z iného sveta, ktorý nemá súvisu s naším spoločenským poriadkom. Keby cítili všetci ako ja,“ zvolal a oči mu zažiarili vnútorným ohňom, „boli by sme rovnakí, všetci jeden celok. Načo by boli rozdiely a triedy medzi nami? Hádam by nám bolo lepšie; boli by sme iba ľudia a medzi sebou bratia. Vodvorila by sa medzi nás láska; nie tá, ktorá vedie muža a ženu mocným pudom do tienistých dúbrav, alebo za továreň na pusté pozemky: víťazná, ospevovaná najväčšími básnikmi, ale znevážená, opovrhnutá láska nášho Spasiteľa, ktorá pýta i žertvy a odriekanie. Myslím, príde čas, že sa uchýlime všetci pod jej krídla: mocní i slabí. A neobanujeme. Bude pod jej úchyľom lepšie i majiteľom i robotníkom. Ak ju vysotíme predo dvere, uškodíme sebe i celku. Robotníkovi bude ťažko robiť u mňa, ak nepocíti, že pracujúc na mojom, pracuje ešte väčšmi na svojom blahobyte? Jeho práca bude do tých čias nie práca, ale služba alebo otroctvo. Mne bude zas ťažko pozerať, ako mi omrzený robotník trápi statok, keď ho kole nožnicami lebo kopne ťažkou čižmou do boku, socajúc ho do kúpeľa. Pre našu nelásku, ako vidíte, i nevinný statok znáša surovosti. Či by nám robota nešla od ruky, keby sme cítili, že čo robíme, robíme sebe a až potom druhým?“

Zas videl Krešimír tajnú záhradu. Ťažká robota! Kde sú riady vynášať hluchú mŕtvicu pod slnce božej lásky? To môžu azda nové, mohutné stroje, technické výdobytky? Stŕpal nad ozrutnosťou práce, ktorá čaká: pripraviť kráľovstvo lásky medzi ľuďmi. Ťažkú, surovú mŕtvicu príde vyhrebať nechtami, bez strojov a pomôcok: mäkkým citom, ani nie rozumom.

Hneď veľká otázka: keď má každý svoj podiel, koľký je? Krešimír sa tiež spýtal, lebo i na lásku je miera. Koľko príde každému z výnosu?

Majiteľ sa naň zadíval. Hľa, ako ide hneď na koreň!

„Nuž dobre, môj je najväčší. Ale cítim, že mi patrí. Mám na hlave starosť a zodpovednosť, čo sa robí dnes a čo sa bude robiť na takto rok alebo o desať rokov. Z môjho dielu, lebo je najväčší, musím odkladať nabok, aby bolo z čoho nahradiť, keď prikvačia mrcha roky, ťažké zimy. Alebo myslíte, netreba hľadieť na budúcnosť, ale deliť všetko ako vychodí rok s rokom? Myslím, že by zle vygazdoval. Iba ak by ste mi sľúbili dať z vášho dielu, keď príde na mňa tvŕdza.“

Krešimír uznal, že by mu ťažko vrátili, čo sa im ušlo a čo i minulo hádam. Nech má, koľko mu treba z výnosu na budúce straty a škody. Ale koľko? Kto by uhádol? Okolo toho idú všetky hádky medzi majiteľom a robotníkom.

„Veď hádky,“ prisvedčil mu i gazda, „veľmi ťažké a prudké, kazia chuť do roboty, lámu naše dobré snahy. Keby v tom vládol, nezveril by kúska zeme človeku, ktorý necíti, že všetci sme podielnici z jej výnosu, ale by nezveril ani nožnice človeku, ktorý nechce uznať, že čo ostrižie, je tak jemu, ako iným. Vec je istá, všetci máme podiel na práci i osohu, ale to nepresiaklo do srdca; preto sú medzi nami toľké daromné hádky. Viac lásky a citu, že sme jedno, a nebolo by ťažko ani nájsť ozajstný kľúč medzi robotou a plácou. Rozumom sotva naň prídeme, silou ešte ťažšie. Pažravé Ja ho nedá nájsť, skôr ho utopí dakde v bahne…“