ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedel som v svojej izbe, načúvajúc ako bora lomcuje okeniciami. Niekedy opre sa o ne celou silou, zabúcha, sťa by päsťou — a už uháňa ponad domy, hviždiac ostro na telegrafnom drôte. Piazza, ináč plná sveta — je práve nedeľa odpoľudnia — dnes je pustá. Svet sa pouťahoval do svojich domčekov a načúva ako ja, čo sa tam von deje.

Ani z ďaleka nenie to tak príjemné, ako na Severe. Tam vábi izba a dudajúca pec svojím poetickým kúzlom. Tu pece nieto — izba v zime i pred jarou dýcha akousi clivou pustotou, sťaby ťa chcela vysotiť tam von do sloty. Preto človek tunajší podlieha nesmierne zmenám počasia, nemohúc sa im vyhnúť. Keď je jasné bezvetrie ožíva, okrieva; keď sa rozduje bora alebo južina, uťahuje sa s akousi zlovôľou do príbytkov.

A práve v takýto čas mi zaklepal ktosi na dvere. Po dlhom okolkovaní na moje: „napred“ vstúpi ženská v prostredných rokoch, dobre urastená s tvárou okrúhlou, ktorej práve začaly sa chytať vrásky.

„Prosím keby ste prišli k nám,“ (šior) vraví akosi náhle, hlasom trasľavým.

„Idem,“ riekol som zapínajúc kepeň, ktorý som mal i v izbe prehodený cez plecia. „A kto vám, ,nemore‘?“

„Šior Tomaže sa čosi rašentili.“

Zabudol som sa usmiať na zvláštnom výraze „rašentiť sa“, ktorý ma ešte vždy svádzal do smiechu. Počul som, že obľahol „šior“ — tedy ktosi z intelligencie. Darmo je, i medicína zná rozdiele medzi „šior“ a „nie — šior“ — mi. Vsadil som čiapku pevne na hlavu, aby mi ju bora nesfúkla a riekol: „Tedy poďme.“

Ženská ma vyviedla pred dom. Ja nemám ani tušenia, kam ma povedie: neznám ešte dôkladne všetky tváre. Ešte všetko v akomsi beztvárnom chaose sa mi matie v hlave, všetky moje doterajšie známosti.

Previedla ma cez piazzu a tu zahla k domku, ktorý stojí cele osamelý vo velikom dvore a v úzadí jeho záhrady, obhradené skalnatými ohradami. Vynímal sa v tomto osihotení ešte akosi menším, bárs drobné oblôčky s privretými okeniciami akosi prívetive žmurkaly na ulicu.

Hore kamennymi schodmi vyšli sme na altánku, čili t. zv. „sulár“ s ktorho sa otvoril ďaleký výhľad do spomenutých zahrád práve prekopaných. V nich (sa) kníšu nízke figy holými konármi i driečne mandlovníky, tiež holé, iba že posiate bielastymi pukami, ktoré čakajú na prvé steplenie, aby sa rozvinuly v nádherný, ružovatý kvet.

Zo sulára sme vošli do pitvorca, tak malého, že keď boli doň otvorené dnukejšie dvere od „thinelu“, celý pitvor bol zaujatý, že tažko sa v ňom obrátiť. I dvere do thinela tak maličké, že i človek prostrednej postavy musí sa prihnúť, aby ho trám nenaučil „pokore“.

Thinel, čili (akási prijímacia) jedáleň je tiež tak liliputánsky založená. Neveliký stolík v prostriedku, druhý maličký pri stene pod pendlovymi hodinami starej konštrukcie, štyri stoličky a — nič. Iba že dverí jest tu v hojnosti! Z thinelu sa totiž ide nielen do pitvora, ale i do (troch) štyroch izieb, z oboch strán rozložených. Najväčšia z nich slúži ako „camara de recévr“ [?], majúc tomu hrdému menu primeraný nábytok. Staviteľovi tejto budovi nebodaj sa málilo toľkoto dvier, preto prirobil ešte troje slepých dvier, ktoré vedú do výklenkov, naplnených všetkým požehnaním božím.

Sotva som sa trochu rozhľadel v tomto maličkom priestore, už zjavila sa v jedných zo spomenutých dverí ženička staričká, maličká a ešte k tomu trochu prikrčená. Oblečená je do zimy, do šiat z hrubého štofu a k tomu do krátkej bundičky: a i tak ešte vyzerá nesmierne subtílna, že by ju prvý vetrík odniesol.

„Á — vy ste doktor!“ víta ma s úsmevom, ktorý si podmaňuje, pokývajúc pri tom drobnučkou hlavou. Celá osôbka mi prichodila akoby známa a menovite čierny čepiec, čipkami bohate vykladaný mi tak pripadal ako čepce našich starých paní v zemianskych kaštieloch.

Predstavil som sa jej svojou lámanou horvátštinou. Ona ma počúvala pozorne nadstaviac ľavé ucho, snaď aby jej nič neušlo. Obzerala si ma pritom pozorne šedivými očkami, ale celkom dôverčive, bez tej reservovanosti, ktorou starí ľudia idú novým známosťam v ústrety.

„Prosím ráčte vstúpiť semka,“ riekla ukazujúc na dvere, z ktorých práve poodstúpila na bok. „Náš hospodár čosi ,nemore‘…“

Vstúpil som do spalne maličkej, ktorú skoro celú vyplňuje široká, pohodlná posteľ. Iba pri nej zostalo miestko pre malý kanapček a písací stolík novšej sústavy z orechového dreva. Stolík, a tiež šteláža z tamtej strany postele zakladené sú knihami v starých väzbách, i sväzkami starého hrubého papieru, zožltnutého. Patrne spisy. Pri kalamári na stolíku vidím husie brko.

V tomto starožitnom okolí nemožno ani ináč mysleť, vidím na posteli starca, bieleho ako jabloň. Bárs prikrytý systémom kobercov, obrysy postavy jasne vystupujú. Veliká hlava, obkolesená bielymi šedinami, ružový nádych na pleti, dodávajúci jej sviežosti a zdravia, mocné fúzy, stelúce sa ponad perny do pol brady v prostriedku rozčesnutej a mohutný nos — všetko tak zvláštne, že len v zastrčených kútoch možno takúto slávnu starobu najsť. Mimovoľne mi napadly typické figúry Čermákových Černohorcov.

Poklonil som sa tomuto pacientovi s úctou, ktorá ma hneď prejala, ako som ho zazrel.

„Vitajte — vitajte!“ prehovoril zvučným barytonom. „Teší ma, že ste ma prišli navštíviť. Ale Káte“ — obrátil sa k starej ženičke oprúc sa o lakeť — „dones doktorovi stoličku, nech si odpočinie.“

„Ano — ano,“ odpovedá ochotne stará a už sa krúti s nepochopiteľnou vrtkosťou a vnáša jednu zo stoličiek z jedálne. Keď som ju chcel prevziať ja a postaviť, ona to nepripustila. Postavila mi ju sama k posteli a ešte utrela. Nemohol som sa dosť vynadívať na jej pohyby, plné obhoditosti a mladistvej rýchlosti.

Po dakoľkých otázkach straniva choroby, pristúpil som k vyšetreniu chorého. Našiel som síce starca, ale s organismom zdravým ani železo. Pleciská, široko založené sú dôstojným postamentom tejto mohutnej hlavy. Vyslovil som ihneď nadeju, že tu nieto nič vážneho, že je to najskôr malý nápad influenze.

Sotva som skončil svoju missiu, už ženská, tá čo ma doviedla do domu doniesla tácku s dymiacou sa čiernou kávou. Stará pani s predošlou čulosťou sháňala cukor a šaločky, malé sťa orechové škrupiny. Po káve môj pacient dakoľko ráz pozrel významne v tú stranu, kde stál čibuk, dlhou trúbelou o stenu opretý. Pani hneď zbadala, pozrela na mňa a — vidiac, že nás pacient nepozoruje — zažmurkala.

Konečne pacient mľasol a riekol s patrným roztúžením. „Oj, keby bolo tak jednu lulu vyfajčiť!“

Stará sa rozosmiala v rozpakoch a zas pozrela významne. Sťaby ma prosila: „Nedovoľ — nedovoľ…“ Je i tuná taká obyčaj, že ženičky cestou lekára by nedbaly držať mužov svojich v reze. No nikdy nebolo mojou ctižiadosťou slúžiť za takýto nástroj. I vedel som, aký význam sa prikladá, keď lekár starým fajčiarom zakáže fajčiť. „I fajčiť mu zakázal; musí byť zle“ — rozjímajú starí na piazzi. A vôbec pacient sam je moralne akosi dvíhaný, keď môže ostať pri svojom obyčaji.

„Bude sa vám páčiť probovať z môjho?“ ponúkol som ho vytiahnuc svoju škatulu.

Pacient bol prekvapený a ešte väčšmi pani.

„Vidíš Káte,“ zvolal smejúc sa, že sa pokrývky len tak dvíhaly — „vidíš, že mi doktor nezakázal! Daj ty sem lulu. Môžete si pomysleť, ako ma chytila prísne. Od rana mi nedala ani bafnúť, že som vraj chorý. A ja viem, že by to bola moja smrť.“

„Nechcel volať lekára, že načo mu lekár. A ja jemu zavrela dohán. Bez dovolenia darmo je, chorým sa nesmie…“

„Ano, tak ma prisilila volať lekára,“ zvolal živo, napchávajúc lulu. „A ja hovorím, čo ho budem ustávať, keď netreba. To je najväčšia hlúposť. Potom nesvobodno hore brať každú maličkosť. Prejde, boga ti! Čakaj trochu!“ hodil pri tom rukou energicky, akoby s dakým neznámym tuho sa dohadoval. „Áne, dones ohňa!“ zvolal hlasom mocným, že celý (vz) dom zunel od neho.

Na povale, práve nad nami ozvaly sa kroky. Ja som chcel priložiť rozhorenú sirku k jeho čibuku, ale on nedovolil. „Nie nie — Ďakujem. Hoďte to niekam.“ Vtom vošla zas ženská, čo ma sem zavolala, tedy Áne, nebodaj slúžka, nesúc uhlík v železných klieštikoch.

„Ja nikdy nezapaľujem inakšie,“ vysvetľoval mi, vyvaliac sa pohodlne s čibukom v ústach. ,Nemáte nad uhlík! A hlavná vec, že vám nikdy v dome nechybí. A tamto, tie zápalky, čuješ to v celom dome, i doháň sa napije tej zlej vône z nich a sadne ti na prse…“

„Nuž verím, keď je človek vždy doma. Ale keď je na príklad v ceste a chce si zapáliť,“ nadhodil som ja.

„Oj, i ja som ich nosieval, tieto škatulky, keď som bol taký mladý… (Nuž) In šomma“ i ja som bol švihák. Pravda vtedy bolo šviháctvo inakšie, za mojich časov. Vysadol si na koňa po obede, a o siedmej si už tancoval s postirskymi dievčatmi. Na svitaní zase doma, alebo dakde na Pučišću. Vôbec, junáci sme, ozajstní junáci.“

Oči mu i teraz iskrily, pod rozpomienkou na staré hrdinstvá a stará pani prikyvovala hlavou.

„Hja, kým ste sa neoženili!“ zasmial som sa ja.

„Ja som sa neoženil,“ odpovedal s akousi hrdosťou. „A neobanoval som. Hovorí sa síce, že nikdy neobanuje kto zavčasu raňajkuje a zavčasu sa žení, ale to je len porekadlo. A porekadlám vy neverte. Toto vymyslely dievčatá, ktorým je clivo, že sa nevydaly. Čo ty Káte, ha?“ Rozosmial sa svojim sekaným smiechom, hľadiac zpod obrví na starú paniu.

Ona miesto odpovedi pokývala hlavou, usmievajúc sa sama v sebe.

Ja som bol v nesnádzach dosť velikých. Míval som, že stará pani a môj pacient sú bezdetný manželský pár na spôsob Filemon a Baucis. A tu vidím, že on je starý mládenec a ona? Ešte šťastie, že som v rozhovore neprezradil toto predpokladanie tak cele prirodzené.

Práve som sa sberal k odchodu, keď vonku sa ozvaly kroky. Najprv do jedálne a potom do našej izby vstúpil človek starý, cele šedivý ale postavou práve tak imposantný, ako môj pacient. V tvári sa ničím neponášali jeden na druhého, iba tou stareckou zdravou červeňou a mohutnými fúzami, zakrývajúcimi ústa. Ináč tvár tiež na hladko holená.

„Ja som Zlatineo, brat tuto, pána“ — predstavil sa mi hneď navzájom stisnúc mi ruku v svojej tučnej, teplej. Nebolo ani treba, aby doložil že sú bratia. Ja som to zaraz uhádol. O (tejto) famílii tohto mena som počul aspon toľko, že sú boháči a starí zemani z benátskych časov. Ináč som nič bližšieho nevedel, lebo za ten krátky čas, čo som tu, mnoho známostí mi prichodilo urobiť, ktoré mi v hlave spravily opravdovú miešaninu a ja nemohol sa v nich dokonale vyznať.

„No ako ty, Tomažo?“ pýta sa brata. „Či ti je dačo lepšie?“

„Ešte mi vŕta, aby ho čerti vzali. To mi doniesla táto nešťastná bora,“ žaluje sa pán Tomažo. „Ináč lekár hovorí, že nieto zla. Hľa, dovolil mi i fajčiť.“

Pán sa usmial a poskladal sa, čo nestálo toľko práce. Sodel krátky hrubý kabátik a složil čapicu. Stará pani doniesla mu domácu čiapku, pod ktorou sa mala schovať dosť objemná plešina, zakrytá vlasmi, kloré z tyla boly na ňu pričesané.

„To je hlavná vec, keď smieš fajčiť. Vidíte“ — obrátil sa ku mne sadajúc na kanapček, pri čom trošku zastenal — ja som fajčil ako turčín“ — riekol to s velikým dôrazom, ako vôbec na každé slovo kládol veľký dôraz — „desať i dvacať lúl denne. Ale začal mi žalúdok vystrájať komedie — a ja to nechal. Toto päť rokov, čo som lule nemal v ústach.“

„Ehe,“ prisvedčila stará pani, obrátiac sa ku mne a pokyvujúc hlavou — „lula im nikdy z úst nevyšla, iba v noci.“

Malý chlapec, asi desaťročný vstúpil do jedálne a zavinšujúc dobrý večer stojí pri dverach a dvíha čosi v ruke.

„To si ty Lovre?“ zvolal brat môjho pacienta nakloniac sa na kanapku.

„Ano, hospodáru.“

„Nože ty poď Lovre, ukáž, čo sme to my chytili. Pozri Kate, či sú to nie krásni „kosići“. Pozri, akí sú tuční. Ja myslím, že budú tuční ani prepelica.“

Stará pani vzala do ruky asi šesť „kosićov“, za nohy pozväzovaných s odvisnutými hlavami. Poznal som v nich naše kvíčaly, ktoré som tiež kedysi takto pred jarou chytával do slučiek na borovčí. Stará pani ich po jednom prezrela i pohmatkala (s) tenučkými prstami.

„Tuční sú, naozaj.“

„No choď Lovre a povedz Ane nech mi donesie kávu,“ rozkazuje novo prišlý pán. „Nevieš si predstaviť,“ pokračuje obrátený k starej panej — „koľko tam v údolcu toho jest! Vieš, tam je úslnie, borovčia, koľko len chceš a bora nemá prístupu. Iba čo som sedel asi hodinu — a vidíš, toľko mi ich prišlo pod ranu. Tučné sú, naozaj!“ A pritom si zamlaskal od rozkoše.

„Či vy to radi jete?“ pýtam sa ho viac len aby hovoril, než zo zvedavosti.

„Ach, nie toľme,“ odpovedá ťahavo. „Ja radšej dačo iné. Ale tuto oni radi“ — ukazuje mi starú paniu — „a šior Tomažo tiež. Ja ich rád strielam, nuž to…“

„Ach, šior Andre doniesli hospodárici ,kosićov‘!“ zvolala Ane, priduc s kávou do izby. „Veď len odkiaľ ich berú.“

„Jest ich tam, dievčička, strach boží. Hovorím — čudo!“

„Veď len aby ste tam zas dačo si nenadobudli do kostí!“ zvolala Ane skoro prísne. „Viete, vysedávať po skalách vonku, veru je nie zdravé v týchto mesiacoch. A dostať sa ľahko dostane, ale ťažko vyhnať.“

„Ale čo táraš, Ane — ako by ja tam boh vie čo vystrájal! Slnce svieti a hreje, až radosť. Veď sa ja nejdem rozhorúčiť a taký sa vyvaliť do chládku. Radšej dones ohňa, lebo tu je zima.“

Ane vzala kosićov a odniesla ich a o krátku chvíľu vrátila sa s čerstvou pahrebou v panvici bronzovej. Rozložila ju v jedálni pod stôl a odišla. Páni Tomažo a Andre vypili kávu. Ja som sa akosi vyslobodil zpod tej povinnosti a odporúčal sa.

Keď som sa vrátil domov, do studenej izby, kde bora besne tlčie na okenice, bolo mi skoro ľúto, že som odišiel z toho maličkého domčeku, v ktorom ma akási teplota oviala. A možno to bol pocit celkom duševný, (tá) to teplo v dome Zlatinea, v ktorom čulá pani Kate vládne s takou mladistvou (a) zručnosťou.

V ten istý deň prišiel mi mladý pacient z dediny, ktorý bol zlomil ruku v zápästí. Musel som mu v pästi i v lakti prevádzať pohyby, aby ruka sa rozkývala. Táto zábava sa malému Zórovi nepáčila, i musel som vždy pozvať svojho pomocníka Kekku. On bol vojak, bol i vo špitáli i čosi videl, i ľahko chápal, vedel byť na ruku a nadovšetko: mal k takým veciam velikú chuť a velikú silu v rukách.

Keď sme malého pacienta odbavili, a už nebolo počuť jeho plaču — chcel som pýtať môjho priateľa, (kto) čo je to za família ti Zlatineovci, ale on ma predišiel a pýta sa:

„Vy ste boli dnes u Nazićov?“

„Ja? Nie,“ odpovedám. „Ja som bol u Zlatinea.“

„Veď Zlatinei sa volajú ináč Nazić. Kto je chorý? Šior Tomažo?“

„Ano,“ odpovedám — „má ischias,“ doložil som hneď, lebo to je najlepší spôsob vyhnúť sa otázkam, keď ich predídeš.

„Je to nebezpečné?“

„Ach nie, ani najmenej.“

„To je choroba v kosti“ — vyzvedá môj pomocník.

„Nie, v nerve. Ale povedzte mi: Ktorí z nich je ženatý, Tomažo a či Andre?“

„Ani jeden,“ zasmial sa.

„A pani Kate?“

„Šiorra Kate je slečna,“ odpovedá Kekko. „Ona im gazduje a to sú starí mládenci. Ináče veľmi dobrí. Šior Tomažo vychodil školy v Padui, ale zostal len doma. On bol vyučený celkom, i mohol byt ,impiegat‘, ale nechcel, lebo mu je doma skoro lepšie…“

„To je pravda,“ prisvedčil som, povážiac dosť ťažké položenie t. zv. impiegatov, úradníkov, ktorí nemajú ani stotinu toho nymbu, ako v iných krajoch a preci musia ľud tak držať v hrsti, ako kde inde, menovite v čas volieb, ak nechcú, aby upadli do nemilosti „tam hore“.

Ináč Kekko bol veľmi soznámený s historiou tejto rodiny. Bola veľmi zanímavá, medzi jej členmi boli ľudia vychýrení svojou učenosťou. Ba jeden z nich, začiatkom (v + pol.) tohto stoletia napísal historiu filosofie v reči, rozumie sa — talianskej, ktorá ho urobila známym vo vzdelanom svete Italie. Tento učenec dal do škôl i našho pána Tomaža, ktorý skutočne i skončil kurs juridický, ale ďalej nepokročil ani na piaď. Jednoducho zaviazol v našej dedine, vlastne, ak sa tak môže menovať: meste, nechajúc svoje študia pekne v sošitoch poukladané na písacom stolíku. Viedol on v Padui život ozaj študentsky veselý, bez dákych velikých výstupnosti. Od nich ho vystríhal jeho starší brat Carlo, ktorý sa učil medicínu a trochu ho prinútil držať sa na uzde mladší brat Niko, ktorý študoval techniku, tiež v Padui. Tak tedy naraz vstúpili do života traja bratia, vyučení v Padui. Lekár získal veľké renomé, ale málo peňazí. Jeho meno dosiaľ sa tuna a s velikou úctou spomína. On iste v svojom živote prelial viac krve, než povestný španielský espado Gueritta, pravda ľudskej krve. Jeho výkony v tom ohľade sú naozaj pozoruhodné. On bol odchovancom starej školy, kde choroba bola hľadaná v krvi i kde sa myslelo že sa zmenší choroba, keď sa pustí krv. Nato prišla zas škola nová, ktorá sa krve hrozila — a tu starý dr. Carlo Zlatineo mával časté srážky s mladymi kollegmi, nad ktorými vždy odniesol palmu víťazstva. Ľud mu dôveroval bezpodmienečne. I dnes je porekadlo po tunajších felvarkoch: „S tým je zle — toho by už ani šior Carlo nevytrhol.“ Vzdor velikej praxi, zostalo po ňom dosť málo. „Všetko vyjedla chudoba,“ ako sa sťažuje rodina. Tento brat sa tiež neoženil. Niko vstúpil do štátnej služby, doviedol to dosť ďaleko, ale zomrel v najlepšom veku. Zostalo po ňom so šestoro sirôt a vdova, bez majetku s malou pensiou. Tieto dietky budú kedysi dediť celý majetok Zlatineovský, ktorý má byť dosť veliký.

Do tohto domu ma tedy zvali.