ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedem miest hádalo sa o Homéra.^[1] Osobovali si, že sa v nich narodil; chceli prísť do učebných kníh ako rodisko veľkého pevca. A dosiahli, o čo sa uháňali. Dodnes sa spomínajú ich mená v knihách, i študenti ich musia vedieť vyrátať — hovorím študenti; iní také veci hneď po matúre pozabúdajú.

Tuším tých sedem miest už nestojí nikde na svete; iba povesť žije o nich. Tak Pán Boh vie, či to bolo pravda, keď to bolo tak dávno. Ale toto je naozajstná, zjavná pravda: poctivé obce Osada, Skálnik a Vitanovo tri roky válčili, nemohli sa zjednotiť, ktorej z nich prislúcha Tomáš.

Osada vravela:

„Tomáš sa v našej obci narodil. Patrí do Osady.“

„Čerti vedia, či sa u vás narodil,“ posmieva sa Skálnik. „V Osade rastú chlapi o čaptavých nohách. Tomáš ich má rovné. A ak sa i narodil, nuž to nebolo naschvál, ale z prinútenia, keď tam to prišlo na jeho mater. Ale u nás odrástol, u nás býval i jeho otec i starý otec: u nás je jeho naozajstný koreň.“

„To hej!“ ozvalo sa Vitanovo. „Priečite sa, kde sa narodil, kde býval, akoby to bolo neviem čo! Narodiť sa je ľahko, keď máš na to riad a spôsob, i bývať. Ale kde sa vychoval! V našom kostole ho krstili. Sám pán urodzený Tomáš Vitanovszky a pani urodzená Colofónia Vitanovszká, rodená Pumpíny, držali ho nad vodou. A kdeže sa najskôr priživil: vari na Skálniku alebo na Osade!“

Dlhé tri roky šli tieto hádky medzi troma susednými obcami. Aké to boli smutné časy! Páni richtári bočili jeden od druhého, keď sa zišli v mestečku Studenom už či v slúžnovstve, alebo pri asentírke. A keď vošli do regála,^[2] nikdy nesadli si za ten istý stôl, ani neužívali ten istý trúnok. Osada je najchudobnejšia: pán richtár dal si naliať do žajdlíka „tej švábkovej vody“, tak volával pálenku; Skálnik je bohatší: pán richtár pil borovičku. Vitanovo má veľmi dobrý chotár: pán richtár nepil ani pálenky, ani borovičky, ale rascovicu, ktorú v regáli predávali veľmi dobrú.

Susední páni richtári badali tento veľký rozbroj. Aby bolo „mernô“, zviedli akosi všetkých troch za ten istý stôl a dokonale zareťazili, aby ani von, ani dnu. Všakovak ich hľadeli znôtiť, ale veru tí nič. Každý ťahal v inú stranu sťa tie líšky, čo pustil Samson do pšenice Filištínom.^[3]

A Tomáš medzitým sedí vo svojej búde, ktorá stojí v Skálniku pri potoku, chránená vŕbami pred vetrom a páľou slnečnou. Sedí si na zemi pri nákove, seká klince do podkov, kuje latovce, zvára retiazky, čo bujné voly sedliakom potrhajú. Ištván, syn, kolenkuje okolo a mechy dúcha a narába puckou veľmi šikovne; pravda, len vtedy, keď pucka je nie založená u skálnického krčmára Samka. Pred búdou váľa sa na pažiti a v popole kŕdeľ polonahých i celkom nahých Cigánčat, ktoré nestačili nikdy ešte pýtať sa: „Čo budeme jesť, čo budeme piť, i čím sa budeme odievať…“

Nuž, dobre je tomu Tomášovi, dobre! O rozváľané dvere jeho koliby rozráža sa to všetko, čo ľudia volajú: starosť. Pravdu má náš spevec, keď vraví: „Nu, nie moc treba k žitia blahu, len spokojnôstky drobné veci.“^[4] Tu zväčša ani tých „drobných vecí“ niet, ani tých každodenných, nevyhnutných — a predsa, kto pozrie do Tomášovej koliby, uvidí, že „žitia blaho“ je v nej denným hosťom.

No niet nič stáleho, tak ani Tomášovo blaho nemôže trvať naveky.

O Novom roku presýpali sa stoličné úrady, namiesto starého prišiel nový slúžnodvorský. Mladý človek, chcel sa vystatovať, akú on má moc tu na zemi. A keďže k Tomášovi nemal iného prístupu, nariadil o fašiangoch, že sa má na jar presťahovať zo Skálnika do Osady a o rok do Vitanova. Inými slovami, že Tomáš nebude stále bývať v Skálniku, ale prorokovať v Skálniku, Osade a Vitanove. Tomáš bežal hneď ku skálnickému richtárovi. Rád by vedieť, čo to všetko znamená.

Skálnický richtár je nie človek dnešný; vie, čo to všetko znamená. „Vieš, Tomáško,“ vysvetľuje mu, „vieš, ako šlo do nás Vitanovo a Osada pre teba, čo by ťa boli chceli do obce svojej pritiahnuť. Ale pán slúžnodvorský starý vždy vraveli: nech si býva, kde býva, čo budete s prevážankou robiť obciam márne kelčíky. Iba tu keď nastal nový slúžny, nuž ten takto rozsúdil.“

„Hm, hm,“ zamyslel sa Tomáš. „Ale prečo, pán kmotor,“ pýta sa pána richtára, ktorého na každom krštení utraktoval a má preto právo menovať kmotrom, „prečo stoja toľme o mňa?“

Pán richtár akoby bol v rozpakoch nad odpoveďou. „Nuž len tak sa uháňajú o teba,“ vraví opatrne.

„Ale mne je ťažko, pán kmotor; verte mi — ťažko!“ I utrel si veľkú slzu. „Prečo ma berú, keď mi je tu dobre a obec ma dať nechce. Tu i tatíček mi bývali, i starý tatíček. A vy, pán kmotor, bývali ste nám ako otec. Zastupovali ste nás, keď zlí ľudia ubližovali. Na Cigána každý ukáže: ,Cigán, Cigán!‘ A ja nekradnem, lebo mám svoje remeslo, čo som sa od tatíčka naučil. Nikomu som nič neukradol…“ Ruku zodvihol nad hlavu akoby k slávnostnej prísahe. Pán richtár sa akomak na jeden kútik usmial. „Bohuprisám, ja nekradnem,“ doložil ešte raz.

„Ale vari neverím!“ ozval sa pán richtár teraz už vážne.

„Nuž a kto nás bude teraz zastupovať? Osadský?“ pýta sa s veľkým opovržením. „Hádam ten nás zastúpi?“

„Ja — všelijako bude s vami, všelijako,“ odpovedá richtár. „Ja som dosť prosil pána slúžnodvorského, ale už ho napravili tí dvaja, osadský a vitanovský. Tak slúžnodvorský potom takto rozsúdil…“

„Veď keby boli počkali aspoň do takto roka, našla by sa sprava na všetko. Ištván má na osemnásty rok — nech by sa oženil a šiel už do tej Osady. Ibronka je na vydaj — triafa sa jej šťastie, ľudrovskébo syn. Remeselník dokonalý i muzikant by bol súci. Nech by sa priženil k nej, mohli by vo Vitanove bývať. Všetkým by sa dostalo potroške.“

„Veru to, došikuj nám Cigánov z druhej stolice!“ prezradil sa naraz pán richtár. „Ja, pravda, ja nedbám,“ opravuje sa, lebo vidí, že Tomáša trochu urazil. „Ja vás i napomôžem, ako môžem a čo na mňa padne. Ale tí hlavaji v Osade a Vitanove! Tí by to nedopustili. Tí by vás najradšej vytopili. Tí neprajú ani tomu vrabcovi, keď si zobne pod humnom, čo zrnko vypadne. Že vraj majú veľkú krivdu, keď nebývaš v ich obci. Čo, vraj, u nich nakradneš, to tu užiješ. Cigán, vraj, keď kradne, kradne vždy v cudzom chotári, svojmu dá pokoj. Len si pováž, akí ste to!“

„Vidíte, ako nám ubližujú,“ zvolal Tomáš.

„Čida vidím! Vidím ver’, a dobre! Dajte im, reku, podobrotky, keď prídu po pýtaní. Moja kapusta je pri samej kolibe, hlavy ako merice, nikdy jednej mi neukradli. Prečo, preto, lebo ich povážim: už či múky, lebo omasty — nuž dostane sa im, keď Pán Boh požehná. I Cigán je stvorenie božie! Skaly neodhryzne, keď by jedol. A veru sa mu nedivím, že si i vezme, keď tvŕdza naň príde a vy mu nedáte raz do úst. A keď si vezme, vezme si iba z toho, čo Pán Boh požehnal. Naťahá si tej švábočky, alebo vyvalí hlávku kapusty. Ale čerta hlávku — beztoho vám rastú iba také chriašte, čo je i hriech kapustou menovať. Cigánovi, reku, čo má kŕdeľ malých detí, už šacujete každú lyžku, čo do úst vloží — i to iba lyžku švábočky a kapusty. Ale to vás už nemrzí, keď si osadský Áron, alebo vitanovský Abrhám zareže v šábes jednu alebo dve kačky! Bol by, myslím sebe, blázon, keby si nevzal, keď si môže…“

„Na moj dušu, pravdu svätú ste povedali, pán kmotor!“ Oči sa mu iskria od radosti. Veď z úradných úst čuje zásady, ktoré on s materinským mliekom vpíjal. Veď skálnický richtár hovorí, ani čo by len teraz bol vyšiel z búdy cigánskej. Má cigánsky katechizmus, cigánske náboženstvo i cigánske zákony ako na piatich prstoch. „Ej, pravdu ste im povedali svätú, pán kmotor, nech vás Pán Boh živí! Veď ja som dobre videl kačky, čo máva Áron — i vyše dvadsať dakedy! Ale Abrhám drží iba morky: a to je nanič. Helena raz našla moriaka, veľký bol, no, bol by prevážil podlejšieho barana — našla ho, ako hovorím, lebo moja Helena kradnúť božechráň. Možno paholok hodil doňho klockom,^[5] nuž sa prevrátil; alebo i hádam skapal, ak zožral sklo, alebo žabu, lebo to je hyd. Zožerie hocijaký nečin a nič nevyberá. Nuž ho uvarila, ale to veru bolo nanič. Ani deti ho nechceli, iba horko-ťažko. Povedám Helene: lepšia suchá švábočka so soličkou. Takéto parády, to je iba pánovi do brucha…“

„No, čo ako,“ ozval sa pán richtár, „kačky sú dobré. Ja sám rád dakedy taký mastný kúsok. Človeku odmäkne na prsiach. Sám by si neraz zahryzol.“

Taký, hľa, vzala obrat reč medzi skálnickým pánom richtárom a naším Tomášom.