ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Malé črty z veľkého mesta)

Odejme sa do najlepšieho — najlepšieho, aký máme, kabáta a — na prechádzku! To nesmie vystať, keď chcete svetu aspoň raz denne ukázať, že žijeme, hýbame sa i trváme. Svetu ukázať! Preto nejdeme sa ukazovať na Petřín, tam chodia i tak len varovkyne s malými — a so svojimi zbožňovateľmi, ani do Stromovky, čili Kráľovskej obory — to je okres aristokratov; ani na Karlovo námestie, tam sú najviac šičky a zaľúbenci. Zaľúbenci, ako vieme, sú, akoby nemali očí, nevidia okolo seba nič, nič… Ani do mestského parku,^[1] kde sa tiež rozložil pražský izrael a obdivuje tam poloskrehnuté opice, učupené na hambálku, a kŕmi ich svätojánskym chlebom, ani… Dosť na tom, poďme na Priekopy.

Veď i náš „domáci“, v ktorého dome bývame, ta mieri. A ako sa vyobliekal! Ponovená príroda — domáci tiež ponovený. Kdeby nie! Za moje peniaze, áno, i za moje. Prvého mája dostal činžu… No mlčím, aby sa nepovedalo, že ho nenávidím. Vedie si pod pazuchou dcérku, bledé, plavovlasé dievča — v polokrátkych sukničkách, žltých poltopánkach, z ktorých oba členky koketne vykukujú, znak, že i naša Boženka má, ak nič iného, teda aspoň nôžky práve tak stvorené, ako všetky iné ženy, ba osmelím sa tvrdiť — my všetci ľudia vôbec. Nehovorím jej to na hanu. Nôžky sú neveľké a tá čierna pančucha. No lepšie ju tak nechať! Domáci nechal Boženku pred trafikou a vošiel dnu kúpiť si dve prešované krátke.^[2] Jednu vyfajčí na prechádzke, druhú pri svojom pohári. Áno, svojom. Je na ňom vrchnák, aby sila z piva, i tak riedkeho, neutekala; je na ňom i podobizeň nášho domáceho, veľmi pekná — to jest práve tak pekná ako on. Kým pán otec tamdnu vyberá, preberá a nemôže také nájsť, aké on chce, aby nebola krátka ani čierna, ani žltá, ale s bodkami, ani tvrdá, ani mäkká; kým mu otvárajú nový balík a rozprávajú najnovší chýr, že ju už chytili a ako ju chytili, i kde chytili, a kam ju odviedli, — ženu totiž, čo zahrdúsila vlastného chlapca; Boženka za ten čas ide zamdlieť, ba umrieť pred trafikou. Hanbí sa nesmierne, pozerá do výkladu na všakové sorty cigár a tabakov, akoby bola v pomykove, ktorú si vybrať. A čo, vari ona tiež fajčí? Pán boh uchovaj! Šiel tade akýsi „čiperný“ JUC. a Boženka neušla jeho všetečným očiam. Zná ju už dávnejšie. Chodil v zime do tanečnej hodiny a tam sa s ňou poznal.

„Tá má rande!“ vykombinoval si náš JUC. a obzerá si ju zo všetkých strán, točiac paličkou medzi prstami. Postál, pokýval pravou nohou a usmieva sa, usmieva.

Boženka je ako na tŕni. Bože, ak pristúpi k nej, osloví ju, čo potom? A ten ju osloví, práve si napráva škripec na nose. To je uňho predohra k rečneniu. Náš JUC. má totiž veľký rečnícky talent, nemožno od neho, ako budúceho advokáta a „obhájce u věcech trestních“ ani ináč očakávať.

„Kde jsi tolik, tatínku!“ volá Boženka na otca, ako sa vyplietol z trafiky.

„Již jdu, Beruško, již jdu!“ teší ju.

Boženka sa mu ovesila na rameno a smeje sa. Je veselá, veselá… Obzerá sa i na JUC., ktorý stojí trochu prekvapený a myslí si: „Bére na mne, bére — a já byl takový…“ A ide obďaleč za ňou a strežie, či mu nehodí ešte jeden pohľad spoza pleca otcovho.

Pekné sú tie Priekopy, zvlášte večer pri osvetlení. Škoda, že nie sú priestrannejšie. Z oboch strán vozovej cesty trotoáre široké, pohodlné, popri nich trojramenné kandelábre hustým radom. Na dlažbách hmyrie národ, ako mravce v kopenci. Z výkladov padá svetlo na túto pestrú, mrviacu sa masu, dodávajúc čosi sviatočného každodenným tváram, jemným, novým i obšúchaným šatám. Z druhej strany Václavské námestie podáva zriedkavý pohľad, ktorý sa končí monumentálnou stavbou nového múzea;^[3] jeho pozlátená kupola široko-ďaleko kraľuje nad celou okolicou.

Ba či ozaj dakto všetkých týchto ľudí zná? Pochybujem. Zná ich hádam len adresár mesta Prahy a spomenutý kedysi lokálkár. Myslím, tento ešte najskôr. I pán akademický maliar Borůvka by ich sotva všetkých znal: no a ten je viac Na Priekopách než v svojom ateliéri. Zato jeho zná každý, kto len raz prešiel Priekopami. Osoba pozoruhodná: široký klobúk, dlhé vlasy, spustená mašľa — teda nápadný kostým. My si ho len obzrieme a je — ale iní bližšie interesujú sa o neho. O neho, o jeho osobu, a nie o jeho obrazy. Aké pohľady naň hádžu, plné krvavých výčitiek. Sú to takzvaní živnostníci, to jest krajčíri a všetky iné remeslá: hostinskí, kelneri a kelnerky. Pán Borůvka môže byť hrdým, že či v Mníchove, či v Ríme, či na vidieku: všade, kde sa len obrátil, vrstva živnostníkov zainteresovala sa tuho o neho. Dakde nechceli ho ani pustiť, takže musel pred nimi zutekať. Inde šli za ním až na nádražie a keď nemohli utrímať jeho osobu, nechali si aspoň jeho kufrík na pamiatku. Inde, kde nezbadali jeho odchod, čo stávalo sa obyčajne, bo pán Borůvka vyhýbal sa všade ováciám — tak ani tam nezabudli naňho: z času na čas poctia ho listom, vôbec dajú mu ako-tak najavo, že sa oň starajú. Nie div, že i tunajší radi by už raz vedieť, kde sa nachádza jeho ateliér, ale to je tajomstvo samotného pána Borůvky, ktorý, ako bolo podotknuto, rád vyhne ováciám i hromadným návštevám v svojom umeleckom sídle.

Pán majster Lichner, pekne oblečený, nesie na ruke nové šaty. Iste ich doma ktosi túžobne očakáva, aby sa mohol v nich ešte dnes večer ukázať na ulici. Preto pán Lichner ta sa ponáhľa, že chce dodržať sľub. Ako vidím, pán Lichner patrí k remeselníkom, čo držia slovo. Figúra neinteresantná, škoda naň hľadieť.

Expres^[4] Nro. 18 stojí pri vchode kaviarne a muštruje^[5] publikum, či by nemohol dakomu dačím poslúžiť. Je v tom postavení ako mačka učupená — len skočiť na vraha. Sňal svoju červenú čapicu pred pánom Andělom. Majiteľ tohto zriedkavého mena je praktikant u zemského súdu. Hodný, poriadny mladý človek. Expres Nro. 18 vyrobil si uňho pekný groš. Odnáša od neho naparfumované listy mladým dámam v meste a predmestiach. Ešte pán Anděl bol len JUstud, keď sa to začalo, a trvá to do dneška. No, pán Anděl je nebezpečný človek, pokradol hať sŕdc a srdiečok — neviem, kde ich dieva. Zločin, ktorý na šťastie nepadá ani pod jeden z paragrafov tunajšieho trestného zákonníka. Iba tomu má čo ďakovať, že si chodí po slobode, ako tá rybôčka v bystrej vode, a nesedí dakde v separácii,^[6] alebo plane,^[7] v okovách stavu manželského, zlatých síce, ako sa všeobecne uznáva — ale predsa len okovách.

Už ide od nábrežia celou Ferdinandovou ulicou^[8] za pani Kudrnkovou, vlastne jej štíhlou dcérou, ktorá ako inokedy, i dnes vyšla pod opaterou strážnej mamičky. Už tretí raz im je takto na pätách. Minulý týždeň ich videl, že sa viezli vo fiakri, a tri dni na to stretol ich na Priekopách a hneď domyslel sa, že „z toho něco kouká“. Dievča nie špata, býva na Smíchove,^[9] vo vlastnom dome, nezadlženom dome a okrem toho kdesi v Krkonošiach majú vilu. To všetko dozvedel sa pán Anděl od domovníka a okolitých hokynárov. Všetko spoľahlivé informácie. Pani Kudrnková ho už spozorovala; ale robí sa, akoby ho nepozorovala, a dcéra, tá sa už dva razy usmiala… Všetko ide dobre; snáď zajtra, alebo pozajtre pôjde expres Nro. 18 do Smíchova s voňavým listom.

Pred výkladom na porcelán stavila sa trojčlenná spoločnosť. Pán už dosť v rokoch, ale mocný, čerstvý. Dáma obstarná, s vysokým, nemódnym klobúkom. Iste manželia. Obidvaja na tvári i rukách ohorení. Pri nich stojí dcéra, pekná, červená. Vidno, nie mešťania; kdesi z vidieka zatárali sa sem. Dcéra od päty do hlavy v novom, akoby ju bol zo žurnálu vystrihol. Tu ju to tak zaodeli, zaobliekli. Škoda, že klobúk nepristane veľmi k šatám. Dedinčania iste dali sa prehovoriť preštvalej modistke a zavesiť si na krk tovar, ktorý by precibrená meštianka neprijala ani darmo. Ináč musia byť bohatí; portýr „U arcikniežaťa Štefana“^[10] vedel by udať ich meno a stav, ale neoddá sa ustávať. Dcéra sa ešte tohto mesiaca vydáva, prišli do Prahy kupovať „výbavu“. Preto i výklad porcelánu tak študujú. Dámy najradšej by zakúpili všetko, všetko, čo vidia; ale „tatínek“ začína pomaly už šomrať, že čo mnoho, to mnoho.

Pán Jozef — to dostačí; teda pán Jozef, „vrchní sklepník od Zlatého Soudku“,^[11] nenachádza sa v svojej ríši, ale tiež vyšiel snáď sa prejsť. Aspoň tu stojí na Priekopách, hlboko zamyslený nad skvelým divadlom. Ani, ľaľa, nepozrie na nás a predsa sme dosť intímni. Intímnosť nám preukazuje pán Jozef deň po deň tak, že nás vyznačuje nad ostatných denných hosťov „prorostlým“ mäsom pri obede. Na mäse niet totiž mäsa, iba samé blany. Že nás má ozaj rád, dotvrdzuje i tým, že pri donesení „španělských ptáčků“ ani mak sa nezahanbí ani nezľakne pred nami, kdežto samy „ptáčky“ sa hanbia, preto i očerveneli a zabalili svoje kosti do vyprážanej žemličky. Ešte k tomu mľaskne, usmeje sa, nakloní sa vám k uchu a povie: „Fajn!“ Čo sú to za španielske vtáky? V žiadnej zoológii, ani v múzeu som ich nenašiel. Strašia iba u „Zlatého Soudku“. Ak ozaj v Španielsku dakde ľažú sa, mala by tamojšia vláda vypísať na ich hlavy cenu, aby vyhynuli. Ale teraz pán Jozef nepozerá na nás, lež do výkladu na čierny, neveľký vahanček, vlastne na dukáty, vo vahančeku vysypané. Jeho dušou iste v tisíc ozvenách nesie sa jedno jediné slovo, jeho obľúbené: „fajn“! Všelijaké cenné papiere, nové i obdraté, čisté i umastené, akoby v nich boli držali šunku, rozložené sú okolo vahančeka; tie pán Jozef neobdaril ani jediným pohľadom. Iba na sklenenej tabuli zastavili sa jeho živé, skúmavé oči. Tam je promesa^[12] jedna pri druhej zavesená dlhým radom, nad tým žltý papier s nápisom: „Hlavní výhra 200.000 Haupttreffer“, a nad tým belasý papier s nápisom: „Letzte Woche“ — „Poslední týden“. A pán Jozef dumá: ,Vyhrát tak těch dvěstětisíc, to bych tím u Soudku sek. Té prachdřiny mám zrovna dost.‘ A skutočne touto nádejou zvábený ide do „Směnárna — Wechselstube“ a kupuje promesu. Nuž, nesmejme sa. Fortúna^[13] má rada cechu pána Jozefovu. Pán Jozef by za výhru neotvoril síce hostinec; na čo by mu i bol, keď by mal dvestotisíc? Kúpil by si dom a dal sa zapísať medzi ostrostrelcov^[14] a chodil by po meste v cifrovanej uniforme. Teda do ťahu!

Ako sa tá cesta míňa! Už sme vlastne na konci Priekop. Všetko sa to tu obracia a berie tou istou stranou naspäť. Výklad pána Chvapila, telesného krajčíra arcikniežaťa Rudolfa,^[15] je zakončením tejto slávnej ulice. My prejdeme na druhú stranu, vzdor tomu, že tramvaj, fiakre, drožky, koče a ťažké vozy zatarasujú priechod. Tam sú mestské hodiny na stĺpe, ukazujú práve štvrť na sedem a svietia na výklad i u nás známeho pochvalne pána Neffa. Stranou je stará, nedávno zreparovaná Prašná brána. Niektorí popod ňu idú do Celetnej ulice. Ale čo my tam budeme robiť? I tak je úzka, hoci nie bez významu. V nej je chýrny údenár pražských šuniek, pán Zvěřina. Že sú dobré, toho dôkazom je bývalý kráľ Milan,^[16] ktorý od nich stučnel a je cestujúcou reklamou tohto šunkového závodu. Prejdime popri Café français, kde rozvaľujú sa pražskí burziáneri.

Nemysleli by ste, s kým sme sa tu zišli! Pán Prokůfek, tragický hrdina istého predmestského divadla. Každým krokom prezradzuje, že pohyboval sa zväčša vo vysokých, ba najvyšších kruhoch. Áno, mnoho ráz bol kráľom, pred ktorého slovom triasli sa ministri a milióny poddaných. Koľko ráz princom, ministrom, boháčom! Že bol i dakoľko ráz parížskym žobrákom, to mu vážnosti neuberá. I tu vedel zachovať dôstoj a vážnosť tragického hrdinu. S tým istým majestátom nosil korunu, tiaru^[17] i diadém^[18] na parochni, ako i turecký turban alebo fez, ako cylinder alebo jakobínsku čiapku.^[19] Koľko ráz ho zabili, už akýmkoľvek spôsobom; koľko ráz on sám siahol na svoj život: tu dýkou, tu jedom, zas revolverom alebo nožom; koľko ráz nariekala žena a deti, alebo len sama milenka nad jeho mohylou! A pán Prokůfek vzdor tomu žije a zdravstvuje. Ako fénix^[20] vznesie sa zavše z popola vlastnej pominuteľnosti a nakoniec ustrnie v „Plzeňské pivnici“^[21] pána Račka zaliať tie duševné boje a útrapy, ktoré znášal na javisku. Áno žije a žiť bude dlho, lebo vzdor čiernym tušeniam, mátohám a fúriám, ktoré mu na javisku hruď rozožierali, má dobre vyvinutý zmysel pre tento, i mimo javiska dosť pestrý život.

Keby sme boli ako tuto pán Nosák radcami, keď i nie skutočnými tajnými — veď ani on nie je ešte skutočným, ani tajným — ale celkom takými zjavnými, správnymi, administračnými radcami koštěbradskej železnice^[22] — keby sme boli, ako nie sme, vošli by sme tiež tými bočnými dvierkami do miestnosti, ktorá nesie nápis: Continental Bodega Company.^[23] Sadli by sme za jeden stolík a dali si naliať malaga, xeres^[24] alebo inej podobnej kočvardiny.^[25] Ale takto, kdeže vás ta vodiť? Ste v najlepšom prípade majiteľmi dvoch talianov,^[26] ktorých sme boli v údenárskom závode zo sveta zniesli — no a taliany neznášajú sa so španielskymi vínami. To by sme museli najprv užiť, keď nič iného nie, teda aspoň pol kapúna alebo bažanta. No a pán Nosák to môže, lebo je radca a milionár. Čakajme, vari i my kedysi, kedysi… Škoda, že za „kedysi“ v bodege na teba ani nepozrú, nie aby ťa honentne dačím obslúžili.

Bárs ťažko padá, prejdime predsa mimo tej bodegy. Veď, ľaľa, koľkých hodných, statočných ľudí spoločne s nami ju obišlo. Tak hneď rečiem, tu majster Bílek. Ktovie, ako sa sem zatáral; snáď po práci. On nie je denným hosťom v Bodege, ale iba u „Fleků“,^[27] nie je správnym radcom a vari tiež sotva kedy bude, hoci ja mu zo srdca žičím, aby bol, a predsa ľudia jeho skorej znajú, ako pána radcu Nosáka. Pozrite, i pán JUDr. Veverka vysekal mu svojím cylindrom hlbokú poklonu; a pán doktor je predsa chýrny advokát. Majster Bílek vyberá v svojom hostinci na Ústrednú Maticu,^[28] deň po deň a už veľmi mnoho rokov. Ku komu príde so strelcom, nik ho nepustí s prázdnou rukou. Ak dakto nemal drobných, pán Bílek počká, o hodinu príde poznovu. Mnoho, mnoho grajciarov vybral už majster Bílek. Nám do každej dediny takého majstra — nám!

Medzi nás, neporiadnu čriedu civilov, mieša sa vojsko. No dôstojníci predsa len vedia tou šabľou štrngať! To preto, že sú „tenkonohí“, ako im starý Tolstoj vo „Vojne i miru“ nadáva?^[29] Krásne šaty, lesk, čistota, paráda! Hľa, ide proti nim akýsi MUC., veľmi stiesnený, akoby sa nedobre cítil v erárskych háboch. Nech príde o rok prvej na tento svet, nosil by bol dôstojnícku uniformu, štrngal by si šabličkou, na ktorej by sa celembalo chýrne „portupé“;^[30] na zamatových výložkách by mal už tri biele hviezdičky. Nevoľný MUC. opozdil sa o rok, preto nosí teľa;^[31] nemá šable, iba kratučký pagnét.^[32] Ani žiadna kuchárka ho neobzrie — nemá ešte ani jednej hviezdičky. Všetci MUC. narukovali prvého apríla, práve keď iní dobrovoľníci dostali šarže. Preto sa tak okúňa.

Všetko, čo nosí uniformu, začína sa akosi narovnávať. Zazreli červený pás na nohaviciach, zlaté výložky a na nich dve hviezdičky. Generál! Tiež na prechádzke. Šedivý, starý pán, ale kráča ani na perách. Salutuje veľmi zdvorile. Ba ešte čo! Zastal na kraji trotoára a pozerá cez ulicu, akoby tam oproti kohosi pozoroval. Kýva rukou. A naozaj, pán oberšt kráča pomedzi fiakre ku generálovi. Za oberštom v slušnej diaľke mladý nadporučík-adjutant. Nekráča tak voľne, ako jeho šéf; napína všetky svaly, vidno mu, že blíži sa ku generálovi. Generál podal oberštovi ruku, nadporučík zastane v diaľke, vyhne sa, salutuje dľa predpisu a stojí. Generál ho ani nepozoruje, hovorí s plukovníkom. Ba predsa ho spozoroval. Podáva mu ruku, nadporučíkovi! Ako pristúpil, ako ju prijal, ako zasalutoval a zas odstúpil na predošlé miesto: to by už ani Gogoľ neopísal.^[33] Všetko dľa reglementu.^[34] Iba vari že sa mu rozliala neobyčajná radosť celou tvárou a že mu oči zažiarili, vari iba to nepadá pod žiaden § reglementu, hoci myslím, že sa ani neprotiví. Akže je tu priestupok, odpusť mu; kedyže bude tak vyznačený? Vari na manévroch alebo plane na poli? Nech sa teší, ba zlatými literami zapíše deň tento do svojho testamentu. Nech si o ňom rozprávajú i najďalší potomci.

Ľaľa, tu je známa firma! Matěj Bencker — ba nie, J. U. Bencker,^[35] to Matej mi samo vbehlo do pera. Vždy sa zľaknem, že to môj intímny kamarát stal sa rukavičkárom. Nevolá sa, pravda, celkom tak, ale ľudia, čo privykli v gymnáziách čítať c ako k, radi ho skoro, skoro tak volajú.

Ej, zavadzia ten Suchého dom, zavadzia! Sme v pomykove, ako Xerxes pri Termopylách.^[36] Trotoáre úzke, ulica úzka a tou vždy ide alebo tramvaj, alebo voz s nákladom, alebo fiaker a drožka. Dakedy všetko to sníme sa dovedna, že policajt nevie, kde mu hlava stojí. Obecenstvo nevmestí sa na zúžený trotoár, musí stúpiť na ulicu a dávať pozor, pozor, lebo: ,ho-hóp!‘ kričí drožkár. Ak neodskočíš, už ti je paripa jeho na chrbte. Tento pražský istmus^[37] menuje sa Ovocnou ulicou. Je veľmi krátka. Vydýchneme si uspokojení — pred nami je už Ferdinandská trieda.

„Má ucta!“ volá ktosi na vás. Je to pán Nyklíček, listonoš, náš listonoš. Zbehol Jungmannovou ulicou popri jeho soche na Ferdinandovu; poberá sa na odpočinok. Prechádzať sa nepotrebuje, dosť sa naprechádzal a napotil vo dne. Zato i nesie okrem koženej kapsy, kde bývajú všetkým ľuďom príjemné poukážky, ešte peknú kôpočku šestáčkov. Pán Nyklíček je ten šťastný smrteľník, ktorého návštevu každý milerád strpí, ba nejeden i netrpezlivo čaká. A keď sa návšteva ozaj stane, každý mu ju šestáčikom-dvoma odmení. Šťastný človek! A aký dôvtipný! Pozriete mu zbežne na kapsu a potom do očí, nič viac netreba; on už vie, čo to značí. „Nemají nic, pane doktore — po druhý!“ odpovie vám hneď, totiž tomu, kto dostal jazernú strelu! Ale ak tam dačo máte, pristúpi šikovne, s gracióznym pohybom otvorí koženú taršuľu^[38] a podá vám vytúženú poukážku s takou účasťou a vnútornou radosťou, že nezdržíte sa — musíte mu dať ten šesták, i lásku by ste mu vyznali!

A tu ešte jeden kratučký istmus, ale veľmi zlostný. Ako na protiveň rozložil sa tu fotografický bazár. Ľudia zastavujú sa pred výkladom, obzerajú pekné herečky, hercov, slávnych mužov, spisovateľov, učencov i slávne ženy. Pravda, poniektorí najradšej tie reprodukcie pikantných i menej pikantných obrázkov i obrazov. Dakedy spraví sa tam z týchto divákov opravdivý špunt, ktorý zatarasí premávku. To bolo obzvlášte za oných čias, keď visela tam baronesa Vecserová.^[39] Nuž ale nič netrvá večne — i plynová lampa nad dvermi pána Nepomuckého, vychýreného virtuóza na virštle, cerbuláty^[40] a taliany, zasvieti nám do očí sťa spásonosný maják. My, ako som spomenul, sme po večeri, preto kráčame neúprosne ďalej: ale zato pán Alois Wagner drží smer rovno k spomenutej lampe. Nuž on je portýrom u baróna Zecha — neskoro obedúva, a že nasiakol panským životom, i olovrantúva. Tak teraz ide na olovrant. Zje dva párky s chrenom a potom pôjde na štvrtočku vína do svojej vinárne. Pán Alois bol totiž kedysi, kým takto veľmi nestučnel, vojakom a slúžil ako fírer^[41] kdesi v Uhorsku, tam naučil sa piť víno. Zoznal sa i so Slovákmi, od tých čias má ich rád. Rozpráva o nich všeličo, ale čo si zapamätal, to je táto zvláštnosť. Kľajú vraj veľmi smiešne: „Tisíc kŕmených striel sa ti do duše páralo!“

„Zvláštní, co?“ hovorieva svojim priateľom pri štvrtočke. „Tam se i střely krmí, nejen bagouni (kŕmené svine).“

„I bože, jsou na světě divné pronárodové!“ odpovedá obyčajne kostolník od Sv. …

Vypýtal sa každého dosiaľ, či vie, čo sú „kŕmené strely“. Tajomstvo o siedmich pečatiach!^[42] Možno, že to mohli byť „hrmené“ — ale kto ich tam vie, aké sa vtedy do duše párali!

Á, zas uniforma! A pohodlná, parádna! Mladý úradník vyšiel ukázať sa v nej svetu. Kabát šosatý je rozopätý, pozlátený kord tisne ľavou rukou, aby sa mu s nohami nemiešal. Darmo je — oficierska je predsa len krajšia; i slečinky radšej za ňou kukajú. Zato rozumné slečny a menovite mamičky majú túto úradnícku bez otázky radšej. Z mnohých príčin. Akoby na nej stálo napísano, že jej majiteľ má toľko a toľko mesačne. Že na vojenských tiež? Dobre, ale tento je solídny, pokojamilovný, domácky — kde takého oficiera nájdete? A nadovšetko: netreba kaucie!^[43] Pán Otakar Süss dobre si je vedomý, aký má kredit^[44] u mamičiek. Preto si tak vykračuje, preto hocktorú neobzrie. Keby len ten poriadok s tou uniformou nebol tak jednostranný! Keby v tom i dámy, menovite slečny boli zahrnuté. Pán Süss by to hneď previedol, keby mal na to moc. Taká, čo má päťtisíc — nech nosí taký, tá čo desaťtisíc — zas taký klobúk; každá sorta partie inakší. Lebo v dnešných pomeroch hľadanie ženy u uniformovaného úradníka veľmi ponáša sa na známu hru o kolembabu.^[45] Na jeho kabáte každý vidí, čo je, koľko má; on zas nevidí, za akou sa ženie, čo je a ako je. Pravdu má pán Otakar, len ktorý minister pustí sa do takého ťažkého problému!

Ktosi beží k vám, akoby vás bol celý deň hľadal a nepopáckal. Má napakované všetky kešene i ruky akýmisi papiermi. Vám tiež vstrčil jeden do ruky a už letí ďalej. No vidíte, nech sedíte doma, ani by ste nevedeli, že pán Votruba, čo býval kedysi tu, preložil svoj „oblíbený“ hostinec ta; že jeho pivo je vždy „od čepu“, obsluha vzorná, pohodlie detto, každý štvrtok „špekové knedlíky se zelím“, a „každou neděli, středu, svátek a sobotu“ „concert“ (čítaj: gonzerd) a „vždy chutná jídla“. Pán Votruba vás prosí, čo len o jednu návštevu na próbu. A toho následok? Že nájdete všade na trotoári papiere — pán Votruba leží na ulici. Čo chcel, dosiahol: žije v pamäti p. t. obecenstva, keď nie štyriadvadsať hodín, tak iste aspoň päť minút. I to dosť od neho!

Pán Pavel Chleborád, žiak českého konzervatória, valí sa ulicou a hvízda si akúsi skladbu. Postrčil pritom pána Antonína Frühaufa. Pán Frűhauf skutočne dosť zavčasu vybral sa mestom, tuším hneď po piatej. Prečo, dozvieme sa hneď. Je kandidát profesúry a nenarodil sa, vzdor nemeckému menu, v paláci bankýra, ale len v domčeku chudobného krajčíra v Pardubiciach. Ale prišiel na zelenú ratolesť!^[46] Vlani bol inštruktorom u kniežaťa Schafhausena. Na cestu z Pardubíc do Prahy dostal sto zlatých. Pán Frűhauf premenil stovku, zaodel sa, zaobul sa kniežatsky. Stučnel a spanštel, že ho nik nemohol poznať. Ba on sám, keď nazrel do zrkadla, mimovoľne viedol asi takýto monológ: ,Jsi to ty, Tondo — anebo nejsi?‘ Nuž nejednej panne na Malej Strane strepotalo srdiečko, keď hrmela ulicou kniežacia ekvipáž a v nej mladí princi a švárny vychovávateľ, MUC. Laura, guvernantka tamže, písala vraj naňho, ako sa hovorí, ódy. Ale škoda večná; princi podrástli, pán Frűhauf vysťahoval sa z nádhernej paloty do prozaického činžiaka v Novom Meste. Žil, kým bolo z čoho, a keď nebolo, živil sa, ako mohol, najviac rozpomienkami na kniežací dom. Minulý týždeň prehrabával sa v kufríku a tu vo fraku našiel striebornú zlatku. Dnes odpoludnia prehliadol celú garderóbu, či zas dačo nenájde. A — nemýlil sa! Za futrom vesty namacal čosi takého ako dvojšesták. Kým futro odparoval, dvojšesták prirástol mu tesno k srdcu. I rozmyslel si, čím sa dnes večer uhostí. Trpké sklamanie — parádna gombička! Oh, próza — próza! Vybral sa mestom, či nenájde dakoho, na koho „rozložil by sítě k lovení“. Všade sedem chudých kráv!^[47] Tak došiel na Ferdinandskú a zastavil sa pred oblokmi, na ktorých stojí: déjeuner — dîner — souper…^[48] V oblokoch všakové lakoty. Rak ako krpec; ošklbaný kapún s tenkou kožou, spod ktorej presvitáva žltkastá masť ani zlato. Údený a ktovieaký ešte syr; salámy od výmyslu sveta; čerstvé, celkom čerstvé hrozno a jahody; tam na ráme zas visí biela ryba, tamto akýsi čudesný bôb. Veci všetko ako pod zuby stvorené. Pane Frűhauf, poradím vám čosi. Zatiahnite si remeň aspoň o štyri dierky a zaspievajte: „Preč jděte marná myšlení, kam chcete: nic nedbám…“^[49]

Vari zas chytili dakoho a odvádzajú na políciu! Pred trafikou ohromná kopa ľudu a všetko, zblízka i ďaleka, ta beží. Ale nič — každý vracia sa a hovorí sklamaný: „To jsou blázni, co?“ totiž tí ostatní, nie on. A čo je to tam? Trafikantka zavesila si klietku s vevericou.

Tak tu máme Národní divadlo, už osvetlené zdnuka i vonku. Pribehávajú fiakre a drožky k pojazdom; dochádzajú ľudia peší a spechajú do jeho siení, lebo už je na siedmej. Oproti divadlu je kaviareň Slávia, kde sa umelecký svet schádzava. Pekná miestnosť, i spoločnosť vyberaná, i všelijakých novín veľký dostatok. Potom sa nedivím, že ľudia až hen z nemocnice sem idú stráviť príjemnú hodinku, pozrieť si to pestré divadlo prechádzajúcich sem a tam ľudí, ako tu pán dr. Werich. Oproti nám stojí reťazový most; stavba stará, ale osvedčená. Nezrútili ho ani vozy, ani fiakre, ani vojsko, čo cezeň často korporatívne chodí, pravda, rozviazaným krokom, lebo ak by krok bol na tempo, most by sa vraj prepadol do Vltavy. Zdá sa, že most je mocnejší, ako sa myslí. Nezvalil sa pod ťarchou vlastnou a pod ťarchou premávky, ani pod útokmi tunajších humoristických časopisov, ktoré menovite v uhorkovej sezóne rady sa ním bavia; ba ani pod pána sládka Peroutky a pekára Žemličky, ktorí chodia cezeň ruka v ruke každý boží deň na druhý breh do akejsi vinárne.

Ba či sme to ozaj v Prahe, pri reťazovom moste! Veď čítam vlastnými očima nápis A. Kubín. Podľa toho sme pri Dolnom Kubíne! Čo neurobí naše mesto! Možno sa mu zachcelo za nami a presťahovalo sa aspoň na ten čas, čo sme my tu, ku brehom „stříbropěnné“ Vltavy.^[50] Ba kde stojí tu sklep pána kupca Br.,^[51] čo nás to traktúva tou dobrou borovičkou! Nie, predsa sme nie v Kubíne, pána Br. tu nikde nevidno. Ľa, i ten nápis nie je celkom A. Kubín, ale A (velikánsko) a na to (malým písmom): ntonín, tedy Antonín Kubín — je to jeho holičský salón.

No ľudia na takto rok budú sa mať načo prizerať, keď tu bude výstava.^[52] Tam za Vltavou Hradčany v prítme západnej zory s veľkolepým už teraz, hoc ešte nedostaveným veľchrámom sv. Víta; záhrady, parky na okolitých vŕškoch a stranách; ľavý i pravý breh; ostrovy Žofínsky a Strelecký,^[53] nad Vltavou mosty, na nich živá premávka — nuž krása! Treba to vidieť.

Zo Žofína sem na nábrežie dolieha vojenská hudba. Čo v Prahe elegantného, všetko je tam; poniektorí iba teraz ta idú. Tak i pán kolega v pere, spolupracovník toho a toho denníka tiež ide na Žofín. Vlastne ťahá ho ta magnét, dievča modrooké s klobúčikom veľmi elegantným. „Tatínek“ si pri nej ťažko vykračuje, akoby niesol na pleciach celý svoj miliónový cukrovar.

Nie, smrti by sa skôr nazdal, ako že sa dá pán Dolejšek na takúto márnosť! Muž pilný, príčinlivý, svedomitý, pevných zásad, opatrný manipulátor s časom i peniazmi, dľa príslovia: čas — peniaz. Krčí sa v kontoári^[54] firmy Flick & Flock^[55] celý deň. A nemusel by. Jeho otec má veľkoobchod kdesi v Rakovníku a pán Dolejšek ho iste prevezme kedysi. Pracuje predsa do úmoru, učí sa. Nuž chce byť bohatý, bohatý… A tu dá sa na takú márnosť! Naučil sa akiste v „české zemské jízdárni“ „rajtovať“ a teraz sa ide aristokratickému svetu ukázať do Stromovky. Ale dôjde ta na mrkaní. Na mrkaní snáď preto, že v mútnom ľahšie loviť „zlaté rybky“; a či preto, že koník za mestom dostane fanty a nebude chcieť kroka ďalej urobiť?

„Nazdar, pane soused!“ volá na mňa pán Wurm, bývalý okresný tajomník (notár) od Žamberka. Starý pán už takto, ale zo zdravého rodu. Zagazdoval sa, synovia podorastali, mali ísť na univerzitu. Presťahoval sa i otec s nimi do Prahy užívať zaslúžený odpočinok. Býva tu už viac rokov, ale poznať v ňom nepokazeného vidiečana až dodnes. Tak i mňa volá susedom, hoci nebývame pod jednou strechou. On býva na Malej Strane a ja celkom inde. Ale pán Wurm myslí, že sme dakde v Žamberku a preto ma volá susedom, vzdor tomu, že som ja pod právomocou magistrátu cele iného, predmestského. Zoznámili sme sa na Letnej, stredisku to všetkých penzistov. Dve hodiny som počúval jeho anekdoty, lebo ma bavili poniektoré. To mi vyzískalo jeho priazeň. Iní penzisti ho možno nechceli už počúvať, iba ja, v istom ohľade tiež penzista. „Víte-li pak, pane soused, kterak já umístil sedm vojáků do šesti postelí, když byly manévry u nás?“

„Dva spali na jedné,“ hovorím ja; bárs som znal fortieľ,^[56] lebo pán Wurm mi ho minule vysvetlil, robil som sa predsa nevedomým.

Pravým prstom ukazovákom zavesloval v povetrí. „To-to! Každý chcel mít svoji postel zvlášť a já jich měl jenom šest a vyhovel přece sedmi vojákům…“

„To bych neřek,“ hovorím mu ja.

„Tak pojďte, já vám to vyložím,“ a pán okresný tajomník prijal moje rameno a pošli sme nábrežím. „Když jsem byl okresním tajemníkem, tak se stalo, že…“

Ráčte odpustiť vct. čitatelia! Mal som úmysel zaviesť vás nazad k Václavskému námestiu. No stalo sa, že sa ma zmocnil pán Wurm a bude ma držať aspoň dve hodiny. Tak dlho na mňa čakať nemôžete, ja vypočúvam za vás jeho anekdoty — pritom okolo pol desiatej niet na ulici nič zaujímavého. Všetko beží domov, aby nemuselo platiť domovníka. Ja obetujem sa za všetkých. Za pokutu, že som vás tak dlho nudil, bude ma pán tajomník baviť opotrebovanými anekdotami. Suum cuique!^[57]