ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Chytro sa obhadzuj — už ste mali tam byť! Kedyže sa dovlečiete ta? Ja neviem — nemohol si voz ešte včera večer zložiť, ale takto na amen to nechať! Čo povie svet o nás? Há? A ten lievč:^[1] akože ho kladieš; nevidíš, že húžva popustila na ňom? A železný svoreň^[2] je kde? Len daj ta drevený, nech sa zlomí! A húžvy, však, nemáš. Nepovedal som ti už dávno: Mišo, húžvy maj vždy poruke i tri, aby si mal čo na voz dať, keď dajedna sa roztrhne. Čo si si hneď včera zo dve neukrútil? Veď si bol celý deň pri voloch. To si celý deň preležal nemilobohu!“

Jano Trúbelka chodil okolo voza a vykrikoval na svojho paholka. Paholok neriekol ani slova ani pol, len priviazal lievč kusom povrazu o drabinu a babril na voze čo-to, ale nikdy neurobil to, čo bolo treba. Tu odškraboval z kolesa blato, tu zas vyťahúval lôniky^[3] a zas ich zatískal. Bolo vidno, že do práce je taký ako sekera do plávania. Gazda bol zas nasršený, ani do troch vozov by ho nebol zobral, lebo Trúbelkovi nebolo treba k rozhnevu do susedov chodiť.

„Nuž ty mi budeš takto… ty taký a taký — akože to robí, ani v rukaviciach. Aha, ani voza nevie ako svedčí zložiť.“ Celý dvor sa ozýval hlasom Trúbelkovým.

Paholok pozrel vše bokom na gazdu, a zas chytil sa do práce, ale nešla mu nijako od ruky. Gazda prikročil k vozu sám a začal pomáhať.

„Takto treba — takto. Len sa prichytiť, a bude. Keby si sa vedel posošiť, bolo by hneď; ale ty si nesporý, bolo by ťa po smrť posielať.“

Tak to šlo u Trúbelkov zo dňa na deň. Gazda nakričal vše na paholka až do zachrípnutia a o chvíľu bol zas dobrý. Paholka zas nedotklo sa už mrzké slovo. Sprvu bývalo mu trochu neveselo po každej kázni, každý deň sa sám sebe zaveral, že na Všechsvätých svätosväte vystúpi zo služby, že gazdovi potom napovedá od pľúc, čo mu slina na jazyk donesie, že mu ukáže, ako treba zaobchodiť s čeliadkou: ale čo raz Všechsvätých prišlo, zakaždým sa nakriatol. Raz už mal slovo na jazyku, že mu povie: ,Gazda, hľadajte si iného paholka,‘ ale nemohol toho slova vypustiť. Gazda tak pekne hľadel naňho a už zo tri dni mu nedal mrzkého slova. Nuž načo by i bol odchodil? Služieb by sa mu bolo dosť trafilo, ale — darmo je — takých halušiek ako u Trúbelkov nevarili nikde, ani v žiadnej službe nevyplácali tak poriadne. A ostal, kde bol. Veď sluhovi je službu opustiť tak ťažko ako i rodičovský dom. Privykne gazdovi i gazdinej, že o dva, o tri roky sa mu vidí, akoby i on patril k rodine, akoby tie voly, čo každý deň poháňa, boli jeho, akoby tú úrodu, čo na poli narástla, bol jemu Pán Boh požehnal. Akože by opustil svoje mozole, ako?…

Gazda tiež, hoci ho často hrešil, predsa rád videl svojho paholka. Prirástol mu za tých osem rokov k srdcu. Považoval ho za člena svojej rodiny. Veď aj ako by pristalo druhému paholkovi sa tmoliť po dvore alebo za volmi do poľa kráčať? Ani za stôl Trúbelkovie sadnúť a z veľkej misy s druhými jesť by inému nepristalo, len Mišovi. Ani deti nevolali by iného strýkom, len jeho, dobrého, starého mládenca, Miša. Druhý by im sotva doniesol z oračky zemských orechov, druhý by sa sotva chcel zabávať s nimi a robiť im vozíky. Ktorý paholok by znal tak každý šindeľ na dome, ktorý by znal každý záhonček v poli? Ktorý by mu vedel tak dobre pokovať kosu? Ktorý by vedel tak trpezlive vypočuť gazdovu kázeň? Pred každými Všechsvätými prichodili gazdovi takéto otázky; i bál sa, že Miša nadíde dáka myšlienka a bude chcieť odísť. Pred každými Všechsvätými sa zabožil, že už nebude naň tak bez viny vykrikovať, že bude naň dobrý a že mu splní všetko, čo mu len na očiach vidí.

No týchto sľubov nikdy nesplnil. Nešlo mu do hlavy, ako by mohol Mišo len tak nahlucho po dvore chodiť. Ktovie, či by Mišo neutiekol potom zo služby zas preto, že mu nik ničoho nepovie, ani zle, ani dobre, že sa nik oň netrápi. I zostávalo to z roka na rok tak, pri starej obyčaji. Mišo robil svoje i bez rozkazu, a gazda zas kričal naň, či Mišo robil a či nie…

Konečne bol voz zložený a gazdiná vyšla na dvor zavolať ich jesť.

Sotva sa najedli, paholok si ani ústa dobre neutrel, už gazda sa ho spýtal:

„Ozaj, Mišo — kosa mi je už pokovaná?“

Mišo neriekol ničoho, len schytil klobúk z postele a bral sa von.

„Mišo — tá kosa!“ volal za ním gazda.

„Idem — idem, o otčenáš bude!“

„No, zase!“ udrel gazda päsťou o stôl. „Bodaj by ho čerti vzali i s takými ušima — aký je nepočúvny. Človek mu ešte včera povie: Mišo, pokuj mi kosu, ale hneď — a on pustí jedným uchom dnu a druhým von.“

Gazda by bol ešte raz všeličoho narozprával, ale nemal komu. Už chcel za Mišom ísť, keď do izby vošla na šťastie gazdiná.

„Čože tak zavčas rána počínaš — mohol bys’ veru daktorý deň i pomlčať. Treba trochu hľadieť i na hentých,“ a pohodila hlavou k vyšnému susedovi. „Var ešte nevieš, ako sú tí radi, keď je u nás vada. Ona, viem, kým si ty na Miša kričal, obehla zo desať susedov, že sa my vadíme, a oni že sú tichí ako ryba, že s nami by ani jeden nevyšiel.“

Gazdu tieto slová ženine veľmi zamrzeli.

„Vidíš ti ju, komu chytí stranu! Nie žeby sa postavila k mužovi, ale robí mu oproti — všetko oproti! Pred ňou nedajbože vypustiť slova z úst. Ona strežie na každé slovíčko ako mačka na myš, a musí sa zadrapiť doň, čo bys’ ty rozprával tak hladko ako na hodvábe. Ach, bože, to je potrest s takouto ženou. Stihlo by ich byť v dome viac, i hlavu by ti objedli!“

No gazdiná tu už nemohla mlčať.

„Povedal si mi už v našom manželstve… Ach, bože, mohli ma rodičia radšej do vody hodiť že za teba vydať — povedal si mi to i to, pravdu i nepravdu, ale toto slovo si dnes prvý raz zo svojich nešťastných úst vypustil. Ach, aká to od teba bohaprázdnosť a aký hriech! Nie žeby sa zo dňa na deň poprával, ale je čo deň horší. Čože bude s ním, keď ošedivie, keď mu vlasy vypršia, keď príde naň dýchavica, lámka, alebo nech by Boh dopustil naň inú chorobu? Veď sa potom pred ním nik v dome neobstojí.“

„No, stará, teraz mi už povedz čistú pravdu; kto je väčší bohaprázdnik, ja a či ty? Ja som ti ani dýchavice, ani lámavice ešte nespomenul. Vieš, keď ťa ten zub bolel, ako som šiel s tebou ho dať vytrhnúť. A takto sa mi ty odsluhuješ!“

„Len sa pochváľ — oj, pochváľ! Neposielal si ma s ním ku kováčovi? A ja potom som šla k Ferovi Murárovie a zo svojho, čo som si horko-ťažko zhonobila, som si zaplatila sama. Hanbiť sa môžeš radšej — na môj zub si ty nedal ani len grajciara!“

„Ale čo je toto, čo ma šibe tým jazykom! Ani v krčme som nebol, ani som nepil, ani nič, a ona ma takto štípe, ani osa. Povedz, čo ti chybí. Radšej všetko opustím — len ty mi daj pokoj.“

„Mne? Ach, veru mne, chvála Pánu Bohu, nechybí nič. Som zdravá, nuž čoho by mi bolo viac treba? Ja len povedám, čo začínaš každé ráno s tým Mišom. To mi chybí.“

„Veď ty začínaš. Kto spomínal lámavicu a kŕče? Ja nie.“

„Najlepšie na mňa zvaliť všetko! Ja som v kuchyni, varím ako hodná a poriadna žena a trápim sa. On sa vadí s paholkom — a ja začínam.“

„Pravdaže ty.“

„Ale ja?“

„Ty! Mlč!“ A Trúbelka dupol na ňu nohou a ukázal jej kuchyňu. Gazdiná ustavične odvrávala si tam čosi, čo muž nemohol nijako rozumieť. Keď sa jej srdcu trochu poľahčilo, vyšla na dvor.

Spod ciene ozval sa cvengot, ako keď kosu kujú. Gazdiná vošla ta, a hľa, tam na podvalenom kláte sedí Mišo a pokúva gazdovu kosu.

„Ale veď je už dobre, netrápte sa mu s ňou toľko: nebol by hoden.“

„Ja, horký — tuto, tuto, kde teraz kujem, musí byť kosa, ako svedčí, lebo tu najviac chytá. Ak je tu raz nie dokonale pokutá, bude sa po tráve len šmýkať a nechytí.“

„Nech by sa mu šmýkala. A ak mu nebude dobre pokutá, nech si ju pokuje sám. Taký dokonalý gazda, a druhý mu musí kosy kovať. Už nech by sa chytila ja — a ja som žena — i ja by ju vedela poklepať.“

„Ej, ba je to nie tak ľahko,“ ohlásil sa paholok. „Ak udriete mlatčekom poza ostrie, to tiež nebude dobre. Človek musí mať ruku v miere a klepať just ta, kde treba.“

„Ale keď je raz gazdom, prečo si nepokuje sám? Ja by mu na vašom mieste just poza ostrie poklepala: aby ten vedel, s kým ako treba zachodiť. Ale povedzte mi len, kde to chce kosiť? Veď sú už všetky lúky skosené a voz hotový. Máme ísť k senu, a on ide ešte kosiť. Kde?“

„Pod Borovinu!“ riekol Mišo a zobzeral sa na všetky strany, či ho dakto nepočul. No vo dvore nebolo nikoho.

Gazdiná sa nemohla dovtípiť.

„Ale veď tam lúk nemáme, čo tam má kosiť?“

„Prieloh^[4] — prieloh. Viete, ten, čo sme ho v jar zas neobsiali.“

„Ale s tým by sa chcel zabávať? Veď tam nebude trávy ani do výsypka. Všetko spásol statok. Veru pre také nič škoda bolo kosu kovať.“

„Viete — ale nech vás Pán Boh chráni zjaviť, že som vám to povedal — gazda včera zas sa popriečil hen s tým,“ a Mišo pohodil hlavou k vyšnému susedovi. „Viete — to je veľký lakomec a záškodník. Skaly všetky pozhadzoval na náš prieloh. Preto chce ísť gazda chytro pokosiť. I do brázdy mu… takto…“

A Mišo zodvihol triesku, postavil ju na klát a zahnal sa na ňu päsťou, akoby ju chcel do kláta vbiť.

„Čo to urobil?“ spytovala sa gazdiná.

„Do brázdy mu takto…“ a zas postavil na klát triesku, „ale majte jazyk za zubami… lebo gazda… čert nespí.“

U suseda jedna špára v sieni zvidnela. Prešlo cez ňu čosi svetla. Ktosi musel tam prvej stáť a zrazu odísť, lebo po chvíli bolo počuť i dvermi buchnúť.

„No, hľa — kto začína? Kto začína? Ja — či on? Nemôže vyjsť ani so susedom, ani so mnou, ani s nikým. Kto je ten nespratník? Z toho ešte dačo vykvitne.“

Mišo zbil kosu na kosisko a oprel ju o stenu. Vošiel do maštale a mastil volom rohy, zavrúc za sebou dvere, aby muchy ku statku neoletúvali. Gazda si v izbe dával tabak do mechúra; vo dvore bolo ticho. Iba zrazu odchýlenými na humne vrátami vidno kohosi sa vkrádať. Je to sused Píšťalka. Na pleci má kosu. Skočí ku stene, vezme tam opretú kosu, a vloží ta svoju, čo sebou doniesol. Netrvalo ani toľko, čo rozprávam, už bol za humny.

Po chvíli bolo do voza zapriahnuté pár volov, čeliadka pokládla naň hrable, plachty a gazdovu kosu, gazdiná vyložila zas merindu, i pobrali sa na lúky.

Voz vliekol sa pomaly hore dedinou. Hrabáčky si zaspievali a občania, vyberajúci sa tiež na lúky, vidiac voz Trúbelkov, sponáhľali sa.

„Chytro — chytro! Trúbelkovci už idú.“

„Máme ešte dosť času. Nech rosa obschne. Nebudeme seno do rosy roztriasať.“

Vyše dediny zastal voz a z neho zišiel gazda s kosou. Žena jeho, akoby nešípila ničoho, opýta sa:

„No, a na lúky nič?“

„Prídem, prídem. Idem pod Borovinu, skosím ten prieloh. Večer sa môže tráva zobrať domov. O polpoludní prídem k vám.“

„Var bys’ tak chytro chcel pokosiť! Veď je to kus.“

„Kus — kus! Jest mi tu kusa! Keď sa raz chytím, za dve hodiny leží. Len aby ste i vy urobili dačo.“

„Šťastlive — šťastlive!“ zvolala za ním gazdiná. On jej nezaďakoval.