ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Jonáš Kelnický sedí na lavičke pod pecou, bárs nie je zima, ale práve o Jakube.^[1] Slnce tamvon praží, tu pod pecou je znamenitý chládok. A pán Jonáš musí byť v chládku. Gazdiná nevynesie slaninu lebo maslo na slnce, lebo by sa roztopilo, ale ho schová dakde do pivnice; tak pán Jonáš Kelnický by sa tiež na slnci roztopil, lebo je tučný. Susedia, keď spomenú, že pán Jonáš umrie, vždy povedia: „Ej, ale sa tá zem pomastí!“

Sedí a fajčí z fajky tajtíkovej,^[2] lebo práve sa bol najedol halušiek s bryndzou, že ledva odfukuje. I oči sa mu tu i tu privierajú, a možno by sa i privreli a pospali si, ale sa boja. Doktor mu bol raz povedal, že ak bude po obede spávať, srdce mu sadlom poprerastá a nebude chcieť viac ani hnúť. Pán Jonáš to uznal, lebo vie, že i kŕmnik keď sa vykŕmi a poprerastá sadlom, nechce sa hnúť z miesta.

Pane Bože, a aký bol kedysi rezký! Vtedy ešte bol mladý a nebol takto na posmech tučný. Na muzike vytínal a nejedno zemianske dievča vzdychalo za driečnym pánom Jonášom. Vtedy chodieval na poľovačky; nikdy neprišiel, aby nebol doniesol zajaca, lebo srnu, lebo srnca. Ale kedy to bolo, kedy! Už na poľovačke nebol, bude toho roku na Pavla triadvadsať rokov. Duplovky a simple^[3] sú zavesené na stene, tam pri nich visia i rožky srncov, čo pán Jonáš postrieľal. Na dvoch tých pároch sú parožky olámané, lebo stará Dora, čo po smrti pani Juliany, manželky Jonášovej, stala sa gazdinou, myslela si:

,Ľaľa, aké šikovné kliny sú v tej stene zabité, a nič nevešajú na ne!‘ Tak aby nehalaškovali tak nadarmo, zavesila milá Dora na jeden pánovu bundu a na druhý starú kamenicu,^[4] krčah, v ktorom sa cez leto voda dobre držiavala. Parožky popustili, odlomili sa, bunda padla na zem i kamenica. Bunde sa nestalo nič, iba kamenica sa zabila.

„Už si ty len sprostá!“ nadával jej pán Jonáš. „Nie darmo ťa volajú Dora. Naozajstná Dora, ale sprostá…“

„Ale som ja vedela, mladý pán, čo je to! Ja že sú to kliny!“

Volala ho mladým pánom, bárs veru mladý bol pred tridsiatimi rokmi.

„Veď tak — nevie čo sú rohy! Tebe keby ich nastavil, alebo radšej uši, také somárske. No, no — kde ja vezmem také parohy, kde ich vezmem. A prilepiť sa nedajú! No — ale bys’ jej neodťal hlavu — taká, taká…“

To sa stalo po Troch kráľoch toho roku, ale pán Jonáš i teraz, ako pozrel na parožky, hneď zahrešil Dore, že je taká sprostá.

,Nevie to nič,‘ tak vraví sám sebe, ,tento ženský národ. Iba jazyčiť. Čo chybí na rozume, to doloží jazykom. Ale táto i ten jazyk má taký nešikovný. Pane Bože, načo je také stvorenie na svete. To by sa i do steny búšilo, a nepotrafilo by z izby, keby ju človek nenaúčal. Ale čerta naučíš takú starú trlicu. To má rozum prekrútený ako ovca, keď dostane vrtohlavosť do hlavy.‘

Dora si zas myslí: ,Keď len tak nemôž zabudnúť na tie rohy! A keby to čo — ale rohy! Keby to boli aspoň rohy z vola, alebo z kravy, tie sta aspoň väčšie: i oselníky sa z nich robia i povedajú, že i hrebene a gombičky z nich robia. Ale toto takô nič, ani len krčaha na ne nezavesíš. A toľko mi letí k hlave pre ne. Čerti mi posvietili na ne pozrieť!‘

Pán Jonáš Kelnický vytriasal popol z tajtičky, keď si zastal pred ním Ďuro Hustý s vymastenými vlasmi, že až kvapkalo z nich, v košeli celkom začadenej, čiernej, i v huni čiernej. Iba tvár široká, tučná je vybielená a ruky tiež ani čo by boli dákej pani veľkomožnej. Na Ďurovi Hustom vidno, že je zo salaša, po tej košeli a vlasoch, i že je bačom, preto, že je tak vypasený.

„Pán Boh s nami!“

„I Duch svätý! Čože si mi doniesol!“ Tak ho privítal pán Jonáš. A on vedel dobre, čo mu Ďuro doniesol. Je dnes sobota, Ďuro zišiel zo salaša robiť s pánom komput a oddať syro, čo sa cez týždeň naodváralo. Veru tak! Pán Jonáš je gazda hrubý, sám si drží salaš na svojich pasienkoch o pol druha sto dojkách a Ďuro je bačom. „Akože — doja ti dáko tie ovce?“

Ďuro sa poškrabal za uchom a odpovedá:

„Akože budú dojiť, mladý pán! Už je po Jáne, kukučka odkukala, pašu slnce vypieklo, ovce len toľko, že mi nepoprisychajú! Dve gelety na jeden pôdoj — čože je to! Keby sa chlap chytil, bisťubohu, na dúšok ho všetko to mlieko vytiahne. Valasi idú o ruky prísť pri dojení, tak naťahujú tie škuráty: ale naťahuj nenaťahuj — cvrkne raz-dva, a potom už nič. Dal by Pán Boh trochu dažďa! Takto veru ťažko bude radovať.“^[5]

„Čo ťa čert vezme, Ďuro, ale ty si loptoš. Ja neviem, ale tebe ovce nikdy nedoja. Po Jáne^[6] ti pašu vypeká, mlieka málo — pred Jánom zas paša veľmi vraj vodnatá — mlieko riedko. Po Jáne málo syra, lebo je vraj mlieka málo — pred Jánom zas syra málo, lebo vraj mlieko je nie sporô. Nuž tak ty mňa: či pred Jánom, či po Jáne, vždy len na tvoje musí vyjsť a ja všetko odsmrdím. Len mi povedz, v ktorej ťa škole učili!“

Ďuro neodpovedal. Bol naučený počúvať takéto reči od pána. Iba si myslí: ,Tebe tiež nikto neuhovie, starý bachránisko. Ide ťa to sadlo rozpučiť a ešte nikomu nedožičíš ani kúska toho syra. Ešte i tú psiarku^[7] by si užil, keby si vládal. Ale už ju nevládzeš, tak si nakúpil svíň, aby sa vraj psiarka daromne nevylievala.‘

Ďuro oddal syra, komput bol spravený. Pán Jonáš mu vraví:

„Len, Ďuro, hľaď, aby sme vygazdovali, usiluj sa; veď ti ju nahradím. Akože prasce — správajú sa?“

„Veď sa správajú,“ odpovedá Ďuro. „Ale veru na Matku božiu ich prichodí predať. Pomaly nebude žinčice ani nám chlapom, nie to, aby sme ošípané chovali na nej.“

„Tak sa správajú, správajú!“ vraví pán Jonáš vľúdnejšie. „Dora, Dora!“ kričí na gazdinú. „Čože nejde? Dora!“

Vo dverách ukázala sa hlava starej Dory. Človek by sa jej zľakol, keby tak znenazdania pozrel na ňu — taká je strapatá.

„Dones tuto Ďurovi pálenky, ale nie tej rozriedenej, tá je iba ženám. Dones tej dobrej — veď vieš! V tej krpke, čo je na polici!“

„A už hej!“ šomre si Dora v komore. „Túto mu vovalím do hrtana! Keď ja sa neotrovím, neotroví sa ani on, starý popit.“ I milá Dora doniesla síce krpku z police, ale tú pálenku, čo v nej bola, preliala do fľaše a do krpky naliala iba tej ženskej.

„Nuž sa poprávajú!“ vraví si pán Jonáš a usmieva sa, nalievajúc z krpky do hodnej skleničky. „Vypi, Ďuro, vypi!“

Ďuro vzal do ruky sklenku a prehol na ústa. A už bola prázdna; akoby bol za plot pálenku vylial. Ani sa nezmraštil, len si myslí: ,Pálenka ako voda. Počkaj, stará striga, keď si mi ty z tej lepšej nedožičila! Keď prídeš na salaš, zamiešam ti do žinčice kľagu:^[8] budeš ty vedieť, čo je moja žinčica!‘

„To jedno je dneska hodno päťdesiat šajn a to s tou záplatkou na slabine i vyše päťdesiat,“ odpovedá Ďuro, utierajúc si dlaňou ústa.

„No — no!“ diví sa pán Jonáš. „No, nalej si ešte do skleničky. Len si nalej!“

Ďuro nalieva a vraví ďalej:

„Ja im nedávam len psiarku. Na psiarke by tie ľahko kýchali! Z našej urdy^[9] im dolievam. Ale sú i ošípané.“ — A tu vydurkol druhú sklenku: „Jaj! Na Matku božiu^[10] takých druhých nebude!“

„Naozaj?“ zvolal pán Jonáš už rozveselený. „Máš fajku? Nemáš u seba?“

„Nemám veru,“ odpovedá Ďuro, bárs ju má v huni. Len sa nechce priznať, lebo pán by mu dal do nej raz iba napchať, a takto ktovie, koľko mu nasype dohánu od oka.

„No počkaj — dám ti dohánu.“ I nasypal mu z mechúra plné priehrštie. „A len im prilej i tej lepšej. Veď ja — neboj sa!“

„Kdeže by tie len tak na psiarke!“ chváli sa Ďuro. „Zavčerom bol honelník opátrať, aká bude švábka. Doniesol jej hodnú tanistru z farárovej zeme. Upiekli sme si jej, ostatnú som uvaril ošípaným v kotlíku. Hltali, budú sa dobre chovať. Švábky sa ukazuje dosť, honelník pôjde i tri razy do týždňa podhrebať…“

Pán Jonáš sa smeje z chuti.

„Nalej si, Ďurko — nalej. Len im pohoď švábky. Ale do farárovho nechoď. Farárovi kradnúť je hriech. Už richtárovi lebo kurátorovi, nerečiem; ale farár má tých detí veľa.“ Ďuro vypil zo skleničky a riekol:

„Veď to bolo len tak na okoštovanie. Kdeže by sme šli do farárovho! Švábky bude všade nadostač. To len teraz spočiatku, kým plavá nenarastie. Ale farár, ten má akúsi novosvetskú, čo je na Jána už ta: nuž, reku, chlapče, choď opátrať, čo je za švábka. Tak jej doniesol do tanistry i bola veru dobrá. Ale už do farárovej nepôjde. Richtár mi je kmotor; nuž ho pošlem do richtárovej…“

„Tak — tak Ďuríčko!“ naúča ho pán Jonáš. „Pre dve švábky neber si hriech na svedomie. Lebo ako by si šiel k nemu na spoveď, keby si mu vyťahal všetku švábku. Už richtár — to nerečiem. Ale si nalej ešte jednu!“

Keď Ďuro i túto vypil, akosi sa zarmútil.

„Ja som hneď povedal,“ začal hovoriť smutným hlasom, „že na salaši sa všetko prevráti, keď sa kúpia ošípané a psa tam nebude. Ja som hneď povedal. I tak vyšlo na moje!“

„A načože je pes!“ nahneval sa pán Jonáš. „Darmo chovať nič po nič. Psa nepredáš, ale ošípanú predáš!“

„Veď hej. Ale človek neusne, čo sa bojíš o ovce. Spíš ani myš na vreci a predsa neuhľadíš kŕdeľ. Tej noci nám uchytil vlk barana…“

„Čo — čo?“ pýta sa pán Jonáš, zabudnúc i ústa zavrieť. „Vlk povedáš — vlk?“

„A už musel byť on. Idem ku košiaru, i vidím tam na zemi chlp vlny; ľaľa, tuto je. I zakrvavená je tuto. Púšťam ovce po jednej, a barana nič. Vlk ho odniesol, i valasi tak povedajú.“

„A čože to hneď nepovieš, ty babrák!“ nadáva mu pán Jonáš a myslí si: ,Ja ho tu napájam a prídem preňho o barana. A ktorýže to baran?‘

„S tým lampášom na čele.“

„Najlepší — bohuprisám — najlepší! Var’ s lampášom prišiel ten vlk, keď si najlepšieho vybral. Čerta vlk! Bude ti v lete chodiť vlk. Vlk, ale o dvoch nohách! Len merkuj, ja viem, že ho chytíš…“

Ďuro odišiel a pán Jonáš zostal už do večera rozpaprčený.

Neprešlo ani dva týždne, tiež takto poobede prišiel Ďuro. Pán ho privítal slovami:

„No — nešípite nič, kto popäl^[11] toho barana, nič nečujete?“

„Veru tamhore nič nepočuť.“

„Prezvedali ste sa takto po druhých salašoch?“

„Idú sa tí prezradiť, ako ho vzali!“

„Tak čo si prišiel? Ja že si ho už chytil, toho vlka. Čože si prišiel? Ešte kým ty tu dolu chodíš, za ten čas ťa tamhore obkradnú!“

„Akože neprídeš,“ začal Ďuro smutne, „keď tej noci zas bolo u nás…“

„A čo?“

„Keby ja vedel! Neviem, iba že bolo. A vzalo zas barana!“

„Ba kýho čerta!“ zhrozil sa pán Jonáš. „To už mi ich všetkých poberie. A ktorého zas, ktorého?“

„Toho čierneho, čo má na chvoste tú bielu kystku!“

„Najlepší — povedám, zas najlepší! No, povedz ešte, že to vlk. Vlk si vie, ľaľa, takto vyberať. A nebolo šľaku?“

„Bolo po cestu, ale od cesty, tam už šľaku nikde. Ja neviem, ja neviem. Mne sa toto nikdy nestalo.“

„A na nikoho takto nemáš?“ pýta sa pán.

„Na nikoho. Ja neviem, kto by to…“

„A také barany! Aké mali rohy! Že ho Pán Boh neskára. Ale čo si ty,“ oboril sa naň, „čo si ty za babrák? Inému sa to nestane. Nevieš ho nájsť? Veď bača ako svedčí, vie všakové kunšty. Zabodne kyjak do zeme a rastie okolo neho tráva. Zlodejovi porobí, že mu všetky stavce povykrúca. Nevieš ty takýto kunšt?“

„Ja nie,“ odpovedá Ďuro veľmi smutne.

„A čo si ty za bača!“ hromží pán Jonáš. „Ja pri tebe o všetko prídem. Nuž ale kto slýchal, aby bača dačo nevedel. Ak mi ešte jeden baran zhynie, vieš, dám ťa na mušky a do temnice. A z konvencie nedostaneš ani babky. Veru by to bola robota…“

„A prečo ja — veď ja som ho nevzal!“

Pán Jonáš díva sa mu do vybielenej tváre, či ozaj dačo nepobadá na ňom. Nie — to je tvár celkom nevinná. Ďuro to nebol.

„Ja nepovedám, že ty,“ vraví pán Jonáš.

„Veď by to bol i hriech mne ubližovať,“ ozval sa Ďuro. „Lebo ja som dozeral, ako oko v hlave striehol na každú ovcu. Komuže je toto najväčšia hanba? Mne, nikomu inému. A aký by to bol hriech, baranov kradnúť z vlastného košiara! Keď už sa ti mäso zažiada: tam dosť druhých salašov. Ale do svojho košiara ísť — ach, veď by mi každý napľul do očí.“

„Ja na teba nepovedám,“ vraví pán Jonáš trochu udobrený. „Ale tiež by ste mali pokoj dať mäsu. Ani z cudzieho nebrať! Vidíš, ty pojmeš jednému, a ten zas pojme tebe z tvojho košiara. A škodu má ten, čo drží salaš; keď už krasť, to kradni, kde nemáš hriechu: takto v poli šúpu hrachu, alebo za pol mece jabĺk — to už môžeš. Lebo čo je v poli, to Pán Boh požehnal, i čo sa urodí na strome. To si ber. Ale už do košiara, ani do cudzieho, to je hriech. Zato nás Pán Boh všetkých tresce. Tak ty nechoď nikomu do košiara, a keď dakto príde tebe, tak ho chyť…“

„Ej, keby ho dolapil — ale by pamätal!“ zastrája sa Ďuro.

„No a teraz choď vo meno božie a merkuj! Lebo ak ešte raz — už som povedal!“