ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď ako sa vchodí do Ráztok, dediny to ležiacej vo Vysokých Tatrách, vidíme za malým potôčkom malý, úhľadný domček, akoby bol len včera zo škatuľky vyskočil. Na ňom zrejmá všetka možná okrasa, akú len môže poskytnúť macošská príroda Tatier a umenie tam zosústredené. Steny biele ako čistý šifón, z nich pekne vynímajú sa ale tmavorudé obloky. Ostatne v lúčoch letného slnka pre oko pozorovateľa neznesiteľný odblesk steny zjemnený bude zeleňou, ktorú poskytnúť má práve vzchodiaca fazuľa. Pri každom jej korienku pripevnený je už špagát, ťahajúci sa až na nízky krov. Záhradka čo do zovňajšku súladne spojuje krásne s dobrým.

K domu nepatria žiadne hospodárske stavy, ba aj dvorík je veľkosti, vlastne maličkosti domku úplne primeraný; veď tu nebýva gazda, ale pán Mikuláš Obšíval, poctivého remesla krajčírskeho majster. On ale nenie pestiteľom tejto krásnej záhradky, ani jeho pani Fánika — oni majú dosť roboty vôkol remesla — ale ich chovanica Julka. Táto vzala si na mladú hlavu zapustenú záhradôčku a pretvorila ju na maličký raj, malý, ale pre ňu samu až príliš veľký. Našiel by v ňom dosť miesta aj Janko… no ale s tým teraz pokoj!

Pán majster Obšíval má — ako podotknuté — vždy dosť roboty. Veď v Ráztokách on je jediný predstaviteľ svojho remesla a ako taký už sám zaokrýva potreby celej dediny. Predtým ako na púť chodili k nemu zákazníci i zo susedných obcí, ba i z mestečka; lež teraz skvie sa tam už novopečená firma: Nathan Fried, Herren-Kleidermacher, ktorý všetok bývalý zárobok Obšívalov k sebe narazil. Od tých čias, čo sa táto firma zjavila, nemá starý Obšíval pokojnej hodiny, cítiac sa byť zo sedla vyhodeným ani nie vyučeným krajčírom, lež špekulantom, ani nie pravoverným kresťanom, lež židom. Horkosť cíti ale najviac oproti bývalým zákazníkom svojim, ktorí sa dali od neho tak zvábiť.

„No ale,“ teší sa Obšíval, „veď ja ich ešte poučím, kto lepší majster, či starý Obšíval a či Fried.“

No poučka, bársako často sľubovaná, akosi neskoro chodí. Teraz vžil sa už v obmedzenejšie pomery, majúc už len pár objednateľov z mestečka, všetko už obstarných pánov, ktorí i ďalej verne u Obšívala vytrvali; ale tým jeden oblek i tri roky trvá. Zato ale nemrie on hlady, ani nezaháľa, lež šije na dediny ženskú robotu. Nik nezná tak pekne vycifrovať ženské kabátiky, živôtiky, a vesty ako starý krajčír z Ráztok; preto všetka takáto robota ide k nemu na úval a náš majster šije, až sa len tak hory zelenajú.

I teraz sedí pri šijacom stolíku. Proti nemu šije učeň Miško. Pán majster stačí len kde-tu pozrieť na učňa alebo do obloka. Drobnučkou ihlou ozbrojená ruka dobre zvykla k tejto práci, lebo už len mechanicky mihá sa vo vzduchu; cverna tiež kratučká; hja, Obšíval tiež objavil tajomstvo, pomocou ktorého prevládal krajčír v šití čerta. Na pravý bok začesané vlasy len nedokonale zakrývajú veľkú lysinu Obšívalovi; vzdor ich plavej farbe už povážlive prekvitajú šedinami. Tvár, nakoľko ju zboku možno rozoznať, je vráskovitá, ale prívetivá a dobrosrdečná; postava sama sebou mohutná, u krajčírov až zriedkavá.

Pán Obšíval nenie dnes tak dobrej vôle ako obyčajne, lebo dnes je utorok. Včera zadržal verne modrý pondelok, idúc do Krapňov, kde má byť pozajtre svadba. Krapeň je ráztocký švec, žení jediného syna, a to veľmi dobre. Nahotovili teda na svadbu mnoho koláčov, i pozval Obšívala okúsiť ich; veď sú vlastní švagrovia. Bolo čosi i hriatej, no a bez tej nesvedčilo sa Krapňovi švagra prepustiť, a Obšíval nebol nikdy núkaný. Núkali ho veľmi a on, súc mäkkého srdca, poslúchol i zalieval pilne tie trampoty života. Včera mu nebolo nič, ale dnes dostavili sa neblahé následky: má ťažkú hlavu ako cent, bolí ho a pritom zabožil by sa, že je celkom prázdna, hučí mu v nej ukrutne, akoby tisíc chrústov v nej mlynčekom bzučalo. Majstrovi ťažko to už vytrpieť, odloží robotu z kolien na susedný stolec, a chytiac ubolenú hlavu do oboch dlaní, oprie lakte o stolík a stene. Učeň Miško trpí hrozné muky, lebo nadchodí ho smiech na majstrovi. Hej, keby bol von, ale by poplašil smiechom svojím kury v celej dedine. No tu nesmie, vediac, že je blízko trže.^[1] Smiech zdržiava v hrdle, ako len vládze. Majster je inak dobrý človek, no posmech od učňa neznesie. Ak by len raz na ňom kútik utiahol, vedel by s ním i ukrutne naložiť. Ale Miško je mocný chlapec, vie premôcť v sebe svojvoľného smejka.

Pán majster obrátil teraz svoj skalený zrak na učňa. Tomuto ihneď prešiel smiech pri spatrení tej smutnej tváre. Majster povie mdlým hlasom:

„Chlapče, dones vody a zavolaj sem pani majstrovú.“ Chlapec odbehol a o chvíľu už niesol krčiažtek s vodou a postavil ho pred majstra na stolík. Zápäť za ním prihrnula sa aj pani majstrová.

Kedysi musela byť veľmi hodná, i teraz sa môže rátať medzi krásne ženské, hoci už päť krížikov ju tlačí.

„Nuž ale nemala ako ostarieť,“ vravia neuznanlivé susedy.

„My, čo sa nahrdlujeme, a ona sedí sebe v chládku ani veľkomožná.“

No na jej rukách tiež poznať, že susedy samochtiac nechcú pravdu znať.

Obšíval, počujúc tichý krok ženy, pozdvihol smutne hlavu spomedzi dlaní a rozľútosteným okom zrelého starca pozrel na svoju šľachetnú ženu.

„Kde je Julka? Chcem ju ešte raz vidieť, kým úplne nezahodím ihlu. Už som tam!“ hodil starec rukou v tú stranu, kde ležal cintorín.

Fánika nepreľakla sa ešte toľme choroby mužovej, akoby sme právom očakávali. Už vedela, aká to choroba sužuje Obšívala v utorok, a bola zbehlá vo vede lekárskej natoľko, že znala, aké lieky hodia sa na ten deň. Preto viac len z lekárskej obyčaje sa pýtala:

„Starký môj, povedz, čo ti je? Čo ťa bolí? Zdúver sa mi, ako to Pán Boh dobrým manželom prikázal.“

Na tento milý rozhovor bol Obšíval razom strhnutý spiatky už z brán smrti, ale ešte vždy s bolesťou povedal:

„Mne už márna pomoc. Ja som už — bútľavý peň. Už iba rýľ a motyka mi spomôže. Záha ma v ústach pečie ako v ohni, hlava sa mi ide bôľom rozskočiť, a v ušiach mi hučí, sťa keď sa včely roja.“ Obšíval rád chorobu žene svojej opisoval: veď ona vedela tak milo poľutovať, že už kvôli tomu by sa bolo vyplatilo ochorieť. I jej mužovi hneď polovica choroby odpadla.

Fánika položila ruku na čelo mužovo, hľadiac po lekársky do kúta s celkom vážnou tvárou; potom vravela:

„Horí to, staričký, ako u kováča. Vidíš, to je za včerajšok. Ó, ten modrý pondelok, bohdaj by tam skazu vzal i s tým ešte, kto ho prvý vymyslel! A ty, apíček, držíš naň viac než na božie slovo. Od mladi, ako som u teba, každé ráno sa modlím päť otčenášov, tri zdravas a jedno verímboha, aby si sa od neho odučil, a to všetko darmo. Včera som ťa tiež ako prosila: nechoď; a Obšíval šiel.“

„Môžem ja z toho, že ma volajú? Už včera ráno pevne som si umienil, že nepôjdem nikam. Ale na nešťastie prišiel tvoj brat Krapeň, tak ma pekne volal, toľko mi toho nasľuboval, až som šiel. A čo by som bol za rodina, keby som nešiel ani len koláče okúsiť, čo švagriná synovi k svadbe nahotovila?“

„Žabu čo po samom zlate vodiť budeš, predsa nájde mláku — keď chce. Tak i ty každý pondelok musíš nájsť príčinu, aby si mohol zadržať kantátum.“^[2]

„Už, mamička, nepôjdem viac nikdy ani na piaď,“ uisťoval ženu. Volali sa apíčkom a mamičkou, aspoň takto chcejúc predstaviť si rodičovské blaho, ktoré z riadenia božieho nikdy neokúsili.

„Čím raz hrniec navrie, tým vždy páchnuť bude! Najtiaž ti chorobu prestáť, hneď zabudneš svoj sľub. Každý utorok mi to sľubuješ a každý pondelok to zrušíš. Ale dobre, pre mňa drž si ty svoje pondelky. Na záhu bude dobrá trimfólia,^[3] ktorá sa uvarí a odvarok Obšíval vypije.“

„Bože, veď je to ako blen!“ vzdychol Obšíval. „Fánika, hľadaj lepšiu medicínu.“

„Zlé zlým, starký. Proti záhe trimfólia, proti hlavyboleniu…“ premýšľala žena.

„Na hlavu studené handry,“ doplňoval úsudok ženin, skúmajúc vážnu tvár jej. Nazdal sa, že jej nemôže obligátny liek na um zísť.

„Hlavu si uviažeš o — koleno, a prestane ťa bolieť,“ zasmiala sa majstrová. Aj Obšívalova tvár sa trochu obveselila. Ľahol si do postele a žena išla po kuchyni zháňať sľúbené lieky; starý Obšíval ale chrápal už ako peň.