Listy priateľom a známym
Autor: Martin Kukučín
Digitalizátori: Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová
[3]Vysokoučený pane!
Už dávno som túžil, keď nie ináč, aspoň listovne vyhľadať vysokoučenosť Vašu; no nebolo k tomu vhodnej príležitosti. Konečne teraz, keď rok roku už podal ruku, odhodlal som sa k tomu, aby som túto túžbu svoju i skutočne vyplnil. Ačpráve opozdene prichádzam s prianím svojím, pri tom všetkom sa úfam, že ako kedysi, tak i teraz u Vašnosti darmo neklopem, lež ku preslyšaniu ochotné uši naleznem. Prijmite teda môj najúprimnejší vinš k tomuto nastalému roku, aby ten Pán, ktorý Vás dosiaľ silil, i naďalej prítomný Vám bol, počínanie Vaše k zdarnému koncu priviedol; tých, ktorých vediete duchom svojím, naplnil, aby tak naučenie Vaše úrodnú pôdu nájsť a úžitok stý vydať mohli. Vám ale nech popraje sily ešte mnoho blahých liet v dobrom zdraví a čerstvosti účinkovať na roli Jeho, nech Vás pán boh živí!
Druhá pohnútka, pre ktorú Vysokoučenosť Vašu vyhľadať mienim, je tá okolnosť, že na slávnu správu gymnázia Vášho[4] odoslal som vysvedčenie svoje zo IV. triedy[5] v sprievode prosby, aby mi sl[ávna] správa svedectvo moje napravila. Ako obyčajne, i tohto minulého leta, držal som vysvedčenie to zapreté v kufri. Horúčosť už v slobodnom dosť veľká, v uzavretej miestnosti dosiahla takého stupňa, že pečatný vosk tohože svedectva sa rozpustil a naň sa protivná strana svedectva prilepila. Teda nielen tiskopis je zmazaný, lež celá pečať od prilepeného na ňu papiera je biela. V rozpakoch som bol: mám-li to tak nechať, a či niečo konať? Možné je i to, že jestli by niekedy potreboval svedectvo to — upierať by sa mu mohla vierohodnosť, keď pečať je nečitateľná. Preto som svedectvo na sl[ávny] direktoriát adresované i odoslal a prosil, aby nové svedectvo vystavil, alebo aby aspoň pečaťou opatrené svedectvo vydal, kde by udané bolo: že to staré je úplne vierohodné a právoplatné. Prosím teda Vysokoučenosť Vašu v páde potreby túto moju prosbu u slávnej správy láskave podporovať.
Po vystúpení zo IV. triedy — ako snáď ráčite znať — vstúpil som do preparandie v Kláštore pod Znievom.[6] Opisovať to: koľko som tam musel zniesť spolu i s inými v Martine študovavšími[7] spolužiakmi mojimi úštipkov, surovostí atď. tehdajších učbárov preparandie, bolo by nadmier nudné a aj zbytočné; dosť na tom, že úškľabky tie redli, až v II. a III. kurze úplne vystali. Keď som III. kurz skončiť mal, môj učiteľ a priaznivec, pán Kožehuba v Blatnici bol vyvolený za učiteľa,[8] kam i prešiel, a tak v mojej rodnej obci stanica otvorená bola. Po skončení III. kurzu bol som jednohlasne vyvolený za učiteľa.[9] Miesto radosti nad tak skorým dosiahnutím cieľa svojho pociťoval som nemalú úzkosť a žalosť a začal som želieť toho, prečo som i V. triedu neskončil. V domovine svojej v 18. roku ťažký úrad učiteľský prejať; bola obrovská úloha, povážiac i to, koho musím nahradiť, či to vstave budem učiniť? Mal som úmysel študovať vyššiu preparandiu, t[o] j[est] tú takzvanú polgárku v Pešti, z tej príčiny som veľmi otáľal pozvanie cirkvi jasenovskej prijať. Lež po uvážení toho, že môj otec už všetky materiálne prostriedky vyčerpal a tak ďalším študovaním bych nielen jeho, ale i brata svojho na majetku citeľne oškodil, ačpráve od štátu mal som sľúbenú 15 zlatovú mesačnú podporu: nechal som ďalšie otáľanie a stanicu som skutočne zaujal a úrad hneď prejal. Prvý rok bol veľmi ťažký, a sotva by bol žiadúceho výsledku v prácach mojich došiel, keby mi pomocnú ruku nebol poskytol náš pán farár Pavel Zoch.[10] On svojou radou, naučením mňa napomáhal, svojou autoritou zastával, a tak výsledok dobrý nevystal. Zjednal som si vážnosť, aká stavu môjmu prislúcha a ajhľa! Už štvrtý rok v úplnej spokojnosti úradujem a viac radostí, nežli starostí som okúsil v úradovaní svojom po celý tento čas. Ťažká úloha je to v terajších časiech s prospechom zastávať úrad učiteľský a úlohe všestranne zodpovedať. Spoločnosť ľudská je natoľko skazená, že to, čo škola za šesť rokov pilne stavia, ona pod krátkym časom nemilosrdne zničí; a predsa oči celého sveta na školu ako dôležitého faktora — sa obzerajú a nič nekoná svet v prospech školy a učiteľstva. Nám sú známe len povinnosti, o požiadavkách a právach šíriť reči, bolo by smiešne a zbytočné. Odhliadnuc od tohto i tá nehoda nás trápi: že systémy vyučovacie ustavične sa menia, teória s praxou zrovnať sa nechce a jej nezodpovedá, takže všetky sily musí človek napiať, aby sa na povrchu udržať a v duchu časovom kráčať mohol. Obťažuje úlohu našu nadovšetko vystávanie detí zo školy v jar a na začiatku leta, vzdor jasnému zneniu zákona. Prvou príčinou v tomto ohľade sú rodičia, ktorí, bohužiaľ, potrebu školy veľmi ťažko nahliadajú, v druhom rade ale stoličné úrady, ktoré zákon školský exekvovať nechcú a úhorom ležať ho nechajú, ako aj mnohé iné dobré ustanovizne. Miestne vrchnosti cirkevné i svetské v tomto ohľade všetko možné podujímajú, ale výsledok zväčša je malicherný, poneváč podporu vyšších úradov postrádajú. Ale dosť o tom!
Ako vo verejnom živote, tak i v domácnosti svojej som úplne spokojný. Keď som do Jasenovej prišiel, býval tu jeden zemský pán, menom Szabó;[11] ten mi zveril dvoch chlapcov svojich, ktorých som za tri roky zdarne vyučoval i vychovával, začo mňa on kostom opatril, ba aj plácou napomáhal. Tak som bol zbavený veľkej starosti o vedenie domácnosti. Minulého leta tenže pán odišiel do Jágra i s mojimi schovanci, ktorých som bol veľmi obľúbil a ja som vzal k sebe svoju matku, ktorá obstaráva, nakoľko stačí, skrovnú domácnosť moju, k úplnej spokojnosti mojej.
S pánom farárom a vrchnosťami aj s ľuďmi žijem v zhode a svornosti, čo tiež na váhu padá. Medzi učiteľmi tunajšími som s viacerými v priateľskom zväzku a s ostatnými v pomere vzájomnej úcty.
Z dávnejších spolužiakov mojich jedine s Cimrákom[12] stojím v bezprostrednom styku, spolu si dopisujeme. On je teraz v Prešporku ako treťoročný teológ, má tohto roku skladať candidatica[13] a potom sa chystá do Nemecka na niektorú univerzitu štúdiá pokračovať a známosti svoje rozšíriť. Vodí sa mu veľmi dobre. Cez vakácie sme vše veľmi často pohromade, jeden druhého navštevujúc, spomínajúc na krásne časy, zvlášte sa k Urpínu radi zalietame mysľami našimi.
Ďalšími správami Vysokoučenosť Vašu nudiť nechcem, len do lásky a blahosklonnosti Vašej sa porúčajúc a pozdravujúc Vás aj pána profesora Kmeťa[14] zostávam Vysokoučenosti Vašej s úctou oddaný
Matej Bencúr
Jasenová, dňa 8. januára 882.
[3] Teodorovi Ľudovítovi Grossmannovi 8. 1. 1882
List z pozostalosti Theodora (Bohdana) Ľudovíta Grossmanna publikovala Kata Pokorná: Príspevok k životopisu Martina Kukučína, SMS 1941, s. 268 — 272.
[4] Ev. a. v. gymnázia v Banskej Bystrici.
[5] V Bystrici Kukučín vyštudoval druhý polrok 4. triedy s vyznamenaním. Predtým študoval na slovenských gymnáziách v Revúcej (1. — 3. tr.) a v Martine (prvý polrok 4. tr.) až do ich zatvorenia.
[6] V šk. r. 1875/76 — 1877/78 študoval Kukučín na učiteľskej preparandii v Kláštore pod Znievom.
[7] Kukučín študoval v Martine v šk. r. 1874/75 (1. polrok).
[8] Ján Kožehuba nar. r. 1847, rodák z Radvane. Autor rôznych učebníc a pedagogických článkov. Bol učiteľom v Blatnici od 18. 12. 1877.
[9] T. j. po ukončení štúdia na učiteľskej preparandii v Kláštore pod Znievom (1878). Učil v Jaseňovej šesť rokov a vykonával zároveň funkciu kantora (hra na organ, pohreby, tri kázne do roka).
[10] Pavel Zoch (1850 — 1907), literárne činný. Bol synom Ctiboha Zocha (1815 — 1860), prototypu hlavnej postavy Kukučínovho románu Bohumil Valizlosť Zábor (napísané v r. 1924 — 1927).
[11] Nepodarilo sa o ňom viac zistiť.
[12] Ján Cimrák (1859 — 1926), rodák z Oravy, neskôr ev. kňaz v Sielnici, kde ho Kukučín častejšie navštevoval.
[13] Candidatica (lat.) — záverečné skúšky, ktoré skladali študenti na nemeckých univerzitách pri štúdiu teológie.
[14] Vynikajúci pedagóg, profesor banskobystrického gymnázia Ján Kmeť (1848 — 1931), uvedomelý národovec, učil Kukučína matematiku a fyziku.
